Blog Lukáša Perného

Tento a budúci rok si pripomíname významné výročia viacerých kultúrnych dejateľov – Daniela Okáliho, Fraňa Kráľa, Jána Poničan, Eduarda Urxa, Ivana Horvátha, Laca Novomeského spolu so storočnicou vzniku časopisu DAV. Fraňo Kráľ sa narodil presne v ten istý deň, ako jeho davistický „kolega” Daniel Okáli. Aj keď sa Fraňo Kráľ (9. marec 1903, Barton, Ohio – 3. január 1955, Bratislava) od davistov neskôr vzdialil, patrí jednoznačne ku kvalitným sociálno-kritickým spisovateľom 20. storočia.

Článok vyšiel včera v Novom Slove.

Vysťahovalectvo, choroby, bieda, učiteľské povolanie a politika

Keď pri Okálim jeho sociálny radikalizmus možno vysvetliť drsným osudom siroty, u Fraňa Kráľa je to vysťahovalectvo, chudoba a tiež priamy kontakt s robotníkmi. Narodil sa v americkom meste Barton (Ohio) do rodiny slovenského vysťahovalca v USA (I. Sedlák uvádza, že do rodiny baníka). Už ako dvojročný sa s matkou a súrodencami vrátil na Slovensko, kde ich čakala bieda a mizéria. Mladý Kráľ sa vzdelával v Smrečancoh, neskôr v Liptovskom Mikuláši a Spišskej Novej Vsi.

Už počas štúdií musel pre ťažkú životnú situáciu pracovať (podľa TASR ako husiar, drevorubač, tesár; podľa I. Sedláka sa učil za tesára a pracoval ako stavebný robotník v Turanoch a Vysokých Tatrách, pričom neskôr študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi; podľa Dejín slovenskej literatúry pracoval s drevorubačmi na Čiernom Váhu a na píle v Turanoch). Pre zlé stravovanie dokonca ochorel na týfus. Ocitá sa na vojenskej službe a prichádza ďalšia choroba, tuberkulóza, ktorú si liečil v Tatranských Matliaroch, kde sa stretáva s Františkom Duškom a v sanatóriu Prosečnice (súčasný okres Benešov v ČR – pozn. red.).

Po prepustení zo sanatória, ešte nedoliečený, nastúpil na pedagogickú dráhu a pracoval ako učiteľ v Okoličnom, Kovačovciach a ďalších miestach, až sa na začiatku 30. rokov dostáva do Bratislavy, kde je predčasne penzionovaný z ideologických dôvodov – pre šírenie „komunistickej ideológie”. Encyklopédia slovenských spisovateľov uvádza: „Pre ideologickú aktivitu a pokrokové postoje ho vláda ľudáckeho režimu za klérofašistického slovenského štátu predčasne penzionovala.” I. Sedlák uvádza, že ako ľavicovo orientovaný autor nesmel ani publikovať.

Kráľ sa už v roku 1918 zúčastnil na mikulášskej prvomájovej manifestácii, kde sa proklamovalo právo národov na sebaurčenie. Kráľ sa tiež angažoval s Petrom Jilemnickým v Bloku protifašistických umelcov a spolupracovníkov časopisu U-Blok. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do ilegálneho komunistického hnutia a druhého česko-slovenského odboja;  podľa Encyklopédie sa v jeho dome stretávalo ilegálne ústredné vedenie KSS.

Po vojne sa stal poslancom Slovenskej národnej rady, členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov a pracoval na Povereníctve školstva ako vedúci odboru národných škôl. V neslávnych 50. rokoch sa stáva národným umelcom. Zdravotné problémy sa mu stali osudné a zomiera na následky tuberkulózy 3. januára 1955 v Bratislave. Rehabilitácie davistov sa teda Fraňo Kráľ už nedožil.

Prozaik chudoby, autor diel Čenkovej deti, Jano a Cesta zarúbaná

Fraňo Kráľ okrem písania kníh publikoval v Pravde chudoby, DAV-e, Mladom Slovensku, Novom Živote či v Slovenských pohľadoch. Je zaraďovaný medzi tzv. socialistických realistov, pričom hlavným motívom jeho tvorby je poukazovanie na drsnú sociálnu skutočnosť. Bol však aj autorom proletárskej poézie, neskôr poézie symbolizmu a poetizmu a taktiež protifašistickej poézie (vydal zbierky Čerň na palete, Balt, Pohľadnice). Poéziu začal písať už počas liečenia a bol pod vplyvom Wolkra, Nezvala, Horu a Neumanna. Malá ukážka z jeho poetickej tvorby: „Lebo tá žena, ktorú milujem, je bohyňou: Revolúcia.“ Alebo „Na ňadrách a krajoch citrónov sniť | v pramení vlasov žien z morských vĺn piť | kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby… | Ó, jak to vábi. | Nuž hajde, kamaráti, do ulíc!“

Najväčším prínosom Fraňa Kráľa je však próza, predovšetkým zachytenie sociálnej situácie v československom medzivojnovom období so zameraním na tie najchudobnejšie vrstvy, ktoré trpeli počas hospodárskej krízy. Využíval lyrické výrazové prostriedky a dokumentárne postupy čo prejavilo v Ceste zarúbanej.

Písal tiež tvorbu pre deti a mládež, pričom za najznámejšie dielo z tejto tvorby možno považovať autobiografickú knihu inšpirovanú zážitkami s detstva s názvom Jano. Fraňo Kráľ zotrel idylicko-bukolickú predstavu o cnostnej chudobe a ukázal jej krutú a bezcitnú tvár. Fraňo Kráľ o chudobe navyše písal z vlastnej autentickej skúsenosti. Nemožno tiež nespomenúť sondu o biednom živote matky a jej detí s názvom Čenkovej deti. Kráľova tvorba vyšla vo viacerých prekladoch do svetových jazykov. Napísal tiež protifašistický román Stretnutie(osud chorvátskeho revolucionára Bogovića v španielskej občianskej vojne), vojnovú drámuKeď sa časy menia a tiež román Bude ako nebolo – o budovaní závodu v Podbrezovej. Niektorí autori  však dielo hodnotili ako schematické po stránke témy, idey aj postáv. Posmrtne tiež vyšli jeho úvahy o učiteľskom povolaní s názvom Fraňo Kráľ učiteľom.

Davista a literárny kritik, ktorý sa narodil presne v ten istý deň ako Kráľ, Daniel Okáli, ho hodnotí vo výbere Pohár vína červeného nasledovne: „Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača neľakajúceho sa žiadnych prekážok. I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť. Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie.“

Záverom je potrebné dodať, že hodnotiť Fraňa Kráľa je pomerne zložité aj vzhľadom na to, že v časoch najtvrdších 50. rokov dostal titul národný umelec, kým ostatní davisti doslova sedeli v base. V niektorých dielach to so svojou angažovanosťou a schematickosťou vyslovene „preháňal“, čo napokon priznáva aj Okáli či Encyklopédia slovenských spisovateľov, kde sa píše, že napr. dielo Bude ako nebolo je poznačené tendenciou k opisnosti a umeleckou neprepracovanosťou postáv. Kriticky ho hodnotí aj I. Sedlák ako autora schematickej sorely, avšak zároveň dodáva, že literárne cenné je zachytenie života proletárskych detí v časoch hospodárskej krízy. Dejiny slovenskej literatúry Kráľa hodnotia prevažne z umeleckej stránky pozitívne, avšak je tu aj kritická poznámka, že Kráľ nedokázal vždy stvárniť spoločensko-politické fakty na takej umeleckej úrovni, akou sa vyznačoval Jilemnického Kompas v nás. Všeobecne najoceňovanejšie sú diela Jano a Čenkovej deti.

Kráľova tvorba je v kontexte sociálneho kriticizmu mimoriadne aktuálna. Veď napokon hospodársku krízu, nezamestnanosť, stratu sociálnych a pracovných práv, infláciu, dražobu, vysoké nájmy, vysoké ceny potravín a podobné záležitosti, o ktorých písal už Fraňo Kráľ, tu máme znova, avšak zatiaľ nemáme literátov, ktorí by tieto problémy literárne podchytili.