Problémom tzv. postmodernej dekonštrukcie je, že obsahy možno čítať prostredníctvom šifier a kódov rovnako pozitívnym, ako aj negatívnym spôsobom. Slovami istého kultúrneho kritika, v diktatúre bezvýznamnosti sa otvárajú dvere pre akékoľvek výklady a interpretácie. Hlavný propagandista Divadla Pavla Országha-Hviezdoslava dal pokyn vytvoriť plagát, ktorý evokuje budovateľské vitráže umiestnené na divadle. Tie však v povojnovom duchu a v intenciách moderny evokovali budovanie vojnou vydrancovanej republiky. Išlo samozrejme o prejav propagandistického umenia s cieľom podvihnúť dobovú budovateľskú morálku (budovanie fabrík a ťažkého priemyslu, priehrad, elektrifikácia krajiny, rozvoj poľnohospodárstva atď.). Namiesto odťatej hlavy bankára sa však objavuje odťatá hlava Hviezdoslava, namiesto červenej vlajky dúhová a namiesto slovenskej alebo československej ukrajinská.
Súčasní postmoderní „umelci“ využili formu vitrážovej formy výtvarného prejavu na propagandu dekonštrukcie a chaosu, ktorý je príznačný pre „diktatúru bezvýznamnosti“, čím však sami otvorili interpretáciu svojho „umeleckého“ odkazu. Uvedený akt však nemožno chápať ako náhodný jav. Divadlo sa dlhodobo profiluje ako angažované a dlhodobo propaguje inscenácie, ktorých cieľom je selektívne interpretovať témy extrémizmu, šovinizmu, tzv. konšpiračných teórií či tzv. tolerancie v rámci „otvorenej spoločnosti“.
Napríklad divadelná hra Generácia Z: Fantomas (pod hlavičkou projekt tolerancie) sa snaží vychovať diváka k správnemu selektovaniu obsahov na sociálnych sieťach s predpokladom, že všetci sú manipulovaní hlupáci, ktorí potrebujú na správny názor nápovedu. Iným príkladom je Generácie Z: Sused, ktorého nechcem, ktorá opätovne angažovane „vychováva“ k tolerancii k sexuálnym menšinám, liberálom, migrantom atď. s cieľom poukázať na negativitu „vidiečanov“ a ich údajnú netoleranciu.
Problém takéhoto aktivistického divadla však spočíva v tom, že jednu propagandu strieda inou. Už vopred predpokladá, že Slováci sú nenávistní, hlúpi a treba ich vychovať na úroveň mestského progresívneho intelektuála, ktorý nekriticky a bez akýchkoľvek výhrad prijíma všetko to, čo mu hlavný prúd naservíruje bez vlastného názoru. Sorta ľudí, ktorá vytvára tieto inscenácie sa na jednej strane oháňa toleranciou k menšinám, na druhú stranu dehonestuje celý národ ako masu hlupákov, fašistov, extrémistov, dezinformátorov, rasistov, šovinistov, hlupákov, či ako kedysi povedal istý nemenovaný minister „dezolátov“ a „opice“. Tento fenomén dehonestovania národa na masu primitívov v réžii progresívnych aktivistov sa deje však vo viacerých sférach. Spomeniem napr. stránku konspiratori.sk, ktorá má označovať nepriateľov nezdieľajúcich tie správne názory; ďalej aplikácia Checkbot, ktorá má blokovať „nepohodlné weby“; rôznorodé workshopy a semináre na univerzitách vedené aktivistami progresívneho razenia a pod. Ide len o jeden z mnohých prejavov malej menšiny považujúcej sa za etalón jednej jedinej nespochybniteľnej pravdy, ktorej základ spočíva v tom, že menšiny majú absolútne nadpráva nad majoritou obyvateľstva a akékoľvek presadzovanie záujmov kultúry dominantného obyvateľstva je prejavom netolerovateľným.
Tento text však nie je namierený proti menšinám a už vôbec nie za zaznávanie ich práv. Naopak, poukazuje na umelosť násilnej a neznesiteľnej propagandy, ktorú ideológovia vytvárajú, a ktorá napokon menšinám viac ubližuje, ako pomáha, nakoľko vyvoláva maximálny odpor u väčšiny obyvateľstva (národ totiž už od podstaty uráža). A paradoxne, aj keď sa ideológovia oháňajú toleranciou, v skutočnosti zasievajú do spoločnosti maximálnu intoleranciu. Slovami profesora filozofie Rudolfa Dupkalu: „Voči všetkému môžme byť tolerantní, len voči intolerancii nie.“ A čo iné je prejavom intolerancie, ak nie odtrhnutá hlava mierotvorcu a predsedu Matice slovenskej Hviezdoslava?
Ale vráťme sa k vitráži. Uvedená vitráž má jednu veľmi pozitívnu vlastnosť – konečne demaskovala tých, ktorí ju vytvorili. Kulturologická škola, tzv. birminghamská, totiž hovorí, že obsahy možno čítať dvomi spôsobmi, pričom pripúšťa tzv. negatívny kód (teóriu rozpracoval Stuart Hall). Na internete je k dispozícii názor istého Petra H.: „Ja si myslím, že to presne splnilo účel – o divadle teraz budú hovoriť aj tí, ktorí v ňom naposledy sedeli z povinnosti v rámci školskej exkurzie. Divadlo nesúce meno POH by určite jeho uťatú hlavu nedalo na svoj plagát len tak, z roztopaše. A ten škrtnutý dvojkríž je gardistický, nie slovenský, takže ten nech sa len pekne krásne škrtá aj naďalej. Edit: prečo sa najprv nepýtame, ale hneď rozčuľujeme a urážame? Umenie môže (aj nemusí) aj provokovať.“ Autor výroku mal samozrejme poslušne ukrajinskú vlajku v profilovke (čo je dnes samozrejme nepísanou povinnosťou každého progresívneho aktivistu, ak chce patriť k vyvolenej svorke) a evidentne sa hlási k skupine nadľudí. Komentár je však zaujímavý tým, ako význam vitráže prekrúca. Za a. prakticky priznáva, že v rámci dekonštrukcie išlo o účelovú záležitosť provokovať a urážať; za b. ak má uťatá hlava evokovať nezáujem „ľudu“ o Hviezdoslava, prečo naopak demonštratívne tí istí aktivisti jasne deklarujú záujem znázorneného pokrokového ľudu selektívne o „iné témy“ (dúha a Ukrajina; Slovensko absentuje).
Autor výroku samozrejme povýšenecky predpokladá, že záujem o divadlo majú iba nadľudia zo skupiny, ktorá plagát vytvorila, ergo ostatní, ktorí si dovolia kritizovať sú nekultúrni barbari a hlupáci, ktorí boli naposledy v divadle v rámci školskej exkurzie. Toto veľmi presne ukazuje, akým spôsobom myslia.
Záverom možno konštatovať, že forma, ktorú novodobí propagandisti dekonštrukcie zvolili, de facto odhaľuje ich zámer. To, čo tvoria nie je ničím iným, než násilnou propagandou v dobe bezvýznamnosti. Predložený plagát ponúka alternatívu voči Hviezdoslavovi vo forme jednostranného až fanatického prihlásenia sa k najskorumpovanejšiemu štátu, ktorý dlhodobo toleruje, ba dokonca glorifikuje fašistických kolaborantov (banderovcov) na jednej strane, a na druhej strane preškrtnutý gardistický kríž, ktorý je v inom národnom štáte (slovenskom) dlhodobo zakázaný a samozrejme zaznávaný. Hviezdoslav, ktorý bol mierotvorcom (známy protivojnovou poéziou) a bojovníkom proti militarizmu má otrhnutú hlavu. Ako čítať túto symboliku v kontraste dominujúcej vlajky istého militantného štátu? Na druhú stranu plagát obsahuje dúhovú vlajku a programový naratív „progresívneho spoločenstva“, ktorý vlastne nemá nič spoločné s toleranciou sexuálnych menšín, ale skôr propagandistickým terorom, ktorým zahlcuje progresívna doktrína celý verejný priestor. Na plagáte teda vidíme prakticky prejav progresívnej utópie (resp. skôr dystopie), kde všetko slovenské je označené gardistickým dvojkrížom ako fašistické. A samozrejme všetko progresívne militantné ako to správne (všimnite si, že na vlajke absentuje slovenský znak či slovenská vlajka, no dominuje iba preškrtnutá gardistická vlajka, akoby všetko slovenské znamenalo fašistické, čo znamená, že autori už od podstaty predpokladajú len negatívny naratív bez pozitívnej alternatívy). Výsledkom diktatúry bezvýznamnosti alebo utópie progresivizmu sú symboly popíjajúcich hipsterov a aktivistky, ktorá je vpravo pripojená „online“. Objekt vľavo by mohla byť aj slávna obnovená fontána, čo dáva diktatúre bezvýznamnosti pomyselnú korunu.
Kým budovy v uliciach starého mesta sú posprejované a omietky popadané; rozrastá sa burina uprostred námestí; rozpadajú sa budovy alebo sa rovno zbúrali budovy ako PKO a Istropolis (aktuálne sa búra, teda rekonštruuje budova o. c. Dunaj); hlavná stanica, ale aj ulice mesta sú obsiate výkalmi, špinou a smradom; na druhej strane sa tvárime, že celý tento stav zachráni obnovená fontána. To je krátky exkurz do hlavy progresívneho ideológa a zrejme aj do hlavy autora tohto „umeleckého diela.“
A na záver ešte vyjadrenie samotnej riaditeľky divadla, ktoré dokonale dopĺňa tento článok: „Pôvodné vitráže obsahujú boľševický odkaz, ktorý pochádza zo stalinistických 50. rokov. Jedna vitráž sa viaže k roku 1948, ďalšia k roku 1952. Na tretej sú partizáni so slovenským ľudom a sovietskymi vojakmi v pozadí. Povedali sme si, že pôjdeme cestou parafrázovania motívov, ktoré v súčasnosti hýbu spoločnosťou… Ukrajinská vlajka je pendantom k vlajke sovietskej v tom zmysle, že aj teraz prebieha vojna. Na vitráži je aj nadsázka k tomu, čo sa nazýva bratislavská kaviareň.“
Bratislavská kaviareň sa teda konečne oficiálne (vraj nadsázkou) prihlásila k naratívu päťdesiatych rokov.
Dodatok
Až po dopísaní a publikovaní článku som sa dostal k vyjadreniu samotného marketingového špecialistu (istý Róbert S.), ktorý je ako inak taktiež politicky angažovaný, čo dokumentujú jeho profilové fotografie. Jeho status prenikol von cez poslanca NRSR. Vo svojom angažovanom statuse píše o „vysporiadaní“ sa s budovami, sochami a umeleckými dielami „velebiacimi totalitný režim„. Autor v statuse píše: „Zažili sme boj o záchranu PKO či protesty proti zbúraniu Istropolisu, ktorý bol symbolom komunistickej moc, mnohé sochy z 50tych rokov stále stoja na námestiach.“ Priaznivec progresívnej „kultúry deštrukcie“ (hlási sa k zbúraniu PKO a Istropolisu) pokračuje, že s vedením DPOH sa chceli vysporiadať s vitrážami, ktoré velebia roľníkov, robotníkov a vojakov. Dodáva, že ide o záznam z doby, ktorý treba zachovať pod zámienkou, že ideologická propaganda nemá v slobodnom umení miesto. Autor dodáva, že zvolili rovnakú formu, teda vitráž, ale s úplne „iným obsahom.“ Autorom ilustrácie je istý Jakub M. Nedopatrením celého tohto ich snaženia však je, že dosiahli presný opak. Fiktívnou vitrážou symbolicky poukázali na svoje vlastné totalitárne, sektárske a nenávistné zmýšľanie, ktorá presne pripomína propagandu, voči ktorej sa „vyhraňujú„.
PS. dodatok k prípadným budúcim útokom v komentároch: Už som tak unavený z toho stále niekomu vysvetľovať, že tým, že sa človek venuje rozvoju národnej kultúry, nepopiera tým význam svetovej kultúry. Práve naopak. Iba s poznaním svetovej kultúry možno rozvíjať vlastnú a do svetovej môžeme prispieť iba s poznaním tej vlastnej. Popieranie svetovej kultúry vedie k izolacionizmu, zadubenosti, skostnatenosti, zápecníctvu, strate intelektuálneho nadhľadu a popieranie národnej kultúry k strate identity, zmyslu a kontinuity. Práve preto v správnej miere absorbujem literatúru, umenie, filmy, kultúru, tak slovenskú, československú, ako aj zahraničnú, špeciálny francúzsku, ruskú, nemeckú, anglickú atď. Aj preto je pre mňa česť publikovať texty v Česku, Litve či dokonca v Afrike (ďalej som sa zatiaľ nedostal). Intelektuál nemôže podliehať ani jednému extrému – ani extrémnemu nacionalizmu, ani extrémnemu kozmopolitizmu (ktoré predvádza „progresívna elita“). Ale to sa dá v dobe všadeprítomnej šialenej politickej propagandy len ťažko vysvetliť.
PS2. žiadne PS
Lukas, my vieme, ze zo Zapadu prichadzaju... ...
Vďaka za bravúrnu analýzu svinstva, ktoré... ...
+++++++++++++++++++++++++++ ...
Ale netárajte, to že si dovolili prejaviť svoj... ...
+++++ Vďaka. ...
Celá debata | RSS tejto debaty