Blog Lukáša Perného

Ľudevít Adolf Reuss, zberateľ rozprávok, hudobný teoretik a člen Matice slovenskej, 120 rokov od úmrtia menej známeho štúrovca, vyšlo aj na Matica.sk

„Sotva uplynulo pol stoletia, ako spevy a povesti ľudu, porekadlá, obyčaje a starožitnosti začaly sa spisovať a sbierať, a už tak bohaté sbierky sa sostavily, že sa môžu postaviť ku sbierkam i veľnárodov. Od toho času ale, ako sa písmom utkvely, na vidomoči kapú a u ľudu v zapomenutie prichádzajú. … Slovensko naše od pravekov akoby chránené bolo lesmi a horami pred vpádom divých hord tatárskych a tureckých, tak že živé stariny: tradície, skazky, povesti a obyčaje do našich čias mohly sa v pôvodnosti svojej zachovať a zachrániť ako nikde inde. Poloha nášho kraja je k tomu i veľmi priaznivá. Tu najväčšia rozmanitosť panuje, jednotvárnosti nepozorovať, ale striedavé vysoké vrchy s rovinami a hlbokými dolinami, bystré potoky a vodopády so zápoľami, temné lesy s planinami, a to v rozličných útvaroch sa zamieňajú a obrazy krásy, úžasnosti, velebnosti a nežnosti predstavujú. Ale i národ, tento kraj obývajúci, už samo v sebe zvláštnymi názormi a darmi obdarený, všemožne sa snaží túto svoju kolísku a rodisko umnými miestnymi bájami a skazkami ozdobiť a okrášliť, ktoré od praotcov zdedil a na vnukov prenáša.“
Ľudovít Adolf Reuss, Miestne báje a skazky

V roku 2022 si Matica slovenská pripomínala aj na webe známych, ale aj menej známych štúrovcov, teda predstaviteľov tretej vlny národného obrodenia. Inštitúcia nezabudla ani na Ľudovít Adolfa Reussa, ktorý mal vtedy dvestoročnicu. V roku 2025 si pripomíname 120 výročie jeho odchodu.

Ľudovít alebo Ľudevít Adolf Reuss (18. apríl 1822 – 25. september 1905), rodák z Revúcej, člen Matice slovenskej, evanjelický kaplán a farár, predstaviteľ štúrovského prúdu národného obrodenia, ktorý nadviazal na otcovu činnosti zberateľstva slovenskej ľudovej slovesnosti, rozprávok a povestí (podobne ako Ján Francisci, Ján Rotarides, Pavol Dobšinský, Jonatán Dobroslav Čipka či August Horislav Škultéty). Vybudoval špekulatívny, neobyčajne zložitý systém hudobnej teórie, na základe ktorého o. i. zavrhol temperované ladenie. Reuss sa tiež zaoberal národopisom, jazykovedou a etymológiou.

Otcom Ľudovíta Reussa bol Samuel Reuss (8. september 1783 – 22. december 1852) etnograf, historik a evanjelický kňaz, ktorý študoval v Ožďanoch, Kežmarku, na Evanjelickom lýceu v Bratislave a na Univerzite v Jene (teológiu, filozofiu, históriu, botaniku a mineralógiu). Pôsobil ako učiteľ a konrektor v Banskej Bystrici, kaplán a učiteľ v Tisovci, farár v Kraskove, Revúcej; administrátor Potiskej superintendencie. Bol členom Učenej spoločnosti malohontskej a zakladateľ revúckej knižnice. V revolučných rokoch podporoval Štúrov program a zaoberal sa históriou Slovanov, cirkevnými dejinami či dejinami obcí Polomka a Šumiac. Podobne ako jeho syn bol zberateľom ľudovej slovesnosti a zaujímal sa aj o prírodné vedy. Zaujímavosťou je, že sa zoznámil so samotný Goethem, ktorý ho navrhol za tajomníka nerastopisného spolku a s ktorým udržiaval písomné kontakty aj po odchode z Jeny. Je po ňom pomenovaná aj knižnica v Revúcej a v roku 1970 mu bola odhalená pamätná tabuľa s nápisom: „Tu žili a tvorili zberatelia slovenských ľudových rozprávok Samuel Reuss a jeho synovia.“ Medzi Reussovcov patril aj botanik, národopisec a literát MUDr. Gustáv Maurícius Reuss či Ing. Július Reuss.  Gustáv Reuss bol zároveň autorom vôbec prvého sci-fi na Slovensku – Hviezdoveda. Aktívni boli aj jeho bratia – Gustáv Reuss bol revúcky lekár, ktorý sa venoval histórii a archeológii. S druhým bratom, Júliusom Reussom, sa spolupodieľal na budovaní systému hudobnej teórie (zaoberali sa štúdiom slovenskej ľudovej piesne). Ale vráťme sa k Ľudovítovi Adolfovi Reussovi.

Mladý Ľudovít študoval na gymnáziu v Gemeri, neskôr v Levoči a napokon teológiu v Bratislave. Pridal sa k študentom, ktorí demonštratívne odišli do Levoče na protest odvolania Ľudovíta Štúra z pozície zástupcu profesora Palkoviča na bratislavskom lýceu.

Od roku 1848 pôsobí ako kaplán a od roku 1853 ako farár v Revúcej (miesto zdedil po otcovi Samuelovi). Zapojil sa do revolučnej situácie na Gemeri, za čo bol súdený a odsúdený na dva týždne väzenia.

Encyklopédia slovenských spisovateľov (ed. Rosenbaum, 1984, s. 72) obsahuje krátke biografie Gustáva, Ľudovíta a Samuela Reussovcov. Uvádza tiež, že bol aktívny v Jednote mládeže slovenskej, ktorá pôsobila v Levoči, kde sa dostáva potom, čo na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry odišiel z Bratislavy. „V šľapajách otca Samuela Reussa sa venoval zberateľskej činnosti, zúčastnil sa na tvorbe Codexu revúckeho, spolu s Karlom Venichom zostavil v Levoči šk. r. 1944/45 tretí zväzok rukopisného Prostonárodného zábavníka a v tom istom šk. roku sám štvrtý, najobsiahlejší zväzok,“ uvádza Encyklopédia, pričom je tu dodané, že tieto ľudové rozprávky obsahujú aj zábavníky a teoretické úvahy.

Reussove rozprávky tvorili základ Škultétyho vydania Slovenských povestí a Dobšinského Prostonárodných povestí. Vydávanie pripravoval s A. H. Škultétym (Škultéty z jeho podkladov čerpal pre vydanie Slovenských povestí) a J. D. Čipkom, pričom k vydaniu však nedošlo, uvádza Encyklopédia.

Jaroslav Vlček v Dejinách slovenskej literatúry (1933) vydaných v Matici slovenskej na s. 163, 164 píše: „…našu poéziu prostonárodnú pekne pritúlili levočskí učenci Janka Rimavského. … Medzi zvláštne úkoly tohoto mladého družstva prislúchalo sbierať národné piesne, povesti, hry, obyčaje, ktoré potom vpisovali do písaných časopisov mládeže, hovorí životopisec Dobšinského (v Dome a škole 1889, str. 3). A prvým plodom tejto snahy bol sväzok „Slovenských povestí“, usporiadaných a vydaných v Levoči r. 1845 Jankom Rimavským. Desať povestí tejto knihy, ktoré rozpráva alebo Rimavský sám, alebo Reuss so svojimi synmi Gustávom, Adolfom i Ľudovítom, alebo konečne Škultéty a Hradovský (Čipka), vydavateľ pokladá za pôvodné výtvory doby pohanskej.“

Vlček ďalej v súznení cituje, že u Slovanov síce niet veľkých historických momentov, ale prorokom je celý národ, domáci, spoločenský, občiansky a náboženský život, umenia, reč, veda v povestiach našich ako výtvory prorockých časov, ktoré slovami Mickiewicza všetko písanô starobylosťou svojou prevyšujú… (je to) odtisk tisícročnej úcty a svätosti.

Po Reussovi sa zachovali rukopisné práce Bájeslovie drievnych Slovákov a Etymologický slovník reči slovenskej a jej príbuzných. Na stránkach Zlatého fondu SME je k dispozícii zbierka Miestne báje a povesti a samostatne Zvon v morskom oku. Prvá spomínaná obsahuje texty o Strečne, skalnom mníchovi, hromom zabitej Ratke, skamenelom mladúchovi, kamenných peniazoch, skamenelom stáde, Tokaji, Železníku, Sitne, kamennej bráne v Stracenom, podivnom zvone v Kláštorisku, tatranských plesách a tatranských vílach, Devín a kozom hrade, Červenej hore, Šuchovej jaskyni, Jánošíkovom poklade a i.

Uvedieme si malú ukážku zo Zvona v morskom oku, obohatenú starou slovanskou mytológiou o vodníkoch a rusalkách, o ktorých mimochodom podobne písal aj Ján Hollý:

„V rozľahlých teplických horách, v jednej vzdialenej doline nachodí sa pod pustým hradom Žakilským morské oko. Pri ňom v blízkosti niekedy stál kostolík, ktorého základy ešte do nedávna boly patrné. Báji sa, že v hlbočine vôd časom slyšať hučenie zvonu. Dosť na tom, že tu v praveku boly bohopusté a temné pralesy, človeku i zverom nedostupné, v ktorých panovala nenarušená tichosť. Morské oko široko sa rozlievalo, čisté ako sklo, zôkol-vôkol vysokými stromami ohradené a po kraji okrášlené pestrými kvetinami. S jednej strany s veľkým trasoviskom. V tomto tichom morskom oku zdržiaval sa vraj za dávnych časov Vodník s tromi Vodnými pannami, čiže Rusalkami. Rusalky boly biele ako alabaster, mladé ako pena, so živými očami, dlhými vlasmi, štihlým telom, cele v tenkom závoji zavinutým, nevídanej krásy. Naproti tomu Vodný muž, čiže Vodník, bol chlpatý, zeleným mochom obrastený, s rozčichratou hlavou a šedivou dlhou bradou, z ktorej mu vždy voda kvapkala. Očami jastril ako divý. Rusalky zvykly sa na konároch nad vodou kolísať a ľúbostné piesne spievať; alebo z poľných kvetov vence viť a na slnku dlhé vlasy si rozčesávať; alebo do jazera milým spevom mladých ľudí vábiť, a privábených v jazere potopiť a ich duše v podvodných palotách do nádob zavierať. Vodník sa rád na suchu osúšal a stráž držal, a keď niečo spozoroval, dal znak a Rusalky do vody poskákaly. Tak si dlho pri pokoji žily, lebo sem málo kedy ľudská noha kročila a málokedy lovecký pes poblúdíl.“

Pre dejiny Slovenska bolo tiež dôležité spolupodieľanie sa na vzniku Prvého slovenského gymnázia v Revúcej a členstvo v Matice slovenskej a Chemicko-technickej spoločnosti v Erlangene (Nemecko). Stretol sa tiež s Boženou Němcovou, ktorá chcela s Reussovcami vydať zozbierané rozprávky a povesti.

V čom spočíva jeho najväčší odkaz pre etnológiu, kulturológiu a folkloristiku? Možno mu predovšetkým vďačiť za zasadenie ľudovej slovesnosti do hlbšieho filozofického kontextu a teoretického podkladu. Veď ako sám píše:

„Miestne báje a týmto podobné skazky, na prvý pohľad zdajú sa byť naivné a chatrné plody ľudovej obrazotvornosti; keď sa im ale bližšie prizreme, najdeme, že ony hlboko siahajú do geniusa národného. V nich totiž sú vyslovené túžby a žiadosti, nádej, mravné naučenie, v nich sa pripomínajú predhistorické príhody, založenie miest a hradov, objavenie baní, uložené poklady. Ony vysvetľujú úkazy prírody a predstavujú mythologické osobnosti. Pri všetkej ich jednoduchosti sotva podarilo by sa niekomu ich napodobniť a v tomto duchu a smysle napísať. Tak na príklad, mnohé a výtečné hudobné komposície máme, ale sotva niektorú z nich si ľud osvojil a prijal, a keď si aj osvojil, teda musia sa geniusu národnému prispôsobiť a značné premeny podstúpiť. Podobne i novoutvorené slovo alebo porekadlo do života a behu uviesť, nesnadno sa dá docieliť. Práve takejto povahy sú i báje a skazky. Národný genius má isté ladenie, istý spôsob cítenia a prejavenia myšlienok, a kto tohoto ducha náležite nepojal a si ho neosvojil, márna bude jeho námaha — v ktoromkoľvek peknom umení niečo nového utvoriť — zostane cudzím, a obecenstvo to zavrhne. Docela iné sú v tomto spise z ducha slovenského vyplývajúce skazky a báchorky. Ony sú od národa ako spevy, slová a porekadlá už prijaté a uznané, nepodliehajú viac žiadnej móde, vkusu a doktríne, tak ako skazky grécke a rimské. Ich budúcnosť a trvanie je zabezpečené. Čím častejšie sa čítajú a pripomínajú, tým viac sa rozširujú a zanímavejšími stávajú.“

Tento text Ľudovíta A. Reussa možno zaradiť k základným programovým a metodologickým úvahám slovenského romantického obdobia o potrebe systematického zberu, uchovania a vedeckého spracovania ľudových povestí, bájí, legiend a mýtických tradícií. Spadá do európskeho rámca: paralely k bratom Grimmovcom v Nemecku, k J. K. Tylovi a Boženě Němcovej v Čechách, či k Vukovi Karadžićovi u Juhoslovanov.

Reuss reaguje na situáciu, že po počiatočnom nadšení pre zber ľudových piesní a povestí začali tieto prvky tradičnej kultúry vplyvom modernizácie miznúť (železnice, nové inštitúcie, urbanizácia). Zdôrazňuje, že miestne báje a skazky miznú, a preto je „svrchovaný čas“ ich systematicky spísať.

Hodnotí ich „národnú genialitu“, prirovnávajúc ich k gréckym a rímskym mýtom. Podľa neho teda mýty, legendy a povesti obsahujú nádej, túžby, mravné naučenia i vysvetlenia prírodných javov. Sú teda národným „kolektívnym nevedomím“ a majú eticko-identitotvornú hodnotu. Reuss vo svojom texte systematicky analyzuje motívy a tematické okruhy slovenskej ľudovej slovesnosti a to nasledovne:

• a. prírodná scenéria Slovenska (rozmanitosť krajiny poskytuje bohatú inšpiráciu pre mytologické príbehy)
• b. pohanské dedičstvo, množstvo mien božstiev (Perún, Morena, Vesna, Rusalka…), sviatkov (Kračún, Turíce, Hromnice…) a toponým (Sitno, Devín, Oltárno…)
• c. synkretizmus, teda kresťanské prevzatie alebo nahradenie pohanských mien a funkcií (napr. sv. Mikuláš ako pán morí, sv. Eliáš ako „boh hromov“)
• d. dualizmus – nachádza tiež vplyv predstavy belbožstva a černobožstva, hoci sám je opatrný – nepovažuje ho za hlavný princíp,
• e. mytológia a povesti ako kultúrne dedičstvo, ktoré je vďaka geografickej polohe Slovenska zachované vo väčšej pôvodnosti než inde.

Reuss spája zber bájí s Kollárovým princípom vzájomnosti: „Čo je slovenské, kdekoľvek, je naše.“ Tieto tradície podľa Reussa dokazujú osobitý „genius národa“ a môžu slúžiť ako základ pre modernú kultúru a vedu. V kontexte etnografie chápe báje ako zdroj pre dejepis, archeológiu a štúdium mytológií. Taktiež si všíma estetické kontexty, resp. dramatickú stavbu ľudových bájí (štrukturalistické chápanie rozprávky).

Ide teda o programový manifest romantickej slovenskej folkloristiky a mytológie v 19. storočí, a to aj v kontexte romantickej národnej ideológie s vedeckým záujmom o etnografiu. Práve slovenský folklór a ľudová slovesnosť je podľa Reussa to, čo môže obstáť povedľa kultúry veľkých národov.

Keď delegácia Matice slovenskej skúmala pozoruhodné analógie slovanských mytológií až medzi Lužickými Srbmi, veľký kus práce pre poznanie týchto mytológií urobili Reussovci, Dobšinský, Kollár, Francisci a všetci, ktorí sa tejto problematike venovali.

Encyklopédia (1984) uvádza, že sa Ľudevít Reuss pre vysoký vek zriekol kňazského úradu v roku 1902. Reuss zomiera v roku 1905 a pochovaný je na revúckom cintoríne. 12. októbra 2025 Matica slovenská organizuje spomienkové podujatie, Služby Božie, pietny akt a výstavu v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.