Blog Lukáša Perného

Poznámky k divnej ponovembrovej a predvianočnej dobe, ktorú žijeme

Tento blog venujem na pamiatku hudobníkovi,
spolužiakovi a spoluhráčovi z kapely The Waterfall Adamovi Urbanovi,
tvoj boj nebol zbytočný, nebol si a nie si v ňom sám,
tvoja hudba pretrvá všetky hejty, ktoré si musel znášať…
RIP

Už celé týždne, možno aj mesiace sa chystám napísať resp. píšem tento blog reagujúci na spoločenské problémy, avšak neviem z ktorej strany začať. Tých problémov je až priveľa. Čiastočne som sa im venoval v statusoch, ktoré pre iný problém – cenzúry, obmedzovania či ideologicky podmieneného znižovania dosahov na sociálnych sieťach – takmer nikto nevidel.

Možno je to aj pocit bezmocnosti, ktorý strieda hnev a beznádej z toho, ako efektívne funguje propaganda, ako ľahko sa ľudia dajú manipulovať a ako ľahko prebudiť tie najnižšie pudy voči ktorým sú knihy, hudba aj umenie bezmocné. Otázka je, či to komentovať a ako to komentovať. Človek by sa mohol tváriť, že sa ho to netýka, uzavrieť sa do bubliny a ignorovať to. Nemám televízor, vyhýbam sa hlavno-prúdovým médiám, mám zapnutý adblock. Zbytočné, tak či tak vás to neobíde. Nedá sa pred tým schovať nikde, a ak je človek spoločenský a nežije rousseauovsky kdesi na samote, zákonite sa ho to dotkne.

PROPAGANDOU ZAMORENÝ FACEBOOK

Zbesilosť a zdivočelosť sa stala normou okolo 17. novembra 2025. Musia sa nás báť, kričal akýsi hysterický mládežnícky aktivista, na ktorého sa už o pár dní zabudlo podobne ako sa zabudlo na študenta, ktorý nepodal ruku prezidentovi. Krieda zmyla všetku na sociálnych sieťach sofistikovane organizovanú nenávisť. Ale niečo predsa nezostane zabudnuté, text slušnosti Ficom. Citujem T. Klimeka, pretože lepšie by som to napísať nevedel:

Slovensko na vlastné oči 17. novembra, vo sviatok „nežnosti“ a nenásilia videlo a počulo, ako niekoľkotisícový dav jasá nad nepríčetným Murkovým: „Musia sa nás báť!“. Jeden by už za tým čakal snáď iba fakľový sprievod či „noc dlhých kried“. …

Nepríčetné „Musia sa nás báť!“ je potom už len priznané vykričanie pravdy, ktorú všetci dávno poznáme – udržať status quo je možné iba normalizáciou strachu. Vrecia na hlavách, ako ultimátny symbol inštitucionálnej hry na schovávačku predstavovali doteraz obrátený naratív protivládnej rétoriky „Vždy za všetko môže Fico“ (dokonca aj za Cintulu) – teda: „Nikdy za nič nemôže nikto.“ … Všetko zlé vždy robil alebo šíril „niekto iný“. Oni nestavali na protestoch tie ši*enice, oni netvrdili že Fico je vr*h Jána a Martiny, oni nefabulovali zo**ilné perverzie o Blahovi, oni nič…

„Garantom ich morálky“ bolo Z*mri. Teda nie „najvyšší“ ale naopak, najnižšia stoka internetu. Keď sa všetci bezpečne vyvinili, nezostal žiaden známy vinník a pohodlne to mohlo spadnúť na nich – preto vrecia. „Vykúpili“ tak hriechy svojich spolusúputníkov aktom sebe vlastným – neobetovaním sa. Išlo teda o akýsi inverzný náboženský akt vykúpenia (ne)hriešnikov. A tak sa v Ľudovej krčme rozhodlo, že vrecia viac netreba a že v spoločnosti, kde už zlo rozozná hádam každý, môže mať „hudba nenávisti“ konečne svoju tvár. …

Po tom, ako rezignovali na hru na slušnosť – akceptáciou a adoráciou vulgárnej oplzlosti ako „názoru“, podarilo sa im v priebehu jedného týždňa zhodiť z pódia aj demokraciu a (aspoň predstieraný) rešpekt k inému postoju. Ich večná vyviňovacia hra „To nie my!“ vzala za svoje a omaníkovská pasívna agresia nepodanej ruky prešla do fázy murkovskej Otvorenej nenávisti, ako novej vlny zahrievania (doteraz studenej) občianskej vojny a po novom sa im neprieči už ani zneužívať zjavne mentálne nevyrovnaného adolescenta, túžiaceho po pozornosti za akúkoľvek cenu, na svoje politické hry… Otázne už je iba to, prečo Tóno Heretik v tejto dobe všeobecného šialenstva mlčí a nepíše odvážne „diaľkové“ psychodiagnostiky, ako pred rokom…

Ale odľahčím to aj statusom mojej obľúbenej spisovateľky Gabriely Rothmayerovej:

Popradský muro, ktorý podľa vlastných slov nemá nič spoločné s opozíciou, dnes v Bratislave na tribúne reve: „Kričte, musia sa nás báť!“ Jaj, ale som sa zľakla 🙂

Ale teraz vážne. O čom ste sa NIKDE (snáď okrem DAV DVA) nedočítali je nasledovné: Čírou a nekonečnou náhodou sa pred 17. novembrom zaktivizovali aj Britmi platené stránky ako (NE)CHEM TU ZOSTAŤ či Post Bellum. Okolo 29. septembra META zmenila algoritmy čo vyvrcholilo ešte väčšou a až okato radikálnou zmenou, ktorá sa udiala asi 3-4 dni pred 17. novembrom. Facebook bol doslova zaplavený propagandou, nenávisťou a trollmi (zmapované to je tu). Následky tejto nenávistnej kampane sa prejavujú v spoločenskej realite bujnejúcou nenávisťou v uliciach, baroch, námestiach, ale aj v domácnostiach či vzťahoch. Rozoštvávajú spoločnosť na denno-dennej báze, klamú, manipulujú a hejtujú. A kto to robí? Profesionálni propagandisti, ktorí sa dnes oháňajú eufemizmami (alebo eufeminizmami?). Lucia Hubinská to na DAV DVA vyjadrila presne: Masívne mobilizačné kampane vlád, verejno-zdravotnícke kampane, vojnové PR, či marketingové operácie korporácií sa v tejto literatúre takmer nikdy nenazývajú tým, čím v skutočnosti sú. Namiesto toho sa zahaľujú do eufemizmov ako “public relations” či “strategická komunikácia”. 

KEĎ PROPAGANDISTI NÁLEPKUJÚ SLOVOM PROPAGANDISTA

V takejto jazykovej hre sa tak DAV DVA stal najskôr zo strany poslankyne PS konšpiračným, neskôr po zverejnení tlačovej správy v TASR už „iba“ propagandistickým (žeby to bolo preto, že systematicky odhaľuje propagandu propagandistov?). DAV DVA reagoval anketou do ktorej sa zapojili umelci, spisovatelia, literáti aj aktivisti. Toto sú presne tie neférové hry v bahne propagandy. Keď DAV DVA okolo 17. novembra zverejnil stovky propagandistických statusov, ktoré vyprodukovali profesionálni propagandisti, teda PR manažéri a marketéri a zaplavili ním Facebook, ostalo nekonečné ticho, nikto nehovoril o propagande. „Druhá strana“, ktorá produkuje propagandu na denno-dennej báze však vidí propagandu iba pri ľuďoch, s ktorými ideovo nesúhlasí. Ak som vyššie citoval T. Klimeka v tom kontexte, že zmyslom ich existencie je o. i. aj usilovanie sa o našu neexistenciu alebo naše vymazanie z dejín, tak príklad internetovej cenzúry sprevádza aj moment zastrašovania či škandalizácie niečoho, čo je v demokratickej spoločnosti legálne a normálne. Ak môžu existovať desiatky liberálnych médií, prečo by nemalo právo na existenciu aj jedno ľavicové, ba dokonca aspoň v podobe ročenky?

ČO NEPOVEDALA PANI „POSLANECTVO“

Napriek tomu, že všetky financie išli iba na tlač, nestačilo to. Dokonca aj to fanatická poslankyňa nedokázala predýchať a prečítali si svoj pripravený text do svojho nenávistného videjka, aby ukázala prstom v štýle „vidíte, to sú oni, do nich“ alebo „musia sa nás báť“? Že ide o 5000€ určených iba na tlač (že sme sa všetci vzdali honoráru), a že ročenka obsahuje informácie o osobnostiach, ktoré majú štáto-tvorný a kultúro-tvorný rozmer už zámerne pomlčala, napriek tomu, že to redakcia niekoľkokrát zdôvodnila.

Vraj v DAV DVA sú rozhovory s predstaviteľmi SMERu. Áno sú (a prečo by nemohli byť? Nežijeme snáď v demokratickej spoločnosti, kde má právo na názor aj ľavičiar, národniar, sociálny demokrat či socialista? Alebo majú právo mať svoje média iba „progresívni liberáli“?), rovnako ako rozhovory so spisovateľmi ako prof. Leikert, Peter Jaroš, Vladimír Skalský, umelcami ako doc. Harangozó, Štefan Kvietik či Deana Jakubisková, vydavateľmi a organizátormi regionálnej kultúry (napr. 1, 2, 3), propagátormi kooperativizmu (1, 2), predstaviteľmi zahraničných kultúr (kubánskym veľvyslancom, srbskými spisovateľmi a kultúrnymi činiteľmi) či dokonca s ľuďmi, ktorí boli pred rokom 1989 v konflikte so vtedajším politickým usporiadaním ako J. Rezník st. či J. Mikloško. To už taktiež nebolo povedané. Prečo to nebolo povedané? Zamlčiavanie faktov a zastieranie pravdy je totiž manipulatívna metóda, ktorú títo ľudia pri špinení druhých používajú na denno-dennej báze. Po desaťročnej skúsenosti s tými najzákernjšímí anti-kampaňami by som o tom vedel napísať na samostatnú knihu. Aj Adam Urban by mohol, žiaľ už nie je medzi nami, no urobil o tom desiatky videí. Problém však je, že sa tu naozaj nehrá fér. Ak príspevok, ktorý vás osočuje, uráža, klame alebo manipuluje má 1000 čitateľov, a vaša odpoveď napr. v dôsledku shadow-banu na sociálnej sieti tak 10 až 30, je to maximálne neférová hra, v ktorej sa ťažko môžete brániť. Ale oni to veľmi dobre vedia. Každopádne, bojujeme ďalej tým, že robíme zmysluplné veci. Inak, podnadpisom chcem spropagovať vynikajúci článok dr. Moyšovej k téme absurdity tzv. inkluzívneho jazyka (poslanectvo, študentstvo, predstaviteľstvo, atď. ktoré už aktívne používa napr. bizarná otvorená kultúra), ktoré sa snažia naši novodobí „pokrokári“ alebo „pokrokárstva“ presadiť.

11. DECEMBER 2025, ČO BY POVEDAL HURBAN?

11. december 2025 bol v podstate vyvrcholením tohto úpadku politickej kultúry na Slovensku (brutálne útoky na ženy, ktoré iné ženy, ktoré sa tak často odvolávajú na ochranu žien, pravda, ak sa to týka iba ich), navyše v čase adventu. Otázkou je, čo by na to povedal sám zakladateľ Slovenskej národnej rady Jozef Miloslav Hurban, keby sme mali stroj času a mohli by sme mu ukázať ako vyzerá slovenský parlament, ale aj slovenskú spoločnosť v roku 2025. Moja kamarátka to povedala tak, že v podstate tá nenávisť medzi „neprogresívcami“ a „progresívcami“ je v spoločnosti analogická snáď, dnes už našťastie zažehnanej nenávisti medzi katolíkmi a evanjelikmi. Problémom však je, že iniciátormi tejto nenávisti a spoločenského rozkolu sú dokázateľne od roku 2014 tí „progresívnejší“. Zacitujem T. Klimeka: Oni chcú vymazať našu existenciu. Ak nie priam z*streliť či zavrieť, tak nás aspoň „odpratať“ mimo svojho zorného poľa. My chceme naopak len uznanie a diskutovať na rovnakej slobodnej platforme… Prezentovať tieto rozdielne animozity ako n*návisť „bez prívlastkov“ a dávať ich na roveň znamená mlžiť podstatu. Otrokár a otrok sa n*návidia. Eliminovať n*návisť celkovo znamená víťazstvo otrokárov. Je to „boj na jejich hřišti“. Oni nás chcú „znevoľniť“ (v zmysle c**zorských praktík, r*gulácie sociálnych sietí atď.), my ich však nechceme „gi*otínovať“ (iba sa dožadujeme práva byť vypočutí).

NENÁVISŤ AŽ ZA HROB

Nenávisť zachádza dokonca až za hranicu života a smrti. Dám konkrétny príklad. Zomrel mi kamarát, kedysi aj spoluhráč a spolužiak, talentovaný hudobník Adam Urban, ktorý si tiež na tieto veci dovolil mať svoj názor, ktorý preosiala osobná skúsenosť s cenzúrou (pretože nemal ten správny názor, rušili mu koncerty a stal sa terčom špinavej kampane, ktorá ho často vyprovokovala až k rovnako vulgárnym reakciám, k čomu mám do istej miery pochopenie, pretože tie extrémne nenávistné, zákerné, podlé a neférové metódy boja, ktoré používa tá „druhá strana“, majú sklon človeka vyprovokovať k agresívnej reakcii). Adam Urban je mŕtvy, ale ich nenávisť je tak veľká, že mi jeden z nich pod jeho videom napísal: Už ti neodpovie. Tejto odpovedi predchádzal vyrehotaný smajlík. Ani smrť im už nestačí?

PROTEST PROTI POKROKU ALEBO PROTEST PROTI CENZÚRE?

V ročenke DAV DVA som napísal, že sa spoločnosť bude musieť zjednotiť. Ale toto zjednotenie je bez sebareflexie nemožné. Treba povedať, že hlupáci sú na obidvoch stranách, ale iba jedna z tých strán má médiá, moc, peniaze a hlavne možnosť masovo ovplyvňovať ľudí. Vplyv neliberálnej, neprogresívnej časti spoločnosti je v mediálnej sfére skôr iba buchnutím päste do stola. Ale nerád používam sto krát opakované „liberálny“ a „progresívny“, pretože v zmysle ochrany slobody slova sa cítim byť liberálnym, rovnako ako sa cítim byť skutočným pokrokárom, pretože skutočný pokrok sa dnes deje v Čine. Slová liberálny a progresívny totiž propagandisticky obrátili a úplne zmenili ich význam. Navyše, môžu sa „demokratmi“ nazvať ľudia, ktorí v podstate vyprodukovali Cintulu a ich líder sa otvorene hlási k štátnej cenzúre, ktorú po prevzatí moci navyše hodlá opakovať v ešte väčšej intenzivite? Aj preto ma napr. síce na jednej strane potešilo, že vznikol protest proti cenzorským a šialeným praktikám tzv. progresívcov v Košiciach, no zároveň nahrali na smeč samotným progresívcom, ktorý tento protest naschvál dezinterpretovali ako protest proti pokroku. Problémom tohto protestu bolo, že nemal žiadnu pozitívnu víziu a pospájal sa pell-mell od anti-covidových záležitostí, cez odpor voči cenzúre až po protest proti postmodernej agende. Spájanie na základe odporu však nestačí, to sa mi overilo za posledné roky.

Aj preto som na pôde projektu DAV DVA predostrel s kolegami dve pozitívne vízie: MINÁČOVSKÚ ĽAVICU (teda tú normálnu, nie vyšinutú „bruselskú ľavicu“) a NÁRODNÚ NEOMODERNU ako platformu pre modernú koncepciu slovenskej kultúry, alternatívu voči popperovskej „otvorenej kultúre“. Obe koncepcie sa v praxi kultúrnych aktivít snažím aj realizovať či už na úrovni konferencií, vernisáží, odborných podujatí či publikačnej činnosti. Slovensko potrebuje pozitívny program, a ono ho v podstate skryte aj má, len nie je dostatočne zadefinovaný (sociálny, národný, antifašistický, slovanský, kresťanský), ale to sme už odbočili. Akú alternatívu ponúka „druhá strana“? Slovensko bez identity, ultrakozmopolitný model, kde sa viera v Krista zmení na vieru v EU a NATO? Slovensko, kde bude mať akási aristokratická psuedoelita vedená pánom Šimečkom st., ktorého svojho času stihol tesne pred smrťou okomentovať aj baťko Mináč ako postpubertálneho odroňa, ktorý si ani neuvedomuje zmysel jazyka, programom nenávisť voči väčšinovej časti obyvateľov?

MATUŠKA A MINÁČ BY DOSTALI BAN

Keď veľký a tvrdý literárny kritik Alexander Matuška v davistickom duchu kritizoval slovenskú tradíciu, konzervativizmus a zápecníctvo, a v tej dobe oprávnene, dnes sme dostali na opačnú stranu extrému, teda k absolútnemu popieraniu vlastných tradíciaií, národa a identity v mene vyšinutej koncepcie progresivizmu, ktorá nemá so skutočným pokrokom nič spoločné. Čoraz viac si však uvedomujem, že ultrakonzervativizmus kritizovaný Matuškom a ultrakozmopolitizmus dneška majú veľmi veľa spoločného. Tá nekonečná servilnosť ku kolektívnemu Západu, aj keby urobil čokoľvek šialené, je rovnako absurdná ako úplne nekritické vzývanie osobností, ktoré sa spreneverili svojim hodnotám, len preto, že sú to predsa „tí naši“.

Začiatkom decembra sme zorganizovali podujatie venované práve Matuškovi a Šmatlákovi. MS bola jediná inštitúcia, ktorá si na nich spomenula. Nikto iný si na nich nespomenul. Kým jeden patrí k bardom slovenskej esejistiky, druhý je zakladateľom literárnej historiografie, čo správne poznamenal na podujatí Dalimír Hajko. Matuškove eseje iba začínam čítať, nepoznám jeho tvorbu tak dobre, ako tú Mináčovu. Každopádne ma zaujala jeho odvaha kritizovať nekritizovateľné, provokovať a nebáť sa vyjadriť svoj názor. V dnešnej dobe by rozhodne skončil na zozname cancel culture. Vtedy cenzurovali konzervatívci a hlasisti, dnes cenzurujú „pokrokári“. Vedeli by o tom hovoriť Monty Python, Rowan Atkinson, Roger Waters, Jožo Ráž, Henry Toth, Konyk, Jordan Peterson, Noam Chomsky,  Peter Batthyany, Oskar Rózsa, ale aj Johny Depp či Helena Bonham Carter. Všetko je naopak…

KREATÍVCI BEZ KREATIVITY

Pôvodne som tak chcel pomenovať samostatný blog, no zatiaľ to vyriešim iba krátkou poznámkou v podkapitole. Hovorí sa, že žijeme v dobe kreatívnej, že klasické povolania striedajú v dôsledku post-industriálnej spoločnosti tie kreatívne. Je však paradoxom doby, že tí najmenej kreatívni a najmenej originálni ľudia sa vyskytujú práve medzi kreatívcami. Dokazuje to fakt, že je medzi nimi toľko mlčiacich alebo dobovej ideológii konjunkturalisticky pritakávajúcich ľudí. Skutočne kreatívny človek nedokáže totiž dlhodobo fungovať v ideologických mantineloch nekonečnej a nekritickej lásky k EU a NATO. Oni to však dokážu. Opakujú sa, používajú dokola tie isté schémy. V podstate aj kultúra opakovaného vtipu zvaného meme, rehotanie sa na chlapovi v parochni a sukni, ktorý hystericky napodobňuje ministerku či trápny vulgárny standup, ktorého náplňou je čo najodpornejším spôsobom pošpiniť politického oponenta je ukážkou kreatívcov bez kreativity. Ak je niekto skutočne kreatívny, v takomto prostredí jednoducho nevydrží. Svet politického marketingu je v skutočnosti nekreatívne prostredia. Úroveň kreativity tu je založená iba na tom, ako originálne znemožniť oponenta.

Ak si všetci povedia, že sú iní, v konečnom dôsledku to bude znamenať, že sú všetci rovnakí, povedal svojho času filozof Michael Hauser. Keď som vtedy, asi pred desiatimi rokmi citoval tento výrok, najviac to pobúrilo práve tých, ktorí sa v tom našli, teda ideologických postmodernistov. Dnešné progresívne „umelectvá“, hovoriace o slobode, rozmanitosti a otvorenosti v skutočnosti propagujú kultúru rušenia, čoho dôkazom sú mnohé pôvodne hudobné či umelecké festivaly, ktoré čírou nekonečnou náhodou a zhodou okolností zrazu prešli k téme dezinformácií, hoaxov a propagandy a pozývajú si takých expertov, ktorí počas covidovej dobe aktívne nahlasovali „nevhodný obsah“ na sociálnych sieťach. Slobodu si pomýlili s právom na granty, ktoré iným na FPU odopierali celé roky. Rozmanitosť a kreativitu si pomýlili s propagáciou tých najabsurdnejších konceptuálnych nezmyslov, ktoré vyznáva iba vyvolená sekta, a nad ktorými každý súdny človek iba krúti hlavou. Otvorenosť si pomýlili s vylučovaním všetkých, s ktorými nezdieľajú jediný správny názor na svet. A kto ich kritizuje „uráža ženy“, „šíri nenávisť“, je dezinformátor, propagandista, konšpirátor, volič mafie atď. veď to poznáte. Som z nich už úplne unavený, pretože za 10 rokov nevidím absolútne žiadny „progres“ v ich jednorozmernom myslení. Posúvajú sa jedine vo svojej agresivite, netolerancii a šírení živelnej nenávisti voči všetkým, čo sú proti (to som si zažil aj na vlastnej koži, a zažil si to aj nebohý Adam Urban, zažil si to prestrelením brucha aj premiér SR).

Ako človek, ktorý má veľmi blízko od kulturológie k estetike tiež sledujem onen prerod mnohých mojich bývalých spolu-kolegov z brandže. Pamätám si ich ako hudobníkov, fotografov či filmárov alebo jednoducho umelcov, ktorých prioritou bol záujem o umenie a tvorbu. Pamätám si, ako sme sa stretávali v tvorivých ateliéroch, bavili sa o filme, divadle, hudbe, filozofii, estetike. A nebola všade politika, obzvlášť nie v tak vulgárnej, propagandistickej a primitívnej podobe ako je tomu napr. aj na akademickej pôde teraz. To už dávno nie je pravda. Na univerzitách vznikajú príručky o inkluzívnom jazyku, kreatívne centrá sa stali pobočkami jednej známej politickej strany, kde si všetci unizono verklikujú svoju vernosť kolektívnemu ZÁPADU a hejtujú „zaostalých“ patriarchálnych Slovákov, ktorých považujú za hlúpych dezolátov, ako často opakuje a verklikuje ich vzor pán Šimečka st. Ktovie akoby sa k tomu postavili Vlado Mináč či Alexander Matuška, keby videli tento jednostranný fanatizmus.

Dnes stretávam ľudí, ktorí mali kedysi schopnosť tvoriť aj niečo iné než politiku, ako prvoplánovo vypočítateľnych ľudí, ktorí majú na profilovke nasledovné: 1. ukrajinskú, európsku alebo dúhovú vlajku, 2. som doma alebo som očkovaný, 3. preškrtnutého Fica, 4. volím PS a pod. Im naozaj nevadí, že sa správajú ako jednorozmerné stádo? A ešte si z vlastnej obmedzenosti uťahujú, keď si vzájomne vypisujú „ty ouca“. Herbert Marcuse, paradoxne neomarxista, napísal zaujímavú knihu Jednorozmerný človek. Pravdepodobne tento názov poňali ako manifest. Toto stádovité správanie by som očakával od ľudí, ktorí nemajú fantáziu, schopnosť tvoriť. Paradoxne, najstádovitejšie sa dnes často správajú ľudia, ktorých by mala kreativita živiť. Z mnohých sa stali iba prázdne nádoby, ktoré sú oblepené nálepkou DOŠT BOLO FICA. To je v podstate ich jediný odkaz ľudstvu, ich jediné posolstvo, ktoré po nich zostane, keď odídu z tohto sveta?

Kde sú novodobí Jánovia Smrekovia, Ivanovi Kraskovia, Ursínyovia, Vargovia? Kde sú Galandovia a Fullovia? Kde sú skutočne kreatívni ľudia? Kde sú filozofi? Odpoveď je nikde alebo ich kreativitu spláchla propaganda, kreatívny priemysel, politický marketing lebo sa boja vykročiť z vlastného tieňa a povedať, že už stačilo s verklikovaním jediného správneho názora certifikovaného EU a NATO. Dneska už stačí úroveň humoru a lá Fero Joker v parochni či Psárove vtipy o prdení, v umení stačí zhejtovať socializmus, zanadávať si na zaostalosť Slovákov, zopár kecov o patriarchálnej spoločnosti a v divadle si zakričať ako veľmi treba nenávidieť Fica. A keby Vám z toho všetkého úpadku kultúry, verejného života a spoločnosti raz preplo, tak psychológovia a psychiatri vám rovno dajú diagnózu ficovolič-dezolát a môžete ísť domov.

POSLANIE KULTUROLÓGA

Čoraz viac sa zamýšľam nad svojim poslaním (v kontexte svojho povolania). Etickým a morálnym poslaním humanisticky zameraného kulturológa je prezentovať svoju kultúru svetu a zbližovať svet s vlastnou kultúrou, teda svetové témy a osobnosti prezentovať na Slovensku a slovenské osobnosti a témy prezentovať svetu. A to všetko s cieľom humanizovať vzťahy medzi národmi prostredníctvom kultúry. Z toho dôvodu nikdy nebudem podporovať hrotenie vášní medzi národmi, naopak, v praxi sa budem usilovať o ich zblíženie. Príkladom bolo vystúpenie po boku Dr. Skraka na 3. medzinárodnej vedeckej konferencii Alajosa Bálina (Móra Ferenc Múzeum) v Szegede s príspevkom Victor Vasarely a Slovensko. Aj týmto príspevkom sme chceli dokázať, že aj dva národy, ktoré majú tak zložité historické vzťahy, možno zbližovať cez umenie a kultúru.

To nie je nejaký hlúpy (dnes módny) bezbrehý liberálny kozmopolitizmus, ale autentický vlastenecky uvedomelý internacionalizmus a humanizmus. Rešpektovať a inšpirovať iné kultúry, súčasne chrániť vlastnú národnú kultúru. Nie splynúť, nie glajchšaltovať, nie uniformne preberať, ale inšpirovať sa, tvoriť jednotu v rozmanitosti, súčasne si uvedomovať vlastnú identitu, to by mala byť podstata novej a zmysluplnejšej Európy.

NEMOŽNOSŤ ÚNIKU

Čím viac sa snažíte politike vyhýbať, tým viac si vás nájde. Veľkým omylom je, že únik do sveta kultúry vás oslobodí od politiky. Naopak, kultúra je bitevné pole súčasnej politiky, obzvlášť v kontexte pochodu inštitúciami (kto rozumie, nemusím viac vysvetľovať). Práve v kultúre sa totiž vedie intenzívny boj o uznanie a neuznanie, o legitimizáciu a delegitimizáciu, boj na život a na smrť vo verejnom priestore. V takto toxickom prostredí sa tvorí veľmi ťažko a najviac trpí kultúra, ktorá čelí na jednej strane extrémnemu kozmopolitizmu (otvorená kultúra), na druhej strane nacionálnej uzavretosti (odmietanie alebo úplné popieranie iných kultúr, ale aj moderny). Zdravý stred, teda moderná koncepcia kultúry, ktorá môže byť súčasne vlastenecká, moderná, ale aj internacionalisticky pokroková je v takom informačnom chaose a propagandistickom prostredí takmer nemožné.

Kam teda ujsť? Na to stále hľadám odpoveď. Ak publikujete, tvoríte, poznajú vás, nedá sa nikam pred politikou schovať.

V kontraste života a smrti, a krátkosti času, najtrestuhodnejším hriechom na planéte Zem je, ak sa muž a žena milujú, a napriek tomu nie sú pre tvrdohlavosť alebo hrdosť spolu a dobrovoľne sa trápia v samote. Obzvlášť v tomto svete. V kontraste lásky, života a smrti sú všetky politické boje iba banalitou…

***

OUTRO: ČO SA PODARILO…

Aby tento blog nebol zase iba o tom, že Perný nič nerobí, len kritizuje, ponúkam vám niečo z najnovšej tvorby. V momente keď dopisujem tieto riadky mi bola doručená čerstvo vytlačená nová kniha NOVOMESKÝ & HORVÁTH: VELIKÁNI LITERATÚRY A POLITIKY, ZO SENICE DO SVETA VLASTENCI ALEBO „BURŽOÁZNI NACIONALISTI“? II. 

Ide o zborník z vedecko-odborných a spoločenských aktivít k 120. výročiu narodenia Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha (výsledok kooperácie Kulturologicko-filozofického odboru MS, Inštitútu Analýzy-Stratégie-Alternatívy, Spoločnosti Ladislava Novomeského, Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB a i.).

Pripájam oficiálnu anotáciu:

Prečo vydávať v 21. storočí knihu o Lacovi Novomeskom a Ivanovi Horváthovi? Prečo si ich pripomínať? Aké Slovensko si predstavovala davistická generácia, ktorú označkovali ako „buržoáznych nacionalistov“? Vízia sociálne spravodlivého, vlasteneckého, demokratického, antifašistického, humanistického Slovenska mierovo spolunažívajúceho so svojimi susedmi, tvoriac most medzi človečenstvom Východu a kultivovanosťou Západu, ktoré si je vedomé tak modernity, ako aj historickej kontinuity s generáciami dejateľov od 19. storočia po Slovenské národné povstanie. To bola idea, za ktorú boli väznení, mučení, usmrtení a napokon dvakrát vymazaní z dejín. Také osobnosti ako Novomeský, Horváth, ale aj Clementis a Mináč, ktorým bol venovaný prvý diel tejto série, patria do panteónu osobností 20. storočia, ktoré zanechali v slovenských dejinách hlbokú stopu a pozitívny príklad intelektu, odvahy a odhodlania meniť svet, Európu či národ. Vyše 300 stranová monografia obsahuje unikátne a originálne texty od akademikov, spisovateľov (profesorov, docentov a doktorov D. Hajka, M. Muránskeho, P. Pareničku, B. Fábryho, J. Leikerta, S. Krna, P. Kerecmana, L. Skraka, M. Krna, J. Dureca, D. Blanára, P. Schvantnera, Ľ. Krištofovej, ďalej J. Schwarza, S. Valovičovej, P. Brezinu, J. Bábika a ďalší), ale aj rodiny a priateľov odkazu osobností. Kniha cituje aj nasledovníkov davistov Mináča a Válka. Súčasťou knihy sú aj raritné a nikdy nezverejnené fotografie z archívov potomkov, priateľov a rodiny. Obe osobnosti spájajú okrúhle výročia narodenia, národné a sociálne cítenie, vzťah k modernite, mestá Senica, Bratislava a Budapešť, členstvo v Matici slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov a napokon aj duch kontinuity národného a sociálneho uvedomenia Slovákov, ktoré preniesli a aktualizovali. Kniha je výsledkom zhromaždeného materiálu z viacerých vedecko-odborných podujatí, predovšetkým konferencie k 120. výročiu realizovanej v historickej budove SNR. Zostavovateľmi publikácie sú vnuk Ivana Horvátha Ing. Ivan Horváth najml. a vedecký pracovník Slovenského literárneho ústavu MS L. Perný.

ČO ĎALEJ…

Chcem dokončiť knihu esejí o živote Parfém, určite sa chcem vrátiť ku hudobnej, ale aj filmovej a vizuálnej kultúry prelomu sixties a seventies. Skrátka, oslobodiť sa od mnohých ideologizmov, ktoré sú pre život mimoriadne vyčerpávajúce. Je to však vôbec možné? A ešte jeden sen na záver.

Keď raz budem mať peniaze (čo sa asi nikdy nestane) založím si v Bratislave vlastný podnik, ktorý bude kompletne v dizajne a s hudbou prelomu 1960s a 1970s (respektíve, týmto nenápadne naznačujem, že ak niekto tie peniaze má a nevie čo s nimi, môže k tejto idey napomôcť). Nič podobné totiž v Bratislave neexistuje. Boli by tam gramofóny, platne, plagáty, nábytky, knižnica s knihami o hudbe, architektúre, poézii a umení tejto doby, atmosferické podsvietenie, hudobné nástroje, jedna miestnosť v štýle ČSSR 70s, jedna miestnosť v štýle 1960s Swinging London, premietali by sa na pozadí filmy z tejto doby, bola by k dispozícii vodná fajka, realizovali by sa tu tematické koncerty či vodné svetelné šou a v úplne ideálnom stave by sa predávali aj produkty, ktoré by mali originálne chute z tejto doby, čo už je nad rámec reality. Bola by to taká estetická revolta voči hipsterčine, trápnym standupom, potetovaným ksichtom s drôtmi v nose a roztrhaným gatiam, ktorých je plná Bratislava. Je vysoko nepravedpodobné, že by sa to realizovalo, ale základ je neprestať snívať. Ale minimálne chcem rozšíriť svoju prvú knihu na jedno rozsiahle dielo o estetike tejto kreatívnej doby. Medzivojnové obdobie a obdobie 1960s a 1970s považujem za vôbec esteticky a umelecky najinšpiratívnejšie obdobia moderných dejín.