170 rokov od úmrtia spisovateľa Mikuláša Dohnányho, utrápil sa pre lásku a zaradil sa do „klubu 27“

3. júna 2022 10:56, Prečítané 2 505x, PhDr. Lukáš Perný, PhD., básne, dejiny umenia, spoločnosť

Ako hovoria dnešní mladí „before it was cool“. Klub 27 symbolizuje zoznam hudobných celebrít, ktorých spája smrť vo veku 27 rokov. A presne v tomto kritickom veku, pre nešťastnú lásku, pomiatol sa a odišiel jeden neprávom zabudnutý spisovateľ. 2. júna, v krutej chorobe géniov a mladom veku 27 rokov, posledný krát vydýchol Mikuláš Dohnány známy tiež ako Mikuláš z Považia. Pri príležitosti ROKU ODKAZU ŠTÚROVCOV nemožno zabudnúť ani na túto pozoruhodnú postavu slovenského národného obrodenia, ktorá urobila kus práce pre slovenské dejiny dielom História povstania slovenského z roku 1848. Dohnányho tvorba je tiež pozoruhodná kritickou reflexiou slovenskej literatúry a inšpirujúca je aj jeho melancholicko-mystická poézia. Slovenský filozof, literárny kritik a esejista, profesor Dalimír Hajko – vystihujúc Dohnányho osud (Horúčka práce a pretrhnutý sen) spojený s pracovným vypätím a vážnou duševnou chorobou s príznakmi manicko-depresívneho šialenstva – píše: „Mikuláš Dohnány nemal život ani šťastný a rozhodne nebol ani príliš dlhý. Jeho dumy i jeho nádeje, jeho vízie i jeho úzkosti skončili privčas, nemali sa kedy rozvinúť a v úplnosti uskutočniť…“ (Hajko 2018). Článok vyšiel aj na Matica.sk.

KRÁTKY A SMUTNÝ ŽIVOT NEVŠEDNE TVORIVÉHO ČLOVEKA

„Život je iskra nadzemského bytia, v stvorenstvách sveta plápolom tlejúca; a čo je naše v pozemskosti žitia, ktorého krása i sila hynúca? Večným ho láska urobí horúca, čo celé ľudstvo sťa slnko zahrieva, a stavia vtedy, keď sa zdá, že rúca. Život je svetlo, čo blesky vylieva, pieseň, čo hrmoty nových dejov spieva!“ – Mikuláš Dohnány, Dumy

„…vytiahol plachtu nerealizovaných snov a vydal sa na šíre more v divadle svojich prvých odvážnych činov ako revolucionár bojujúci za svoju myšlienku a svoju pravdu so zbraňou v ruke. Ale nedoplával ďaleko, pôsobili naňho sily mocnejšie ako jeho túžby…“ – Dalimír Hajko o Mikulášovi Dohnánym v knihe Slovenské provokácie

„…v plnej rade — na údiv všetkých prítomných — začal hovoriť o hviezdach…“ – spomienky J. M. Hurbana na posledné dni Dohnányho

Mikuláš Dohnány (pokrstený ako Nicolaus Davides Dohnany; * 28. november 1824, Ovčiarsko – † 2. jún 1852, Trnava) bol slovenský poet, polyglot, historik, literárny kritik a dramatik, prekladateľ, aktívny spolupracovník Jednoty mládeže slovenskej, redaktor Slovenských pohľadov a účastník dobrovoľníckych výprav.

Narodil sa do chudobnej zemianskej rodiny (otec Jozef Dohnány (Dohnányi de Dohnany); matka Kristína, rod. Budayová) vo Veľkých Držkovciach – malebnej obci neďaleko Bánoviec nad Bebravou, cez ktorú preteká rieka Inovec (z obce pochádza aj rímskokatolíckych hodnostár a politik Karol Kmeťko). Vzdelanie získal v Trenčíne, Győri, na bratislavskom lýceu a v Levoči.

Už ako študent v Levoči písal prvé literárne práce – básne s národnou tematikou, divadelné hry, zaoberal sa teoretickými otázkami drámy, recenziami a prekladmi Homéra, Shakespeara, Byrona, Moliéra či Deržavina. Autori Dejín slovenskej literatúry zdôrazňujú, že Dohnány poznal niekoľko cudzích jazykov, predovšetkým francúzsky, anglický a ruský jazyk (Píšút 1948, s. 301). Podľa RTVS študoval „nemčinu, francúzštinu, angličtinu, maďarčinu, taliančinu, latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu a všetky slovanské jazyky a v týchto jazykoch sa zdokonaľoval po celý svoj krátky život“ (RTVS, 2022).

Ako poet vynikal predovšetkým národnou a vlasteneckou tematikou inšpirovanou ľudovými povesťami, ale taktiež v jeho tvorbe možno nájsť tematiku nešťastnej lásky a melanchólie. Jeho Dumy vyšli až posmrtne. Dohnány je autorom dvoch drám Pomaňínovci a Odchod z Bratislavy (zachoval sa však iba rukopisný zlomok). Profesor Imrich Sedlák uvádza tiež redaktorskú činnosť v časopise Považje, kde napísal tiež svoju rozpravu o slovenskej dráme. (Sedlák 2009, s. 370). Dohnányho hra Pomaňínovci bola tiež spracovaná v roku 1957 ako rozhlasová hra.

V roku 1846 pôsobil ako vychovávateľ v Bytči, v roku 1847 žil v Ovčiarsku (okres Žilina) a medzi rokmi 1847 až 1848 bol vychovávateľom v Levoči a taktiež správcom Jednoty mládeže slovenskej. Zapojil sa do slovenského povstania, ktoré napokon sám historicky spracoval knihou História povstania slovenského z roku 1848, o ktorej Dalimír Hajko píše ako dôkaze túžby objektívne reflektovať vlasť a identifikovať udalosti, ktoré určovali jej tvár a ktorých bol sám Dohnány, rýchlo strácajúci nádej, bezprostredným svedkom (Hajko 2018).

Po revolúcii sa dostáva do ťažkých existenčných ťažkostí a pôsobil ako redaktor Slovenských pohľadov v Skalici a Trnave a písal aj do ORLA TATRANSKÉHO (napr. recenzie na Sládkovičovu Marínu a Pejkov Sklad rozličných spevov). Príčinou Dohnányho skorého odchodu bola duševná choroba, ktorú Jozef Miloslav Hurban opisuje nasledovne:

„V plnej rade — na údiv všetkých prítomných — začal hovoriť o hviezdach so zjavnými dôkazmi pomätenosti. Pán mestský kapitán, pozorujúc to, vstal a vyviedol chorého do susednej paloty, kde ho chcel priviesť k pamäti. Na jeho slová sa nebohý skutočne aj spamätal a pobral sa prudkým krokom domov. Doma sa správal pokojne, len v tlačiarni, ktorú častejšie navštevoval, vydával odporujúce si rozkazy a dal sádzať týchto niekoľko slov…“ (Hurban 1973, s. 94).

Hurban uvádza Dohnányho list, kde píše: „Akési videnia mávam a terajším svojim krokom ešte dokonale nerozumiem…“ Následne opisuje situácie, keď v dôsledku pomätenia mysle zničil zariadenie celej izby a disponoval takou silou, že ho zvládli ledva štyria chlapi udržať. V mestskom špitáli tieto prejavy pokračovali. V posledný deň si dal polievku, obed a šiestej hodine vypustil dušu, píše Hurban (Hurban 1973, s. 94).

Príčinu, prečo Dohnányho pomätenie prerástlo až do fatálnych dôsledkov nachádza spisovateľ a literárny historik Tomáš Winkler v nešťastnej láske k mladej slečne Jurkovičovej. Domnieval sa, že podobne ako Hurban, i on sa prižení k rodine Jurkovičovcov (Samuel Jurkovič bol významný slovenský národný buditeľ, zakladateľ družstevníctva, ktorého dcéru, prvú slovenskú herečku Aničku Jurkovičovú, si zobral J. M. Hurban) a zamiloval sa do najmladšej Jurkovičovej dcéry Emílii. Tomáš Winkler o tejto nešťastnej a neopätovanej láske píše (pre spisovateľskú unikátnosť tohto textu uvádzame niekoľko pasáží; pozn. na novom vydaní knihy sa aktuálne pracuje vo Vydavateľstve Signis):

„Keď sa vrátil domov, šťastné chvíle na Brezovej sa mu čoraz nástojčivo vynárali v pamäti, myšlienok na Emíliu sa nemohol vzdať, vytrvalo a dotieravo ho prenasledovali. Spolieha sa na pamäť, ktorá zabúda, lež teraz akoby sa tejto vlastnosti spreneverila. Po prvom stretnutí s Emíliou sa nevládze premôcť a zaprieť seba, svoj cit. Vykoná to, čo mu v tejto chvíli najviac káže srdce: píše list otcovi Jurkovičovi a uchádza sa o jeho priazeň. Bol to prvý takýto list v jeho živote a chvíľa, keď ho štylizoval, bola preňho prvou neobyčajnou chvíľou jeho života. Starému Jurkovičovi píše to, čo možno netušila ani jeho dcéra. Priznáva sa, že svoje city jej pri prvom stretnutí „zjavil len v ostatnom okamihu odchodu“, a to „nie slovami, ale viac vzdychmi“ a domnieva sa, že „duša jej vzdychom rozumela“. Na svoje úprimné a presvedčivé slová nedostal od Jurkoviča uspokojivú odpoveď. List, ktorý otváral trasúcimi sa rukami, nehovoril nič o Emílii. Nájde v ňom len dobrácky tón a otcovské ponaučenia. Hádam by Jurkovičov list bol jednoznačnejší, dôvernejší, ba aj srdečnejší, keby ho dakto vopred nebol upozornil na Dohnányho, na jeho nepokoj a nestálosť mysle… Nedal sa odradiť chladnou odpoveďou otca. Dlho neuvažuje, oblečie si svoje najlepšie šaty, bielu košieľku s mašličkou – a vyberie sa na Brezovú… Keď sa konečne ocitne osamote s milovanou Emíliou, nevedel, ako jej svoje city vyjaviť slovami, ako povedať to, že ju má rád nadovšetko na svete. Deva mu na rozlúčku stisla ruku a šeptala na ospravedlnenie: – Sestrou vám zostanem! Tie slová si Dohnány zapamätal do konca svojho života. Zapamätal, ale vždy veril a dúfal, nemohol sa zmieriť so skutočnosťou, že Emília neopätovala jeho lásku. … Ľúbostné vzplanutie zanechalo v Dohnánym hlbokú stopu. Z jari roku 1850 trpel „bôľmi“ a „žiaľmi“ a vôbec sa tým netajil. Píše o tom i svojej milovanej Emílii. Chcel tak vzbudiť ľútosť a získať lásku? Lásku zo súcitu? … Dohnány čoraz častejšie vyhľadáva Hurbanovu spoločnosť, verí, že on mu pomôže k šťastiu a k láske Emílie Jurkovičovej… Pokoj však neprichádza, trýznivé stavy duše sa opakujú každú chvíľu, pamäť všetko bolestne pripomína. A búrka v ňom sa dvíha každým dňom, divé plamene v jeho vnútri zapaľuje. … Mikuláš každý deň márne čakal na odpoveď. Emília neodpovedala na vrúcne volania. … Stav jeho duše sa každým dňom zhoršoval, ani pracovné vypätie mu nepomohlo zabudnúť na lásku. Potrebuje vyrovnať svoju vnútornú nerovnováhu, vysporiadať sa s minulosťou, s osudom. Dohnányho svet bol v tom čase mozaikou nesplnených túžob. Nedočká sa už odpovede na svoje listy, pocit samoty, opustenosti ho čoraz väčšmi zmáha, až ho napokon premôže. Už sám nevie, čo znamenajú tie vízie. Možno je to básnická inšpirácia. Mýli sa, už nerozozná hranice fantázie a skutočnosti… Počuje akési hlasy a neznáme vidiny vystupujú pred jeho očami. Vládze si ešte uvedomiť, že je noc a jeho vidiny sú neskutočné. … Skôr ako sa úplne rozmažú hranice medzi predstavami a skutočnosťou, plný úzkosti a strachu chytí opäť pero, aby napísal ďalšie riadky. … Po dvanásťdennom utrpení usnul v Pánu dňa 2. júna b.r. o 6. hodine večer v tunajšom stoličnom špitáli …“ (Winkler 1998)

V závere nekrológu Mikulášovi Dohnánym Hurban píše:

„Dokonané je. Zavri sa, osudný hrob! Milá duše jeho milenka, láska jeho studený hrob: milá ducha jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky, jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky: jeho duchom natiahnutá výšina nebeská, kleň a zaoblievaj sa nad jeho krížikom, tým znamením spasiteľa ukrižovaného pre duchovnú ríšu! A ľudia? Ach, vy si pomyslite, že Hynutie večné všetkým je dedičné, Duch jeho si však stvoril svety večné!“ (Hurban 1973).

Ako uvádza RTVS: „Pochovali ho na cintoríne v Trnave, no presné miesto jeho hrobu nie je známe. Pri príležitosti Zjazdu evanjelickej mládeže 28. júna 1929 mu na múre trnavského cintorína odhalili pamätnú tabuľu…“ (RTVS 2022).

Vo filme Niet inej cesty (1968) Dohnányho zahral Dušan Jamrich a jeho postavu môžeme zazrieť aj v samotnom filme Štúrovci (1991), kde ho zahral Dušan Szabó.

DOHNÁNYHO MIESTO V DEJINÁCH SLOVENSKEJ KULTÚRY

Výber Dohnányho básní, kritík a statí vychádza v roku 1968 v edícii Daniela Šulca a Rudolfa Chmela. Už v úvode tohto vydanie sa píše, že slovenská literárna história sa Dohnánymu synteticky nevenovala a časti jeho diela boli buď negované alebo neznáme. Dohnányho život hodnotil aspoň čiastočne J. M. Hurban, P. Hečko, J. Vlček, Sv. Hurban Vajanský, O. Wagnerová, A. Pražák, Z. Rampák a vyznikla tiež štúdia O. Mrliana analyzujúca pozostalosť od A. Pražáka. Pre zhodnotenie Dohnányho osobnosti boli dôležité tiež jeho denníky publikované R. Brtáňom. Do roku 1968 vyšli knižne iba Dohnányho dráma Podmanínovci a História povstania.

Podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov (Rosenbaum 1984, s. 113) bol Dohnány tiež autorom nedochovanej divadelnej hry Odchod z Bratislavy, ktorá sa hrala v Levoči 5. 3. 1846. Dráma mala spĺňať národno-výchovnú funkciu. Druhá známa dráma, Podmanínovci, bola inšpirovaná povesťou o dvoch považských lúpežných rytieroch a podľa autorov Encyklopédie obsahovala štylizované a opisné dialógy. Podľa autorov Dejín slovenskej literatúry si veľa sľuboval od slovenskej drámy, čo dokazuje napr. stať Slovo o dramate slovanskom (Píšút 1948, s. 302).

Autori Encyklopédie tiež vyzdvihujú Dohnányho kritiky Sládkoviča, Pejka a Záborského, ktoré boli publikované v ORLOVI TATRANSKOM. V týchto kritikách je možné identifikovať spor medzi klasicistickým a romantickým postojom k literatúre. Záborského Žehry kritizoval ako anachronické. Autori Encyklopédie taktiež zdôrazňujú, že Dohnány patril vôbec k prvým divadelným kritikom v rámci štúrovského hnutia (Rosebaum 1984, s. 113) čo zdôrazňuje aj profesor Sedlák (Sedlák 2009, s. 370).

Prejdime k Dohnányho poézii. Podľa literárneho kritika Dalimíra Hajka bolo Dohnányho básnické dielo výsledkom sľubných zárodočných iniciatív, ktoré sa v oblasti pôvodnej slovenskej poézie pokúšal realizovať nesporne talentovaný autor (Hajko 2018). Aj Stanislav Šmatlák oceňuje myšlienkovú hĺbku, bohatú obrazotvornosť a sládkovičovskú disciplinovanosť jeho tvorby. Hajko však dodáva, že tento talent sa nestihol rozvinúť a nie všetky jeho básne sú podarené. Oceňuje jeho všestrannosť – organizáciu kultúrneho života, literárnu a dramatickú kritiku, estetiku, záujem o sociálnu a národnú problematiku atď. Podľa Hajka mal potenciál stať sa významným kritikom a pozorovateľom spoločenského života na Slovensku v druhej polovici 19. storočia. Hajko pripomína, že v súvislosti s úvahami o Sládkovičovej Maríne, o slovenskej dráme, o Žehrách Jonáša Záborského bol Dohnány schopný vyslovovať duchaplné poznámky aj o Mickiewiczovi, Goethem, Kollárovi a Chomiakovovi.

Ako písal v nekrológu Jozef Miloslav Hurban: „Poézia bývala jeho najmilšie kochanie ducha. Čítal v pôvodnom jazyku Shakespeara i Byrona a na jeho stolíku pri spomenutom lístku ležali Ossianove spevy v angličtine — The Poems of Ossian. A jeho denníček, posledný svedok rúcajúceho sa ducha Dohnányho, svedčí, že aj keď stratil jednotu myšlienok v rozpúšťajúcom sa rozume, srdce horelo čistou láskou k slovenskému národu…“ (Hurban 1973). Začítajme sa napokon do Dohnányho veršov (zdigitalizované Dumy sú k dispozícii v Zlatom fonde Denníka SME):

Chcel by byť spevákom s zlatými strunami,
ktoré by hýbali tvrdými srdcami.
Chcel by si požičať z bleskov rannej zory
a nimi ožiariť naše temné hory
a nimi ožiariť duše rodákove,
by už raz poznali tajné sily svoje.
Oj, chcel by mať hromy, ktoré podpaľujú,
srdcia, ruky ľudské k jednote spojujú.
Chcel by prút čarovný dakde si odkúpiť
a ním zo zakliatia smutný rod vykúpiť.
Všetkých by dovedna zlatou stužkou spojil,
rany tisícročné naveky zahojil.
Chcel by vziať na krídla rodáka drahého,
ukázať mu slávu – deň spasenia jeho!
Mikuláš Dohnány: Moja žiadosť (Dohnány 1968).

„Dlho, predlho táto noc trvala,
celé stoletie plášťom prikrývala,
na ľudí oheň a hromy metala,
do pekných dolín skaliská rúcala! …

Nebojím sa búrky ani čiernych mrakov…
po dlhom zakliati už túžim za svetom…
Keď mi na oblohe zasvietila hviezda,
chcem si ja vyhľadať moje skaly, hniezda…
nebojím sa búrky, strely ani hromu,
veď je usúdené, čo sa má stať komu.
Nebojím sa búrky ani čiernych mrakov…
po dlhom zakliati už túžim za svetom…
Keď mi na oblohe zasvietila hviezda,
chcem si ja vyhľadať moje skaly, hniezda…
nebojím sa búrky, strely ani hromu,
veď je usúdené, čo sa má stať komu.“
Mikuláš Dohnány, Orol (Dohnány 1968).

Dohnányho význam pre slovenské kultúrne dejiny je výrazný vo viacerých rovinách. Ako pripomínajú autori Encyklopédie slovenských spisovateľov (Rosenbaum 1984, s. 113), Dohnány je typom reflexívneho básnika s vlastnou umeleckou tvárou. Autori taktiež vyzdvihujú jeho preklady svetovej poézie, špeciálne Homéra, Byrona či Deržavina. Veľká časť Dohnányho tvorby zostala v rukopisoch a denníkoch, takže ešte stále bude v čom bádať.

PRVÝ HISTORIK POVSTANIA

„Slovák, objaviac sa svetu v národnej individuálnosti svojej,
nie je viac ukrytý a zabudnutý ako predtým!“ – Mikuláš Dohnány

Dohnányho dejiny slovenského povstania začínajú vo filozoficko-dejinnom, sociálnom a národno-obrodeneckom duchu:

„Slováci! s nábožnou mysľou začínam písať vašu históriu. Za tisíc rokov ona bola pretrhnutá; lebo vy ste neboli povedomým národom, ale iba ľudia živoriaci sa, cudzincom slúžiaci, cudzincov poslúchajúci… Za tisíc rokov sa nepísala slovenská história; a svet už natoľko zabudol na Slovákov, že keď prebudenejší rodu synovia na svoju predošlosť sa spytovali, deje starých otcov skúmali, pátrali a vyhľadávali, vysmieval sa a zatracoval počínanie také. Ktorý syn Slovenska s útechou sa nerozpomína na Ríšu veľkomoravskú? Kto s hrdosťou nevyslovuje mená slávneho Svätopluka, Rastislava, Mojmíra, Cyrila, Metoda atď., ktorí pred tisíc rokmi ako králi, kniežatá a svätí apoštolovia slovanskí sa mu pred oči stavajú, upomínajúc ho na slávu jeho národa? Tvorca a začiatok najnovšej histórie na Slovensku je myšlienka, slovo, zápal; a prítomný spis iba mohutnosť týchto troch spojencov preukáže, predstaviac, že trebárs ako ohromné namáhanie ľudské je slabé proti večnej myšlienke valiaceho sa prúdu života národov a dejov nových spoza druhých, tajných svetov vystupujúcich. Slováci nemali nič, iba myšlienku a nádej v svoju budúcnosť; Maďari naproti tomu mali všetko, čo len v svete u ľudí sa nachodí. … Ale nespravodlivosť a nadutosť maďarská sama si hrob pripravila. A zo slovenskej ničoty povstali deje a vystupuje zornica nového života!“ (Dohnány 1988).

V diele, ktoré nesie názov História povstania slovenského z roku 1848 sa však nevenuje iba dejinám povstania, ale aj takým témam ako napr. význam slovenskej literatúry v živote národy, počiatky verejného vystupovania Slovákov, boju za uznanie jazyka, píše o Hurbanovi, Hodžovi, Jelačičovi, liptovskomikulášskom zhromaždení atď. V texte Sloboda, bratstvo, rovnosť sa taktiež venuje filozoficko-dejinnému odkazu Herdera, ktorý ako je známe, ovplyvnil celé národno-obrodenecké hnutie svojou myšlienkou o skvelej budúcnosti Slovanov:

„O budúcnosti slovanskej z neslovanských učených tuším najkrajšie, najjasnejšie (skoro pred stoletím ešte) písal Herder. … Či by mnohý uveril zo Slovákov, že to Nemec tak krásne písal. Veru Nemec; ale málo jesto takýchto Nemcov! Vyslovil v tých slovách Herder i panslavizmus, za ktorý nás Nemci predsa tak prenasledujú. Či my za to môžeme, že nám dal Pánboh velikú rodinu! … Keby slovenskí Maďari Herderovo dielo vzali do ruky, tam by sa aj o Maďaroch pekných vecí dočítali. Ale čo by oni Philosophie zur Geschichte der Menscheit čítali. Pre nich sú dobré Jósikove romány…“ (Dohnány 1988).

Dohnányho slová ukazujú, že voči Maďarom necítil nenávisť, ale skôr krivdu. Jadrom diela sú samozrejme opisy konkrétnych ozbrojených zápasov a politického vyjednávaní okolo roku 1848. Význam Dohnányho knihy o slovenskom povstaní štúrovci vysoko oceňovali. Sám Štúr bral Dohnányho osud ako veľkú tragédiu a toto dielo oceňoval, čo je pekne znázornené aj vo filmovom spracovaní osudov Štúrovej družiny od spisovateľa Jozefa Boba. Na druhú stranu, voči Dohnánymu zazneli aj kritické názory. Ako uvádzajú autori Dejín slovenskej literatúry, s Dohnányho výkladom dejín polemizoval napríklad Samuel Štefanovič, ktorý pripomína, že niektoré udalosti podal skreslene a nesprávne (Píšút 1948, s. 302).

V Dohnányho diele je evidentný vplyv Štúrovej filozofie dejín, ale aj mesianistických vízií. Z autorovho historického diela možno rekonštruovať aj autorove filozofické postoje. Ako pripomína profesor Hajko „…aktuálny historický význam Slovákov videl v ich vojenskom vystúpení na prospech habsburskej monarchie. Bol to pohľad zdola, bez schopnosti vidieť veci v širšom kontexte. Bol to pohľad zdola, bez schopnosti vidieť veci v širšom kontexte. Ale mal pravdu v konštatovaní, že práve takéto vystúpenia na poli dejín dokážu priviesť národ k uvedomeniu si svojej národnej identity a „individuality“, dokážu upozorniť na samotnú existenciu národa strateného v spleti udalostí a odsúvaného na okraj európskej histórie…“ (Hajko 2018).

Hajko zdôrazňuje, že aj v tomto diele Dohnány presahuje slovenský kontext až k horizontom medzinárodným. Prejavenie sa Slovákov v rámci dejinného poslania spájal s myšlienkami pravdy a humanizmu. Filozoficko-dejinné otázky nachádzame aj v Dohnányho poézii:

„Grék sa oslávil jak hviezda nad svetom, triumfovali hrdinskí Rimania, syn Rénu venčil seba slávy kvetom, vo sne driemali len biedni Slovania. Či oni večne budú len driemati? či slnko Slávu nikdy nepozláti?“ (Dohnány 1968).

Ako už vyplýva z kontextu Dohnányho znalostí, mal skutočne veľký prehľad tak o slovenskej, ako aj svetovej literatúre, a vyzdvihoval význam literatúry v živote človeka, i národa. Dohnányho snom bolo vidieť slovenskú literatúru v celosvetovom význame. Ako ďalej píše Hajko:

„Vidieť domácu, slovenskú kultúru z kvalitatívneho hľadiska situovanú v európskom či dokonca svetovom kontexte a na úrovni kultúry vyspelých európskych národov – to bol iba jeden z hlavných motívov literárnohistorických, kritických a kultúrnoteoretických usilovaní Mikuláša Dohnányho. Vždy a všade tam, kde bol mladý Mikuláš Dohnány nadnárodný práve v tom zmysle, že dokázal slovenské národné snaženia organicky spojiť so širším kultúrnym hľadaním, keď ich dokázal dať do nových a zmysluplných súvislostí, ba niekedy aj celkom priamo podnecovať osviežujúcimi príkladmi, kreatívnymi impulzmi a pôsobivými inšpiráciami z cudzích, inonárodných literatúr, všade tam, kde neľpel na zápecníctve, malosti a nacionálnej obmedzenosti, tam bol najväčšmi a v pravom zmysle slova národný. Predovšetkým vtedy charakter jeho postoja k národu a svetu získaval najvyššiu kvalitu a zaslúžene nadobúdal punc autentického vlastenectva.“ (Hajko 2018).

Táto rekonštrukcia filozofických a kulturologických postojov Mikuláša Dohnányho ukazuje, že patril skutočne k unikátnym a zaujímavým osobnostiam štúrovského hnutia, ktoré mu dávali nielen národný, ale aj medzinárodný, európsky a svetový rozmer. Je veľká škoda, že tak všestranný a talentovaný človek ako bol Mikuláš Dohnány podľahol chaosu vlastnej nepokojnej mysle. Nebol však jediným, koho v dejinách stretlo toto nešťastie. Mnohí velikáni podľahli vlastnej obrazotvornosti. A boli to aj osobnosti, ktoré menili dejiny.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Použitá a odporúčané literatúra

BRTÁŇ, R.: Denníky Mikuláša Dohnányho, Litteraria II, 1959, s. 187 a R. Chmel: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, 1971.

DOHNÁNY, M.: Dumy. Bratislava : Tatran, 1968.

DOHNÁNY, M.: Slovenské povstani 1848/49. Bratislava : Tatran 1988.

DOHNÁNY, M. Pomaňínovci. Rozhlasová hra. 1957. In: https://www.youtube.com/watch?v=oeJrOAtBUxM

HAJKO, D. Slovenské provokácie. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2019.

HURBAN, J. M.: Životopisy a články. Bratislava: Tatran 1973.

PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Obzor, 1984.

ROSENBAUM, K. a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv. Bratislava : Obzor, 1984.

SEDLÁK, I.: Dejiny slovenskej literatúry I. Martin : Matica slovenská, 2009.

WINKLER, T. Čas pred nesmrteľnosťou. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1998.