Blog Lukáša Perného

Malé intro. Tento víkend som sa stretol s jednou slniečkárkou. Akonáhle som spomenul Petra Pellegriniho, bol som označený za niečo, s čím ani nebude sedieť na jednej lavičke. Podotýkam, predtým asi 2-3 hodiny (s nami a s jej kamarátkou) pokojne diskutovali. Následne povedala, že síce je atentát strašná vec, ale jej by nebolo ľúto, keby premiér SR dostal nevyliečiteľnú chorobu a do tretice sa nás s kolegom snažila presvedčiť, že Rusi nie sú Slovania, pretože červený znamená po rusky krásny, načo kolega iba dodal, že áno, červená je skutočne krásna. To je taký malý úvod do sveta, v ktorom žijeme.

Ešte zacitujem Eduarda Chmelára, ktorý to definoval perfektne: Šimečkovci nie sú ani liberáli, ani individualisti a do verejného priestoru vracajú ducha päťdesiatych rokov. Svet nevnímajú v celej jeho rozmanitosti a zložitosti, ale dichotomicky, teda čierno-bielo, zjednodušene (ako to priznáva samotný Šimečka), čo je typický znak fanatikov, ktorí vidia realitu ako boj dobra proti zlu, pravdy proti lži, lásky proti nenávisti. …podstatou liberalizmu je úcta k slobode a tolerancii, kým podstatou progresivistickej ideológie je extrémny centrizmus, ktorý sa až agresívnym spôsobom usiluje odstrániť z verejnej diskusie čoraz viac legitímnych prúdov nezodpovedajúcich ich videniu sveta. … Britský historik Eric Hobsbawm vo svojej kľúčovej knihe Vek extrémov pôsobivo zrekonštruoval, že k nástupu fašizmu neviedol len jeden šialený diktátor, na ktorého teraz môžu všetci ukazovať prstom a uľavovať tak svojmu svedomiu, ale predovšetkým zlyhanie liberálov. Ľudia boli z nefunkčnosti liberálnej demokracie unavení a žiadali odstránenie vinníkov (či už skutočných alebo domnelých) a pevnú ruku. Dnes sa blížime k podobnému modelu, hoci by nás historické skúsenosti mali varovať, že autokracia je slepá ulička. Žiadnu demokraciu však nikdy nezachránili ľudia bez úcty k demokratickým pravidlám. A už vôbec nie tí, ktorí ju chceli chrániť pred samotným ľudom. … Namiesto pokánia nastúpil pocit akéhosi zvráteného triumfu sprevádzaný otvorenou vyhrážkou opozičnej tlače, aby sme atentát nechápali ako amnestiu pre Roberta Fica. Od bagatelizovania atentátu rýchlo prešli k znevažovaniu jeho obete.

Podpisujem.

REDAKTOR SCHOLASTIKOSVK MA CITOVAL HNEĎ 8 KRÁT 🙂

Aj keď práve dokončujem knihu Bernolákovci a času mám málo, nedá mi nekomentovať najnovšiu zaujímavosť a kontexty rôznorodých spoločenských záležitostí (najmä v záverečnej časti článku), ktoré nemožno ignorovať.

Nič nepoteší autora viac, než keď ho citujú. A obzvlášť ak ho korektne citujú. Tentokrát musím pochváliť jedného redaktora slovenskej Wikipédie s nickom SCHOLASTIKOSVK, ktorý sa skutočne snažil o objektivitu. Ktosi – nebudem menovať kto – ma včera večer upozornil, že ma citovali. Nakoľko však neverím na náhody, príde mi až priveľmi podozrivé, ak takýto článok vyšiel po slávnom videu premiéra SR Roberta Fica, ktorý doslova vstal z mŕtvych, aby presne pomenoval spoločenské problémy.

Za tým, čo som napísal v roku 2019 si stojím. Mimochodom, ja osobne som už slovo „slniečkár“ takmer prestal používať, aj keď som sa pôvodne voči používaniu príliš odborných slov, ktoré nie sú spoločnosti známe práve v onom článku vyhraňoval. Skutočne politologicky presnejšie je Chmelárovo pomenovanie extrémny centrista. Problém je však stále to (čo som napísal aj v roku 2019), že pojem nie je v spoločnosti zakorenený. Za to s praxou „slniečkárov“ v podobe nenávistných internetových prejavov, anonymity nenávistných (vraj satirických, v skutočnosti hatespeech) stránok, kiberšikany a terorizovania ľudí s iným názorom, sa za takmer desaťročie (približne od ukrajinského Majdanu v roku 2014) stretla väčšina obyvateľov Slovenska. Ale o tom si ešte povieme viac, dole pod oným wikipedickým heslom. Začítajme sa najskôr do slovenskej Wikipédie a práci redaktora ScholastikosSVK:

***

Slniečkár^{[p 1]} je (ženský rod: slniečkárka; pl. slniečkári^[1]; prípadne písané aj ako slniečkar, slniečkarka, slniečkari^[2]; syn. liberálne slniečko^[3]; čes. sluníčkař, sluníčkářka, sluníčkáři , sluníčkoví lidé^[4]. Fenomén, resp. koncept zahŕňajúci takto označované osoby sa nazýva aj ako slniečkárstvo.^[5]) neologizmus pejoratívneho^[6][7] až dehonestujúceho^[3] charakteru: sociálna nálepka^[8][9] či urážka^[10]. Pôvodne išlo o pomenovanie, ktoré od kritikov európskej migračnej politiky dostali najmä osoby, ktoré prejavovali solidaritu s utečencami počas migračnej krízy, a ktoré boli vnímané ako liberálne či presadzujúce multikulturalizmus. Po ochabnutí migračnej krízy začali termín využívať vyhranenejší politici či komentátori konzervatívneho spektra a označovali ním svojich ideových odporcov s liberálnejším či progresívnejším zmýšľaním.^[8][7][6] Okrem kontroverzných médií typu ZEM & VEK či internetových diskutujúcich termín často používajú politici z krajne pravicového spektra, no je vlastný aj ľavicovému spektru (napr. SMER-SD) a politikom stredu.^[3]

Dnes prevažujúci význam pochádza z češtiny, kde sa pojem začal používať asi okolo roku 2013.^[5] Na Slovensku sa jeho používanie významne zvýšilo okolo roku 2015^[11]. Historicky mal slovenský i český variant ako odvodené slovo viaceré nekodifikované významy (pozri kapitolu #Historické významy).

Za podobné dehonestujúce výrazy bývajú považované napríklad termíny „pravdoláskari“, „vítači imigrantov“, „ultraliberáli“ alebo „bratislavská kaviareň“.^[3] Za (čiastočný) ekvivalent býva považované nemecké označenie Gutmensch, ktoré sa od 90. rokov 20. storočia spája s „politickou korektnosťou“ a tiež s „prehnaným altruizmom“.^[12]

Význam a kritika slniečkárov

„Slniečkárom“ býva okrem liberálnych a progresívnych postojov prisudzovaná euro-atlantická orientácia, prozápadné či globalistické postoje, rešpektovanie či podpora multikulturalizmu a podpora práv LGBT ľudí. Bývajú spájaní so súkromnou sférou, tretím sektorom, konceptom otvorenej spoločnosti a bojom proti konšpiráciám. „Slniečkárstvo“ bolo tiež spájané s „ľuďmi s vrecami na hlavách“, hnutím a protestmi Za slušné Slovensko či s heslami ako „Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou“ (od Václava Havla) a „All for Jan“ a podporou Ukrajiny v sporoch a následnej vojne s Ruskom.^[7] Podľa kritika „slniečkárov“, Lukáša Perného, sú nihilistickí, protinárodní, protináboženskí, protisociálno-demokratickí, protikomunitárni a protiruskí.^[7]

Termín sa stal v spoločenských diskusiách častým argumentom ad hominem,^[36] teda argumentom, ktorý mal určitú osobu urobiť per se nehodnú diskusie (spochybnenie nezaujatosti či tzv. otrávenie studne). Extrémisti podľa Radoslava Štefančíka a Miroslava Hvastu argumentujú, že „slniečkári“ často apelujú na morálku a vyššie hodnoty, ale v reálnom svete sa majú správať podľa rovnakých princípov ako väčšina spoločnosti.^[3] Osoby označené za „slniečkárov“ tak boli, respektíve bývajú okrem iného obviňované z povyšovania sa na „elitu, ktorá je povolaná vyslovovať neomylné súdy a pohŕdanie ľuďmi s inými názormi či s inou politickou orientáciou“^[5], z pokryteckosti („noví farizeji“)^[5], z provokovania (s údajným „cieľom uraziť, vyprovokovať ostatných užívateľov k emotívnemu ohlasu a transformovať vecnú diskusiu do chaosu“^[7]), zo sarkazmu, cynizmu či iného negatívneho správania sa.^[7] V tomto zmysle Lukáš Perný slniečkárov kriticky charakterizoval ako „skupinu ľudí, ktorá je špecifická predovšetkým tým, že sa sama oháňa slušnosťou, toleranciou, no v skutočnosti robí presný opak“.^[7] Obviňovanie z nepoctivej komunikácie či politických praktík je však v kultúrne rozpoltenej spoločnosti v rôznej miere prítomné obojstranne. Zdenko Dobrík (2018) označuje slovo slniečkár ako príklad intrakultúrneho xenizmu, teda cudzosti v rámci jednej kultúry.^[3] Spôsob používania slova je podľa Dobríka prejavom toho, že „na Slovensku existujú dve politické subkultúry – liberálne a antiliberálne zameraná subkultúra“.^[3]

Keďže mnoho liberálne ladených ľudí pôsobilo v Bratislave, synonymom sa stalo slovné spojenie bratislavská kaviareň^[36][51] (podobne ako v Česku existovalo spojenie pražská kavárna). Iným hanlivým označením podobnej skupiny ľudí, zdôrazňujúcim dôveru v mainstreamovej názorovej mienke je označenie „ovce“.^[11] Do protikladu so slniečkármi (prípadne liberálmi či tzv. progresivistami) bývali niekedy stavané skupiny osôb nazývané časťou spoločnosti pejoratívnym označením „fašisti“^[34] či „dezoláti“.^[52][53][54]

7. PERNÝ, Lukáš. Definícia slniečkara. Literárny týždenník: časopis Spolku slovenských spisovateľov, 2019, roč. 32, čís. 21 – 22, s. 5. ISSN 0862-5999.

***

Toľko slovenská Wikipédia. Pre tých, ktorí sa s fenoménom extrémneho centrizmu alebo ľudovo „slniečkárstva“ ešte nestretli, odporúčam znôšku výplodov chorého mozgu (jemnejšie sa to ani povedať nedá, nakoľko vulgarizmus tu nájdete takmer v každej vete) s názvom 10 rokov Zlovenska (už pomenovanie Zlovensko evokuje jasnú nenávisť a pohŕdanie vlastným národom, teda určitú formu autošovinizmu). Tento fanatik (L. Nemeš) ma tam spomína až v posadnutom nenávistnom tóne niekoľkokrát s cieľom ma maximálne dehonestovať. Ale veď to je ich štýl. Tých, čo sa oháňajú bojom proti nenávisti. Tých, čo sú tak na seba citliví, no druhých bez milosti mediálne lynčujú.

Iným príklad je istá nenávistná stránka, ktorú už ani nebudem menovať, no vyznačuje sa tým, že po atentáte na R. Fica napísali: „Tu už naozaj nevieme čo napísať…“ No veď čo by aj mohli napísať s takým názvom? Čo ešte viac chcieť, ak samotný názov evokuje prianie smrti? Kde sú všetci bojovníci proti internetovej nenávisti a kiberšikanie? Nuž, zhodou nekonečnej náhody a okolností, sa všetci zaviazali, že tento hatespeech budú nekriticky hájiť a hovoriť o „satire.“

Spomeniem ešte zopár mien, ktorí spĺňajú uvedené definície. Napr. A. Šoltész si postavil kariéru na dehumanizácii svojich ideologických oponentov, čomu napovedá už samotný názov jeho diela „Sviňa.“ Potom tu máme rôznych sociológov ako pán Buzalka, ktorý nazýva Slovákov post-sedliakmi (dokonca o tom napíše knihu), pána Šimečku staršieho, ktorý vlastný národ nazýva zbabelcami a xy rôznorodých elitárov, ktorí dokonale spĺňajú to, čo som pred rokmi napísal. Zacitujem z Buzalkovho najnovšieho článku, kde klame a manipuluje nasledovne:

Táto teória nefunguje okrem iného aj preto, že atentátnik bol členom Slovenského spolku spisovateľov. O tomto spolku sa dá povedať všeličo, ale ľudskoprávny, liberálny či slniečkarský určite nie je. Spájaný je s nešťastne problematickou Maticou slovenskou a od svojho obnovenia začiatkom 90. rokov združuje najmä netolerantných nacionalistov. Vydáva i kontroverzný Literárny týždenník, na ktorého vydávanie napriek rokmi overenej nízkej kvalite prispel rovno premiér zo svojej rezervy. Po internete kolovali aj zábery z vystúpenia atentátnika na akcii fašizoidných Slovenských brancov. Tie priam vylučujú atentátnikov kladný vzťah k zatiaľ stále vládnucemu režimu liberálnej demokracie.

Podobné bludy a manipulácie už dávno vyvrátil Denník Standard (Vitálošová, Dugovič). Mimochodom, to Freudovské prerieknutie o „vládnúcom režime liberálnej demokracie“ je úžasné. Pokiaľ viem, Ústava SR nehovorí o žiadnom vládnucom režime liberálnej demokracie. Len dodám, že Cintula nie je ani členom Matice, zo Spolku bol automaticky vyhodený a ani nie je ideovo spriaznený s týmto organizáciami. Napriek tomu sa tento „naratív“ stále šíri, aj napriek tomu, že je to už snáď sto krát vyvrátené. Prečo? Vitálošová a Dugovič píšu:

Atentátnik Juraj Cintula, ktorý sa v stredu v Handlovej pokúsil siahnuť na život slovenského predsedu vlády Roberta Fica, v posledných rokoch podľa otvorených zdrojov výrazne sympatizoval s liberalizmom a jeho predstaviteľmi. Jeho medializovaný príklon k opačnému zmýšľaniu je dávnou minulosťou. Po streľbe sa napokon sám priznal, že útočil pre nesúhlas s vládnou politikou. Takmer bezprostredne po zverejnení mena strojcu atentátu na premiéra Roberta Fica sa v mnohých liberálnych médiách začali objavovať texty odvádzajúce pozornosť od toho, čo strelca skutočne zradikalizovalo a motivovalo. Tieto informácie sú vo svojej podstate správne, no autori textov ignorujú zásadný myšlienkový prerod Cintulu, ktorý možno datovať približne do roku 2016, a vytvárajú iba polovičný obraz ignorujúci chronológiu.

Medzi najväčších fanatikov možno zaradiť „osobnosti“ ako Victor Breiner, Eva Mihočková či Daniel Milo, ktorí sú tak posadnutí svojimi oponentmi, že o nich vytvárajú inkvizičné videá či zhromažďujú o nich data ako strojcovia procesov 50. rokov. Aby som nezabudol, v tomto kontexte ešte treba spomenúť inkvizítorov z Gerulaty (štát s nimi nedávno konečne rozviazal zmluvu) a hlavne konspiratori.sk. Zlomyseľnosť týchto ľudí s cieľom cieľavedome zakázať, cenzurovať, poškodiť meno, dehonestovať vybrané stránky a osobnosti je evidentná. Napokon, je náhodou, že ide o ľudí, ktorí sú jasne prepojený s časopismi a vydavateľstvami liberálnej pravice (Denník N, SME a pod.), ktoré buď vlastnia, alebo ich propagujú, alebo do nich píšu. Len si pozrime tie mená.

Samozvaný „odborník na fašizmus“ Jakub Drábik, historik, ktorý za prejav fašizmu považuje aj to, že sa R. Fico odfotil s poľnohospodármi počas žatvy (tieto a podobné konštrukcie nájdete aj v tomto videu). Mimochodom Drábik s jeho kolegom Branislavom Kovárom ma v roku 2018 cenzurovali stránke HistoryWeb.sk. Nuž, skutočne antifašistické a demokratické. Zastal sa ma vtedy dokonca historik Michal Macháček. 

Ďalším je istý politológ Pavol Hardoš. Citát, kde zdôvodňuje prečo stránka DAV DVA nemá právo na existenciu a trieska dve na tri žvásty o „ruskej hybridnej vojne“ a „dezinformačných naratívoch“ som si špeciálne odložil:

Lukáš Perný, jeden z ďalších pravidelných prispievateľov, to popísal vzletnejšie: „Internacionálne potrebuje národné a národné potrebuje internacionálne. To je základná vízia. Syntéza v národnej kultúre je to jediné, čo môže Slovensko zachrániť aby nezaniklo v dôsledku westernizácie a vplyvu extrémne kozmopolitných projektov popierajúcich národnú identitu na jednej strane a zároveň sa neizolovalo do separatívneho autonomizmu na strane druhej.“ Nič z toho, samozrejme, samo o sebe ešte nemusí predstavovať problém, aj takéto sploštené hodnotové nastavenie je v slobodnej spoločnosti tolerovateľné – pokiaľ priamo nevystupuje proti základným princípom demokratického zriadenia. Problematickým sa však publikačná činnosť portálu stáva, keď reprodukuje dezinformačné naratívy ruskej hybridnej vojny vedenej proti demokratickým štátom, ako aj keď šíria nepodložené a manipulatívne správy.

Kam sa hrabe Bacílek a Široký? Kam sa hrabú mccarthyovci? Kam sa hrabe Urválek? 🙂

A poďme ďalej. Medzi inkvizítormi je Tomáš Kriššák, angažovaný v Otvorenej spoločnosti G. S. a či etnologička Z. Panczová, ktorá o mne šíri, ževraj vytváram novodobé fámy o USA (dokonca to pre istotu preložila do angličtiny). Akoby všetky vojny vedené USA boli iba akousi mytológiou. No a medzi zaslúžilými, bývalými členmi komisie nájdete zase tie známe mená ako je Rusmi posadnutý J. Smatana. Je zaujímavé, že tu už nenájdete M. Jaslovského, profesionálneho trolla, hejtera a muzikanta v jednom.

Po atentáte na R. Fica sa táto skupina ľudí snažila šíriť (použijem ich slovo) naratív, že atentátnik, ktorý dokola spĺňal všetky nižšie definované atribúty „slniečkára“ je vlastne národniar spojený so Spolkom slovenských spisovateľov a Maticou slovenskou. Tieto bludy nešíril nikto iný, než známy internetový troll Marián Jaslovský (jeho článok prezdieľal aj jeho verný kamarát Juraj Smatana). Chlapcom však nevyšlo, že Matica dokázala nečlenstvo Juraja C. a taktiež im do karát nesedí, že medizčasom sa objavilo video, kde Juraj C. demonštruje po boku antiFico protestu s arogantnými aktivistami istej nenávistnej strany.

O istom dôchodcovi, ktorého záľubou sa stalo udávanie a pranierovanie oponentov už ani nebudem hovoriť. Pred nedávnom som sa osobne stretol s jedným z adminov známej nenávistnej stránky. Nepociťoval ani štipku hanby, ani štipku sebareflexie, čo iba dokazuje to, čo roky píšem a hovorím, teda že ide v podstate o rôzne prejavy osobností so sociopatickými sklonmi. Ale vráťme sa k onom pomenovaniu slniečkár, resp. odborne extrémny centrista. Prejavom teroru extrémneho centrizmu bol dokázateľne, ideologicky, sociologicky, politologicky aj atentát na premiéra SR, čo trefne pomenoval publicista Tomáš Klimek ako teror tých umiernených:

Slovo je vraj zbraň a vyhrotená slovná nenávisť prerástla v streľbu… Tento naratív o postupnej „radikalizácii“ spoločnosti (viď. najnovšie číslo časopisu .týždeň SLOVENSKO V NEBEZPEČÍ, so zamknutým trojvrším a kľúčami s fašistickým a komunistickým symbolom) posúva debatu celkom chybným smerom, nakoľko podľa predmetnej logiky mal útočiť extrémista. Stal sa opak – útočník sa neradikalizoval, ale vyvíjal smerom k umiernenému stredu. Bol tzv. „extrémnym centristom“. „Extrémisti“ a „post-sedliaci“ si zahromžia v krčme pri pive, zanadávajú doma, ako by ich všetkých hnali veľkou palicou, v dôsledku však iba hlasno kanalizujú vlastnú frustráciu, ktorá zostáva za nezdolateľnou hradbou reálnych činov. Aj z kriminológie vieme, že strelci bývajú často skôr sporiadanými susedmi, senzitívnymi ľuďmi, „tichou vodou“ ktorá rýchlym zahriatím dosiahla kritický bod. Teraz tomu zrejme nebolo inak. Títo ľudia sú natoľko „umiernení“ a „slušní“, prípadne sa ani nezaujímajú o tak toxickú a nehodnú disciplínu ako je politika, že si jedného rána iba prečítajú v novinách hoax o Ficovi ako ultimátnom zle ohrozujúcom slobodu a demokraciu a rozhodnú sa konať. Na uniknutom videu strelec so stoickým kľudom vymenoval dôvody atentátu. Žiadny hnev, žiadna posadnutosť, úplne „racionálna“ odpoveď na politický vývoj. Nestrieľal v afekte. Iba konal svoju „občiansku povinnosť“. Nebol to anarchista, čo žije politikou a chce zmeniť spoločnosť. On sa naopak akejkoľvek zmeny panicky bál. Za každú cenu udržať naše zahranično-politické ukotvenie, privilégiá rentiérov a demokraciu pre majetných! To je súčasná apologetika extrémneho stredu…

***

No a perlička na záver. Zaujala ma diskusia, do ktorej sa zapojil slovenský cenzor Wikipédie Teslaton. Tu sa priam dokonalo odhalila cenzorská forma slovenskej Wikipédie. Na to, aby ste mali právo na názor, resp. byť citovaný, Vám nestačia ani tituly, ani funkcie, ani vydané knihy a štúdie. Proste pre nich nieste vhodná autorita.

Redaktor Teslaton píše: Nazdar. Ad [1]: dva zbežné postrehy (neštudoval som to zatiaľ podrobne): 1. na margo „Okrem alternatívnych médií (napr. ZEM & VEK)“: IMHO buď nie je dobre zvolený ten pojem, alebo ten príklad. Aspoň teda ak sa uvažuje definícia v zmysle cs:alternativní média alebo en:alternative media. Oni sa tak síce radi samoštylizujú, o alternatívne médium v zmysle tamtých definícií ale nejde, pretože v prvom rade v ich prípade nejde o žurnalistiku. … Druhá vec to stavanie na citáciách Perného. Ako ja rozumiem, že tam chceš mať nejakú kritiku, dá sa ale vôbec chápať ako (odborne) relevantný autor? —Teslaton (diskusia) 13:32, 6. jún 2024 (UTC)

ScholastikosSVK mu odpovedá: S tým Perným súhlasím, že je problematický, ale nič lepšie z toho tábora bohužiaľ asi nenájdem(e). Faktom je, že je PhD., pracovníkom Matice, podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov… hoci aj ich periodiká sú vcelku… ehm hardcore. Celkovo vzaté jeho postoj asi naozaj odráža a systematizuje mienku spektra ľudí, ktoré termín „slniečkár“ používa, pričom daná časť nie je/nemala byť výslovne odbornou vedeckou analýzou, skôr opisom kritickej mienky časti spoločnosti. Snažil som sa, aby kritika pochádzala aspoň z ako tak prijateľného zdroja (v porovnaní s tým, čo je dostupné; Literárny týždenník), aby jeho tvrdenia boli zasadené to do ucelenejšieho rámca a vybrať z článku časti, ktoré nie sú výslovne konfrontačné. Najprv som chcel do článku zaradiť osobitnú kategóriu „opisy a názory“, ktorú som chcel rozdeliť na odborno-vedecké postoje a politicko-kritické postoje, ale potom som sa rozhodol to spracovať inak, keďže tie texty sa spravidla nedajú citovať priamo (dĺžka, formulácie, zdroje…). V prípade, ak by sme nenašli lepšie zdroje, tak cestu v riešení tejto pripomienky by som videl asi v objasnení Perného postavenia a hodnotového & odborného zakotvenia v článku, ak sa ti terajší stav javí nedostatočný. Samozrejme to nevylučuje úpravy/odstránenie časti textu, ale IMHO bez opisu stereotypných znakov, ktoré bývajú „slniečkárom“ pripisované ten článok plne vyvážený / informatívny nebude. —ScholastikosSVK (diskusia) 14:47, 6. jún 2024 (UTC)

Urobte si názor.