Blog Lukáša Perného

Tento rok si pripomíname sté výročie narodenia Vladimíra Mináča (* 10. august 1922, Klenovec – † 25. október 1996, Bratislava), dlhoročného predsedu Matice slovenskej v rokoch 1974 – 1990 a výraznú osobnosť slovenskej kultúry.

Jeho intelektuálny a profesijný záber bol široký; bol jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov povojnového obdobia, publicista, scenárista, redaktor, literárny kritik, človek so silným ľavicovým a vlasteneckým presvedčením, aktívny účastník druhej svetovej vojny, ktorý si prešiel hrôzou internácie v koncentračnom tábore, od roku 1975 nositeľ titulu národný umelec a v roku 1998 mu bol udelený Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam. Na skutočnú rehabilitáciu však táto osobnosť ešte len čaká.

Matica slovenská si storočnicu Vladimíra Mináča tohto roku pripomenie pripravovaným dokumentárnym filmom a triptychom podujatí – spomienkovým podujatím v Bratislave (8. 8.), odhalením busty v Rimavskej Sobote (10. 8.) a napokon veľkolepou vedeckou konferenciou v Bratislave, ktorá bude venovaná tiež 120. výročiu narodenia Vladimíra Clementisa (7. 10.).

Text vyšiel ako spoločné dielo L. Perného a R. Žgradu na Matica.sk

VLADIMÍR MINÁČ A RODNÝ KLENOVEC,
RODISKO NÁRODNÝCH DEJATEĽOV

Budúci baťko a predseda Matice slovenskej sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci do remeselnícko-roľníckej rodiny v Gemersko-malohontskej župe, v regióne, kde svojím životom a pôsobením zanechali nezmazateľnú  pečať také výrazné osobnosti národného života ako  Jánko Francisci-Rimavský (pochádzajúci zo susednej Hnúšte), Štefan Marko Daxner (z neďalekého Tisovca) či Michal Bakulíni (z Hrnčiarskej Vsi). Tu prežil svoje detstvo, Mináč si po celý život zachoval kladný vzťah k svojmu rodisku, rád spomínal na svoju mladosť v tomto kraji, sám sa k tomu vyjadril:

„Z Klenovca som odišiel ako desaťročný. Kým som odtiaľ neodišiel, neuvedomoval som si svoju spätosť s Klenovcom. Žil som poloprírodný život, všetko súviselo so všetkým a všetko trvalo. A keď ma násilne oddelili od Klenovca, tak som to začal pociťovať ako nenahraditeľnú stratu. Keď som sa o sedem rokov vrátil, Klenovec detstva už nebol.“

V rokoch 1932—38 navštevoval gymnázium v Rimavskej Sobote. Jednou z mnohých zásluh prvej republiky bolo aj to, že odkryla možnosť vzdelávať sa aj chudobným slovenským chlapcom a dievčatám. K mestu si rovnako zachoval kladný vzťah. Rád spomínal ako chodieval s otcom, ktorý sa živil ako slobodný remeselník – čižmár, na jarmoky do Rimavskej Soboty. V čase keď bol gemersko-malohontským županom Janko Jesenský (1919-1923), Mináčov otec pôsobil krátky čas v župnom výbore za sociálno-demokratickú stranu. Klenovec mu bol stálou hodnotou, mal ho vždy v sebe, sám tvrdil, že to čo sa snažil vysloviť vo svojich esejach o trvaní, má práve zo svojho rodiska. Tu sa aj prvýkrát zoznámil so svetom kníh. Tie si chodieval vypožičiavať do knižnice miestneho učiteľa pána Moncoľa, už od prvej ľudovej najskôr pre svojho otca, neskôr aj pre seba, ako sám úsmevne spomínal: „Ak za všetko, čo viem, vďačím knihe, za to, ako som sa dostal ku knihe, vďačím práve učiteľovi Moncoľovi.“

Mináč píše v súvislosti s pôsobením Jesenského, že v tomto regióne fungovali generácie, ktoré boli soľou slovenskej zeme a samotný Klenovec považuje za jedno z živých národných sŕdc, ktoré sa nevzdávali ani v najťažších časoch. Mináč spomína Clementisa, ktorý sa narodil tak isto v Tisovci ako Daxner. Clementis, ktorý má taktiež toho roku okrúhle, 120. výročie, podľa Mináča Daxnera obdivoval a považoval ho za svoj vzor ako človeka „ktorého hodno aj milovať, lebo je to človek bez poškvrny“.

Hlboko sa zaujímal o históriu a dušu rodného kraja. Kým žila jeho mama, už v časoch keď pôsobil pomimo, písavala mu o udalostiach v obci. Nikdy nestratil kontakt s Klenovcom, v čase jeho mladosti to bola jedna z najväčších dedín na Slovensku a druhý najväčší chotár po breznianskom s prevahou luteránskeho obyvateľstva. Po ukončení gymnázia, ktoré sa po Viedenskej arbitráži a zabratí južného Slovenska horhyovským Maďarskom presunulo do Tisovca, pokračoval v štúdiu na vysokej škole. V rokoch 1940—1944 študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.  V tom čase ho zachytil  najväčší vojenský konflikt v dejinách.

MINÁČ V POVSTANÍ

Ako absolvent nemusel narukovať na východný front a mohol sa zapojiť do Povstania. V roku 1944 vstúpil do Československej armády v úseku Sinec a následne prešiel k partizánom. Svoje rozhodnutie podľa pamätí zdôvodňoval hlavne dvoma faktormi: osobne sa nestotožňoval so Slovenským štátom a samotné Povstanie vypuklo aj na území jeho rodného kraja. Voči ľudáckemu režimu natrvalo prejavoval antipatiu, bolo to spôsobené výchovou a prostredím z ktorého pochádzal. Počas štúdia na strednej škole bol vychovávaný v československom duchu, poväčšine českými profesormi a luteránske prostredie z ktorého vzišiel vnímalo vtedajší režim hlavne ako katolícky. Osobne ho vo svojom mladíckom idealizme vnímal ako istú formu nespravodlivosti. Istý čas priamo v Klenovci bolo veliteľstvo armádneho úseku Sinec. Za veliteľa mali podplukovníka Daxnera, ktorý sa neskôr stal známy ako sudca v Tisovom procese. Tu sa vytvorila študentská čata, ktorá mala tri družstvá – mladý Mináč bol veliteľom jednej z nich.

Po vstupe k partizánom dokonca jeho čata chvíľu bránila Klenovec pred okupantmi, ktorí prerazili cez Dielik a obsadili Tisovec a Hnúštu,  kým sa neobjavila nemecká obrnená vozba. Útekom sa museli stiahnuť na Antalku. Nejaký čas na to si pri hlúpej mladíckej nerozvážnosti prestrelil nohu, kamarát ho zniesol na chrbte do Klenovca. Na Silvestra však obec obkľúčil pluk SS a Mináč padol do zajatia. Cez Hnúšťu, Banskú Bystricu a Nitru ho  následne internovali v koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau. Dá sa povedať, že hrôzu druhej svetovej vojny videl zblízka. Podľa pamätníkov o tejto časti života nikdy nehovoril, sám to vyjadril: „ …ja ten koncentrák nemôžem spomínať, proste, nestrovil som ho. Vždy som sa vyhýbal myslieť naň, aby som si zachoval nejakú ľudskú komoditu, nejakú ľudskú spôsobnosť…“ 

 So zážitkami sa zdôveril podľa historika Eduarda Chmelára iba spisovateľovi Petrovi Holkovi: „Viem, že istý čas pálil mŕtve telá v peci, v pozostatkoch ľudí nahádzaných na kopu neraz spoznával známych i blízkych, nevedel v sebe spracovať toľké ľudské poníženie a do konca života sa nezbavil tejto nočnej mory. Potom nosil podvyživený a chorý z blízkeho kameňolomu ťažké 50-kilogramové balvany po strmom schodisku, ktoré dostalo prezývku „schody smrti“. Bol som tam, videl som ich na vlastné oči a nechápal som. Mal tie schody spočítané. Bolo ich 186. … V Mauthausene zavraždili stotisíc ľudí, ale Mináč prežil.“

POVOJNOVÝ VÝVOJ

Po vojne pracoval ako redaktor v periodikách Bojovník, neskôr premenovaný na Obrana ľudu, následne bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, súčasne bol šéfredaktorom v Kultúrnom živote (1945-1954), vedúcim scenáristického oddelenia Československého filmu a na krátky čas aj šéfredaktorom v dnes už matičných Slovenských pohľadoch (1955-1956). V päťdesiatych rokoch, keď strach o holý život prevládal nad svedomím, Mináč aj napriek tomu odmietal písať ódy na procesy.  Mináčova tvorba je rozsiahla, venoval sa próze, filmovým scenárom ako i esejistike. K menej známym literárnym počinom V. Mináča patrí reportáž z cesty po Číne (V krajine, kde vychodí slnko, 1955) a taktiež bol autorom referátu o slovenskej próze s názvom Za pravdivé a presvedčivé zobrazenie našej skutočnosti (1956). Mináč sa tiež venoval literárnej kritike a publicistike.

K písaniu sa dostal viac menej náhodou, v čase keď pracoval v redakcii denníka Obrana ľudu a ako uvádza v pamätiach „mal po ruke písací stroj“, práve vtedy vypísali súťaž o prózu z Povstania, ráno si vždy prisadol za stroj a napísal svoje tri – štyri strany. Tak vznikla Smrť chodí po horách. Po dopísaní mal román 300 strán, čo sa Mináčovi zdalo veľa a do súťaže odovzdal druhú polovicu. Tú spolu s Petrom Jilemnickým vyhral. Objavil sa tak na Slovensku obrovský literárny talent a aj na naliehanie okolia, že nadanie treba rozvíjať, pokračoval v tvorbe. Nezaobišlo sa to bez problémov. Kniha sa stala už po dvoch rokoch predmetom straníckej kritiky. Známy je referát Júliusa Šefránka Proti buržoáznemu nacionalizmu v slovenskej literatúre.

Podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov, dielo zachytáva pocit a skúsenosti mladého inteligenta, ktorý „v Povstaní spoznal veľkosť a silu pokrokovej myšlienky, ľudskej súdržnosti, obrodzujúcu silu aktívneho boja proti fašizmu, proti zlu, násiliu a v koncentračnom tábore nazrel až na dno ľudskej existencie.“ Hlavné postavy, bratov Lotárovcov, znázornil vo vzájomnom rozpore. Na ich osudoch sa snaží pochopiť človeka v súvzťažnosti s dejinným pohybom, čo sa neskôr naplno rozvinie aj v jeho esejistike. Podľa Dejín slovenskej literatúry je v tomto diele rozhodujúcim momentom intelektuálne hodnotenie situácií, do ktorých sa bratia dostávajú a významnou je tu reflexívna psychologická rovina.

Mináč následne publikoval romány: Včera a zajtra (1949) voľné pokračovanie diela Smrť chodí horách; Modré vlny (1951),  Na rozhraní (1956), trilógia Generácia (ktorá zahŕňala diela – 1958 Dlhý čas čakania; 1959 Živí a mŕtvi; 1961 Zvony zvonia na deň), zbierka próz Tmavý kút (1960), dvojnovela Nikdy nie si sama (1962), zbierka poviedok Záznamy (1963), satira Výrobca šťastia (1964, inscenované s Milanom Lasicom v roku 1985), výber poviedok Kto kráča po ceste (1965), detektívna poviedka Kriminálny príbeh (1966), výbery poviedok Ženy a Prípad (1982).

V románe Včera a zajtra (ale aj filmovej poviedke Prielom (1950), podľa ktorej bol nakrútený film Boj sa skončí zajtra) strieda subjektívny pocit objektivizácia. Od pochybovania, utápania a  hľadania zmyslu života sa dostáva učiteľ Peter Lotár do situácie, kedy nachádza zmysel v láske a v práci pre celok.

Modré vlny sú (na pozadí budovania Priehrady mládeže) pretkané satirickou kritikou formálnych schôdzí, zjednodušených hesiel, byrokratizmu s cieľom poukázať na to, že vzťahy medzi ľuďmi sú oveľa zložitejšie, než aby sa vtesnali do vtedajších dobových hesiel a zjednodušených budovateľských predstáv. Podľa autorov Dejín slovenskej literatúry tu Mináč prezentuje dobové vzťahové konflikty, zlyhanie výchovnej práce, charakterové deformácie, pretvárku a pokrytectvo, čím sa stáva kritickým pozorovateľom a komentátorom zmien ľudských charakterov v budovateľskej dobe.

V diele Na rozhraní Mináč čitateľovi sprostredkúva na téme združstevňovania poviedky o osudoch postáv, do ktorých životov zasahujú chudoba, choroby, kolektivizácia, nespravodlivosť, smrť, ale aj túžba po šťastí. Mináč tu strieda iróniu so sentimentom a cez svoje postavy opätovne kriticky poníma rozporuplnú dobu.

Románovú trilógia Generácia – o posledných štyroch mesiacoch Slovenského štátu, SNP a povojnovom období – označujú autori Encyklopédie slovenských spisovateľov za vyvrcholenie Mináčovej prózy. „Využil tu postupy a prostriedky epickej prózy od psychologicky i spoločensky hlboko motivovanej kresby charakterov cez dramatický konflikt až po dialógy a vnútorné monológy, často spojene v autorskej reči do zvláštnej a pre Mináča charakteristickej jednoty.“  Podľa autorov Dejín slovenskej literatúry toto dielo patrí k vrcholom slovenskej literatúry o Povstaní. Román poukázal na rôznorodosť morálnych a amorálnych postáv na pozadí historických udalostí. Dielo však nechal otvorené.

Do obdobia 50. rokov sa zase vracia v ďalších knihách. V Tmavom kúte, Záznamoch a Kriminálnom príbehu dominuje téma porovnania starej a novej formy malomeštiactva – Mináč tu ako analytik ľudských vzťahov obnažil rozpory a konflikty dobového schematizmu a zneužite socialistických ideí. Tmavý kút kritizuje ľudí, ktorí deklarujú vyššie ideály, no ich myslenie sa nakoniec pod zámienkou revolučnosti stáva proti-humanistické. Záznamy demaskujú rozpor medzi myšlienkou a činom, medzi hlásanou ideou a jej uskutočňovaním.  Dvojnovela Nikdy nie si sama poukazuje prostredníctvom ľúbostného príbehu Maríny a Žoržíka na citové dozrievanie mladých ľudí s negatívnou skúsenosťou. Kriminálny príbeh vychádza ako doplnková poviedka k reedícii Záznamov a Tmavý kút v knižke Kto kráča po ceste.

Satira Výrobca šťastia, o troch snoch Františka Ojbabu, kritizuje malomeštiactvo, byrokratizmus a túžbu manipulovať. Mináč si všíma, že malomeštiactvo s novou socialistickou spoločnosťou nezaniklo, iba sa transformovalo do novej podoby.

Podľa I. Sedláka si Mináč ako prozaik všíma morálne následky činov a postavy podrobuje skúškam charakterovej pevnosti. V tvorbe Vladimíra Mináča sa opakuje téma zápasu o šťastie a zmysluplný život. S písaním umeleckej prózy však Mináč skončil argumentom, že silu nemá umelecká fikcia, ale reč faktov. A tak si zvolil novú formu prezentovania svojich ideálov – prostredníctvom esejistiky, v ktorej dominuje téma slovenských dejín a filozofovanie nad ich zmyslom a údele človeka v nich. Mináčova tvorba nesie silne psychologické motívy a zameriava sa tiež na detaily. Opisuje ľudské charaktery v hraničných situáciách, čo dáva jeho dielam existencialistický rozmer.

 MINÁČ A FILM

Mináč pôsobil ako vedúci scenáristického oddelenia Československého štátneho filmu a  napísal predlohu jedného z najznámejších vojnových slovenských filmov pre Paľa Bielika Kapitán Dabač (1959) Mináč sa tiež podieľal na sfilmovaní Jilemnického diela Pole neorané. Vo svojej filmovej tvorbe spracovával aj ďalšie témy ako medzivojnový boj za sociálne práva (Boj sa skončí zajtra, 1950) či tému 50. rokov a kolektivizáciu (Žena z vrchov, 1955) v kontexte pohľadu jednoduchého človeka, jeho prežívania, túžob.

Režisér Vladimír Bahna sfilmoval Mináčovu trilógiu, vojnovú drámu Generácia (1969). Jeho dielo Smrť chodí po horách (1979) zase sfilmoval Ivan Teren v spolupráci s Jozefom Bobom. V poslednom sfilmovanom diele (na ktorom spolupracovali aj obyvatelia Klenovca) Marka Nalezenka (1985) dominuje téma osudu odloženého dieťaťa, ktoré v živote príde o všetko a zmysel život nájde v práci.

DÚCHANIE DO PAHRIEB – OD PRÓZY K BRILANTNEJ ESEJISTIKE

Po filmovej a beletristickej tvorbe je nutné spomenúť Mináčovu esejistiku s presahom predovšetkým do filozofie dejín a sociálnej filozofii. Mináča preslávilo najmä dielo Dúchanie do pahrieb (1970), no ešte predtým napísal dielo Paradoxy (1966) (dominuje tu myšlienka, že vzťahy sú osudom človeka, tzn. ani človeka, ani národ nemožno interpretovať mimo spoločenských a historických vzťahov) a na Dúchanie nadviazali Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974).

V Dúchaní do pahrieb sa pýta na zásadnú otázku, čo sú dejiny a čo je národ bez dejín. Mladé národy hľadali podľa Mináča právo na svoje oprávnenie, svoj zmysel a hľadali ho práve v dejinách. Ako trefne píšu autori Encyklopédie slovenských spisovateľov, Minač sa cez postavy Daxnera, Francisciho a Bakulínyho (a ich vzťahoch k Štúrovi, Hurbanovi) usiluje o vystihnutie podstaty, smeru, problémov a rozporov slovenského života 19. storočia.

Slovenský národ má vo svojich predkoch a minulosti kontinuitu plebejského národa:

„Historicky sme plebejci – neviem, ktorý moderný národ je plebejský v takej čistej podobe ako my.“ 

 Táto myšlienka o plebejskom národe sa zapísala do dejín slovenskej esejistiky. Mináč k dejinám pristupuje realisticky a uvedomuje si limity, ktoré sprevádzali pokusy o národnú a sociálnu emancipáciu. K osobnostiam dejín pristupuje s porozumením a často až s existencialistickým, psychologickým presahom medzi subjektívnym (osobný život, láska, samota, pocity) a objektívnym (miesto osobnosti v dejinách), preto píše:

„Nemám rád, keď sa udeľujú známky z pokroku alebo z reakčnosti; je to riskantná hra. Zložitá súvzťažnosť medzi dobou a človekom, medzi jeho zámyslom a objektívnym pôsobením, sa málokedy dá vysloviť s jednoznačnosťou definitívy; a už vôbec nie jednoslabične. … Dejiny vo svojej neúprosnej fabrike vyrábajú veľa osobných tragédií, lámu talenty ako suché triesky, zatemňujú bystré hlavy.“

Pripomína, že slovenská politika bola vždy nesamostatná: „ …nevytvárala zmeny, reagovala na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov.“ Dochádza k názoru, že súdiť pohyb, pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami je nezmyselné, pretože objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov a práve borenie sa s každodennou biedou a potreba venovať všetky sily až priam beznádejnej veci je istou mravnou veľkosťou slovenského národa.

Dodáva, že naša národná inteligencia bola málopočetná a bieda, opozičná, bitá a moc, slávu či bohatstvo mala v nedohľadne. Napriek každej porážke sme však podľa Mináča zmocneli a táto nezadržateľnosť vzostupu je železnou logikou vývinu moderných národov. Práve pohyb, ktorý je v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie, je zmyslom národa.

V Zobraných sporoch Jozefa Miloslava Hurbana (1974) si Mináč vyberá postavu Hurbana ako človeka činu, politika, ktorý presadzoval pokrokové myšlienky v rámci celého národného, i cirkevného života. Kniha je pokračovaním esejí o zmysle slovenských dejín a jej kvality sú rovné Dúchaniu do pahrieb.

Filozofiu dejín slovenského národa postavil na dvoch povstaniach dvoch storočí, pričom práve Slovenské národne povstanie považuje – aj pod vplyvom esejí Novomeského – za vyvrcholenie slovenského národného sebauvedomenia. Esej Povstanie je dovŕšením koncepcie, ktorú rozvíjal v dvoch predchádzajúcich knihách a napísal ju k 30. výročiu SNP. Mináč píše, že práve celonárodným povstaním „uskutočnil slovenský národ svoj najväčší, najvýznamnejší historický čin“. Napokon tiež uvádza Novomeského citát o tom, že práve povstanie bolo „aktom historickej očisty, ktorá dala svetu na vedomie našu novú históriu“ a Slovákom „nové historické povedomie v podobe pokroku a demokracie.“

V kontexte ľudáctva píše o znásilňovaní dejín a dodáva, že len keď pochopíme hanbu, do ktorej uvrhol Slovákov klerofašizmus, pochopíme hlbšie aj tých, ktorí povstali a túto hanbu zmietli. Tento boj o dejiny však nebol jednoduchý nakoľko prebiehal na viacerých frontoch, z ktorých jeden bol tiež bojom o povahu budúceho Slovenska, ktoré sa mohlo vybrať Benešovou čechoslovakistickou cestou alebo cestou svojbytnosti slovenského národa s novým národným povedomím.

Po roku 1989 vychádzajú knihy Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam Slováci (1993) a  série rozhovorov ako Hovory M či Paradiso. Aj tu nachádzame hlboko intelektuálne úvahy s presahom do súčasnosti. Záverom možno dodať, že Mináčova brilantná esejistika ešte len čaká na svoje objavenie a čaká na podrobnú analýzu.

TRETIA BUDOVA MATICE SLOVENSKEJ

Po tom čo bol odvolaný z pozície predsedu Slovenského literárneho fondu, naskytla sa mu príležitosť stať sa predsedom Matice slovenskej. Normalizačný zákon o Matici slovenskej schválený 27. decembra 1973 s nadobúdajúcou platnosťou od 1. januára 1974 mal za cieľ, po oživení a aktivácii členskej základne v období dubčekovského uvoľňovania, zlikvidovať samosprávu a spolkový charakter inštitúcie a prispieť ku konsolidácii komunistického politického režimu v matičných podmienkach. Matica bola tak rozpočtovou organizáciou napojenou na rozpočet ministerstva kultúry SSR. Charakterizovala sa ako národná kultúrno-osvetová organizácia, ktorá plní funkciu ústrednej knižnice jednotnej sústavy knižníc v Slovenskej republike a základne pre výskum života Slovákov v zahraničí. Sám Mináč to okomentoval nasledovne:

„Nový zákon bol lepší ako zákon z 1953, ale horší ako zákon z roku 1968. Mal najmä tú chybu, že uspôsoboval Maticu najmä ako inštitúciu; menej, skoro nič jej nedával v práve na spolkovú činnosť, na združenie občanov. V tých rokoch bolo nemysliteľné, aby Matica dostala takéto – politické – práva, už aj preto, že najvyšší politickí činitelia v Prahe boli alergickí na Maticu. Táto alergia sa po prezidentskej linke udržiavala od Novotného k Husákovi. Ale aj pre celkovú spoločensko-politickú situáciu nebolo možné dosiahnuť viac ako to, že Matica nezahynie ako inštitúcia, že to, čo je v nej životaschopné ako v inštitúcii, sa bude môcť robiť, ale aj robiť lepšie.“  

Predsedu, predsedníctvo, ako aj tridsiatich troch členov výboru Matice slovenskej vymenúval a odvolával minister kultúry SSR, tak to bolo aj v prípade Vladimíra Mináča, ktorý bol dosadený na pozíciu predsedu 13. februára 1974. Stal sa tak prvým profesionálnym predsedom inštitúcie v celej jej dovtedajšej histórii. Od začiatku si dal za úlohu v znormalizovanej Matici, dosiahnuť, aby všetci vylúčení zo strany, ktorých mal po ruke, mohli publikovať, aby Matica získala dôstojnejší hlas, a nerozhodovali o nej ľudia ako napr. súdruh Lezo – ideologický tajomník OV KSS. Skončilo sa prepúšťanie tzv. politicky nespoľahlivých pracovníkov.

Mináč tiež dosiahol, že zamestnal v Matici spoločensky odstavené osobnosti, zabezpečil, aby vylúčení zo strany mohli publikovať. Eduard Chmelár v tomto kontexte píše: „Pomohol uplatniť sa mnohým zakázaným autorom (buď ich zamestnal v Matici slovenskej alebo im poskytol tvorivé štipendiá), okrem iného sa zaslúžil aj o návrat Milana Lasicu a Júliusa Satinského na scénu, za čo sa mu humoristická dvojica neskôr odvďačila tým, že z jeho satirického románu Výrobca šťastia urobila úspešnú divadelnú hru.“

Pri zmene riadenia mu pomohol aj nový zákon, ktorý predpokladal znovuinštalovanie výboru a predsedníctva. Tento výbor bol skutočne reprezentatívny, bolo v ňom všetko, čo malo na Slovensku nejaké meno a autoritu v umeleckej alebo v kultúrno-osvetovej práci a Mináč sa mohol oň oprieť v krízových situáciách. I keď Matica už nestála v centre kultúrneho a spoločenského diania, zmenila sa v nej celková atmosféra u riadiacich pracovníkov.

Po nástupe do funkcie sa Vladimír Mináč v prvom rade zaslúžil o dokončenie tretej matičnej budovy na Hostihore, ktorej zakladajúci kameň sa položil už pri oslavách storočnice v roku 1963. Jej dokončenie sa nezaobišlo bez veľkého množstva intervencií a komplikovaného vybavovania, kde musel uplatniť svoje známosti a vplyv. Budova bola v tom čase reprezentatívnou, monumentálnou stavbou, čo dokazuje i fakt, že realizácia výstavby stála 27 miliónov čs. korún, na tú dobu dosť významná čiastka.

V auguste 1975 sa na slávnostnom otvorení moderného stánku Matice, ako výkladnej skrine socialistickej kultúry, zúčastnila vládna a stranícka delegácia na čele s predsedom vlády SSR Petrom Colotkom a prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska Jozefom Lenártom.

V nasledujúcich rokoch sa Vladimír Mináč zaslúžil o napredovanie Matice slovenskej ako vrcholnej kultúrnej inštitúcie. V rámci Matice najvýraznejšie pokročilo budovanie Slovenskej národnej knižnice, kde sa rozvíjali jej fondy, bibliografia, informatizácia a proces automatizácie. Inštitučná zložka MS plnila funkciu Slovenskej národnej knižnice, zároveň metodicky riadila okresné knižnice po celom Slovensku. Vydávala Bibliografický zborník a zborník Kniha, časopis Knižnice a vedecké informácie, vychádzal aj populárno-náučný časopis Čitateľ.

Mináč venoval veľkú pozornosť aj druhej inštitučnej zložke Pamätníku slovenskej literatúry. Tú tvorili Literárny archív (Archív literatúry a umenia), Hudobný archív a Obrazový archív. Periodicky vychádzali zborníky Literárny archív, Hudobný archív a Obrazový archív.

Osobitne podporoval rozvoj literárneho múzejníctva. V r. 1974 sa jeho pričinením vrátila do správy Matice slovenskej jej prvá historická budova v centre Martina, kde sa po náročnom zreštaurovaní zriadilo Slovenské národné literárne múzeum. To začalo budovať svoju stálu expozíciu slovenskej literatúry od čias Veľkej Moravy až po 20. storočie a vydávalo zborník Literárnomúzejný letopis. Vladimír Mináč sa pričinil aj na renovácii a prebudovaní Literárneho múzea Alexandra Sergejeviča Puškina zriadeného v komplexe kaštieľov v Brodzanoch pri Partizánskom.

V rámci Pamätníka slovenskej literatúry už r. 1969 vznikol a rozvíjal sa Biografický ústav Matice slovenskej, ktorý od r. 1986 začal vydávať prvú sériu Slovenského biografického slovníka, v ktorom bol Vladimír Mináč jeho hlavným redaktorom. Šesťzväzkový Slovenský biografický slovník bol dovtedy najrozsiahlejším vedeckovýskumným počinom v celých dejinách inštitúcie. Vychádzal aj zborník Biografické štúdie.

Mináč sa snažil o nadviazanie spolupráce so zahraničnými Slovákmi, pričom v roku 1983 zriadil Odbor pre zahraničných Slovákov v Matici slovenskej. Vychádzal aj reprezentatívny časopis pre zahraničných Slovákov Slovensko.

Mináč inicioval veľkolepé celonárodné oslavy 125. výročia založenia Matice slovenskej, ktoré sa konali 14. augusta 1988. Počas jeho predsedovania v období rokov 1974 – 1989 sa počet profesionálnych pracovníkov Matice slovenskej strojnásobil a stúpol na asi 500 zamestnancov.

V súvislosti s členským hnutím sa v období perestrojky Mináč zamýšľal nad novelizáciou normalizačného zákona o Matici slovenskej z r. 1973 a v roku 1988 navrhoval vo výbore MS obnovenie členskej základne na dobrovoľníckom základe. Po novembrovom prevrate bol 20. decembra 1989 odvolaný z funkcie predsedu Matice slovenskej. Spolu s Mináčom museli po vyslovení nedôvery, v atmosfére revolučnej revízie, odísť aj Viliam Mruškovič z funkcie správcu a Dušan Katuščák z funkcie vedeckého tajomníka. Matica slovenská sa tak vydala na novú cestu svojej histórie už v zmenených spoločensko-ekonomických pomeroch. Podľa slov Mináčovej ex-manželky (osobný rozhovor), Mináč veľmi ťažko znášal dešpekt zo strany po-novembrových matičiarov.

NIEČO ZOSTALO NEDOPOVEDANÉ, MINÁČ AKO SOCIÁLNY FILOZOF

„Pri širšom a nepovrchnom pohľade je jasné, že mravná, duchovná a už aj ekonomická bieda postkomunistických štátov je iba súčasťou oveľa mohutnejšej krízy myslenia, krízy indivídua a európskeho liberalizmu. Niet dobrej, pozitívnej myšlienky, ktorá by individuálnu slobodu obránila pred kolektívnym, agresívnym trhom a útočnými, z veľkých centier riadenými informáciami; aj pri teoretickej slobode myšlienky, indivíduum upadá do pasce svojej konzumnej žiadostivosti: práve táto žiadostivosť je všeobecná, namierená proti individuálnej slobode a iným základom filozofického liberalizmu.“ — Vladimír Mináč.

Je nemožné hovoriť o Mináčovi a nevšimnúť si jeho filozofické názory, ktoré sú pochopiteľne vyústením jeho filozoficko-dejinných a sociálno-filozofických axiologických postojov. Ako uvádzajú autori Encyklopédie slovenských spisovateľov, Mináčova filozofia je filozofiou činu, ktorý pôsobí v smere dejinného a spoločenského pokroku, čo sa prejavilo tak v jeho beletrii, ako aj esejistike a rozhovoroch.

Mináč pochopil, že dejiny môžu mať zmysel iba vtedy, ak majú vyšší cieľ v sociálnej spravodlivosti a sociálna spravodlivosť je zmyslom tak národných dejín ako aj dejín ľudstva. Výber Mináčových esejí vyšiel aj vo výbere s názvom Súvislosti (1976). Podľa Eduarda Chmelára, ktorý sa k Mináčovmu odkazu hlási, sú Mináčove eseje neprekonateľné aj v tom, že dokázali veľkosť a možnosti slovenského jazyka, čím vyvrátil názor profesora Marcelliho, podľa ktorého slovenčina nie je jazyk vhodný pre filozofiu.

Mináč filozoficky nadviazal na generáciu davistov podobne ako napr. Miroslav Válek (a čo sa týka reflexie davistov v literárnej histórii a literárnej vede, nemožno zabudnúť ani na Karola Rosenbauma, Alexandra Matušku, Štefana Druga a ďalších).

Svojou literárnou tvorbou sa postavil proti schematizmu a dogmatizmu päťdesiatych  rokov a v šesťdesiatych rokoch podporil Dubčekovo krídlo aktom, ktorý spomína Eduard Chmelár: „ …keď ho odvolali z postu predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR, na protest si vyzul topánky a bosý ho vyprevádzal z rokovacej sály.“ Mináč pôsobil skôr v sfére kultúrnej, čo ho možno zachránilo aj pred obvinením z buržoázneho nacionalizmu, ktorému čelil spolu s Dominikom Tatarkom. V päťdesiatych rokoch ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu sfanatizovaní zväzáci (na stavbe priehrady ho obkolesili, hádzali po ňom blato a nútilo ho, aby urobil tzv. sebakritiku).

V osemdesiatych rokoch sa zastal environmentálnych aktivistov z ekologickej iniciatívy Bratislava hlas, bojoval s čechoslovakistami a postavil sa na stranu zástancov  samostatnej Slovenskej republiky.

Mináč ako sociálny filozof a filozof dejín dal Slovensku víziu, ktorá sa môže stať inšpiratívnou aj v 21. storočí. Slovákom dal morálny kompas, ktorý im pomôže v orientácii medzi zmätkami a chaosom, ktorý vytvára neoliberálna globalizácia.

Mináčov politický a sociálno-filozofický odkaz, v ktorom sa spája historické vedomie národa a jeho boj za sociálny pokrok, je mimoriadne aktuálny. V duchu Štúrovho citátu z diela Slovanstvo a svet budúcnosti podľa ktorého prázdna je každá národná samoľúbosť, ak nemá v seba zárodky niečoho hlbšieho, teda vyššieho humanizmu, prehlásil: „Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel…“

Demokratický, vlastenecký a sociálne spravodlivý národ, ktorý existuje v mierovom súžití a spolupráci s ostatnými národmi – tak si Mináč predstavoval slovenskú víziu. V Mináčových esejách nachádzame, že národné musí ísť ruka v ruke so sociálnym a spolupráca medzi národmi musí predpokladať ich historické uznanie. A nad všetkým je najvyššia idea sociálnej spravodlivosti a bratstva medzi národmi. V humanistickom duchu meral  hodnotu ľudstva podľa vývoja kultúry, vývoja vzájomného ľudského porozumenia a bratstva.  Dá sa súhlasiť s myšlienkou Mariána Gešpera (z Národného kalendára 2022) o tom, že najzásadnejšia esej Vladimíra Mináča akoby ešte nebola napísaná a zostalo čosi nedopovedané. Mináč určité ma čo povedať aj v 21. storočí…

REHABILITÁCIA?

Vladimír Mináč získal v roku 1998 in memoriam Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, no na skutočnú spoločenskú rehabilitáciu ešte len čaká. Snáď k nej prispeje aktivitami, podujatiami, publikačnými výstupmi a filmovým dokumentom aj Matica slovenská, ktorú Mináč dôstojne viedol aj napriek tomu, že jeho možnosti boli vo svojej dobe obmedzené. Už dnes možno slobodne povedať, že Mináč patrí k najvýznamnejším národným buditeľom  a intelektuálom 20. storočia. Skonštruoval pre Slovensko unikátnu filozofiu dejín, ktorej korene nachádza v meruôsmych rokoch a vyvrcholenie v Slovenskom národnom povstaní.

Ak však hodnotíme chyby našich osobností, musíme si uvedomiť, že aj Vladimír Mináč mohol jednať len v mantineloch svojej doby, v mantineloch toho, čo mu dovolili dejiny, dejiny, ktoré ako sám povedal, sa k nemu „čudne zachovali“.  Prebádanie rozsiahlej tvorby Vladimíra Mináča bude ešte veľkou výzvou tak pre literárnych vedcov, kulturológov, ako aj filozofov a historikov. Slovensko potrebuje takých verejných intelektuálov ako bol Vladimír Mináč, ktorý aj napriek zložitosti doby, dokážu nájsť morálny kompas.

Mgr. Radoslav Žgrada, PhDr. Lukáš Perný, PhD.

POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

ČERVEŇÁK, Andrej a kol. Život a dielo Vladimíra Mináča. Bratislava – Nitra: Spolok slovenských spisovateľov – Fakulta humanitných vied UKF, 1997. 171s.

ELIÁŠ, Michal – WINKLER, Tomáš a kol. Matica slovenská. Dejiny a prítomnosť. Martin : Matica slovenská, 1992. 496s.

GEŠPER, Marián – PARENIČKA, Pavol. Predsedovia Matice slovenskej 1863-2019. Martin : Matica slovenská, 2019. 168s.

GEŠPER, Marián. Nedopísaná história baťka Vladimíra Mináča. In  Národný kalendár 2022. Martin : Matica slovenská, 2021. s. 187-191

HOLKA, Peter. V košeli zo žíhľavy. Vydavateľstvo spolku spisovateľov : Bratislava, 1999. 147s.

MACHALA, Ivan (ed.). Rozhovory na diaľku s Vladimírom Mináčom. Bratislava : Print-Servis, 1997. 59s.

MAŤOVČÍK, Augustín – BALLOVÁ, Jozefína (eds.). Vladimír Mináč : personálna bibliografia. Martin : Matica slovenská , 1981. 118s.

MINÁČ, Vladimír: Dúchanie do pahrieb a Návraty k prevratu. Martin : Matica slovenská, 2014.

MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974.

PIŠÚT, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry, Bratislava : Obzor, 1984, s. 751

PODRACKÁ, Dana. Paradiso. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998. 362s.

ROSEBNAUM, Karol a kol.: Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava : Obzor, 1984, s. 435 – 437

SEDLÁK, Imrich: Vladimír Mináč. In: Dejiny slovenskej literatúry II. Martin : Matica slovenská, 2009, s. 262

WINKLER, Tomáš. Matica slovenská. Vrastanie do času. Martin : Matica slovenská, 1992. 146s.

Zákon o Matici slovenskej 167/1973 Zb. [online]. [s.a.]. [citované: 20022-06-27]. Dostupné na: < https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1973/167/19900518.html

DIELO

 Próza

 1947 – Smrť chodí po horách, román z obdobia SNP

1949 – Včera a zajtra, voľné pokračovanie diela Smrť chodí po horách

1950 – Prielom

1951 – Modré vlny, budovateľský román

1954 – Na rozhraní, zbierka 7 poviedok

1955 – V krajine, kde vychodí slnko, cestopis z Číny

1958 – Dlhý čas čakania, 1. diel románovej trilógie „Generácia“

1959 – Živí a mŕtvi, 2. diel románovej trilógie „Generácia“

1961 – Zvony zvonia na deň, 3 diel románovej trilógie „Generácia“

1960 – Tmavý kút, poviedky

1962 – Nikdy nie si sama, dvojnovela

1962 – Chlieb krvou solený, literárna montáž

1963 – Záznamy, zbierka poviedok

1964 – Výrobca šťastia, satirický román (zinscenovaný v spolupráci s M. Lasicom v roku 1985)

1965 – Kto kráča po ceste, poviedky z kníh Tmavý kút a Záznamy + novela Kriminálny príbeh

1982 – Ženy, výber zo starších poviedok

1982 – Prípad, výber zo starších poviedok a esejí

Eseje a kritiky

 1956 – Za pravdivé a presvedčivé zobrazenie našej skutočnosti, referát o slovenskej próze z rokov 1945 – 1955

1962 – Čas a knihy

1966 – Paradoxy, obsahuje eseje Adam, Adam, kto si?, Paradoxy okolo umenia a Tu žije národ

1970 – Dúchanie do pahrieb, nadväzuje na Tu žije národ

1972 – O literatúre

1974 – Zobrané spory J. M. Hurbana

1976 – Súvislosti, výber esejí a kritických statí

1979 – Portréty a osudy

1982 – Texty a kontexty, výber z esejí a kritických statí

1992 – Sub tegmine – Zbierka esejí, ktoré pôvodne vychádzali v Literárnom týždenníku od roku 1990 na aktuálne témy z domáceho diania[1]

1993 – Návraty k prevratu

1993 – Odkiaľ a kam Slováci

1994 – Hovory M

Scenáre

1951 – Boj sa skončí zajtra (podľa jeho filmovej poviedky „Prielom“ z roku 1950)

1953 – Pole neorané (podľa románu Petra Jilemnického)

1955 – Žena z vrchov

1959 – Kapitán Dabač

Rozhovory s V. Mináčom

1992 – V košeli zo žihľavy, s Mináčom sa rozprával Peter Holka

1998 – Paradiso, s Mináčom sa rozprávala Dana Podracká

Literatúra o V. Mináčovi

1962 – J. Noge: Prozaik Vladimír Mináč, monografia o autorovi

1982 – Biografické štúdie 10, zborník pri príležitosti šesťdesiatych narodenín V. Mináča vydaný Maticou slovenskou

1997 – Život a dielo Vladimíra Mináča, zborník vydaný Spolkom slovenských spisovateľov a FF UKF v Nitre

2014 – P. Matejovič: Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia, monografia

PAMIATKY

Rodný dom v Klenovci
Hrob na Cintoríne Slávičie údolie
Busta vo vestibule Ministerstva kultúry SR
Pamätná tabuľa v Rimavskej Sobote
Pamätná tabuľa v Klenovci
Busta v Rimavskej Sobote (odhalená 10. augusta 2022)
Mináčov citát na pamätnej tabuli starej budovy Národnej rady Slovenskej republiky v Bratislave v znení: PRE NÁS JE PRÁVO NAD VŠETKÝMI PRÁVAMI, TO JE NAŠA ZVRCHOVANOSŤ, PRE NÁS JE ÚSTAVA NAD VŠETKY ÚSTAVY, TO JE ÚSTAVA SLOBODNEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKY.