Like a dog without a bone
An actor out alone
Riders on the storm
Val Edward Kilmer (31. 12. 1959 – 1. 4. 2025) sa zapísal zlatými písmenami do americkej kinematografie. Pre niekoho pre Top Gun, pre iných pre Batman Forever, no pre mňa osobne jednoznačne pre filmovú rolu Jamesa Douglasa Morrisona vo filme The Doors z roku 1991. Nerád píšem nekrológy, obzvlášť preto, že v poslednom čase odchádza akosi priveľa ľudí, ktorí tejto planéte budú chýbať. Len pred nedávnom som bol na pohrebe vynikajúceho archeológa Dušana Čaploviča, pozajtra má pohreb famózny herec Štefan Kvietik a o rodinných pohreboch nebudem ani hovoriť (musím však povedať, že so smrťou strýka, milovníka hudby a filmov, ktorý bol pre mňa celoživotnou inšpiráciou, akoby odišla aj časť mňa). Súčasne popri Kilmerovi zomrel aj herec Alois Švehlík. Tentokrát budem stručný a viac osobný. Nebudem bližšie hovoriť o živote Vala Kilmera, zameriam sa iba na jeho rolu vo filme The Doors.
Val Kilmer prakticky vrátil The Doors späť do hudobného povedomia. Famózny režisér Oliver Stone, ktorého ja osobne považujem nielen za obrovský talent, ale aj za človeka, ktorý má odvahu povedať si svoj názor v tejto šialene politicky korektnej dobe, vytvoril film, ktorý vytvoril dvojnásobný kult. Z už etablovane kultovej kapely vytvoril nový kult cez film. Film vzniká v ére grunge, v časoch, keď Nirvana vydáva Nevermind, v čase, keď sa etablujú kapely ako Pearl Jam, Stone Temple Pilots, Train, Days of the New či The Cult (spevák Ian Astbury sa neskôr stane na chvíľu lídrom reunion The Doors of the 21st Century, neskôr Riders on The Storm). Eddie Wedder z Pearl Jamu si taktiež neskôr so skupinou zahrá, rovnako ako ďalší speváci na koncerte VH1 STORYTELLERS (Perry Farell, Pat Monahan, Travis Meeks, Scott Weiland, Scot Stapp), ktorí sa inšpirovali možno aj vďaka fimovému kultu, ktorý sa objavuje v 90s. A tak ako sa Morrison inšpiroval Elvisom a Sinatrom, aby túto inšpiráciu pretvoril do kontextu kontrakultúry 1960s, grungeové a stone-rockové kapely sa zase inšpirovali v 1990s Morrisonom a The Doors. Toľko kulturologická vložka k vplyvu filmu na novú generáciu fanúšikov a hudobníkov, ktorí znovu objavili The Doors v deväťdesiatych rokoch, aby túto inšpiráciu transformovali do nových hudobných žánrov.
A teraz niečo osobné. Zomrel VAL KILMER, najlepší a jediný filmový JIM MORRISON. Pripájam nižšie najobľúbenejšiu filmovú scénu, ktorá mi vlastne zmenila život nakoľko som možno aj na základe nej začal tvoriť hudbu. Jim Morisson prichádza za Rayom Manzarekom, ktorý medituje na pláži. Debatujú o tom, ako ide život. Morrison Manzarekovi zaspieva fragment svojej poézie (nič iné, než legendárnu skladbu Moonlight Drive, inšpiráciu Elvisovým Moonlight Swim som identifikoval len pred nedávnom), Manzarek sa nadchne a navrhne založenie rockandrollovej kapely, ktorá vytvorí novú mytológiu. Vznikne aj názov The Doors of Perception podľa knihy Aldousa Huxleyho a citátu Viliama Blakea:
If the doors of perception were cleansed every thing would appear to man as it is, Infinite.
Nasleduje legendárna scéna v plážovej skúšobni, kde vznikajú skladby Break On Through To The Others Side a Light My Fire. Napriek mnohým sťažnostiam členov skupiny The Doors (najmä Manzareka a Densmora) napr. o tom, že mnoho filmových scén je domyslených a nezakladajúcich sa na realite, film z nich skutočne spravil doslova legendy. Herec Kyle MacLachlan však prehlásil, že Manzarek s tým mal problém aj preto, že sa považoval za pomyselného strážcu mýtu kapely. Taktiež Manzarekovi prekážalo, že príbeh Morrisona zatienil ostatných členov kapely a Stoneovi vyčítal, že ho nezapojil do tvorčieho procesu. Stone však uviedol, že sa Manzareka opakovane pokúšal zapojiť, no všetko, čo urobil, bolo len besnenie a krik o tom, že to Ray vie lepšie, než ktokoľvek iný. Podľa Kriegera Manzarek na Stonea žiarlil, pretože chcem film režírovať sám. Faktom je, že Manzarek aj Morrison mali k filmu veľmi blízko. Veď napokon obaja študovali na filmovej škole UCLA. Každopádne, navzdory kritiky, film sa podaril.
A dopomohol tomu práve Val Kilmer. Mimochodom, ďalšími adeptmi na rolu Morrisona boli Richard Gere, Johny Depp, Bill Paxton, Timothy Hutton, Steven Bauer, Gregory Harrison, Christopher Lambert, Michael Ontean, Jason Patrice, Bono, Micahel Hitchence, Ain Astbury, John Travolta, a kdesi som čítal, že dokonca Jim Carrey (neviem však spätne tento článok dohľadať). Pri posledných dvoch tam skutočne vidieť podobu, no viem si predstaviť v tejto úlohe aj Kurta Russella, ktorý si zahral jedného z Morrisonových speváckych vzorov Elivsa Presleyho. Val Kilmer si zase zahral Elvisa Presleyho vo filme True Romance. Jeho postava bola tajomným mentorom hlavného hrdinu, ktorého stvárnil Christian Slater. Kilmer sa vo filme objavil iba v niekoľkých scénach a jeho tvár bola väčšinou zahalená tieňom, čím sa vytvoril mystický efekt. Astbury pre zmenu odmietol Stonea, pretože sa mu nepáčil scenár. Pre zaujímavosť Carrey si Morrisona raz aj skutočne zahral. Mimochodom, spracovať filmový príbeh Morrisona sa chystal spracovať aj Tarantino.
Sám Kilmer údajne videl Morrisonov príbeh ako človeka, ktorý si vybral zlých hrdinov, a ktorý je možné vyrozprávať tisícmi spôsobov. Pred konkurzom si Kilmer zapamätal texty všetkých piesní speváka Jima Morrisona, a taktiež poslal Stoneovi video, na ktorom spieva piesne The Doors. Pôvodný producent The Doors, Paul A. Rotchild bol z toho tak šokovaný, že navrhol aby Kilmera nahrali v štúdiu. Pôvodní členovia The Doors dokonca povedali, že Kilmerov hlas nevedeli odlíšiť od Morrisonovho. Film je tvrdou kritikou západu a americkej spoločnosti. Veď nie je náhodou, že Stone počul o The Doors v roku 1967, keď bol 21-ročným vojakom vo Vietname (túto vojnu kritizuje v iných filmoch). Oliver Stone si pred nahrávaním prečítal rozhovory s viac než sto ľuďmi, urobil tak prakticky vedecký výskum k danej problematike. Najväčšie problémy mu robili Coursonovci, ktorí údajne chceli, aby bola Pamela zobrazená ako anjel.
Kilmer schudol a strávil šesť mesiacov skúšaním piesní The Doors, naučil sa ich 50, pričom 15 z nich zaznie vo filme. Všetky skladby, ktoré vo filme budete počuť, spieva sám Val Kilmer (Jim Morrison); pôvodná zostala len muzika na pozadí. Podľa Olivera Stonea to bolo nad plán. Stretával sa s producentom Rotchildom, Kriegerom a Manzarekom, avšak Manazarek s ním odmietol hovoriť. Je pozoruhodné, že do tvorby filmu sa zapojili aj Krieger a Densmore (Krieger pomáhal s hrou na gitare Frankovi Whaleymu a Densmore zase Kevinovi Dilonovi v hre na bicích), Manzarek, ktorý je mimochodom neopakovateľne stvárnený Kyleom MacLachlanom spoluprácu odmietal. Densmore však taktiež odmietol vo svojej autobiografii (Riders On The Storm) interpretáciu, ktorá je vo filme. Vraj nikdy nekonfrontoval Morrisona s jeho výstredným správaním. Manzarek stále apeloval na to, že Morrison bol citlivý básník, romantik a vtipálek, kým Stone ho vyobrazil ako búrliváka. Najzmierlivejší bol Krieger, ktorý povedal, že síce bolo vynechaných veľa dôležitých vecí, množstvo bolo vymysleného, ale veľa vecí bolo zároveň dobre urobených.
Na a na záver ešte jedna podobnosť Kilmera s Jimom Carreyom. Tak ako Jim Carrey po filme Man On The Moon, tak aj Val Kilmer po filme The Doors natoľko uverili svojim rolám, že to doslova ohrozilo ich duševné zdravie. Val Kilmer trval na tom, aby ho aj na pľaci oslovovali Jim. Zlé jazyky na internetových fórach (odvolávajúce sa na bližšie nešpecifikovaný dokument o Kilmerovom živote) tvrdia tiež, že rola ukončila aj Kilmerove manželstvo, pretože takmer rok pred natáčaním pôsobil ako Morrison 24 hodín denne, 7 dní v týždni a jeho manželka to vraj nezvládla a opustila ho (túto informáciu som však nikde neoveril, rozišli sa až v roku 1996). Každopádne, ak by to tak aj bolo, nemožno sa diviť.
Kilmer totiž Morrisona nehral, on sa ním stal.
Odišiel nám teda druhý Jim Morrison.
Na záver pridávam ešte záverečnú dojemnú scénu z filmu The Doors, ktorá inscenuje smrť a odchod Morrisona do sféry večného života. Snáď sa tam obaja Morrisonovia stretnú.
Celá debata | RSS tejto debaty