Čo (ne)viete o Michalovi Miloslavovi Hodžovi?

30. marca 2023 08:40, Prečítané 1 613x, PhDr. Lukáš Perný, PhD., básne, filozofia, politika, spoločnosť

26. marca zomrel v exile Michal Miloslav Hodža, ktorý stojí hneď pri Štúrovi, Hurbanovi, Daxnerovi a Franciscim na piedestále duchovných zakladateľov politického slovenského národa. Pri tejto príležitosti sme s kolegom vypracovali populárno-náučný článok pre Matica.sk obohatený o štúdiu venujúcu sa Hodžovej filozofii z knihy Štúrovci a Hegel (Perný, Dupkala, 2021, 3. vyd.).

Vedeli ste, že Hodža veril v to, že slovenčina bol najstarší jazyk slovanského sveta?
Vedeli ste, že Hodžu prenasledovali, mlátili a vyhnali až do (dnešného) Tešína, kde zomrel na brušny týfus?
Vedeli ste, že Hodža mal formálne výhrady voči štúrovej slovenčine, ktoré boli napokon zapracované do jej finálnej hattalovskej podoby?
Vedeli ste, že Hodža ako evanjelický farár bol nútený bojovať so zbraňou v ruke, aj keď veril v pacifistické riešenie problémov?
Vedeli ste, že Hodža sa snažil zmierniť česko-slovenské animozity, pretože bol pôvodne stúpencom Kollára a Šafárika?

Aj o tom sa dočítate v najnovšom článku.

Michal Miloslav Hodža –spolukodifikátor slovenčiny,
jazykovedec, mesianista, básnik, zakladajúci člen Matice slovenskej

Michal Miloslav Hodža (22. september 1811, Rakša – 26. marec 1879,Ciezsyn, Poľsko) patrí k najvýznamnejším osobnostiam a ideológom slovenského národného hnutia hneď popri Štúrovi, Hurbanovi, Daxnerovi a Franciscim. Bola to práve Hodžova fara, kde sa spísal prvý politický dokument Slovákov Žiadosti slovenského národa a bol to Hodža, ktorý venoval svoje diela slovenskému jazyku, bez ktorého je politická identita Slovákov nemysliteľná. Hodža prispel k formovaniu ideí, programu a činu novodobého slovenského národa, pripomína Imrich Sedlák. Nasledujúci text vznikol v spolupráci Slovenského literárneho ústavu a Slovenského historického ústavu Matice slovenskej pri príležitosti výročia úmrtia M. M. Hodžu.

Ako uvádzajú Dejiny slovenskej literatúry I. Sedláka, Hodža sa narodil do rodiny mlynára, základnú školu vychodil v Mošovciach, gymnázium v Banskej Bystrici a taktiež v Rožňave. Následne študoval filozofiu a teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, na lýceu v Bratislave a na teologickej fakulte vo Viedni. Už počas štúdií pôsobil v Spoločnosti reči a literatúry československej. Bol vychovávateľom v Podrečanoch, evanjelickým farárom v Liptovskom Svätom Mikuláši a neskôr sa stal vikárom patentálnej ev. superintendecie v Turčianskom Sv. Martine. V porevolučnom období sa angažoval v boji za spravodlivejšiu pozíciu v Slovákov evanjelickej cirkvi v rámci vtedajšieho Uhorska, za čo bol podľa I. Sedláka aj fyzicky inzultovaný a následne suspendovaný a vyhostený z Mikulášskej fary. Stal sa tiež zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej. Po perzekúciách bol od roku 1867 až do smrti prenasledovaný (v auguste 1867 ho predčasne penzionovali s podmienkou, že sa vysťahuje z Uhorska), pričom zomiera vo vyhnanstve v sliezskom Tešíne a to na brušný týfus. Jeho rakva bola v roku 1922 prevezená do Liptovského Sv. Mikuláša.

Hodža si zobral Kornéliu Kellnerovú (z rodiny lekárnika J. J. Kellnera) s ktorou mal niekoľko detí. „Traduje sa, že Kornélia sa so svojím manželom zoznámila nevšedne. … Vraj sa to stalo v jedno nedeľné ráno, keď mladý farár otváral dvere kostola. Silný prievan ovanul jeho kňazské rúcho, ktoré sa vzápätí ovinulo okolo vchádzajúceho dievčaťa a do roka bola svadba, “spomína Ivan Pišút. Jeho brat bol Ondrej Hodža, slovenský evanjelický farár a národnokultúrny pracovník, spoluzakladateľ Tatrína, signatár Memoranda národa slovenského a spoluzakladateľ Matice slovenskej, otec Milana Hodžu, významného politika, štátnika a novinára.

Pozrime sa v úvode na jazykovedný prínos M. M. Hodžu. Počas leta 1843 sa stretol s Hurbanom a Štúrom s účelom dohody o podobe spisovnej slovenčiny, následne sa stal spoluzakladateľ a prvý predseda Tatrína, predchodcu Matice slovenskej. Hodža venoval tri diela slovenskému jazyku (Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, spis na obranu slovenčiny; Epigenes slovenicus (Potomok slovenský) a Větín o slovenčině). Imrich Sedlák zdôrazňuje, že Hodžovou zásluhou sa pôvodný štúrovský fonetický princíp skombinoval s etymologickým a v dodatočnej úprave Martina Hattalu z roku 1852 platí táto hodžovsko-hattalovská norma spisovnej slovenčiny až dodnes. Hodžove pripomienky Hattala zahrnul do Krátkej mluvnice slovenskej. Hodža sa tiež zúčastnil významného ekumenického a jednotiaceho dejinného momentu slovenských dejín, návštevy Jána Hollého na jeho fare v obci Dobrá Voda. Hodžove argumenty pre prijatie spisovnej slovenčiny boli viac romanticko-mesianistické a kodifikovanie slovenčiny vnímal ako obnovu praslovančiny, matky všetkých slovanských jazykov, uvádza Slovenský biografický slovník. Hodža mal tiež spočiatku blízko ku generácii Všeslávie (Kollár, Šafárik), čo sa prejavilo v tom, že usiloval o nahradenie Štúrovho fonetického princípu historickým princípom s cieľom stlmiť spory medzi Čechmi a Slovákmi spojené s kodifikáciou.

Historický prínos osobnosti Michala Miloslava Hodžu je jednoznačne v aktivitách okolo tzv. meruôsmeho roku, keď jeho zásluhou boli prijaté 10. mája 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši Žiadosti slovenského národa (dokument, ktorý mal tak sociálne resp. anti-feudálne, ako aj národné, občianske a demokratické motívy). V dôsledku tohto dokumentu bol na neho spolu so Štúrom a Hurbanom vydaný zatykač. Išlo o vôbec prvý významný dokument politického vystúpenia Slovákov ako politického národa, prvý signál slovenskej svojbytnosti. Hodža sa tiež zúčastnil Slovanského zjazdu, čo bol dokument, ktorý podľa Vladimíra Mináča priviedol Slovákov až do arény svetových dejín. Hodža sa tiež zúčastnil slovenského povstania (aj keď sám bol proti otvorenému vojenskému konfliktu, čo neskôr ťažko znášal; Slovenský biografický slovník uvádza, že veril v dohodu s Maďarmi), bol členom prvej Slovenskej národnej rady založenej Jozefom Miloslavom Hurbanom a bol tiež autorom publicistických spisov ako Hlas k národu či Der Slowak, v ktorých osvetľoval dôvody a ciele povstania. V roku 1849 sa priklonil načas ku koncepcii austroslavizmu, neskôr sa však neangažoval za presadenie tohto konceptu a prikláňa sa k mesianizmu.

Významným je aj literárny a filozofický prínos Michala Miloslava Hodžu, čomu sa bližšie venuje profesor Rudolf Dupkala (fragment je uvedený nižšie pod textom). Napísal epickú báseň Matora, filozoficko-básnickú esej Slavomiersky a skladbu Vieroslavín. Táto tvorba sa podľa Slovenského biografického slovníka nestala súčasťou národno-politických, ideovo-estetických a kultúrnych bojov doby nakoľko spoločenské problémy stvárnil na vykonštruovaných historických dejoch a vychádzal z mystických, transcendentálnych sfér so špekulatívnym, nezrozumiteľným a všeobecne komplikovaným podaním. Podľa Slovenského biografického slovníka Hodžu významne ovplyvnila Kollárova Slávy dcéra, diela P. J. Šafárika a učenie B. Spinozu. Začiatkom štyridsiatych rokov bol členom redakcie nového evanjelického Spevníka, do ktorého sám prispel 43 pôvodnými piesňami. Angažoval sa pri vydávaní slovenských periodík, novín, ľudovýchovných podujatí, nedeľných škôl, spolkov mierlivosti atď.

Po Hodžovi zostala podobizeň od P. M. Bohúňa, pamätné tabule v Liptovskom Mikuláši, písomná pozostalosť aj pomenovanie ulíc v slovenských mestách a obciach. Doplnkom k článku je fragment z knihy Štúrovci a Hegel, kde sa dočítate viac o Hodžových filozofických a teologických postojoch.

Čítajte ďalej na Matica.sk

Celé diela Hodžu nájdete na nasledujúcich linkoch: