Blog Lukáša Perného

„..koleso meniaceho sa času krúti sa nezadržateľne… (slovanské) národy obývajú zväčša najkrajšie končiny Európy… zákony a politika budú musieť podporovať namiesto bojovného ducha tichú usilovnosť pokojné vzájomné obcovanie národov… a tak aj tieto hlboko poklesnuté národy sa konečne prebudia… a budú sláviť svoje staré sviatky pokojnej usilovnosti a práce vo svojich slobodných dejinách…“ J. G. Herder

„Včela prišla na svet aby stavala, ale ked ju kántria musí sa brániť, bodať, aj keď ju to stojí život… (Tisícročná včela)“ Peter Jaroš 

„Tu Slovák v pralesoch, kde len orol lieta, vystavil si hniezdo od pamäti sveta, by ho neopustil, kým trvá zeme tvár; tu Svätoplukovej moci zablysla žiar, ktorý spojil prvý pastierske rodiny a viedol ku sláve slovenské družiny.“ Janko Kráľ

Občina – zlatý vek Slovanov

Slovania a utopizmus… téma, ktorou končím druhú časť svojej pripravovanej knihy. Aké formy utopizmu sa vyskytujú v typicky slovanskom prostredí? Existuje slovanská utópia? Poľský odborník na utópie, Jerzy Szacki, pripomína, že 19. storočie stvorilo novú formu utópie – návrat do zlatého veku slovanských národov: „Všetci tí, ktorým boli odporné, tak poľské feudálne pomery, tak i západoeurópske kapitalistické pomery, sa mohli odvolávať na národnú tradíciu ako na stelesnenie naozaj demokratického ideálu. V Rusku zohral obdobnú, snáď ešte väčšiu rolu mýtus všeobecnej pospolitosti – občiny. Tento mýtus pôsobil na fantáziu o to lepšie, že občina pretrvala na ruskej dedine pomerne dlho a v 19. storočí nebola zďaleka iba spomienkou na staré časy.“

Utopizmus v slovanskom prostredí nachádzame fragmentálne v slovanskej mytológii, ľudovej slovesnosti, autorskej literárnej tvorbe (od adorovania historických období a panovníkov až po prvé sci-fi), vo filozoficko-dejinných koncepciách (mesianizmus, humanizačná misia Slovanov) a napokon v praktických pokusoch o sociálnu a národnú emancipáciu slovanských národov (zakladanie spolkov, vznik družstevníctva, iniciovanie zrušenia nevoľníctva). Významným zdrojom pre analýzu tohto fenoménu sú publikácie odborníka na tému Slovanstva, Rudolfa Dupkalu a napokon primárna literatúra. Mesianizmus, staro-ruské občiny, veče, svojpomoc (spolky), slovanská mytológia a idea všeslovanskej vzájomnosti to všetko sú prejavy utopizmu a utopickej praxe v slovanskom prostredí.

Ruský utopizmus

Ruský utopizmus je podobne ako pri ostatných krajinách pestrý a možno ho nájsť v ľudovej kultúre a mytológii, v beletrii, v idealizácii staro-ruských občín (zlatý vek), v mesianizme (filozofia dejín), v národno-demokratickej revolte za zrušenie nevoľníctva, ale aj v ruskom sci-fi.

Sen o šťastnej spoločnosti (Сон. Щастливое общество, 1759) od A. Sumarokova je prvou ruskou utópiu, ktorá je napísaná formou kritiky dobových politických pomerov. Prvé ruské sci-fi, Najnovšia cesta (Новейшее путешествие, 1784) od V. A. Levšinova (Лёвшин), opisujúce cestu na mesiac.

V 19. storočí vznikli dve línie romantického utopizmu: západnici (Gercen, Turgenev, Čičerin), zastávajúci ateisticko-materialistické a demokratické pozície a slavjanofili (Kirijevskij, Aksakov, Chomjakov, Danilevský) viazaní na pravoslávie a mesianizmus.

Belinskij

Z hľadiska vplyvu západných utopistov (Saint-Simona a Fouriera) je kľúčové politicko-teoretické, ideovo-praktické hnutie národnikov (Народничество; Gercen, Dobroľjubov, Černyševskij), spadajúce do 6. a 7. dekády 19. storočia. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tzv. narodnikov v Rusku, patrí vydavateľ časopisu Kolokol a Polárna hviezda, proto-komunitarista, utopista, filozof Alexandr Ivanovič Gercen (rusky Ге́рцен; 1812 – 1870). K hlavným Gercenovým dielam možno zaradiť Nové obdobie ruskej literatúry, Zoznamy o skúmaní prírody, román Kto je na vine? a autobiografiu Pamäti a dumy. Gercen ovplyvnil nielen marxistov, ale aj Tolstého či sociálneho filozofa Berlina. Druhým významným utopistom Ruska bol Vissarion Grigorievič Belinskij (Белинский;1811 – 1848), literárny kritik, ktorý svoje utopické myšlienky vložil do svojich literárnych kritík a drám. Podobne ako Babeuf, Petraševskij, aj Belinskij sa stal dobrovoľne mučedníkom. V tomto kontexte treba pripomenúť dva medzníky v jeho živote – drámu Dmitrij Kalinin (Дмитрий Калинин, 1832), za ktorú bol vylúčený z Moskovskej univerzity nakoľko ako nešľachtic skritizoval šľachtu ako otrokárov živiacich sa krvou, kosťami a slzami svojich blížnych:

„Pán môže pre svoju potechu stiahnuť z kože svojho otroka. Môže ho predať ako dobytok, vymeniť za psa, koňa, kravu, rozlúčiť ho na celý život… so všetkým, čo je mu drahé a milé… Milosrdný bože, otče ľudí! Odpovedz mi, to tvoja múdra ruka stvorila tieto hady, tieto krokodíly, tieto tygre, živiace sa kosťami a mäsom svojich blížnych a pijúcich krv a slzy ako vodu?“ (Belinskij: Dmitrij Kalinin)

Petraševskovci

Autor následne trpel biedou a vybral sa na cestu zložitého života literárneho kritika, ktorý končí druhým významným medzníkom, ideologickou záveťou, Listom Gogoľovi (1847), ktorý bol označený aj ako program radikálnej demokracie a ktorého súčasťou bola výzva na zrušenie nevoľníctva, telesných trestov.  Belinského podporili verejným čítaním v spolku Pertaševského. Petraševský poznal Saint-Simona, aj Fouriera ktorými bol natoľko inšpirovaný, že sa (neúspešne) pokúsil vybudovať ruskú falanstéru (Hrůza 1967, s. 84). Spolok M. V. Petraševského bol angažovaný v 40. rokoch, 19. storočia. Jeho členovia bojovali za pridelenie pôdy roľníkom, boli proti samoderžaviu, nevoľníctvu a monarchii. Plánované zvrhnutie cára Mikuláša I. nevyšlo a hnutie bolo v roku 1849 potlačené. Berďajev pripomína: „Príjemné posedenia skupiny Petraševskích skončili smutne, ako všetko v Rusku tých časov. Všetci členovia boli zatknutý a 21 bolo odsúdených na smrť. Medzi členov hnutia patril aj… Fjodor Michaljovič Dostojevskij… ušiel smrti na poslednú chvíľu, keď mal byť zastrelený“ (Berďajev 1960, s. 33). Belinskij sa však nedožil ani revolučnej vlny v roku 1848, nakoľko zomrel v predvečer jej započatia.

Nikolaj Gavrilovič Černyševskij

V dejinách utopizmu a družstevníctva má svoje miesto Nikolaj Gavrilovič Černyševskij (Чернышевкий, 1828 – 1889). Inšpirovaný Saint-Simonom a Fourierom popularizoval roľnícke občiny a družstevníctvo. Zdôrazňoval potrebu veľkovýroby, termatizoval občinu ako patriarchálnu inštitúciou ruského života s druhovou formou výroby. Sám navrhoval znovunastolenie občinového vlastníctva a kolektivizáciu pôdy. Utopické prvky má najmä dielo Čo robiť (1855), napísané v cele, vydané až v roku 1863. V časti Štvrtý sen Viery Pavlovny opisuje falangu. Ideálnu spoločnosť interpretuje v kontexte utilitárneho všeobecného záujmu, ako najvýhodnejšieho naplnenia potrieb jednotlivcov. S utopizmom má spoločné znaky aj ruský anarchizmus (taktiež anarcho-kolektivizmus), ktorý reprezentujú v medzinárodných súvislostiach dve významné mená: Bakunin a mladší Kropotkin. Anarchisti nadviazali na Rousseaovu prirodzenoprávnu argumentáciu, jeho priamo-demokratické ideály a zameranie na rozlohou menšie štáty.

Bakunin a Kropotkin v parodickom zobrazení a lá punk

Michail Alexandrovič Bakunin (1814 – 1876) glorifikoval prirodzený stav ako kráľovstvo slobody. V oblasti prirodzenoprávnej považuje ľudí prirodzene spoločenských, rovných a slobodných. Štát má byť nahradený slobodnými federáciami poľnohospodárskych a priemyselno-remeselníckych združení. S marxistami a utopistami ho spája spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Bakunin na rozdiel od utopistov a marxistov dbal predovšetkým na ideu slobody a liberalizmu. Sloboda a socializmus musia byť naplnené súčasne. Z Bakuninovej tvorby treba pripomenúť autobiografiu Dopis cárovi Mikulášovi a diela Boh a štát, Ľudia a sloboda, Čo je autorita, Nemorálnosť štátu a Systém kapitalizmu.  S Bakunimom sa spája aj menp Peter Alexejevič Kropotkin (1842 – 1921), revolucionár, geograf, geológ, publicista, ktorý zastával podobné anarchokomunistické učenie. Bol kritikom sociálneho darwinizmu – podľa autora v prírode existuje spolupráca. Kropotkin skoncipoval teóriu anarchokomunizmu v dielach Dobývanie chleba, Pole, továrne a dielne alebo Pospolitosť – vzájomná pomoc s uceleným plánom anarchistickej spoločnosti.

Mesianizmus

Druhú významnú líniu ruského utopizmu tvorili slavjanofili a mesianisti. Slavjanofili (Kirijevskij, Aksakov, Chomjakov) vyzdvihovali cárske Rusko pred západnou civilizáciou.  Obhajovali patriarchálne pravoslávie a občinu ako základnú jednotku štátu. Zaostalosť Ruska vnímali ako prednosť pred individualistickým, sekulárnym a imperiálnym západným svetom. Táto romantická utópia vlasti predpokladá svojbytnosť ľudových kultúr a vznikla ako reakcia na po-západňovanie Ruska. Slovanský mesianizmus ako filozoficko-dejinná utopická vízia romantizmu, prorokuje nový zlatý vek, humanizačno-dejinné poslanie ponižovaných a utláčaných slovanských národov v nastolení všeobecnej harmónie a humanity. Ruskí mesianisti zdôrazňovali úlohu Ruska ako vedúceho národa zjednotených Slovanov. Ľudovít Štúr, všíma si Dupkala (Dupkala 2000, s. 36), nadviazal na túto víziu prorokovanú Herderom, a nakoľko bol pod vplyvom Hegla presvedčený, že vo svetových dejinách môže byť reč iba o národoch, ktoré tvoria štát (a ten Rusko malo), vnímal Rusko ako garanta vízie zjednotených Slovanov (Slovanstvo a svet budúcnosti). Mesianizmus sa dá v slovanskom kontexte chápať ako zvláštna forma utópie času a utópie vlasti, viazaná na označenie pasívneho postoja v očakávaní rýchlej nápravy zlého stavu sveta, civilizácie, štátu alebo národa prostredníctvom vyššieho zásahu spasiteľa Mesianizmus je odvodený od herbejského mášiách, pomazaný; je používané vo významovom kontexte predurčenia. Je charakteristickou zložkou kresťanskej duchovnosti, viazanej na stoický osud národa zviazaný s príčinnou súvislosťou všetkých svetových a životných procesov. Mesianisti očakávali veľký vykupiteľský zásah mesiáša, ako vyvrcholenie, spasenie trpiaceho národa (Dupkala 2001, s. 53-54). Mesianizmus presahuje dejiny až  k metafyzickej posmrtnej blaženosti. Romantický mesianizmus je viazaný na predstavu, že Slovania v dejinách veľmi trpeli, a preto majú vykupiteľskú dejinnú úlohu pre celé ľudstvo. Je viazaný na ideu všeslovanstva, ktorú rozvíjali Kollár, Šafárik, Štúr, Hodža, Hroboň a ďalší. Poľský mesianizmus vznikol na pôde nemeckej metafyzickej filozofie a vplyvov povstania 1830 (šírili ho Józef Maria Hoene-Wroński, Adam Mickiewicz a Zygmunt Krasiński). Mesianistické prvky dominujú v národno-emancipačných prúdoch počas 19. storočia u J.Jakobea, J. Kollára, J. Kráľa, M. M. Hodžu, S. B. Hroboňa, V. Paulinyho-Tótha, M. Dohnányho, J. Bottu, P. Kellnera-Hostinského, neskorého Štúra a ďalších.

Je zaujímavé, že obe línie preferujú návrat k staro-ruským občinám, ktoré možno označiť ako ruskú verziu strateného zlatého veku, avšak kým západnici pre ich ekonomický rozmer (kolektívne vlastníctvo pôdy), slavjanofili pre morálny (svornosť, spolupatričnosť, svojpomoc).

Český utopizmus

„…a z výšin mu ukázala nesmírné zástupy duchů slovanských,
které kdysi bili se za svobodu slovanského jihu…
procitl básník ze sna, osvěžen dobrou nadějí
na šťastou budoucnost lidu slovanského.“
Svatopluk Čech, Zimní noc

Praotec Čech

Legenda o praotcovi Čechovi, sociálno-kritické a históriu idealizujúce piesne, české sci-fi, povesti a bájky o českej a slovanskej mytológii, vladároch a udalostiach českých dejín (Vacek: Oráč na bíle hoře; J. K. Tyl: Jan Hus; J. E. Vocel: Přemyslovci, Meč a kalich; Vinařický: Vlast;  S. Čech: Adamité, Žižka, Slavie; Janda-Cidlinský: Boček; A. Balcárek: Slávy vesna, Moravan; ďalej autori: K. H. Mácha, J. Neruda, Puchmajer, Čalakovský, Langer, Erben, Nebeský, Borovský, Palacký, F. B. Mikovec... )… to všetko je široký rozmer českého utopizmu.

Český utopizmus ako forma zlatého veku národa, to je idealizácia mytológie, obdobia a panovníkov Veľkej Moravy a hlavne obdobia protifeudálnej revolty českého ľudu – obdobia husitského. V súvislosti s husitským obdobím vzniklo niekoľko utopických kultov viazaných na vojvodcu Jána Žižku a husitské vojny (pr. bitka u Lipan). Medzi idealizovaných panovníkov možno zaradiť Jiřího z Poděbrad a to predovšetkým preto, že išlo o vôbec jediného českého panovníka pochádzajúceho z domácej šľachty.

Korene utópie (zlatý vek) českého národa môžeme nájsť v legende o hore Říp. Legenda hovorí o praotcovi Čechovi, ktorý si tu prehliadol okolitú krajinu a následne sa tu rozhodol usadiť. Legendu zachytil v 12. storočí kronikár Kosmas a povesť rozvinuli ďalej Václav Hájek z Libočan a Alois Jirásek. Jirásek je autorom Starých českých povestí (1894), na podklade Hájkovej, Kosmovej a Dalimilovej kroniky.

Výjav z Keplerovho diela Somnium

Český utopizmus so svetovým dosahom nachádzame o troch osobností: u Bernarda Bolzana, Johannesa Keplera a Ján Amosa Komenského. Komenského Labyrint světa a ráj duše je barokové dielo pojednávajúce o márnom hľadaní pozemskej utópie (preto možno dielo zaradiť skôr medzi dystopie). Jeho utopický rozmer však spočíva v závere, kde autor (podobne ako sv. Augustín či J. Ch. Andreae) nachádza východisko vo viere a Kristovom učení. Korene českého sci-fi môžeme nájsť už v 17. storočí v Keplerovom Somniu (1608). Ide o dielo pojednávajúce o lunárnej astronómii označované tiež ako prvé moderné vesmírne sci-fi. K českému utopizmu nesporne patrí aj meno Bernarda Bolzana (1781 – 1848), českého kňaza, filozofa, matematika a logika, ktorý zastával utopický socializmus a pacifizmus a žiadal rovnomernejšie rozdelenie majetku. Jeho dielo O najlepšom štáte (1831) nastoluje tézu podľa ktorej Boh nezjaví najlepšie zriadenie a preto má byť toto zriadenie dielom človeka a myslenia. V 19. storočí sci-fi pokračuje u Jakuba Arbesa (Newtonův mozek, 1877), Karla Pleskáča (Život na Měsíci, 1881) a Svatopluka Čecha (Pravý výlet pana Broučka do měsíce, 1888). Sci-fi svetových rozmerov s pacifistickým a humanistickým odkazom vytvoril v 20. storočí Karel Čapek (R.U.R., Továrna na absolútno, Bílá nemoc, Válka s mloky, Krakatit). České sci-fi vrcholí v kinematografii; vo verneovských filmoch Karla Zemana (Vynález zkázy, Na komete) a čapkovských filmoch (Vávra: Krakatit; Haas: Bílá nemoc). Odporúčaný materiál pre ďalšie štúdium je antológia Vládcové vesmíru.

Medzi kľúčových českých sociálnych utopistov 19. storočia možno zaradiť: F. L. Chleboráda (priekopník družstevníctva; založil robotnícke družstvá Oulů), F. M. Klácela (ako prvý sa v českom a moravskom prostredí zaoberal socializmom), K. Sabinu (autor diela Duchovný komunismus (1861), zúčastnil sa revolúcie 1848), J. V. Friča (inicioval vznik federácie slobodných stredoeurópských národov). Uvedené osobnosti boli viazané aj na utopické spoločenstvo Českomoravské bratrstvo a tajný politický klub Repeal. Českomoravské bratstvo (vznik 1848; Frič, Němcová, Klácel), sociálno-utopický projekt založený na humanizme a vlastenectve. Mal viesť ku upevneniu svornosti v českom národe a zjednoteniu ľudstva. Rapeal (vznik 1844); tajný politický klub radikálnych demokratov; členmi boli Sabina, Havlíček a Frič.

Slovensko a svet utopizmu

„Kdeže ste, národy milé, tých Slávov, čo predtým tu žili.
Kde v prostred zelených hájov spev spanilej Slovanky zvučal.“
Ján Kollár

…snívali o lepšom osude svojho národa. Aj keď v slovenskom kultúrnom prostredí nevzniklo (alebo aspoň nie je dostatočne známe a relevantné) historické dielo podobné klasickým literárnym utópiám (ako napr. Slnečný štát, Nová Atlantída), aj slovenské kultúrne prostredie malo svojich utopistov, ktorí sa pokúšali zmeniť svet; viesť národ a svoju komunitu k zlepšeniu duchovného a materiálneho postavenia ľudu.

Romantický utopizmus sa vyskytuje v národno-demokratickom boji štúrovcov za emancipáciu Slovákov a vo filozoficko-dejinnej predstave mesianizmu. Slovenský utopizmus síce je prítomný v kolektívnej pamäti, rozprávkach, povestiach, pesničkách, no literárne ožíva predovšetkým v 18. a 19. storočí, v národno-sociálnych hnutiach (Generácia Všeslávie, štúrovci) a v literárnej tvorbe zameranej na utopický, mytologický výklad minulosti Slovákov viazanej najmä na Veľkú Moravu, Jánošíkovský kult a historické osobnosti.

Dejinný optimizmus slovenského romantizmu vychádza z Hegla, Schellinga, Herdera, Fichteho a napokon tu bol vplyv slavjanofilov a mesianistov. Významný vplyv na slovenských romantikov mali Trentowský, Novickij, Michnevič a Gogockij.

Kollár, Šafárik, Štúr, Hurban, Hodža, Hroboň, Kellner-Hostinský... to sú všetko postavy národného obrodenia, ktoré v rôznej forme zdôrazňovali všeslovanskú vzájomnosť. Herderom a Hegelom ovplyvnený Štúr bol presvedčený, že ľudstvo upadá a zrádza svoju podstatu. Zostal však dejinným optimistom, keď veril v obrovské pokroky. Úpadok považoval len za dočasný. Tento prístup patrí do kategórie substančnej filozofie dejín, ktorá sa rozvíja z percepčného stanoviska národa na dráhe historického vývinu s predpokladom historickej veľkosti, všíma si Pichler. Štúrova filozofia dejín má päť etáp: etapu orientálnych národov, klasických národov, románskych národov, germánskych národov a slovanských národov. Každý z týchto národov prispel vo svojej historickej etape k vývinu svetového ducha: grécko-rimske obdobie k ideálu krásy, románsko-germánske k ideálu pravdy a slovanské národy majú úlohu splniť „ideál dobra na základe spojenia citu, rozumu, a vôle,“ všíma si odborník na tému Slovanstva, Rudolf Dupkala.

Štúrovci

„Slovanský národ zatiaľ nežil vyšším dejinným životom, lebo ako taký sa ešte nepodujal v dejinách hrať vyššiu úlohu… Keď sa raz slovanské kmene, ktoré zatiaľ stoja mimo ruského štátu, spoja s ním do jedného celku, Rusko im bohato vynahradí cudzích spojencov. Buďte teda trpezliví, Slovania, nadíde náš deň, na juhovýchode sa začne brieždiť… Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie, a ostatné vám bude dané. Pravdu tohto večne platného výroku potvrdzujú celé dejiny. Národy, ktoré odvrhli Kráľovstvo Božie, spravodlivosť, opravdivé ľudské konanie, zabudli na Boha a zaujímali sa len o to ostatné, teda len o svetské veci, rad za radom upadli, a tento výrok sa aj v budúcnosti ukáže ako pravdivý… Aj keby sa zdalo, že ľudstvo upadáva, nemôže sa na dlhý čas samo sebe spreneveriť a vzdať sa svojej podstaty, predovšetkým pri dnešnom neobyčajnom pokroku. Prázdna je národná samoľubosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktoré členmi sme spolu s ostatnými národmi.“ [6]   Ľudovít Štúr, Slovanstvo a svet budúcnosti

„Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody“ 
Janko Kráľ

„Nie pánov potrebujeme, ale ľud,“
J. M. Hurban

Nemožno taktiež vynechať tému slovenského vedecko-technického utopizmu. Za zakladateľa je považovaný Gustáv Reuss (1818 – 1863) ako autor prvého slovenského sci-fi Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava (1856). Dielo, slovami autora, „…obsahuje cestopis chýrečného Krutohlava, Slováka rodom z Mníšan, ako nastúpil cestu na Mesiac, čo skúsil a čo sa mu prihodilo.“ Reuss „vypustil“ vôbec prvého Slováka do vesmíru a nielen to. Na konštruovaní ohromného balónu mu pomáhali remeselníci z Hrona, Muránskej doliny, ba i z Liptova, Zvolena či Šariša. Reuss sa prostredníctvom humorne ladeného románu (pripomína barona Prášila) snažil zdeliť svoje vedecké poznatky o astronómii, ale aj sociálnu kritiku. Medzi ďalších slovenských utopických literátov možno zaradiť mená ako Anton Emanuel Timko, autor diela Výskumy z Mesiaca, Peter Suchanský, Samuel Dežo Turčan (Slováci v stratosfére). Slováci v stratosfére je parodické dielo z roku 1937, ktoré opisuje kolektív Slovákov vedných Štefanom Haluzom. Ten  si požičia balón od bohatého strýka. Balón vyletí príliš vysoko a unesie ho spolu s kolektívom cestovateľov do vesmíru. Kolektív pristane na Marse, kde nájde stratenú civilizáciu, ktorej chýbajú ženy, pretože je planéta rozdelená na ženskú a mužskú časť. Haluza založí stranu, ktorá sľubuje zabezpečenie partneriek pre obyvateľov Marsu. Absurdnosť tohto diela dokazuje aj smrť jednej z postáv, ktorá zahynie v dôsledku vyčerpania z opakujúcej sa súlože.

Za zmienku rozhodne stojí meno česko-slovenského autora Václava Chlumeckého. Chlumecký (1861– 1944) je autorom krátkej vesmírnej rovnostárskej utópie Správy z planéty Mars a sci-fi poviedky Profesor Šiltao (projektuje víziu zjednotených svetov založených na spoločnej výrobe a spoločnom užívaní hodnôt). Ukážka z tvorby: „Na Marse je zavedený štvorhodinový pracovný čas. Súkromný majetok zrušili. … Všetky pozemky, fabriky, budovy, bane, železnice, lode, aeroplány prešli do majetku všeobecnosti, čiže štátu. Peniaze na Marse prestali existovať. Akékoľvek bývalé cenné papiere sú len makulatúrou alebo raritou pre múzeum“ (Chlumecký 1978). Slovenský sci-fi utopizmus pokračuje aj v súčasnej literárnej tvorbe. Autorom sci-fi je udelovaná Cena Gustáva Reussa a ich diela sú vydávané v zborníku Krutohlav.

Ján Maliarik

Aj keď mimo rámec všetkých ostatných autorov, a nad rámec dejinného zamerania práce, v súvislosti so slovenským utopizmom nemožno nespomenúť jednu pozoruhodnú bytosť. Kňaza, teozofa, orientalistu, mystika, mesianistu, mierového aktivistu, propagátora všeslovanstva a kňaza, Jána Maliarika (1869 – 1946). Maliarik písal listy Gándhymu, Tolstému, indickému kráľovi Prapatovi; islamskému filozofovi Sigurdssonovi; W. Wilsonovi, ba dokonca Stalinovi, ktorému chcel vysvetliť svoju víziu CeloZemského Univerzálneho štátu. „Právě tento aspekt nás nyní přivádí k úsilí o odpověď na otázku, zda máme ono vyústění Maliarikova axiologického, etického, náboženského, ale i ontologického a kosmologického myšlení – koncept tzv. Celozemského univerzálního státu – považovat za utopii,“ pýta sa Ján Jemelka. Mailiarik študoval filozofiu a teológiu, ale aj brahmanismus-vedantismus, budhismus. Ovládal dokonca sanskrt a vzdelával sa v oblasti politických a filozofických systémov. Maliarik napísal 50 spisov a až 700 traktátov. V roku 1916 sa postavil proti svetovej vojne symbolickým aktom: počas prestávky Wagnerovej opery Valkýra vystúpil s predslovom o zastavení všetkých vojenských operácií. Zdôrazňoval ideu celosvetového mieru a slobody, zjednotenie ľudstva v univerzálnu harmóniu a nezávislosť pre všetky národy. Apeloval na rozvoj mravnosti a duchovnej praxe.O Maliarikovi vznikol film Prekliaty služobník lásky. Má aj svojich nasledovateľov, ktorí mu venovali špeciálnu stránku.

Samuel Jurkovič

Od zakladateľa družstevníctva Samuela Jurkoviča až po inštitucionálne zakotvenie družstevníctva… Poslednou dimenziou slovenského utopizmu je idea svojpomoci. Praktický rozmer slovenského utopizmu nachádzame v zakladaní spolkov, družstiev, škôl a osvetových inštitúcií za účelom zlepšenia duchovného a materiálneho postavenia národa. Ako pripomína O. Virsik, v 19. storočí nastal na Slovensku rozmach spotrebných, bytových, potravinárskych, výrobných, vydavateľských, divadelných, tlačiarenskych a iných družstiev/spolkov, ktoré podporovali významné osobnosti slovenskej kultúry ako P. Blaho, R. Briška, M. Daxner, P. Dobšinský, G. Féherpataky-Belopotocký, M. Š. Ferienčík, J. Francisci, A. Hlinka, M. Hodža, M. M. Hodža, F. Houdek, P. Jantausch, J. M. Hurban, A. Kmeť, K. Kmeťko, D. G. Lichard, Š. Moyzes, Ľ. Okánik, A. Radlinský, S. Ormis, V. Paulíny-Toh, A. H. Škultéty, Ľ. Sulek, J. Vanska… a mnohí ďalší. Zakladanie družstiev a spolkov patrilo k najvýznanejším empirickým prvkom praktického slovenského komunitárneho utopizmu. Práve vďaka spontánnej iniciatíve zdola, vzniká v roku 1863 Matica Slovenská a tri slovenské gymnáziá (Revúca, Turčiansky Sv. Martin, Kláštor pod Znievom). V roku 1869 vzniká spolok Živena šíriaci vzdelanosť a osvetu. Družstvá získavali podporu od cirkví, národných buditeľov, aj politických strán. Slovenský utopizmus tak nezostal iba pri teórii o oslobodení národa, ale bol skutočne zhmotnený vo forme praktickej svojpomoci…

Praktickým utopistom bol aj Štefan Závodník (1813 – 1885) kňaz, pedagóg, národný buditeľ, priekopník včelárstva. Ku vzdelaniu sa dostal predovšetkým vďaka knižnici na Budatínskom hrade, inklinoval k bernolákovcom. Počas revolúcie 1848 bol prenasledovaný a odišiel do susedných štátov. Pokúsil sa vytvoriť z obce Mojtín utopickú farnosť. V Beluši sa mu podarilo zriadiť poštovú stanicu, v Pružine poštový úrad, dedinskú sporiteľňu a záložňu. Založil veľkú záhradu, kde učil ovocinárstvu miestnych obyvateľov. Postavil niekoľko svätostánkov, kaplniek, kalváriu, dokonca sám opravoval kostol. V roku 1851 založil v Pružine spolkovú Ščerpnicu (obdoda družstva) a taktiež založil vo svojej farnosti nové školy a pôsobil v nich aj ako autor divadelných hier. Zaslúžil sa o založenie gymnázia v Kláštore pod Znievom, spolupracoval so štúrovcami a spolupracoval s národnými periodikami.

Ďalším významným slovenským utopistom bol „slovenský Owen“, národný buditeľ Ján Pálka (1896 – 1935) z Liptovského Mikuláša. Pochádzal z rodiny garbiarov, v rodnom meste prevzal rodinnú firmu. Skoncipoval teóriu socializovaného podnikania, podľa ktorej viedol svoju továreň ; zaviedol spolúčasť svojich zamestnancov na riadení podniku, poskytoval podporu chudobným robotníkom a štipendiá pre ich deti. Neskôr začal spolupracovať s Tomášom Baťom

Utopizmus sa teda vyskytuje ako prvok v revolučných hnutiach, sociálnej kritike, osvetovej činnosti a literatúre. Možno ho rozčleniť na 3 druhy:

a, sociálna-kritika a revolty, úsilie ľudových más o emancipáciu prostredníctvom politických aktivít, povstaní, revolt, štrajkov (napr. Banícke povstanie, proti-habsburgské povstania, Sedliacke povstanie, Slovenské povstanie 1848,  SNP)
b, filozoficko-dejinný:

1) mesianistický romantizmus – štúrovský anti-hegeliánsky mesianizmus (nadväzovali na Schellinga; Hodža, Kellner-Hostinský, Hroboň, neskorý Hurban)
2, pragmatický romantizmus – štúrovský národno-demokratický hegelianizmus
(dialektické chápanie ducha a predmetnosti; Štúr, Sládkovič, raný Hurban)
c, sci-fi utopizmus (Reuss, Timko, Suchanský, Chlumecký)
d, praktické pokusy o implementovanie utopických predstáv s cieľom zlepšenia postavenia ľudových más (družstvá, spolky, školy, knižnice)
(Hurban, Jurkovič, Ormis, Paulíny-Tóth)

Formálne môžeme ďalej deliť rekonštrukciu slovenského utopizmu na:

a) ľudový a umelecký utopizmus (próza, poézia, dráma, rozprávky, povesti, piesne, porekadlá; sociálna kritika, sci-fi) (Pavol Dobšinský, Janko Kráľ; Reuss)
b) revolučno-politický utopizmus, utópie politiky (pamflety, deklarácie, žiadosti, prejavy, sťažnosti, prosbopisy) (Šafárik, Štúr)
c) prax utopistov v sociálnom komunitarizme (svojpomoc, spolky, nedeľné školy)

Viac v knihe Utopisti, vizionári sveta budúcnosti.

PhDr. Lukáš Perný