Blog Lukáša Perného

Včera vyšiel v súvislosti s vydaním knihy Utopisti, vizionári sveta budúcnosti, rozhovor pre známe médium HS. Pridávam ho aj na svoj blog.

Začneme hneď úvodnou otázkou priamo o knihe. Prečo práve táto téma? Čím môže byť vaša kniha užitočná?

Nuž, začal by som asi tak. Žijeme vo svete, ktorý sa vďaka celému radu indikátorov rúti do seba-deštruktívnej záhuby. Od extrémnej sociálnej nerovnosti, cez environmentálne problémy, zadĺženosť a neudržateľnosť, kultúrne spory, riziká pernamentných hospodárskych kríz, riziko vojen a prevratov, preľudnenosť, nedostatok zdrojov, nedostatku práce (automatizácia) až po obmedzovanie slobody slova… tých indikátorov globálnej spoločenskej krízy je skutočne veľa. A práve v týchto ťažkých časoch prichádza moja kniha o utopistoch. Autoroch, ktorí sa snažili hľadať alternatívy. Niektoré použiteľné, niektoré nepoužiteľné, no v každom prípade spracovanie tejto témy a informácie, ktoré som sa pri nej dozvedel ma utvrdili v dvoch axiomach: za prvé alternatíva voči súčasnému globálnemu svetosystému existuje a je realizovateľná, za druhé, elity a ľudia, ktorí z tohto systému žijú, urobia všetko preto, aby udržali ľudstvo v nevedomosti a apatii (čo dokazuje história). Robia všetko preto aby spoločenskej transformácii na vyššie civilizačné štádium zabránili. Buď selektívnou filantropiou, perzekúciami alebo rozdávaním odrobiniek z veľkého koláča, ktorý vlastní vyvolené 1%. Ľudstvo ale stojí pred dvomi alternatívami: za prvé sebazničenie v globálnej vojne a za druhé nastolenie radikálne humanistického modelu spoločnosti, kde nebude chudoby, ani extrémneho bohatstva. Medzi tým je pomalé zahnívanie, ktoré zažívame v súčasnosti. Niektorí autori píšu o období interregna. Vizionári ako Thomas More, Fourier, Owen, Saint-Simon či Komenský a Bolzano pochopili v čom robí ľudstvo chybu a našli aj lieky, ako ho napraviť. Kniha je rozhodne užitočná pre každého, kto chce vedieť, aké vízie títo vizionári ponúkli. Obzvlášť v dobe tak vyhrotenej ako je tá naša, je dôležité zamýšľať sa nad budúcnosťou nielen národa, ale celého sveta.

Máte 28 rokov a vydali ste štyri knihy, všetko vedecké monografie. O čom bola prvá z nich?

Začal som premostením od hudby k spoločenským vedám, teda témou 60. a 70. rokov z kulturologického hľadiska. Vždy som mal toto obdobie rád, hudba bola dobrá. Aj to, čo bolo komerčne úspešné, bolo zároveň kvalitné. Medzitým som sa tiež venoval kultúrnej kritike, teda písaniu hudobných, filmových, divadelných a iných recenzií. Kulturologická kariéra začala a rozvíjala sa popri tej hudobnej. Moje články boli čítané a aj o knižku bol záujem, dokonca aj na mojich koncertoch, kde sme hudbu 60. a 70. rokov hrávali. K hudbe a kultúre sa vo všeobecnosti chcem vrátiť.

Následne ste napísali ďalšiu knihu… o čom bola?

Druhá kniha, ktorú som vydal v roku 2017 mala už úplne inú tému. Vznikla ako výsledok dvojročného výskumu o kultúrnom, politickom a filozofickom odkaze slovenského velikána, básnika, národného buditeľa, ale aj povereníka pre školstvo a osvetu či predsedu Matice slovenskej, Ladislava Novomeského. Chodil som po knižniciach Univerzity Komenského a čítal všetky tie zaprášené knihy, ktoré dlhé roky nikoho nezaujímali. Výsledkom bola kniha Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Veľkou udalosťou bolo samotné uvedenie knihy a jej ocenenie slovenským spisovateľom Petrom Jarošom, ktorého určite mnohí poznáte ako autora Tisícročnej včely a spoluautora známej komédie Pacho, hybský zbojník. Novomeského veľmi obdivujem. Stihnúť toľko vecí za jeden život, to sa hocikomu nepodarí. Myslím si, že je vzhľadom na jeho bohatú činnosť a prácu pre národ nedocenený. Ja osobne ho považujem za minimálne podobne významnú osobnosť ako bol Ľudovít Štúr. Ale to by bolo na samostatný článok. Mimochodom titul Doctor honoris causa mu udelila práve Univerzita Komenského, čo dnes len málokto vie.

V bibliografii máte ešte aj tretiu knihu. Čo vás motivovalo?

Následne som sa dostal na Východ Slovenska, kde som na fakulte začal písať o utópiách a súbežne popri tom som sa snažil zúročiť svoje vedomosti o sociálnej filozofii najmä z prednášok Ladislava Hohoša. Môj vtedajší školiteľ, profesor Ľubomír Belás mi v tom čase navrhol, aby som spracoval informácie o súčasných anglo-amerických filozofoch. Tento nápad ma veľmi zaujal, a tak som sa pustil do ďalšej knihy Vybrané kapitoly zo súčasnej anglo-americkej sociálnej filozofie, ktorá vyšla v roku 2018. Je ťažké túto knihu zaradiť, je to sčasti monografia a sčasti vysokoškolská učebnica, no predovšetkým je to užitočná kniha, ktorá sa dá použiť aj ako skriptum pre študentov sociálnej filozofie. Ponúka základný prehľad o súčasných sociálnych filozofoch od liberálov cez komunitaristov až po neomarxistov. Snažil som sa ju napísať zrozumiteľne a využil som pri tom aj rôzne pomôcky ako tabuľky, obrázky či zvýraznenie kľúčových slov. A podobne ako pri utopistoch, aj tu v úvode a na konci upozorňujem potrebu diskutovať o indikátoroch spoločenskej krízy a hľadaní alternatív.

Ako vznikla najnovšia kniha?

No a najnovšia kniha vznikala pôvodne ako súčasť dizertačnej práce, ale rozsah sa stále navyšoval. A tak som rozhodol, že napíšem práce dve. Prvá budú dejiny s filozofickým a encyklopedickým presahom a druhá práca bude čisto filozofická. Ešte neviem či druhú prácu o utópiách aj fyzicky vydám, no bude určite k dispozícii na mojej stránke Academia.edu. Najskôr ju ale musím dokončiť, čo bude otázka budúceho roka.

Nedávno ste získali titul PhDr. Akú tému ste spracovali a k akým výsledkom ste sa dopracoval?

Jeden rok štúdia som venoval filozofickému odkazu Jeana Jacquesa Rousseaua, ktorým som svoje štúdia filozofie začal (vôbec svoj prvý filozofický článok som napísal práve ako seminárnu prácu o ňom). Po konzultácii so školiteľom som sa zameral na tému filozofie dejín. Zároveň som sa pýtal, na otázku či bola historicky dosiahnutá demokracia tak, ako ju opisoval Rousseau. Najväčším a pre mňa neriešiteľným problémom, ktorý nachádzam pri štúdiu Roussaovho poňatia demokracie vidím v otázke autentického rozhodovania ľudu. Každý volí v súlade so svojím svedomím a presvedčením, to je základná axioma. Ale čo ak je väčšina ľudu sofistikovaným spôsobom manipulovaná? Možno potom dosiahnuť autentické rozhodovanie národa o svojom vlastnom osude? Napokon zvolil si aj ľudí, ktorí privatizovali, de facto rozpredali to, čo vlastnil národ do súkromných rúk, dokonca súkromných zahraničných rúk od strategických podnikov až po banky. Ak by Rousseaov model fungoval a neexistovala by sofistikovaná manipulácia politických marketérov, vládli by nám tí najlepší a najčestnejší z nás. Avšak zostávam idealistom, a verím, že to môže za určitých ideálnych okolností fungovať. Avšak nie v každej spoločnosti (sám Rousseau hovorí len o menších národoch) a hlave je nutné nastoliť spravodlivú politickú súťaž. Nemožno hovoriť o autentickej demokracii, ak je niekto veľký podnikateľ a oblepí celé Slovensko billboardmi a niekto iný, nemá ani na volebnú kauciu. Takáto súťaž rozhodne nie je fér. V rámci filozofie dejín si myslím, že naplnenie globálnej priamej demokracie je zatiaľ neskutočne vzdialené od skutočnosti. Výchova k zodpovednému občianstvu, tak ako to navrhuje napr. docent Richard Sťahel, by sa veci mohli pohnúť k lepšiemu.

Aké ste mali ohlasy na vaše knihy?

Kniha o Novomeskom je dodnes bohato citovaná a zostali mi z nej len asi tri kusy, tak rýchlo sa rozchytala na uvedení knihy. Predposledná kniha je tak isto citovaná a čítaná. Avšak zatiaľ najväčší ohlas v rekordne krátkom čase má práve čerstvo vydaná knihy Utopisti, vizionári sveta budúcnosti. Hneď päť recenzií a ďalšie avizované. Uvidíme ako to pôjde ďalej, ale vyzerá to zatiaľ na moju najúspešnejšiu knihu. Mám z nej vyslovene radosť.

O čom budete písať teraz?

A čo sa týka ďalších plánov, tak tých je viac. Mám vydanú-nevydanú zbierku básní s dvoma poviedkami, ktorá by sa zišla fyzicky vydať. Ďalej som mal v pláne napísať knihu o slovenskej filozofii, ale v angličtine, aby sa svet dozvedel o našich národných velikánoch. Toto ale v blízkej dobe nevidím veľmi realisticky. No a do tretice, čo je najreálnejší plán, chcel by som napísať knihu esejí. O živote, o osude, o láske a nenávisti, o dusnej hypermodernej spoločnosti a prežívaní v nej. Vlastne som už aj začal… Inšpiroval ma spisovateľ Urs Widmer… ale aj tak… keby už nenapíšem ani riadok, tak tu po mne ostanú Utopisti, a to je pre mňa momentálne najväčšie víťazstvo.

Vydali ste niekoľko hudobných albumov. Prečo už nerobíte hudbu?

Vďaka hraniu na bicích nástrojoch som sa preslávil a hrával som po celom Slovensku. Odohral som koncerty v Bratislave, Nitre, Žiline, Košiciach, Malackách, Šuranoch, Šali, Čachticiach, Smoleniciach, Trnave, Podolínci, Trenčíne, Pezinku, Modre, Hriňovej, Cíferi, Prievidzi, Rohožníku, Pezinku, Leviciach, Topoľčanoch, Myjave, Starej Turej, Banskej Bystrici, ba dokonca aj v Rožňove pod Radhoštem, Tasove, Prahe či v Budapešti. Bolo to asi cez 200 koncertov. Okrem toho som bol v niekoľkých rádiách, či menších televíziách. Robil som rozhovory, vydával hudobné albumy a darilo sa mi. Vydal som sólový album, ktorý sa dostal až do Rádia_FM (heh, to si už dnes neviem ani predstaviť) a bol som dokonca súčasťou rozhovorov na Rádiu Devín. Dokonca so mnou urobila rozhovor novinárka zo SME (dnes by jej to asi nedovolili, ale ktovie…) a o mojom albume vyšla recenzia v časopise Nový populár. Hral som v niekoľkých kapelách, hudobný projektoch, ale aj sólovo (bubenícka šou). Verte mi, že nie je ľahké zaujať ľudí sólovou bubeníckou šou, no mne sa to podarilo a v tom čase to malo veľký úspech, čo dokumentujú aj videá. Heh, ale musel som hrať až na záver programu. Ľudia chodili na moje koncerty a darilo sa.

A čo stalo potom?

Asi v roku 2015 som sa niekoľkokrát vyjadril k spoločenským problémom, no a to som sa stal zrazu nebezpečným. Nakoľko som mal v tom čase aj vplyv na umeleckej scéne, museli ma účinne kariérne zlikvidovať. Napokon hrával som koncerty aj na akciách, kde by ma dnes, v časoch šialenstiev spolitizovaného kultúrneho elitárstva, asi zlynčovali. Paradoxne, a to nechápem, za celý ten čas čo som hrával, boli moje názory každému známe a takmer nikomu to nevadilo. Nuž, ale potom som bol na Slavíne počas osláv konca 2. svetovej vojny a vzdať hold našim osloboditeľom. Fotka s červenou vlajkou bola následne zazdieľaná na istej nenávistnej stránke, kde sa dodnes odbavujú rádoby-intelektuáli z tzv. „liberálnych“ kruhov. No a potom som pochopil, čo znamená slovo marketing resp. inak povedané cielená marketingová (hate speech) diskreditačná kampaň. Zo dňa na deň sa stanete persona non grata, len preto, že o vás nejaký zakomplexovaný hlupák z anonymity napíše článok, kde vás maximálne dehonestuje. Zobudíte sa do úplne novej situácie. Hudobná kariéra skončila, nastalo obdobie pernamentného terorizovania a prenasledovania. Stalo sa to okolo 26. mája 2015 a odvtedy to trvalo niekoľko rokov. To, že nerobím hudbu nebol môj výber. Ponuky na koncerty skončili v momente, keď na mňa začali útočiť. Avšak najviac ma pobavilo, keď ma urážali ľudia, ktorí ma v čase hudobného vrcholu považovali pomaly za svoj vzor.

Následne ste boli roky nenávideným terčom fanatikov. Aký je to pocit, byť opäť v niečom spoločensky uznaný a vidieť svoju knihu na pultoch kníhkupectiev po tom všetkom, čo ste zažil?

Moja najsladšia pomsta pre tých, ktorí ma živelne nenávidia, je môj úspech (smiech). Pred takými piatimi rokmi, keď proti mne marketingoví špecialisti, ľudia z mimovládok a politici spustili brutálnu kampaň, snažili sa ma vylúčiť zo spoločnosti až na úplný okraj a urobiť zo mňa hlupáka. Sám sa pýtam, prečo som bol pre nich tak nebezpečný, že sa mi venovali 24 hodín denne. O tom čo som zažil by som vedel napísať celú knihu. Mnohí si ani nevedia predstaviť, čím som si prešiel. Zničili mi hudobnú kariéru, poštvali mnohých fanúšikov proti mne a robili všetko preto, aby ma doviedli až na pokraj síl či k šialenstvu. Nuž, a stále som tu. Píšem knihy, články do Slovenských národných novín, Literárneho týždenníka či DAV DVA. Zažil som si peklo, ktoré si neviete predstaviť. Od anonymných vyhrážok, cez stalkovanie fanatikmi až po skutočne nepríjemné konfrontácie. Ale asi som predsa len dosť silný na to, aby som sa vzdal. Zvládol som to a idem ďalej. Vydanie knihy a jej uznanie významnými osobnosťami ako je filozof Dalimír Hajko, futurológ Ladislav Hohoš či český filozof Michael Hauser je pre mňa ako znovuzrodenie. Kedysi som vydal malý singel s bubeníckym sólom Newborn. Mal byť o mojom hudobnom znovuzrodení. V skutočnosti to znovuzrodenie prichádza až teraz. Ale bez ľudí, ktorí ma v najťažších chvíľach podržali, by to nešlo. Týmto smerom im chcem všetkým poďakovať. No a určite by som sa rád vrátil aj na pódia a robil ďalej muziku. Snáď sa to raz podarí, lebo mi to neskutočne chýba…

Považujete sa ako autor knihy o utópiách za utopistu?

Skôr utopického realistu alebo realistického utopistu. Neverím v okamžité víťazstvo veľkých ideí a taktiež nevylučujem alternatívu sebazničenia ľudstva, no ako humanista a kresťan v jednom verím, že približovanie sa ku globálnej utópii je to jediné a najrozumnejšie, čo ľudstvo môže urobiť pre svoj vlastný prospech. Ale som realista, vidím čo sa deje, nie som naivný. Preto ma tešia aj malé víťazstvá v oblasti sociálneho pokroku.

Čo by ste chceli v živote dosiahnuť?

Rehabilitáciu. Satisfakciu za to všetko, čo som si musel zažiť. To sa sčasti naplnilo vydaním tejto knihy. No a potom návrat na pódiá, vydanie ďalších hudobných albumov, písanie kníh a možno si aj zahrať vo filme. Život je príliš krátky a určite chcem tvoriť. Lebo ako hovoril Vlado Clementis – Nebyť činný, znamenalo by neexistovať. Chceli ma zahnať do kúta, no to sa im nepodarilo, hoc to o mne píšu. Chcem svojim životom inšpirovať ľudí k tvorbe, k zamysleniu sa nad spoločnosťou či nad zmyslom života. Všetko, čo som si vo svojich umeleckých či vedeckých aktivitách naplánoval sa zatiaľ podarilo. Už teraz viem, že tu niečo po mne zostane. A keď Boh dá, a podarí sa mi prispieť k niečomu dobrému, čo pomôže národu či ľudstvu (či už hudbou, knihami alebo šírením ideí), odídem raz z tohto materiálneho sveta spokojný a vyrovnaný.

Zdroj.