Blog Lukáša Perného

„Práca prezidenta nemá byť o teatrálnych gestách, ale o poctivej práci pre ľudí… Ľudia sú nositeľom moci.. Slovo národ sa nemôže stať obeťou politickej korektnosti… Slovenský národ má právo na historický fakt, že demokratická Slovenská republika vznikla ako nástroj jeho sebaurčenia.“
– nový demokraticky zvolený prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini

Štát, národ, rodina a človek. Mier, sociálna spravodlivosť (sociálna demokracia a silný štát tam, kde zlyháva trh), národno-štátne záujmy, ústava SR a boj za demokratickú ústavnú cestu, súdržnosť Slovenska – to sú axiologické posolstvá nového prezidenta Slovenskej republiky. Pellegrini apeluje na princíp suverenity, sebaurčenia či zvrchovanosti, čo sú synonymá pre demokratickú legitimitu spoločenskej zmluvy ako je to známe už z Rousseauovho diela Du contrat social už od roku 1762. V Daxnerovskom duchu spája suverenitu s princípom národným – demokratická Slovenská republika vznikla ako nástroj sebaurčenia národa, ľud je nositeľom moci. Teda nie vyvolená liberálna elita či „bratislavská kaviareň“, ale národ, ľud, kolektív demokratickej väčšiny.

Ako občan Slovenskej republiky sa stotožňujem so stanoviskom nového prezidenta Slovenskej republiky, zároveň urobím gesto v duchu posolstva, ktoré nový prezident vo svojom prejave odovzdal občanom (v duchu začnime pri zmierovaní spoločnosti od seba a hľadajme v druhých to dobré). Nebudem útočiť na bývalú prezidentku SR napriek tomu, že som s ňou v mnohom nesúhlasil. Naopak, oceňujem, že bola ochotná podať novému prezidentovi ruku. Napriek všetkým výhradám, ako aj mediálnemu a marketingovému budovaniu kultu jej osobnosti, musím dodať, že v celom tzv. progresívnom či liberálnom tábore nie je žiadna osobnosť, ktorá by sa naučila komunikovať na takej vysokej formálnej úrovni ako práve ona (píšem to v zmysle, že pravica mala v minulosti osobnosti ako Lettrich, Ursíny, Dérer či Šrobár, ktoré dnes pravici žalostne chýbajú). Tu však moje chvály končia. Aj keď prejavy bývalej pani prezidentky boli skutočne kultivované a pôsobili zmierlivo, nemožno o nich však povedať, že boli úprimné. Kiežby bývalá pani prezidentka našla toľko zmierenia ako práve Peter Pellegrini, citujúc Eduarda Chmelára:

„Na začiatku svojho mandátu ste sľubovali zjednotenie spoločnosti, no na jeho konci ste sa nedokázali otvoriť väčšine obyvateľov, nerozumeli ste im (doslova vlastnými slovami „Nerozumiem krajine, v ktorej žijem“) a máte zásadný podiel na tragickej polarizácii Slovenska. …práve ona kázala o potrebe nahradiť monológ dialógom, keď sa ho so svojimi oponentmi ani nepokúšala vyvolať. …bola hovorkyňou príliš úzkej záujmovej skupiny, než aby mohla reprezentovať celé Slovensko.“ 

Nemožno ignorovať fakt, že bývalá pani prezidentka – žiaľ, a je to na nej škodu a jej nevyužitý potenciál, pretože som presvedčený, že na to mala (otázkou je, či jej to vôbec bolo umožnené jej poradcami) – nenašla dostatok sebareflexie na to, aby sa otvorila všetkým občanom Slovenskej republiky, čím výrazne (priamo či nepriamo) prispela aj k polarizácii spoločnosti. Aj Peter Pellegrini povedal, že sa nečuduje hnevu, ktorý sa zrodil z krívd. Atentát na premiéra Slovenskej republiky bol taktiež dôsledkom tejto vyostrenej polarizácie.

Uvedomujúc si konzervatívny základ Slovenskej republiky, nezabúda na princíp rodiny ako základnej bunky spoločnosti. Parafrázoval v tomto kontexte dokonca veľkého slovenského básnika Miroslava Válka (Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať). Napokon zdôraznil, že človek má byť stredobodom pozornosti štátu. V duchu Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789 uvádza v egalitárnom duchu, že sa nerodíme s rovnakými schopnosťami, ani rovnakými predpokladmi, ale každý si zaslúži rovnakú šancu a rovnakú štartovaciu čiaru. V slovách Petra Pellegriniho nachádzame silný etatizmus, sociálny motív, demokratický a občiansky motív.

Jeho prejav bol skutočne na úrovni JFK či Dubčeka. Napriek výhradám – ktoré som voči nemu v minulosti mal – musím povedať, že Slovensko v súčasnosti nemôže mať lepšieho prezidenta (nech si jeho oponenti hovoria čokoľvek). Musím priznať, že som k nemu v minulosti bol kritický a skeptický (bolo by z mojej strany maximálne pokrytecké si to nepriznať), no zmenil som na neho názor a venoval som mu aj svoj hlas v prezidentských voľbách. Dokonca som pána prezidenta verejne podporil v článku Vivat Pellegrini. Vysoko oceňujem jeho zmierenie s premiérom SR, ktoré bolo pre mňa kľúčovým momentom pri zmene môjho názoru. Jeho inauguračný prejav potvrdil moju podporu.

Ocenenie ekumenického rozmeru slovenských dejín… spojenia katolíkov a evanjelikov pri kodifikácii slovenčiny… Cyrila a Metoda, Štúra, Sládkoviča, Murgaša, Stodolu, Štefánika, Dubčeka… ocenenie vzniku Československa a Martinskej deklarácie, Slovenského národného povstania (keď proti okupantom bojovali starí, mladí; muži, ženy; komunisti aj občianski a sociálni demokrati; Slováci aj iné národy), ocenenie socializmu s ľudskou tvárou, ale aj túžba po pluralite v roku 1989 (ktorá je podotýkam hodnotou, ktorú oceňujem, a ktorú súčasná – paradoxne – liberálna demokracia každým dňom viac a viac popiera v mene politickej korektnosti).

***

Čo mu vyčítali mediálni propagandisti? Istý nenávistný denník tieto odkazy nazval „bizarné odkazy na osobnosti slovenskej histórie.“ Ten istý nenávistný denník Pellegrinimu vyčíta, že spomenul „národ“ a taktiež im vadí to, že Slovensko bude mať suverénny hlas v EU a NATO. Ďalej tento denník vyčíta novému prezidentovi uprednostňovanie národno-štátnych záujmov pred oslavou v médiách, celebritami a pochvalami od svetových lídrov, čo čítajú ako „uštipačný odkaz jeho predchodkyni a ďalší zbytočný pokus stavať sa do pozície ľudového politika.“ Ja túto odpoveď nenávistného denníka čítam ako prihlásenie sa k protiľudovej a elitárskej politike. Liberálno-demokratickí propagandisti ďalej – v odpovedi na Pellegriniho poznámku o rešpektovaní výsledku demokratických parlamentných volieb – uvádzajú, ževraj na Slovensku výsledok demokratických volieb nikto nespochybňuje, čo je v prudkom rozpore s realitou protivládnych protestov, ktoré tento denník masívne mediálne a nekriticky podporoval a podporuje.

***

Peter Pellegrini dal zo seba excelentný štátnický prejav, bez papiera (touto cestou pozdravujem Petra Tkačenka, ktorému z celého tohto článku postačila iba táto veta s cieľom ma diskreditovať a dodávam, že keby aj Pellegrini text čítal, a keby mu ho aj napísal poradca, podstatné je, že sa k týmto slovám ako prezident Slovenskej republiky prihlásil). Je to bravúrny rečník s kultivovaným vystupovaním. Ak som ho v minulosti kritizoval, mýlil som sa (aspoň na základe toho, čo táto osobnosť posledné mesiace robí, musím povedať, že má moje maximálne sympatie a podporu). Je to človek, ktorý ma maximálne prekvapil a má potenciál, rovnako ako premiér Slovenskej republiky Robert Fico, stať sa dejateľom 21. storočia. Slová majú silu, to vedel už Vladimír Mináč: „Literatúra môže byť príkladom, môže vrátiť slovu jeho zmysel, chuť, farbu, hudbu; môže vytrhnúť slovo z množstva, môže mu dať nový zvuk, zvuk našej epochy… za jediného predpokladu, že bude sporiť slovami, a nebude sporiť myšlienkami. A dobrý štátnik musí mať úctu k slovu.“ A slová, ktoré vyslovil Peter Pellegrini boli naozaj na skutočne vysokej úrovni.

Kým súčasný premiér je Husákom Slovenska (v tom najpozitívnejšom zmysle), súčasný prezident je zase typickým Dubčekom, ktorý má potenciál – aj z marketingového hľadiska – urobiť doslova PR socializmu s ľudskou tvárou. A Slovensko potrebuje tak pragmatizmus a rozumnosť Husáka, ako aj idealizmus, zjednocovanie a zmierenie Dubčeka.

Tento komentár píšem ako občan Slovenskej republiky, ktorý využil demokratickú možnosť voliť na základe svojho svetonázoru a presvedčenia ľavicového, mierového a pro-národne orientovaného kandidáta v prezidentských voľbách SR 2024.