Blog Lukáša Perného

Pri príležitosti výročia úmrtia Alexandra Matušku

V rokoch 2022 až 2025 si pripomíname stodvadsaťročnice ako aj storočnicu revue DAV, pričom v roku 2025 to bude aj 50 rokov od úmrtia Alexandra Matušku. Alexander Matuška bol do roku 1989 vysoko uznávaný literárny kritik (podľa Rudolfa Chmela išlo dokonca o vôbec najvýznamnejšieho slovenského literárneho kritika). Ako však uvádza vo svojej knihe Osobne a neosobne o Alexandrovi Matuškovi doktor žurnalistiky Artur Bekmatov, „záujem o jeho tvorbu či pohľady na spoločnosť po roku 1989 značne upadol“ pričom dodáva citát literárneho vedca Miloša Tomčíka o potrebe literárnej vedy vyrovnať sa s tvorbou Alexandra Matušku prostredníctvom uceleného portrétu tejto osobnosti.

Matuška ako člen projektu R 10 sa stal spolu s Michalom Chorváthom taktiež korešpondentom DAVu (v jeho neskoršom období) a venoval sa tiež literárnej reflexii tvorby davistov. Bude preto výzvou pre literárnych vedcov, kulturológov a filozofov sa Alexandrom Matuškom (aj v tomto jubilejnom roku úmrtia) podrobne zaoberať. Kus práce už urobil Bekmatov v – žiaľ takmer nezohnateľnej – knihe Osobne a neosobne o Alexandrovi Matuškovi, ktorá vyšla pod hlavičkou Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (knihu uviedli M. Kráľovičová, G. Rothmayerová, J. Čarnogurský a syn A. Matušku Stanislav). Autor tu vo forme rozhovorov (Magdaléna Bystrzak, Pavol Hudík, Rudolf Chmel, Mária Kráľovičová, Juraj Matuška, Stanislav Matuška, Vladimír Petrík) analyzuje osobnosť, dielo aj ideový odkaz Alexandra Matušku.

***

PhDr. Alexander Matuška, DrSc. (* 26. február 1910, Vlkanová – † 1. apríl 1975, Bratislava) bol slovenský literárny vedec, kritik a esejista. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a neskôr na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Už počas štúdií začal publikovať literárno-kritické články v českých periodikách, neskôr v DAVe, Živene, Eláne a Kultúrnom živote. Pôsobil ako pedagóg, šéfredaktor Slovenských pohľadov, vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied, podpredseda kolégia ČSAV a bol členom ďalších spoločností predovšetkým literárnych a vedeckých. Zapojil sa aktívne do SNP, publikoval v Novom Slove a po potlačení SNP bol zadržaný a väznený. Ako pripomína Bekmatov, Matuška reční v Slobodnom vysielači a na redakčných poradách Nového Slova sa spolupodieľa na tvorbe časopisu spolu s Novomeským a Husákom (a k tomu v najťažších chvíľach pomáha kopať protitankové zákopy). V roku 1969 získal titul Národný umelec. Zomiera prvého apríla roku 1975.

Matuška sa vo svojej tvorbe venoval tak tradičnej, ako aj modernej slovenskej literatúre. Písal o Sládkovičovi, Kráľovi, Bottovi, Hviezdoslavovi, Kraskovi, ale aj Novomeskom, Nezvalovi, Čapkovi, Jašíkovi či J. C. Hronskom. K Matuškovým najvýznamnejším dielam patria knihy Vajanský prozaik, Profily, Medailóny, Za a proti, Vavríny nevädnúce či Osobne a neosobne. Podľa R. Chmela bola kniha Pre a proti impulzom pre adeptov literárnej vedy, ktorou merali ostatných kritikov.

Kultúru vnímal v širšom kontexte ako súhrn postojov, mentality, zvykov, spôsobov konania, pričom literatúre dával mimoriadnu funkciu odrazu kultúry konkrétnej spoločnosti (kľúčový prvok z hľadiska existencie národa, všíma si Magdaléna Bystrzak). Podobne ako aj ostatní davisti, inšpiroval sa F. X. Šaldom, avšak od davistov ho delil dôraz na individualizmus a vízia urýchleného nastolenia novej kultúrnej paradigmy. V časoch SNP, všíma si Petrík, inklinoval ku komunistom, no neskôr z tejto pozície vycúval. Písal medailóny, portréty a profily osobností slovenskej kultúry. Spolu s Michalom Chorváthom patrili k najmladšej generácii prispievateľov DAVu známych ako R 10. Niektorých davistov napr. Poničana a Kráľa však neskôr sám kritizoval (V. Petrík pripomína, že sa priamo za „davistu“ nepovažoval pre svoju ideologickú nejednoznačnosť). Podľa Pavla Hudíka uznával západných ľavicových politikov, počas pražských štúdií inklinoval aj k čechoslovakistom, vyhraňoval sa proti radikálnym tradicionalistom (napr. text Hra na fujaru a pokrok), kritizoval slovenské „zápecníctvo“ a slovenskú pasivitu a bol za modernizáciu Slovenska. Na druhej strane mu (zdôrazňuje V. Petrík) hrozilo taktiež (podobne ako Mináčovi, Chorváthovi, Bakošovi a Tatarkovi) obvinenie z tzv. „buržoázneho nacionalizmu“, čo bolo umelo vytvorené ideologické kladivo na slovenských ľavicových vlastencov v päťdesiatych rokoch. Podľa R. Chmela bola pre neho perzekúcia Novomeského, Husáka a smrť Clementisa ranou, z ktorej sa nevedel spamätať. Matuška stál taktiež podľa R. Chmela na strane federalizácie Československa (aj keď v tichosti), čo bolo emancipačné vyústenie politických úsilí davistov. Podľa slov jeho syna však Matuška nebol v sedemdesiatych rokoch „vrchnosťou“ obľúbený (zastal sa kolegov, ktorí neprešli previerkami ako Noge, Drug, Petrík; pokúsil sa rehabilitovať Štefánika v jeho demokratickom odkaze, čo dosvedčuje korešpondencia s Válkom), ba dokonca sa zvažovalo o odobratí titulu národného umelca pre jeho slabú angažovanosť. Na druhú stranu bol obviňovaný aj z opačného hľadiska a po roku 1989 sa stal zaznávaným.

Petrík zdôrazňuje jeho plán urobiť zo Slovenska modernú spoločnosť. Matuška však podobne ako ostatní davisti prešiel od popierania minulosti a tradícií, k ich postupnému pochopeniu a aktualizácii pre súčasnosť (k objaveniu hodnôt v slovenskej literatúre). Petrík ďalej zdôrazňuje, že tento posun nastal počas Slovenského štátu, keď písal Profily a portréty o slovenských literárnych romantikoch. Na druhej strane pod čiernu zem zvozil Vajanského, na čo vznikli veľmi tvrdé reakcie. Mária Kráľovičová spomína, že v Klube spisovateľov viedli Matuška a Vladimír Mináč nekonečné polemiky práve o Vajanskom. Z iného súdka je, že aj vďaka Matuškovi sa mohlo hovoriť o zásluhách J. C. Hronského (napísal o ňom monografiu, čo nebolo ľahké v tej dobe presadiť).

Po Alexandrovi Matuškovi je pomenovaná cena za esejistiku a literárnu vedu, ktorú udeľuje Spolok slovenských spisovateľov.

***

Pri príležitosti výročia úmrtia A. Matušku, posielam ukážku z nekrológu, ktorý mu napísal národný umelec a minister kultúry SSR Miroslav Válek (bol publikovaný vo výbere Miroslav Válek: O literatúre a kultúre). Iste, je to nekrológ politický, ale taká bola doba a také boli zápasy o budúcnosť Slovenska, i ľudstva.

***

On, ktorý svojho ducha venoval nesmrteľným, podľahol nepominuteľným zákonom míňajúceho sa času. A keď sa teda sám stáva jeho súčasťou, je v tom niečo z jeho horkej irónie , z jeho žeravého sarkazmu. Ako dobre by bolo pochybovať o tom, čo sa stalo. On sám by pochyboval. Pravda príliš zjavných faktov sa mu vždy zdala podozrivá. Nešiel po slovo ďaleko, keď potreboval nôž do bitky, rukavicu do tváre alebo kameň, ktorým sa tak elegantne a provokačne rozbíjali okná strnulého sveta. Ale váhal, keď mal vysloviť definitívnu pravdu. … Tentoraz je to pravda, súdruh Matuška. A táto zámlka je najdlhšia zo všetkých zámlk vášho života i diela. A niet v nej zmyslu ani logiky, ani neodhaľuje skryté súvislosti vecí nevyslovuje nevypovedateľné spôsobom, ktorý ste používali, keď bolo slovo príliš ľahké do života aj do kníh. Niet v nej nič, nič; ani mučivá úzkosť, s ktorou ste s klobúkom v ruke tak často stáli pred dielom iných, ani nádej , že to že to všetko bude predsa len raz možné preskúmať a pochopiť. Niet v nej nič, len biologická nevyhnutnosť. Ako keby ste nastúpili do vlaku a kývali nám z okna veľkou bielou vreckovkou svojej rezignácie. Ale zabudli ste si kúpiť spiatočný lístok, a to sa nás hlboko dotýka. Nás, ktorí sme vás strácali a opäť nachádzali, nás, ktorí sme sa s vami lúčili, a opäť stretali, nás, ktorí sme aj vo chvíľach rozlúčenia vedeli, že ste s nami, že sa vaša šedivá hlava zdvihne v sále nad ostatné … Život má tisíc gramatík a my sa vám chceme ešte raz poďakovať za to, že si vybrali tú, podľa ktorej sa píše komunistická budúcnosť ľudstva.Niekedy ste boli skúpy na slová a šetrili ste si ich na lepšiu príležitosť. Ale keď prišla, vždy ste mali v hlave jastraba, ktorý padol náhle a nečakane z chmúrneho neba vášho mlčania, a obeť, ktorú si našiel, nepatrila k nevinným. V takej chvíli ste si nerád vyberali protivníkov pod svoju úroveň. Ale neváhali ste ani vykričať svoju pravdu do zástupov, vy, ktorý ste viedli intímne rozhovory s veľkými.

Miroslav Válek, 1975