Babeuf zvaný Gracchus, organizátor sprisahania rovných

18. mája 2019 11:09, Prečítané 3 159x, PhDr. Lukáš Perný, PhD., filozofia, politika, spoločnosť

„Môžete ma odsúdiť k vyhnanstvu alebo k smrti. To bude triumf zločinu nad občianskou cnosťou. Ak zničíte vlastencov, zostanete sami proti royalistom… Nemyslite si, že sa starám o seba. Smrť je pre mňa cestou k nesmrteľnosti! Pevne a zbožne vstúpim na popravisko.“ Gracchus Babeuf, 12. máj, 1796

„Cieľom revolúcie je šťastie čo najväčšieho počtu ľudí; preto ak nie je tohto cieľa dosiahnutého, ak si ľud nepolepšil svoje postavenie, o čo sa snažil, revolúcia nie je u konca. Nech si hovoria čo chcú tí, ktorí túžia len zaviesť svoju nadvládu namiesto nadvlády inej, lebo keby bola revolúcia ukončená, bola by len veľkým zločinom…“ Gracchus Babeuf, Za novú revolúciu (s. 52)

Cesta dejinami utópie pokračuje po rovnostárskych teóriách Mablyho a Morellyho až k prvému pokusu o ich realizáciu – revolučnej praxi Françoisa-Noëla Gracchusa Babeufa, (23. november 1760 – 27. máj 1797) vodcu sprisahania rovných, politického agitátora, novinára, významného egalitárneho sociálneho filozofa a kritika feudálnej a trhovej spoločnosti. Príbeh ďalšieho, tentokrát revolučného utopistu pripomínajúci hlavnú postavu filmu V ako Vendetta, predstavuje človeka, ktorý bol pre ideu od mladosti ochotný zomrieť a nakoniec sa pre ňu aj skutočne obetoval.

Podľa filozofa Wolfganga Röda bol Babeuf pre svoj teoretický odkaz vôbec prvý filozof komunizmu(Röd 2004, s. 537-8). Karol Marx nazval Babeufa zakladateľom prvej aktívnej komunistickej spoločnosti, pretože sa postavil na čelo ľudových más. Aj slovenský filozof a politológ Ľuboš Blaha pripomína v knihe Dejiny politického myslenia v 19. storočí, že Babeuf bol vôbec prvý revolučný komunista (Blaha 2017, s. 55). (pozn. a) Niektoré Babeufove myšlienky sú mimoriadne aktuálne a majú čo povedať aj 21. storočiu. Predovšetkým jeho bravúrna kritika obchodu, feudálnej a trhovej spoločnosti, sociálnej nerovnosti a kultúrnej hegemónie. Sociálno-filozofický odkaz tohto revolucionára by mohol v prípade systematického spracovania pokojne stáť pri takých velikánoch ako Jean-Jacques Rousseau, John Locke, Thomas Hobbes či Charles Fourier, avšak nezanechal po sebe dielo podobné Spoločenskej zmluve, Leviathanovi či Vladárovi. Babeufovo dielo sa zachovalo iba vo forme článkov, manifestov, prehlásení, pámfletov a listov. Aj preto, a pre pôsobenie mimo akademickej sféry, nikdy nezískal status uznávaného filozofa. Marx a Engels v ňom videli svojho nezrelého predchodcu, pretože Babeuf ako prvý zdôrazňoval triedny boj a ako prvý sa pokúsil o organizovanú sociálnu revolúciu prostredníctvom tzv. diktatúry proletariátu, tzn. zástupcov revolučne organizovanej skupiny ľudí zastupujúcej sociálno-politické záujmy ľudu.

Je škoda, že François-Noël Babeuf nezanechal ucelené dielo, no v každom prípade bol veľmi inteligentný autor a vizionár. A to aj napriek tomu, že bol samouk, nenavštevoval žiadne univerzity(vzdelanie získal od svojho otca a samoštúdiom Rousseaua, Mablyho a Morellyho) a neobklopoval sa elitami. Jeho odkaz a argumenty majú čo ponúknuť súčasnej sociálnej filozofii, politológii, sociológii aj histórii. Napokon, vysoko ho oceňuje ako jedného z prirodzeno-právnych teoretikov aj filozof Wolfgang Rod (Röd 2004, s. 537-8), autor prestížnej a vysoko odbornej série učebníc dejín filozofie. O Babeufovi písal aj Zigmund Bauman (Bauman 2009), ktorý pripomenul, že Babeufova rola v dejinách socializmu bola rozhodujúca a unikátna nakoľko spojil tradíciu socializmu ako abstraktného morálneho princípu (Platón, More, Campanella) a plebejskú tradíciu revolty. Pripomína, že rola Babeufa pre socializmus je podobná ako u Galilea vo vede, nakoľko spojil racionalistickú tradíciu logickej pravdy s plebejskou tradíciou remeselníckeho empirizmu a techné. Skonštruoval tak utópiu sanskulotov, keď pripomína, že francúzska revolúcia je iba prípravou pre veľkú, poslednú revolúciu. Babeuf nadviazal na egalitárnu tradíciu Rousseaua, Morellyho a Mablyho. Práve proces a myšlienky Babeufa pred popravou reprezentujú podľa Baumana novú ideu v Európe, utópiu chudobných proti utópii buržoázie. Babeufov príbeh sa stal populárnym vďaka Filippovi Buonarrotim, autorovi Histórie Babeufovho sprisahania rovných (Histoire de la Conspiration pour l’Égalité dite de Babeuf, 1828), ktorá sa stala spolu s Cabetovou Cestou do Ikárie priam posvätnou knihou pre ľavicových revolucionárov 19. storočia združených okolo Blanquiho a Marxa.

Neobabeufisti sa v 19. storočí stali významnou súčasťou tzv. Ligy spravodlivých, ktorá bola predchodcom Zväzu komunistov (pôsobili tu Marx, Engels, Weitling, Proudhon). Babeufov príbeh spolupularizoval v 20. storočí aj sovietsky spisovateľ Iľja Erenburg, osobný priateľ davistu Laca Novomeského, knihou Gracchus Babeuf : spiknutí rovných z roku 1931. A čím je aktuálny Babeuf dnes? Prečítajte si jeho slová na kontraste pomeru svetového bohatstva 1 ku 99%:

„Myslíte, že rozhorčených 24 miliónov nič neznamená? Myslíte, že súhlas jedného miliónu slúžiacemu zlatu môže vyvážiť nutné následky tohoto citu a zaručiť tak trvanie a beztrestnosť vašej tyranie a zachrániť ju pred skazou? Francúzska revolúcia nám ukázala početné dôkazy, že nespravodlivosti, nech sú akokoľvek staré, môžno vykoreniť, že naopak ich prebujnenosť a únava z dlhého života žiada ich zničenie čo najnaliehavejšie! (Babeuf 1954, s. 47)

„Nech už menšina, ktorá sa vykrmuje, užíva všetko a nemá inej roboty iba starosti o svoje nenásytné chúťky, nemorí viac hladom obrovskú väčšinu, ktorá skutočne vyrába a pracuje. Nech predstavitelia tejto väčšiny stanú sa všetci zároveň výrobcami a spotrebiteľmi v takom pomere, aby všetky potreby boli uspokojené a aby nikto viac netrpel biedou ani únavou. … Spravodlivosť , vernosť, poctivosť a úprimnosť vždy a všade! Nech má každý svoju funkciu, ktorú by svedomite zastával a ktorá by mu zabezpečila šťastný život, ale nič viac, pretože šťastie je potrebné pre všetkých (musí byť) rovnomerne rozdelené medzi všetkých. (Babeuf 1954, s. 78) Grachus Babeuf, Prejavy, články a listy. Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1954

Slová, ktoré opätovne pripomínajú vizionárske posolstvo Utópie Thomasa Mora z konca druhej knihy sa tak periodicky opakujú v rôznych dejinných obdobiach.

VODCA SPRISAHANIA ROVNÝCH

„Sme poslední republikáni…“ Babeuf počas svojej obrany na súdnom procese predpopravou

François-Noël Babeuf, známy ako Gracchus Babeuf, bol francúzsky politický agitátor a novinár francúzskeho revolučného obdobia, prvý „konšpirátor“ (1), prvý revolučný komunista, editor novín Tribún ľudu (Le tribun du peuple), horlivý bojovník proti vláde po-jakobínskeho Direktória a neautentického republikánstva veľkoburžoázie. Babeuf vydával brožúry, noviny, letáky ako Sloboda tlače, Klub voličov, Pravda ľudu; Vojak, stoj a čítaj; Slovo k vlastencom; Tribún ľudu. Medzi kľúčové texty z neskoršieho obdobia patrí Analýza doktríny (prvý dokument o triednom boji). Zachovali sa Babeufove listy a torzo nedokončeného Manifestu rovných (Manifeste des Egaux).

Babeufov životopis, životopis mučeníka komunizmu, bude azda najlepšie započať slovami filozofa Milana Šimečku, ktorý ho zaradil nasledovne: „Muži, ktorí tvorili históriu márnych zápasov o nastolenie komunizmu a bratstva, sa preslávili obrovskou oddanosťou ideálu, odosobnenou obetavosťou a láskou k chudobným a utláčaným. Boli medzi nimi mučeníci inkvizície, Savanarola a Müntzer, Babeuf a Buonarotti, prví robotnícki vodcovia, Weitling a Cabet, bojovníci Komúny atď. Mnohí z týchto mužov položili svoje životy v presvedčení, že ich obeť kliesni cestu ku krásnej komunistickej budúcnosti ľudstva.“ (Šimečka 1967, s. 122)
Hrdinstvo, idealizmus, presvedčenie Babeufa skutočne, vzhľadom na jeho tragický osud, pripomína literárne či filmové postavy. Napokon aj meno Gracchus si vybral pri smrteľnej posteli otca, ktorý mu navrhol, aby si vybral jedného antického človeka hodného nasledovania. Vybral si Gaia Graccha, ktorý zahynul, ale nezradil ľud. A taký istý osud čakal aj Babeufa. Bola táto viera v silu ľudu márna alebo budúcnosť ukáže, že cesta, ktorou sa Babeuf vybral bola správna?

François-Noël Babeuf sa narodil v plebejskej rodine, v meste Saint-Quentin. Vedomosti a revolučné postoje získal, od svojho otca Clauda Babeufa, nepochopeného vzdelanca, vyznamenaného majora, živiaceho sa ťažkou fyzickou a málo platenou prácou potom, čo opustil francúzsku kráľovskú armádu. Claude Babeuf prečítal množstvo filozofických kníh, vedel latinsky, nemecky a vynikal aj v matematike. Napriek nedostatku peňazí, mladý Babeuf získal vzdelanie od otca, ktorý ho viedol okrem teórií o sociálnej spravodlivosti aj k astronómii a geometrii. Babeuf už v trinástich poznal dejiny Ríma. Mladosť strávil v Pikardii a živil sa ako pisár v šľachtickom katastri. Skúsenosti s listinami a privilégiami šľachty, čítaním Rousseaua, Morellyho, Mesliéra a Mablyho, dospel k protifeudálnym názorom a návrhu agrárnej a ekonomickej reformy. Mladý Babeuf našiel cestu k filozofii Rousseaua (zaujímavosťou je, že svoje deti pomenoval dokonca podľa knihy Emil alebo o výchove ako Emila a Žofiu).

„Spoločnosť musí byť nútená pôsobiť takým spôsobom, aby raz a navždy zničila túžbu človeka stať sa bohatším, alebo múdrejším, alebo silnejším ako iní.“ Babeuf

V 80. rokoch 18. storočia sa živil ako feudálny právnik, ktorý udržiaval záznamy o poplatkoch a dlhoch, čo spôsobilo jeho narastajúcu nechuť k sociálnej nespravodlivosti. Ako pripomína G. a C. Willard, šľachta bola toho času v ťažkom postavení nakoľko bola odlúčená od moderného hospodárskeho života a priemyslu. Preto bola odkázaná iba na príjem z pôdy, ktorého výška sa od stredoveku nezmenila. Veľkoobchod a stúpanie cien spôsobili, že sa tento príjem stal nedostatočný; preto začala šľachta zneužívať svoje privilégiá na zvýšenie vykorisťovania sedliakov, čím Babeuf spoznal „strašné tajomstvo zneužívania moci vznešenou kastou.“ (Babeuf 1954, s. 5) Tieto informácie ho doviedli ku kariére politického novinára (1788-92) a neskôr revolucionára. Babeuf si uvedomoval protiklad, antagonizmus medzi sedliakmi a pánmi, medzi sproletarizovanými roľníkmi a vykorisťujúcimi. Už v roku 1787 nachádzame v Baeufových listoch prvé znaky socializmu: „Aký by bol – na základe doteraz získaných vedomostí – stav ľudu, keby boli spoločenské ustanovizne také, že by vládla medzi všetkými jeho príslušníkmi bez rozdielu najdokonalejšia rovnosť? Keby pôda, ktorú obýva, nepatrila nikomu, ale všetkým? A konečne, keby všetko bolo spoločné, až po produkty všetkých odvetví výroby? Bolo by možné, aby takáto spoločnosť existovala a aby sa našli prostriedky na zabezpečenie absolútne rovnakého rozdeľovania?“ Gracchus Babeuf, List Duboisovi de Fosseux, 21. 3. 1787

Babeufove utopické nadšenie o možnosti iného, lepšieho sveta, opisuje nasledujúci fragment: „Som rozhodnutý, že budem medzi prvými, aby zaľudnili prvú republiku. Rád sa podvolím všetkému, čo sa tam bude zachovávať, len keď budem môcť žiť v šťastí, v spokojnosti a bez obáv o osud svojich detí a o osud svoj. Ak sa tam za takýchto okolností odhodlám písať, budem rád, že už mnou nebudú pohŕdať tí, ktorí si myslia, že pretože majú zamestnanie, ktoré je neprávom u nás viac vážené, majú právo sa na mňa dívať protektorsky, mne samému nebude robiť problém jednať s remeselníkom či s obuvníkom ako rovný s rovným.“ Gracchus Babeuf, dopis Duboisovi de Fosseux, 8. júla 1787

V roku 1789 napísal brožúru, kde deklaruje daňovú reformu (progresívne zdanenie), ďalej propaguje program radikálnych agrárnych reforiem, zrušenie feudálnych poplatkov a prerozdelenie pôdy. Zaujímavosťou je, že Babeuf priamo vyslovuje požiadavku znárodnenia pôdy: „Nie je potrebné pôdu prerozdeliť, je nutné ju znárodniť.“ Po skúsenostiach zo svojej práce mal oprávnenie na tento postoj. Zaujímavosťou je taktiež, že už v roku 1789 predpovedal víziu všeľudovej výchovy ako podmienky pre zachovanie dôstojnosti človeka a aj ako podmienku kritického zhodnotenia nespravodlivej spoločnosti: „Keby všetci ľudia mali vždy výchovu, keby neboli zotročení hlúpymi predsudkami, ktoré im tak dlho zabraňovali v poznaní toho, čo sú a akú majú cenu, nikdy by sa väčšina nepodrobila a nestrpela by ponižujúce okovy, ktoré jej vnútila menšina… Nikdy by nebol takzvaný tretí stav odsúdený k utrpeniu a k tomu, aby robil príjemný život tým, ktorí mali tú odvahu, že sa prehlásili za prvý stav…“ Gracchus Babeuf, 1789

Počas revolúcie sa nadchol silou ľudového povstania v Pikardii. V Pikardii sa totiž vytvoril proto-proletariát pozostávajúci z veľmi biedne žijúcich domácich robotníkov, mestských a vidieckych remeselníkov, ktorí si privyrábali tkaním látky a nemali ani dosť peňazí, aby si nakúpili suroviny. V tom čase Babeuf usiloval o konkrétne opatrenia v prospech zlepšenia postavenia chudoby, ako napríklad boj proti nepriamym daniam z nápojov a soli, agrárny zákon či volebné právo najchudobnejších. Boj proti daniam zo soli zorganizoval tak, že viedol agitačnú kampaň, ktorej výsledok bola podpora až stoviek obcí. Petíciu poslal Národnému zhromaždeniu, no tieto aktivity ho doviedli prvýkrát do väzenia…

Písal sa rok 1790. Po prepustení z väzenia zakladá Pikardského dopisovateľa (Le Correspondant picard). O rok neskôr sa pokúša dostať do Zákonodarného zhromaždenia prostredníctvom duchovného Coupého. V roku 1792 bol zvolený ako správca okresu, avšak jeho nepriatelia, ktorí sa báli jeho horlivosti, proti nemu zosnovali pomstu. A tak bol pre falšovanie listín zbavený funkcie a postavený pred súd. Babeuf uniká do Paríža, kde pokračuje v roku 1793 vo svojich bojoch. V Paríži prebiehajú v tom čase pravidelné zrážky medzi sanscullotmi (sproletarizovaná drobná buržoázia) a veľkoburžoáziou.

Robespierre v tomto období presadil zákon o maximálnych cenách, v tom čase však ešte Babeuf nestál na jeho strane. Nakoľko bol Babeuf za svoju politickú činnosť dva krát zatknutý, pričom o jeho milosť sa zaslúžil sám Jean Paul Marat, zastával liberálnejšie postoje a proti Robespierrovi bojoval. Vyjadroval sa proti Robespierrovi pretože spočiatku nadviazal na ľavicovú opozíciu Dantona a Robespierra, krajne ľavicových Hébertistov. Avšak po 9. thermidore (27. júl 1793) zvrhla veľkoburžoázia Robespierra a jej hlavným cieľom bolo zabrániť ustanoveniu ľudovej vlády. Tzn. hlavným cieľom novej vlády sa stalo zrušenie zákona o maximálnych cenách a nastolenie hospodárskej slobody. Ceny rástli a s nimi aj bieda (hladové búrky v roku 1795; germialová a patrialová) a posilnenie triedy zbohatlíkov (Babeuf 1954, s. 8-9). V tom čase už Babeuf poukazoval na pokrytectvo domnelého thermidorského liberalizmu, ktorého demokratický charakter bol iba čisto formálny. Babeuf preto na Robespierra a jakobínov zmenil názor. V liste Jozefovi Bodsonovi o Robespierrovi a Saint-Justovi napísal: „Myslím, že títo ľudia mali väčšiu cenu ako všetci revolucionári dohromady… Robespierre bol právom hrdý na to, že on jediný bol schopný doviesť revolúciu k pravému cieľu. …jeho smiešni rivalovia, aj keď mali dobré úmysly, všetko brzdili a kazili.“ (Babeuf 1954, s. 65), reagoval v roku 1796 na adresu Chaumetta a Héberta. Vráťme sa ešte do roku 1795. V tomto roku sa opäť dostáva do väzenia v Arrase (12. feburár 1795), ale aj tu písal. Práve vo väzení napísal svoju Analýzu doktríny: „Príroda dala každému človeku rovnaké právo na plné užívanie produktov. …Cieľom spoločnosti je brániť túto rovnosť, často napadnutú v stave prírody silnými a bezbožnými, a spoločne prispievať k spoločnému šťastiu…Príroda každému uložila povinnosť pracovať…Práca a potešenie by mali byť spoločné…V spoločnosti by nemali byť ani bohatí, ani chudobní… Bohatí, ktorí sa nevzdávajú svojho nadbytku v prospech chudobných, sú nepriatelia ľudí. …Cieľom revolúcie je zničiť nerovnosť a obnoviť spoločné šťastie ľudí…Každý občan je povinný obnoviť a obhajovať v ústave z roku 1793 vôľu a šťastie ľudí.„ Analysis of the Doctrine of Babeuf

Babeuf sa pýtal: „kde sa podel ten plebejský zákonník, tie skutočné ľudské práva? Čo sa stalo s republikánskou mravnosťou? … Čoho som dosiahol, keď som pomáhal zraziť na zem tyrana? Ničoho, ak na jeho mieste vidím prichádzať tyranov ešte barbarskejších a nemilosrdnejších…“ (Babeuf 1954, s. 33) Vo väzení v Arrase sa zoznámil s budúcimi revolucionármi, Karlom Germainom, žiakom Helvétia a Phillipom Buonarottim, ktorý Babeufa po smrti preslávil. Babeuf po prepustení z väzenia povedal: „Okovy despotizmu mi zocelili dušu.“ (Babeuf 1954 s. 10) V tom čase napísal bravúrnu kritiku obchodu a voľno-trhovej konkurencie:

„Čo je to obchod? Pokúsme sa ho definovať. Čo to nie sú všetky činnosti dohromady, z ktorých vzniká surovina, ktorá ich prispôsobuje rôznemu užívaniu tým, že ju spracujú, a ktorá ich uvádza do obehu? Preto sú všetci tí, ktorí sa účastnia niektorej z týchto činností, zamestnanci obchodu. Prečo prví zamestnanci, to jest tí, ktorí robia tvorivú prácu, hlavnú prácu, majú z toho neporovnateľne menšie výhody než poslední zamestnanci, ako napríklad obchodníci, ktorí podľa môjho názoru robia tú najpodradnejšiu prácu, tj. uvádzajú do obehu výrobky? …Obchodníci vykorisťujú iných ktorí sa nechajú vykorisťovať; okrem toho sa špekulanti a obchodníci spojujú, aby úplne ovládli skutočného výrobcu, aby mu mohli stále hovoriť: pracuj veľa, nie málo, inak nebudeš mať prácu a nebudeš vôbec jesť. To je barbarský zákon diktovaný kapitálom. … Konkurencia namiesto toho aby sa snažila zdokonaľovať, skrýva výrobky pod hromadami zlých výrobkov, ktoré sú vymyslené len preto, aby oslnili zákazníkov, korí vynútia nízke ceny len tým, že donútia robotníkov, aby si kazili svoju zručnosť vyrábaním zlých výrobkov, aby sa telesne vyčerpávali, aby sa nenajedli, aby ubili svoju mravnosť nedostatkom svedomitosti. Konkurencia dožičí víťazstvo len tomu, kto má najviac peňazí, po boji vyúsťuje nutne do monopolu v rukách víťaza a do vzostupu cien. Konkurencia vyrába, ako sa jej chce, bez akéhokoľvek poriadku, bez ohľadu na to, či nájde kupca a či zničí veľké množstvo surovín, ktoré by sa dali použiť užitočnejšie, ale ktoré takto nie sú už na nič.“ Grachcus Babeuf: List Germainovi z 10. termidora III. roku 28. 7. 1795

Prepustením z väzenia sa začína Babeufova kariéra profesionálneho revolucionára: začal šíriť bružúry, pamflety, noviny a plagáty; a stal sa lídrom radikálne republikánskej Spoločnosti Pantheon(Réunion des Amis de la République) pozostávajúcej z jakobínov, bývalých členov Hory, Výboru pre verejné blaho a radikálnych republikánov. Úlohou politickej spoločnosti založenej 6. novembra 1795 bolo nastolenie politickej a ekonomickej rovnosti, čo bolo v rozpore s novou francúzskou ústavou z roku 1795.
Babeuf bol kľúčovým rečníkom klubu a na jeho pôde predstavil svoju doktrínu s esenciálnymi prvkami komunizmu. Po zrušení spoločnosti Bonapartom v roku 1796 založili členovia „Tajný adresár verejnej bezpečnosti“, aby naplánovali prvé organizované rovnostárske povstanie.

Pätnásť storočí ste žili ako otroci, a teda nešťastní. Posledných šesť rokov sotva dýchate, čakáte na nezávislosť, slobodu a rovnosť. … Už dosť dlho, a príliš dlho, menej ako milión jednotlivcov zlikvidovalo to, čo patrí 20 miliónom ich druhu, ich rovnosť. Otvorte svoje oči a svoje srdcia plnosti šťastia: spoznajte a zvestujte s nami REPUBLIKU ROVNÝCH. Manifesto of the Equals

Babeuf navrhuje novú ľudovú ústavu, kde predkladá zospoločenštenie hmotných prostriedkov, vzdelanie a jedlo pre všetkých občanov. Pripomínal, že Deklarácia z roku 1789 bola „neúplná, príliš málo opodstatnená, formulovaná nepresne a nejasne,“ pretože prostredníctvom metafyziky dokázala učiniť prehlásenia neškodnými, teda učiniť tak iba zdanie skutočnosti. Babeuf si uvedomuje, že treba zorganizovať sanscullotov proti anti-ľudovej vláde. V 35. číslo Tribúna ľudu volá po ozbrojenom povstaní za účelom nastolenia komunistickej spoločnosti. (Pozri fragment Návrh ekonomickej reformy) Direktórium zbavuje Rovných všetkých zákonných prostriedkov politickej akcie. Babeufa sa pokúsia zatknúť, no podarí sa mu uniknúť. Následne žije v tajných skrýšach. Zakladá tajnú spoločnosť verejnej bezpečnosti s cieľom naplánovania povstania. S Darthéom, Germainom, Peletierom, Maréchalom, Bunarottim a Ferdinandom Dubois z Fosseux začal vydávať revolučné pamflety a organizovať vôbec prvé významné egalitárne povstanie – Sprisahanie rovných. 8. mája sa konalo zhromaždenie babeufistov a jakobínov s cieľom naplánovať povstanie 17 tisíc mužov na zvrhnutie Direktória a zavedenie návratu k ústave z roku 1793. Praktický pokus o nastolenie komunistickej spoločnosti, pripomína F. Červinka, počítal až so 17 tisíc ľuďmi. Na čele Rovných bol tajný výkonný výbor, jemu podliehali civilní zástupcovia a vojenskí komisári okresov. Popularita hnutia rástla po hladových búrkach a po vydávaní Babeufových periodík. Vznikla aj Pieseň rovných, ktorú zložil Germain. Spoločnosť Rovných tvorili: Augustin Alexandre Darthé bol francúzsky revolucionár, spoluautor Manifestu rovných. Sylvain Maréchal, spoluautor Manifestu rovných, bol obdivovateľom Rousseaua, Voltaira, Helvetia a Diderota, redaktor novín Révolutions de Paris, inklinoval k utopickému anarcho-komunizmu. Filippo Giuseppe Maria Ludovico Buonarroti, zvyčajne uvádzaný pod francúzskou verziou Philippe Buonarroti (1761 – 1837), bol taliansky utopický socialista, spisovateľ, agitátor, slobodomurár a konšpirátor. Pôsobil na Korzike, vo Francúzsku a v Ženeve. Buonarotti preslávil Babeufov odkaz a sám navrhol stratégiu postupnej transformácie spoločnosti na komunizmus z monarchie a liberalizmu.

Revolucionári sa organizovali v malých izolovaných skupinách, aby v prípade zatknutia boli straty minimálne; boli zriadené skladiská zbraní a streliva. Aj napriek vynikajúcej organizácii boli už 10. mája vodcovia povstania zatknutí potom, čo bolo prezradené Grisselom. Direktórium v tom čase vyhlásilo výnimočný stav.

Plánovanú Babeufovu revolúciu prezradil jeho kolega, zradca, Grissel. Súd sa konal o desať dní do 26. mája 1797. Babeuf bol zatknutý a spolu s Darthém boli odsúdení na smrť. Direktórium zriadilo špeciálny súd vo Vendôme, ktorého výsledkom bola Babeufova poprava 28. marca 1797. Babeuf svoje posledné chvíle využil ako revolučnú tribúnu, na obžalobu vtedajšej vlády. Popierali prípravu povstania, avšak priznávali útok na vládu. Babeuf zdôrazňoval, že ide o proces zástupcov utláčaných proti zástupcom utláčateľov.

Babeuf pôsobil nie ako obžalovaný, ale ako žalobca proti bonapartizmu a falošnému republikánstvu. (Pozri: Babeufova obrana z procese Vedôme) Aj keď ostatní členovia spoločnosti Rovných boli deportovaní, Darthé a Babeuf boli demonštratívne popravení. Mimoriadne dojemne a autenticky znejú jeho posledné zachované slová:

„Je cťou zomrieť pre vec Cnosti. Ako obeť dlhodobej revolúcie som zmierený s mučeníctvom. …opustiť rodinu, deti, drahú manželku, bolo by viac než neznesiteľné, keby som nevidel na konci stratenú slobodu a všetko, čo patrí úprimným republikánom… Neverte, že ľutujem, že som sa obetoval pre najkrásnejšiu vec: keby aj všetko moje úsilie bolo neužitočné pre ňu, splnil som svoju úlohu. … Nechápal som iný spôsob vás učiniť šťastnými než spoločným blahom. Je prinajmenšom sladké zomierať s vedomím tak čistým, ako je moje… Jedného dňa, až perzekúcia ochabne, snáď poctiví budú dosť slobodne dýchať, aby mohli položiť niekoľko kvetov na náš hrob a až bude možno znovu myslieť na prostriedky, ako zaistiť ľudstvu šťastie, ktoré sme mu doporučovali, tu môžeš vyhľadať, v tých handrách a predstaviť všetkým vyznávačom rovnosti… úbohú zbierku rôznych fragmentov, ktoré obsahujú všetko to, čo korupčníci nazývajú mojimi snami…“ François-Noël Gracchus Babeuf, 1796 (celý list na Marxist.org)

BABEUFOVA VÍZIA VO FRAGMENTOCH

Ako je už zrejmé z predchádzajúcich výrokov Babeufov odkaz spočíva predovšetkým v obhajobe radikálnej demokracie, progresívneho zdanenia, znárodnenia pôdy, zrušenia súkromného vlastnícta, ďalej v kritike voľného obchodu a konkurencie. Babeuf bol zástancom rovnosti výsledkov spoločnej práce. Slabinou Babeufovho konceptu je podľa marxistov hrubé rovnostárstvo, revolučná naivita, fokusovanie na komunizmus spotreby a naopak, silnou stránkou je podmienenie komunizmu ľudovému hnutiu a organizovanej revolučnej strane.

Babeuf v rámci svojej filozofie dejín predpovedal jednak víťazstvo beztriednej spoločnosti a jednak dôležitosť triedneho boja (výsledok antagonizmu medzi vykorisťovanými a vykorisťovateľmi), ako hybnej sily dejín. Babeuf je vo svojej teórii dialektický, nakoľko si uvedomuje, že hoc bola hybnou silou Francúzskej revolúcie buržoázia, jej dejinná úloha sa ňou zároveň vyčerpala.

Francúzska revolúcia nebola ničím iným ako predchodcom inej revolúcie, ktorá bude väčšia, slávnostnejšia a ktorá bude posledná.

Babeuf/Sylvain Marechal, Manifest rovných, 1796

Ďalej aj preto, že pripomína, že vzbura chudobných voči bohatým je nutnosťou a je mylnou predstavou, že status rozporu záujmov bude trvať večne. Dôležitým momentom je taktiež sebauvedomenie proletariátu prostredníctvom organizácie ľudových davov. Babeuf je oveľa revolučnejší než ostatní utopisti (napr. Fourier či Saint-Simon), ktorí predpovedajú splynutie tried. Pod vplyvom Robespierra dospel k názoru, že revolúcia nutne vedie ku konfliktu tried a nastoleniu dočasnej tzv. diktatúry proletariátu, tzn. revolučnej diktatúry, ktorá upevní revolúciu a potlačí jej odporcov. Túto myšlienku v praxi aplikovali Blanqui a Lenin. Babeuf si uvedomoval, že Francúzska revolúcia odhalila, že dejiny píšu davy a cieľom dejín je šťastie ľudského rodu. Babeuf a jeho spoločníci, tvorcovia Manifestu rovných, predpovedali revolúciu, ktorej nositeľom už nebude tretí, ale štvrtý stav. Práve v tomto o 50 rokov neskôr nadviazali na Babeufa Karol Marx a Friedrich Engels. V Babeufových časoch ešte doba nebola zrelá na proletársku revolúciu, pretože kapitalizmus nebol dostatočne rozvinutý a proletariát bol iba v zárodku. Moderný priemysel sa začal rozvíjať až oveľa neskôr. Aj preto marxisti zdôrazňujú unáhlenosť Babeufovej revolúcie.

Babeuf posunul; ako píše Wolfgang Röd; Rousseaove, Morellyho, Mablyho teórie k téze, podľa ktorej „prirodzenú rovnosť nemožno zrušiť ani prechodom od prirodzeného k spoločenskému stavu. Ak právny poriadok štátu spôsobuje príkre majetkové rozdiely, porušuje túto pôvodnú podmienku a je treba proti nemu bojovať,“ (Rod 2004, s. 537)] teda kým tento právny rád existuje, existuje vojna medzi bohatými a chudobnými. Toto posunutie prirodzenoprávnej teórie je právne a filozofické ospravedlnenie práva na revolúciu. Ak teda spoločnosť porušuje pôvodnú rovnosť, nie je legitímna a z toho vychádza odstránenie súkromného vlastníctva. Röd si všíma pri interpretácii zaujímavý moment: „právny inštitút ako je súkromné vlastníctvo, je možné označiť za bezprávie iba pod podmienkou, že existuje nadpozitívne právo, z ktorého sa dajú určiť kritériá k posudzovaniu pozitívneho práva.“ (Rod 2004, s. 538) Táto teória by nabúrala celý filozofický systém prirodzenoprávnej obhajoby súkromného vlastníctva u Locka. Právo na majetok Babeuf považuje za blud, a na obhajobu tejto tézy argumentuje cez pozíciu filozofie dejín podobne ako Rousseau – domnieva sa, že právo na majetok vždy povedie k následku priepastnej nerovnosti. Röd zároveň pripomína, že Babeuf patrí vôbec k prvým tvorcom filozofického základu obhajcom komunistický ideí, ktoré sa na poli filozofie začali etablovať až v 19. storočí. A práve v tomto spočíva najvýznamnejší odkaz Babeufa pre dejiny filozofie, dejiny utópií a prirodzeno-právne teórie.

Ako by však mohla vyzerať Babeufova utópia, teda ideálny stav? Dala by sa zrekonštruovať na nasledujúcich princípoch:

1, pôda nemôže patriť podľa zákonov prírody nikomu, ale všetkým (rozdelenie pôdy nemajetným);
2, všetci ľudia sú si rovní (rovní si budú remeselníci, právnici, umelci, učenci, roľníci aj robotníci, nakoľko všetci budú vyrábať a účastniť sa výmeny výrobkov);
3, osobný majetok vystrieda majetok spoločný (kolektívne vlastníctvo), v spoločnosti zavládne blahobyt a pokrok;
4, v spoločnosti budú existovať rodiny, ktoré budú sociálne zabezpečené

Bude tu aplikované v praxi právo na prácu („Je treba zaistiť všetkým možnú rovnosť sa vzdelávať a všetkým zaručiť právo na prácu.“ Červinka 1949, s. 13), stroje a vynálezy budú slúžiť v prospech všeobecného blaha (ak zefektívnia výrobu, zmenší sa počet hodín a zväčší sa rozsah voľného času pre pracujúcich); bude zabezpečené všeobecné vzdelanie a informácie pre každého. V roku 1789 píše o vízii pre všetkých dostupného vzdelania ako základu poznania svojej sociálnej situácie. Spoločnosť bude povinná postarať sa o starých, bezmocných a deti. Projektoval teda beztriednu spoločnosť (nebude ani vykorisťovateľov, ani vykorisťovaných; spoločnosť bude samospravovaná a všeobecne informovaná– povolania budú prerozdelené tak, aby nebolo ani prebytku, ani nedostatku – plánovanie výroby). Klasických obchodníkov nahradia distribútori, ktorí nebudú zhromažďovať nadhodnotu. Prerozdelenie produktov bude viazané na nadanie duševné a fyzické a povinnosť pracovať; ideály spoločenstva budú bratstvo a blaho, spravodlivosť, vernosť, poctivosť a úprimnosť. Babeufova utópia má globalistické ambície: zmiznú hranice, colnice, zlá vlád. V texte z roku 1791 Babeuf načrtol možnosť odvolateľnosti, ktorá je typická pre priamu demokraciu. Babeuf taktiež vyjadroval nadšenie z budovania nových utopických komunít a túžby založiť malý štát, kde by sa vyskúšali komunistické metódy.

V každom prípade, či už s Babefom súhlasíme alebo nie, prejavil kus odhodlania a hrdinstva v zápale pre ideu, ktorej do smrti veril. Aj preto si Babeufov príbeh zaslúži pozornosť v dejinách filozofie a utopizmu.

PhDr. Lukáš Perný

Poznámky:
pozn. a Slovo komunista (communiste, z commun (st. Fr. comun „angl. common, general, free, open, public, spoločné, verejné, otvorené, voľné; + –iste; see -ist, pozri) použil v angličtine ako prvý owenista a utopický socialista Goodwyn Barmby (1820 – 1881), a to práve v súvislosti s Babeufom.
1 Babeuf a slovo konšpirácia. S Babeufovým životom je previazané tzv. sprisahanie rovných, ktoré sa mu stalo osudným. Význam slova konšpirácia spočíva v tajnom spiknutí (konšpirácii) za účelom prevzatia vlády. Sprisahanie rovných bola revolučná akcia tajného zoskúpenia, ktorého cieľom bolo nastolenie sociálne rovnostárskej spoločnosti počas tzv. po-thermidorskej vlády, Direktória. Povstanie bolo odhalené a jeho aktéri (konšpirátori) popravení. Na príklade Babeufa si môžeme zároveň ukázať etymologickú a sémantickú hru mainstreamových médií s pojmami. Konšpirátor človek, ktorý sa podieľa na sprisahaní. Slovo konšpirácia sa dnes používa v diemetrálne odlišnom kontexte, teda na ostrakizáciu tých, ktorí podľa určitých samozvaných odborníkov, pracujú s neoverenými zdrojmi alebo bez použitia zdrojov. Ďalším obľúbený manipulatívny kontext, ktorý médiá používajú je, že konšpirátori „veria, domnievajú sa“ alebo im to z určitých empirických súvislostí „vyplýva“, v „tajnú vládu uzavretých elít“. Avšak aj v tomto prípade by sa konšpirátormi dali nazvať samotní aktéri tejto tajnej vlády, nie tí, ktorí v túto vládu veria.

Odporúčaná a použitá literatúra
BABEUF, G.: Prejvy, články a listy. Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1954
ČERVINKA, F.: Kdo je F. N. Babeuf. Praha: Orbis, 1949
VOZKA, J.: Gracchus Babeuf. Praha: Práce. 1947
ŠIMEČKA, M.: Kríza utopizmu. Bratislava: Obzor, vydavateľstvo kníh a časopisov n.p., 1967
Babefu In. Britannica.com
RÖD, W.: Novověká filosofie II. Od Newtona po Rousseaua. Praha: OIKOYMENH, 2004, s. 537
BAUMAN, Z.: Socialism the Active Utopia. Routledge, 2019
BLAHA, Ľ.: Dejiny politického myslenia v 19. storočí. Trnava: UCM, 2017, s.55
ROSE, R. B. se, Gracchus Babeuf: The First Revolutionary Communist, 1978
BELFORT, E. BAX: Babeuf and the Conspiracy of the Equals, 1911
Philippe Buonarotti In: Marxist.org