Založ si blog

Štvrtý rozmer diktatúry alebo diktatúra bezvýznamnosti (kultúrny kritik Tomáš Klimek komentuje dobu, ktorú žijeme)

Mimoriadne a prvý krát na svojom blogu zverejňujem so súhlasom autora článok, ktorý vznikal čiastočne aj v rámci spoločných kulturologicko-filozofických diskusií. Vo finálnej podobe vyjde v najstaršom kultúrnom periodiku Slovenské pohľady pravdepodobne až začiatkom budúceho roka, no jednak pre úspech včerajšieho blogu o bánálnej ideologickej propagande DPOH (t. č. 2000 čitateľov, čo je niekedy viac než náklad niektorých časopisov), ktorý rozobral praktický príklad života v diktatúre bezvýznamnosti, a jednak pre stále doznievajúci fenomén Barbenheimer, som sa rozhodol zverejniť ho v neskrátenej podobe aspoň na krátku, zatiaľ časovo nešpecifikovanú dobu. Text je unikátny tým, že strieda odborný akademický jazyk s banalitou, čím udržuje čitateľa v neustálej pozornosti a neodrádza od pointy, ktorá je naznačená už úvodnými citátmi – od vážneho posolstva k banalite. Mimochodom ten naštvaný doktor filozofie v prvom odstavci som pochopiteľne ja. Prajem silný čitateľský zážitok. Nezabudnite na poznámky pod čiarou.

 

***

Štvrtý rozmer diktatúry alebo diktatúra bezvýznamnosti

Tomáš Klimek

„Ak nemá meno správny obsah, potom sa nemožno slovami dobre vyjadriť, a ak sa nemožno so slovami dobre vyjadriť, nemožno zamýšľané veci uskutočniť.“
Konfucius

 „Rehoľa slova je opak chaosu, znovu nám skladá večne strapatý svet, svieti do našich životov, jediné možné svetlo.“
V. Mináč

„Kiežby nikdy neupadla sila slov a kiežby ich používali budúce časy s pokorou a mierou tak, ako to robili hrdinovia Vojny o prsteň.“
J. R. R. Tolkien

„Když někoho požádám, aby se mi o něco postaral, očekávám, že to udělá sám. Nestojím o to, aby se mi to pak vracelo.“
Russel Buffalino

„Když tluče a někdo na nej zatluče, tak na nej tluče proto aby netlouk.“
dedo Homolka

 

Nedávno, počas prechodu nákupným centrom s kamarátom, doktorom filozofie, nás zo spoločensko-politickej debaty na niekoľko sekúnd vytrhla nečakaná vsuvka – pohľad na vysoko organizovaný dav žien, na hornej terase obchodného domu, extaticky opakujúcich akési triviálne cviky po vpredu stojacom mužovi, ktorý pôsobil, že sa tam ocitol prapodivným omylom. Nevenoval by som tomu pozornosť, ale kamoš sa pristavil a s otázkou –  „Čo to kurva má byť?“ – obrátil sa priamo na mňa. Keďže sa mi absolútne nechcelo zaoberať týmto nezmyslom, a zároveň ešte vo mne doznievala zlosť z toho, že mi prerušil tok myšlienok, odbil som ho vetou: „Diktatúra bezvýznamnosti…“, za doprovodu mávnutia ruky. Kamarát gesto zjavne nepochopil ako pokyn k urýchlenému odchodu a namiesto toho, aby sa so mnou vydal ďalej, větu pouze zapsal“. A tak v nás skrsla myšlienka na článok.

Všetky doterajšie diktatúry, aj tie zvrátené, obsahovali jeden spoločný jednotiaci moment – význam. Význam objektívno-historický, ideologický či význam semiotický a etymologický (diktatúra proletariátu, prisudzujúca, v zmysle marxistickej interpretácie, termínu pozitívny význam, posúvajúc tak zmysel pojmu, v súvislosti s jeho konkrétnym obsahovým rámcom). Nazdávam sa, že existuje iba jeden druh diktatúry bez akéhokoľvek zmyslu či symbolického presahu jej samotnej – túto som nazval diktatúra bezvýznamnosti a tvrdím, že ju aktuálne zakúšame.

Príliš expresívne pomenovanie „diktatúra“ by sme isto mohli nahradiť prijateľnejším termínom ako hegemónia, diskurz a pod., ale príde mi, že tento lepšie vystihuje hysterický charakter aktuálneho spoločenského konsenzu.

Od Fukuyamu k Fukušime

Ak by som mal súčasnú ideovú „diktatúru“ zasadiť do širšieho časového a materiálneho rámca, táto nastáva, keď z doznievajúcej postmoderny vyprchá (už tak problematická) originalita a zostane iba strach z návratu lyotardovských metanaratívnych schém; po tom, čo v roku 2008 expirovala účinnosť poslednej významnej veci – milenaristického očakávania „tisícročného kráľovstva“, podľa knihy „Zjavenie sv. Fukuyamu“. Z týchto nereálnych očakávaní neoliberalizmu sa nenaplnilo prakticky nič, okrem permanentnej apokalypsy, ktorá sa stala súčasťou našej prítomnosti (vojna, živelné a iné katastrofy, finančná kríza…) alebo bezprostrednou hrozbou (globálne oteplovanie). Diktatúra bezvýznamnosti je potom konečnou výslednicou uvedeného vývoja postmoderny či neoliberalizmu a našej obrannej reakcie naň, spočívajúcej v psychologickom potlačení predmetných hrozieb, podobne ako vo filme Don’t Look Up (2021). Je to naša komfortná zóna v profánnom svete bez budúcnosti…

Keď postmoderna zapálila atmosféru…

Pojem „bezvýznamnosti“ môžeme na úrovni objektu rozumieť skôr ako „bezvýznamovosť“ – teda dekonštrukciu veškerého významu, keď jej miera (mohli by sme povedať i nasýtenie) prekročí kritický bod a už sa nedá zobrať späť. Český filozof M. Hauser to popisuje na základe geometrického modelu ako fázu elipsy (eliptickej postmoderny), po ústupe modernistických kultúrnych vzorcov epicykloidy. (1) Inými slovami, postmoderna dávala význam, ako odpoveď na modernu (a jej zlyhania), ktorú kritizovala, rozbíjala, rozoberala a novým spôsobom zliepala, nedostatočne si vedomá, že to ona samotná je zdrojom jej tvorivej sily – podobne, ako keď cudzopasník namiesto symbiotického vzťahu uprednostní úplnú konzumpciu hostiteľa, čím zničí i seba. (2)

Toto pokročilé štádium dekonštrukcie významu je chorobným stavom, do ktorého sme uvrhnutí, mnohí sme sa doň už narodili, podobne ako dieťa čo sa rodí s drogovou závislosťou po matke. Vynájdenie lieku je teda, vzhľadom na „vrodené predispozície“ nás všetkých, málo pravdepodobné.

Zrejme totiž nastal najhorší možný scenár z aktuálneho filmu režiséra Christophera Nolana – Oppenheimer, v prenesenom slova zmysle, a to nekonečná štiepna reťazová reakcia po výbuchu atomovej bomby, ktorá zapáli atmosféru a ukončí život na Zemi – podobne ako jeden tiktokový virál vzápätí (v reálnom svete) zničí niekoľkoročnú prácu režiséra, ktorý chcel (a mal) konečne čo povedať a premení ju vo frašku Barbenheimer, so zástupmi tínedžeriek (a žiaľ, nie len ich) v ružovom oblečení pred kinom, navyše obdivuhodne organizovaných – v duchu najlepšej (dnes už upadnutej) tradície ľavičiarskeho hesla: „Organizuj sa!“ – so súčasným dodatkom: „Organizuj sa v nezmysle!“ (3) Túto tragédiu ducha navyše systém dodatočne ospravedlní a vydá za úspech – pretože vďaka nej kinám stúpli tržby – jediné objektívne meradlo v subjektívnom a nezmyselnom svete.

CDN media

Shepard Tone

Táto nekonečná reťazová reakcia (4), ktorá vo filme predstavovala na úrovni atómu iba potenciálnu hrozbu, avšak z hľadiska následných smrtiacich závodov v zbrojení medzi Východom a Západom reálne nastala (čo Nolan aj Oppenheimer pochopili), započala taktiež na úrovni symbolickej. Dekonštruovaný význam vedie k ďalšiemu a ďalšiemu – až napokon niet čo dekonštruovať. Keď začne k jazyku a významovým formám pristupovať laxne a ľahkovážne dostatočný počet ľudí, prestanú si rozumieť napokon všetci. Vidíme to v reklame, ktorá komodifikuje každé humanistické posolstvo v obchodovateľné vzťahy, vidíme to v lacnom politickom marketingu, ktorý hanebne šafári s jazykom a randomizuje politické heslá, náhodne generované v kampani tou ktorou stranou. Reťazová reakcia sa šíri až k bežným ľuďom, ktorí sa v zmätení pojmov, devalvácii významov a inflácii hodnoty slov oddávajú banalite, ktorá jediná zdanlivo nepodlieha skaze. Odbavujú sa na bezvýznamných rozhovoroch iných v reality show, na instagramových účtoch či nosením tričiek s „veľavravným“ nápisom: Ľuďom jebe.

Odvrátená strana fenoménu Barbenheimer, teda Barbie, je tiež typickým predstaviteľom tohto trendu. Dvojhodinový komodifikovaný feminizmus v komerčnej, ružovo-korporátnej verzii, s asi najväčším product placementom, aký som na plátne kedy videl (okrem The Lego movie), už sám o sebe vyvoláva otázky zmyslu. V dvojkombinácii s Oppenheimerom už mi potom ozaj zostáva rozum stáť, priamo úmerne s virálnou rýchlosťou šírenia tejto absurdity. Marketingový ťah filmových štúdií s vydávaním filmov v rovnaký dátum je všeobecne známy a pravidelne sa opakuje. Ešte nikdy sa však, podľa mňa, nepodieľali sami ľudia – zdola – na šírení tejto obchodnej taktiky korporácií, prostredníctvom memes a sociálnych sietí všeobecne, v takej miere, ako tomu činili ochotne teraz… (5) Barbenheimer dokázal nie len na internete, ale aj vo fyzickom svete aktivizovať a spontánne organizovať ľudí, ako by to nedokázala žiadna revolúcia či sebavznešenejšia myšlienka. Neznamená to potom, že práve absencia myšlienky a akéhokoľvek cieľa je tým aktivizačným momentom?

Banalita a trh

Hovorí sa, že v živote sú iba dve istoty – dane a smrť. Vo významovo fluidnom svete súčasnosti je jedinou istotou banalita (ako sme spomínali vyššie) a trh. Nazdávam sa, že práve toto drží symbolicky v politickej aréne neoliberálov a neoliberalizmus – i 15 rokov po jeho klinickej smrti. My ich, ako hlavných apologétov trhovej spoločnosti, prosto „potrebujeme“… Nezmysel nie je možné merať zmysluplne, posudzovať ho a hodnotiť reálnym nástrojom, ale iba spektakulárnym trhom, ktorý zároveň reprezentuje i spätne vyhodnocuje naše túžby v začarovanom kruhu, kde sú vopred prefabrikované možnosti voľby predávané masám ako dôsledne namerané hodnoty spotrebiteľských preferencií – podobne ako druhotriedna kvalita Coca-Coly v krajinách východnej Európy (vrátane Slovenska), ktorá je údajne iba prispôsobením tovarov požiadavkám východoeurópskych spotrebiteľov. Slovami Guya Deborda:

„Spektákel chápaný vo svojej totalite je zároveň výsledkom i projektom existujúceho spôsobu produkcie… Je jadrom irealizmu reálnej spoločnosti… Spektákel, ktorý prevracia skutočnosť, je prakticky produkovaný. Žitá skutočnosť je zároveň materiálne zahltená nazeraním spektáklu a sama o sebe preberá spektakulárny poriadok tým, že mu výslovne pritakáva.

Trh je, v prenesenom zmysle, akýmsi zákonodarcom i sudcom v jednej osobe, tváriac sa, že je iba mediátorom a dátovým analytikom našich sporov či túžob, plynúcich (údajne) z našich „vlastných“ pravidiel. Keď trh povie, že synergia nezmyselnosti v podobe Barbenheimera spôsobila dvojnásobný nárast tržieb, ako keď by filmy išli do kín samostatne, považujeme toto za nanajvýš zmysluplné. Hodnotiť kvalitu filmu alebo logiku ich vzájomného spojenia a „ružovej atómovej bomby“? To predsa neprináleží nám, ale trhu! A hoci sa Japonci sťažujú, zárobok bude aj bez nich dostatočný a sú nám teda ľahostajní rovnako ako v 1945.

Arbiter zmyslu

Úpadkové spoločnosti bývajú typické istou spektakularitou, ktorá musí zakrývať ich vlastnú ideovú, morálnu a znakovú vyčerpanosť, a zároveň vytvoriť svojský systém pravidiel (jazyka), konsenzuálne schválený určitou spoločenskou vrstvou a platný iba v danom časopriestore, odôvodňujúci jej ďalšiu existenciu (ani nie tak spoločnosti, ako tej vrstvy). Budúcim historikom, neveriacky krútiacim hlavou, pripadá potom ako ťažko pochopiteľný „inside joke“, že niekto kedysi prispôsoboval celkový spoločenský život zákonom trhu alebo si myslel, že najlepším ukazovateľom hodnoty je HDP… „Zasväteným“ v konkrétnej dobe to význam subjektívne dáva. (6)

Na podobnom princípe fungoval napríklad (v románe H. Sienkiewicza Quo Vadis) na neronovskom dvore v starom Ríme tzv. arbiter elegantiae – Petronius, ktorý prosperoval a politicky ťažil práve z Neronovej (inak úplne rozvratnej) karnevalizácie vládnucej moci, pretože ako jediný u dvora dôsledne pristúpil na jeho „pseudo-arto-kratický“ režim (ne)zmyslu, ochotne interpretoval nonsens a Nerov maratón obscénnosti symbolicky uznal ako (umeleckú) hodnotu. V našej spoločnosti je takýmto „abitrom zmyslu“ trh a kapitál.

Dr. Strangeheimer

Iste, trh z hľadiska vysokých predajov neupiera Oppenheimerovi kvality (budú aj Oscary?), avšak dekontextualizuje jeho zmysel, keďže celkovú pozornosť zameriava iba na hype okolo „Barbenheimera“. Oppie a Barbie pritom nemajú žiaden žánrový, dejový ani iný styčný bod a s istým nadsadením si dovolím tvrdiť, že ak už filmy chceli nasilu spojiť, Cillian Murphy mohol hrať hlavnú úlohu v oboch. Kto videl Raňajky na Plute (2005) vie, že nemyslím rolu Kena…

Oproti tomuto nelogickému filmovému spojeniu sa naopak vyslovene nanucuje paralela medzi Oppenheimerom a obdobne závažným snímkom Dr. Strangelove z roku 1964. Oba vznikli v reakcii na vypätú medzinárodnú situáciu, potenciálne ústiacu v jadrový holokaust či zánik života ako taký (Doomsday machine). Ten prvý je zžieravou satirou na závody v zbrojení. Hoci je poňatý komediálnym štýlom (Peter Sellers v hlavnej úlohe), posolstvo filmu je mrazivo závažné a pre generácie divákov predstavuje doslova kult. V roku 2023 vzniká 180-minútový epos, režisérsky poňatý naopak smrteľne vážne, bez štipky odľahčenia (ktoré by snáď v tak ťažkom filme ani nebolo namieste), ale do päť minút po zhliadnutí ho vážne neberie nikto.(7) Film ani nedostane šancu byť braný seriózne, pretože už do kín prichádza ako mixnutý korporátny prefabrikát nezmyslu, ružový atómový hríb, ktorý zničí každý význam, čo mu stojí v ceste – od Hirošimy až po Pink Floyd.

Luhujem, luhujem… a odrazu fermentujem!

Tento proces je, podľa mňa, nezvratný, nakoľko nastal na úrovni formy – obsahovým presýtením (obsahu), ktorý vyústil v kvalitatívnu zmenu formálneho (obsahu formy). Proces, ktorý sme už vyššie kulturologicky pomenovali ako určitú dekadenciu postmoderny, by sme ešte špecifickejšie mohli popísať dialekticko-materialistickou terminológiou, ako vývoj vzťahu formy a obsahu, teda dvoch odlišných obsahov (abstraktného obsahu a konkrétneho obsahu), ktorý permanentným kvantitatívnym presycovaním obsahu ústi v kvalitatívny skok na úrovni formy. Podobne ako keď necháte sáčok čaju vo vode tak dlho, až vám skysne. Darmo ho potom vyberiete alebo vymeníte za iný. Už to viac nie je čaj, ale alkohol.

Niekde som písal, že kultúra zaniká, keď niet očí, čo by sa na ňu dívali novým pohľadom. Súčasná kultúrna logika, zo strachu z (typicky totalitnej) skanzenizácie kultúry, realizuje úplný opak – intenzitu „zmeny pohľadu“ či permanentnej rekontextualizácie forsíruje takým spôsobom, že tie oči už nevedia kam skôr pozrieť, resp. ani sa nemajú na čo dívať. Desivo absurdné AI generated pictures, ktoré potom vídam na internete, evidentne vypovedajú viac o nás, ako o samotnej AI, a o tom, čomu sa od nás učí…

Každý môže byť bezvýznamný!

Iný obsah nadobúda pojem „bezvýznamnosti“ v rovine subjektu. Keďže sa politický progresivizmus ako hegemónna ideológia súčasnosti skryto dovoláva akejsi abstraktnej „revolúcie v myslení“, zhrniem to tak, že „revolučný subjekt“ dneška je ten najbezvýznamnejší človek (bezvýznamný nie triedne, v rovine bohatstva či spoločenského postavenia, ale v rovine jazyka a myslenia). Pochopiteľne, o bezvýznamnosti ako takej môžeme hovoriť, len ak uznávame objektívny zmysel vecí a javov. Zo subjektívneho hľadiska (toho jednotlivca – i spoločnosti) má tento naopak obrovský význam, má postavenie, má prestíž. (8) Nechávam na posúdení, či má i slávu. Sláva je, podľa môjho, archaický pojem. Nikto slávny už dnes nie je, nakoľko mať slávu znamená mať podiel na večnosti… V spoločnosti typu: „žijeme pre túto chvíľu“ nejestvuje čas, a teda ani večnosť (ako metafyzická dualita pozemského a posmrtného) – ergo, akékoľvek spoločenské pocty dneška sú nečasové – požičané, prenajaté od spoločnosti jednotlivcom, výmenou za krátkodobé rozptýlenie nezmyslom. Je to akési pozičné vlastníctvo, teda nemateriálne statusové vedenie, podmienené dostatočným kultúrnym kapitálom, umožňujúce jednotlivcovi včas reagovať na dopyt po určitých preferovaných kultúrnych trendoch. Toto sa značne rýchlo presúva a je demokratizované (v najhoršom slova zmysle) (9) – môže na neho (hypoteticky) dosiahnuť ktokoľvek s pripojením na internet a dočasne pobaviť svet. Proces teda pokračuje a hviezdi vždy o niečo väčší idiot. Insta celebs iba ťažko tromfne vedec. A až sa presýti táto bezvýznamná obrazová kultúra, prejde sa na ešte menej obsažné reels či videá na TikTok-u. Demokratickosť tohto deja je zdanlivá (resp. formálna), pretože nie každý má kognitívnu kapacitu produkovať nezmysel… Je to, skôr naopak, rýdzo „expertné“ vedenie, prístupné výsadne iba niektorým.

Na toto miesto sa hodí ironický citát Mariána Gešpera: „Sláva a výnimočnosť je pominuteľná, ale priemernosť, i podpriemernosť, je večná.“

Donekonečna…

Nech je nám malou útechou, že možno preceňujeme nezmysel, ktorý v skutočnosti nemá taký „potenciál rastu“. Každý kto sleduje napríklad memes stránky vie, že ich humornosť je založená čisto na cyklickej variácii. A teda, analogicky, možno i úroveň dekonštrukcie zmyslu ako taká zostáva na vysokej, ale konštantnej hladine, prezlečená za špirálu – podobne ako Nolanom využívaný zvukový klam Shepard Tone, pozostávajúci zo superpozície sínusových vĺn oddelených oktávami, vytvárajúci sluchovú ilúziu donekonečna stúpajúceho tónu. V rovine nečasovosti je žiaľ tento optimizmus neopodstatnený. Naopak, ešte všetko zhoršuje, lebo niet potenciálneho „vykúpenia“ v podobe konečnej (jazykovej) apokalypsy. Existuje len ubíjajúce nekonečno diktatúry bezvýznamnosti.

Cenzus banality

Nerád by som, aby tento príspevok vyznel, že zanovito obhajujem spoločnosť postavenú iba na suchopárnych faktoch, vede či exaktnom vyjadrovaní sa. Verím, že iracionalita, nonsens či absurdno patria neodmysliteľne k humoru a humor patrí neodmysliteľne ku kultúre. Tvrdím iba, že narozdiel od predošlých spoločenských foriem minulosti, kde nonsens vhodne dopĺňal a vyvažoval všetko vážne a zmyslupné a kde sa, popri zásadnom, občas kultúrne presadilo i to bezvýznamné, je pre súčasnú dobu bezvýznamnosť určujúca. Potenciálne dôležitý človek je vopred podozrivý, že chce do spoločnosti znovu vnášať význam, čo je považované za nebezpečné, pretože to môže viesť k totalite, kresťanstvu, národu alebo nebodaj ku komunizmu. A preto si spoločenská diktatúra neustále a veľmi dôsledne kladie otázku: Je toto dostatočne bezvýznamné?

Zdanlivo sa môže presadiť čokoľvek. V skutočnosti iba to, čo prejde pomyselným cenzom nedôležitosti, či takpovediac, sitom banality. Akákoľvek tvrdošijná produkcia významu je tak nanajvýš bezvýznamná.

Návrat významu?

Každá akcia však vyvolá reakciu a v kontexte uvedeného by sme mohli interpretovať i mnoho súčasných fenoménov ako cancel culture, #MeToo či #Staywoke, ktoré horlivo vracajú do spoločenského diskurzu významy ako vážnosť, angažovanosťspoločenská zodpovednosť. Robia to s veľkou dávkou kŕčovitej horlivosti, vlastnej práve politickým diktatúram 20. storočia, ktorých osudu sa snažíme paradoxne vyhnúť dekonštrukciou významov. Vzniká tak nesúlad a protirečenie, kedy napríklad tá istá „satirická“ stránka dokáže absurdne vysmievať názorových oponentov pre veľké brucho, a zároveň s úplnou vážnosťou náboženskej sekty zobraziť prezidentku s krídlami ako anjela.

Z tejto kognitívnej disonancie ťažia zrejme najviac (v európskom a americkom prostredí) progresivistické politické strany – nie preto, že by boli reálne ľavicové, ako sa niektorí (kritici i sympatizanti) nazdávajú, ale že marketingovo pracujú s „ľavicovosťou“ ako historickým garantom zmyslu a pravdy. Badiouovským slovníkom by sme povedali, že inscenujú návrat k Udalosti. To oživuje istý nepriznaný „socialistický sentiment“, bez ohľadu na politickú prax, kde zväčša tiahnu k pravicovo-liberálnym spojenectvám.

Do akej miery je tento boj medzi kultúrnou dekonštrukciou a politickým novo-konštituovaním zmyslu neodvratným dialektickým vývojom budúcej podoby spoločnosti nechám na čitateľa. Možno ide skôr iba o symbolické znovu-osídlenie ideovo aj materiálne dávno strateného sveta, úplne obdobné snahám Islamského štátu o obnovenie prehistorického kalifátu – teda, reteritorializáciu – iba sofistikovanejšie maskovanú ako „pokrokárstvo“, s odvolávaním sa na slávnu budúcnosť, namiesto minulosti, ako to činí krajná pravica.

Pre korektnosť je ale nutné dodať, že v bahne bezčasia, kde uviazol nie len človek, ale i význam vecí (kontaminujúc tak dialektiku dejín ako takú) je reteritorializáciou v zásade každý projekt zmeny… Zmýva sa tým rozdiel medzi pokrokom a reakciou. Reakčným sa tak stáva všetko, čo spochybňuje súčasný konsenzus moci a ľudu, spočívajúci v lineárne šťastnej „budúcnosti“ bez významov. Alebo ako by povedal Ramon z Kunderovej Slavnosti bezvýznamnosti (2014):

Dávno sme pochopili, že už nie je možné zvrhnúť tento svet, ani ho prestavať, ani zastaviť jeho nešťastný beh vpred. Bola len jediná možnosť odporu: nebrať ho vážne… Priateľu, vdychujte bezvýznamnosť, ktorá nás obklopuje, je kľúčom k múdrosti, je kľúčom k dobrej nálade.

________________________________________

1 Hauser vidí, narozdiel odo mňa, možnosť pozitívneho vývoja smerom z „doby prechodu“, resp. „interegna“, kde sa aktuálne nachádzame (v gramciovsko-badiuovskej interpretácii), do ďalšej epochy, kde započne nová „Udalostná sekvencia“ – viď. HAUSER, M. Doba Přechodu. Tranzitivní ontologie a dílo Alaina Badioua. Filosofia. 2021

2 Podobnú myšlienkovú schému ako Hauser rozvíja i Jan Keller, avšak analógiu vzťahu moderny a postmoderny nachádza vo vzťahu tradičnej a modernej spoločnosti, ktorej úspech významne pripisuje i prvkom tradičnej spoločnosti, ktoré (nevedome) prijala do seba. V jej úpadku vidí súvis práve s ubúdaním týchto prvkov, resp. poistných mechanizmov predmodernej doby ako sieť, sociálny kapitál a vzájomná dôvera – KELLER, J. Nejistota a důvera, aneb k čemu je modernite dobrá tradice. SLON. 2010

3 O špecifickosti tohto typu „organizovania sa“ píše Byung-Chul Han, keď ju prirovnáva k tzv. smart mobs – množstvu navzájom celkom neznámych jednotlivcov, schopných pohotovej koordinácie vďaka informačným technológiám. Pôvodne pozitívnu konotáciu pojmu však posúva keď píše, že (narozdiel od pôvodne užitočných aktivít vo verejnej sfére) sa tieto vlny často zdvíhajú v súvislosti s udalosťami veľmi nepatrnej spoločenskej alebo politickej hodnoty – HAN B.C. Vyhořelá společnost. Rybka Pub. 2016

4 ktorá na nás počas filmu dolieha vyslovene audio-vizuálne – aj prostredníctvom využitia tzv. Shepard Tone, zaslučkovaného, znepokojivo znejúceho a zdanlivo nekonečne stúpajúceho tónu (vysvetlenie v článku)

5 Práve toto prepojenie mocenského (či korporátneho) donútenia a spontánnej ľudovej vôle, navzájom sa podmieňujúcich do takej miery až nie je jasné, kto bol prvý, je špecifickým znakom diktatúry, resp. teroru ako kultúrno-politického nástroja diktatúr (ako o nich píše napr. W. Z. Goldman či český historik Michal Pullman) – v tomto zmysle je úplne namieste hovoriť o diktatúre bezvýznamnosti a nie napríklad o totalite či tyranii bezvýznamnosti

6 Iste by sme to mohli odbiť argumentom, že ľudia verili nezmyslom vždy, v každej dobe, nie iba v úpadkovej. Indiánskemu šamanovi prišlo rovnako logické liečiť chorých tancom ako súčasnému človeku dať si ibalgin. Logika takéhoto myslenia a konania sa však stáva problematickou až keď sa zavedie, ako „alternatívny“ model, popri existujúcom potlačenom poznaní – podobne ako kapitalizmus dnes tvrdo potláča akúkoľvek (už vynájdenú) mysliteľnosť svojho prekonania.

7 Nolan je v tomto zmysle dinosaurus moderny, ktorý sa berie smrteľne vážne a jazyk v jeho filmoch nemá pochopenie pre márnotratnosť. O čo viac sú ale jeho snímky endogénne súdržné, tým citlivejšie sú vystavené vonkajším vplyvom rozkladu (Barbenheimer), narozdiel od majstrov banality ako Tarantino či Scorsese, ktorí v dialógoch kontrastujú vážnosť indiferenciou, ba priam až fetišizujú nevýznamné, a teda neriskujú následne tak dramatický stret dvoch svetov, ústiaci v podobnú obscénnosť (vadilo by niekomu spojiť Barbie a Kill Bill?)

8 Čo iné je cancel culture a politická korektnosť než bič masy bezvýznamných na tých, ktorí majú čo povedať a občas užívajú nevyberavý jazyk? (lebo iba expresívom či hyperbolou je možné v tomto fádne spriemerovanom svete zdôrazniť myšlienku, aby zaujala a nezanikla)

9 Uvedené trefne dokladá i fakt, že Barbenheimer, oficiálne uznaný za „internetový fenomén“ už má heslo na wikipedii (demokratickej a decentralizovanej encyklopédii) – tej, kde admini ochotne vymažú akýkoľvek zaujímavý obsah pre údajnú nevýznamnosť, ale stačí, že ľudia intenzívne googlia výraz „Barbenheimer“ a odrazu priznajú význam i banalite

Streľba na premiéra je aj streľbou na nás – všetkých občanov demokratickej Slovenskej republiky

18.05.2024

Sú momenty v dejinách, kedy je mlčať hriech. Je 16. máj 2024 a začínam písať tento článok. Slovensko sa spamätáva z brutálneho pokusu o vraždu premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica. Celé Slovensko len pred pár hodinami zažívalo situáciu, ktorá sa ešte nikdy v slovenských dejinách nestala. Päť výstrelov bolo vystrelených v dôsledku dlhoročného vymývania [...]

Matica slovenská neverí proklamovanému postoju mediálneho mainstreamu (a ja ešte dodávam zopár postrehov)

17.05.2024

Ďalší text, ktorý ja ako občan demokratickej Slovenskej republiky, ktorá si demokraticky zvolila vládu, jednoznačne podpisujem: Matica slovenská sa dôrazne ohradzuje voči špekuláciám a klamstvám, ktoré o nej v súvislosti s údajným členstvom atentátnika Juraja Cintulu v Matici slovenskej, šíria viaceré liberálno-progresívne internetové novinové portály. Vlastníci [...]

Podpísal som prehlásenie Matice slovenskej k atentátu na predsedu vlády: Ostro odsudzujeme tento nehanebný zločin, príčina je v dlhodobých útokoch na čelných predstaviteľov vlády

16.05.2024

Matica slovenská ostro odsudzuje atentát na premiéra Fica Matica slovenská praje predsedovi vlády SR Robertovi Ficovi rýchle a skoré zotavenie. Zároveň ostro odsudzujeme tento nehanebný zločin, ktorý bol spáchaný na jedného z najvyšších ústavných činiteľov SR. Tento počin je bezprecedentným útokom na slovenskú demokraciu a štátnosť. Príčinu vidíme hlavne v [...]

india, požiar

Najmenej 20 ľudí prišlo o život pri požiari v herni na západe Indie

25.05.2024 18:22

Úrady tvrdia, že medzi mŕtvymi sú aj deti.

UN Sudan

Prokurátor, ktorý chce dostať izraelského premiéra za mreže, obhajoval zločinca, čo podporoval odsekávanie končatín

25.05.2024 18:00

Karim Khan, ktorý by rád videl Benjamina Netanjahua vo väzení, pôsobil ako advokát libérijského prezidenta prezývaného mäsiar z Monrovie.

nehoda

Vodič Passatu vyletel pri Holíči z cesty, nehodu neprežil

25.05.2024 17:57

Podľa polície pravdepodobne neprispôsobil rýchlosť a pri predchádzaní nezvládol riadenie.

zelenskyj

Zelenskyj: Prímerie by teraz Putin zneužil. Straty? Na jedného Ukrajinca osem Rusov

25.05.2024 16:55

Putinovi absolútne nezáleží na svojich ľuďoch, civilistoch ani vojakoch, myslí si ukrajinský prezident.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 255
Celková čítanosť: 830662x
Priemerná čítanosť článkov: 3257x

Kategórie