Blog Lukáša Perného

Lukáš Perný, Juraj Janošovský, Peter Jaroš pred rokmi pri špeciálnom uvedení knihy Kultúrna revolúcia Laca Novomeského

Slovenské pohľady číslo 9 — 10 boli venované špeciálnemu výročiu storočnice najstaršieho literárneho spolku — Spolku slovenských spisovateľov. Okrem textu k samotnej storočnici, ktorý som už publikoval aj na blogu, som do tohto čísla prispel rozhovorom s legendou slovenskej literatúry, ktorá sa zlatými písmenami zapísala do dejín kultúry a umenia — čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a bývalým predsedom Spoločnosti Ladislava Novomeského Petrom Jarošom. Do čísla sme spoločne so šéfredaktorom Radoslavom Žgradom zaradili aj ukážku zo samotného Pacha, hybského zbojníka v pôvodnej verzii ešte pred sfilmovaním. 

***

Pri víne s veľkou osobnosťou
(Rozhovor so spisovateľom Petrom Jarošom)

Bolo upršané utorkové dopoludnie. Na stole mal Peter Jaroš položený Literárny týždenník, Slovenské pohľady a knihu od Ondreja Zimku, ktorý ho nedávno navštívil. Len málokto má možnosť stretnúť žijúcu legendu a robiť s ním rozhovor. Usadili sme sa v umelcovej kuchyni, zapálili si cigaretu, naliali červené víno a pustili sa do rozhovoru.

LUKÁŠ PERNÝ: Minulý rok sme si v Matici slovenskej pripomenuli sériou podujatí storočnicu Vladimíra Mináča, ktorý v kontexte jeho filozoficko‑dejinnej tézy plebejského národa ovplyvnil aj vaše dielo Tisícročná včela…

PETER JAROŠ: Áno… tá Mináčova téza ma ovplyvnila. Boli sme dosť blízki priatelia a podstatne vplýval na našu generáciu. Aj na môjho kamaráta Laca Balleka, ktorý už nie je medzi nami, a na ďalších literátov. Žiaľ, zomrel, dosť mi chýba, bol vynikajúci spisovateľ. Obyčajne sme sa stretávali v klube spisovateľov… A Mináč, keď si troška vypil, rozprával svoje náhľady na slovenské dejiny. A my sme sedeli okolo neho a počúvali jeho filozofické postoje nielen k slovenským dejinám, ale aj k politike a spoločenskej situácii. Bol to veľmi múdry človek. Ale bola s ním aj zábava, rád si uťahoval z mocných, predovšetkým Pezlára neoslovoval inak, len v štýle „jak sa máš, ty funkcionársky k-“. On bol partizán, Lenárt ho vždy chránil, takže si to mohol dovoliť. Ľudsky bol veľmi srdečný a príjemný. Rád rozprával a počúvali sme ho ako kŕdeľ detí učiteľa. Tá jeho téza plebejského národa na nás zapôsobila… Tisícročná včela je metafora. Slováci boli aj sú národom, ktorý – ako včeličky – tisíc rokov pracoval a chodil po svete…

L. P.: A prijal to aj Jakubisko, keď ste už nakrúcali aj film?

P. J.: Prijal to aj Jakubisko, lebo Jakubisko bol gréckokatolík, východniar z Kojšova, takže ako chlapec z dediny súznel s tou tézou.

L. P.: Aký bol Jakubisko ako človek?

P. J.: On veľmi rád rozprával o sebe, na to si bolo treba zvyknúť, alebo hovoril o režisérovi Felinim a iných. Priniesol mi na oslavu aj špeciálny obraz. Škoda ho, a najmä nedokončil mnohé veci. Plánovali sme nahrať ešte pokračovanie Tisícročnej včely. To však bolo v čase, keď sa Koliba už privatizovala,takže sa zastavili štátne dotácie, a tak sme napísali asi päťdesiat strán pracovného filmového scenára pod názvom Tisícročný mravec, chceli sme príbeh filmu potiahnuť až do 21. storočia a zakončiť ho slovenským kozmonautom, ktorý sa dostane do kozmu. Malo to vyjsť na dve‑tri pokračovania… Pokračovanie Tisícročnej včely však vyšlo v knižnej verzii s názvom Nemé ucho, hluché oko.

L. P.: Ako ste sa vôbec dostali k téme, ktorú spracúva Tisícročná včela?

P. J.: Keď som skončil Filozofickú fakultu, bolo málo učiteľov, tak nás dávali učiť na rozličné školy. Ja som bol vo Svrčinovci asi jeden rok, istý čas tam pôsobil aj Jilemnický… (Vtom umelec prerušil rozprávanie a zapozeral sa z okna s výhľadom a dodal: „Keď sa tamto pozrieš za tú budovu, to horné okno je také zatiahnuté. Čo ma zaujíma, je, prečo to zatiahli, či ten človek, ktorý tam žil, už zomrel, alebo nie, lebo už je to tak asi dva týždne zatiahnuté… včera tu bol Ondrej Zimka aj so svojím švagrom… zanechali mi túto knihu v goralčine…“) Za dva tri‑týždne som sa naučil hovoriť po goralsky a diskusie v tom kraji mi pomohli vžiť sa do goralského jazyka. Spoznal som domácich Svrčinovčanov a v tom prostredí som napísal aj poviedku a novelu. Je to severne od Čadce, kúsok od Poľska. Goralský kraj. V tom Svrčinovci boli ľudia, ktorí chodili po svete ako drotári a remeselníci. Mnohí sa vysťahovali za prácou aj za hranice do Ameriky, čo takisto potvrdzovalo Mináčovu tézu, že ako národ sme plebejci.

L. P.: V rokoch 2022, 2023 a 2024 si pripomíname takisto stodvadsaťročnice generácie davistov. Vy osobne ste zažili aj Novomeského a Okáliho. Aký bol pocit stretnúť také veľké osobnosti?

P. J.: Mináč hovoril, že Okáli bol taký davista‑ľavičiar, že ešte aj chodil naklonený doľava. Ale to preto, lebo mal slabšiu ľavú nohu. V čase, keď sme sa stretávali s Mináčom, mnohí z davistov ešte žili, písali a tvorili. Čítal som ich, lebo som študoval na Filozofickej fakulte a mali sme ich aj v osnovách. To už nastalo obdobie, keď sa o nich mohlo písať a hovoriť. Novomeský bol múdry a obdivuhodný človek. Na jeho počesť som založil Spoločnosť Laca Novomeského, ktorej som bol istý čas predsedom. Teraz ju vedieš ty, a to je dobre, pretože si schopný chlapík. Treba si tie osobnosti pripomínať, lebo to boli veľmi talentovaní, kreatívni a vzdelaní ľudia. My sme na škole mali asistenta Milana Rúfusa… ten nás učil novšie dejiny literatúry a zaviedol nás za Novomeským do Pamätníka národného písomníctva v Prahe, kde bol vtedy v päťdesiatych rokoch zamestnaný. Pamätám si, že v tej knižnici bol obrovský glóbus. Bol tam so mnou aj Jano Šimonovič a ďalší. Novomeský sa opieral o tú veľkú zemeguľu a rozprávali sme sa s ním, teda najmä Rúfus, a my sme mali zopár doplňujúcich otázok. Hovoril, ako sa mal, keď vyšiel z basy, keď ho prepustili a nezamestnali na Slovensku, ale v Čechách. Rúfus nás učil aj o vtedy zakázaných autoroch, lebo veľa sa o nich nehovorilo.

L. P.: … vidím aj určitú kontinuitu medzi davistami, Mináčom a vami… a keby sme išli ešte ďalej, tak až so štúrovcami a bernolákovcami…

P. J.: To bola staršia generácia pred nami… áno… tá kontinuita pokračuje, a ty si takisto jeden z ďalších pokračovateľov a som rád, že pokračuješ v popularizovaní dejín davistov, takže ťa považujem za vlastne najmladšieho davistu.

L. P.: Skôr postdavistu… (Smiech.) Inak… pripomíname si aj dvestoročnice štúrovcov a jedným z nich je aj váš spolurodák Jakub Grajchman, ktorý sa v 19. storočí priblížil čiastočne k existencializmu a nadrealizmu. V Hybiach sa narodil aj magický realista Dobroslav Chrobák. P. J.: Hybe boli staré banícke mestečko, kde žili aj starí nemeckí vysťahovalci. Grajchman tam má pamätnú tabuľu a rodáci ho poznajú. Napísal veľa divadelných hier, ktoré mali nádych nadrealizmu. Ženu mal zo Spiša, spišskú Nemku, a cestoval potom na Spiš dosť často aj s deťmi, ktoré s ňou chodili do Hýb. Hybe boli neskôr čisto slovenská obec (Nemci sa vysťahovali do okolitých obcí) a Grajchman bol v Hybiach vždy obľúbený a hrali tu aj jeho hry.

L. P.: Tie osobnosti sú mimoriadne poprepájané aj naprieč storočiami. Napríklad Daxner, Clementis a Mináč… spája ich spoločný rodný kraj aj filozofické postoje…

P. J.: Napríklad Štefan Marko Daxner, veľmi múdry chlap, uvažoval, ako skrátiť cestu medzi Liptovom a Gemerom, aby sa tie regióny prepojili. Mal v pláne urobiť tunel cez Čertovicu, čo bolo vtedy ešte nemožné vybudovať, čiže hoc bol právnik, plánoval aj takéto medziregionálne spojenia.

L. P.: Keď už sme pri Hybiach, ako sa zrodil Pacho, hybský zbojník?

P. J.: Keď som robil na Kolibe, pôsobilo tam aj zopár chlapcov z Terchovej, ktorí nám Liptákom vyčítali, citujem „vy ste nám obesili Jánošíka“, lebo liptovskí páni ho odsúdili a popravili… Na tie reakcie a provokácie som sa rozhodol vytvoriť originálneho liptovského zbojníka Pacha. Napísal som to, aby sme sa vyrovnali s Terchovčanmi…

L. P.: Takže aj z regionálnych prekáračiek môže vzniknúť niečo produktívne… Inak, aj v Pachovi je niečo mináčovské, napríklad ako sa mu svojsky darí vybabrať s pánmi…

P. J.: Pôvodne to bola poviedka, ktorá vyšla v roku 1969 v ôsmom čísle Slovenských pohľadov. Martin Ťapák si ju prečítal a povedal, Peter napíš k tomu scenár. Ťapákovi sa poviedka zapáčila a chceli sme do filmu obsadiť aj Lasicu so Satinským… lenže vtedy mali zákaz. Tak sme ich pozvali aspoň na úpravu dialógov. Napríklad známa hláška: Na kone! Ale my kone nemáme… Tak utekajme! Viac takých šľahov tam je.

L. P.: Paradoxne si v tom filme zahral aj majster hororu Juraj Herz, a to komickú postavu…

P. J.: On je zo Spišskej Belej a ja som sa s ním poznal vďaka rodinným známostiam.

L. P.: A čo vaša nová kniha Pasca, čo v nej čitateľ nájde?

P. J.: To je vlastne kompilácia fotografií a textov. Zostavila ju manželka…veľa hovorí podnázov Neskorý zber.

L. P.: Čo vás najviac inšpiruje k tvorbe?

P. J.: Ja som mal byť pôvodne matematik a aj som chcel študovať matematiku na Vysokom učení českom v Prahe… bol som na prijímačkách a aj ma prijali… ale napokon som prešiel na Filozofickú fakultu. Na internáte som býval s Rudolfom Slobodom. Mali sme poschodové postele a Rudo spával podo mnou. Rudo ma zoznámil s profesorom Martinkom, a to bol veľmi žičlivý človek. Rozprával nám o existencialistoch, Heideggerovi, Camusovi, Márquezovi atď.

L. P.: Keď už sme pri spisovateľoch, stále ste čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov, ktorý má toho roku storočnicu. Ako vnímate túto organizáciu?

P. J.: Je to potrebná organizácia, ktorá združuje Slovákov píšucich po slovensky. Žiaľ, ministerka kultúry a fondy… takmer nijaké dotácie, veď vieš… Však aj Šikula sa natrápil s tým vydávaním, musel vypisovať všelijaké zbierky… A vďaka žičlivcom časopisy vychádzajú, Andrej Ferko ma pravidelne zásobuje literárnymi novinami a časopismi a Slovenské pohľady aj Literárny týždenník pravidelne čítam…

L. P.: Kto sú pre vás najinšpiratívnejší Slováci?

P. J.: Štefánik, Štúr, Hurban, Novomeský a Mináč, všetci sú luteráni, ale daj tam aj Bernoláka. Inak aj Husák si vytrpel v base dosť a takisto ho uznávam…

L. P.: Poznali ste aj Miroslava Válka. Aký bol? Veľa sa o jeho súkromní nevie…

P. J.: Bol veľmi milý a žičlivý človek. V období, keď sa nedalo kúpiť auto a muselo sa čakať v poradovníku, sám Válek mi zavolal a navrhol volgu… ale vybral som si embéčku, lebo volga bola drahá. Bol veľmi žičlivý. Inak stále fajčil, jednu od druhej, niekedy mal aj štyri cigarety rozfajčené.

L. P.: Ako vnímate časy, ktoré žijeme?

P. J.: Je to veľmi nepríjemné obdobie, a či sa niečo zmení k lepšiemu, uvidíme podľa toho, ktorá skupina vyhrá voľby. Je to zložité aj z hľadiska celosvetového.

L. P.: Čo by ste odkázali Slovenským pohľadom? A budúcim generáciám…

P. J.: To bude platiť pre spisovateľov. Nech čítajú a rozmýšľajú o slovenských dejinách a nech sa nimi aj hlbšie zaoberajú.

L. P.: Áno presne toto dnes chýba. Uvažovanie v súvislostiach. Srdečne vám ďakujem za rozhovor.

***

Peter Jaroš
Pacho, hybský zbojník
(Úryvok)

Vedomé snívanie nahrádza Pachovi iný život, po akom aj túži. Lebo Pacho býva často celé dni nešťastný práve preto, čo robí. Postihnutý pánik, keď mu zhorí stodola, si myslí: Eh, bisťubohu, teraz sa Pachova škodoradosť môže ukojiť! A jeho hnev sa ešte vystupňuje. Ale kdeže, Pacho nikdy škodoradosť nepociťuje. Skôr je mu ľúto, že musí robiť, čo robí. Aj on by si predsa doprial rád a schuti voľnejšiu chvíľku, aj on by rád vystúpil z osamelosti zbojníckeho vodcu a splynul s obcou ako ostatní. Dopriať si tak po tri večery za sebou tlačenie kapusty do suda, odhodiac predtým všetku špinu, to by bolo voľačo. Tá večná ostražitosť, lebo aj to je jeho povinnosť, ho niekedy uvádza do pokušenia vzdať sa odrazu všetkého, vydať sa na milosť i nemilosť a dať všetko vyriešiť času. Ale práve to nemôže, lebo pri najbližšom pohone naňho a jeho druhov sa opäť a opäť prebudí k vzdoru. Hovorí si vtedy s hnevom: Zleteli supy z Tatry i spoza Tatry, tiahnu na družinu. Ich vodca stále zrakom jatrí a hľadá v zelenej pláni myš. Ty, môj Perún, zasmraď všetko, do čoho sa ich zobáky zaťali. Naše vzdychy nesú oblaky. Nech ich chytajú a požerú ony supy‑vtáky a podochnú od koliky…!

To je vlastne čarovanie na Pachov spôsob, ktoré ak nepomôže, ani neuškodí. Nemožno však tvrdiť, že by Pacho takým taľafatkám, ako je čarovanie, veril. Stačil spoznať, že tvrdá päsť je omnoho účinnejšia. Možno školy, ktoré navštevoval niekoľko zím a liet, by ani veľmi nezatracovali privolávanie tajuplných či vyšších bytostí, ale Pacho predvídavo zabudol všetok školský balast, a tak zostal múdry. Zo škôl mu poletuje v pamäti niekoľko latinských citátov, ktorý mi vo veselej chvíľke ohromí vlastných súdruhov. Spolupútnici títo zjačia ako čerti, keď pustí do ich uší slová ako nomina sunt odiosa (mená vzbudzujú pohoršenie). V zmysle týchto slov ich aj poučuje, aby nielen nebrali pri rôznych šarvátkach a dovolených rozpustenostiach meno Božie nadarmo, ale predovšetkým, aby ani len nespomenuli niekde na verejnosti, v šenku či pri prechode kompou na druhý breh rieky mená tých, ktorých spravodlivo potrestali, a predovšetkým tých, ktorých iba potrestať mienia. Tým nielenže vyvolávajú v istých skupinách ľudí pohoršenie, ale zároveň sa pripravujú aspoň spolovice o úspech. To, čo nás i ostatných čaká, vtĺka do hlavy svojim mužom, musíme zachovať v tajnosti. Pacho si však zvykol po latinsky aj chváliť. Keď náhodou zbadá, ako Ryp‑veľká noha hodil nôž presne do vyznačeného terča, nepovie mu nič iné ako non plus ultra. Ryp-veľká noha pochopí lepšie, ako keby mu dal zlatý peniaz. Pred začatím útoku na panské sídlo, keď je už všetko preskúmané a overené, keď sa prebrali všetky eventuality, ktoré by mohli úspech akcie zmariť, a keď nezostáva nič iné, len sa vynoriť z kriakov, vtedy si zvykol Pacho, mávajúc mečom nad hlavou, zakričať na plné hrdlo: Nolens volens! (Voľky‑nevoľky!) Na tento výkrik sa Pachovi súdruhovia vrhli na panské sídlo s takou chuťou, ako po troch deci slivovice. Ničili a pálili všetko hlava‑nehlava, kántrili, čo im len prišlo pod ruky, dychtivo povzbudzovaní maloroľníckou i žobráckou cháskou, ktorá sa po frontálnom útoku pustila do zvyškov a vyrabovala sídlo od základov až po povaly. Nie vždy bolo takéto mrhanie síl a ničenie niekedy i umeleckých predmetov Pachovi po chuti, ale čo už mal robiť, keď rozkrútil mlynské koleso. Snažil sa čo najrýchlejšie uchmatnúť čo krajší gobelín, aby ho tá chudoba nerozstrihala na onuce. Aj sochy a sošky, medené, mramorové a zriedka zlaté, rozkázal poodnášať do veľkej jaskyne. Po takomto víťazstve spievali Pachovi zbojníci‑rutinéri obyčajne pesničku, ktorú im sám zložil aj ich ju naučil naspamäť: Už stvrdla voda v ľad, no kĺzať sa nechceme. Bojíme sa iba toho, že archeológ, náš brat, donesie domov mamuta, a keď ho roztopí, zadusí nás smrad…! Po tejto pesničke sa najedli, napili a tvrdo zaspávali, aby sa na druhý deň prebúdzali, obťažkaní novými povinnosťami. Všetky výpravy, ktoré Pacho a jeho spoludruhovia podnikali, vplývali hlboko na myslenie ubiedeného obyvateľstva. To sa stávalo čoraz smelším a smelším, odmietalo plniť poddanské povinnosti, ničilo panských vojakov a sem-tam sa stali prípady, že bez Pachovho vedomia napádalo a nivočilo panské sídla. V jednom čase sa takéto vzbury poddaných rozšírili natoľko, že cisár bol do Liptova nútený vyslať početné vojenské jednotky vyzbrojené mušketami, delami a rýchlymi jazdeckými prepadovými oddielmi. To boli zlé časy pre Pacha a jeho družinu. Museli zaliezť do najtemnejších dolín, medzi nedostupné skaly. Uviazli vo vlhkých jaskyniach a trápila ich reuma. Pomaly uberali zo zásob, aby vydržali obliehanie. Každý si na skrátenie času našiel svojskú zábavku.
Jeden vystruhoval ozdobné palice, iný črpáky, drevené lyžičky alebo veľkonočné rapkáče. Mnohí poľovali na lesnú zver alebo zbierali lesné plodiny.

(viac v Slovenských pohľadoch 9 — 10), sledujte a lajkujte SP na Facebooku