Blog Lukáša Perného

Pripájam aj na svoj blog najnovší rozhovor, ktorý som mnou viedla česká redaktorka Petra Prokšanová. Rozhovor je k dispozícii tu a tu.

Rozhovor se slovenským filosofem Lukášem Perným

Lukáši, pro rozhovor jsem Tě oslovila jako veřejně známou osobnost slovenského levicového hnutí, filosofa, hudebníka, spisovatele. Přes to všechno, mohl by ses našim čtenářům trochu představit?

Pozdravujem, je pre mňa vzácne byť po dlhom čase v pozícii respondenta nakoľko posledné mesiace sám spovedám osobnosti umelcov, spisovateľov, vedcov či filozofov. V každom prípade si to vážim a rád zodpoviem na otázky obzvlášť pre české a moravské publikum, ktoré mi je mimoriadne – aj ako najbližší slovanský národ, s ktorým sme mali (v mnohých sférach) úspešný spoločný štát – blízke. Vyrastal som na československých filmoch, mám rád českú kultúru, české jedlá, českých spisovateľov (špeciálne Haška), hercov, filmárov a všeobecne významné osobnosti. Mimochodom, zo všetkého najradšej mám české filmové hlášky, bez ktorých si neviem ani predstaviť život. Prežiť túto dobu bež Švejka by bolo nemožné. No ale k veci… Je ťažké sa predstaviť v pár riadkoch. Často človek v takýchto rozhovoroch povie veci, ktorý by po rokoch povedal inak. V poslednom čase som pri používaní slov opatrnejší, lebo život človeka je často nevyspytateľný a nikdy nevie kam ho osud zavedie. Boli časy, keď som chcel v nadšenom optimizme meniť svet a boli časy, keď som to už nezvládal a bol som rád, ak som vôbec vstanal z postele. Teraz sa snažím nájsť kompas vo svete, ktorý je plný protikladov.

Jsi mimo jiné hudebník, hraješ na bicí. Kdo Tě v hudbě inspiruje a můžeš nám přiblížit některé ze svých projektů a úspěchy, kterých jste s nimi dosáhli?

Uf… bol som hudobník a rád by som ním znova bol. Aktuálne ním aktívne nie som z viacerých dôvodov, o ktorých sa mi veľmi nechce hovoriť. Do istej miery súvisia so skrytou cenzúrou. Kultúrna pluralita, o ktorej hovoril napríklad Laco Novomeský a ktorá je aj pre mňa ideálom, v súčasnej spoločnosti neexistuje alebo existuje vo veľmi okresanej podobe. Ja napríklad nemám problém podporiť umelca, s ktorým nezdieľam rovnaký hodnotový postoj, avšak opačne to nefunguje. Kedysi to bolo približne 200 odohraných koncertov na Slovensku, v Českej republike, ale aj v Maďarsku či Srbsku. Za najúspešnejší považujem experimentálny album The Rondel, kde som sa snažil integrovať niekoľko žánrov v štýle novej avantgardy. Absolvoval som niekoľko hudobných spoluprác od hudobných skupín až po sólových interpretov. Čo sa týka inšpirácií, tých je viacero. Od hudby 60. a 70. rokov, cez experimentálnu hudbu, funk, garage rock, punk, jazz a swing, blues, slovenské folklórne balady, minimalistickú hudbu, francúzsky žáner zeuhl, stredovekú hudbu, psychedelický rock, vážnu hudbu až po tzv. ethno a celý rad ďalších žánrov. Tieto inšpirácie som využíval rôznorodo – od kubánskych bongos, cez tureckú či egyptskú darbuku až po klasické bicie nástroje. Momentálne si občas zahrám s Tomáškom Klimekom v projekte VICHR_ZHOR.

Jako spisovatel máš na svém kontě několik knih. Tou nejznámější je pravděpodobně ta nejnovější, tedy Utopisté, vizionáři světa budoucnosti. Co Tě vedlo k jejímu sepsání a proč by si jí měli naši čtenáři přečíst?

Utópie sú témou, ktorá ma fascinovala dlhodobo. Fascinuje ma otázka, či je ľudstvo schopné napredovania a či je možné dosiahnuť sociálne spravodlivú spoločnosť a vyšší level spoločenského bytia nielen v oblasti materiálnej, ale predovšetkým duchovnej. Ak by tomu tak nebolo, tak bude v nekonečnom kruhu vzniku, rozkvetu a zániku civilizácií. Začalo to výberom dizertačnej práce, pokračovalo knihou Utopisti a skončilo obhajobou titulu PhD. Utopistov jednoznačne odporúčam, nakoľko ide aj o určitú databázu ideí, osobností, smerov a spoločenských udalostí, ktoré sú mimoriadne podnetné na zamyslenie tak o minulosti, prítomnosti, ako aj budúcnosti celej civilizácie. Navyše je kniha skutočne esteticky príťažlivá a obohatí vašu knižnicu aj po tejto stránke.

Potřebuje dnešní svět filosofy? Přeci jen i Marx říkal, že filosofové svět dosud jen různě vykládali, teď jde o to jej změnit.

Pomôžem si citátom Slavoja Žižeka: „Znáte 11. tezi Marxe o Feuerbachovi: Filosofové svět jen různě vykládali, jde však o to jej změnit. Je nejspíš na čase obrátit ji vzhůru nohama. Možná jsme ve 20. století zkoušeli měnit svět až moc. Nadchází čas, abychom jej opět interpretovali. Začali myslet.“ Žijeme v komplikovanej dobe a skutočne nastal čas ju analyzovať a až potom hľadať nové alternatívy s poučením z minulosti… Nejaké náznaky toho, čo by mohlo fungovať sice máme, ale treba to aplikovať na 21. storočie.

Dnešní politicko-ekonomický sytém je tvrdě individualistický, hraje si na svobodu a demokracii, předstírá zájem o člověka a přitom jeho práva pošlapává. Jakou vidíš cestu z tohoto stavu? Má společnost šanci na nějakou významnou změnu v krátkodobém horizontu?

Aktuálne si nedovolím k tejto otázke vyjadriť jednoznačnú odpoveď. Ľudstvo má dve možnosti – totálnu deštrukciu alebo cestu, resp. priblíženie sa k utópii. Posledné krízové roky určité veci urýchlili. Niektorí ľudia si začali viac uvedomovať pominuteľnosť nielen tohoto sveta, ale metafyzicky, vlastnú pominuteľnosť, čo hĺbavejších ľudí zaviedlo k otázkam zmyslu vlastnej existencie, ako aj existencie celej spoločnosti či osudu ľudstva a dejín. Dominantná väčšina ľudí sa však opätovne vrátila k spôsobu života, ktorý viedla pred krízou. Nedovolím si predpokladať ako to celé skončí… Svojich názorov som sa začal báť potom, čo sa niektoré moje desivé proroctvá začali plniť. Ale ako hovoril Štúr, neopúšťajme sa, lebo kto sa opúšťa, nemôže sa diviť, že je opustený. Aj keď sa niekedy v živote iracionálne riadim Fitzgeraldovou vetou o lodiach neustále zaháňaných do minulosti, asi mal Štúr pravdu, keď napísal, že naspäť cesta je nemožná, napred sa ísť musí. Preto neklesajme na duchu. Snažme sa rozvíjať aj v krízových časoch svoje okolie, budovať komunitu, súdržnosť a starať sa o veci verejné v komunitárnom duchu. Každý človek môže prispieť do spoločnosti niečím užitočným. Niekto dokáže navariť perfektné jedlo, niekto opraviť chladničku, ja zase píšem štúdie o kultúre, umení, filozofii, národných dejinách alebo tvorím hudbu. Snažme sa robiť zmysluplné činnosti a hlavne, žime pre druhých, nielen pre seba. Viem, že takéto heslo je v dnešnej dobe nepopulárne, ale v tomto idem napriek svojim početným sklamaniam tvrdohlavo proti hlavnému prúdu.

Ve společnosti, alespoň v té české, vládne stále silnější antikomunismus. Je tomu tak i na Slovensku? Známé levicové osobnosti jako Luboš Blaha nebo Eduard Chmelár jsou často terčem různých útoků. Vnímáš to i ty nějak osobně?

Ja už to slovo pred ľuďmi, ktorí nie sú schopní diskutovať alebo majú predsudky, ani zbytočne nevyslovujem. Snáď tisíckrát som každému zdôrazňoval, že pre mňa je komunizmus vízia najvyššej formy humanizmu a odsudzujem všetky zlé veci, ktoré sa v jeho mene napáchali. Už samotný základ slova ukrýva slovo spoločné (common) ako vyššiu ideu v metafyzickom zmysle. Dokonca aj konzervatívny filozof Romig píše, že komunizmus skrýva „tajný zmysel predpony con (s) a Munus (činnosť, konanie, úloha) spojený s výkonom, službou pre spoločnosť, povinnosťou voči úradu, ba dokonca až smrteľnou obetou pre vyšší zmysel.“ Na druhej strane rozumiem ľuďom, ktorým sa udiali krivdy a neprávosti v mene tohto slova. Oni ma však budú iracionálne nenávidieť aj keby napíšem tisíckrát, že sa s týmito neprávosťami nestotožňujem. V každom prípade oceňujem tie veci, ktoré odborové, egalitárne, utopické, ľavicové, socialistické, národno-demokratické, sociálno-demokratické, komunistické a komunitaristické hnutia dosiahli od pracovných práv, cez zabezpečenie sociálnych práv (právo na bývanie, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie apod.) až po občianske práva. Samotný duch demokratizmu je silne egalitárny, veď napokon samotná idea občianskej rovnosti, ktorú nachádzame už u hlavného teoretika demokracie Rousseaua, je pevnou súčasťou našich zákonov aj základných historických dokumentov od Deklarácie práv človeka a občana, cez významné historické deklarácie a dokumenty až po Ústavu a zákony.

Čo sa týka fenoménu tzv. hejterov, vnímam to veľmi osobne a jedinou obranou je v tomto smere nadhľad, silná dávka optimizmu a do istej miery aj sebaovládania. Komunikácia s každým hlupákom, ktorý sa človeka snaží verejne urážať len pre svoju vlastnú nevedomosť a fanatizmus je unavujúca. Títo ľudia nechcú diskutovať, chcú iba ponižovať, diskreditovať a terorizovať každého, kto s nimi čo i len čiastočne nesúhlasí. Hoc sa oháňajú pluralizmom a slobodou, v skutočnosti sa neštítia použiť tie najúbohejšie metódy na umlčanie, zastrašenie alebo zosmiešnenie svojho ideového oponenta. Thomas More neznášal hlupákov, ja taktiež, a extra neznášam zákerných hlupákov. A táto doba im neskutočne praje. V skutočnosti však ide o hlučnú menšinu ľudí, ktorá sprivatizovala verejný priestor a má mediálnu moc. Bojovať s nimi je často márne. Najviac ich naštve, keď ich proste ignorujete a tvoríte bez ohľadu na ich útoky.

V celosvětovém měřítku jsme dnes svědky jakéhosi znovuzažehnutí doposud spíše latentního konfliktu mezi východem a západem, Ronald Raegan dokonce tvrdil, že jde o boj dobra se zlem. Co vnímáš jako příčinu a jaké očekáváš důsledky?

Netrúfam si ani len odhadnúť dôsledky toho čo sa deje. Teraz dosť čítam naše slovenské dejiny. Žijeme v období interregna a období neskutočného chaosu a protikladov, ktoré neviem kedy skončí. Myslím, že je čas študovať a viac uvažovať. V tomto šialenom svete, v ktorom nemáte istotu, či dožijete zajtrajška, by sa už konečne mocipáni sveta mohli spamätať a uvedomiť si, ako sa zahrávajú s ohňom, keď v mene ideologických vyprázdnených fráz vystavujú svet riziku totálnej deštrukcie.

Blíží se oslavy prvního máje, svátku pracujících. Má v tomto duchu ještě stále svůj význam? Zdá se, že apel na třídní vědomí v dnešní společnosti příliš nerezonuje.

Triedne vedomie je v dobe hypermodernej skutočne problematickou záležitosťou, navyše je zmätok aj v tom, kto patrí ku ktorej triede (napr. živnostníci a umelci). Doba hypermoderná ako ju opisuje Lipovetsky alebo doba neskorej postmoderny ako o nej píše Hauser má v sebe toľko protikladov, že je ťažké ju aj zadefinovať. V každom prípade boj za pracovné práva zmysel stále má. Či už v kontexte odborov alebo presadzovania zákonov posilňujúcich práva zamestnancov.

Na čem teď pracuješ, na co se od Tebe můžeme těšit?

Aktuálne sa venujem hlavne národným dejinám po vzore osobností ako Laco Novomeský, Vladimír Clementis a Vladimír Mináč. V dobe, keď sa nedá nič zmeniť je štúdium a tvorba to jediné, čo človek zmysluplné môže urobiť. Okrem toho píšem knihu esejí Parfém, ktorá bude akousi filozofickou meditáciou o živote, filozofii, umení a kultúre. A keby sa raz podarilo, rád by som konečne nahral aj ten hudobný album Contemplatio. Ale to by sa musel nájsť nejaký sponzor, pretože tentokrát sa už nemám kde ponáhľať a ak už niečo mám nové vytvoriť, chcem aby to bolo niečo originálne. Okrem toho píšem štúdie, recenzujem knihy, robím rozhovory a organizujem taktiež podujatia k Roku odkazu Štúrovcov.