Pre pochopenie záujmov, ktoré mal Západ pri doslovnom kolonizovaní Juhoslávie, poslúžia informácie z filmu The Weight of Chains Borisa Malagurského. Juhoslávia bola podľa autora dokumentu zosobnením raja na Zemi: „Vôbec si nemyslím, že moje ranné detstvo v Juhoslávii bolo zlé. Vždy som dostával veľa darčekov, rodina bola blízka a blízki priatelia boli rozšírenou rodinou.“ K čomu expert na Balkán, Gregory Elich, dodáva: „Je to kultúra, v ktorej sa ľudia skutočne v mnohých o ohľadoch zaujímajú jeden o druhého. Toto v Amerike nevidíte…ľudia sú tu jeden od druhého izolovaní. Práca, prísť domov a sledovať TV.“ Juhoslávia bola podľa autora prosperujúca krajina s ročným priemerným nárastom HDP o 6,1% a bola výnimočným prípadom multietnickej spoločnosti žijúcej v harmónii aj vďaka dlhému boju o zjednotenie a osobnosti Josipa Broza Tita.
Ekonóm Michael Parenti bilancuje:
“Každý rok mesiac platenej dovolenky, slušná životná úroveň, lekárska starostlivosť, vzdelanie zdarma, zaistené právo na prácu, dostupná verejná doprava, bývanie a vybavenosť, miera gramotnosti vyššia než 90%, priemerná dĺžka života 72 rokov a väčšina hospodárstva bola štátna…“
Barry Litchy k tomu dodáva: „Juhoslávia mala svoj vlastný socialistický model ekonomickej činnosti, čo bolo zmiešané hospodárstvo, so súkromnými kapitalistickými firmami, priemyslom riadeným štátom a družstvami.“
Takýto raj na Zemi nemohol vydržať dlho. Rozpad Juhoslávie bol plánovaný ešte v časoch jej rozkvetu – zvonka, politikou USA.
V národnej bezpečnostnej smernici 133 USA sa píše „Politikou USA bude posilniť trend smerom k trhovo orientovanej Juhoslovanskej ekonomike.“ Malagurski dodáva, že prostriedky USA v Juhoslávii boli realizované roky pred tým, než začali akékoľvek konflikty na Balkáne. Západ totiž tušil už v roku 1988, že Sovietsky zväz smeruje k zániku a tak Washington poslal do Juhoslávie poradcov z neziskovej organizácie Národná nadácia pre demokraciu (NED).
Len pre zaujímavosť, ocenenie od NED získal aj Martin Bútora: v roku 1999 mu National Endowment for Democracy (Národná nadácia pre demokraciu) vo Washingtone udelila medailu Za službu demokracii (Democracy Service Medal). (zdroj)
Jeden z tých, ktorí NED plánovali, Allen Weinsten, vo Washinton Post prehlásil: „Mnoho z toho, čo robíme dnes, tajne robila CIA pred 25 rokmi.“ Malagurski konštatuje, že NED bola v skutočnosti svojim spôsobom satelitom CIA. Táto činnosť znamenala: financovanie opozičných skupín, kupovanie novinárov snom o novom živote, financovanie odborovej opozície, ekonómov sympatizujúcich s MMF a nevládne organizácie na ochranu ľudský práv. Samozrejme, NED podporovali aj Centrum pre medzinárodné súkromné podnikanie, ktoré financoval G-17 (vytvorenou 17 ekonómami podporujúcimi voľný trh). Traja členovia tejto skupiny boli z radov vedúcich členov Washingtonskej skupiny, MMF a Svetovej Banky: Vujovič, Bogetič, Milanovič. Koordinátor Vukotič spolupracoval úzko so Svetovou bankou ako minister privatizácie za premiéra Markovica, mal na starosti „program bankrotu“, ktorý viedol k úplnej devastácii juhoslovanského hospodárstva. Zaujímavou scénou filmu je odpoveď Erika Valenčiča neoliberálovi z G17+ (v televízii): „Nikto v Slovinsku už neverí snu o EU… už po niekoľko mesiacoch členstva… pretože máme masívne prepúšťanie, 50 000 ľudí prišlo o prácu, všetky továrne sa presúvajú do Rumunska, Hondurasu a Činy!“
Parenti hovorí:„Zákon hovorí, ak by niektorá z juhoslovanských republík chcela od USA ďalšiu pomoc, musela by sa odtrhnúť od Juhoslávie a vyhlásiť samostatnosť. Rozumiete? Nie je to konšpiračná teória, nie je to moja špekulácia, nie je to moja analýza, to je štátne právo!!!“
Podľa Srdju Trifkoviča boli udalosti v Srebrenici inscenovaným pádom enklávy do rúk Srbov, ktorí nikdy nemali v pláne ju dobyť. Na strane moslimov existujú dokonca dôveryhodní svedkovia, ktoré prehlasujú, že podľa Aliju Izetbegoviča mu Bill Clinton povedal, že 5000 moslimov by mala byť cena za intervenciu NATO na strane bosnianskych moslimov. OSN následne vyhlásila, že ide o genocídu, aj keď pozorovateľ OSN Philip Corwin odhadoval, že počet moslimov zabitých v Srebrenici nebol väčší, než počet Srbov zabitých v dedinách okolo Srebrenice. Srebrenica mala byť použitá pre omnoho väčší cieľ. Agenda ľudský práv je dokonalá zámienka Západu pre vojenské intervencie a kolonizáciu. Michael Chossudovsky prehlásil, že média nedémonizovali iba srbské vedenie, ale aj samotný srbský ľud, podobne ako sa to dneska deje napríklad v súvislosti s Rusmi. Albánec z Kosova, ako hlas ľudu v dokumente hovorí: „Nie som ortodoxný. Som Albánec. Od 1. svetovej vojny až do dneška som nikdy nežil lepšie než v Kosove – v Juhoslávii. Zem, ktorá je najbohatšia a mala by byť aj najmúdrejšia na svete, prináša do Juhoslávie, juhoslovanskému a albánskemu ľudu zlo. To všetko je chyba KLA, Ameriky a NATO.“
Barry Lituchy: „Nepredpokladalo sa, že miesta ako Balkán a zvyšok východnej Európy, budú trhom pre západný priemyselný tovar. Očakávalo sa, že budú trhom pre lacnú pracovnú silu.“
Na Slovensku došlo z ekonomického hľadiska k totožnému scenáru, avšak bez použitia násilia a vojenských intervencií, nakoľko bolo Československu rozdelené síce ilegálne (bez referenda), ale bez väčších nepokojov. Vstup Slovenska do štruktúr EÚ a NATO z nás definitívne vytvoril rovnakých vazalov nadnárodného voľného trhu, MMF, ECB, Svetovej banky a NATO. Po dedinách máme krásne námestia zrekonštruované z eurofondov, avšak s maličkým detailom, že kapitál nadnárodných korporácií, ktoré zamestnávajú ľudí v mizerných podmienkach pre život, je odsávaný do zahraničia, mnohé družstvá sú zničené, lokálni výrobcovia bankrotujú. Zahraniční investori dostávajú od štátu dotácie a výhody na úkor domácich – lokálnych výrobcov, ktorí nedokážu konkurovať lacným potravinám z dovozu. Túto situáciu by ešte viac prehĺbila utajovaná zmluva TTIP. EÚ je podľa dnešnej propagandy vysneným a jedinečným politickým a ekonomickým spoločenstvom európskych krajín, ktorý umožňuje štátom výmenu tovarov, ľudí a myšlienok na trhu.
Na to, akým spôsobom EÚ spolu s NATO kolonizuje krajiny, odpovedá autor filmu, Malagurski: „Najprv musí vaša krajina otvoriť svoj trh produktom EÚ a predať všetky svoje banky, čo znamená, ako by ste sa pri hre šachy zbavili kráľovnej a veže. Potom sa domáci priemysel vašej zeme, poľnohospodárstvo a peňažný trh rozpadne, čo umožní zahraničným spoločnostiam získavať dobrú kúpnu cenu na vaše najcennejšie aktíva.“ Malagurski ďalej uvádza konkrétne príklady: v Českej republike prinútila EÚ cukrárenský priemysel zatvoriť továrne, pretože EÚ mala príliš veľa cukru z Kuby a namiesto toho dostali Česi možnosť prevádzkovať špinavý priemysel, ktorý si nemohli v Nemecku podľa Kjótskeho protokolu ponechať.
V Maďarsku boli súkromné vinohrady zničené francúzskymi dumpingovými cenami. Maďari nemohli splatiť dlhy bankám a cudzinci si kúpili ich majetok za nízke ceny (vinice Tokaj patria napríklad Angličanom). A podobné veci sa dejú na Slovensku. Sú napríklad Slováci tak neschopní, že nevedia sami postaviť mliekarenský závod? Musí na Slovensku spracovávať mlieko britská spoločnosť Midia Agro? Prečo vláda nepodporila domácich alebo nepodporila tvorbu družstevného alebo národného podniku? Prečo musí byť Slovensko iba montážnou halou západu, budúcim Seattlom? Prečo nemôže byť Slovensko potravinovo sebestačné?
Zdroje:
MALAGURSKI, B (réžia, scenár). The Weight Of Chains. 2010). [dokumentárny film]. Česká republika. Malagurski cinema. 2010. Dostupné na https://www.youtube.com/watch?v=waEYQ46gH08 (obsahuje archívne zdroje od Radio television Serbia, Mileta Kecina, Zeljko Radicinic, Filip Vukadinovic, Ivan Micovic, Deutsche Welle, CBS News, ABC News, Fox News, PBS, ICTY TV, Euronews, B92 radio television, Croatian RT (HRT), Russia Today, C-span, TV Palma, Politika Newspaper, autentické výpovede svedkov)
Teda žiadnym zahraničným monopolom... ...
Nebuď taký zvedavý, lebo budeš skoro starý ...
Pre Perneho plati jeden stary vtip... v skratke ...
Neviem na čo si má dať Slovensko ešte pozor? ...
Zjedz aj Vlek :-) ...
Celá debata | RSS tejto debaty