Blog Lukáša Perného

Prepis prednášky, ktorá bola absolvovaná na Katedre filmových štúdií VŠMU počas apríla 2023 pri príležitosti Týždňa slovenského filmu a seminára Film a hudba. EDIT. 2. 1. 2024, doplnené o celú štúdiu, ktorá bola zaslaná do zborníka (t. č. bez odpovede).

K storočnici narodenia a štyridsiatke od úmrtia hudobného skladateľa Zdenka Lišku (kulturologický pohľad)[1]

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Anotácia: Hudobný skladateľ Zdeněk Liška (* 16. marec 1922 Smečno – † 13. júl 1983 Praha) patrí k tým najpozoruhodnejším zjavom celej československej kultúry a umenia. Možno ho zaradiť tak do českej, ako aj slovenskej kultúry a napokon aj kultúry, ktorú možno nazvať československou[2], nakoľko je autorom filmovej hudby, ktorá sa zásadne zapísala do filmového kultúrneho dedičstva oboch národov. Napriek tomu o Liškovi nevznikla žiadna odborná, ani popularizačná publikácia, čo je veľkou výzvou pre budúcnosť. O Liškovi vyšli iba dva dokumentárne filmy (prvý z roku 2000 od Petra Ruttnera[3] a druhý 2017 od Pavla Klusáka). Liška spolupracoval s tými najvýznamnejšími režisérmi ako Herz, Vláčil, Vávra, Švankmajer, Hollý, ml., Kadár a Kloss, Zeman, Sequens a mnohí ďalší. Tvoril od päťdesiatych rokov, kedy ho preslávili filmy Karola Zemana, pokračoval v ére filmovej novej vlny, kde tvoril s velikánmi filmu. Vytvoril hudbu tak do sci-fi filmov[4], rozprávok[5], krátkych animovaných filmov[6], komédií[7], filmových drám[8] ako aj historických filmov[9] a experimentálnych filmov[10]. Dokázal zložiť alebo variovať bigbít, surrealistický valčík, ťažkú experimentálnu elektronickú hudbu, konkrétnu hudbu, ľudovú hudbu, popovú hudbu, psychedelickú hudbu, operu alebo romantické sláčikové melódie, čo ho radí k univerzálnym a multižánrovým hudobným skladateľom. Predložený príspevok je len malým úvodom do témy, ktorá je podnetná tak pre muzikológov, filmárov, ako aj kulturológov.

Kľúčové slová: Zdenek Liška, filmová hudba, hudba, film, československá nová vlna, československá kultúra, dejiny filmu, dejiny hudby, kulturológia

Úvodom

Všestranný hudobný skladateľ Zdenek Liška vytvoril hudbu pre 160 celovečerných filmov a 400 krátkych filmov od romantických melódií, cez experimentálne úpravy ľudovej hudby, elektroakustickú hudbu až po experimentálnu elektronickú až ambientnú hudbu. V oblasti filmovej hudby bol vizionárom, ktorý predpokladal vznik celého radu žánrov elektronickej a elektroakustickej hudby. Napriek multižánrovému odkazu diela tohto skladateľa, ide stále o neprebádanú a svetu neznámu osobnosť, ktorú postupne objavujú tak vydavatelia, ako aj hudobní teoretici či nadšenci a recipienti. Sám Liška urobil iba jediný rozhovor, čím sa bádanie o jeho motiváciách, inšpiráciách a samotnom živote značne komplikuje (a zároveň otvára nove intepretácie). A. Votel vo filmovom dokumente o skladateľovi Liškovi hovorí nasledovne:

„Liškova hudba vyvoláva závislosť. … Pre mňa je Liška na rovnakej úrovni ako Bruno Nikolai, Morricone alebo John Barry. … Poznáte to: mazaný ako liška. Vnikne dovnútra filmu, prekryje ho svojou krásnou hudobnou prikrývkou – a potom si privlastní hlavný motív filmu… dostane sa dovnútra, ovládne to tam, a zmení polaritu filmu. .. Liškova hudba nepadá s jednou epochou. Liškov príbeh nie je možné vyrozprávať na jednej alebo dvoch platniach… je nutné urobiť minimálne 10 alebo 15 albumov.“[11]

Voľnosť a inovatívnosť šesťdesiatych rokov umožnila Liškovi experimentovať, čo naplno využil v rámci tzv. československej filmovej vlny, ktorá bohato priala experimentovaniu nielen s kamerou, scenárom, ale aj s hudbou a zvukom. Liška tieto možnosti naplno využíval za čo ho nazývali aj zvukovým dizajnérom. Treba však dodať, že tento experimentátorský prístup kontinuálne aplikoval aj v rokoch sedemdesiatych. Inšpiroval sa jazz-rockom, cirkevnými zborovými chorálmi, stredovekou hudbou, folklórom, dychovkou či romantickými valčíkmi. Vedel „zhudobniť“ tak snovú víziu veľkolepej Prahy či Vysokých Tatier. Hudbou dokázal vyjadriť radosť, smútok, nostalgiu za detstvom, snovosť, krízu, mesto aj prírodu, pomstu, hrdinstvo, život aj smrť. Spolu s Fišerom, Hapkom, Zeljenkom či Stračinom patrí Liška do panteónu filmovej hudby. Dokazuje to aj záujem o jeho hudbu v zahraničí, ktorý zdokumentoval Pavel Klusák v dokumentárnom filme Hudba Zdeněk Liška (P. Klusák, 2017).

Liškova tvorba má cez všetku svoju rôznorodosť niekoľko charakteristických vlastností z ktorých najviac dominujúca je hra kontrastov (veselé melódie do temných momentov filmu; používanie vzájomne kontrastujúcich akustických a elektronických hudobných nástrojov; striedanie žánrov; využívanie ozveny-delay; využitie nehudobných nástrojov; cyklické opakovanie motívov v rôznorodom tempe, rytme a tónine; využitie zvonkohry a orchestrionu). Podľa režiséra Jána Švankmajera sa Liška zameriaval nie na náladu filmu, ale skôr na rytmickú stránku filmu.[12] Skutočne, zosúladenie strihov a pohybu filmu s hudbou, čo špeciálne platí o hudbe k filmom Švankmajera. Zaujímavosťou Liškovej tvorby sú aj pseudo-ľudové variácie, teda Liška v rámci filmu vytvára fikciu, v ktorej jeho vlastnú skladbu protagonisti filmu poznajú ako notoricky známu melódiu (napr. Hon na lišku). Taktiež Liška využíva seba-citovanie ako metanaratívny odkaz medzi dvomi filmovými dielami (citácia znelky Hříšní lidé v Majorovi Zemanovi).

***

Čo sa týka práce s literatúrou o Liškovi, len ťažko sa hľadajú štúdie, ktoré by sa podrobne zaoberali Liškovým odkazom.  Že je známejší viac v zahraničí, než doma, dokazuje aj fakt, že Liškovo meno nachádzame v knihe Neil E. Clementa Twentieth Century Music Writers – A Hyperlist s popisom Czech electroacoustic composer.

Než prejdeme k osobnosti samotného Lišku zadefinujme si základné kulturologické pojmy prostredníctvom ktorých uchopíme miesto Lišku vo svetovej, európskej a národnej kultúre. Z hľadiska historického vývoja a periodizácie dejín umenia možno Liškovu tvorbu umiestniť medzi neskorú modernu a počiatok postmoderny (do postmoderny presahuje najmä posmrtná post-produkcia Liškovej hudby[13], ale aj konkrétne Liškove tvorivé postupy najmä z hľadiska striedania žánrov či hudobných nástrojov). Na druhú stranu nachádzame aj historizujúce motívy, teda návrat k romantizmu (valčíky a symfonické pasáže v Pražských nociach (1968) a Hudbe kolonád (1975) či romantický klavír v diele o slovenskom povstaní Niet inej cesty (1968) ) či dokonca k barokovým postupom (napr. časté používanie čembala), ako aj k re-interpretácii a re-kontextualizácii tradičnej ľudovej hudby. Teoreticky podchytiť Liškove zaradenie teda rozhodne nie je jednoduchá úloha.

Výrazný vplyv na Liškovu tvorbu však mali všeobecne 60. roky, 20. storočia, ktoré uvádzajú v rámci novej filmovej vlny do umenia nové postupy, prevažne experimentálneho charakteru. Avšak ani toto tvrdenie nemožno uzavrieť ako definitívne. Liška predsa už v 50. rokoch využíval experimentálne postupy, predovšetkým s elektroakustickými a proto-elektronickými nástrojmi, teda v čase, keď tieto trendy ešte neboli svetovo etablované. Z Liškovej tvorby päťdesiatych rokov autori knihy Ukryto v pásech vyzdvihujú soundtrack k Vynálezu zkázy (1958) Karla Zemana, kde Liška využíva elektronickú manipuláciu zvuku (ide o vôbec prvé použitie syntetizátoru v českom filme). 

***

Kulturologička Anna Fischerová (v diele Kulturologický koncept dejín národnej kultúry [14]) podčiarkuje citát Karola Rosenbauma, že kultúra je špecifický reálny systém, súbor hodnôt vytváraný v národnom prostredí, adresovaný národnému kolektívu a viazaný s jeho dejinami a prítomnosťou. V prípade artefaktov, ktoré zanechal Zdenek Liška môžeme hovoriť o presahu medzi dvomi národnými kultúrami – slovenskou a českou – nakoľko jeho dielo vrastalo do oboch kultúr v rámci povojnového Československa. Z geografického hľadiska možno Lišku považovať tak, za svetového až európskeho (najmä pre prvenstvo v priekopníctve elektronickej hudby, k čomu V. Klusák dodáva, že „bol jedným z priekopníkov elektronickej hudby nielen v českom filme, ale v celej strednej Európe“ [15], ďalej pre svetové ocenenia konkrétnych filmov, ale aj súčasné tendencie dodatočného prebádania jeho tvorby), ako je československého skladateľa[16]. P. Klusák zdôrazňuje, že Liška bol jednoznačne priekopníkom filmovej hudby v stredoeurópskom kontexte, aj preto, že zložil hudbu pre Oscarom ocenený Obchod na korze (1965) a podarilo sa mu presvedčiť aj filmára a výtvarníka Jana Švankmajera, v kontexte miešania hudby a filmu so surrealistickou predstavivosťou.[17] Netreba tiež zabúdať na medzinárodné filmové spolupráce, v ktorých figurovalo taktiež Liškovo meno ako napr. historická trilógia Otakara Vávru z Druhej svetovej vojny (ČSSR, ZSSR, NDR) (1973 – 1977) či koprodukčný film Rukojmí v Bella Vista (ČSSR, Kuba, 1979). P. Klusák vo svojej štúdii tiež pripomína, že súčasný svet postupne objavuje jeho meno cez britský label Finders Keepers a poľskú značku Bolt Records a[18] záujem je o platne s Liškovou hudbou aj na internetových fórach či stránke Discogs.[19] Ikarie XB-1, teda film z roku 1963, bol premietaný v remastrovanej verzia na festivale v Cannes v roku 2016. Napokon najvýznamnejším momentom vo vzťahu Liška, svet a súčasnosť je fakt, že jeho hudba vychádza na platniach vydavateľa Andyho Votela.

Podľa Soukupa sa práve kulturológia usiluje o prekonanie roztriešteného prístupu ku kultúre s cieľom odhalenia vnútorných vzťahov medzi kvalitatívne rôznymi oblasťami kultúry.[20] Tento prístup možno aplikovať aj pri posudzovaní vzťahu medzi filmom a hudbou v prípade Lišku. Klusák napr. zdôrazňuje, že kľúčovým aspektom pri posudzovaní Liškovho diela nie je kvantita, ale kvalita.[21] Klusák ďalej dodáva, že sa v súčasnosti nachádzame v období prehodnocovania umenia 20. storočia a to, čo sa javilo ako okrajové získava novú hodnotu, v nových kontextoch. Zdôrazňuje, že kinematografia sovietskeho bloku bola centralizovaná, slobodnú umeleckú tvorbu umožňovala iba čiastočne, avšak disponovala kvalitnými zvukovými štúdiami. Zdenek Liška patrí k tvorcom, ktorí si dokázali „vydobiť“ autonómiu vlastných umeleckých postupov a to dokonca aj vo filmoch nielen experimentálnych (Ikarie XB, Markéta Lazarová, Údolí včel), ale aj pri filmoch komediálnych a masových ako napr. Jáchyme, hoď ho do stroje.

Bližšia analýza života a diela

Hudobný skladateľ sa narodil do muzikantskej rodiny, absolvoval pražské konzervatórium (podľa V. Blaha absolvoval predmety skladba a dirigovanie) a následne krátko pôsobil ako dirigent filharmónie v Slanom. Podľa V. Klusáka pôsobil spočiatku ako skladateľ (začínal vo filmových štúdiách v Baťom preslávenom Zlíne, kde sa zoznámil s H. Týrlovou, s ktorou vytvoril v Meliésovskom štýle mix animácií a hraného filmu pre K. Zemana). V roku 1949 tvorí imaginatívny film Inšpirácia. Prelom v Liškovom živote začína predovšetkým v druhej polovici päťdesiatych rokov, kedy sa prvý krát významne zapísal do československej kultúry experimentálnym sci-fi filmom podľa Julesa Verna v réžii Karla Zemana Vynález zkázy (1958). V. Klusák v tomto kontexte píše:

„V tejto úprave Julesa Verna Liška skombinoval akustické nástroje a ranú elektroniku: dramatické rozprávanie orchestra dopĺňajú „vysielačky“ z raných oscilátorov a industriálne rytmy motorizovaných ventilov. Liška tak ako Verne anachronicky kombinuje technológie z rôznych časových období.“ [22]

Krátky biografický profil o Liškovi nachádzame v knihe Rohála a Chadimu České zpívající filmy. Autori zdôrazňujú, že Liška – ako autor hudby k celovečerným filmom – sa preslávil prvý krát soundtrackom k Vynálezu zkázy Karla Zemana, kde predvídal postupy prvej sofistikovanej „industriálnej“ hudby: „Rade významných českých a slovenských filmov svojim osobitým „janáčkovským“ hudobným rukopisom prispel k ich umeleckej veľkosti, napr. Vláčilovým perlám Markéta Lazarová (1967), Údolí včel (1967) či Herzovmu Spalovačovi mrtvol (1968). Vyzdvihovaná je tiež sci-fi Ikaria XB-1 (1963), ale aj Obchod na korze (1965).“

Zmienku o Liškovi nachádzame v diplomovej práci Pavla Trnku Dramaturgie zvukové složky v animovaných filmech Karla Zemana[23], ktorý pripomína, že Liška „hudobnými prostriedkami imitoval ruchy“ a len malá časť práce zostala pre zvukových majstrov, takže v podstate Liška určoval zvukovú dramaturgiu filmov.

Liškom sa taktiež zaoberal vo svojej magisterskej práci o filme Markéta Lazarová Ján Černíček, ktorý zase zdôrazňuje, že Liška mal veľkú časť svojich ruchov a efektov zaznamenanú už v partitúre a tak nevznikala pri záverečnom mixe.[24] Oba citáty nachádzame v knihe Ukryto v pásech, Vybrané kapitoly z české elektroakustické hudební tvorby do roku 1989, ktorú vydalo Národní muzeum[25]. Liška je tu označený za pioniera elektronického zvuku. Autori sa zamerali na spoluprácu Zdenka Lišku s Františkom Fabíonom, ich prvý film Holubice (1960) a najmä unikátne soundtracky k Markéte Lazarovej (1967) a Údolí včel (1967). Hlavnými hudobnými jednotkami sú dlhé plochy vytvárané elektronicky filtrovanými zbormi ako podklad pre ďalšie zvukové štruktúry a taktiež odvážne kombinácie rôznych hudobných nástrojov. Liškovu tvorbu podľa autorov možno spoznať podľa niektorých charakteristických znakov ako je úprava zvuku pomocou magnetofónovej pásky a efekt rýchleho delaya. V prípade týchto filmov Liška kombinuje v hudbe napätie medzi pohanstvom, kresťanstvom a zvukmi reálneho sveta. Aj Markéta Lazarová upútala svetové publikum – DVD vychádza v Británii vo vydavateľstve Second Run.

Zastavme sa ešte pri diele J. Poláka Ikarie XB 1 (1963), teda filmu, ktorý sa dostal až na Cannes. Aj tento Liškov soundtrack sa dostal na vinyl a to v roku 2019. Svoje futuristické zvukové vízie z čias, keď spolupracoval so K. Zemanom, tu transformoval do poetiky raný šesťdesiatych rokov. Fascinácia vesmírom v diele Ikarie XB 1 (československá proto-verzia 2001:Vesmírnej odyseje) umožnila Liškovi vytvoriť prvý originálny sci-fi soundtrack. P. Klusák v tomto kontexte píše:

„Niekoľko vrstiev pulzácií a tónov dotvára scény vo vnútri vesmírnej lode Ikarie aj vo vesmíre. Liška vyvoláva varovné sirény; komunikačné signály silné aj slabé; chvenie materiálu; nervové reakcie na náhle impulzy; a hlavne niečo neisté a neznáme. Vo futuristickej vesmírnej lodi je dokonca aj scéna tanečnej párty: astronauti počas pohybu nenadväzujú kontakt; dôležitá je opakovane plynúca rytmická figúra. Harmónia je viac impresionistická, ale celkovo Liška celkom presne vystihol rytmus ako nadčasovú os tanca. Nikdy nepoužíval elektronické zvuky na melódie: používali sa výlučne pre svoj vlastný svet rytmu, dronov a abstrakcie. Ikarie XB-1 je adaptáciou románu poľského spisovateľa Stanisława Lema, a preto hudbu – upravenú do suity – prvýkrát zverejnilo vydavateľstvo poľského verejnoprávneho vysielania Bolt Records…“ [26]

Pozoruhodným momentom v kariére Lišku je spolupráca na hororovom filme Spalovač mrtvol (1968) (vznikol podľa motívu českého spisovateľa Ladislava Fuksa), kde využil niekoľko inovatívnych skladateľských metód. Režisér Juraj Herz v dokumente o Liškovi pripomenul, že Liška si vždy vybral hudbu podľa seba a odmietal prijímať nápady režisérov. Herzovi dal zdanlivo na výber tak krásnu, ako aj temnú hudbu. Herz uprednostnil krásnu hudbu, pretože podľa jeho slov je vo filme „beztak strašenia dostatok.“ V Spalovačovi využil Liška tak hudbu neoromantickú, meditatívnu s východnými motívmi (tie ešte viac zmocnila mystická budova krematória v Pardubiciach), ale taktiež veselé cirkusantsko-jarmočné motívy orchestriónu. Soundtrack vyšiel na platni a je mimoriadne populárnym v zahraničí. Spalovač mrtvol je dielo, ktoré vzniká v poetike novej vlny, teda dobového experimentálneho prístupu (detaily kamery, práca s kontrastmi, koláže, psychologické motívy, východná filozofia atď.).  Dosah filmu je vo svetovom meradle inšpiráciou do dnešných čias. To isté možno povedať o soundtracku, ktorý sa dočkal vinylovej reedície v roku 2013.

Sedemdesiate roky Lišku preslávili špionážno-politickým seriálom 30 prípadov majora Zemana (1976 – 1979) a retro-detektívnym seriálom Hříšní lidé města pražského (1968). Kým v prípade 30 prípadov… Liška experimentuje až do takej miery, že takmer každý diel využíva iný hudobný žáner, v Hríšňích lidech… usiluje o zachytenie dobovej atmosféry historizujúcimi motívmi (dychovka, valčíky, verklik), aj keď už úvodná verkliková hudobná znelka má značne tranzové až strašidelné pasáže (tú mimochodom použil aj v iných filmoch ako postmoderné hyperkontextuálne prepojenie napr. v časti Kvadratúra ženy v 30 prípadoch…).

K soundtrackom, ktoré vyšli na platni patrí aj Malá morská víla (1976), o ktorej vznikla samostatná záverečná práca (hlavný motív čiastočne asociuje inú Liškovu melódiu z časti seriálu 30 prípadov… – Modrá světla). Autori knihy Ukryto v pásech  označujú Malú morskú vílu za jedno z autorových najlepších diel, ktorý pracuje s princípom umiernenosti a generovaný zvuk je tu zapojený do akustického orchestru. Liškova imaginácia sa tu prejavuje hlavne v piesňach a umných súborových pasážach[27].  Malá morská víla vyšla podobne ako Spalovač vo vinylovej podobe v roku 2011 pod labelom Finders Keepers Records. Je k dispozícii aj na digitálnych platformách, čo opätovne aktualizuje jej objavovanie a šírenie pre svet až do súčasnosti.

Autori uvádzajú aj unikátny futuristický experiment Jáchyme, hoď ho do stroje (1974), ktorým predikoval industriálnu hudbu či noise. Uvádzajú, že titulná skladba je jedna z vôbec najobjavnejších elektroakustických kompozícií českého filmu nakoľko prepája generatívne zvukové štruktúry s hypnotickým ostinátom a v prológu zaznie proto-tanečný motív so spevovou linkou [28]. V súhlase s autormi možno konštatovať, že Liška skutočne vizionársky predbehol trendy generovanej počítačovej kompozície a vytvoril svojbytný jazyk, ktorý sa vymyká štandardnému využitiu elektronických efektov vo filmovom zvuku. 

Liškovi sa tiež podarilo vytvoriť hudbu k téme praveku vo filme Volání rodu (J. Schmidt, 1977) – pravek pomixoval s elektronickými zvukmi a dronmi.

Motív soundtracku k mestu Praha nachádzame v niekoľkých Liškových filmoch a seriáloch – úplnou poctou mestu je soundtrack z filmu Podezření (1972), ale tiež úvodná scéna z filmu Osvobození Prahy (1977), Město v bílém (1972) či Mědirytina (1975). Paradoxne, podobne monumentálne sa mu podarilo vystihnúť tak Prahu, ako Vysoké Tatry, dva symboly Česka a Slovenska (aj tento moment ho radí medzi autorov, ktorí sa zapísali do celej československej kultúry).

Liškovu kariéru uzatvára hudba k filmu Povídka malostranská (1982). Akousi poctou tak Zemanovi, Liškovi, ako aj všeobecne československému sci-fi je film Kam zmizel kurýr (1981) z roku 1982 (sprevádzajú ho retro-sci-fi zemanovsky ladené motívy), kde si divák môže zaspomínať na Liškove soundtracky v celých retro-sekvenciách z vložených filmov. Meno Zdenka Lišku však figuruje pri hudbe k filmu aj po jeho smrti (Podnájem na Champs Ellysées, Milenci paní Suzanne, Gemini). Popri Petrovi Hapkovi je Liškovo meno uvedené aj pri filme z roku 2001 s názvom Kruh.

Tvorba Zdenka Lišku je tak rozsiahla, že je časovo náročné ju celú čo i len napočúvať. Je skutočne ťažké si predstaviť, ako náročná musela byť jej tvorba, čo iba dokazuje genialitu tohto autora.  Zo životopisu Rohála a Chadimu sa tiež dozvedáme, že Liška bol autorom hudby scénickej, a že sa stal laureátom ceny na svetovej výstave EXPO ´68 v Montreale za hudbu pre Kinoautomat. Pre zaujímavosť, Liškové meno sa objavuje tiež v próze.[29]

***

Ešte k slovenskému kontextu. Ako už bolo avizované, Liška sa zapísal aj do slovenskej kultúry a to predovšetkým soundtrackom do filmov Obchod na korze (1975) a Medená veža (motív rozvíja aj v pokračovaní Orlie pierko) (1970, 1971). V Obchode na korze využil dychovkový motív a kontrasty hudby a obrazu (snová scéna so surrealistickým valčíkom, disharmonické husle vyjadrujúce zmätenosť, temná až strašenie vyvolávajúca hudba atď.) vyjadrujúce resp. dotvárajúce absurditu temnej doby Slovenského štátu spojenú s prenasledovaním židovského etnika a lojalite k nemeckému imperializmu. Obchod na korze vyšiel aj na platni v roku 1966. Aj Obchod na korze komentuje Z. Klusák, bol to prvý československý filmom, ktorý získal cenu Academy Award. Ani to nepriviedlo československé vydavateľstvá k tomu, aby Liškovu židovskú a slovenskú hudbu v soundtracku vydalo. [30]

Liška je tiež autorom hudby k experimentálnemu filmu Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) od režiséra Juraja Jakubiska a drámy z obdobia kolektivizácie Kto odchádza v daždi (1975), protivojnový film Signum laudis (1980) či sociálne ladený film z Kysúc Hriech Kataríny Padychovej (1973) (všetky tri z réžie Martina Hollého). Zdenek Liška sa tiež podieľal na slovenskej tragikomédii Ľalie poľné (1972) od Ela Havettu na motív Vincenta Šikulu. Z úplne iného žánru je klavírna hudba k typicky slovenskej, štúrovskej tematike, teda tzv. meruôsmim rokom, vo filme Niet inej cesty (1968). Taktiež je autorom soundtracku k oceňovanému slovenskému filmu Polnočná omša (1962) podľa Imricha Karvaša (v ňom zase využil inovatívne variácie na vianočné koledy). Medzi spojitosti medzi českou a slovenskou kultúrou možno tiež zaradiť sfilmovanie Mňačkovho protivojnového diela Smrť sa volá Engelchen (Kadár, Klos, 1963), kde vytvoril soundtrack práve Zdenek Liška.

Liškovu hudbu tiež naživo predviedol projekt Struny podzimu (Petr Ostrouchov, Radek Baborák, Lukáš Vasílek) prostredníctvom živého orchestra a to konkrétne filmovú hudbu k Markéte Lazarovej. Taktiež ju naživo predviedol Pražský filmový orchester pred približne siedmimi rokmi.

***

Ako si nemožno predstaviť italowesterny Sergia Leoneho bez hudby Morriconeho či Felliniho a niektoré Viscontiho filmy bez hudby Nina Rotu, tak Liška svojimi stošesťdesiatimi hudbami k hraným filmom zanechal svoju výraznú pečať v kinematografii našej bývalej republiky. Ako uvádza a potvrdzuje aj V. Blaho, Liška svojou hudbou dokázal, že filmová hudba je rovnocennou emotívnou súčasťou filmu a dramaticky dotvára umeleckú kvalitu filmového diela.

Na záver ešte jedna zaujímavosť. Napriek tomu, že Liška tvoril filmovú hudbu, sám sa fotografom a kameramanom vyhýbal. Odmietal robiť rozhovory a vyhýbal sa tiež publicite. Možno aj preto zostáva jeho tvorba prekrytá záhadnou clonou, ktorá zostala iba v hlave hudobného génia.

Poznámky

[1] Predložený príspevok vznikol pri príležitosti Týždeň slovenského filmu, ktoré bolo venované hudobnému skladateľovi Iljovi Zeljenkovi a v rámci interdisciplinárneho seminára Film a hudba s cieľom pripomenúť popri Iljovi Zelenkovi aj storočnicu ďalšieho významného skladateľa. Lišku a Zelenku spájajú šesťdesiate roky, filmová nová vlna a taktiež experimentovanie s konkrétnou hudbou, avšak kým u Zeljenku slúži hudba filmu, v tvorbe Lišku je hudba rovnocenným kompozičným prvkom.

[2] Pod československou kultúrou chápeme tú časť kultúry, ktorá je prienikom oboch autonómne sa vyvíjajúcich národných kultúr, teda tá časť, ktorá prenikla tak do slovenského, aj českého (prípadne moravského) kultúrneho kontextu.

[3] https://www.tv-archiv.sk/zdenek-liska-2000

[4] Muž z prvního století (O. Lipský, 1962), Ikarie XB 1 (J. Polák, 1963)

[5] Tři zlaté vlasy děda Vševěda (J. Valášet st., 1963), Malá mořská víla (K. Kachyňa, 1976)

[6] Horníkova růže (J. Brdečka, 1974), Toman a lesní panna (L. Kadleček, 1977)

[7] Jáchyme, hoď ho do stroje! (O. Lipský, 1974), Medená veža (M. Hollý ml., 1970) a Orlie pierko (M. Hollý ml., 1971)

[8] Vyšší princip (J. Krejčík, 1960), Polnočná omša (J. Krejčík, 1962), Smrt si říká Engelchen (J. Kadár, E. Klos, 1963), Obchod na korze (J. Kadár, E. Klos, 1965), Marketa Lazarová (F. Vláčil, 1967), Údolí včel (F. Vláčil, 1967)

[9] trilógia Dny zrády (O. Vávra, 1973), Sokolovo (O. Vávra, 1974), Osvobození Prahy (O. Vávra, 1975)

[10] Sběrné surovosti, Kostnice, Vtáčkovia, siroty a blázni

[11] Hudba Zdenek Liška (P. Klusák, 2017)

[12] Ibid.

[13] Zdenek Liška sa dostáva do centra záujmu aj v postmoderne. S Liškovou tvorbou pracujú aj umelci, dvojčatá Timothy a Stephen Quayoví a to dokonca prostredníctvom magnetofónových pások. Klusák pripomína, že cez bratov Quayových sa dostáva Liškova hudba do úplne nových kontextov súčasného umenia. Súčasnému remixovaniu Zděnka Lišku v postmodernom duchu sa venuje Jára Tarnovski.

[14] FISCHEROVÁ, A. Kulturologický koncept dejín národnej kultúry. I. zv. Acta Culturologica. Bratislava : KK FF UK, 1998, s. 116.

[15] KLUSÁK, P. Revolution Behind the Silver Screen. In: Czech Music Quarterly, 2018/2. Dostupné online: https://www.czechmusicquarterly.com/wp-content/uploads/2018/08/Czech-Music-Quarterly-2018-2.pdf

[16] V tomto zmysle možno uvažovať aj o kreatívnom pretváraní kollárovskej koncepcie slovanskej vzájomnosti a československej kmeňovosti v praktickej oblasti umeleckej tvorby.

[17] KLUSÁK, P. Revolution Behind the Silver Screen. In: Czech Music Quarterly, 2018/2.

[18] Ibid.

[19] https://www.discogs.com/artist/1340619-Zden%C4%9Bk-Li%C5%A1ka

[20] SOUKUP, V. Culturology: A New Syntesis (Science of Culture in Central Europe) In: ANTHROPOLOGIA INTEGRA, 1/2010. Brno: Masarykova univerzita

[21] KLUSÁK, P. Revolution Behind the Silver Screen. In: Czech Music Quarterly, 2018/2.

[22] Ibid.

[23] TRNKA, P. Dramaturgie zvukové složky v animovaných filmech Karla Zemana. Praha : Katedra Hudební vědy FF UK, 2012s. 11

[24] ČERNÍČEK, J. Hudba Zdeňka Lišky k filmu Markéta Lazarová. Praha : FF UK Ústav hudební vědy 2008, s. 61

[25] FERENC, P. Ukryto v pásech. Vybrané kapitoly z české elektroakustické hudební tvorby do roku 1989. Praha : Národní múzeum, 2022, s. 146

[26] KLUSÁK, P. Revolution Behind the Silver Screen. In: Czech Music Quarterly, 2018/2.

[27] FERENC, P. Ukryto v pásech… Praha : Národní múzeum, 2022, s. 161, 162

[28] Ibid. s. 162

[29] Miroslav Šára: Diogenova lampa, 2021; Zdenek Merta: Hudba je zázrak, 2015; Richard Dostál: Smrt pán z Valdeka, 2013), ale aj v životopisoch (Jaroslav Křiženecký: Jiří Adamíra: Noblesní král českého jeviště, 2013

[30] KLUSÁK, P. Revolution Behind the Silver Screen. In: Czech Music Quarterly, 2018/2.

POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

BLAHO, V. K storočnici majstra filmovej hudby Zdeňka Lišku. In: Opera Slovakia, 2022, https://operaslovakia.sk/k-storocnici-majstra-filmovej-hudby-zdenka-lisku/

CLEMENT, N. E. (n.d.). Twentieth Century Music Writers – A Hyperlist. (n.p.): MTCC Publishing Company.

ČERNÍČEK, J.: Hudba Zdeňka Lišky k filmu Markéta Lazarová.  Praha : FF UK Ústav hudební vědy, 2008.

KOVAŘÍK, J.: Slavný Smečeňák se vlastně narodil v blízkém Libušíně. In Kladenský deník, 2002, s. 15.

KLUSÁK, Z. (réžia): Hudba Zdeněk Liška, dokumentárny film, 2007

KLUSÁK, P. Revolution Behind the Silver Screen. In: Czech Music Quarterly, 2018/2. Dostupné online: https://www.czechmusicquarterly.com/wp-content/uploads/2018/08/Czech-Music-Quarterly-2018-2.pdf

FERENC, P. (ed.): Ukryto v pásech: Vybrané kapitoly z české elektroakustické hudební tvorby do roku 1989. Praha : Národní muzeum, 2022.

PROCHÁZKA, P. Mistr kontrastů Zdeněk Liška. In: Magazín UNI, 2005. https://www.magazinuni.cz/hudba/mistr-kontrastu-zdenek-liska/
ROHÁL, R., CHADIMA, V. České zpívající filmy. Česko: Petrklíč, 2010

TRNKA, P.: Dramaturgie zvukové složky v animovaných filmech Karla Zemana. Katedra Hudební vědy FF UK, 2012.

https://dafilms.sk/program/1178-zdenek_liska