Profesor PhDr. Dalimír Hajko, DrSc., významný slovenský filozof, spisovateľ, literárny kritik, kulturológ, esejista, spisovateľ, pravidelne publikuje v Slovenských pohľadoch, Literárnom týždenníku, Filozofii a v mnohých ďalších periodikách, je autorom esejí, stoviek literárnych recenzií, vedeckých článkov a monografií. Získal Cenu Egona Erwina Kischa, Cenu Slovenských pohľadov za históriu, prémiu v rámci Ceny Alexandra Matušku za esejistiku, Cenu Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu, Cenu Slovenských pohľadov za kritiku a históriu a najnovšie ocenenia Ohrid Academy of Humanism 2022. Pred nedávnom získal pri príležitosti matičnej 160-tnice NAJVYŠŠIU CENU MATICE SLOVENSKEJ a stal sa čestným predsedom Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej.
Venuje sa témam filozofickým, náboženským a literárnym a takisto slovenskej národnej filozofii (nedávno mu vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov kniha esejí s názvom Slovenské provokácie. Príbehy úzkostí a nádejí a predtým sa filozofickému odkazu národniarov venoval aj v diele Filozofické návraty a vízie). Svoju knihu Príbeh kníhkupca. Obchodník, ktorý čítal srdcom venuje nielen pamiatke svojho otca Jozefa Hajka, ale celkovo povolaniu kníhkupca a celospoločenskému významu tohto povolania pre slovenskú a česko-slovenskú kultúrnu stavbu v širšom kulturologickom rozmere. Hajko je unikátny v tom, že hľadá filozofické postoje v slovenskej literatúre, beletrii a poézii, je mimoriadne kultúrne rozhľadený, pozná tak kompletné dejiny filozofie ako aj dejiny kultúry a umenia. Je členom Spolku slovenských spisovateľov.
L. P.
LUKÁŠ PERNÝ: Pán profesor, prvú otázku venujem slovenskej filozofii… Ako ste sa vyjadrili v jednom zo svojich rozhovorov, za prvých dvoch slovenských filozofov považujete Ľudovíta Štúra a Štefana Marka Daxnera (u druhého menovaného sme si koncom minulého roka pripomenuli 200. výročie narodenia). V čom sú z filozofického hľadiska Štúr a Daxner výnimoční a ako by ste stručne charakterizovali ich filozofické koncepcie? Ste jeden z mála slovenských filozofov, čo sa venujú filozofickému odkazu autorov, ktorí sa primárne nevenovali filozofii, ale ich tvorba mala určité filozofické základy. Ako príklad uvediem vaše pokusy o rekonštrukciu filozofických systémov Francisciho, Ormisa či dokonca Dobšinského. Rovnako som si všimol, že podobne ako pred vami Laco Novomeský oceňujete dejinné postavy, ktoré sa usilovali spájať národ (osobitne ma zaujal váš článok o Karolovi Kuzmánym). Čo vás motivovalo venovať sa práve Kuzmánymu a čo tento velikán svojím posolstvom odkazuje dnešnému Slovensku?
DALIMÍR HAJKO: Najmä u Daxnera, ale čiastočne aj u Štúra stojí za povšimnutie ich príklon k racionalistickému chápaniu otázok, ktoré v období romantizmu rozum skôr obchádzal. Národ, právo, spravodlivosť. Daxnerovi ako právnikovi, sudcovi, advokátovi sa podarilo preniesť princípy prirodzeného práva do slovenských, resp. uhorských pomerov a vyvodiť z nich praktické závery. Profesor evanjelickej teológie na viedenskej univerzite Karol Kuzmány zasa imponuje svojím zmyslom pre hľadanie riešení aj zdanlivo neriešiteľných problémov, nachádzal taký zmysluplný kompromis, ktorý prinášal konkrétny, praktický efekt vzhľadom na zjednocovanie národných síl a ktorý prekračoval hranice úzkoprsého konfesionalizmu. Vôbec nie náhodné bolo jeho priateľstvo s rímskokatolíckym biskupom Štefanom Moyzesom. Boli to ľudia, ktorí nepoznali nenávisť. V tomto konštatovaní sa skrýva aj ich odkaz pre dnešok.
L. P.: Ste autorom minimálne troch desiatok kníh, ktoré vyšli tak na Slovensku, ako aj v zahraničí. Vaším debutom bola kniha esejí Rozpätie dňa (1975). Ako spätne po rokoch hodnotíte tento literárny debut? Čo vás viedlo k napísaniu tejto knihy? Na debut ste nadviazali až v roku 1992 rozšíreným titulom Rozpätie dňa a noci. Prečo až po toľkých rokoch? Na ktorú zo svojich kníh ste najviac hrdý?
D. H.: Keď má človek veľa detí, ťažko si vyberá najobľúbenejšie. Ale azda na svoju prvú – Rozpätie dňa. Vyšla v polovici sedemdesiatych rokov a vymykala sa z vtedajšieho čierno‑bieleho videnia reality obsahom i štýlom. Mal som z nej radosť a potešila aj iných, o čom svedčilo množstvo listov od čitateľov. Niektoré som si uschoval dodnes. Išlo o súbor esejí, filozofia sa v ňom spájala s poetickým vnímaním postavenia človeka v spoločnosti, v podstate na pozadí sociálnej skutočnosti. Vychádzal som pritom z existencialistickej predstavy o človeku, čo som vtedy, pravdaže, nemohol zreteľne deklarovať. Svoj postoj som preto zakrýval mottami z Gercena, Marxa či dokonca Lenina. Bol som síce odhalený – našťastie sa tak stalo iba na Slovenskom gymnáziu v Ríme, kde sa moja skromná knižka stala takpovediac obľúbeným čítaním. Aspoň tak mi to neskôr referoval vtedajší riaditeľ tohto gymnázia Augustín Nádaský. V sedemdesiatych rokoch sa povinne preferoval optimistický svetonázor – veĎ sme budovali novú, socialistickú spoločnosť. Témy, ktoré mohli vyvolávať pesimistické nálady (napríklad závisť, moc, úzkosť) som musel z textu knihy vypustiť. Tie sa zjavili až v rozšírenom vydaní z roku 1992. Mimochodom, s nádhernými fotografiami Martina Martinčeka.
Čítajte viac na stránke www.slovenskepohlady.sk
Celá debata | RSS tejto debaty