Blog Lukáša Perného

Pýtaš sa, či je ozaj láska smutná. Neviem – a v tom je moja útecha.
… Pýtaš sa, či je láska trvalá. Ach, kiežby si sa nespytovala…
Keby šťastie prišlo, keď my chceme, keby láska vzbĺkla na rozkaz, nebolo by šťastia v tepnách zeme, ani lásky nebolo by v nás.
Náhlime sa večne dúfajúci, za motýľom, čo nám umrel v srdci. Vytúžiť sa na obetný dym? Aké šťastie – bežať za šťastím! 

30. marca si pripomíname storočnicu zabudnutého básnika Vojtecha Michálika. Článok nájdete v rozšírenej podobe na DAV DVA.

Do pantheónu slovenských básnikov 20. storočia možno zaradiť nielen Smreka, Hviezdoslava, Kraska, Novomeského, Rúfusa a Válka, ale aj dnes už opomínaného a zabudnutého Vojtecha Mihálika (* 30. marec 1926, Dolná Streda – † 3. november 2001, Bratislava). Slovenský básnik, majster v ovládaní básnickej techniky, nasledovník hviezdoslavovského parnasizmu, kraskovského symbolizmu a neosymbolizmu aj medzivojnových avantgárd (DAV), ľavičiar a lyrik, ktorého básne sú plné obraznosti, filozofie, mystiky a erotických motívov, to je Vojtech Mihálik.

Eduard Chmelár ho popri Rúfusovi a Válkovi zaraďuje do triumvirátu slovenskej poézie svetovej úrovne. Rodák z Dolnej Stredy, slovenský ale aj československy vnímaný básnik, prekladateľ, publicista, politik (poslanec SNR a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSSR). Pišútove Dejiny slovenskej literatúry (1985, s. 661) citujúce Alexandra Matušku a Stanislava Šmatláka oceňujú Mihálika ako človeka úpornej práce na sebe samom, človeka húževnatej, systematickej, odborne vysoko kvalifikovanej práce, teda básnika veľkej poézie a nezmerateľne pracovitého talentu.

ŽIVOT A SMRŤ VOJTECHA MIHÁLIKA, POSLEDNÚ BÁSEŇ VENOVAL MINÁČOVI

Narodil sa v robotníckej rodine 30. marca 1926 v rodine murárskeho pomocníka. V Seredi vyštudoval ľudovú školu (do roku 1937), nasledovalo biskupské klasické gymnázium v Trnave (maturoval v roku 1945) a v rokoch 1945 až 1949 študoval slovenčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte Komenského univerzity v Bratislave, pričom následne pokračoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v pražskom armádnom týždenníku Československý vojak (do roku 1953), uvádzajú Dejiny slovenskej literatúry.

Následne sa stal tajomníkom, neskôr prvým tajomníkom a predsedom Zväzu slovenských spisovateľov, šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ; a popri tom vykonával funkciu predsedu Snemovne národov vo Federálnom zhromaždení ČSSR (do roku 1971) a taktiež ako poradca v Úrade predsedníctva federálnej vlády ČSSR.

Optikou súčasných ideológov „otvorenej spoločnosti“ mu samozrejme nebude odpustené, že mal významné stranícke funkcie (členstvo a vykonávanie funkcie poslanca za ÚV KSS, v rokoch 1966 až 1981 bol členom, od roku 1964 poslancom SNR, pričom v SNR zasadol do roku 1981), avšak ak by sme pre tento aspekt mali vymazávať spisovateľov z dejín, nezostalo by v dejinách slovenskej kultúry takmer nič. Nie všetci boli morálne čistí ako Laco Novomeský či Vladimír Clementis, mnohí podpísali a súhlasili lebo museli, boli chorí alebo nemali silu fyzickú (choroba) alebo psychickú vzdorovať (napr. Fraňo Kráľ), a keď niektorí aj kolaborovali, nemožno za to odsúdiť celé ich literárne dielo (Milo Urban, Jozef Cíger Hronský, Emil Boleslav Lukáč). Na druhej strane dnes adorované symboly morálnej čistoty, ako napr. disident Dominik Tatarka, ak by sme boli dôslední, tiež nebol bez viny (špeciálne ak sa zameriame na jeho pôsobenie v 50. rokoch). Aj vzhľadom na to, čoho sme boli svedkami pri kauze ulice Vladimíra Clementisa, buďme opatrní pri škrtaní mien z dejín slovenskej literatúry a kultúry.

V čase písania Dejín slovenskej literatúry bol Mihálik ako encyklopedické heslo ešte žijúci autor, pričom autori dodávajú, že t. č. sa po tvorivej dovolenke stal riaditeľom Slovenského spisovateľa. Pomedzi uvedené funkcie sa striedavo venoval rýdzo spisovateľskej práci. Uvedený je však aj v Dejinách slovenskej literatúry od Imricha Sedláka na s. 321 až 323. Tu je však vnímaný vyslovene negatívne ako osobnosť tzv. normalizácie, ktorá „negatívne zasahovala do vývinu slovenskej literatúry, dogmaticky presadzujúc princípy socialistického realizmu.“ Taktiež negatívne hodnotí jeho tvorbu zo 70. a 80. rokov (Čierna jeseň, Trinásta komnata), naopak oceňuje jeho diela Appassionata, Útek za Orfeom, Sonety pre tvoju samotu (zo starších diel Poslednú prvú lásku). Na druhú stranu Sedlák uznáva Mihálikovi, že výrazne prispel k rozvoju slovenskej prekladovej tvorby v kontexte antického dedičstva a diel talianskych, francúzskych, poľských, amerických a českých básnikov. Počas pôsobenia vo funkcii riaditeľa vydavateľstva Slovenský spisovateľ sa zaslúžil o vydanie viacerých kníh, zdôrazňuje tiež Sedlák.

Informácie o Mihálikovi po roku 1989 zmizli aj z Wikipédií. Každopádne v 90. rokoch vydáva zbierky Velebný pán z Maduníc, C. k. musicus Mozart, Rodisko, Kým ja spinkám a Bájky na podvečer.

Po roku 1989 vychádza z Kaligram jeho súborné dielo, ktoré obsahuje jeho básnické zbierky, ukážky z článkov a rozhovor, ale aj reakcie kritiky a doslov Milana Hamadu.

K jeho smutnému koncu sa vyjadrila vdova Drahomíra Miháliková v článku najmä v súvislosti Vladimírom Mináčom a jeho smrťou, ktorá ho podľa nej „dorazila“. V článku pre PLUS7DNÍ ju citujú nasledovne: „Vlado o ňom povedal, že každé jeho slovo sa predriapalo cez srdce. Keď Mináč zomrel, manžela to veľmi vzalo. Už mal Alzheimera a Vladov skon ho úplne dorazil. Keď to hlásili v televízii, akurát sme večerali. Manžel mlčky vstal od stola a išiel do pracovne. Potom ešte o Vladovi napísal báseň. Ruku mal už nemotornú, písmena mal na papieri rozutekané. Ale je to jeho posledné dielo a ja ho mám zarámované na stene…“

TVORBA VOJTECHA MIHÁLIKA

„Poznáme len zlomky myšlienok, čo nám zanechali mŕtvi – obrovská väčšina je navždy nezapísaná, nevyslovená. No čo sa všetko blyslo ľudskou mysľou v priebehu tisícročí! Kde to je? Či máme veriť, že sa to vyparilo voľakam do vesmírnej mĺkvoty? … Predstavujem si našu planétu obkolesenú pásmom pamäti, akousi mnémosférou do ktorej sa od chvíle, keď prvý pračlovek vykresal oheň, ukladajú všetky nenaplnené sny a projekty, predčasne odhodené myšlienky. … Vrátiť svetu tie miliardy kníh, tie krásne mestá, ľudstvo bez chorôb, spútané moria, plodné záhrady! Čo mohol Puškin ešte napísať, čo mohol Mozart skomponovať, tam leží ako zrelé ovocie. A možno raz, ak dáky kozmonaut náhodou vletí do tej mnémosféry, vráti sa potom domov strašne múdry – alebo zošalie. Večne žiť znamená nerodiť sa, nerásť, necítiť, v skutočnosti to teda znamená večne byť mŕtvy.“

VOJTECH MIHÁLIK, Príbeh s telefónom

Medzi najznámejšie diela, spomedzi vyše 25 zbierok poézie, patria Plebejská košeľa, Spievajúce srdce, Appasionata, Tŕpky, Trinásta komnata, Posledná prvá láska či Vzbúrený Jób. Ich podrobná analýza je na celoživotné bádanie. Zosumarizujme si však aspoň to, čo zaznamenali Sedlákove a taktiež Pišútove Dejiny slovenskej literatúry.

Mihálik debutoval v roku 1947 zbierkou Anjeli, ktorú možno zaradiť ku dielam, ktoré nadviazali na poetiku a spirituálnu podstatu katolíckej moderny. Doboví kritici však poznamenávajú s nadväznosťou na Viktora Kochola, že básne z debutu sú pozemskejšie, ľudským dôrazom autentickejšie a mierili k úplne nereligióznemu postrehu, ktorý reagoval na nadrealizmus.

Rosenbaum a kol. v Encyklopédii slovenských spisovateľov (1984, s. 426 až 429) Mihálika v intenciách dobovej literárnej kritiky hodnotia ako autora, ktorý dozrieval od idealistických svetonázorových stanovísk k socialistickým. V kontexte zbierky Anjeli píšu o rilkeovských básnických sugesciách. Všeobecne charakterizujú jeho mladú tvorbu príklonom k subjektívnej lyrike, hojnou frekvenciou erotických motívov, ale aj sklon k religióznej meditácii ako výsledok vplyvu katolíckeho trnavského gymnázia. Jeho básne hodnotia ako mix hviezdoslavovského „parnasizmu“, kraskovského symbolizmu a medzivojnového neosymbolizmu, na čo nadviazali Válek, Rúfus a Turčány.

Už ako žiak trnavského gymnázia však publikoval v časopisoch Plameň, Rozvoj, Nový svet a Elán, uvádza Imrich Sedlák v Dejinách slovenskej literatúry, ktorý dodáva, že jeho idey sa menia v súvislosti s politickým vývojom, čo poznačilo aj druhé dielo Plebejská košeľa (sociálne ladená lyrika vyhovujúca kritériám socialistického realizmu). Píšút a kol. hodnotia Plebejskú košeľu ako dielo, ktorým sa Mihálik stal básnikom, ktorý drží „palec na tvojom pulze, čas“, básnikom plebejského vzdoru a vystihujú ju už názvy Vysťahovalci, Mobilizácia, Vojna, Veršovanka na uvítanie atómovej bomby, Hustá krv, Hviezdoslav, Doma, Mier… A, isteže, Kronika. Skladbami podľa autorov hovoril za seba i za celý národný a sociálny kolektív. Rosenbaum a kol. v Encyklopédii slovenských spisovateľov (1984, s. 427) hodnotia toto dielo v kontexte poznania reálnych kontúr sveta, ktorý sa ešte nestačil vyliečiť z rán druhej svetovej vojny, no ktorému už hrozia novou, ešte strašnejšou skazou, atómovou vojnou. Práve to je impulzom Mihálikovej sociálnej angažovanosti, domnievajú sa autori.

Kto siahne na nás, siahne na ľudí, slobodných ako myšlienka a víchor a zamyslených ako minulosť.

Pišút a kol. považujú poému z 50. rokov Spievajúce srdce za prvý vrchol jeho básnickej syntézy ako zbásnenie slovenskej cesty dejinami v ich revolučných premenách a perspektívach uvádzajúcu mottom od Hviezdoslava. Rosenbaum a kol. v Encyklopédii opisujú dielo ako skladbu reflexívno-ódického charakteru o hľadaní revolučno-historickej pravdy i osobného stotožnenia s ňou. Na rozdiel od Pišúta a kol., Rosenbaum a kol. toto dielo hodnotia v dvoch rovinách. Po prvé, keď autor sebakriticky účtuje s vlastným básnickým subjektivizmom, no kde do účinného kontrastu stavia aj obrazy sociálnej i duchovnej mizérie „starého“ Slovenska, po druhé, že autor splácal daň nielen dobovému budovateľskému nadšeniu, ale zjednodušene voluntaristickému pohľadu na bezprostrednú budúcnosť spoločenského vývinu.

…Našiel som tam slávu
Slovenska, jeho plodných čias,
fanfáry jari po néniách jesene,
našiel som jeho hrdosť, jeho vzkriesenie,
čo kriesilo aj nás.

Alexander Matuška o diele napísal: „Mnohé zadovážila Mihálikovi skutočnosť našich čias, skrátila mu prinajmenej cestu; o mnohé sa zaslúžil sám. A tu treba okrem a popri básnickom vyzdvihnúť i ľudské; nielen úpornú prácu na básnických prostriedkoch, ale nemenej úpornú prácu na seba v zmysle svetonázorovom a mravnom.“ Stanislav Šmatlák zase píše, že v tejto poéme, resp. v úvodnom speve nielen odmieta neduhy schematizmu v poetickej produkcii svojich rovesníkov, ale súčasne sa dištancuje od vlastných začiatkov, pričom ho označuje za básnika socialistickej básnickej kultúry (1988, s. 551).

Encyklopédia slovenských spisovateľov (2008) do mozaiky tvorby dopĺňa Ozbrojenú lásku ako autorov odpor proti vojnovým konfliktom, filozoficko-meditatívne polohy angažovaného básnika (Neumriem na slame, Archimedove kruhy), materialistickú polemiku s kresťanstvom Vzbúrený Jób, vzťah muža a ženy analyzujúce zbierky Tri rapsódie o láske, Útek za Orfeom, ľúbostné motívy v Erotikone či Účasť obhajujúcu socialistický systém.

Rosenbaum a kol. považujú zbierku Ozbrojená láska za dielo, ktorému sa nepodarilo vystihnúť dialektickú súvzťažnosť medzi kategóriami subjektívnej úprimnosti a objektívnej ideovej pravdivosti, pričom čiastočne sa k tomu priblížil v zbierke Neumriem na slame, keď si uvedomil neopodstatnenosť totálnej negácie vlastného mladého lyrizmu. Naopak, Pišút a kol. píšu, že v tejto zbierke je báseň s názvom Spev nad kolískou, nežná uspávanka s politickým dosahom, jedna (podľa autora/autorov) z najpôsobivejších básní na tému obrany mieru.

A keďže bol Mihálik vždy rebel, tak aj v čase, keď sa všetci koncom 50. rokov „očisťovali“ od schematizmu politickej poézie únikom do subjektívnej lyriky, práve Mihálik vydáva Archimedove kruhy, ktoré zdôrazňujú neoddeliteľnosť osobného a občianskeho štatútu socialistickej lyriky. Názvy básní ako Genesis, Revolúcia, Vlasti, Pieseň o kragujevských rebeloch, Môj dom, Srdce sveta, Demokracia to jasne evokujú. Ivan Sulík píše, ide o lyrický dejepis, sprievodca pocitmi vtedajšieho, už dospelého básnika-intelektuála, i vyjadrenie atmosféry tých čias. Mihálik sám v tomto kontexte k dielu napísal:

Umelec sa nemôže vyhnúť svojej dobe, nemôže z nej ujsť; nesie v sebe jej slávu i omyly. A ak má mať nejakú ctižiadosť, ktorá by ho naozaj ctila, tak je to úsilie aktívne pôsobiť na svoju dobu a očisťovať jej mravnú tvár.

Socializmom nezaujatý Imrich Sedlák oceňuje zbierku Tŕpky, ktorá si všíma trpké osudy žien. Dodáva, že hoc nepatrila v čase konkretistov najpriebojnejším, prispela k dobovému obrazu ženy a vyjadreniu podstaty ženstva v slovenskej lyrike, hoci je miestami poznačená moralizátorským pátosom a ideovou transparentnosťou. Pišút a kol. uvádzajú, že išlo o mravoučno-tendenčnú odlišnosť. Mihálik sám píše: „Táto knižka, je smutná. Hľadači rovnovážneho rozloženia svetiel a tieňov budú nespokojní… Tu stoja a žalujú ženy zrovnoprávnené podľa zákona, ale dosiaľ vlečúce na svojich pleciach väčšiu ťarchu denných starostí, ktoré im navŕšila nevšímavosť, citová vyprahnutosť, mechanizmus -usporiadaného- života, predsudky.“ Autori dodávajú, že Mihálik predstavil spoločnosti sugestívne obrazy žien: vdov, opustených, starých učiteliek, bezdetných, márne o láske a porozumení snívajúcich, pričom mravným vedomým otriasajúci baladizmus dvadsiatych rokov básní privodil obvinenie z moralizátorstva v práve a povinnosti brať do ochrany ľudské i ženské utrpenie. Rosenbaum a kol. v Encyklopédii slovenských spisovateľov (1984, s. 427) opisuje problematiku básní nasledovne: Ide predovšetkým o trpké individuálne (no zároveň typizované) životné osudy žien, ktorým ani socialistická spoločnosť ešte nestačila zabezpečiť skutočnú rovnoprávnosť a priniesť opravdivé oslobodenie od „osudovej“ previazanosti ku konvenciám mužského egoizmu. Autori dodávajú, že sa tu strieda otvorená irónia a skrývajúca neha, čo spôsobuje významové napätie.

V tom istom čase píše Vzbúreného Jóba, pričom Milan Pišút ho opisuje ako ostrie svárlivej analýzy, ktoré cieli aj ponad historický čas, spor človeka s Bohom, konflikt ľudstva s jeho osudom, protiklady pokory a vzbury. Bojuje proti dogme nevyhnutnosti sociálneho či ľudského utrpenia na zemi (s. 665).

Polosen tečie, prćhne, uniká, kým do mozgu sa hviezdna salva rúti,
škrípe mi tvoja pieseň ako piesok v zuboch,
mám plné hrdlo tvojej smrti.
Po piatich dňoch už nastupujú červy.
Jak rušen pískajú a tunelmi zeme sa valia,
odborne prezerajú rakvu, v ktorej spíš
a mľaskaním rušia tvoju tíš.

Rosenbaum a kol. hodnotia pozitívne zbierku Útek za Orfeom, ktorá vzniká v polovici 60. rokov, pričom transformuje antikou inšpirované motívy do sarkastickej polohy kritiky prízemnej banality modernej konzumnej civilizácie (Pišút tu podčiarkuje kontrast Newtonovho jablka poznania a Evinho jablka telesného pokušenia).

Človeče, ruvať sa o rozkoš? A múdrosť príde sama?

Je zaujímavé, v akých šifrách autori okolo Rosenbauma v publikácii z roku 1984 interpretujú Mihálikove postoje v 60. rokoch. Na jednej strane píše, že došlo k politickej kríze, kde Mihálik stál na správnej strane po boku Válka a Novomeského, keď odišiel z Kultúrneho života, súčasne však sa jeho tvorba „nevyhýbala pálčivým aktuálnym politickým témam, i keď tým podstupovala riziko, že uviazne v polohe iba úzko dobovej, ideovo nedomyslenej interpretácie politických faktov (napr. v básni Rekviem, 1968)…“ Ide o jasný odkaz na udalosti z augusta 1968. Autori ďalej obhajujú Mihálika takým spôsobom, že jeho zbierka Čierna jeseň vydaná v roku 1969 vznikla v širšej časovej rozlohe 60. rokov a predstavovala analytický typ občianskej lyriky. Aj v Pišútových Dejinách slovenskej literatúry nachádzame podobné závery, keď píše, že ide o zbierku z básní napísaných počas desaťročia, pred ich knižným vydaním a dodáva, že aj v protirečení s autorom ich nemožno chápať len ako produkt určitých spoločensko-politických situácií, ako osobitý spôsob vyjadrovania dobových občianskych názorov, ale v kontexte kritického aspektu, v ktorom sa ideologický prvok podrobuje skúške skeptického rozumu.

Pišút a kol. v kontexte Orfea píšu, že ide o parodickú konfrontáciu bájneho Orfea s dnešnou situáciou básnika ako vzývanie Orfea a jeho ideálu nesmrteľnej lásky, pričom sa tu (podľa Pišút a kol.) zjavujú tri roviny: Orfea zabili spité bakchantky, dnešného básnika nanajvýš hyterky; Orfeus hynul pod kameňmi, básnik sa topí v banalitách; Orfeus, hľadajúc v piesni „elementárny tvar básnického výroku“, rúca spoločenské i prírodné konvencie, kým náš básnik je nimi zväzovaný; Orfeus si uskutočňuje ideál v trúchlivej samote, kým moderný básnik nemá ani jedno, ani druhé. Teda niet už nežnej Eurydyky, je iba vrešťavá a chtivá Mici, ako niet orfeovského spevu, čo by prinútil bohov rešpektovať žiadosti a výzvy básnika.

Zhodím putá všednosti a banality, vymyslím si ideál.

Vreštiace kamene. Najprv sa musela prehlušiť báseň, až potom dopadol Tyrzos, Orfea zaliala krv.

Čo sa týka 60. rokov, tak do širšieho kontextu zasadzuje Mihálikovu tvorbu Stanislav Šmatlák, pričom popri neho a jeho tvorbe (Vzbúrený Jób, Tŕpky, Appasisionata) stavia Pavla Horova (Vysoké letné šibenice, Balada o sne, Koráby z Jánova), Ján Kostra (Šípka a slnečnice; Báseň, dielo tvoje; Každý deň, Len raz), Andreja Plávku (Korene; Zbohom, lásky moje,), Štefana Žáryho (Zázračný triezvy koráb, Ikar večne živý) a Vladimíra Reisela (More bez odlivu, Básne o sne); súčasne dodáva, že sa v tomto období vracajú aj básnici staršej generácie, ktorí predtým nepublikovali E. B. Lukáč, Janko Silan, Valentín Beniak a predovšetkým už rehabilitovaný Laco Novomeský (1988, s. 559). Z jeho tvorby uvádza tiež tituly Človek proti slepote, Staromódne poznámky, Trinástu komnatu a Účasť (s. 572).

Rosenbaum a kol. píšu, že po vydaní Čiernej jesene sa Mihálik odmlčal až k vydaniu Trinástej komnaty, ktorá bilancuje celú jeho predchádzajúcu tvorbu a následne sa v Poslednej prvej láske vracia k novým variáciam lyrickej erotiky, predvádzajúc v perfektnej slovesnej realizácii celú škálu klasických strofových útvarov.

O úzkosti, o starobe a o zime
aj o tom, na čom otrocky sme závislí,
čo od prvého vzlyku máme na mysli,
a o čom mlčíme

Mihálikovu ľúbostnú poéziu, najmä Erotikon (ale aj Appasionatu a Útek za Orfeom) Milan Pišút a kol. charakterizujú/je ako neohraničený priestor až skoro výtržností prenikavej racionality a jej odnoží: ironickosti, sarkazmu, satirizmu, pamfletickosti, šľahavej i sebabičujúcej analytickosti. Appassionáta (vášnivo a náruživo) je podľa Pišúta najväčšia lyrická a epická skladba, ktorá podľa A. Bagina v mnohých ohľadoch predstavuje zážitkovú, reflexívnu syntézu celého jeho básnického diela. Ide o príslovečnú mihálikovskú virtuozitu. Bagin tiež píše, že ide o básnikovu cestu od seba, cez lásku až k univerzu sveta. (s. 666).

Z konca 80. rokov je básnické pásmo Nárek, charakteristické intímnou lyrickou výpoveďou. Na prelome socializmu a kapitalizmu vydáva Impertinencie a iné smútky a Pakľučkovú dierku. Po roku 1989 vydáva monotematicky komponovanú zbierku na počesť Jána Hollého Velebný pán z Maduníc. Tú komentuje aj vdova Drahomíra: „On sám mal veľmi rád napríklad zbierku Velebný pán z Maduníc o živote a diele Jána Hollého. Veľmi pekne ju naštudovali v Slovenskom národnom divadle. Postavu Jána hral Robo Roth a bol skvelý.“

Menej známe sú jeho pokusy o detskú poéziu, ktoré uvádza Rosenbaum a kol. v Encyklopédii slovenských spisovateľov (1984, s. 428) so skeptickým komentárom, že poézia Kým ja spinkám bola jednorázovou epizódou, pričom väčší význam mala jeho účasť na preklade teoretického diela K. Čukovského Od dvoch do piatich, preklad výberu z poézie F. Branislava (Zlatý dážď, 1962) a najmä preklad detských básní F. Halasa (Halas deťom, 1965).

Mihálik tiež prekladal antickú grécku a rímsku literatúru (Sofokles, Aristofanes, Publius Ovidius Naso), poľskú poéziu, ale taliansku, francúzsku a americkú literatúru. Preložil napr. Ferlinghettiho Smutnú nahú jazdkyňu, Molierovho Mizantropa, Wolkrovo básnické dielo, Bezručove Slezské písně či Raport od Fráňa Šrámka. Rosenbaum a kol. v Encyklopédii slovenských spisovateľov (1984, s. 428) zdôrazňujú, že sa Mihálikova podarilo pri zachovaní formálnych osobitostí originálu priblížiť antické umelecké texty dnešnému čitateľovi prostredníctvom modernej reči. Autori oceňujú aj preklady klasickej a modernej poľskej poézie (J. Lec, Dobrowski, Szymborska) a špeciálne dotyky s poéziou J. Tuwina. Mihálik bol podľa autorov schopný zvládnuť najnáročnejšie básnické techniky vďaka hlbokému literárnemu vzdelaniu, preto sa mu podarilo preložiť autenticky svetové diela Moliera, Petrarcu či Ferlinghettiho do slovenčiny. Podľa autorov ide dokonca o zakladateľa umelecky náročnej metódy slovenského básnického prekladu. Podobným záverom končí aj Milan Pišút v Encyklopédii (s. 667), keď píše, že Mihálik, ako reprezentant slovenskej prekladateľskej školy, organicky zviazal národnú kultúru s najvyššími vrcholkami dejín svetovej literatúry.

ĎALŠIE REAKCIE LITERÁRNEJ KRITIKY

• Odkazujeme. Vojtech Mihálik, Trnava: Nikdy sme nečítali veci také dokonalé od pätnášťročného. Dar reči rovno zázračný. (1941)
• Miroslav Válek: Rovnováha nielen ideová, ale aj formálna. Motív anjelov, ktorým v zbierke Mihálik tak virtuózne narába, to nie je iba čaro pojmu. To je i veľmi účinný kompozičný prostriedok, ktorý zbierku tak pekne sceľuje. Nemôžem si nevšimnúť Mihálikovu záľubu v určitých epitetách (múdry, dobrý), ktoré síce naštrbujú celkovú kvalitu zbierky, ale skrývajú v sebe jedno, zatiaľ ešte veľmi vzdialené nebezpečenstvo, stereotypnosť. (1948)
• Karol Rosenbaum: Mihálik už v prvej zbierke ukázal svoj veľký básnický talent, i keď stál v znamení ideológie, čerpajúcej základ v idealistickom nazeraní na všetku problematiku. Jeho poézia bola spiritualistická, čo viedlo k bezmocnosti, známej u všetkých básnikov, zabiehajúcich do metafyziky. (1950)
• Alexander Matuška: Mihálik vyšiel zo seba a stal sa definitívne básnikom, pre ktorého existuje vonkajší svet. … „Ó vaše srdcia idem hrať,“ povedal Mihálik v úvode. A vyhral, dostal sa k našim srdciam, lebo sa mu jeho slová k nám naozaj predriapali cez srdce. (1952)
• Jozef Bžoch: Veľa pravda mal, kto povedal, že ak má poézia pôsobiť, musí byť písaná srdcom. … Ak v „Anjeloch“ vyznával sa Mihálik zo svojich najsúkromnejších žiaľo a lieky na ne hľadal vo vertikálnom blúznení, tak jeho druhá zbierka „Plebejská košeľa“ preráža túto úzku individualistickú obruč básnika, zahľadeného do seba a nad seba, nie okolo seba; básnik zospoločenštel a jeho bolesťami sú bolesti iných; svet strábiaci sa z hrozných rán druhej svetovej vojny (1952)
• Michal Gáfrik: Ozbrojená láska je menej patetická, je v nej menej romantického, nadchnutého pohľadu na skutočnosť, menej lavínového elánu, revolučnej fantázie. (1953)
• Milan Hamada: Tak ako je Ján Kostra prevažne lyrikom ľúbostným, tak je Vojtech Mihálik básnikom občianskym. … Metaforistický ohňostroj poetistickej a nadrealistickej poézie, ktorý síce obohacuje senzitívnosť človeka a kultivuje ľudské zmysly, znamenal voči tradičnej sociálne poézii hviezdoslavovsko-kraskovského typu predsa len zjavné obmedzenie spoločnenskej funkcie poézie. … V Kronike prehovoril neštylizovaný hlas proletára ako jeden z prvých v našej poézii. Bola v ňom nenávisť, tvrdé slovo, nezlomné presvedčenie o vlastnej nezničiteľnosti, ale aj láska k životu navzdory všetkému a všetkým, citlivé vnímanie krásy tohto sveta so záverečným optimistickým vyznaním. (1962)
• Ľubomír Feldek: Mihálik v (Plebejskej košeli) stojí zoči-voči vzkriesenému mestu, ktoré je jednou z najpatetickejších tém, aké poskytuje lyrike povojnová Európa. A báseň sa skutočne poddáva tomuto faktu, z verša na verš jej pribúda pátosu. … Kniha vyšla v roku 1950, teda v období, ktoré malo, ako každé literárne obdobie, nielen prehry, ale aj víťazstvá: Plebejská košeľa je jedným z nich. Oficiálna požiadavka, aby socialistická kultúra zobrazovala boj tried, sa stretla u Mihálika s autenticitou osobného zážitku. Nemusel si triedny pohľad na svet osvojovať: mal ho v krvi a mohol ho spontánne vysloviť. (1980)
• Július Noge: To, čím Mihálik v najlepších básňach strháva, nie je pozlátkový pátos, to je sila presvedčenia, zanietenia, s akým píše básne na tieto „veľké témy“. Mihálik je lyrik, ktorý vie a hlása to, že lyrika nie je v uplakaných citoch, že lyrika je aj hnevlivá, aj nenávistná, keď treba. Mihálikova lyrika sa pritom neopiera o príbehy, o zveršované fakty. (1960)
• Andrej Mráz: V týchto dňoch dostali sa na knižný trh dve básnické zbierky. Poéma Laca Novomeského Vila Tereza a kniha veršov Vojtecha Mihálika Tŕpka. Údajne obe knihy čitatelia za krátky čas rozchytali. Čiže dobrá poézia má svojich vďačných a vnímavých čitateľov. (1963)
• Stanislav Šmatlák: Mihálikova publicistická aktivita v týchto rokoch vskutku znamenala jeden z významných „postov revolučnej barikády“ (D. Okáli) v zápase za udržanie kontinuity socialistického vývinu našej kultúry i spoločnosti. Ak sa pozrieme na polstoročnú tradíciu slovenskej socialistickej literatúry, nepochybne zbadáme, že jednou z jej charakteristických čŕt bolo utváranie organickej osobnostnej jednoty medzi umelecky tvorivým gestom spisovateľa a jeho priamo publicistickou angažovanosťou. Domnievam sa, že odkaz tejto tradície – v danej črte najplnšie reprezentovanej dielom básnika a publicistu Laca Novomeského – je aktívne prítomný i v našej súčasnej literatúre. Dôkazom toho je aj publicistická tvorba básnika Vojtecha Mihálika, zápasiaca o to, aby sme vnímali skutočnosť bez fetišov idealistického myslenia, aby sme sa dívali na ňu jasným zrakom srdca i rozumu a uvideli v nej – pravdu socializmu. (1974)

K postmodernistickým výkladom alebo politika pod rúškom „textológie“

Analýzu Mihálikovho diela tiež realizoval pracovník t. č. (2026) progresívne spolitizovaného literárneho ústavu SAV Martin Navrátil, ktorý však neprekročil ideologické bariéry súčasnej doby, čo dokazuje aj jeho osobné správanie (v duchu „cancel culture“ autorovi tohto článku znemožnil vystúpenie na podujatí k jeho storočnici, resp. urobil to tak, že svoje vystúpenie podmienil nevystúpením autora tohto článku, čím sa prakticky zachoval ako typický „normalizátor“ kultúry; vo vystúpení na to upozornil podpredseda Matice slovenskej Peter Schvantner). Na kauzu Navrátil, Mihálik a Perný som reagoval v špeciále Pernycastu.

V roku 2019 vydal knihu Pramene ranej poézie Vojtecha Mihálika a v roku 2021 Neznáme dielo Vojtecha Mihálika, taktiež sa podieľal na „rekonštrukcii“ zbierok Brána, ktorú vydalo VSSS a Ruža (SAV, 2021). Navrátil sa, napr. v prípade Ruže, rozhodol zrekonštruovať dielo (tzv. textovo-kritické úsilie z vyškrtaných častí urobiť porovnávaním kombinácií verzií textov „ideálne dielo“) na základe Mihálikovej pozostalosti, čo je zaujímavý experiment, avšak ak ide o ideologicky predpojatého autora (čo priamo dokázal svojim cenzorským správaním), prináša to riziko dehonestovania a prekrútenia celého Mihálikovho odkazu.

Sám autor uvádza, že napr. v prípade Ruže sa opierajú o chimerickú snahu nájsť autentický či ideálny text vedúci k radikálnym zásahom v rozpore s historickou identitou diela (zachoval sa rukou poznačený zoznam a jednotlivé básne obsahujúce viacero genetických vrstiev) (s. 8). Sám autor priznáva, že využíva špekulatívny postup (s. 9). Autor akoby chcel zmeniť dejiny, vydať, čo bolo nevydané, a tým ukázať Mihálikov „skrytý vývoj“. Navyše sám autor uvádza, že „Žiadne doklady o tom, žeby sa V. Mihálik pokúšal vydať Ružu, nemáme.“ Uvádza dokonca, sám, že problémy pri rekonštrukcii boli takej povahy, že ich nebolo možné s istotou vyriešiť tak, že sa zachová pôvodné znenie. Autor píše o klasifikácii škrtu, ktorý predstavuje nárok na komplexnosť a exkluzivitu, takmer matematickú túžbu presne opísať situáciu bezo zvyšku a neponechať žiadny priestor na pochybnosti (s. 24).

Autor píše, že jeho rekonštrukcia sa bude pohybovať na hypotetickej, eventuálnej a pravdepodobnej rovine, a dodáva, že aj voľba znení básní je subjektívna (s. 45). Šialene postmodernistické postupy autor ťahá do úplných extrémov, keď dokonca analyzuje jednotlivé škrty: okamžitý, poznačený atramentom rovnakej farby, eliminácia segmentu poznačená ceruzkou atď. Pripomína to známy citát z filmu Pelíšky: Teda, to muselo dát příšernou práci. Přitom taková blbost, co? Obzvlášť, keď si uvedomíme, že Mihálik vydal vyše 25 zbierok básní, ktoré sú kvalitné, zabudnuté a stále čakajú na podrobnú analýzu. Toto by mal byť už iba akýsi bonus track, čerešnička na torte.

Prečo si autor vybral zrovna analýzu rukopisov z raného obdobia a venoval tomu toľko energie je otázne. Žeby to bolo preto, aby sa prekryla a vytesnila napr. jeho autenticky socialistická tvorba? Odpoveď nechám na čitateľa. Ak autor v knihe Neznáme dielo Vojtecha Mihálika píše, že poznanie Mihálikovho diela podlieha predsudkom, ku ktorým vraj prispieval neraz sám autor, a pre komunistické vlády bola jeho raná tvorba tabuizovaná (s. 12), nerobí postmodernista presne to isté, ak si vyberá z Mihálikovho diela iba čerešničky, ktoré vyhovujú jemu, ignorujúc ostatný rozsiahly a monumentálny prínos pre slovenskú poéziu, a áno, aj v zmysle jeho tvorby pro-socialistickej, čo napokon sám vyčíta Tollarovičovi v kontexte jeho odmietnutia proti-vojnovej tvorby (s. 13)?

Ak si však autora zasadíme do kontextu súčasnej doby a celej Navrátilovej snahe zrelativizovať Mihálika ako socialistického básnika, tak autorov citát, že Šmatlák prerobil Mihálika z katolíckeho intelektuála na komunistického (s. 15) vyznieva smiešne a pokrytecky. A keďže Martin Navrátil si rád domýšľa, po prečítaní Hamadovho antikomunistického doslovu (alebo skôr rýdzo subjektívneho politického manifestu, ktorý nemá s literárnou vedou nič spoločné) k Mihálikovmu dielu možno tušiť jeho motivácie. Hamada tu zdôrazňuje, že treba prekopať Mihálikove začiatky a v súvislosti s jeho poslednou zbierkou Rodisko píše, že Mihálik po novembri nenašiel Atlantídu, podľahol omylu, že ju nemožno vybudovať a tento omyl vtĺkal do hláv aj iným (Mihálik 2010, s. 590) (ktovie, čo by na takéto Hamadove „zistenie“ povedali v Číne, kde stále „veria v Atlantídu“, kde má komunistická strana sto miliónov členov, z toho 23 miliónov vo veku do 35 rokov).

A hlavne, ak títo ľudia v postmodernistickom duchu kritizujú socialistickú spoločnosť, normalizáciu či kádrovanie ľudí, prečo sa správajú presne tak isto, ako všetci tí, čo socializmus práve takýmito praktikami deformovali?

Navrátilove knihy teda vykazujú typicky postmodernistické, rekontexualizačné tendencie vo vzťahu k dielu Vojtecha Mihálika (na jednej strane Mihálika rehabilituje pred dobovou ideológiou odmietnutím marxistického alebo socialistického chápania jeho tvorby, na druhej strane tým celú jeho tvorbu dekonštruktivisticky relativizuje do akejsi ambivalentnej roviny, podobne ako tvorcovia „nových príbehov“ pre budovy socialistickej moderny). Pracuje s kategóriami ako estetická hodnota vývin autora historická pravdivosť, čo je súčasne prístup hermeneutický (využíva postmodernú senzitivitu (pluralita, kritika ideológie), ale zostáva zakotvený v hermeneuticko-historickom prístupe). Navrátil využíva aj postmodernistické grafické postupy (druhá polovica jeho rekonštrukcie Ruža je doslova hore nohami). Návratilov prístup je teda syntetický, post-ideologický a hermeneutický model interpretácie, ktorý si z postmoderny preberá kritickosť, ale nie jej radikálny relativizmus. Nie je to však v konečnom dôsledku popretím ideového odkazu Mihálikovho diela? Je otázna tiež, či by autor súhlasil s vydaním niečoho, čo sa napokon sám rozhodol nevydať, čo je otázka etická, obzvlášť pri fenoméne tak osobnom ako je poézia. Každopádne treba dodať, že Vojtech Mihálik bol kvalitný poet, a snáď, možno aj Navrátil experiment napomôže k poznaniu jeho diela.

Poznámka: Nejde však o jediný prípad. Sektička ľudí s jediným správny názorom (roky cenzurujúca a z verejné sféry vylučujúca umelcov z „druhej strany barikády“), spojená s týmto liberáln…, ehm, teda literárnym ústavom, ktorá tvorí uzavretú bublinu ideologických (nielen formálnych) postmodernistov (mimoriadne agresívnych v presadzovaní cancel culture), mimochodom trendu, ktorý je už vo svete dávno na ústupe ako prekonaný, podobne dekonštruovali napr. Alexandra Matušku, z ktorého takmer urobili vlajočkára a sluníčkáře. Ich zjavné prepojenia na protesty tzv. Otvorenej kultúry a ich kultúrny štrajk, vyslovene politicky angažované osobnosti, média typu extrémne woke liberál-vraj-left médium Kapitál, libe… literárnu súťaž (len pre svojich) zvanú Anasoft litera, progresivistické Artforum, (ne)závislú sieť politických kultúrnych centier Progresívenho Slovenska zvanú Anténa či známy nenávistný Denník N, ktorý pravidelne propagujú, to len dokazuje (ale to je na iný a samostatný článok). Každopádne vyberať si čerešničky a dezinterpretovať odkaz celých osobností 20. storočia, predovšetkým socialistických osobností, je metódou, ktorá je typická pre t. č. (cca. od 2014 po koronové časy až k súčasnosti) prevládajúcu woke ideológiu. Témy typu štúdium maskulinity to iba dokazujú.

POLITICKÉ ANGAŽOVANIE, ALE AJ ZAZNÁVANIE BÁSNÍKA

…nezaškodilo by, keby ministri sveta museli povinne písať verše. A hádam by bolo na svete lepšie, lebo by bolo menej priestoru na rozmýšľanie o ničení ľudí a smrtonosných zbraniach.

Vojtech Mihálik v rozhovore pre televíziu

Do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia bol uvedený ako nominant Slovenskej národnej rady za volebný obvod Západoslovenský kraj, pričom zasadal až do roku 1981. Získal Štátnu cenu Klementa Gottwalda, Rád práce, titul zaslúžilého a neskôr národného umelca.

V roku 1967 sa zúčastnil 4. zjazdu Zväzu československých spisovateľov na ktorom predniesol zdravicu za Laca Novomeského, pričom v roku 1968 bol stúpencom federalizácie Československa, čo je rozhodne pozitívna vec.

Mihálikove humanistické postoje sa v jeho tvorbe pretavujú kritikou kapitalizmu, militarizmu, varovaním pred hrozbou vojnových konfliktov, čo je mimoriadne aktuálne aj pre 21. storočie. Taktiež sa venoval osudom opustených a bezdetných žien, starých židoviek poznamenaných vojnou, čo uvádza v kontexte zbierky Tŕpky Imrich Sedlák. To taktiež Mihálikovmu pozitívnemu a humanistickému odkazu a nadčasovosti napomáha.

Mihálik sa snažil o vychovanie nových básnikov ľavicového a komunistického razenia, pričom kritici dodávajú (napr. slovenská Wikipédia, avšak bez zdrojov), že sa etablovali „iba traja až štyria“, pričom neuvádza mená. Taktiež sa špinu na Mihálikovo meno snažila nakydať spisovateľka Kapitáňová, ktorá si po desaťročiach spomenula, že ju vraj sexuálne obťažoval v duchu „MeToo“, na čo reagoval Ľubomír Feldek slovami: „Je to módna vlna, keď si obťažované ženy po 30 rokoch spomenú, že boli obťažované. Celý ten hollywoodsky problém sa mi zdá smiešny. Ohľadom pána Mihálika nič neviem, nechodil som tam a nie som žena. Jediný básnik, ktorý si dovolil na mladú autorku, som bol ja a takto som zbalil svoju ženu a som s ňou šťastný až dodnes.“ 

Kampaň proti Mihálikovi komentuje aj jeho manželka, vdova na PLUS7DNÍ: „Po jeho smrti sa na neho nenašlo dobré slovo. Písala som všetkým riaditeľom televízií aj rozhlasu a nič. Informujú o tom, že má narodeniny Céline Dion, no o ňom mlčia. Aj teraz má výročie smrti a nikto si nespomenul. Ako keby neexistoval. Popritom jeho dielo je obrovské…“

V roku 1968 odmietol inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa (podľa Sedláka na to reagoval skladbou Rekviem ako výpoveďou lyrického subjektu k týmto udalostiam). Taktiež vystúpil v tom istom roku spolu s Novomeským a Válkom z redakcie Kultúrneho život pre nesúhlas s pro-izraelskou prezentáciou arabsko-izraelskej vojny, čo bolo tiež sprevádzané kontroverziami. Na opačnej strane konfliktu stáli napr. Mňačko, Kaliský, Špitzer, Földvári, Nadubinský, Olšinský či Kalinová. Tejto téme sa venuje napr. Jozef Liekert v knihe Mňačko a Izrael. Oficiálny výklad týchto udalostí v intenciách doby nachádzame napr. encyklopédii SLOVENSKO, časť III. KULTÚRA (1980, s. 25), kde sa píše, že v spisovateľskej obci došlo diferenciácii, pričom odpoveďou na antisocialistické výpady Kultúrneho života bolo obnovenie NOVÉHO SLOVA Novomeským, Válkom, Mihálikom, Mináčom a Matuškom. Mihálik teda prispel po boku Novomeského, Mináča, Válka k obnoveniu Husákom založeného NOVÉHO SLOVA, ktorý v tom čase bol vydávaný v náklade 50 tisíc výtlačkov, čo opäť uvádza encyklopédia SLOVENSKO (1980, s. 653). Taktiež sa tu uvádza v súvislosti s edíciou Slovenských spisovateľov, ktorá t. č. vydávala spisy V. Mináča, básnické dielo L. Novomeského, spisy Kostru, Bodeneka, Matušku, Lukáča, Plávku, Horova, Hečka, Haľamovej, Figuli, Fábryho, Beniaka, Zgurišky, Letza, Švantnera, Bednára, Lajčiaka, Žáryho, Horáka a samozrejme Mihálika (s. 536).

S Vojtechom Mihálikom, ako aj s mnohými ďalšími slovenskými osobnosťami 20. storočia sú samozrejme spojené aj politické kontroverzie. Údajne sa angažoval proti publikovaniu niektorých básnikov, čo pre objektívnosť treba uviesť, aj v kontexte toho, že bol straníkom, takže v tomto zmysle nesie aj morálnu zodpovednosť. Naopak, napr. Novomeský bol v tom čase už odstavený z verejného života, takže za podobné veci nemohol niesť zodpovednosť. Každopádne vdova po Mihálikovi to hodnotí nasledovne:

„A kto nebol v jeho postavení v strane? Keď robil Predsedu spolku slovenských spisovateľov, prezident Husák mu vyslovene prikázal, aby pricestoval do Prahy, pretože ho potrebuje ako predsedu snemovne ľudu. Predsedom zväzu slovenských spisovateľov sa stal Andrej Plávka a keď sa manžel pri najbližšej príležitosti vrátil domov, Plávka už bol na tej stoličke tak prirastený, že manžel mu ju už nechal… Nemôžem ani nechcem súdiť kritikov ani manžela, no ľahostajnosť a zabudnutie jeho diela je pre slovenskú kultúru neodpustiteľné…“

PLUS7DNÍ citujúce Hamadu (ktorého ideovo postoje sú antikomunistické) však dodáva, že Vojtech Mihálik patrí k najcelistvejším a najkomplexnejším básnikom slovenskej literatúry. Hamada tiež vyhlásil, že bez neho by nebolo Milana Rúfusa. Treba opätovne zdôrazniť, že ide o literárneho kritika, ktorý bol dlhodobo proti ľavicovým a komunistickým básnikom, takže ak ho uznáva aj on. Pre vyváženie, Imrich Sedlák zase píše, že zaujíma „nie bezvýznamné miesto vo vývine povojnovej slovenskej poézie, hoci zďaleka nie všetko z nej predstavuje najvyššiu umeleckú hodnotu“ (s. 321), pričom mnohé je poznačené ideológiou.

Faktom je, že Mihálikove zbierky vyšlo vo vyše 20 knihách v českom, bulharskom, maďarskom, poľskom, ruskom, pričom sám prekladal významné diela od antiky až po beatnickú poéziu, čo ho jednoznačne radí medzi významné osobnosti slovenskej literatúry s európskym až svetovým presahom.