Blog Lukáša Perného

Matica slovenská nedávno zorganizovala vedeckú konferenciu ODKAZ ŠTÚROVSKEJ GENERÁCIE po ktorej bola slávnostne otvorená BIBLIOTÉKA MATICE SLOVENSKEJ. Na svojom blogu Vám prinášam časť zo svojho konferenčného príspevku, ktorý som venoval sociálno-filozofickej, filozoficko-právnej a filozoficko-dejinnej analýze dvoch významných štáto-tvorných dokumentov. Hlavná časť štúdie pod videom.

Od Žiadostí slovenského národa, cez Memorandum národa slovenského, Martinskú deklaráciu, Vianočnú dohodu, Deklaráciu Slovenskej národnej rady, Košický vládny program, Ústavný zákon o československej federácii až po Ústavu slovenskej republiky – to všetko sú dokumenty slovenskej štátnosti, ktorých kontinuitu začala práve generácia štúrovcov, ktorých dvestoročnice si pripomíname v roku 2022 vyhlásením ROKU ODKAZU ŠTÚROVCOV. 

Závažnosť preskúmania problematiky spočíva aj v tom, že k Memorandu národa slovenského (ktorého výročie si pripomenula Matica slovenská v roku 2021 2 ) sa Slovenská republika hlási zákonom 241/1993 Z. z. o. Rovnako závažné sú však aj Žiadosti slovenského národa z roku 1848, ktoré boli (v nadväznosti na liptovské a nitrianske žiadosti) vôbec prvým významným a celoslovenským politickým vystúpením Slovákov, ktoré sformulovali práve štúrovci a ako pripomína Viršinská, išlo o vôbec prvý dokument, ktorý sa usiloval riešiť slovenskú otázku na štátnej úrovni. Národné ide ruka v ruke so sociálnym a práve dokumenty Žiadosti slovenského národa a Memorandum národa slovenského sú toho dôkazom, čo bude hlavným odkazom predloženej štúdie, ktorá bude v celom znení publikovaná v zborníku z konferencie ODKAZ ŠTÚROVSKEJ GENERÁCIE.

SOCIÁLNA FILOZOFIA ŠTÚROVCOV, ÚVOD

Na otázku, či existuje jednotná sociálna filozofia štúrovcov nie je ľahká odpoveď. Ako už vybádal Rudolf Dupkala (Pozri bližšie: Dupkala, Perný, 2021) v analýze filozofických postojov štúrovskej generácie, možno konštatovať, že v rámci štúrovského hnutia vznikli minimálne tri smery, ktoré sa vzájomne prelínali:

1. Variant štúrovského hegelianizmu;

2. Variant štúrovského anti-hegelianizmu;

3. Štúrovskí myslitelia medzi hegelianizmom a anti-hegelianizmom ovplyvnení najmä rovnostárskymi myšlienkami francúzskeho osvietenstva.

Štúrovci filozofické idey čerpali jednak z nemeckej klasickej filozofie (Herderova filozofia dejín predpokladajúca vzostup slovanských národov; Hegelova myšlienka štátu ako základu pre emancipáciu národa; Schellingove a Fichteho idey) a jednak z francúzskeho osvietenstva, ktoré inšpirovalo predovšetkým otázkami národnej suverenity, anti-feudalizmu, demokratizmu, politickej rovnosti medzi národmi a sociálnej rovnosti (Rousseau, Montesquieu). Sekundárne nachádzame vplyvy ruských a ďalších slovanských mesianistov, ale aj myšlienky spojené so slovanským utopizmom (mierové spolunažívanie Slovanov, víťazstvo kresťanstva, idealizácia občinového zriadenia ako stratený zlatý vek). Napriek všetkým sporom zo štúrovského hnutia vyplynuli dva štáto-právne dokumenty, ktoré vizionársky predurčili vznik slovenskej štátnosti. Pri prvom z nich stal samotný líder hnutia Ľudovít Štúr, pri druhom jeho nasledovatelia, memorandisti a národniari.

ANALÝZA DOKUMENTOV

1. ŽIADOSTI SLOVENSKÉHO NÁRODA

Žiadosti slovenského národa 1848 vznikli na podnet Jána Francisciho a Štefana Marka Daxnera, avšak významný podiel na ich znení mal Michal Miloslav Hodža (u ktorého boli spísané na evanjelickej fare). Pri tvorbe boli Štúr, Hurban, Hodža, Francisci, Daxner a ďalší pričom vyhlásené boli v Ondrašovských kúpeľoch. Predchádzali im žiadosti Liptovské a Nitrianske a ich cieľom bolo prehĺbiť tzv. marcové zákony v kontexte zníženia vplyvu šľachty a posilnenia demokratizmu v Uhorsku. Išlo o vôbec prvý národno-politický, kultúrny, ale aj sociálny program štúrovského hnutia a adresované boli uhorskej vláde, palatínovi a kráľovi. Aj autori Dejín štátu a práva v Československu do roku 1918 uvádzajú: „Žiadosti slovenského národa predstavujú radikálny, demokratický, nacionálny a agrárny program pokrokového obsahu. Bol pokrokovejší ako program uhorskej šľachtickej opozície… (Malý, Sivák, 1992, s. 293).

V kontinuite s Liptovskými a Nitrianskymi žiadosťami boli ideami Žiadostí slovenského národa: rovnoprávnosť národov Uhorska, federalizácia štátu, zavedenie materinského jazyka ako úradného; demokratická požiadavka všeobecného volebného práva, sloboda tlače, zavedenie vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií, právo na zhromažďovanie a likvidácia poddanstva. Sociálnu revolučnosť tohto dokumentu dokladuje aj prihlásenie sa k najrevolučnejším aktérom hnutia (žiadosť o ich prepustenie). Z hľadiska sociálneho bol tento moment azda najradikálnejší a hypoteticky mohol byť jedným z hlavných dôvodov následných perzekúcií.

Žiadosti slovenského národa sú jednoznačne dokumentom, ktorého základom sú osvietenské idey, ktoré boli prítomné už v programe Veľkej francúzskej revolúcie a filozofii Rousseaua. S vysokou pravdepodobnosťou možno predpokladať, že osvietenské a anti-feudálne idey do dokumentu implikovali Ján Francisci a najmä ideológ slovenského národného hnutia Štefan Marko Daxner. Daxner vo svojich textoch zdôrazňoval predovšetkým Rousseauovu ideu rovnosti transformovanú do slovenského kontextu v intenciách rovnoprávnosti medzi národmi. Rousseau ako autor diela O spoločenskej zmluve (Rousseau, 2010) označovaného aj ako „biblia francúzskej revolúcie“ dozaista inšpiroval Daxnera aj v oblasti demokratických princípov ako všeobecná vôľa, suverenita a anti-feudálny motív rovnosti, čo vo svojej štúdii bližšie dokazuje Rudolf Dupkala ml. (Dupkala jr., 2012), ale aj Dalimír Hajko (Hajko, 2018).

V tomto kontexte treba zdôrazniť filozoficko-právny moment, na ktorý Daxner nadviazal a to je predovšetkým prirodzeno-právna filozofia, ktorej korene nachádzame u Grotia, Locka, Montesquieua, Holbacha a ďalších. Nemožno však opomenúť, že všetci štúrovci – ako absolventi bratislavského evanjelického lýcea a štúdií nemeckej klasickej filozofie v Halle – boli značne ovplyvnení tak filozofiou Herdera ako Hegela a to tak v oblasti filozofie dejín, ako aj sociálnej filozofie a filozofie práva. Podmienkou pre emancipáciu národa je vznik štátu, to je Hegelova myšlienka, ktorú predovšetkým Štúr zdôrazňoval pre celú štúrovskú skupinu a ktorá prežila celé dve storočia až do súčasnosti. Aj Ján Francisci vo svojom životopise uvádza Štúrove prednášky o filozofii dejín (vychádzajúce z Hegla), teda potvrdzuje, že bol o oboznámený s týmito myšlienkami (Francisci, 1905).

V rámci predložených dokumentov však z taktických a realistických dôvodov požadovali kompromisnejšiu požiadavku, teda uznanie národných práv v rámci Uhorska. V neposlednom rade štúrovcov v ich revolučnom optimizme poháňali aj myšlienky mysticizmu (Schelling, 1977) mesianizmu o fatalistickej predurčenosti Slovanov, ktoré predpovedal Herder (Herder, 1941). Žiadosti mali aj ďalšie politicko-spoločenské dôsledky. Dôležité je tiež pripomenúť dôsledky Žiadostí, ktoré veľmi negatívnym spôsobom poznačili slovensko-maďarské vzťahy. Napriek tomu, že slovenské etnikum požadovalo v Žiadostiach rovnoprávnosť, teda nešlo o dokument, ktorý by bol voči maďarskej národnosti nijakým spôsobom nadradený ani nenávistný, reakciou bol vydaný zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu. Ak by maďarská strana prijala predložené návrhy a uznala rovnoprávnosť Slovákov v spoločnom revolučnom boji, dejiny sa mohli vyvíjať úplne iným smerom a nemuselo by dôjsť k spolupráci s Viedňou.

Ďalším následkom bol ich únik do Prahy, kde sa konal Slovanský zjazd a Svätodušné povstanie, ktoré bolo potlačené Alfrédom Windischgrätzom. Podľa Jána Palárika bol Slovanský zjazd dôkazom toho, že Slovanov treba zjednocovať nielen literárne, ale aj politicky (Porovnaj: Palárik, 1864). Podľa Vladimíra Mináča bol Slovanský zjazd aktom, kedy sa Slováci objavili na javisku Európy a sveta (Mináč, 2014, s. 85) nakoľko udalosti v Prahe mali medzinárodný rozmer spojený s Bakuninovým plánom veľkej slovanskej ríše od Prahy až po Ural. Následne dejinné udalosti zavedú štúrovcov do chorvátskeho Záhrebu a Viedne, kde pripravovali ozbrojené povstanie a založili Slovenskú národnú radu, teda prvý vojensko-politický orgán Slovákov, bez ktorého by sa – ako píše Marián Gešper – „nezaobišla žiadna významná slovenská dejinná udalosť…“ (Gešper, 2017, s. 95).

2. MEMORANDUM NÁRODA SLOVENSKÉHO

Druhým analyzovaným dokumentom je Memorandum národa slovenského z roku 1861 (konalo 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine; text bol schválený slovenským národným zhromaždením a pripravený Štefanom Markom Daxnerom). Memorandum nadväzuje na reformy spojené s tzv. Októbrovým diplomom z roku 1860 a Februárovým patentom z roku 1861. Tieto dokumenty sú spojené s povalením absolutizmu a kreovaním federalizácie monarchie založenej na koncepcii historických a nehistorických národov s odvolaním na stredovekú štátnosť (to je hlavný dôvod, prečo je súčasťou Memoranda zdôrazňovanie historického kontextu Veľkej Moravy). Filozoficko-dejinný úvod fokusujúci na Veľkú Moravu zdôrazňuje historické opodstatnenie boja za národnú suverenitu a taktiež otázku uznania (žiaden národ nejestvuje len vo vidine, ale i v skutočnom svete). Taktiež dokumentu predchádzali boje kňaza Andreja Radlinského (aj v kontexte výziev o postavení Slovákov a úsilie o zjednotenie) a Kuzmányho s Hodžom (Protestantský patent ako príležitosť odstránenia maďarských svetských vplyvov v cirkvi).

Na rozdiel od Žiadostí dominuje národno-emancipačný tón (autonómia a rovnoprávnosť) pred sociálnym. Dokument je teda menej radikálny, čo Viršinská vysvetľuje tým, že požiadavky spojené s vyššou demokratizáciou, občianskych slobôd a s bojom proti pozostatkom feudalizmu ako doriešenie zrušenia poddanstva (ako sú napr. v Žiadostiach) nebolo možné z dôvodu roztrieštenosti národného hnutia zakomponovať a preto Daxner takticky zvolil požiadavky minimálne (Viršinská, 2011, s. 52). Memorandum je textom politicko-pragmatickým a realistickým, ale obsahuje aj momenty na svoju dobu odvážne až utopické (vizionárske). Víziou Memoranda bolo zriadenie osobitého slovenského snemu v ríšskej rade a zákonná garancia na národnú suverenitu na vlastnom, hranicami vymedzenom území (Viršinská, 2011, s. 13). Významným a odvážnym momentom je teda právo na územie a organizovanie krajiny a stolíc. Otázka územia (vyčlenenie Hornouhorského okolia) bola tiež príčinou nezhôd pri schvaľovaní Memoranda nakoľko predstavitelia novej školy (J. Palárik, J. Nemšáni, M. Sentiváni) sa stavali proti vyčleneniu slovenského územia ako autonómneho dištriktu a ich postoje zdôrazňovali – na základe porevolučného vývoja – nedôveru voči Viedni. Predstavitelia novej školy dôverovali nekriticky maďarským liberálom, ktorý sa revolúciou mali poučiť (toto spojenectvo však historický vývoj nepotvrdil).

V Memorande sa opätovne objavuje idea národnej rovnoprávnosti, národného občianskeho demokratizmu (rovnoprávnosť národnia z ohľadu nás v život uvedená), ale aj humanizmu (k službe človečenstva). Vo filozoficko-dejinnom kontexte (vplyv Herdera a Hegla) sa v texte používa termín duch času. Uvádza sa tiež sociálny motív boja proti feudalizmu, absolutizmu, ale aj boje proti Tatárom a islamistom. Podľa Memoranda je idea rovnosti mierou, ktorou sa uskutočňuje sloboda a právo miliónov občanov v živote občianskom. Ide opätovne o výrazný vplyv Rousseauovej filozofie transformovanej u Daxnera čo taktiež potvrdzuje Viršinská, keď píše, že Memorandum vychádzalo z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, čo znamená, že národ má právo na svoju existenciu už len tým, že existuje.

V dokumente je tiež obsiahnutá idea bratstva s inými národmi, predovšetkým Maďarmi, ktorú dokument odvodzuje od samotného sv. Štefana (v rozličnosti vo vlasti žijúcich premien v národnej rovnoprávnosti). Dokument je voči Maďarom mimoriadne tolerantný a opisuje ich ako bratov, ku ktorým Slováci majú vôľu k svornosti a zdôrazňuje, že voči Maďarom nie je cieľ sa prevyšovať. Dokument poukazuje na občiansku slobodu v kontexte boja za práva doteraz utláčaných národov (Rusínov, Rumunov, Srbov, Chorvátov). Dokument mal teda rozmer medzinárodný, nakoľko v tom čase, ako si všíma Viršinská,prerokúvali na národných kongresoch svoje národné programy aj Chorváti, Rumuni a Srbi a paralelne s týmito politických ruchom prebiehali aj politicko-diplomatické rokovania panovníka so zástupcami uhorského parlamentu (Viršinská, 2011, s. 16).  Podobne ako Žiadosti, aj Memorandum požaduje vznik vzdelávacích inštitúcií a v tomto kontexte je zdôraznený jazyk ako prostriedok spoločného dorozumenia a z toho vyplývajúce právo reči národnej. K sociálnym rozmerom patrí požiadavka zriaďovania slovenských hospodárskych celkov, ale aj motívy zriadenia školskej a kultúrnej samosprávy (právo slobodnej asociácie, občianska samospráva). Záver dokumentu sa opätovne vracia k motívu dejín a osvietenskému, a občiansko-demokratickému posolstvu:

„História ale učí nás, že v osudových dobách národov alebo štátov zameškaná príležitosť nikdy viacej sa nevráti! Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť a braterstvo národov!“

Memorandum národa slovenského je jednoznačne dokument, ktorý vytvoril podmienky pre ďalší vývoj etablovania slovenskej štátnosti a prehlbovania národných, občianskych a sociálnych práv. Stáli pri ňom významné osobnosti slovenských dejín ako Daxner, Francisci, Hurban, Závodník, Palárik, Pauliny-Tóth; písali o ňom oslavné texty Sládkovič, Botto, Kráľ, Kubáni, Tomášik, Zoch a v jeho dôsledku vzniklo Viedenské memorandum slovenské a najmä najstaršia slovenská kultúrna ustanovizeň Matica slovenská založená symbolicky (pri tisícročnom jubileu príchodu vierozvestov sv. Cyrila a Metoda) a slovenské gymnáziá.

Celonárodné Žiadosti slovenského národa, ktoré nadviazali na Liptovské a Nitrianskej žiadosti ako aj Memorandum národa slovenského patria k najvýznamnejším národným, sociálnym a demokratickým dokumentom slovenskej štátnosti, ktoré predurčili budúci vývoj národných dejín. Vpredložených dokumentoch možno rekonštruovať jasné sociálne, národné a občianske princípy, ktoré na jednej strane čerpali z ideí francúzskej a nemeckej filozofie, na strane druhej boli tieto idey transformované do špecificky slovenských kultúrno-historických pomerov a slovenskej sociálnej a právnej filozofie a filozofie dejín. Oba dokumenty sú významnými míľnikmi tak pre Slovákov ako politický národ, ako aj dejiny slovenskej kultúry a napokon aj európske dejiny.

Článok v rozšírenej podobe s poznámkami a použitou literatúrou bude zverejnený v špeciálnom zborníku.