Blog Lukáša Perného

5. SEPTEMBRA SI PRIPOMÍNAME VÝROČIE UNIKÁTNEHO A MIMORIADNE ORIGINÁLNEHO UMELCA 

Ivan Horváth (* 26. júl 1904, Senica – † 5. september 1960, Bratislava) bol slovenský spisovateľ, politik, diplomat, publicista a prozaik, esejista a rodák zo Senice, ktorého meno 1. mája 2022 doplnili do Záhoráckej steny slávy v Senici. Úlohou príspevku, ktorý zverejňujeme, je priblíženie života a odkazu tohto významného, ale, žiaľ, neprávom zabúdaného spisovateľa.

Horvátha nazývali rôzne: slovenským impresionistom (I. Hamaliar), poetistom (Šmatlák), expresionistom (P. Števček) či dokonca dadaistom (J. Števček), k čomu literárny kritik Karol Rosenbaum dodáva, že všetky tieto tvrdenia v kontexte znakov Horváthovho literárneho diela nie sú výmyslom a každé z nich má v sebe niečo pravdy.  Ako si všímajú literárni kritici, Ivan Horváth bol skutočne ťažko zaraditeľný autor, ktorý priniesol do slovenskej literatúry netradičné, avantgardné, moderné poňatie prózy, v ktorom dominuje osobný pomer k citovému životu; význam zmyslov a vášní, sily aj slabostí; senzitívnosť vo vzťahu k skutočnosti (náboj ku konfliktu, konfrontácia medzi človekom, prostredím a jednotlivcami); snivosť, blúznivosť, asociatívnosť, lyrickosť (viac situáciami, než slovami), psychologizovanie cez silné emócie a pudy postáv (emocionálna nestabilita a vyosenosť postáv; iracionalita konania v existenciálnej vypätých situáciách), fascinácia (ne)poznanými silami, filozofické meditácie nad zmyslom existencie, nad rozporuplnými prejavmi lásky a emócií. 

Pri príležitosti výročia úmrtia Ivana Horvátha zverejňujem na svojom blogu článok publikovaný v Literárnom týždenníku a zborníku o Ivanovi Horváthovi, časť textu tvorí článok na Wikipédii, ktorého som autorom; a taktiež informácie, ktoré vyjdú v doslove k francúzskemu vydaniu Horváthovho diela (na ktorom aktuálne pracujem v spolupráci s rodinou Ivana Horvátha). Nasledujúci článok je rozsiahlou štúdia, ktorá nemá primárne popularizačné, ale skôr literárno-vedné ambície, preto sa ospravedlňujem čitateľovi za veľký rozsah. 

ZO ŽIVOTA SPISOVATEĽA

„Narodil som sa v r. 1904 v Senici, čo však vôbec nie je dôležité pri posudzovaní môjho mravného a literárneho vývoja. Študoval som v Bratislave, Prahe, Drážďanoch, Paríži a zase v Bratislave, slovom vrátil som sa tam, odkiaľ som vyšiel, čo pôvodne nebolo mojim úmyslom. Hlavnú čiastku môjho životopisu budem môcť napísať až o 40 rokov a preto ráčte dovtedy počkať…“ – Ivan Horváth v Slovenskom literárnom almanachu 1931

Rodina, štúdiá a vzdelanie

Vyštudovaný teológ, starý otec Ivana Horvátha – Jozef Horváth – sa zúčastňoval na príprave Memorandového zhromaždenia (6. – 7. 6. 1861 v Martine) a zásluhy má aj za aktivity pri vzniku martinského gymnázia a Matice slovenskej (4. 8. 1863 tamže). Otec I. Horvátha Cyril Horváth (* 24. september 1864, Martin – † 2. august 1931, Bratislava) bol právnik a národovec, no predovšetkým signatár Deklarácie slovenského národa (30. 10. 1918 v Martine), člen Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia v Prahe. Sestra Ivanovho otca – Marína Oľga – bola známou martinskou ochotníckou divadelníčkou a autorkou niekoľkých dramatických diel a detskej literatúry; bola aj členkou Živeny a predsedkyňou Ústredia slovenských ochotníckych divadiel. V nekrológu pre Časopis muzeálnej slovenskej spoločnosti o nej láskavo píše Štefan Krčméry ako o „tete Maríne“ a uvádza tiež, že žila v dome, kde prebýval Svetozar Hurban‐Vajanský. Krčméry ocenil aj jej prednes Bottovej Smrti Jánošíkovej v martinskom divadle a jej spisovateľský triumf dramatické dielo Slovenská sirota. Do rodiny I. Horvátha patrila i prvá slovenská akademická maliarka Želmíra Duchajová Švehlová.

Ako pripomína Karol Rosenbaum, dvojica slov domov a svet bola pre Horvátha dilema, v ktorej bola na jednej strane panslávska výchova, otvorená cesta k domácim národným zdrojom (Rosenbaum nachádza inšpirácie u Timravy, Krasku, Rázusa) a na strane túžba spoznať svet (cesty po Paríži, Mníchove, Drážďanoch, Amsterdame a Stockholme) a fascinácia modernými literátmi, ktorých často cituje. Vnútorný rozpor medzi národným a internacionálnym vo svojej tvorbe preklenul prihlásením sa k novej slovenskej literárnej moderne, novému poňatiu slovenskej literatúry. Napokon sám vymyslel pojem „nadrealizmus“ a venoval sa tiež estetickým kritériám literatúry. Ako pripomína Kuzmíková, Horváth bol vôbec prvý slovenský spisovateľ, ktorý reflektoval francúzsky surrealizmus a sám prvý použil pomenovanie „nadrealizmus“ (v kontexte freudovských a snových princípov), ktorý je jeho slovenskou variantou a tento postup sám využil napríklad v Rumovej rozprávke. Internacionálnosť a modernosť diel podčiarkuje využívanie cudzojazyčných replík, ale tiež uvádzanie citátov a parafráz svetových umelcov. Autor predpokladá u čitateľa nielen znalosť uvádzaných osobností, ale aj znalosť cudzích jazykov. Medzinárodný rozmer Horváthovym dielam dáva aj grafická úprava. Autormi obálok pôvodných vydaní boli také osobnosti moderného výtvarného umenia ako Galanda, Benka či Hložník.

Ivan Horváth sa vzdelával na evanjelickej škole v Senici, potom na evanjelickom maďarskom lýceu, z ktorého po vzniku Československa prestúpil na Československé štátne reálne gymnázium. Pokračoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (dva semestre), neskôr na Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislavy, kde získal titul JUDr. Medzitým absolvoval tiež doktorát z diplomatických vied na École libre des sciences politiques (Vysokej škole politických náuk). Po štúdiách pracoval na súde v Bratislave, neskôr v Senici.

Oženil sa s MÁRIOU KUNERTOVOU, dcérou básnika, dramatika, publicistu Maxmiliána Kunerta. Ich deťmi sú: hudobným skladateľ IVAN HORVÁTH ml. (*1935) a dcéra JANA SCHILLEROVÁ‐HORVÁTHOVÁ (*1938). Dcéra Jana (Schillerová-Horváthová) bola prítomná aj na spomínanom podujatí v Senici a intenzívne s ňou komunikujem aj ohľadom francúzskeho vydania Horváthovho diela.

Spolupráca so spisovateľmi z okolia časopisu DAV

Spoznáva sa so spisovateľmi z okolia časopisu DAV (Okáli, Clementis, Poničan, Novomeský…). Davistov podporil podpisom v proteste proti zásahu voči demonštrantom v Košútoch a taktiež sa zúčastnil ankety DAV‐u o Sovietskom zväze. Napokon, s DAV‐om sa zúčastnil aj známeho 1. kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach (1936).

Aj keď bol Horváth skupine DAV blízky, nebol jej priamym členom. Podľa slov Okáliho davisti ho – aj na pôde Umeleckej besedy – pokladali „za svojho“. Politicky mal blízko k sociálnym demokratom, čo bolo podľa Ďurišku dôsledkom vplyvu zamestnávateľov Dérera a Markoviča, ktorí boli lídrami Československej sociálnej demokracie na Slovensku (Horváth bol tiež členom strany).

Antifašistické a demokratické postoje

Počas expanzie Nemecka otvorene prejavoval svoje antifašistické a demokratické postoje. V Druhej svetovej vojne sa pridal k antifašistickému odboju (člen ilegálneho odboja v Senici; pomáhal utekajúcim občanom českej národnosti a utečencom z koncentračných táborov). Spolupracoval na príprave Vianočnej dohody (1943) a konštituovaní ilegálnej Slovenskej národnej rady a stal sa jej členom ako sociálny demokrat.

Po skončení vojny sa stal členom Slovenskej národnej rady (podpredseda SNR v rokoch 1945 až 1948), Národného zhromaždenia ČSR a jeho kariéra pokračovala titulom veľvyslanec ČSR v Maďarsku.

Získal Rad SNP 1. triedy, Československý vojnový kríž 1939 a Československú medailu za zásluhy – I. stupňa.

Po boku Vladimíra Clementisa sa zúčastnil mierovej konferencie v Paríži. Zastupoval tiež Česko‐Slovensko ako vyslanec na 1. valnom zhromaždení OSN v New Yorku ako vedúci česko‐slovenskej delegácie. Zároveň sa zúčastnil významných rokovaní (Oslo, Belehrad, Moskva). Bol poverený aby sa staral o diplomatický zbor v Bratislave a úzko spolupracoval s francúzskym generálnym konzulom Étiennom Manachom.Od roku 1948 pôsobil ako veľvyslanec v Maďarsku a jeho prioritou bolo vrátenie kultúrnych pamiatok odvlečených zo Slovenska, čo sa so zmenou politickej situácie nepodarilo.

Popri týchto činnostiach sa naďalej venoval umeniu a tvorbe (je taktiež spoluzakladateľom a zodpovedným redaktorom časopisu Kultúrny život).

Zaujímal sa tiež aktívne aj o film a fotografiu.

Väzenie s davistami a rehabilitácia až po smrti

Spolu s davistami dostal nálepku buržoázneho nacionalistu a následne bol väznený celých deväť rokov, pritom hneď po prepustení zomrel. Obvinení boli z velezrady a Horváth dokonca zo špionáže pre kontakty s francúzskym konzulom Étiennom Mannachom. Horváth dostal trest 22 rokov a pre priznanie len o vlások unikol trestu smrti.

Pochovaný na cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave. Rehabilitácie sa za života nedočkal. Občiansky a stranícky rehabilitovaný bol až po smrti, v roku 1963.

In memoriam dostal ocenenie Rad republiky (1963) a Rad práce (1969).

ANALÝZA TVORBY

„Všetko, čo som doteraz napísal, boli len experimenty. Len som experimentoval a experimentujem.
A čerta treba teraz experimentovať – k vážnym plánom budem mať času,
keď sa nebudem môcť pre reumatizmus zo stoličky hnúť.“
– Ivan Horváth

Už v pätnástich rokoch poslal pod pseudonymom Ivan Olšovský do 1. ročníka Vatry svoje dve prózy s tematikou vojny a oslobodenia; pokračoval písaním do Vámošovej Svojeti (1922) a do časopisu Slovenský svet – po boku V. Roya, E. B. Lukáča či J. Hrušovského.

Existencialistické znaky Horváthovej prózy alebo „slovenský impresionista“

Ako sedemnásťročný, teda už v roku 1923, vydáva knižný debut Mozaika života a snov (próza z časopisov a novinky). V diele dominujú emócie a spor medzi snom a skutočnosťou. Karol Rosenbaum si v textoch všíma otázky lásky a sklamania, vášní a pocitov viny, hrubý nános sentimentality, ale aj úsilie o vlastný nový pohľad na ľudské vzťahy. Horváthove diela spája kompozičná hutnosť, snivosť, asociatívnosť a silné emócie a pudy u postáv. Pri čítaní jeho prvých próz ako Pred koncom či Jej otec človek nadobudne pocit, že číta texty „starého“ existencialistického filozofa. Silné psychologické momenty, zameranie na detaily, brilantný opis javov a súvislostí, no predovšetkým vnútorného prežívania postavy. Ján Hamaliar nazval Horvátha vďaka jeho geniálnemu talentu opisovania citovosti „slovenským impresionistom“.

Veľa filozofovania, veľa ťažkých tém a hlavne – autor ide skutočne do hĺbky podstaty našej existencie. Andrej Mráz konštatuje, že Horváthova tvorba je silne ovplyvnená filozofiou relativizmu a iluzionizmu a nachádza v nej vplyv Ernsta Macha, Freuda, Einsteina a Bergsona. Mozaiku života a snov hodnotila Jana Kuzmíková ako dielo so zmyslom pre literárnosť, širokú koncepčnosť a kontextovosť.

Kriticky hodnotí autorov debut A. Mráz:

„Je prácou neskúseného mladíka. Nadraďuje malichernosti základným hodnotám a často banalita sa mu rozrastie do veľ- kých rozmerov. Konfúzne mieša čistejšie umelec- ké prvky s nánosmi násilných šablón, ktoré mu niekde nejaká bezvýznamná kniha vtĺkla do hlavy…“

Mráz však pokračuje, že predsa za všetkým nedostatkami sa skrývajú sa čisté jadrné básnické kvality, vyvolávanie neznámeho, chvenie večerného šera a záhadný šepot jarných dní. Oceňuje bohatosť dojmov, asociácií, predstáv s kúzlom detskej primitivity, ktorá je miestami básnicky dobre podmaľovaná.

Uvedený princíp I. Horváth rozvinul aj v knihe Človek na ulici, ktorá sa skladá z cyklu noviel (Bratia Jurgovci – spracovanie osudu o štyroch bratoch, Laco a Bratislava – poetický text o živote bratislavských vysokoškolákov a láske k Želke).

Knihu vydal v roku 1928 Leopold Mazáč a vyšla v Edícii mladých slovenských autorov (viedol ju Ján Smrek; oboch vyzdvihuje Dalimír Hajko vo svojej knihe Príbeh kníhkupca). Výstižný komentár uviedol anonymný autor na stránke Databáza kníh:

„Keby novelu Laco a Bratislava napísal nejaký Francúz, Angličan či Američan, čítal by ju celý svet.“

Bratia Jurgovci sú rodinnou drámou a obrazom o bratoch – čudákoch, tragických osudoch vyosených ľudí. Fitzgeraldovské motívy túžby po návrate do minulosti, túžbe po stratenom šťastí a láske sa tu striedajú s temnou melanchóliou falošných nádejí a meteosenzitivitou hlavných postáv. Bratov Jurgovcov zdramatizovalo aj Slovenské národné divadlo v réžii Ľubomíra Vajdičku.

V roku 2013 pripravilo Slovenské národné divadlo zdramatizovanú verziu hry Bratia Jurgovci.^[34] v réžii Ľubomíra Vajdičku a dramaturgii Petra Pavlaca (herecké obsadenie:Leopold Haverl, Jozef Vajda, Richard Stanke, Robert Roth, Petra Vajdová, Eva Sakálová a Dominika Zeleníková). Existuje tiež divadelný záznam.^[35]

Režisér Ľubomír Vajdička o Ivanovi Horváthovi povedal:

Herec Marián Geišberg sa pri tejto príležitosti o Horváthovi vyjadril:

Laco a Bratislava je dielo, ktoré je nasiaknuté autorovými skúsenosťami z Bratislavy, prozaicky zaznamenáva svoje skúsenosti s mladíckymi snami, zamilovanosťou, romantickou predstavou o budúcnosti a dominujúcim kultúrnym centrom – Bratislavou. Autor dielo
uvádza štrnástimi citátmi zo zahraničnej literatúry. Čítanie tohto textu prináša silný estetický pôžitok, opätovne nachádzame motívy F. S. Fitzgeralda:

„Minúta v ktorej sa s ňou spoznal, mala pre neho väčšiu dôležitosť než objavenie Ameriky, než podpísanie Versailleskej zmluvy… Stal si na korzo, čakal ju, že možno to prejde, díval sa bezočivo každej dáme do tváre, aby nezmýlil…“

Miestami pripomína Sartrovský existencializmus („…žil a nevedel, že žije, díval sa bezmyšlienkovite von oknom a nechcel jestvovať… Hlodalo v ňom, čo podrývalo vieru v seba, v krásu mora a znesiteľnosť bytia…“) a miestami poéziu Laca Novomeského „v prozaickej podobe“ (pri čítaní som si spomenul na opisy Dunaja a nákladných lodí z diela Nedeľa). Zaujímavosťou je autorov odkaz na celý rad významných svetových spisovateľov (Sinclair, Baudelaire, Twain), hudobné motívy (Puccini, Verdi, púšťanie jazzových platní, hranie na klavíri), filozofické spisy a filozofov (Diderotove a Platónove spisy, východná filozofia, Bergson, Aristoteles), dobových hercov (Chaplin, Keaton), historické motívy (dejiny Bratislavy, štúrovci), geografické (často spomína Benátky a v jednej pasáži rekapituluje, čo sa v jednom okamihu odohráva po celej planéte od Gruzínska, cez Tokio, Jávu až po Perziu), astronomické („Desaťtisíc hviezd tej noci nesvietilo nadarmo“), biblické a náboženské motívy („od toho dňa začínal sa nový život, ako pre Adama po vyhnaní z raja…“; opis Židovského etnika čítajúceho Talmud). Taktiež satirizuje politiku v kontraste s vnútorným prežívaním človeka („Jar bola plná sľubov, ako politické strany pred voľbami, a on sa rozhodol, že sa naučí hrať na mandolíne“). Spomína aj Novomeského („…chodil po uliciach, pýtal sa Laca Novomeského, ktorý náhodou šiel okolo, kde býva…“); mimochodom – obaja sú zo Senice, obaja pricestovali do Bratislavy aj Prahy; a napokon asi ani názov Laco nebude náhodným. Vo svojom diele uvádza aj postavu samého seba („…že jemu je to už všetko jedno, či bude Igor prezidentom, či Ivan Horváth napísal novelu o ňom, či ho má rada.“).

Približovanie bratislavského života Ďalším znakom tvorby I. Horvátha je podrobná analýza atmosféry mesta spojeného s počasím, ale aj veľmi osobné približovanie života bratislavských ulíc: „Dážď padal stále, jeho bolesť ho ukolísala, pred ním sa vynoril kostol Svätej trojice…“

Horváth sa zameriava aj na časopriestorové paradoxy synchronicity a vzájomné súvislosti medzi zdanlivo nesúvisiacimi javmi s cieľom univerzalizovať bytie človeka. Veľmi často zdôrazňuje, čo sa odohralo niekde úplne inde po tom, čo opisuje momenty Lacovho života („Laco šiel ako omráčený, myslel na severnú žiaru, za ktorou zatúžil zrazu, a nie na to, čo sa stalo… Piati exekútori sa v tej minúte zastrelili, a nikto o tom nevedel… nevedel čo sa stalo ako ten, ktorý prežil zemetrasenie a ešte nezbadal jeho dôsledky.“).

Horváthov lyrizmus

Všetky uvedené poznatky ukazujú všestrannosť, vzdelanosť, rozhľadenosť Ivana Horvátha. František Votruba o diele napísal, že aplikuje vo svojej tvorbe kúzlo náznakov pre radosť z umeleckej hry a taktiež si všíma jeho zmysel pre detaily od všednosti kuchýň až po determinujúce obkresľovanie novelistických a románových postáv. Zdôrazňuje, že v tvorbe dominujú city a zážitky. Brilantný slovenský literárny kritik Daniel Okáli opisuje dielo Človek na ulici ako strindbergovsky ladenú „čiernu komnatu“, hamsunovskú metódu, nakoľko podľa Okáliho autor zámerne vynechal zo svojho postupu príčinnú súvislosť so zdôvodnením. Významnú rolu hrá vo forme „strašenia“ podľa Okáliho štatistická osudovosť. A. Mráz na diele oceňuje lyrizmus, vyvierajúci zo zložitých prameňov intuitívneho nazeranie pod povrch vecí cez snový lyrizmus, čoho príčinou je podľa Mráza Horváthov bergsonovský štýl.

V tvorbe pokračoval oidipovským, expresionistickým dielom Strieborný prach o Jánovi Martinákovi, ktorý sa zaľúbi do bohatej Márie, o ktorej nevie, že je jeho nevlastná sestra. Príbeh pokračuje motívom pomsty a odpustenia v konflikte medzi otcom a synom (pokus o otcovraždu, zlá sociálna situácia a odpustenie): Krikľavo expresionistické dielo (ako ho pomenoval Ján Števček) nadväzuje na motívy patologických javov z Bratov Jurgovcov. A. Mráz oceňuje, že I. Horváth na pár stranách vyrozprával zložitý románový dej a s úspornými prostriedkami vyčaroval zložitú náladu rozličných prostredí. Dielo bolo v sedemdesiatych rokoch sfilmované.

V roku 1975 bolo sfilmované Horváthove dielo Strieborný prach v réžii Petra Macka (herecké obsadenie: Dušan Tarageľ, Jarmila Koleničová, Viera Strnisková, Eva Rysová, Ľubomír Záhon, Andrej Mojžiš, Vlado Müller, Ján Mistrík, Karol Čálik, Július Vašek, Jozef Adamovič, Štefan Mišovic; hudba: Jaromír Dlouhý)

Najúspešnejšie dielo Vízum do Európy

Vo Víze do Európy opisuje atmosféru európskych veľkomiest na základe myšlienky spoznávania mesta prostredníctvom ľudí, podobne ako v diele Laco a Bratislava. Ak ste ešte dielo nečítali a chcete si ho v premiére vychutnať, nasledujúcu podkapitolu vynechajte.

Kniha začína v Nemecku… počas rozkladu nemeckého hospodárstva, inflácie a rastu sociálnej nerovnosti, keď do mesta prichádzajú cudzinci… a keď Marka kolísa ako Noemova arche pri potope. Poviedku (Penzión von Basch) o mračnách dymu, whyskysóde, falošnej láske, bohéme a biede umiestnil do Drážďan. Hlavnou postavou je Knut, ktorý zanedbával pri pití a láske všetko – tak spásu svojej duše ako aj maľovanie, ktoré ho malo živiť. Do kontrastu stavia bohémsky život a biedu, keď píše o pribúdajúcich inflačných nulách a kupovaní kožušiny, ktorej cena je priamo úmerná Trudinej láske.

Druhá poviedka (Bébé Cadum) sa odohráva v Paríži (v najšampanskejšom mieste sveta, orgií a dám, ktoré sa všetky núkajú) a opisuje rôzne podoby lásky. Začína ódou na lásku, ktorá je v meste všadeprítomná a o ktorej netreba rozmýšľať. Láska je potreba, preto sa neschováva, to je charakteristika, ktorú opakuje aj v Návrate do Paríža. Parížska láska všetko odhalí, ale nikdy nie je nudne nahá. Reklama na mydlo je ústredný symbol, ktorý kontrastuje s prežívaním postáv. Horváth pracuje kreatívne so súvislosťami (pasák pije za peniaze krásnych dám).

Fitzgeraldovský príbeh Ibrahimovo okno sa odohráva v parížskych štvrtiach Jardin des Plants a Saint Michel. Hlavnou postavou je filozoficky zadumaný a nešťastne zamilovaný mohamedán Ibrahim. Horváth jeho filozofiu opisuje ako zmes Koránu, učebnice spoločenských mravov a úryvkov z francúzskych básnikov 19. storočia. Vykresľuje ho ako fatalistického flegmatika, ktorý sa rozpráva s hviezdami. Symbol Ibrahimovho okna používa ako metaforu pre veštenú pominuteľnosť prelietavej lásky. Práve prelietavá femme fatale (Regína), pripomína Fitzgeraldovu Zeldu. Horváth tu psychologicky rozoberá pocit milujúceho muža, ktorý miluje napriek tomu, že pozná fatálne zanikajúcu budúcnosť svojej lásky (všetko je vopred určené). Rozprávač príbehu až priveľmi pripomína Nicka Carrawaya z Veľkého Gatsbyho, keď sa ocitne v prítomnosti soka Hoblera, bývalého jeho milovanej Maud (pre ktorú v tom momente nemal ani toľké miesto ako špendlíková hlavička). Hlavná postava, rozprávač, taktiež vzdoruje vášni Ibrahimovej Regíny (jej erotickému úsmevu), no zároveň tuší, že i on tejto deštruktívnej láske podľahne.

Miniatúrna poviedka nasiaknutá ginom a škriekaním papagája – Marthe – opisuje manželský pár Lukoyovcov na lodi Pajala. Strašidelné rozprávanie o lodi Diana – ktoré autor ironicky nazval Rumová rozprávka – sa odohráva neďaleko Le Havre pri Honfleur. Rum a žena (všetci sa jej dívali pod sukne) na palube sú hlavnými postavami príbehu o námorníkoch a prekliatej lodi, ktorá prichádza k Magalhaesovmu prielivu. Posadnutosť ženou, žiarlivosť (diabolské ticho žiarlivosti) dovádza členov posádky k šialenstvu. Desivosť a až metafyzické temno medzi loďou, vášňou a hlbinami oceánu vytvára v príbehu ponurú symbiózu. Súčasťou knihy boli tiež ďalšie krátke novely Mária a jej syn, Dieťa Passy a Tieň okolo nás (vyšli aj matičnom výbere Európa kokteil).

Periodikum Elán (1931) opisuje Vízum do Európy ako exotickú kvetinu vo všednej izbe. A Horvátha ako autora, ktorému nepostačuje idylický život dedinského ľudu, ale lákajú ho ďaleké kraje, veľkomestá, chuť mora a hmlistá krása fjordov. Túla sa po svete ako lovec, aby prišiel domov s bohatou korisťou, ktorú predstavuje domácim. Alexander Matuška privítal v Horváthovej tvorbe nový inovatívny prístup k francúzskej kultúre, ktorý sa nad dekadentnosťou a zmyselnosťou nepohoršuje, nemoralizuje, ale snaží sa ju psychologicky spoznať a pochopiť.

Nepravdepodobný advokát

V rokoch 1934 až 1938 zverejňuje I. Horváth v Slovenských pohľadoch novely – Zločin neživých vecí, Tieň okolo nás, Posledná kauza a Zbytočný návrat. Ide o portréty ľudí, ktorí občiansky zlyhali. Novely mali vyjsť pod názvom Nepravdepodobný pravotár (napokon kniha nevyšla, ale novely vyšli spolu s ďalším v rozličných výberoch a podľa J. Kuzmíkovej vo výbere v roku 1965; kniha je pod týmto názvom nedohľadateľná; odpoveďou je, že vychádza vo výbere Vízum do Európy, ktoré obsahuje tiež Život s Laurou a Tak sa to malo stať). Vo výbere Prózy od Kaligramu vychádzajú v podkapitole spolu s novelami Dom s dvoma Amormi, Rovnica s dvoma neznámymi, Ukradnutý hlas a Písané pre Ruth. Roztrúsené texty vychádzajú tiež v češtine pod názvami Zločin neživých vecí a Stín kolem nás. V slovenčine tiež vychádza výber Dom s dvoma amormi.

Kuzmíková v súvislosti so Zločinom neživých vecí vo svojej štúdii hľadá vysoko filozofický prienik Horváthovej tvorby s filozofom Bergsonom (hlavná postava je vystavaná podľa bergsonovskej filozofie ako zločinec z inštinktu). Ukážka z pozoruhodnej filozofickej štúdie:

Vo výbere, ktorý vyšiel až po autorovej smrti, vyšli tiež novely Tieň okolo nás, Posledná kauza, Zbytočný návrat, Dom s dvoma Amormi, Rovnica s dvoma neznámymi, Ukradnutý hlas a Písané pre Ruth.

Človek a osud

Horváth cestuje do Paríža, plánuje vydať knihu Návrat do Paríža, ale pomníchovská atmosféra tento zámer odložila. Ďalšiu knihu vydal počas vojny v roku 1944 s názvom Tak sa to malo stať a znova je tvorená z noviel (Peter odíde, Očami milenky, Nešťastný hrdina), založených na analýze vnútra človeka a hľadanie zmyslu života. Dominantnú rolu hrá osudovosť. Podľa Petra Cabadaja opäť prehĺbil psychologickú kresbu protagonistov deja a popri tom analyzoval pozadie dobovej atmosféry, mravné problémy a vnútorné konflikty. V úvodnej novele sa opakujú opäť motívy hľadania ľudského šťastia, ktoré nenávratne stratené v minulosti a márnosť vzdoru voči osudu v hľadaní šťastia: „A myslela na mesačné noci sarmatské. Už koľko preplakala nocí, sediac pri okne a rozkladajúc si pred sebou svoj prehraný život. Skúmala ho a prevracala, uvažovala znovu a znovu o všetkých možnostiach, až sa poddala tomu prúdu, ktorý strhol jej život do dnešnej beznádejnosti.“ Tento krát je hlavnou postavou žena, ktorej príroda zabránila mať vlastné dieťa (cudzie dieťa im prinesie otec Raven, ktorý odchádza do Kanady; rodina si ho následne prisvojí, chladne a pragmaticky). Taktiež je témou komplikovaný vzťah medzi otcom Rudolfom Polesným a nevlastným synom Petrom, ktorý je vo svojej podstate povahy krutej. Dej sa odohráva počas zlomového momentu, keď si po Petra príde brat z Kanady. Fitzgeraldovský motív nocí sarmatských je akousi stratenou utópiou, ktorej hlavná postava verila a je nenávratne v minulosti. Tvrdá prítomnosť je sprevádzaná trýzňou, smútkom, osamelosťou, sebaľútosťou, vnútorným bojom a trápením sa nad vlastným osudom. Je však dieťa Peter predmetom skutočnej materinskej lásky alebo je ventilom frustrácie z osobného života? Akýmsi „prostriedkom“ (Peter nikdy nebol cieľom, ale stával sa symbolom, vonkajším znakom jej tichej revolty proti svetu…), čo si napokon uvedomuje aj Peter v dialógu s bratom (…matke, ktorej som len bábikou na hru, náhradou za rodinu, prostriedkom nahnevať manžela, hromozvodom prepiatych nálad, všetkým možným, len nie synom, človekom?). Dej graduje každou stranou a Horváth svoje majstrovské umenie v psychologizácii ženia až do konca.

Druhá časť knihy, odohrávajúca sa vo vojnovom prostredí, je pozoruhodná kritika idealizácie až heroizácie falošného, neautentického človeka očami milenky. Boj za pravdu a vyššiu spravodlivosť je neautentický nakoľko postava koná z odlišných pohnútok. Posledný text Nešťastný hrdina poukazuje na svet, v ktorom sa neverí na pravdu a ani ju hlavná postava nechce hľadať, čo pravdepodobne evokuje temnú dobu vzniku.

Kuzmíková zdôrazňuje na v Horváthovej knihe prechod do neurčitého a nepoznaného sveta postáv a nachádza tu avantgardné kódy, impresionistickú náladovosť, expresionistickú dráždivosť a futuristicky zdeštruovanú prirodzenosť.

Očarenie Francúzskom

Dielo Návrat do Paríža Horváth písal ešte pred začatím Druhej svetovej vojny, no vyšlo až v roku 1947 v Matici slovenskej (v časoch vzostupu ľudáctva bolo vydanie zablokované). Opisuje medzivojnový Paríž v umeleckom, ale aj všednom rozmere. Dielo je označované za najautentickejší alebo najpresvedčivejší opis Paríža v slovenskej literatúre (P. Cabadaj).

Horváth si tu všíma francúzske pretváranie prírody na užívanie, obývanie, pre radosť človeka a v tom kontexte dodáva, že Francúzi nemajú pochopenie pre mystiku a sentimentalitu, sily,  ktorými si príroda spútava človeka. Prírodu vnímajú ako prostriedok človeka. Francúzska fantázia a logika vytvorila Paríž a preto je najobývanejším mestom sveta. Dejiny tvoria veľkí ľudia, malí tvoria konvencie, zamýšľa sa Horváth. Filozoficky Francúzov hodnotí ako individualistov, ktorí zároveň rešpektujú šťastie spoluobčana, no sú vychovávaní k spoločenskej zodpovednosti. Ich životný štýl spája s radosťou zo života, labužníctvom, espritom, charmom a prirodzenou potrebou uvoľnenia životného tempa. Podľa autora (pripomínajúceho rôznorodosť francúzskej krajiny) francúzskej rasy niet, je iba francúzsky národ, ktorého základom je kultúra (kultúrne spoločenstvo, ktoré je otvorené) a predovšetkým literatúra a všeobecne úcta k intelektuálom. Francúzska nationalité je spojená s duchom (miera ducha spojená s vkusom je prioritou), nie s krvou a pôdou. Francúzsky jazyk opisuje ako jasný, brilantný, vysvetľujúci, racionálny a logický. Krásne vypestovanú reč vníma ako spolu-majetok všetkých občanov. Ďalej sa venuje francúzskej zmyselnosti a rovnováhe medzi telom a duchom ako filozofickým princípom života. Horváthove eseje o francúzskej kultúre balancujú medzi filozofiou jazyka, sociológiou, esejistikou a memoárovo-cestopisnou literatúrou. Sám autor však dodáva, že ide iba o jeho dojmy a podrobnejšia analýza by si zaslúžila podrobné štúdium.

Horváth konštatuje, že pre Francúza je prítomnosť predĺženou minulosťou, že minulosť (historické vedomie) žije v duchu národa a dejiny stávajú sa skutočnosťou prítomnosti. Francúzi si uvedomujú, že veľké idey hýbali dejinami. Francúzov opisuje ako duchovných pokračovateľov Ríma. Oceňuje Francúzsku revolúciu ako víťazstvo racionalizmu nad monarchistickými inštitúciami, ktoré prinieslo víťazstvo demokratického ideálu. Následne Horváth analyzuje dejiny francúzskej literatúry a jej vplyvy (latinské, galské, germánske atď.) a zdôrazňuje neustále vracajúci sa duch antiky. Je nepochybné, že Horváth bol osvietenský utopista, resp. že si francúzske osvietenstvo (logika, rozum, racionalizmus, pokrok) a francúzsky literárny klasicizmus až nekriticky idealizoval. Oceňuje Voltairove texty o blahu jednotlivca ako aj Rousseauove myšlienky o rovnosti ľudskej. Horváthov presah je až do sociálnej filozofie a filozofie dejín, keď sa podrobne zaoberá otázkami slobody, rovnosti a bratstva ako ideí revolúcie. Dodáva však, že práve idea bratstva ešte nebola uskutočnená. V závere druhej časti Horváth deklaruje vieru vo Francúzsko a jeho idey, v silu a vládu ducha, ako synonymum vedy, umenia a literatúry. Zamýšľanie sa nad Francúzskom uzatvára treťou časťou Otázky ostali, ktorú uvádza citátom Rimbauda a zdôrazňuje, že radosť zo života a živé dejiny by sami postačovali ako odpoveď. Svoju nekritickosť voči Francúzsku Horváth zdôvodňuje ako vyznanie milenca, ktorý skladá ódy na rozšliapané topánky svojej milej. Horváth si váži, že ho Francúzsko privinulo k sebe ako spolu-účastníka najväčšieho bohatstva francúzskeho ducha. Vydanie knihy z roku 1966 obsahovalo aj Horváthove texty o kultúre a umení a o spoločnosti a politickom živote.

Predznačil nové cesty modernej slovenskej literatúry

Posledné dielo mu vyšlo dva roky pred uväznením (okrem toho mu v roku 1948 a pod pseudonymom Jan M. Hort mu vyšla kniha s bábkovými hrami Počkaj náš gašparko). Život s Laurou je poetický dokument o umeleckej generácii (Laura je reálna aj nereálna). Predobrazom básnika je podľa Kuzmíkovej Laco Novomeský a dielo v čiastočne zastretej podobe sprostredkúva bratislavský medzivojnový bohémsky život. J. Kuzmíková zdôrazňuje v kontexte tohto diela túžbu po živote a zmysle literatúry – dielo pomenúva zásadné princípy modernistickej tvorby 20. a 30. rokov. Cabadaj hodnotí dielo ako pocitovo‐epickú evokáciu bratislavskej bohémy, ktorá opisuje lásku umelcov k Laure, k „večnej“ žene‐inšpirátorke, raz konkrétnej, inokedy vymyslenej a pripomína – podľa Cabadaja – Tatarkovo dielo Panna zázračnica z roku 1944. Dielo vyšlo v roku 1965 ako súčasť Víza do Európy a taktiež po roku 1989 aj vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.

I. Horváth písal aj eseje, glosy či populárno‐náučné texty. Zaujímavé sú napríklad jeho texty o nadrealizme, plagiátoch, Oscarovi Wildeovi, freudizme, atď. Vo výbere, ktorý vyšiel v Kaligrame roku 2004, je dokonca zverejnený list, ktorý písal spolu s Novomeským pre Gejzu Vámoša.

Reedície Horváthových diel

V roku 1965 vychádza Vízum do Európy (opäť v roku 1981) a o rok neskôr vydáva Matica slovenská Návrat do Paríža. Vychádzajú tiež výber: v roku 1971 v češtine Stín kolem nás; v roku 1973 vychádza reedícia textov pod názvom Dom s dvoma amormia v roku český preklad 1985 Zločin neživých vecí.

Výber z Horváthovho diela vyšiel aj v knihe Nesmrteľní milenci 4 : Slovenské ľúbostné novely. Dielo Ivana Horvátha vychádza v roku 1987. Po roku 1989 vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej Ivanovi Horváthovi v roku 2004 výber Európa koktail, ktorý obsahuje tituly Vízum do Európy, Návrat do Paríža a Život s Laurou. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydalo reedíciu diela Život s Laurou. Vydavateľstvo Tatran vydalo v roku 2012 Vízum do Európy a Ikar v roku 2017 dielo Človek na ulici. V roku 2010 vychádza v Kaligrame výber z jeho próz, esejí a spomienok na Ivana Horvátha s názvom Prózy.

V roku 2019 vychádza výber obsahujúci Horváthove diela Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920–1930.

UKÁŽKY Z DIELA

Šiel Dunajskou ulicou a pozrel do každej brány, na Vallonskej ulici nazrel do každej vinárne pod viechou. V mestskom múzeu bol štyri hodiny, ostal tam, i keď už nemal čo pozerať, lebo v múzeách sa patrí dlho ostať. A niekedy, keď videl niečo zvláštne, napríklad husitský dom pri pošte alebo novú budovu Tatra banky, zastal a díval sa na to dlho. Vtedy nevidel budovu, ale zrak mal ponorený do ďalekej minulosti alebo do ďalekej budúcnosti a žil v nej. …

Hrad bol krásny, Laco ho mal veľmi rád. Vedel o ňom, že jeho začiatky siahajú až po prvé storočie a vraj bol vybudovaný rímskymi légiami. Keď sa pohrúžil do snenia, cítil sa vojakom rímskych légií, spomínal si, ako niesol s druhmi ťažké kamenie a práca mu bola sladká, lebo vedel, že tento hrad bude raz ozdobou hlavného mesta Slovenska…

V kancelárii sedela slečna, sama, usmiala sa na nich. Mala zuby ako zo slonovej kosti, vystupovali nápadne vpred, keď sa smiala a stále sa smeje. …

Život je predsa len krásny. Život je hromada križovatiek, chodíme po nich ako v cudzom meste a je náhodou, koho stretneme. Laco prišiel do Bratislavy a stretol Želku. Keby bol stretol Zuzku, Oľgu alebo Renátu, to by neznamenalo nič, ale Želku…

Voda Dunaja je sivá, Želka má sivé oči, Želka má oči ako Dunaj. A na lícach má dve jamky, oh, tie jamky, rád by ich bozkával deň a noc. …

Čo mal však urobiť, aby sa stretol so Želkou? Nevedel. Najlepšie by bolo, keby sa šiel potulovať okolo ich vily. Do večera akiste len vyjde, Želka, aká náhoda, zvolal by prekvapene. Nie, to by bolo smiešne. A okrem toho bolo chladno, nevydržal by dlho prechádzať sa…

Nádej je strom, ktorý nekvitne len na jar, ale v hociktorý čas. …

Vedela tak prirodzene povedať „drahý“, vedela hrať na klavíri a citovať Vergília. Neviditeľné puto sa utvorilo medzi nimi, pletené Ariadnou a Igorom. …

Hľaď, i nad Bratislavou tkvie niečo, čo by bolo možno nazvať duchom dejín a čo ju robí krásnou a špinavou. Keď pozrieš na hrad, predstav si Rozgonyiho, hrdého obhajcu, a Jisku, ako ho obieha, ich dcéry a zemanov, ktorí bolo do nich zamilovaní. Potom pozri na tie domy, v ktorých sa vraj konali alchymistické seánsy, a pomysli na Štúra. …

Boli to krásne večery, keď sa tak rozprávali a rozcitliveli. …

Nevedel, ako možno na tri týždne povedať „len“, keď jemu budú dlhé ako polárna noc. …

Keď prvé ruže kvitnú, natrháme si ich, ozdobíme nimi izbu a tešíme sa z ich vône. Potom, keď je už záhrada plná ruží, chodíme okolo nich nevšímavo a rozmýšľame, prečo majú tŕne. To je smutné… Laco žil len v prítomnosti a nemyslel na to, že by sa to všetko mohlo zmeniť, že by Bratislava mohla prestať byť hlavným mestom, že by ho Želka mohla prestať milovať. …

 Bola odená jarou, ktorá sa nedá prosiť, aby prišla. …

Poníženie bolo veru jediný prostriedok spraviť ju povoľnejšou. Bol to prostriedok bez chemického vzorca, ale dobrý, len čo sa stal pokorným, ona sa stala prístupnejšou, obliekla si červené šaty, sadla si mu do lona, hladkala ho a hovorila o Benátkach. …

…potĺkal sa po Bratislave ako v zoologickej záhrade, nezaujímala ho však už natoľko, lebo bola skoro celkom vertikálna. Najradšej chodil popri Dunaji… dozvedel sa, že grófsky titul stále veľmi imponuje a že kto je dobrým straníkom, dostane za to zvyškový majetok. Laco sa tomu divil a do jeho lásky k Bratislave pristúpilo i trochu opovrhnutia. …

Keď neboli spolu, miloval ju, keď sa stretli, nevedel jej povedať tie pekné slová, ktoré hovorieval napríklad v zime. …

Zima vyštípala červené kvety na lícach a bola na to pyšná. …

Život tiekol svojim nezadržateľnými tokom ako Váh, ako šampanské na Montmartri. Triasol sa a vedel, že sa povadí so Želkou. Dunaj mal farbu striebra z Uralu. Vedel aj to, že bude vinný a bude ho to bolieť. …

Zima bola taká, že nútila zabúdať, a predstierala, že mnoho dáva. Laco chodil po uliciach, pýtal sa Laca Novomeského, ktorý náhodou šiel okolo, kde býva, policajta pri divadle na adresu stanice a pána dr. Fábryho, najbohatšieho advokáta v Bratislave.

Laco si zamiloval Bratislavu a v Bratislave Želku. Tie dva pojmy boli u neho nerozlučné. Želka ho nemilovala a Bratislava mu bola odporná.

Prečo sa môžu ženiť len tí 35-40 roční, tí, ktorí majú už majetok, ale žiadneho ohňa v sebe, nevedia už, čo je to láska, ale myseľ majú plnú vypočítavosti. Prečo sa musí človek cez svoje najkrajšie roky trápiť, pracovať ako kôň, aby mohol potom na starosť chodiť s lámkou do Piešťan?

Bratislava premenila sa na čiernu pannu, ktorá smúti za milencom, ktorého sama odohnala.

Jar bola plná sľubov, ako politické strany pred voľbami, a on sa rozhodol, že sa naučí hrať na mandolíne. … V predsieni zaznel Želkin hlas a smiech. Laco sa strhol, zasmial sa a tiež hlasne. A pocítil živočíšnu radosť z jestvovania, radosť, ktorú cítili jeho predkovia, keď vrazili meč do protivníkovho srdca, keď šťastne uniesli vyvolenú alebo keď dobre predali pár koní. Dvere sa otvorili, vošla Želka…

Minúta, v ktorej sa s ňou spoznal, mala pre neho väčšiu dôležitosť než objavenie Ameriky, než podpísanie Versailleskej zmluvy. Niečo sa ozvalo v ňom, bol to pocit šťastia. Deň bol príjemný, nikto sa nehodil do Dunaja so samovražedným úmyslom, nikto nechcel vziať do ruky nôž. Kníhkupci písali romány a rodobranci čítali Bibliu. Baťove reklamy boli celkom zbytočne na zemi, lebo ten deň ľudia nemysleli na peniaze. A kati plakali, že sú nepotrební.

Na konci cesty stála Želka, mala oči ako Dunaj, na ktorom sa hrali tri člnky mladosti, nádeje a lásky.

***

Mesto bolo stále zakryté sivým závojom dažďa, nebo nedožičilo maliarom ani trocha vhodného svetla. Bolo to však zároveň veľmi výrečné zátišie, hovorilo o minulosti. Minulosť je však odporná, luže, niekedy síce príjemne, ale i to teraz bolelo. Pravdu má len prítomnosť a budúcnosť. Tá budúcnosť je vlastne krásna, tá prináša dary a sľuby, tá dovoľuje snívať.

***

Bola celkom bezmocná a zúfalá, zalamovala rukami a cítila chuť krvi, vytekajúcej z rozhryznutých pier.

Každá matka prelieva svoje sny, túžby, nádeje do svojich detí, bojuje nimi proti svetu, chce nimi dosiahnuť všetko, dotknúť sa až hviezd.

Nad sebou videla mesiac, veľký a žltý, aký svietieval na pláňach sarmatských a strnulosť jej tváre povoľovala.  

***

O stoličke a skrini sa hovorí – neživé veci, ale na svete niet neživých vecí. Každá stolička žije svojim vlastným životom, určeným majiteľom, náhodami a možno i farbou. Tieto faktory a ešte mnohé iné jej dajú niečo, čo možno nazvať dušou, ktorá potom sprevádza nemilosrdne tú neživú vec na jej púti životom.

***

Ivana Horvátha sme si pripomenuli špeciálnym podujatím 1. mája v Senici (organizovalo ho Záhorské osvetové centrum a zúčastnila sa ho aj rodina Horváthovcov), ktoré organizátori zakončili slávnostným umiestnením Horváthovho mena na Záhorácku stenu slávy.

Záhorské osvetové stredisko pripravilo 1. mája 2022 vernisáž a výstavu podrobne mapujúcu život a dielo Ivana Horvátha. Podujatia, ktoré zorganizovala Ľubica Krištofová, sa zúčastnila aj dcéra Ivana Horvátha (Jana Schillerová-Horváthová) a rodinní príbuzní Ivana Horvátha. Vedecký článok o Ivanovi Horváthovi predniesol autor tohto článku. Meno Ivana Horvátha bolo následne doplnené na Záhorácku stenu slávy v Senici spolu s futbalistom Fridrichom Huttom. Pozdrav odovzdal aj spisovateľ Ľubomír Feldek, ktorý v kontexte zaznávania významu osobnosti Ivana Horvátha napísal: „Žijeme dnes, po nežnej revolúcii, už vyše tridsať rokov znova v demokracii. Teda znova aj v dobe slobody prejavu. Žiaľ, sloboda prejavu nie je len sloboda pravdy. Je to aj sloboda lží a poloprávd. Demokracie sa v plnom zdraví dožil a užíva si ju aj ten orwellovský veľký brat – a ani on nezaháľa. K jeho aktivite patrí aj falšovanie histórie a zmizíkovanie hrôz päťdesiatych rokov.“

Rádio Devín autorovi venovalo v roku 2022 časť relácie Ars litera. Snáď sa dočkáme aj ďalších pripomenutí tohto pozoruhodného autora.

***

V pozmenenej (skrátenej) verzii vyšlo aj v Literárnom týždenníku