Založ si blog

Utopické vízie Francúzskej revolúcie a jej ideológov (ukážka z knihy Utopisti)

Ukážky z knihy Utopisti pri príležitosti výročia popravy Robespierra a Saint-Justa 28. júla 1794. Upozornenie: Nasledujúca ukážka z knihy nie je obhajobou revolučného teroru, ale je filozoficko-politologickou analýzou ideí, ktoré sa prejavili v rámci revolučného utopizmu Francúzskej revolúcie.

JAKOBÍNSKA UTÓPIA: POLITICKÉ UTOPICKÉ VÍZIE FRANCÚZSKEJ REVOLÚCIE
A JEJ HLAVNÝCH IDEOLÓGOV

Etienne Cabet cituje Robespierra: „Počujte, čo píše Robespierre… Vlastnícke právo je  obmedzené, ako všetky ostatné, povinnou úctou k právam druhého… nemôže byť na ujmu ani bezpečnosti, ani slobody… Spoločnosť je zaviazaná starať sa o výživu všetkých svojich členov tak, že im zabezpečí prácu alebo zaistí existenčné potreby, ak nie sú schopní pracovať… Spoločnosť musí celou svojou mocou podporovať pokrok verejného rozumu a učiniť vzdelanie dostupné všetkým občanom… Všetci ľudia si majú byť podľa prírody a zákona rovní… Verejná pomoc je posvätný dlh. Vzdelanie je potreba všetkých… Chceme jedným slovom splniť požiadavky prírody, naplniť osud ľudstva, dodržať sľuby filozofie… Nestrpme, aby bol v štáte jediný nešťastník, jediný chudák… Šťastie je v Európe novou myšlienkou…“Ik. 226-228

Kniha Utopisti sa stále dá objednať online alebo zakúpiť v kníhkupectvách

Kniha Utopisti sa stále dá objednať online alebo zakúpiť v kníhkupectvách

Pôdu pre myšlienky revolučného utopizmu vo Francúzsku pripravili nielen prirodzeno-právni teoretici (Rousseau,[1] Mably), ale aj francúzski osvietenci a racionalisti Holbach, La Mettrie, Montesquieu,[2] Voltaire, Helvétius a Jean le Rond D’Alembert. Rousseauove utopicko-rovnostárske posolstvo zostalo v rámci ideológie revolúcie prítomné v odkaze jakobínov.

Szacki pripomína, že jakobínska utópia bola spojená s motívmi antiky, adorácie prirodzenosti (Morelly) a odkazu Rousseaua (Spoločenská zmluva). V podstate bola historickou raritou, podmienenou revolučnou situáciou: „Sú to triumfy veľmi zvláštne, lebo sny utopistov sa neuskutočňujú,“[3] keďže musia pre oživenie politickej utópie splniť dve podmienky: existencia revolučnej situácie a kompromitácia tradičných politických riešení, všíma si Szacki.

Udalosti ako palácový prevrat a reforma ústavy medzi obyvateľstvom vyvolali utopické nálady. Utopické momenty tohto obdobia sa zachovali vo forme pamfletov, článkov, prejavov, a predovšetkým v revolučnej utopickej, symbolike viazanej na osvietenstvo, ktorá sa stala súčasťou novej mytológie (revolučný kalendár, sadenie stromov slobody, trikolóra, lóže, zachytenie významných revolučných momentov vo výtvarnom umení).

Revolučná politická utópia však narazila na hranice meštiackeho poňatia rovnosti, a tak triumf utópie stal sa zároveň jej smrťou. Nové utopické impulzy podľa Milana Šimečku vyplývajú z nahromadenia „krízových javov hospodárskeho a politického charakteru. … Francúzsko zažilo v tomto storočí vpád nového dravého kapitalistického hospodárenia v priemysle, obchode a finančníctve…“[4] Taktiež dodáva, že francúzska filozofia sa rozdelila na mysliteľov, ktorí sa pri svojej kritike zastavili pred hradbami súkromného vlastníctva (Voltaire, La Fayette, Sieyès), a mysliteľov, ktorí búrajú predstavu nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva (Rousseau, Robespierre).

Faktom zostáva, že prevažná časť ideologických osvietencov aj ideových vodcov Francúzskej revolúcie reprezentovala ekonomické záujmy mešťanov (ochrana vlastníctva), ktorí sa napokon stali hybnou silou a subjektom budúcej revolúcie. Svoje záujmy presadili aj v ideologickej nadstavbe revolúcie. Utópia politiky žije iba dovtedy, kým je protikladná panujúcemu poriadku. A vedel o tom aj Robespierre – depresívne poznámky spred odsúdenia Dantona, analyzované filozofmi v dokumente BBC[5], to dokazujú:

Aký je náš cieľ?/ Je to použitie ústavy v prospech ľudí. / Kto je pravdepodobne proti nám? /Bohatí a skorumpovaní. / Aké faktory podporia používanie takýchto prostriedkov? / Nevedomosť. Ľudia preto musia byť poučení. /Aké sú prekážky ich osvietenia? / Skorumpovaní novinári, ktorí každý deň zavádzajú ľudí nehanebnými deformáciami. / Aký z toho vyplýva záver? / Že by sme mali týchto novinárov vylúčiť zo spoločnosti ako nepriateľov krajiny a šíriť množstvo dobrej literatúry. / Aká je ďalšia prekážka pre ich výučbu? / Ich bieda. / Kedy budú ľudia vzdelaní? / Keď budú mať dostatok chleba na jedenie, keď bohatí a vláda prestanú dovážať zradné perá a darebákov, aby ich oklamali a namiesto toho identifikovali vlastné záujmy s ľuďmi. / Kedy to bude? / Nikdy.[6]

Utopista Cabet v Ceste do Ikárie zdôrazňuje ideu rovnosti v celej ideológii Francúzskej revolúcie, špeciálne sa venuje odkazu autorov:

Montesquieu, Rousseau, Helvétius, Turgot, Mirabeau, Condillacovi, Sieyès, Condorcet, Robespierre, Babeuf a ďalším.[7]

Wolfgang Röd vo výbere Novovekej filozofie II.[8] bilancuje prínos troch ideológov Francúzskej revolúcie – Condorceta,[9] Sieyèsa,[10] Mirabeaua[11] – ich zapojenie sa do praktického pretvárania francúzskej spoločnosti. Pripomína, že meštiactvu nešlo o egalitárny výklad Rousseaua v kontexte sociálnom (redistribúcia), ale o výklad prirodzeného práva ako práva na vlastníctvo. Taktiež pripomína, že až Robespierre sa dištancoval od Lockovského poňatia súkromného vlastníctva a pripojil sa k Rousseaovmu a Mablyho poňatiu o pozitívnom charaktere vlastníckeho práva, čím „otvoril možnosť prevádzať bez porušenia domnelých prirodzeno-právnych noriem modifikácie vlastníckeho poriadku, eventuálne aj v socialistickom zmysle“.[12]

Rovnosť v liberálnom kontexte je interpretovaná ako rovnosť pred zákonom, nie ako rovnosť sociálna. Röd to dokazuje na konkrétnom čl. 17. vo vyhlásení práv – „tam je súkromné vlastníctvo definované ako nezrušiteľné a sväté právo, teda že nikoho nemožno vyvlastniť s výnimkou verejnej nutnosti a s odpovedajúcim odškodnením v rámci platného práva“.[13]

Súkromné vlastníctvo teda možno získavať, užívať, je možno s ním obchodovať a slobodne nakladať. Na Deklarácii práv človeka a občana sa podieľal vo významnej miere generál La Fayette (1757 – 1834), aktívny v Americkej revolúcii, ktorý spočiatku stál na strane Robespierra, Dantona a Marata, ale neskôr sa postavil proti radikalizovaniu revolúcie. Založil klub umiernených feulliantov (priaznivci konštitučnej monarchie), postavil sa proti vzniku republiky aj proti krvavému potlačeniu demonštrácie priaznivcov republiky na Martovom poli[14] Národnou gardou v roku 1791.[15] Z týchto historických faktov je teda zrejmé, že revolúcia bola plná rozporov a komplikovaných, často protichodných aktivít jej hlavných aktérov.

Nie je možné, a ani nie je zmyslom predloženej knihy rozoberať podrobné dejiny Francúzskej revolúcie, ktorej vývoj analyzoval vo svojej rozsiahlej 560-stranovej knihe Prehľad dejín Francúzskej revolúcie historik Alberto Soboul. Hneď v úvode pripomína determinanty vzniku revolučnej situácie, teda hospodársku situáciu Francúzska v starom režime, predovšetkým zvyšovanie cien pšenice, neúrodné roky, čiže zvýšenie nákladov na živobytie. Kríza spoločnosti sa podľa Soboula prejavovala v ekonomických, sociálnych a politických kontextoch.[16] Významný podiel na zmenu režimu mal tzv. tretí stav, mešťania alebo buržoázia (preto marxistická historiografia hovorí o tzv. buržoáznej revolúcii). Avšak v neskorej fáze sa o slovo prihlásili aj zástupcovia stavu štvrtého. Práve vtedy sa otvoril priestor pre radikálne egalitárny rozmer revolúcie, a teda aj idey Rousseaua, Morellyho, Mablyho a ďalších prirodzeno-právnych filozofov a právnikov, ktorými sa inšpirovali jakobíni.

MARAT, ROBESPIERRE, SAINT-JUST

„Chudobným chýba všetko a nikto im nepríde na pomoc. Bohatým nechýba nič a každý uteká, aby im slúžil.“ (Jean Paul Marat)

„Kto nie je pánom sebe, je určený na to byť otrokom druhých! Táto pravda platí pre národy, i jednotlivcov.“ (Maximilián Robespierre)

„Bedári sú silou sveta, majú právo hovoriť ako páni k vládam, ktoré ich zanedbávajú.“ (Antoine Léon Florelle de Richebourg de Saint-Just)

Kordeliéri Jean Paul Marat, Georges Danton, Camille Desmoulins a jakobíni Maximilián Robespierre Saint-Just videli zmysel revolúcie predovšetkým v rozmere sociálnom. Na jednej strane umiernení, na druhej významní predstavitelia revolúcie La Fayette a Mirabeau stáli na pomedzí starého a nového režimu. Desmoulins sa ako novinár postaral o osvetu, propagáciu revolúcie. DantonRobespierre zase o oblasť práva.

Jakobíni (Robespierre, Saint-Just) a Marat patrili k najradikálnejším ideológom revolúcie, ktorí sa usilovali o jej rovnostársky rozmer. Jean-Paul Marat (1743 – 1793) bol lekár, politik (člen Národného konventu), publicista, predseda kordeliérov, ktorý viedol revolučný časopis Priateľ ľudu. Marat študoval medicínu v Ženeve a vo Francúzsku, ba dokonca istý čas aj v Anglicku, následne pracoval ako lekár, ktorý sa venoval vede (fyzike, chémii), filozofii, sociológii a publicistike. Pre svoje radikálne egalitárne postoje sa stal nepriateľom girondistov. Marat v časopise Priateľ ľudu publikoval radikálne egalitárne články, kde hlásal socialistické opatrenia. Maratove dielo bolo v roku 1952 publikované v češtine nakladateľstvom Rovnosť. Ukážka z Maratovej tvorby:

„Spoločnosť je povinná svojim členom, ktorí nemajú žiadny majetok a ktorých práca im nepostačuje na pokrytie ich základných potrieb, poskytnúť živobytie, aby mali čo jesť, mať si čo obliecť, mať kde bývať, starať sa o nich, ak sú chorí a starí, a poskytnúť im prostriedky na výchovu detí.“ Návrh vyhlásenia práv človeka a občana, spolu s návrhom slobodnej, spravodlivej, múdrej a slobodnej Ústavy, 1789

Marat tvrdo kritizoval mešťanov:

„Remeselníci, umelci a obchodníci, zhýčkaní pohodlným zamestnaním a prepychom miest, lační po zisku, stávajú sa odpornými intrigánmi, ktorých jedinou starosťou je vyhovieť väčšine boháčov, klamať, podvádzať; a pretože tak všade môžu žiť z výťažkov svojej činnosti, nemajú už vlasti.
S rastom počtu obyvateľov stáva sa živobytie menej jednoduché a štát sa skoro skladá len z úbohého ľudu, ktorý trpí pod jarmom niekoľkých mocných ľudí.“ (O strate slobody)[18]

Dňa 13. júla 1793 Marata zavraždila vo vani nožom girondistka Charlotte Cordayová. Davidov obraz Maratovej mučeníckej smrti sa stal významným prvkom vo výtvarnom umení a v symbolike revolučného utopizmu.

Maximilián François Marie Isidore de Robespierre (1758 – 1794), známy ako nepodplatiteľný, bol francúzsky právnik, politik, jakobín a revolucionár, poslanec Generálnych stavov a Národného zhromaždenia, významná postava Výboru pre verejné blaho. Robespierre bojoval za práva drobnej buržoázie (tzv. sansculottov) proti veľkoburžoázii. Postavil sa za podporu zákona o všeobecných maximálnych cenách, ktorý bol schválený v roku 1793.[19] Ten bol po Robespierrovom páde (9. thermidor), zorganizovanom veľkoburžoáziou, zrušený. Nasledoval pokles peňazí, stúpanie cien a v roku 1795 hladové búrky, čo bolo negáciou myšlienok celej revolúcie. Robespierre sa otvorene zastával najchudobnejších vrstiev a stal sa spoluautorom Deklarácie práv človeka a občana. Bojoval za štátnu kontrolu cien základných potravín a zrušenie otroctva v kolóniách, čo ho zaraďuje ideovo k najľavicovejším predstaviteľom Francúzskej revolúcie. Sám žil počas svojho života (aj napriek svojej moci) skromne v dome stolára Maurica Duplaya. Utopické vízie Robespierra môžeme nájsť vo viacerých jeho citátoch, v ktorých možno cítiť Rousseaovské až Kantovské (občianska spoločnosť) postoje:

„Jediným základom občianskej spoločnosti je morálka … Nemorálnosť je základom despotizmu, tak ako cnosť je podstatou republiky… Oživujte verejnú morálku. Veďte k víťazstvu, hlavne však zničte neresti.“ floreál II. rok (7. mája 1794)

„Nech vám nechýba neustále nasadenie a neuhasiteľná energia, ktorú budete musieť použiť proti príšerám univerza, ktoré konšpirujú proti vám, aby ste si potom užili pokoj a plody vašich cností požehnané ľudom.“ (On the Enemies of the Nation)

„Aký je princíp, aký je účel zákonov, ktoré sa majú prijať v súvislosti s voľbami? Záujem ľudí. Všade tam, kde ľud nevykonáva svoju moc a neprejavuje svoju vôľu sám, ale prostredníctvom zástupcov, ak zastupiteľský orgán nie je čistý a takmer totožný s ľudom, je sloboda zničená.“

„Naša revolúcia je pre všetkých ľudí, ktorí budú žiť v budúcnosti a bude obrazom a odkazom cnosti…“

„Môžeme predstúpiť pred svet s ústavou nekonečne ušľachtilejšou, než boli všetky doterajšie morálne a politické inštitúcie. Toto dielo by nesporne mohlo byť ešte dokonalejšie, ale už teraz vytvára nutné základy pre šťastie ľudu, vytyčuje krásny, nádherný cieľ obrodeného Francúzska.“[20]

Utopický až rousseauovský rozmer radikálneho idealistu vo vyššie uvedených myšlienkach je evidentný. Robespierre však zabúdal na jednu vec, a to fakt, že človek je bytosť nedokonalá.

Robespierre si uvedomoval, že na nastolenie egalitárneho spoločenského systému spoločnosť nie je pripravená. Napriek tomu sa pokúšal o uskutočnenie svojho ideálu, i za cenu krvavých obetí, ku ktorým sa nakoniec sám pridal, keď po prevrate skončil na gilotíne.

Robespierre vytvoril nový deistický náboženský systém, Kult Najvyššej bytosti (fr. Culte de l’Être suprême) s cieľom vytvorenia štátneho náboženstva a zastavenia radikálne ateistického krídla revolúcie.[21] Na rozdiel od Hébertovho Kultu Rozumu Robespierre videl v rozume iba prostriedok k cieľu, a tým cieľom je cnosť. Princípom kultu bola viera v Najvyššiu bytosť, spätá s celým univerzom, a viera v nesmrteľnosť duše, tak ako u obyvateľov Morovej Utópie a dielach Mablyho aj Rousseaua. Rituál Kultu predstavovala slávnosť na Martovom poli. Robespierre mal počas týchto slávností nezabudnuteľné prejavy:

„Sloboda a cnosť dohromady prišli z pŕs božstva. On stvoril vesmír. Hlása jeho moc. Stvoril ľudí, aby si navzájom pomáhali, navzájom sa milovali a dosiahli šťastie cestou cností. Je to ten, kto núti spravodlivého nenávidieť zlo a zlého človeka. Zlo patrí do sveta skazeného človeka, ktorý utláča svojich blížnych alebo trpí, aby bol utláčaný. Môžete zviazať svoj prchavý život Bohu a nesmrteľnosti. Let prírody prevzal všetku svoju slávu a múdrosť. Celú jej ríšu! Najvyššia bytosť nebola zničená. Buďme horliví a tvrdohlaví v našom hneve proti spiklenectvu tyranov, kľudní
v nebezpečenstve, skromní a bdelí úspechov. Buďme veľkorysí k dobru, súcitní s nešťastím, neúprosní ku zlu. Smerom k univerzu.“

Slávnosť najvyššieho bytia, 8. jún 1794, Tuileries Gardens, Paris, France

„Idea Najvyššej bytosti je ustavičným odvolávaním sa na spravodlivosť: teda je sociálna a republikánska. … Oživujte verejnú morálku. Veďte
k víťazstvu, hlavne však zničte neresti. Čo je nemorálne, je nepolitické, čo je korupčné, je kontrarevolučné. [22]

Ešte radikálnejším revolučným utopistom než Robespierre bol jeho priateľ a kolega, revolucionár, vojenský vodca Louis Antoine Léon Florelle de Richebourg de Saint-Just (1767 – 1794).[23] Saint-Just skončil spoločne s Robespierrom pod gilotínou. Saint-Justove revolučno-utopické vízie môžeme nájsť v nasledujúcich citátoch:

„Chceme vyhovieť požiadavkám prírody, naplniť osudy ľudstva, dodržať sľuby filozofie, oslobodiť prozreteľnosť od dlhotrvajúcej vlády zločinu a tyranie. Nech Francúzsko, ktoré bolo kedysi chýrne medzi otrokárskymi krajinami, zatieni slávu všetkých slobodných národov, ktoré existovali, a nech sa stane vzorom pre národy, postrachom utláčateľov, útechou utláčaných, ozdobou sveta; a keď spečatíme svoje dielo krvou, nech uvidíme aspoň zažiariť úsvit šťastia celého sveta.“ (17. pluviôsa II. roku republiky)

„Nikdy nedovoľte, aby bolo v štáte nešťastie a chudoby. Len za takú cenu budete mať skutočnú revolúciu a republiku. Kto by vám bol vďačný za nešťastie dobrých a šťastie tých, ktorí reprezentujú sily zla?“

„Nutnosť vedie nás azda k výsledkom, na aké sme vôbec nemysleli. Bohatstvo je v rukách dosť početných nepriateľov republiky a núdza ženie pracujúci ľud do závislosti od svojich nepriateľov. Viete si predstaviť, že by mohla existovať vláda, ak občianske vzťahy smerujú k opačnej forme, ako je vládna?“

Členom klubu jakobínov bol aj osvietený kresťan Jacques-Michel Coupé, inšpirovaný Mablym.[24] Na opačnej strane stáli girondisti, ktorí presadzovali predovšetkým práva liberálne a obchodné. Po páde Robespierra práve girondisti doviedli revolúciu počas Direktória do krachu, do stavu, aký bol pred jej započatím. Jakobíni podľa Szackeho reprezentovali novú líniu utopizmu, fázu jeho realizácie, ktorá je v dejinách skôr výnimočnou, ale nie nemožnou.[25]

Analýza utopických prvkov vo Francúzskej revolúcii by si zaslúžila samostatnú knihu. Pre rozsah boli preto vybraní iba ukážkoví autori a citáty evokujúce sociálno-utopický spôsob myslenia.

GRACCHUS BABEUF: SPRISAHANIE ROVNÝCH

„Cieľom revolúcie je šťastie čo najväčšieho počtu ľudí… tí, ktorí túžia len zaviesť svoju nadvládu namiesto nadvlády inej, lebo keby bola revolúcia ukončená, bola by len veľkým zločinom.“ (Babeuf)

„Nebudem vám vykladať názory Graccha Babeufa, ktorý rozoberá a prijíma myšlienku spoločenstva majetku vo svojom denníku Tribún ľudu… ale všimnite si novej ohromnej skutočnosti! Je tu masa ľudí, túžiacich založiť spoločenstvo! Je tu Darthé, Antonelle, Bodson, Maréchal, Buonarroti, Germain, Félix Lepelletier, Drouet, Amar, Vadier, Robert-Lindet, 60 členov Konventu, množstvo demokratov združených v spoločnosti Rovných… sú zradení provokatérom (Grisel), uväznení… obžalovaní pre podozrenie, že chceli zničiť 1. ústavu, 2. odstrániť vlastníctvo a nahradiť ho spoločenstvom… Babeuf a Darthé zomierajú statočne na popravisku… Prajem si šťastie ľudu tak ako oni, tak ako oni som pripravený obetovať svoj život, aby som pomohol ľudskému rodu tešiť sa zo spoločenstva. Som však presvedčený, úvahou aj skúsenosťou, že spoločenstvo môže byť nastolené a upevnené len mocou takmer jednomyseľnej verejnej mienky a čím viac si ho praje ľud, tým viac sa obávam násilia.“Ik. 233, 244 (Étienne Cabet)

„Muži, ktorí tvorili históriu márnych zápasov o nastolenie komunizmu a bratstva, sa preslávili obrovskou oddanosťou ideálu, odosobnenou obetavosťou a láskou k chudobným a utláčaným. Boli medzi nimi mučeníci inkvizície, Savanarola a Müntzer, Babeuf a Buonarroti, prví robotnícki vodcovia, Weitling a Cabet, bojovníci Komúny atď. Mnohí z týchto mužov položili svoje životy v presvedčení, že ich obeť kliesni cestu ku krásnej komunistickej budúcnosti ľudstva.“[26] (Milan Šimečka)

François Noël Babeuf, zvaný Gracchus Babeuf (1760 – 1797), vstúpil do histórie ako organizátor pokusu o prvú organizovanú rovnostársku revolúciu (viazanú na, podľa Marxa, [27] prvú aktívnu komunistickú stranu), tzv. Sprisahanie rovných. Na scénu prichádza podľa Blahu najrevolučnejší utopista, prvý revolučný komunista,[28] podľa Červinku neohrozený revolucionár, ktorý obetoval vlastný život za blaho pracujúceho ľudu.[29] Wolfgang Röd pripomína, že Babeuf patrí vôbec k prvým tvorcom filozofického základu obhajcov komunistický ideí, ktoré sa na poli filozofie začali etablovať až v 19. storočí.

Babeufovo dielo sa však zachovalo iba vo fragmentoch, ale na ich základe je možné vytvoriť ucelený koncept Babeufovej kritiky (kritika súkromného vlastníctva, voľného trhu a obchodnej anarchie, kritika kultúrnej hegemónie, krízy z nadvýroby) aj utópie (plánovanie výroby, kolektivizácia pôdy a využitia strojov, právo a povinnosť práce, právo na vzdelanie, informácie a zdravie). Slabinou Babeufovho konceptu je hrubé rovnostárstvo, revolučná naivita, fokusovanie na komunizmus spotreby. Silnou stránkou je podmienenie komunizmu ľudovému hnutiu.

Zigmund Bauman[30] v diele Socializmus, aktívna utópia pripomína, že Babeufova rola v dejinách socializmu bola rozhodujúca a unikátna, podobná Galileovi vo vede, pretože spojil tradíciu socializmu ako abstraktného morálneho princípu (Platón, More, Campanella) a plebejskú tradíciu revolty. Babeufova utópia je utópiou sansculottov. Spojil racionalistickú tradíciu logickej pravdy s plebejskou tradíciou remeselníckeho empirizmu a techné. Posunul, ako píše Röd, Rousseaove, Morellyho, Mablyho teórie k téze, podľa ktorej „prirodzenú rovnosť nemožno zrušiť ani prechodom od prirodzeného k spoločenskému stavu. Ak právny poriadok štátu spôsobuje príkre majetkové rozdiely, porušuje túto pôvodnú podmienku a je treba proti nemu bojovať“,[31] teda kým tento právny poriadok existuje, existuje vojna medzi bohatými a chudobnými. Toto posunutie prirodzeno-právnej teórie je právne a filozofické ospravedlnenie práva na revolúciu.

Ak teda spoločnosť porušuje pôvodnú rovnosť, nie je legitímna a z toho vychádza odstránenie súkromného vlastníctva. Röd si všíma pri interpretácii zaujímavý moment: „právny inštitút, ako je súkromné vlastníctvo, je možné označiť za bezprávie iba pod podmienkou, že existuje nad-pozitívne právo, z ktorého sa dajú určiť kritériá k posudzovaniu pozitívneho práva“.[32] Táto teória by nabúrala celý filozofický systém prirodzeno-právnej obhajoby súkromného vlastníctva u Locka.

Právo na majetok Babeuf považuje za blud a na obhajobu tejto tézy argumentuje cez pozíciu filozofie dejín, domnieva sa, že právo na majetok vždy povedie k následku priepastnej nerovnosti: „Popieram názor, že by bolo bývalo výhodnejšie pre nás, keby sme sa boli narodili neskôr, aby sme mohli ľudí vyviesť z bludov o takzvanom práve na majetok. Kto mi vyvráti názor, že práve dnešný vek je na to najpriaznivejší? Že je 2 000-krát priaznivejší než vek pred 1000 rokmi? Nestáva sa obyčajne, že ľudia pomýšľajú na to, ako by zničili zlo, skôr než sa úplne prejaví. Ľudia, keď zaviedli právo na majetok, netušili všetky nepriaznivé následky, ktoré z toho môže vyplynúť,“ napísal Babeuf do Denníka slobodných ľudí a dialekticky dodáva: „Francúzska revolúcia nám podala dôkaz o tom, že nespravodlivosti, nech sú akokoľvek staré, možno vykoreniť a že, naopak, ich prebujnenosť a únava z dlhého života žiada ich zničenie čo najnaliehavejšie.“[33]

Bol hovorcom chudoby a je možné, že jeho revolučnosť bola znásobená jednak pobytmi vo väzení, ale aj smrťou jeho detí, ktoré zomreli od hladu, kým sedel vo väzení počas pothermidorskej fázy Francúzskej revolúcie. Jeden z predstaviteľov vtedajšej vlády Fouché sa ho snažil márne podplatiť. Babeuf sa považoval za Robespierrovho nasledovníka a pokúsil sa dovŕšiť buržoáznu revolúciu do komunistickej: „Revolúcia francúzska je len predchodcom inej revolúcie, omnoho väčšej a skvelejšej.[34] Babeufovou smrťou sa príbeh nekončí, lebo jeho myšlienky žili medzi robotníkmi a ľudovými masami. Červinka dodáva, že Babeuf sa stáva populárny predovšetkým po napoleonských vojnách. Predák francúzskych robotníkov vyhlásil dokonca až v roku 1896 pamätnú vetu: „Prijímame patronát Babeufov.“[35] Babeuf inšpiroval Marxa, Engelsa (Liga spravodlivých, Komunistický zväz), ale aj socialistu Blanquiho, účastníka revolúcií 1830 a 1848. O Babeufovi písal aj sovietsky spisovateľ Iľja Erenburg, ktorého kniha vyšla v českom preklade v roku 1931.[36]

BABEUFOV ŽIVOT A DIELO

Babeufov život je ako z filmu V ako Vendeta. Je to príbeh o odhodlaní, zrade a mučeníckej smrti, ktorý vyrozprával František Červinka v edícii „Kdo je.“[37] Babeuf sa narodil v plebejskej rodine v meste Saint-Quentin. Mladosť strávil v Pikardii a živil sa ako pisár v šľachtickom katastri. Nadobudol skúsenosti s listinami a privilégiami šľachty, čítal Rousseaua a Mablyho, vďaka čomu dospel k protifeudálnym názorom a návrhu agrárnej reformy. Vedomosti a revolučné postoje získal od svojho otca Clauda Babeufa, nepochopeného vzdelanca, vyznamenaného majora, živiaceho sa ťažkou a málo platenou prácou. Claude Babeuf prečítal množstvo filozofických kníh, vedel po latinsky, nemecky a vynikal aj v matematike. Napriek nedostatku peňazí mladý Babeuf získal vzdelanie od otca, ktorý ho viedol okrem teórie o sociálnej spravodlivosti aj k astronómii a geometrii. Mladý Babeuf našiel cestu k filozofii Rousseaua,[38] Mablyho, Morellyho a Mesliera a už v trinástich rokoch poznal dejiny Ríma. Meno Gracchus si vybral pri smrteľnej posteli otca, ktorý mu navrhol, aby si vybral jednu antickú osobnosť hodnú nasledovania. Vybral si Gaia Graccha, ktorý zahynul, ale nezradil ľud.[39]

Počas revolúcie sa nadchol silou ľudového povstania v Pikardii a v Paríži pracoval v zásobovacej komisii. Bol jedným z prvých praktických utopistov – ešte v čase tesne po revolúcii sa usiloval o konkrétne opatrenia, ako napríklad boj proti nepriamym daniam z nápojov a soli, za agrárny zákon, za volebné právo najchudobnejších (bol proti volebnému zákonu, ktorý znemožňoval účasť na voľbách chudobnejším a zadlženým občanom). Zaujímavosťou je, že priamo vyslovuje požiadavku znárodnenia pôdy: „Nie je potrebné pôdu prerozdeliť, je nutné ju znárodniť.[40] Babeufa sa v ťažkej situácii zastal dokonca aj Jean Paul Marat priamo v známom periodiku Priateľ ľudu.[41] V listoch Jacques-Michelovi Coupé navrhuje po krvavej udalosti na Martovom poli novú ľudovú ústavu, kde predkladá zospoločenštenie hmotných prostriedkov, vzdelanie a jedlo pre všetkých občanov.

Nová ústava musí byť jasná a zrozumiteľná, aby sa nedal relativizovať jej výklad. Babeuf sa domnieval, že Deklarácia z roku 1789 bola „neúplná, príliš málo opodstatnená, formulovaná nepresne a nejasne“, pretože prostredníctvom metafyziky dokázala učiniť vyhlásenia neškodnými, teda vyvolať tak iba zdanie skutočnosti. Deklarácia teda obsahuje vyhlásenia o rovnosti a slobode, ale v praxi (a ako sa ukázalo neskôr, aj to tak bolo) bolo možné zmierňovať ich uplatňovanie.[42] Babeuf spočiatku nadviazal na ľavicovú opozíciu Dantona a Robespierra, tzv. hébertistov,[43] neskôr, po prevzatí vlády opozíciou, Robespierrovi prejavoval obdiv.

Sklamaný pothermidorskou politikou, ktorú považoval za kontrarevolučnú, sa už nemohol prizerať nespravodlivosti, a tak začal s Darthém, Germainom, Buonarottim a Ferdinandom Dubois z Fosseux vydávať revolučné pamflety a organizovať vôbec prvé významné egalitárne povstanie – Sprisahanie rovných. Bolo to v potermidorskom období tzv. Direktória, ktoré nazýva kontrarevolúciou[44] alebo revolúciou bohatých proti ctihodnému miliónu: „Kde sa podel ten plebejský zákonník, tie skutočné ľudské práva? Čo sa stalo s republikánskou mravnosťou? … Čoho som dosiahol, keď som pomáhal zraziť na zem tyrana? Ničoho, ak na jeho mieste vidím prichádzať tyranov ešte barbarskejších a nemilosrdnejších…[45] Tento praktický pokus pripomína F. Červinka, počítal až so 17-tisíc ľuďmi, na čele Rovných bol tajný výkonný výbor, skorému podliehali civilní zástupcovia a vojenskí komisári okresov.

Popularita hnutia rástla po hladových búrkach a vydávaní Babeufovych periodík. Babeuf vydával brožúry, noviny, letáky ako Sloboda tlače, Klub voličov, Pravda ľudu; Vojak, stoj a čítaj; Slovo k vlastencom; Tribún ľudu, Analýza doktríny (prvý dokument o triednom boji). Zachovali sa Babeufove listy a torzo nedokončeného Manifestu rovných (fr. Manifeste des Egaux), ktoré však nebolo publikované. Nespracoval ucelený systém; je roztrúsený v listoch, prejavoch, článkoch v časopisoch (Tribún ľudu, Buditeľ ľudu). To mu však neuberá na hodnote, naopak, jeho myšlienky predbehli svoju dobu a verifikovali sa aj v ďalších dejinných obdobiach. Plánovanú Babeufovu revolúciu prezradil jeho kolega, zradca Grissel. Babeuf bol zatknutý a spolu s Darthém odsúdený na smrť. Direktórium zriadilo špeciálny súd vo Vendôme, ktorého výsledkom bola Babeufova poprava 28. marca 1797. Cenným dokumentom Babeufovej odhodlanosti je posledný list žene a deťom pred popravou:

„Dobrú noc, priatelia! Som pripravený zahaliť sa do večnej noci. Som k zemi pripútaný len vláknom, ktoré prestrihne zajtrajší deň. Nutné je podstúpiť túto obeť. Zlí ľudia sú silnejší, ustupujem im. Je sladké zomierať so svedomím takým čistým, ako je moje… Zomrieť pre vlasť, opustiť rodinu, deti a drahú manželku by bolo znesiteľnejšie, keby som nevidel, že je stratená sloboda a všetko to, čo si prajú úprimní republikáni a čo je najstrašnejším spôsobom prenasledované. Neviem, čo sa stane so všetkými republikánmi, s ich rodinami a s ich deťmi uprostred royalistického šialenstva, ktoré bude následkom kontrarevolúcie. Ako ma tieto úvahy rozdierajú v mojich posledných okamihoch! Moje drahé deti, čo sa stane s vami? Nemôžem sa obrániť pocitu najhlbšej ľútosti… Nemyslite si, že ľutujem to, že som sa obetoval za najkrásnejšiu vec, i keď jej ani všetko moje snaženie neprispelo, splnil som svoju úlohu… Po mne zostane jediný majetok: moja povesť. Zbohom ešte raz, moji drahí, predrahí priatelia! Zbohom navždy, ponáram sa do cnostného spánku.“ (V. roku republiky, 27. mája 1797).“[46]

BABEUFOVA UTÓPIA, SOCIÁLNO-FILOZOFICKÝ ODKAZ

Rovnostárske idey Morellyho, Mablyho a Rousseaua sa poslednýkrát v rámci Francúzskej revolúcie dostali do popredia po páde Robespierra, teda počas tzv. Direktória, práve u Babeufa. Prevažuje tu kritika súdobej spoločnosti nad konkrétnym konceptuálnym návrhom utopického projektu. V jeho listoch však nachádzame fragmenty, z ktorých sa dá poskladať jeho predstava utópie:

  1. pôda nemôže patriť podľa zákonov prírody nikomu, ale všetkým (rozdelenie pôdy nemajetným);
  2. všetci ľudia sú si rovní (rovní si budú remeselníci, právnici, umelci, učenci, roľníci aj robotníci; všetci budú vyrábať a zúčastňovať sa na výmene výrobkov);
  3. osobný majetok vystrieda majetok spoločný (kolektívne vlastníctvo), v spoločnosti zavládne blahobyt a pokrok;
  4. v spoločnosti budú existovať rodiny, ktoré budú sociálne zabezpečené.

Bude tu aplikované v praxi právo na prácu („Je treba zaistiť všetkým možnú rovnosť sa vzdelávať a všetkým zaručiť právo na prácu.“[47]), stroje a vynálezy budú slúžiť v prospech všeobecného blaha (ak zefektívnia výrobu, zmenší sa počet hodín a zväčší sa rozsah voľného času pre pracujúcich); bude zabezpečené všeobecné vzdelanie a informácie pre každého. V roku 1789 píše o vízii dostupného vzdelania ako základu poznania svojej sociálnej situácie:

„Keby všetci ľudia mali vždy výchovu, keby neboli zotročení hlúpymi predsudkami, ktoré im tak dlho zabraňovali v poznaní toho, čo sú a akú majú cenu, nikdy by sa väčšina nepodrobila a nestrpela by ponižujúce okovy, ktoré jej vnútila menšina … Nikdy by nebol takzvaný tretí stav odsúdený k utrpeniu a k tomu, aby robil príjemný život tým, ktorí mali tú odvahu, že sa vyhlásili za prvý stav… Výchova sa stala akýmsi majetkom, na ktorý má už právo každý. … Ukazuje nám cestu, ako milovať a vyhľadávať cnosť. … Učí nás rozoznávať, čo je spravodlivé a nespravodlivé. Ukazuje nám, aké sú ľudské práva.“[48]

Spoločnosť bude povinná postarať sa o starých, bezmocných a deti. Projektoval teda beztriednu spoločnosť (nebude ani vykorisťovateľov, ani vykorisťovaných; spoločnosť bude samospravovaná a všeobecne informovaná – povolania budú prerozdelené tak, aby nebolo ani prebytku, ani nedostatku – plánovanie výroby). Klasických obchodníkov nahradia distribútori, ktorí nebudú zhromažďovať nadhodnotu. Prerozdelenie produktov bude viazané na nadanie (duševné a fyzické) a povinnosť pracovať. Ideály spoločenstva budú bratstvo a blaho, spravodlivosť, vernosť, poctivosťúprimnosť.[49]

Babeufova utópia má globalistické ambície: zmiznú hranice, colnice, zlé vlády.[50] V texte z roku 1791 Babeuf načrtol možnosť odvolateľnosti, ktorá je typická pre priamu demokraciu. Taktiež vyjadroval nadšenie z budovania nových utopických komunít a túžby založiť malý štát, kde by sa vyskúšali komunistické metódy. Babeuf sa však týchto pokusov (fourieristi, owenisti, cabetisti) počas svojho života nedožil. Sám však vyhlásil:

Som rozhodnutý, že budem medzi prvými, aby zaľudnili prvú republiku. Rád sa podvolím všetkému, čo sa tam bude zachovávať, len keď budem môcť žiť v šťastí, v spokojnosti a bez obáv o osud svojich detí a o osud svoj. Rád sa podvolím všetkému, čo sa tam bude zachovávať, len keď budem môcť žiť v šťastí, v spokojnosti a bez obáv o osud svojich detí a o osud svoj. ak sa tam za takýchto okolností odhodlám písať, budem rád, že už mnou nebudú pohŕdať tí, ktorí si myslia, že pretože majú zamestnanie, ktoré je neprávom u nás viac vážené, majú právo sa na mňa dívať protektorsky, mne samému nebude robiť problém jednať s remeselníkom či s obuvníkom ako rovný s rovným,“[51] napísal Gracchus Babeuf v liste Duboisovi de Fosseux z 8. júla 1787, kde sa okrem iného zrieka Rousseaovského návratu k minulosti a verí vo využitie pokroku.

BABEUFOVO PRÁVO NA REVOLÚCIU A TVRDÁ KRITIKA SYSTÉMU

Babeuf podobne ako pred ním Morelly kritizoval ne-realizáciu ľudských práv, ktoré zostali iba na papieri. Babeufove texty sú snahou aj o morálne a etické zdôvodnenie revolúcie, predovšetkým ako dôsledku nedodržiavania občianskych práv. Zdôvodňuje oprávnenosť povstania (revolúcie) ako obrany ľudu voči tej časti spoločnosti, ktorá popiera zvrchované práva:

Záchrana 25 miliónov ľudí nemôže byť vyvážená ušetrením niekoľkých jednotlivcov,“[52] deklaruje v liste Jozefovi Bodsonovi z roku 1796. „Revolúcia,“ píše o situácii po Francúzskej revolúcii, ktorú považoval za nedokončenú, pretože nevyriešila problémy ľudu, „to nie je čin, ktorého výsledkom je nula. Toľko krvi netieklo preto, aby prinieslo biedu a len najväčšiu biedu. Ľud robí revolúcie, pretože najlepšie hybné sily spoločnosti boli obludnými režimami dohnané tak ďaleko, že väčšina ich užitočných členov už nemôže zostať v postavení, v akom boli predtým… Cieľom revolúcie je šťastie čo najväčšieho počtu ľudí; preto ak nie je tohto cieľa dosiahnutého, ak si ľud nepolepšil svoje postavenie, o čo sa snažil, revolúcia nie je na konci, nech si hovoria, čo chcú, tí, ktorí túžia len zaviesť svoju nadvládu namiesto nadvlády inej, lebo keby bola revolúcia ukončená, bola by len veľkým zločinom…[53]

Babeuf vyzýva k revolúcii nie v mene krviprelievania a násilia alebo nahradenia jednej moci druhou, ale v mene dosiahnutia utopickej šťastnej a rovnostárskej spoločnosti pre čo najviac ľudí. Podľa neho je revolúcia morálnym právom:

„Zničia zákony zločinnú nerovnosť? Chcete, aby hladujúce a choré deti zostali vedľa milionára všetkým presýteného? … je potreba veľkých otrasov a veľkej revolúcie.“[54]

„Revolúcia je vojna medzi bohatými a chudobnými. Jej cieľom nie je, aby sa nová kasta revolucionárov obohatila zlatom, pôdou, palácmi a krásnymi kurtizánami…“[55]

„Nikdy nebudem popierať účasť na sprisahaní. Môžete ma odsúdiť k vyhnanstvu alebo na smrť; to bude triumf zločinu nad občianskou cnosťou. … Keď som sa presvedčil, že existuje utláčanie, robil som všetko možné pre zvrhnutie vlády a všetky prostriedky som uznal za zákonné.“[56]

„Ich republika je buržoázna a aristokratická, naša republika je ľudová a demokratická. Rovnosť nemôže existovať len na papieri. Všetci majú právo na prácu a všetci musia pracovať. Pre záhaľku nie je miesta v spoločnosti. Štát musí poskytnúť rovné vzdelanie a rovné blaho života.“[57]

Cieľom spoločnosti je ľudské blaho,“[58] vyhlásil Babeuf. Revolúcia je pre neho revolúciou až vtedy, keď je uskutočnená pre ľud, pre šťastie ľudu – a práve tu nachádzame jeho utopickú víziu – šťastie ľudu. Cieľom a ideálom spoločnosti je podľa neho „zákonom určený primeraný blahobyt, dostatok všetkých hmotných potrieb, všetkých sociálnych výhod a zaručené odmeňovanie práce, ktorú každý koná v prospech celku“.[59] Ak sa tieto ideály nezrealizujú, opäť ide len o inú formu despotizmu alebo uzákonenie nadvlády majetnej triedy.

Kým Thomas More podobné vyhlásenie o štátoch uznal cez svoje postavy v literárnom diele, Babeuf v Tribúne ľudu tieto slová priamo podpisuje. Babeuf je okrem iného kritikom pôžičiek[60]vyzýva k zdaneniu bohatých. Predpovedal triedny konflikt jedného milióna voči 24 miliónom, ktorý nazýva sporom medzi privilegovanými – majetnými a utláčaným. V 29. čísle Tribúna ľudu vyslovene vyzýva k otvorenej vojne medzi patricijmi a plebejcami, medzi chudobnými a bohatými – povstanie medzi utláčanými a utláčateľmi. Podobne ako neskôr Saint-Simon pripomína, že najpracovitejšia a najproduktívnejšia časť národa má menej, než určujú jej potreby: „Príčinou nedostatku, ktorým trpí väčšina, je zbytočný nadbytok, ktorý má menšina. Túto menšinu tvorí v štáte kasta vydriduchov a vykorisťovateľov…,“[61] píše Babeuf. Tak ako neskôr Fourier, aj on dospieva k názoru, že voľnotrhová konkurencia vedie k víťazstvu monopolov a koncernov nad drobnými výrobcami:

„Konkurencia namiesto toho, aby sa snažila zdokonaľovať, skrýva výrobky pod hromadami zlých výrobkov, ktoré sú vymyslené len preto, aby oslnili zákazníkov, ktorí si vynútia nízke ceny len tým, že donútia robotníkov, aby kazili svoju zručnosť vyrábaním zlých výrobkov, aby sa telesne vyčerpávali, aby sa nenajedli, aby ubili svoju mravnosť nedostatkom svedomitosti. Konkurencia dožičí víťazstvo len tomu, kto má najviac peňazí, po boji vyúsťuje nutne do monopolu v rukách víťaza a vzostupu cien. Konkurencia vyrába, ako sa jej chce, bez akéhokoľvek poriadku, bez ohľadu na to, či nájde kupca a či zničí veľké množstvo surovín, ktoré by sa dali použiť užitočnejšie, ale ktoré takto nie sú už na nič…“[62]

Babeuf sa už na konci 18. storočia stal kritikom korporatokracie a merkantilizmu. Rovnako ako Fourier a Mably, kritizuje podstatu obchodu:

Čo je to obchod? Pokúsme sa ho definovať. Čo to nie sú všetky činnosti dohromady, z ktorých vzniká surovina, ktorá ich prispôsobuje rôznemu užívaniu tým, že ju spracujú, a ktorá ich uvádza do obehu? Preto sú všetci tí, ktorí sa zúčastnia na niektorej z týchto činností, zamestnanci obchodu. Prečo prví zamestnanci, to jest tí, ktorí robia tvorivú prácu, hlavnú prácu, majú z toho neporovnateľne menšie výhody než poslední zamestnanci, ako napríklad obchodníci, ktorí podľa môjho názoru robia tú najpodradnejšiu prácu, t. j. uvádzajú do obehu výrobky? … Obchodníci vykorisťujú iných, ktorí sa nechajú vykorisťovať; okrem toho sa špekulanti a obchodníci spájajú, aby úplne ovládli skutočného výrobcu, aby mu mohli stále hovoriť: pracuj veľa, nie málo, inak nebudeš mať prácu a nebudeš vôbec jesť. To je barbarský zákon diktovaný kapitálom.“[63]

Babeuf nešetril ani umelcov, ktorí sú odsúdení klaňať sa svojim mecenášom, plniť ich záujmy, čím strácajú svoju nezávislosť. Umenie, vedy a výroba by sa v Babeufovej utópii rozvíjali tak, že by hľadali „nové cesty, vznešenejšie city, ktoré by vznikli v spoločnosti šťastných ľudí…“[64] Nové vedy, umenia a výroby by boli hodné skutočnej, autentickej kultúry založenej na spoločnom šťastí. Babeufa výrazným spôsobom ovplyvnili aj Mesliér, Morelly, Mably, no predovšetkým Maximilián Robespierre, ktorého najskôr odsudzoval, neskôr vyzdvihoval. Jeho vládu opisoval ako vládu ľudovú a jeho osobnosť ako jedinú, ktorá bola schopná doviesť revolúciu k pravému cieľu. Babeufova výpoveď je o to autentickejšia, keďže bol sám odporcom Robespierra.[65]

Babeuf prirovnáva triedny rozpor na príklade života v zlatých palácoch, prepychových obydliach a opačného extrému, skromných príbytkov väčšiny obyvateľstva. Bol vizionárom aj v oblasti kultúrnej hegemónie a mediálnej manipulácie. Pripomína, že mienka vždy bola a bude pánom sveta, uvedomoval si význam verejnej mienky pre upevnenie zlých vlád (zrejme vplyv Rousseaua a Robespierra).[66]

Fenomén kultúrnej hegemónie a nadstavby reflektovali po Rousseaovi a Babeufovi až Marx a Gramsci. Babeuf v mnohom na Rousseaua nadväzuje, odmieta však jeho naivitu. V liste Duboisovi z roku 1786 píše:

„Ale náš reformátor (narážka na anonymnú brožúru z roku 1786, pozn. aut.) má ďaleko k tomu, aby nás posielal do lesov ako Rousseau, kde možno takto žiť, kde by sme sa nasýtili pod dubom, uhasili smäd pri prvom potoku a odpočinuli si pod tým istým dubom, kde sme našli predtým svoju potravu. Náš reformátor nám dáva štyrikrát denne dobré jedlo, oblieka nás veľmi elegantne a dáva každému z nás, ktorí sme otcovia rodín, pekné domčeky v cene tisíc louisiov. To znamená výhodne spojiť radosti spoločenského života s radosťami života prirodzeného a prostého.“[67]

Na záver budú uvedené Babeufove vety evokujúce záver Morovej Utópie:

„Nech už menšina, ktorá sa vykrmuje, užíva všetko a nemá inej roboty, iba starosti o svoje nenásytné chúťky, nemorí viac hladom obrovskú väčšinu, ktorá skutočne vyrába a pracuje. Nech predstavitelia tejto väčšiny stanú sa všetci zároveň výrobcami a spotrebiteľmi v takom pomere, aby všetky potreby boli uspokojené a nikto viac netrpel biedou ani únavou. … Spravodlivosť, vernosť, poctivosť a úprimnosť vždy a všade! Nech má každý svoju funkciu, ktorú by svedomite zastával a ktorá by mu zabezpečila šťastný život, ale nič viac, pretože šťastie je potrebné pre všetkých, (musí byť) rovnomerne rozdelené medzi všetkých.“[68]

„Myslíte, že rozhorčenie 24 miliónov ľudí nič neznamená? Myslíte, že súhlas 1 miliónu slúžiacemu zlatu môže vyvážiť nutné následky tohto citu, zaručiť tak trvanie a beztrestnosť tyranie a zachrániť ju pred skazou?“[69]

Ak vás ukážka z knihy zaujala, dá sa stále objednať v matičnom vydavateľstve, ale aj v ďalších kníhkupectvách. Kúpou knihy podporíte vydávanie ďalších kníh v matičnom vydavateľstve. Poznámky pod čiarou a zdroje citátov boli z ukážkového textu vynechané. Ukážka je k dispozícii aj na Google knihách.

 

POZNÁMKY, ODKAZY A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

[1] Aj v Rousseaovom odkaze je možné nájsť vplyv racionalizmu (Shaftesbury, Hobbes, Locke, Pufenderof), no stáva sa predvojom protiosvietenstva (Röd, 2004, s. 486) teda preromantizmu, ktorý bol živnou pôdou pre ďalšiu etapu utopického myslenia. Röd uvádza tézu, podľa ktorej cnosť pre Rousseaua stojí vyššie než veda, pretože negatívne účinky pokroku prevažujú nad pozitívnymi (Röd, 2004, s. 492).

[2] Montesquieu, priaznivec republiky, prispel k revolúcii spolu s Voltairom a La Mettriem predovšetkým vďaka antiklerikálnym postojom, ktoré v tom čase reprezentovala feudálna moc. Nemožno ho zaradiť
k utopistom, pretože podľa jeho teórie štátne zriadenie nemožno hodnotiť na základe ideálneho meradla. Montesquieova filozofia ale obsahuje určité utopické prvky: cnosť ako princíp demokracie, moc v rukách ľudu, zákon na zachovanie mieru, povinnosť obstarávania potravy, a predovšetkým zákon, ktorý nás núti obracať sa k blížnym a vytvárať spoločnosť (Montesquieu, 1950).

[3] SZACKI, J. Utopie. Praha : Mladá fronta, 1971, s. 91.

[4] ŠIMEČKA, M. Sociálne utópie a utopisti. Bratislava : Vydavateľstvo Osveta, n. p., 1963, s. 68.

[5] Dokument BBC Terror Robespierre and the French Revolution, 2009.

[6] SPENCER, B. Sanity and Solitude: Cogent Ramblings of a Lone Aesthetic. Author House, 2012, s. 176.

[7] CABET, E. Cesta do Ikárie. Praha : Orbis, 1950, s. 208-223.

[8] RÖD, W. Novověká filosofie II. Od Newtona po Rousseaua. Praha : OIKOYMENH, 2004, s. 527, 523.

[9] Condorcet (1743 – 1794) sa podieľal na organizovaní revolúcie porevolučným listom Republika. Poslanec Condorcet vychádzal z tézy, podľa ktorej sú cieľom každého zväzku prirodzené, občianske a politické práva na základe spoločenskej zmluvy, ale rovnosť je definovaná ako rovnosť pred zákonom. Condorcet dbal na to, aby sa ľudská osoba nestala tovarom (nemôže seba predávať) a v neposlednom rade, ako uvádza Röd, zastával sa priamych volieb ako dodržiavania suverenity. Vyslovil sa jasne proti deleniu moci v kontexte dvojkomorového systému; taktiež dbal na univerzálne ľudské práva, ktoré majú byť ustanovené aj za hranicami Francúzska. Na Condorcetovom odkaze je dôležitá jeho viera v pokrok ľudstva, boj proti otroctvu a zrovnoprávnenie žien (Röd, 2004, s. 523, 573; Čechák, 1984, s. 170).

[10] Emanuel Joseph Sieyès (1748 – 1836), teoretik Francúzskej revolúcie, autor pamfletu Čo je tretí stav, prirovnal štát k akciovej spoločnosti. Ľudské práva sú podľa neho individuálne práva, ktoré musí štát uznať – spravodlivá ústava teda musí zaistiť ľudské a občianske práva na základe prirodzeno-právnej argumentácie rovnosti ľudí. Do tejto časti zostáva verný Rousseauovi, ale ak ideme do dôsledkov jeho teórie, Locke aj Mirabeau, aj Sieyès vyznávali nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva prostredníctvom práce. Sieyès neskôr podporil Napoleona a znova sa vrátil na scénu po Júlovej revolúcii (Röd 2004, s. 533).

[11] Honoré Gabriel de Riqueti Mirabeau (1749 – 1791), ktorý sa spolupodieľal na Deklarácii práv človeka a občana, v prvej etape svojho života bojoval proti monarchii, no neskôr (spis Essai sur le despotisme, 1776) sa sám stal obhajcom konštitučnej monarchie. Mirabeau súhlasí s tým, že človek je určený na spoločenský život a súčasťou jeho spoločenského inštinktu je láska k spravodlivosti. Jeho morálny optimizmus spočíva v presvedčení, že šťastný človek koná v súlade so svojou prirodzenosťou a jej súčasťou je túžba po spravodlivosti. Mirabeau vo svojej teórii píše o osobnom vlastníctve ako vlastníctve vlastnej osoby; dar prírody viazaný na slobodu. Röd dodáva, že Mirabeaua poňal aplikáciou Rosseauovej tézy vlastníka ako agenta štátu, teda vlastník je „štátom uznaný užívateľ istých odberov. Výhody vlastníctva sú teda platom, ktorý jednotlivci priznávajú spoločenstvu za určitý druh činnosti“ (Röd, 2004, s. 533).

[12] RÖD, W. Novověká filosofie II. Od Newtona po Rousseaua. Praha : Oikoymenh, 2004, s. 537.

[13] Tamže, s. 534.

[14] Martove pole (Champ-de-Mars), pomenované podľa rovnomenného rímskeho predmestia, malo pre francúzsky utopizmus mimoriadny význam – v roku 1790 prebiehal na tomto mieste sviatok federácie, uprostred bol postavený oltár vlasti; o rok neskôr sa udiala uvedená krvavá udalosť. V roku 1794 tu zorganizoval Jacques-Louis David za účasti Robespierra sviatok Najvyššej bytosti a na konci 19. storočia tu bola postavená slávna Eiffelova veža.

[15] Zomreli desiatky ľudí; zodpovednosť za udalosti nesie aj starosta Paríža Jean Sylvain Bailly. Bailly bol za tento čin v roku 1793 odsúdený na smrť. Skompromitovaný La Fayette o rok neskôr opúšťa vlasť a na scénu sa vracia až po roku 1830 za vlády Ľudovíta Filipa Orleánskeho.

[16] SOBOUL, A. Prehľad dejín Francúzskej revolúcie. Bratislava : VPL, 1963, s. 13-17.

[17] Pozri tiež https://en.wikipedia.org/wiki/Cult_of_the_Supreme_Being

[18] MARAT, J. P. Vybrané stati. Praha : Rovnost, 1952, s. 19.

[19] BABEUF, G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 8.

[20] ROBESPIERRE, M. Izbannyje proizveděnija v trjoch tomac. Diel III. Moskva, 1965, s. 9-10.

[21] Robespierre týmto kultom bojoval proti radikálnemu ateizmu, ktorý šírili predstavitelia iného ľavicového krídla Francúzskej revolúcie, združení okolo Jacquesa Héberta (ten požadoval vyhubenie kresťanstva od koreňa, založil Kult Rozumu ako ateisticko-humanistické pseudonáboženstvo). Robespierre Kult Rozumu zakázal a navrhol víziu Kultu Najvyššej bytosti. Robespierre si totiž uvedomoval, že dekristianizácia je nebezpečná a ateizmus nie je pozitívnym základom pre politiku.

[22] SOBOUL, A. Prehľad dejín Francúzskej revolúcie. Bratislava : VPL, 1963, s. 330, 347.

[23] PIPPICHOVÁ, J. Kdo je Saint-Just. Praha : Orbis, 1948.

[24] Pozri tiež https://fr.wikipedia.org/wiki/Jacques-Michel_Coupé

[25] SZACKI, J. Utopie. Praha : Mladá fronta, 1971, s. 90, 91.

[26] ŠIMEČKA, M. Kríza utopizmu. Bratislava : Obzor, vydavateľstvo kníh a časopisov, n. p., 1967, s. 122.

[27] ZAMAROVSKÝ, V. Utopisti. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961, s. 431.

[28] BLAHA, Ľ. Dejiny politického myslenia v 19. storočí. Trnava : UCM, 2017, s. 55.

[29] ČERVINKA, F. Kdo je F. N. Babeuf. Praha : Orbis, 1949, s. 6.

[30] BAUMAN, Z. Socialism the Active Utopia. Routledge, 2019.

[31] RÖD, W. Novověká filosofie II. Od Newtona po Rousseaua. Praha : OIKOYMENH, 2004, s. 537.

[32] Tamže, s. 538.

[33] BABUEF. G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 47.

[34] ČERVINKA, F. Kdo je F. N. Babeuf. Praha : Orbis, 1949, s. 35-36.

[35] Tamže, s. 36.

[36] ERENBURG, I. Gracchus Babeuf. Otakar Štorch… Praha, 1931.

[37] ČERVINKA, F. Kdo je F. N. Babeuf. Praha : Orbis, 1949, s. 5-8.

[38] Svoje deti dokonca pomenoval dokonca podľa knihy Emil alebo o výchove ako Emila a Žofiu.

[39] ČERVINKA, F. Kdo je F. N. Babeuf. Praha : Orbis, 1949, s. 5-8.

[40] Tamže, s. 21.

[41] L’Ami du peuple (Priateľ ľudu ) bol denník, ktorý viedol počas Francúzskej revolúcie Jean-Paul Marat. Najslávnejšie periodikum Francúzskej revolúcie, ktoré obhajovalo práva najnižších vrstiev.

[42] BABEUF, G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 49.

[43] Líder Hébertistov, Jacques Hébert sa považoval za nástupcu Marata. Hébert tvoril radikálne ateistické krídlo revolúcie – usiloval o dekristianizáciu Francúzska. Robespierre sa ako deista usiloval o zmierenie medzi veriacimi a ateistami. Na druhej strane bol Hébert zástancom Sansculottov a Enragétov, najchudobnejšej vrstvy mešťanov, čo ho posúva do pozície viac doľava. K požiadavkám patrila kontrola cien obilia (Robespierre túto požiadavku čiastočne splnil), chceli presadiť asignáty ako legálne platidlo, progresívnu daň z príjmu a radikálne potlačenie kontrarevolúcie. Babeuf sa spolu s ním postavil za zákon o maximálnych cenách, ktorý sa podarilo presadiť.

[44]Kontrarevolúcia je nešťastím väčšiny ľudí, a to je práve náš stav, je teda prevedená kontrarevolúcia.“ Tribún ľudu, č. 40, IV. roku republiky, 1796 (Babeuf, 1954, s. 34).

[45] BABUEF. G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 33.

[46] Tamže, s. 84-86.

[47] ČERVINKA, F. Kdo je F. N. Babeuf. Praha : Orbis, 1949, s. 13.

[48] BABUEF. G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 38.

[49] BABUEF, G. První komunistické názory Babeufovi; Jak bude organisována komunistická společnost. In BABEUF, G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 76-80.

[50] BABEUF, G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 80.

[51] BABUEF. G. První komunistické názory Babeufovi. In BABEUF, G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 77.

[52] BABUEF. G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 65.

[53] Tamže, s. 52.

[54] ČERVINKA, F. Kdo je F. N. Babeuf. Praha : Orbis, 1949, s. 9.

[55] BABUEF. G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 21.

[56] Tamže, s. 31.

[57] Tamže, s. 17.

[58] Tamže, s. 16.

[59] Tamže, s. 28.

[60] Tamže, s. 36.

[61] BABUEF. G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 28.

[62] BABEUF, G. List Germainovi z 10. termidora III. roku 28. 7. 1795.

[63] BABEUF, G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 74-75.

[64] Tamže, s. 83.

[65]Myslím, že títo ľudia (Robespierre a Saint-Just, pozn. aut) mali väčšiu cenu než všetci revolucionári dohromady … Nesúhlasím s tým, že spáchali veľké zločiny a že zahubili mnoho republikánov. Myslím, že ich nebolo toľko. Thermidorská reakcia ich zahubila mnoho. Nechcem skúmať, či Hébert a Chaumutte boli nevinní. Robespierre… jediný bol schopný priviesť revolúciu k pravému cieľu. … Záchrana 25 miliónov ľudí nemôže byť vyvážená ušetrením niekoľkých jednotlivcov. … Robespierre to vedel: a čiastočne preto ho obdivujem. Privádza ma k tomu, aby som v ňom videl génia, ktorý mal pravé buditeľské myšlienky. Je pravda, že tieto myšlienky mohli zmiesť teba aj mňa. A bolo by na tom záležalo, keby sa uskutočnilo nakoniec spoločné blaho?“ (Babeuf, 1954, s. 65).

[66] Robespierre: „Mínění jako všem královnám se často lidé koří a klamou je. Viditelní despotové potřebuju této neviditelné panovnice, aby upevnili svou moc, a také nic neopominou, aby ji získali. Osud lidu je žalostný, když je lid poučován těmi, kteří mají zájem na tom, aby byl zničen.“

[67] BABEUF, G. Babeufove komunistické myšlienky. In ZAMAROVSKÝ, V. Utopisti. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961, s. 439.

[68] BABUEF. G. Projevy, články a listy. Praha : Státní nakladatelství politické literatury, 1954, s. 78.

[69] Tamže, s. 47.

Prečo by mal byť Vladimír Mináč zaradený do filozofických učebníc

14.08.2022

„Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud!“ – Vladimír Mináč Vážení čitatelia, po článku Vladimír Mináč vytvoril ucelenú koncepciu slovenskej filozofie dejín, storočnica brilantného esejistu, som pre Vás pripravil malú ukážku z pripravovanej štúdie, ktorá zaznela na semináre k storočnici Vladimíra [...]

Vladimír Mináč vytvoril ucelenú koncepciu slovenskej filozofie dejín, storočnica brilantného esejistu

03.08.2022

Tento rok si pripomíname sté výročie narodenia Vladimíra Mináča (* 10. august 1922, Klenovec – † 25. október 1996, Bratislava), dlhoročného predsedu Matice slovenskej v rokoch 1974 – 1990 a výraznú osobnosť slovenskej kultúry. Jeho intelektuálny a profesijný záber bol široký; bol jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov povojnového obdobia, publicista, [...]

Utopisti diagnostikovali choroby civilizácie, z ktorých mnohé dodnes neboli vyliečené (ukážka z knihy Utopisti)

23.07.2022

Ukážka z tretej, esejistickej časti knihy Utopisti / kniha sa dá stále objednať online aj v kníhkupectvách ŽIJEME V DYSTÓPII ALEBO V LIBERÁLNEJ UTÓPII? ČÍSLA O SVETE, V KTOROM ŽIJEME „Slovo utopie dnes slouží jako pohodlný způsob diskreditace. Tohle je pouhá utopie, řekne se o názorech protivníka. O všech alternativách k liberálně demokratickému kapitalismu se dá [...]

Kapitol

Ozbrojený muž nabúral autom do zátarás pri Kapitole, následne sa zastrelil

14.08.2022 19:01

K incidentu došlo v čase, keď americké úrady v celej krajine čelia zvýšenému počtu vyhrážok po prehliadke FBI v sídle exprezidenta Donalda Trumpa.

Hungary Migrant Tunnels

Zlodeja v Ríme zasypal tunel, ktorý si hĺbil. Vyslobodili ho až hasiči

14.08.2022 16:52

Muž ostal uväznený v hĺbke asi šesť metrov osem hodín. Tunel, ktorý kriminalisti objavili, viedol z opusteného obchodu smerom k neďalekej banke.

rakva Tomka v Košiciach

Pozostatky kardinála Tomka sú v Košiciach, posledné zbohom bude v utorok

14.08.2022 16:45

Posledné zbohom mu dajú veriaci v utorok o 11. hodine v Dóme sv. Alžbety.

Zločinec / Zločinci / Putá / Zatknutie /

Brazílska polícia zatkla ženu, ktorá okradla vlastnú matku s pomocou podvodných veštcov

14.08.2022 15:50

Dcéra pripravila svoju matku o umelecké predmety, hotovosť a šperky v hodnote viac ako 140 miliónov dolárov.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 140
Celková čítanosť: 465781x
Priemerná čítanosť článkov: 3327x

Kategórie