Blog Lukáša Perného

Išlo o vôbec prvý československý film, ktorý sa uchádzal o nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film, v kinách si ho pozrelo 4 556 352, bol ocenený Striebornou mušľou na XII. MFF v San Sebastiane a získal cenu Sfinga za rolu zloducha Horáca na festivale v Paname. V roku 1964 vznikla v Československu satirická westernová paródia z pera Oldřicha Lipského a Jiřího Brdečku, ktorých preslávili aj ďalšie filmy ako Tajemství hradu v Karpatech, Adéla ješte nevečeřela, „Marečku, podejte mi pero!“, Jáchyme, hoď ho do stroje!, Happy End a ďalšie. Film Limonádový Joe alebo Konská opera sa stal súčasťou tak českej, ako aj slovenskej kultúry. Patrí k vôbec nasledovanejším filmom všetkých čias v našom kultúrnom prostredí. Kreatívna práca s kamerou, strihom a rôznorodými estetickými kompozíciami a kolážami (Vladimír Novotný, Miroslav Hájek, Jitka Šulcová), originálna kabaretná hudba (Jan Rychlík, Vlastimil Hála) v spolupráci s Karlom Gottom, Waldemarom Matuškom a Yvettou Simonovou, nesmrteľné vtipné hlášky, mimoriadna nákladná scénografia spojená s vybudovaním samostatného filmového mestečka Stetson City priamo za ateliérmi v Barrandove (Karel Škvor), do detailov vyladené masky a kostýmy (Otakar Košťál, Jiří Brdečka, Fernand Vácha), zložité kaskadérske kúsky, využitie virážovania (farebná tonalita jednotlivých scén), filmové triky a hlavne originálny nápad, ktorý údajne predčil očakávania samotného scenáristu. Tvorcom sa skutočne podarilo vytvoriť dojem, že pozeráte western, ktorý ani nie je nahraný v socialistickom Československu (aj vďaka dokonalým, finančne nákladným filmovým kulisám a natáčaniu v tzv. Veľkej Amerike, čo je lom pri Mořine neďaleko Karlštejna vyhľadávaný milovníkmi country a westernu). Vo vedľajších rolách si tu zahrali aj mnohé ďalšie hviezdy českého filmu ako Menšík, Hlinomaz, Effa, Lir či v mikrorole režisér Herz.

Film nemá v celom svete obdobu tak po obsahovej, ako aj formálno-estetickej stránke. Absurdný humor a kritika spotrebného kapitalizmu a konzumu ako základného predpokladu spoločenského rozvoja, ktorý sa prejavuje v kontraste boja o zákazníka popíjajúceho špeciálnu limonádu so (súčasným slangom povedané) etablovaným brandom a klasickými westernovými „kořalečníkmi“ milujúcimi trigger whiskey. Rány, šoky, kuří oka, vše vyléčí Kolaloka!

Film je vizionárskou ukážkou ako fungujú marketingové stratégie v kapitalistickej, resp. trhovej spoločnosti, kde ide o predovšetkým predaj značky, nie obsahu. Kritiku možno aplikovať do akýchkoľvek spoločenských sfér od politických marketingových hesiel až po ponuku zdanlivo výhodnej hypotéky. Spôsob maximálne manipulovať zákazníka, že značka, ktorú drží v rukách je niečím unikátnym produktom (hoc ide len o akúsi sladkú žbrndu ako opisovali samotní herci chuť tejto fiktívnej filmovej limonády), je exemplárnym príkladom toho, čomu sa v modernej spoločensko-filozofickej reflexii hovorí komodifikácia.

Slovinský filozof Slavoj Žižek vo svojich legendárnych filmoch odhalenie tohto triku komodifikácie demonštruje pitím, horúcej kokakoly uprostred púšte. Ak si ju predstavíte v horúcom lete príjemne zachladenú, je to iné, než keď si ju predstavíte nechutne teplú uprostred púšte – to je podstata odhalenia reklamného triku. Redukciu na čisto pudovú bytosť, ktorá podlieha manipulovaniu demonštruje aj analýzou citátu „počúvaj svoj smäd“ známy komunitaristický filozof Michael Sandel. Sandel hovorí v tomto prípade o biologicky determinovanom chovaní, ktoré je diktatúrou pudov a prírody (uspokojujeme iba túžby a pudy… bez vyššieho zmyslu). Reklamné slogany vedú k poslušnosti, teda k neautonómnej slobode. Autonómne jednanie dáva podľa Sandela interpretujúceho Kanta životu dôstojnosť, teda že zmyslom existencie človeka nie je iba nákup a spotreba. Sloboda trhu je podľa Sandela (v kontexte Kantovej autonómnej slobody) iba uspokojovanie potrieb prostredníctvom nákupu a predaja. A tak sa ľudia redukujú iba na zištných individualistov, ako to vidíme pri zábere na uniformne pijúcich kovbojov pri Kolaloke.

Pitie Kolaloky je navyše prezentované ako prostriedok k zušľachťovaniu človeka, čo je samozrejme mytológia trhových sloganov. V podstate ide o metaforu pre slušný kapitalizmus ako ho vidíme v jeho aktivisticko-progresivistickej podobe. Konzumuj, ale slušne a so zodpovednosťou k planéte či so značkami, ktoré nepodporujú politicky nevhodné osoby a názory (ako sme boli svedkami pri bojkote hračkárstiev Dráčik) atď. Práve podpis, resp. získanie si negatívnej postavy „Horáca Hogo Fogo Badmana“ (Miloš Kopecký), pre expanziu obchodu spoločnosti Kolaloka & syn a. s. a rozšírenia dosahu pre nových zákazníkov (oných pištoľníkov) je kľúčovým momentom onej spoločenskej satiry. Limonádový Joe dá Horácovi podpísať reklamný slogan: Když chceš pistolníkem býti, musíš kolaloku píti.“ Limonádový Joe (Karel Fiala) ho teda necháva žiť, odpúšťa mu, že ho chcel zabiť, kopulovať s jeho priateľkou, ba dokonca aj to, že ide o „psance hledaného ve čtyřech státe“ („ale tohle je pátý“). Morálna relativita vo vzťahu trhovej logiky komodifikácie sa tu ukazuje v grotesknej podobe, nakoľko podpis známeho pištolníka môže rozšíriť trh a zvýšiť zisky z predaja limonády. Horác túto ponuku dva krát odmietne a viac-menej náhodou ujde pred istou smrťou, až kým ho onen „zázračný“ nápoj neoživí, po čom prestane mať chuť „být padouchem“, na čo hlavný šéf akciovej spoločnosti Kolaloka & syn dodá, že obchod potrebuje podporovateľov „všeho druhu.“ Z tejto spolupráce vznikne nový produkt, atraktívny pre abstinentov aj alkoholikov zvaný WhisKOLA, teda soft drink mierne obohatený alkoholom v „malých dávkách“. V jednej sekunde je zabudnuté všetko pokleslé, kriminálne a podlé čo Horác urobil a je mu odpustené. Týmto momentom sa stiera rozdiel medzi dobrom a zlom v prospech biznisu.

Konkurenčný boj medzi „tradičným“ spôsobom westernového konzumerizmu, ktorý je spojený s popíjaním, whiskey, pokleslovou zábavou s prostitútkami, kabaretom a krčmovými bitkami a osvetovou víziou „slušnej Arizóny“ má však aj ďalší rozmer. Môžeme tu nájsť klasický naratív, ktorý zažívame v súčasnej progresívnej dobe – spor elitárstva a ľudovosti, a najmä čiernobiele videnie sveta, kde tá „druhá strana“ vidí všetkých ako neslušných, alkoholikov, dezolátov, násilníkov, plebs, primitívov atď.

Spor medzi príslušníkmi tej slušnej elity, lepšími ľuďmi, úspešnými a tzv. dezolátmi, konšpirátormi, popieračmi progresu a všetkých opatrení, ktorých cieľom je „zlepšiť“ ľudstvo. Teda vidíme tu klasický príklad čierno-bieleho videnia na báze frašky, kde je jedna časť obyvateľov prezentovaná ako hlupáci, ktorí sa neustále mlátia v krčme a súložia s prostitútkami, a druhá časť, ktorá sa javí až v utopicky dokonalej podobe. Spomenul som si v tomto kontexte na istého prezidentského kandidáta, ktorého marketingová kampaň na plagátoch pripomínala fotografie tzv. úspešných ľudí z časopisu Forbes. A tu je práve jeden moment, ktorý toto elitárstvo odhaľuje a to je moment, keď Winnifred Goodman (Olinka Schoberová) komunikuje pred hrobom svojej matky, že sa stane ženou synáčka továrníčkova či keď zjednáva s Joeom o prémiách z podielu zisku. Počas zamilovanej scény zjednávajú zamilovaní medzi 4 a 5% z prémie zisku (Joe navrhne kompromis 4,5%), pričom celá scénka končí žiadosťou Winnie pomôcť propágacii otcovho podniku. V tejto parodickej podobe sa deklarovaná nezištnosť lásky a absolútna utopicky-idealizovaná predstava hlavných pozitívnych postáv demaskuje do podoby frašky.

Onen idealizovaný svet dobra a zla tu zrazu odhaľuje svoju ziskuchtivú podstatu, kde sa za naoko čistou láskou skrýva zištný záujem. Naoko až utopický dokonalý dobrák, otec Winnie Ezra Goodman (Bohus Záhorský), ktorý má dobráctvo ešte aj v mene ako kontrast Badmanov sa taktiež preriekne svojimi ziskuchtivými zámermi, keď sa v diskusii spýta, či je univerzálnym dedičom.

Taktiež naoko morálne bezúhonný ctiteľ zákona, nepriateľ bezprávia, obchodník s limonádou, ktorý svoje poslanie povýši na zákon (predaja limonády je zákon), sa niekoľkokrát prejaví ako morálne pokrivený, keď nielenže odmietne vzťah s „dezolátkou“ Tornado Lou – Arizona Warbler (Květa Fialová), ale dokonca sa jej vysmeje a poníži ju. Vôbec Arizona Warbler je zaujímavou postavou. Živí sa ako speváčka v onom „dezolátskom bare“, ale chce sa stať lepšou, pod čím môžeme chápať stať sa súčasťou lepšej elity. Bohatstvo nadobudnuté Doughom Badmanom (Rudolf Deyl), majiteľom of Trigger Whiskey Saloonu, jej nepostačuje a považuje ho za márne. Nešťastne sa zaľúbi do Joea, ktorý ju má v podstate za nič aj napriek tomu, že mu niekoľkokrát zachráni život. Vyberá si Winnifried, ktorá sa síce javí ako jednoznačne čistá, pozitívna až étericky dokonalá bytosť. Tá na ňom však vidí iba zdroj zisku a vyššieho spoločenského postavenia, kým Arizone ide primárne o čistú lásku k Joeovi, nakoľko finančné problémy má vyriešené cez majiteľa Saloonu. Ten k Arizone prejavuje čistú lásku, a to dokonca aj napriek tomu, že vidí zamilovanosť Arizony k Joeovi. Dough Badman sa snaží získať si Arizonu darovaním šperkov v hodnote 500 karátov a 250 + 250 dobytku húpajúceho sa na každom uchu, ktoré si síce rada ponechá s komentárom brát je lehčí než dávat, no lásku cíti stále k Joeovi. Dough Badman a Arizona Warbler sú celkovo postavy medzi dvomi svetmi, ktoré sa postupne začínajú pretvárať na „lepší obraz“. Pri symbolickom ukrižovaní a ponižovaní Joea, kde tvorcovia dokonca využívajú paródiu na kresťanské motívy, keď Joe ako kolalokový spasiteľ „odpúšťa“ Arizone slovami „úbohé děcko, odpouštím vám všecko“, sa Arizona napokon otočí proti vlastným banditom a prechádza tretí krát na stranu Joea. Ten jej však nielenže nepoďakuje za záchranu života, ale automaticky uteká za Winnifried. Čo však tvorcovia možno nedomysleli je, že Arizona je vlastne sestrou Dough Badmana, o čom však sám Badman nevedel. Nie je však isté, v akom sú vzťahu – či ide o kamarátku s „výhodami“, zamestnankyňu, manželku, družku alebo iba nedosiahnuteľnú múzu (citát : musí být mou, ergo nie je). Avšak tento moment, resp. toto zistenie, prichádza až v surrealisticko-parodickom závere, kedy hlavná postava ožije vďaka Kolaloke aj po niekoľkých priamych prestreleniach tela slovami, že na ne „stačila pouze jediná kapka“ Kolaloky. Oživenie resp. zmŕtvychvstanie všetkých aktérov hry a ich spoločná participácia na predaji WHISKOLY je symbolickým získaním si „dezolátov“ na svoju stranu v prospech biznisu.

Teda vlastne rezignácia na superaktivistický progresívny kapitalizmus s prijatím kompromisu prijať do svojho sveta aj časť ľudí, ktorými predtým opovrhovali s cieľom rozšírenia trhu. Paradoxne, nie som jediný, čo si všimol túto paralelu. Populárny sociológ profesor Jan Keller napísal v roku 2023 pre Argument článok Whiskola jde do voleb, kde komentuje spoločnú kandidátku konzervatívcov, ľudovcov a progresivistov do Európskeho parlamentu: „Snad vůbec poprvé se na společné kandidátce ocitají lidé, kteří budou považovat za nejvyšší cíl svého snažení totéž, co jejich kolegové považují za nejvyšší nesmysl.“ Nie je náhodou, že Keller, ako jeden z najchytrejších sociológov, použil práve paralelu s Whiskolou. Ale nemusíme chodiť až do Českej republiky. Veď aj na Slovensku sa istého času stal predsedom kresťanskej strany celoživotný liberál, ktorý sa nazýva umierneným konzervatívcom európskeho typu, aby opätovne skončil na kandidátke liberálnej strany s pragmatickým cieľom vyššej pravdepodobnosti zvolenia. Tento politik sa nanešťastie minul povolaniu, nakoľko jeho schopnosť zabávať je skutočne vysoká.

Ak sa niekto smeje zo socialistickej kinematografie, či neprirodzenej kritiky kapitalistických vzťahov v schematizme, ktorú sme videli napríklad v 50. rokoch, tak práve 60. roky s estetickými originálnymi postupmi začínajúcej novej vlny, využitím vizuálnych trikov a hlavne schopnosť ironickej nadsázky ukazujú, že aj filmová politická satira vie byť skutočne na vysokej úrovni. Dovolím si povedať, že Limonádový Joe je jedna z vôbec najdokonalejších filmových satír na fungovanie marketingu v neskorom kapitalizme. Je pochopiteľné, že v Československom socialistickom zriadení 60. rokov túto satiru ľudia nemohli pochopiť, nakoľko nemali skúsenosť s tým, čo napríklad generácie žijúce po roku 1989 považujú za súčasť každodennosti. V tom jej onen vizionársky moment filmu zo strany tvorcov, že kritiku ideológie prepašovali do westernovej paródie, ba dokonca so schopnosťou predvídať spoločenské javy, ktoré nastali u nás až po roku 1989.