Založ si blog

Prečo by mal byť Vladimír Mináč zaradený do filozofických učebníc

„Nie moc, ktorá je pominuteľná,
ale duch, ktorý trvá:
to je naša cesta,
náš zmysel,
náš osud!“

– Vladimír Mináč

Nedopísaná história baťka Vladimíra Mináča

Vážení čitatelia, po článku Vladimír Mináč vytvoril ucelenú koncepciu slovenskej filozofie dejín, storočnica brilantného esejistu, som pre Vás pripravil malú ukážku z pripravovanej štúdie, ktorá zaznela na semináre k storočnici Vladimíra Mináča a ktorá bude v plnom rozsahu publikovaná v časopise SLOVENSKO – NÁRODNÉ SPEKTRUM. Národnému umelcovi Vladimírovi Mináčovi sme vzdali hold v jeho rodnom gemersko-malohontskom regióne. Vo svojom príspevku som zdôraznil predovšetkým filozofický rozmer Mináčovej tvorby, jeho prínos pre filozofiu slovenských dejín, analyzoval som tiež etické, sociálno-kritické a axiologické aspekty jeho beletrie.

***

Tento rok si pripomíname storočnicu Vladimíra Mináča, národného buditeľa 20. storočia, spisovateľa, scenáristu, redaktora, literárneho kritika, tvorcu modernej slovenskej filozofie dejín, dlhoročného predsedu Matice slovenskej, národného umelca a neoštúrovca. Bol to práve Vladimír Mináč, ktorý dal slovenským dejinám vyšší zmysel nielen pre slovenský národ, ale aj pre chápanie slovenského národa v kontexte medzinárodných historických súvislostí.

Kde je hranica medzi filozofiou a literatúrou, filozofiou a publicistikou, filozofiou a politikou, filozofiou a osobným životným postojom? Je filozofia iba akademickou disciplínou alebo je filozofia všade okolo nás? A hlavne, kedy sa spisovateľ stáva filozofom? Odpovedať na túto otázku nie je ľahké. Spisovateľ, ako aj filozof, pracujú so slovom. Keď predstavovali národného umelca Vladimíra Mináča v relácii Profily z roku 1971, hneď v úvode zaznela veta, že „jeho slovo vždy malo a má vysokú myšlienkovú a spoločensky-politickú úroveň.“

Na počiatku bolo slovo Jn 1,1, píše sa v Biblii; slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi, píše sa v Proglase; „…na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Štúra“, píše Vladimír Mináč.

Slová autority, slová, ktoré cez vety a súvetia prezentujú idey, vízie, ktoré priamo pretvárajú spoločnosť a myslenie ľudí od Biblie až po slová veľkých filozofov. Závažnosť používania slov, ich vhodnej voľby a kombinácií si uvedomujú iba vyššie duchovné bytosti, ktoré sa zamýšľajú nad svetom, v ktorom žijeme a ktoré nazývame filozofmi.

Vladimír Mináč patril k ľuďom, ktorí sa zamýšľali nad svetom a snažili sa ho pochopiť, čo ho jednoznačne do sféry filozofickej radí. Svojimi slovami snažil sa na nakŕmiť hladné ľudské duše, duše hľadajúce po poznaní. Mináč počas príhovoru k Slovesnej  jari 1984 povedal, že „slovo musí mať rozprávkovú silu premenlivosti a všadeprítomnosti; byť dýkou tam kde treba dýku a musí byť kvetom tam, kde treba kvet.“

***

Vladimír Mináč síce po sebe nezanechal filozofický traktát ako Ludwig Wittgenstein či Immanuel Kant. Zanechal však po sebe články a knihy, v ktorých možno filozofiu zrekonštruovať. Úlohou teda bude rekonštrukcia filozofických postojov Vladimíra Mináča na základe jeho beletrie, esejistiky, filmových scenárov literárnej kritiky, rozhovorov či politologicky orientovaných textov a ďalšej tvorbe.

Aj autori Encyklopédie slovenských spisovateľov pripomínajú, že Mináč vytvoril vlastnú filozofiu, filozofiu činu, ktorý pôsobí v smere dejinného a spoločenského pokroku, čo iba dokazuje opodstatnenosť bádať v Mináčovej tvorbe ako osobitej literatúre s filozofickým presahom. Hľadať filozofiu alebo filozofické postoje v literatúre, poézii, obrazoch, filme či esejistike je náročnou činnosťou, ktorá si vyžaduje interdisciplinárnu rozhľadenosť.

Na začiatok Mináčovej spisovateľskej cesty malo vplyv Slovenské národné povstanie, ktorého sa aktívne zúčastnil, ale aj trpké dôsledky zavlečenia do koncentračných táborov Mauthausen a Dachau, kde na vlastné oči spoznal nehumánnosť a proti-ľudskosť krutosti pan-germánskeho imperializmu. Spomedzi stotisíca zavraždených ľudí prežil práve Mináč. Opis ľudských charakterov v hraničných situáciách – čo je základným znakom existencialistickej literatúry – zrejme pochádza práve z tohto krutého obdobia, ku ktorému sa sám Mináč nechcel vyjadrovať.

Mináč začal aktívne písať až v povojnovom období. Filozofický rozmer jeho prvého diela Smrť chodí po horách (1947) možno hľadať v reflexívno-psychologickej rovine, opise ľudských charakterov vystavených dejinným skúškam. Na tému povstania nadväzuje románová trilógia Generácia, ktorú označujú autori Encyklopédie slovenských spisovateľov za vyvrcholenie Mináčovej prózy: „Využil tu postupy a prostriedky epickej prózy od psychologicky i spoločensky hlboko motivovanej kresby charakterov cez dramatický konflikt až po dialógy a vnútorné monológy, často spojene v autorskej reči do zvláštnej a pre Mináča charakteristickej jednoty,“ píšu autori. Podľa autorov Dejín slovenskej literatúry patrí k vrcholom slovenskej literatúry s témou SNP. Román poukázal na rôznorodosť morálnych a amorálnych postáv na pozadí historických udalostí.

Nový rozmer Mináčovej tvorby sa objavuje pri hodnotení päťdesiatych rokov. Mináč je v rámci svojej beletrie kritikom naoko idealistického revolučného fanatizmu, ktorý sa cez schematizmus straníckej, revolučnej horlivosti mení na konanie vedomého zla. V Tmavom kúte, Záznamoch a Kriminálnom príbehu dominuje téma porovnania starej a novej formy malomeštiactva – Mináč tu ako analytik ľudských vzťahov obnažil rozpory a konflikty dobového schematizmu a zneužite socialistických ideí. Tmavý kút kritizuje ľudí, ktorí deklarujú vyššie ideály, no ich myslenie sa nakoniec pod zámienkou revolučnosti stáva protihumanistické. Záznamy taktiež demaskujú rozpor medzi myšlienkou a činom, medzi hlásanou ideou a jej uskutočňovaním. V beletrii Vladimíra Mináča sa však predovšetkým opakuje téma zápasu o šťastie a zmysluplný život.

Mináč pochopil, že dejiny môžu mať zmysel iba vtedy, ak majú vyšší cieľ v sociálnej spravodlivosti a sociálna spravodlivosť je zmyslom tak národných dejín ako aj dejín ľudstva. V Dúchaní do pahrieb sa pýta na zásadnú otázku, čo sú dejiny a čo je národ bez dejín. Mladé národy hľadali podľa Mináča právo na svoje oprávnenie, svoj zmysel a hľadali ho práve v dejinách. Ako trefne píšu autori Encyklopédie slovenských spisovateľov, Minač sa cez postavy Daxnera, Francisciho a Bakulínyho (a ich vzťahoch k Štúrovi, Hurbanovi) usiluje o vystihnutie podstaty, smeru, problémov a rozporov slovenského života 19. storočia. Slovenský národ má vo svojich predkoch, minulosti kontinuitu plebejského národa.

Túto plebejskosť Mináč chápe ako cnosť, nakoľko je podľa neho história veľkých národov, históriou veľkých lúpežníkov, preto sa Slováci nemajú za čo hanbiť ak nemali dejiny víťazstiev, dobytých území, násilia, lúpeže a vykorisťovania. Podľa Mináča sú Slováci nie predmetom dejín, ale ich podmetom, priestorom, na ktorom sa odohrávali dejiny. Ak sú podľa Mináča dejiny civilizácie, dejinami práce, znovu a znovu víťaziacej stavby, tak sú to aj dejiny slovenské.

Mináč vyjadril myšlienku o ontológii existencie slovenského národa v súvislosti s permanentným vzdorom. Zároveň však dodáva, že napriek každej porážke slovenský národ zmocnel. Táto nezadržateľnnosť vzostupu je železnou logikou vývinu moderných národov a práve pohyb, ktorý je v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie, je zmyslom národa. V humanistickom duchu meral hodnotu ľudstva podľa vývoja kultúry, vývoja vzájomného ľudského porozumenia a bratstva.

Mináč je z hľadiska filozoficko-politického zaradenia dozaista národným ľavičiarom, avšak nemožno ho zaradiť medzi ľavičiarov západného typu, ktorí v princípe odmietajú všetko národné (Mináč nepatrí k marxistickým dogmatikom). Práve naopak, u Mináča je národné s ľavicovým vo vzájomnom vzťahu a vzájomne sa podmieňujú v rámci historického napredovania k sociálnemu pokroku.

Vladimír Mináč totiž nadviazal na generáciu davistov a šípistov, tzn. Novomeského, Clementisa, ale aj Matušku a ďalších , ktorí prešli od radikálnych anti-tradicionalistických pozícii k novému chápaniu národných dejín, ktoré zohľadňuje predovšetkým ich sociálno-pokrokový charakter. Na generáciu davistov nadviazali v druhej polovici 20. storočia tak Miroslav Válek (kontinuita kultúrnej politiky a poézie) a Vladimír Mináč (nadviazanie na Novomeského filozofiu dejín). Význam Vladimíra Mináča pre dejiny svetovej kultúry spočíva predovšetkým v tom, že objavil nový rozmer slovenských dejín, ktorý je filozoficky obhájiteľný aj pred tzv. veľkými národmi v tom, že dáva morálny základ národno-oslobodzovaciemu boju v 19. storočí, ako aj vyšší humanistický zmysel aktu Slovenského národného povstania. Prelomovým aktom je tiež jeho objavenie plebejcov ako dejino-tvorných aktérov a pracovitosti ako cnosti národa.

A práve na túto ideu (podľa slov syna Vladimíra Mináča z osobného rozhovoru) nadviazal vo svojej umeleckej tvorbe slovenský spisovateľ Peter Jaroš veľkolepým dielom Tisícročna včela (1983), ktoré sfilmoval Juraj Jakubisko a je v podstate umeleckou prezentáciou Mináčovej filozofie dejín.

K filozofii Karla Marxa sa v kontexte filozofie dejín stavia tak, že síce prebral jeho hegeliánsku (dialektickú) metodológiu vo vzťahu k dejinám (dejiny smerujú k sociálnemu pokroku), no zároveň poukazuje na to, že Marx slovenský pohyb nedokázal pochopiť, nakoľko sa naň pozeral z diaľky. Mináč nebol pôvodne marxistom a samotný marxizmus začal čítať až v neskoršom období aby ho špecificky pretavil do vlastného myslenia. Podľa Mináča nebolo vďaka marxizmu atraktívne hovoriť o národe, jeho osudoch, dejinách a kultúre, ba dokonca nebezpečné, za čo mohli „feldvébli marxizmu“, ktorých nozdry navyknuté a uspôsobené na podozrenie tak, ako je psí ňufák uspôsobený na hľadanie stopy,“ čím nepriamo poukázal na dogmatických marxistov, poväčšinou spojených s ortodoxným výkladom marxizmu, ktorý sa prejavil tak v schematizme ako aj centrizme. Mináč (kritikou ortodoxného výkladu Marxa) nadviazal na Ladislava Novomeského a jeho odvážnu revíziu Marxových postojov k slovenskej revolúcii, ktorú prezentoval najskôr v eseji Marx a slovenský národ, neskôr v časopise DAV, ďalej re-interpretáciou slovanskej vzájomnosti na povojnovú geopolitickú situáciu a napokon v textoch o povstaní 1848-1849, kde prehodnocuje historickú úlohu Kossutha aj Marxovu interpretáciu slovanskej „reakčnosti“ v roku 1848. Nebol to však iba Novomeský, podobne pozitívne a nedogmaticky zmýšľali aj Gustáv Husák či Vladimír Clementis, teda predstavitelia generácie davistov, ktorá chápe slovenské dejiny a slovanskú vzájomnosť s pochopením. Sám Mináč k Novomeskému, ale aj k Husákovi prihlásil v knihe Povstanie a vo svojej knihe Portréty, oceňuje ich a považuje ich za nástupcov štúrovcov a dodáva, že ich postoje formovali našu minulosť ako i súčasnosť: „…to bolo to najlepšie, čo vzniklo na Slovensku od čias generácie štúrovskej. A išlo a ide „len“ o to, pokračovať v tejto tradícii najvyššej kvality.“

Mináčove postoje sú prevažne asketické (miestami až tolstojovské či frommovské), anti-konzumné, anti-kapitalistické. Podľa Mináča sa „vláda vecí dostala aj k nám“, a ak „veci prerastajú nad ideami, ohrozujú slobodný život človeka“. Pôvod zla, v rousseauovskom duchu pripomína, že pochádzajúci z vlastníctva. Spoločnosť by podľa Mináča mala byť solidárna k tým, ktorí nezbohatli. Zdôrazňuje kritiku a sebakritiku: „Nikto nemôže vyliezť na tribúnu a kričať o čistote ak má špinavé nohy… Len čistý môže hovoriť o čistom…“ K osobnostiam dejín preto vo svojej beletrii, i esejistike pristupuje s porozumením a často až s existencialistickým, psychologickým presahom medzi subjektívnym (osobný život, láska, samota, pocity) a objektívnym (miesto osobnosti v dejinách).

***

Filozofiu môžeme nájsť tak v esejistike, literárnych dielach, piesňach, poézii, ľudovej slovesnosti, ale aj v každodennom živote človeka. Ak sa súčasná akademická filozofia zameriava iba na filozofovanie o oficiálnych filozofoch, sama sa ochudobňuje o pestrý svet filozofických postojov, ktorý sa skrýva na poli kultúry a umenia, v širšej kulturologickej reflexii. Aj v literárnych dielach možno rekonštruovať axiologické (etické, estetické, ekonomické…), gnozeologické, semiotické, teologické, antropologické či sociálno-filozofické aspekty a napokon ak sú označovaní za filozofov spisovatelia ako Dostojevskij, Tolstoj, Sartre či Camus, prečo by tak nemohol byť označený aj filozofujúci spisovateľ Vladimír Mináč? Mojim záverečným posolstvom bola myšlienka zaradenia Vladimíra Mináča do dejín filozofie ako významného filozofa slovenských dejín, ale aj významného mysliteľa, osobnosť, ktorá sa stala pre celý národ uznávanou autoritou. Osobnosť, ktorá svojimi ideami ovplyvňovala a dodnes ovplyvňuje celé slovenské myslenie.

Celý článok si budete môcť prečítať v časopise SLOVENSKO – NÁRODNÉ SPEKTRUM 1/2023

Matica je ako živá pamäť národa (rozhovor s europoslankyňou Katarínou Roth Neveďalovou pre Slovenské národné noviny)

01.03.2024

„Matica slovenská je naša živá historická pamäť… je to práve Matica slovenská, ktorá tú historickú pamäť sprostredkováva… Dosiahli ste toho za 160 rokov veľa, pomohli ste tomuto národu… Matica pomohla tomu, že sme samostatná suverénna krajina… Verejne by som chcela vyhlásiť, že si prosím prihlášku do Matice slovenskej a chcela by som ju takto [...]

Umelci Matice slovenskej dosiahli európsky kontext výstavou v Štrasburgu [videoblog]

29.02.2024

Vladimír Mináč v roku 1989 povedal, že Matica slovenská je inštitúcia, ktorej kvality dosahujú európsky rozmer. Táto Mináčova veta sa darí plniť aj v 21. storočí vďaka vedeniu spisovateľa a právnika Dr. Mariána Gešpera, ktorý podobne ako Mináč, dostáva túto najstaršiu slovenskú kultúrnu ustanovizeň až do medzinárodných súvislostí, a to v duchu republikanizmu, [...]

Kulturologicko-filozofický odbor Matice slovenskej si pripomenul ďalšie zaujímavé osobnosti – priekopníka rádiotelegrafie Jozefa Murgaša a spisovateľa Ladislava Mňačka [videoblog]

23.02.2024

PRIEKOPNÍK RÁDIOTELEGRAFIE JOZEF MURGAŠ – 160 21. 2. 2024 – Kulturologicko-filozofický odbor Matice slovenskej v spolupráci s Domom Matice slovenskej Bratislava, Spolkom slovenských spisovateľov, Mladou Maticou, Slovenskými pohľadmi a predovšetkým Spoločnosťou Jozefa Murgaša a J. G. Tajovského zastúpenou Ing. Jánom Šebom zorganizovali odborné a popularizačné podujatie k [...]

Jaroslav Haščák

V kauze Gorila opäť obvinili Haščáka a ďalšie osoby

19.03.2024 09:36, aktualizované: 09:57

Ide o trestné činy založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny či korupčné trestné činy.

Kurimany, zrútený most

Nemeckú statičku Sabine H. uznal súd za nevinnú v kauze spadnutého mosta na Spiši

19.03.2024 09:24

Tragédia si v novembri 2011 vyžiadala štyri ľudské obete a ďalších zranených.

Štefan Harabin, ta3

VIDEO: Prezidentský kandidát Štefan Harabin. Rusko nepovažuje za agresora, chce neutralitu Slovenska

19.03.2024 07:00

O post prezidenta Slovenskej republiky vo voľbách v roku 2024 sa uchádza 10 ľudí.

vojna na Ukrajine

ONLINE: Michel: Aby bol v Európe mier, musí sa pripraviť na vojnu. Volá po vojnovej ekonomike

19.03.2024 06:15, aktualizované: 09:39

Ak nebude reakcia EÚ správna a neposkytne Ukrajine dostatočnú podporu, aby zastavila Rusko, budeme ďalší na rade, tvrdí šéf Európskej rady Michel.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 240
Celková čítanosť: 787884x
Priemerná čítanosť článkov: 3283x

Kategórie