Dnes to budú poslední dvaja významní autori zo seriálu Z knižnice utopického socializmu, ktorým som vo svojej pripravovanej publikácii venoval rozsiahly priestor, a to osobnosti francúzskeho 19. storočia: Étienne Cabet a Robert de Lamennais.
ÉTIENNE CABET A IKARSKÉ HNUTIE
„Študoval, premýšľal o histórii a nakoniec dospel k záveru, že samotné politické reformy nie sú schopné dať spoločnosti blahobyt, o ktorý sa usilovne snaží… Našiel vo všetkých epochách rovnaké javy… menšina, krutá, nečinná, arogantná, privlastňujúca si výlučné užívanie výrobkov väčšin… Aby sme to všetko zmenili, našli sa prostriedky, ako zabrániť tomu, aby jedna časť ľudstva bola večne korisťou druhej…“ Étienne Cabet
Étienne Cabet (1788 – 1856) bol francúzsky právnik, poslanec, utopista, vizionár, zakladateľ kresťansko-komunistického Ikarského hnutia, ktoré iniciovalo vznik komunít v Illinois, Missouri, Iowe a Californii. Ikarské hnutie usilovalo o zavedenie ekonomických a sociálnych teórii do praxe prostredníctvom praktického komunitarizmu. Išlo o vôbec najdlhšie trvajúci experiment komunitárneho života v histórii USA, ktorý pretrval i po Cabetovej smrti. Cabetovi sa pripisuje prvé použitie slova komunizmus, i keď je viazané aj na označenie priaznivcov Babeufa ako communiste J. G. Barmbym (London Communist Propaganda Society), ale aj nasledovníkov Owena.
Cabet je podobne ako Owen a Fourier priaznivcom utopického univerzalizmu, ku ktorému môže dôjsť komunitárnou cestou a je vôbec prvým utopistom, ktorý pozná a reflektuje celé predchádzajúce dejiny sociálneho utopizmu. Dokonca si uvedomuje univerzálny rozmer tohto fenoménu: Ikariu spája so slovami Eden, Elyseum, nový raj pozemský, zem zasnúbená, teda slovami, ktoré evokujú antropologickú podstatu utópie.
Z hľadiska filozofie dejín je Cabet optimistom, nadväzuje na Condorceta, Turgota, keď vyznáva pokrok ako zdokonaľovanie, ktorého medze nemožno stanoviť Ik. 244 a stotožňuje ho s rovnosťou a spoločenstvom: „Spoločenstvo je posledným sociálnym a politickým zdokonalením, cieľom ku ktorému ľudstvo smeruje.“ Ik. 245
Odmietanie rovnosti je pre Cabeta odmietaním pokroku. Šimečka pripomína, že pre Cabeta bol komunizmus vecou rozumu. Ľudstvo ho musí zákonite prijať, pretože rozum nakoniec vždy zvíťazí. Tézu Cabet demonštruje na historických príkladoch osobností, ktorých doba odmietala, no ich myšlienky sa neskôr overili ako pravdivé. Víziu konca dejín prorokuje nasledovne: „A všetky národy budú mať spoločenstvo, zeme budú jednou ríšou, ľudstvo bude tvoriť jedinú rodinu a táto ohromná rodina, opitá šťastím, bude chovať iba obdiv, vďačnosť a zbožňovanie voči prírode a prozreteľnosti.“Ik. 247
Cabet patrí k utopistom sociálnym aj vedecko-technickým, ale taktiež si pomáha Rousseaovsko-Babeufovsko-Weitlingovským stanoviskom (človeka príroda učinila dobrým, doterajšie zriadenie vedúce k nerovnosti ľudí pokazilo, preto treba súkromne vlastníctvo nahradiť spoločným). Ku komunizmu sa dopracoval z pozície osvietenského racionalizmu, taktiež vďaka pôsobeniu v politike ako generálny prokurátor na Korzike (za prílišný radikalizmus bol zbavený tejto funkcie) a neskôr ako poslanec za Côte d’Or v Poslaneckej snemovni. Cabet sa zapojil do Júlovej revolúcie (1830) a bol v kontakte s radikálnou ľavicou viazanou na tajnú revolučnú spoločnosť Karbonárov.
Počas tohto obdobia napísal štyri zväzky histórie francúzskej revolúcie (Populárne dejiny revolúcie 1789 – 1830). Kvôli útokom na vládu bol obvinený a odsúdený do exilu. V Anglickom exile sa venoval filozoficko-ekonomickému štúdiu. Pod vplyvom štúdia dejín a filozofie,Ik. 262 Mora a Owena napísal Voyage et aventures de lord William Carisdall en Icarie, skrátene Cesta do Ikarie.
Dielo, ktoré vyšlo v roku 1840 nazval Marx posvätnou knihou francúzskych robotníkov. Cabet sa stal zakladateľom tzv. Ikarského komunizmu ako ho pomenoval Engels na základe románu, ktorým Cabet nadviazal na literárnu formu Thomasa Mora, ktorú považoval za najzrozumiteľnejšiu pre tlmočenie myšlienok komunizmu pre širšie vrstvy.Ik. 263 Dielo ovplyvnilo spolu s Buonarottiho Sprisahaním rovných (1828) predstavy o komunizme v 40. rokoch, 19. storočia. Preklad Cabeta vyšiel zatiaľ prvý a poslednýkrát na našom území v roku 1950. K dispozícii sú aj digitalizované anglické preklady.
V roku 1846 napísal kresťansko-socialistickú knihu Skutočné kresťanstvo Ježiša Krista, v ktorej, podobne ako Weitling, zdôrazňuje Kristovo poslanie vytvoriť sociálnu rovnosť na Zemi. Božie kráľovstvo stotožnil s komunistickou spoločnosťou. Cabet napísal ďalej diela Uskutočnenie ikarského spoločenstva, Ikarská osada a Komunistické vyznanie. Vydával časopisy Populaire (1833, 1841) a neskôr Ikarský almanach.
Svoje idey sa snažil preniesť podobne ako Owen do praxe a tak sa presťahoval do Ameriky (opätovne sa objavuje motív utópie nového sveta za morom), kde zakladal komunistické kolónie. Keď Cabet ohlásil svoje cieľ zakladať kolónie, pre svoju myšlienku získal aj Owena (stretol sa s ním v Londýne roku 1847), ktorý mu poradil založiť komunitu v Texase, kde bola lacná, neobsadená a úrodná pôda.
Cabet kúpil milión akrov pôdy v Red River (Texas) aby tam založil komunistickú kolóniu so 69 rodinami (financie získal od svojich stúpencov). Pozemky kolónie boli rozdelené na šachovnicu. Obyvatelia mali postaviť celú komunitu, pokus sa však nepodaril kvôli zamoreniu územia cholerou a maláriou. Voči Cabetovi viedli bývalí kolonisti súdne konanie, no väčšina z nich zostali Cabetovi verní a pokračovali v experimente. Druhý pokus realizoval v Nauvoo (Illinois), v komunite, ktorú založili a neskôr opustili mormóni (Cirkev Ježiša Krista posledných dní). Tejto komunite sa skutočne darilo, bola tu internátna škola, píla, mlyn, knižnica, divadlo, bolo tu zabezpečené bývanie. Do roku 1855 na projekte participovalo okolo 500 účastníkov. Podmienkou vstupu bolo aby každý člen daroval komunite finančnú čiastku. Ikarijčania žili komunitne, stravovali sa a vychovávali deti spoločne. Založili spoločný obchod, kde predávali topánky, šaty a predmety z mlynu a liehovaru.
Práce boli rozdelené podľa pohlavia (muži pracovali ako kováči, tesári, murári…; ženy ako kuchárky, krajčírky…). V komunitách Ikarijčanov vládla rovnosť pohlaví v zmysle rovnakých príležitostí v hlasovaní a účasti na komunitných zhromaždeniach. Vyznávali špecifické deistické náboženstvo (boli poučení svetovými náboženstvami, vyznávali sviatky), no religióznym základom bola Cabetova kniha Pravé kresťanstvo. Manželstvo bolo silne podporované. Taktiež bola podporovaná kultúra, knižnice, divadelné predstavenia a koncerty. V komunite boli všade prítomné heslá o rovnosti, slobode, jednote, „každému podľa jeho potrieb“ či „všetko pre každého.“ Nastali však aj problémy: najväčším bol súdny spor, ktorému Cabet čelil vo Francúzsku, a rozdelenie komunity. Po návrate z Francúzska sa po rokoch prospechu osada Nauvoo rozpadla a Cabet ju opustil spolu s vernými prívržencami aby sa usadili v St. Louis v Missouri (písal sa rok 1856). V tejto situácii, všadeprítomného neúspechu, Cabet zomiera. Po Cabetovej smrti prevzal kontinuitu hnutia právnik Benjamin Mercadier. Posledným pokusom bola komunita Coring v Iowe, založená roku 1852 bývalými členmi komunity Nauvoo, ktorí vďaka efektívnemu predaju potravín dokázali splatiť dlh a viesť komunitu k úspechu. Komunita sa rozvíjala, obsahovala dvojpodlažnú budovu, jedáleň, práčovňu a školu. V roku 1881 vznikla ďalšia Ikarská komunita Icaria-Speranza. Komunita v Iowe fungovala vyše 30 rokov po Cabetovej smrti a svoju činnosť skončila až na konci 19. storočia; v súčasnosti sa bývalá kolónia ako historické miesto obnovuje.
CESTA DO IKÁRIE
„…opísal komunizmus ako rovnosť v blahobyte, v bohatstve… v Ikarii vybudoval veľké priestranné a čisté dielne a fabriky s tisícami robotníkov… ukázal, aké materiálne bohatstvo môže priniesť komunisticky zorganizovaná priemyselná výroba… odstránil naivné rovnostárstvo, asketizmus, prísnosť, uniformitu, chudobu a iné typické prvky starších utópií… zaviedol dôslednú demokratickú správu so slobodne volenými úradníkmi…“ Milan Šimečka o Ceste do Ikarie
Dej Cesty do Ikarie (celý názov Plavby a dobrodružstvá lorda Wiliama Carisdalla v Ikarii) je typicky žánrový, pripomína Utópiu, Slnečný štát a Novú Atlantídu, ale v novom šate romantizmu. Kniha bola prvý krát vydaná anonymne, druhé vydanie však už bolo podpísané Cabetom. Dielo je písané vo forme cestopisu, začína tým, že istý mladý, bohatý a scestovaný, anglický šľachtic, lord William Carisdall, priateľ La Fayetta, sa dozvie o krajine zvanej Ikaria, ktorú sa rozhodne navštíviť.
Prvá časť opisuje životný štýl obyvateľov, vynálezy, architektúru, kooperatívny priemysel, vzdelávanie a morálku ideálneho ostrova, kde všetko funguje ako hodinky na základe plánovanej ekonomiky. Cabet analyzuje mieru šťastia komunity, politickej slobody a rovnosti mužov a žien v politických právach. Na ostrove existuje kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov, spoločenská organizácia práce a výroby.
Druhá časť diela obsahuje históriu Ikarie, ktorá roku 1782 vrcholí revolúciou národného hrdinu Ikara, ktorý nastolí komunizmus.
Tretia časť knihy sa venuje histórii komunistického a sociálneho myslenia od Platóna po slávnych utopistov. Cabet zdôrazňuje prínos v dejinách sociálneho myslenia od Platóna, Konfucia, Zoroasta, Lykurga,Ik. 197 Ježiša Krista,Ik. 200 cez Thomasa Mora,Ik. 201 Rousseaua, Mablyho,Ik. 209, 214 Condorceta,Ik. 222 Robespierra,Ik. 226 Diderota,Ik. 232 Babeufa,Ik. 234 Buonarottiho,Ik. 237 Saint-Simona, Fouriera, Owena, Lamennaisa Ik. 238-244 a ďalších. Medzi všetkými osobnosťami nachádza spoločnú kritiku vlastníctva a dodáva: „…uvádzam vám tieto skutočnosti nie preto, aby som ich schvaľoval alebo hanil, ale preto, aby som ukázal, koľko prívržencov už mala rovnosť a spoločenstvo majetku.“ Ik. 237
Cabetov prínos je monumentálnou obhajobou idey rovnosti podloženej historickými osobnosťami a faktami; ide v podstate o vôbec prvé dejiny utópie. Na túto časť sa odvolávajú aj Marx a Engels v Nemeckej ideológii. Cabet vysvetľuje ako sa v exile oddal štúdiu histórie a filozofie Ik. 263. Michňák pripomína, že idea spravodlivosti je na základe Cabetovho diela viazaná na spoločenskú rovnosť a bratstvo, no predovšetkým na rovnaké právo na šťastie a život, teda spoločenstvo majetku (communauté des biens).
DEMOKRACIA A ROVNOSŤ
Zriedenie Ikarie je rovnostárska demokratická republikaIk. 43 založená na spoločenskom vlastníctve, plánovanej ekonomike a ľudovej demokracii. Cabet symbolicky hovorí o neviditeľnej kráľovnej, kráľovnej zvanej republika: „Táto vládkyňa, ktorú ste považoval za kráľovnú, je republika, dobrá, vynikajúca republika, demokracia, rovnosť.“Ik. 31
Kľúčovým je národné zastupiteľstvo, ktoré sídli v Národnom paláci, pozostáva z 2000 poslancov (volených na 2 roky), ktorých sleduje, diskutujúcich a hlasujúcich o šťastí národa, v polkruhu asi 6000 divákov. Zriadené je aj ľudové verejné zhromaždenie, delené na výbory a podvýbory, ktoré diskutujú o návrhoch v komunitách, i o celonárodných problémoch. Občania sa zhromažďujú v obecných palácoch, kde vyjadrujú svoje návrhy (schádzajú sa trikrát za mesiac, diskutujú niekoľko hodín a následne verejne hlasujú).Ik. 106-9 V exekutíve je výkonná moc podriadená moci zákonodarnej.Ik. 112 Výkonný zbor (1 národný, 100 provinčných a 1000 obecných) má na čele prezidenta a skladá sa z ministrov volených na dva roky. Existuje tu aj súdnictvo, napriek tomu, že tu takmer nikto nepácha zločiny. Cabet vo svojom zriadení ponecháva rodinu, čo ho delí od radikálnych rovnostárov ako boli Platón a Campanella či Fourier a spája ho to s Morellym, Morom, Weitlingom a Bolzanom.Ik. 12 Všetky rodiny tvoria veľkú rodinu, ktorú spája puto bratstva;Ik. 39 Cabet používa slovo súdruhovia (comrades).Ik. 41 Autoritou sú starší členovia rodiny, takže komunita nesie prvky gerontokracie a sofokracie. Komúna tvorí národ (ľud), ktorý ma zvrchovanú moc Ik. 41, 270 a ktorého vôľu vykonáva ľudové zastupiteľstvo tvorené z priamo volených 2000 poslancov.Ik. 42 Existuje tu 1000 obecných zhromaždení. K tomu je 15 veľkých výborov pre ústavu, výchovu, poľnohospodárstvo, priemysel, výživu, ošatenie, ubytovanie, nábytok, štatistiku atď. Každý z obyvateľov pracuje v nejakom remesle určitý počet hodín,Ik. 40 pričom nástroje a suroviny sa dodávajú zo spoločenského kapitálu tak, ako produkty zeme a priemyslu vo verejných skladoch.
OTÁZKA PRÁCE
PrácaIk. 67 je v Cabetovej utópii povinnosť, je organizovaná a podobne ako u Mora, sú povolania rovnako vážené (Cabet projektoval Marxov ideál zrušenia rozdielu medzi duševnou a fyzickou prácou, ruší tu vďaka vzornej výchove aj triedne predsudky, napr. Ik. 35, 69 obyvatelia pracujú od 18 do 65 rokov, ženy do 50 rokov,Ik. 66 nepracujú taktiež chorí a je tu taktiež bezplatná zdravotná starostlivosť v nemocniciach ako palácoch; a taktiež tehotné ženy a mladé mamičky. Ik. 70 Oddeľuje mužské a ženské povolania, prirodzene jemnejšie práce pre ženy (opisuje aj klobučnícku dielňu s 2500 pracujúcimi ženami, Ik. 84). Neoliberálna súťaž je vystriedaná súťažou v prospech národa.Ik. 70 Funkcionári dielní sú volení priamo robotníkmi, čím predpovedal ideu ekonomickej demokracie Ik. 70. Ruší tu problém chaotickej malovýroby,Ik. 39 ktorú nahrádza plánovanou výrobou. Na ostrove neexistuje poddanstvo, služobníctvo. Podobne ako napr. Fourier, aj Cabet volá po práci, ktorá je príťažlivá, čistá, príjemná a nenamáhavá,Ik. 66 najkratšia a uľahčovaná strojmi, ktoré však zároveň nemôžu prevyšovať ich potrebné množstvo. Pracovná doba trvá 10 až 18 hodín až ku skráteniu v lete na 7 hodín a 6 v zime, s cieľom ďalšieho skracovania vďaka strojom a vedeckému pokroku.Ik. 70, 195, 271 Kolektívna práca je tajomstvo úspechu v redistribúcii. V Cabetovej utópii je zo spoločného kapitálu zabezpečené právo na výživu, ošatenie, bývanie, i bezplatnú výchovu.Ik. 40, 41, 271 Funguje iba zahraničný obchod, vnútorný obchod je založený na distribuovaní všetkých vecí tým istým spoločenstvom. Opisuje potravinový systém založený na plánovaní (plánovaný chov dobytka, rýb, hydiny a pestovanie zeleniny, ovocia; plánované uskladnenie týchto potravín a následné prideľovanie), uskladňovaní (družstevné sklady), rovnosti v prístupe k potravinám pre každého, aby mal každý sliepku na nedeľnom pekáči a taktiež preferuje zdravú stravu., Ik. 44-48 Ikarský ľud je lepšie živený, než všetci boháči, šľachtici a králi. S požívaním jedla sú spojené spoločenské rituály, kolektívne stravovanie (raňajky, olovrant, obedy) a spoločné prípitky. Rituály skvalitňujú duchovný a materiálny život obyvateľov, dôraz na obliekanie, čistotu (hygiena a čistota je často zdôrazňovaná, napr. Ik. 61, kvalitné potraviny atď. Súčasťou života obyvateľov sú aj sviatky: robotnícke, občianske, školské,Ik. 114 špeciálne za zmienku stojí iniciačný sviatok občianskeho prijatia spojený s občianskou prísahou.
Podobne ako strava, je zabezpečené odievanie obyvateľov, na ktorom si dávajú špeciálne záležať Ik. 49-51. Zaujímavosťou je, že obyvatelia zdôrazňujú význam vôní, ktoré sú súčasťou šiat, záhrad, i parfémov.Ik. 49 Podobne zdôrazňujú aj význam hudbyIk. 35-36, 51, 73, 85 a umenia.Ik. 73-77 Výchova a vzdelávanie Ikarie je „pokladňou celého zriadenia“ Ik. 52, 271, ktorá sa podľa zákona delí na telesnú (materské kurzy, gymnastické cvičenia), rozumovú (pestovanie inteligencie; literatúra, umenie, odborná výchova, dejiny, anatómia, hygiena, občianske vzdelanie), mravnú, priemyselnú a občiansku. Cabet zdôrazňuje, že „bez výchovy by komunizmus nebol možný.“ Ik. 64 Vládu filozofov Cabet posúva na úroveň ľudu, keď dodáva, že všetci obyvatelia sú vďaka excelentnej výchove ako filozofi a preto dokážu ovládať svoje vášne. Ik. 66 Verejné vzdelávacie inštitúcie sú bezplatné a prístupné pre obe pohlavia. Aj Cabet predkladá duálne vzdelávanie Ik. 71 ako Owen. Ďalšiu formu rozvoja zabezpečuje komunitná knižnica, zhromažďujúca starostlivo vybrané knihy. Medzi zločiny sa v právnom systéme radí ohováranie.Ik. 79 Na ostrove nieto polície. Ik. 80 Zaujímavosťou je súd pre mŕtvych, ktorý spočíva v oceňovaní a naopak odsúdení osobností histórie Ikarie (tu sa pravdepodobne inšpiroval aj Bolzano).Ik. 82 V Ikarii nie je to, čo poznáme pod pojmom sloboda tlače. Ikaria zrušila inštitúciu subjektivity novinára a zaviedla noviny Ľudový denníkIk. 43 pre každú obec. Cabet oceňuje slobodu slova v boji proti aristokracii, ale pripomína, že novinári často hľadajú osobný prospech, tvoria neistotu, zmätok, šíria omyly a urážky. Objektívne spravodajstvo oznamuje návrhy, diskusie, rokovania, názory menšín, pričom kľúčovým je udržanie verejnej mienky. Redakcie tvoria volení a dočasní verejní funkcionári. Noviny obsahujú iba informácie, bez komentárov novinárovej mienky, aby tak zaistili skutočnú objektivitu Ik. 11 .
Obyvatelia Ikarie uznávajú deistické náboženstvo Ik. 117-122, ktoré vzniklo, keď Ikar po revolúcii zvolal poradný zbor z najmúdrejších ľudí, ktorý sa schádzal 4 roky, aby diskutovali a hlasovali o základných otázkach viery a posúdili tak verejnú mienku. V Ikarii nieto štátneho náboženstva (opäť zhoda s Bolzanom), názory sú všeobecne agnostické. Úmysel stvoriteľa je stotožnený s božským rozumom, ktorý mu dala prozreteľnosť. Cabet oceňuje prínos Ježiša Krista, Gregora VIII., Luthera,Ik. 192, 196, 203 Wiklefa, Husa,Ik. 201 Müntzera, Zwingiho a Kalvína.Ik. 203 Spája poslanie Krista s komunizmom (podobne ako Weitling), ľudstva ako veľkého spoločenstva; dosiahnutie bratstva a jednoty na Zemi. Ik. 118, 200, 253 Odvoláva sa na Kristove slováIk. 271; Mt. 19, 23. Cabetovo dielo je rozhodne pre dejiny utopizmu mimoriadne dôležité.
DEJINY ĽUDSTVA AKO DEJINY IKÁRIE
Cabet taktiež na príklade dejín Ikarie demonštruje príklad celých dejín ľudstva, Ik. 135-137 ktoré sú založené na dialektike (podobne ako keď Harrington v Oceáne opisoval dejiny Británie, tak Cabet opisuje sčasti aj dejiny francúzskej revolúcie a rousseaovskú filozofiu dejín). Ikariu obsadili divoké národy, ktoré bojovali s domácim obyvateľstvom. Domácich uviedli do otroctva alebo povraždili. Víťazi si rozdelili pôdu a otrokov, čím sa vytvoril národ pánov, vlastníkov a aristokratov. Otroctvo však narušila nejednotnosť tried, ktoré medzi sebou bojovali. Tým, že nastolili dedičného kráľa a voliteľného pápeža vytvorili vojnu medzi duchovenstvom, kráľom a šľachtou. Zo svárov utláčateľov získal ľud práva (králi sa snažili oslobodiť otrokov, aby v nich mali oporu proti aristokracii a to isté robila aristokracia proti kráľovi), a tak vznikli mešťania. Práv sa však začal dožadovať aj chudobný ľud (štvrtý stav) a tak začal organizovať obce a voliť si zástupcov. Prešlo 20 krvavých revolúcií a ikarský ľud si vyskúšal aristokraciu, teokraciu, absolútne kráľovstvo, konštitučné kráľovstvo, republiku, demokraciu aj diktatúru, až kým nenašli osvieteného diktátora, ktorý si „úprimne prial, ich slobody a prospech.“ Ik. 137Týmto kráľom bol Ikar, ktorý zosadil vládu aristokrata Lixodoxa, ktorý predtým zosadil tyrana Koruga. Pred ikarskou revolúciou, ktorá zvíťazila na základe programu zvrchovanosti, všeobecného hlasovania, rovnosti, bratstva a kolektívneho šťastia, bolo v Ikarii 24,8 mil. chudobných, 25 tisíc bohatých a 150 tisíc zámožných. Ikar usporiadal voľby do ľudového zastupiteľstva Ik. 161 a nastolil prechodnú 50 ročnú vládu, ktorá mala doviesť spoločnosť k utópii. Po nastolení ľudového zastupiteľstva sa Ikar vzdáva titulu diktátora a stáva sa dočasným prezidentom. Nasledovala obranná vojna proti susedným monarchiám, ktorá skončila víťazstvom. Nastolená republikánsko-demokratická vláda bola zložená z ľudových zastupiteľstiev a výborov (15 hlavných výborov a 60 podvýborov), ktoré prevzali riadenie krajiny a plánovanie ekonomiky (na základe štatistického úradu, ktorý dokumentoval majetok republiky a zdroje). Cabet následne komparatívne rozoberá celé dejiny francúzskej revolúcie a jej dôsledkov; myslí dialekticky, keď píše napr. o spore aristokracie a demokracie; ľudovej a meštiackej demokracie.Ik. 172-194 Predpokladá vývoj k rovnosti a zjednoteniu ľudstva, k blahobytu a šťastiu. Adoruje republikánsko-demokratickú vládu. Spoločnosť vzniká na základe súhlasu so vzájomným združením a to slobodne a dobrovoľne, v prospech spoločenského prospechu. V otázkach suverenity nadväzuje na Rousseaua, Humea, Condorceta. Vo filozofickom dodatku k práci definuje prirodzené právo, vlastníctvo, prirodzenú spravodlivosť, slobodu, spoločný záujem, vznik národov Ik. 264-268. Cabet sumárne píše: „Nemusím vám vysvetľovať, že ľud je suverénom (v inom preklade: má zvrchovanú moc) a že jedine jemu prislúcha spolu so suverenitou i právo vypracovať alebo dať vypracovať svoju spoločenskú zmluvu, svoju ústavu a svoje zákony. … Kedže ľud je suverénom, má právo riadiť svojou ústavou a zákonmi všetko, čo sa týka jeho samého, jeho konania, jeho majetku, stravovania, obliekania, bývania, výchovy, práce, ba i zábav.“ Ik. 41
Spoločné šťastie obyvateľov je možné iba prostredníctvom rovnosti vo výchove, práci, majetku a v právach, čím opakuje odkaz Owena aj Rousseaua. Medzi základné práva radí: právo na existenciu a právo uplatňovať všetky fyzické a duševné schopnosti; právo na sa podiel zo spoločných statkov a povinnosti nechať iným toľko, koľko im patrí. Medzi právami a povinnosťami existuje priama súvislosť: „Všetci ľudia majú práva a preto majú všetci aj povinnosti.“ Ik. 312
Súkromné vlastníctvo je pre Cabeta z morálneho hľadiska príčinou zla: „Niet proti zlu liek? – Samozrejme, že je: na čo by mal človek rozum? Aký je to liek? – Treba odstrániť príčiny zla, t. j. odstrániť nerovnosť, vlastníctvo a peniaze a nahradiť ich rovnosťou vo všetkom a spoločenskom.“ Ik. 314
Pretože Cabet žil už v dobe Marxa a Engelsa, marxisti Cabetovi vyčítajú predovšetkým jeho naivitu, reformizmus, nerevolučnosť a práve zakladanie komunistických kolónií ako nesystémové riešenie práve po publikovaní Komunistického manifestu (1848). Už mladý Marx prehlásil, že pre existujúci poriadok nie je „pravým nebezpečenstvom praktický pokus, ale teoretické zdôvodnenie komunistických ideí.“ Marxisti považujú za slabinu myšlienku pokojného víťazstvo komunizmu, bez triedneho boja. Zamarovský zdôrazňuje, že v Ikarii bolo zriadenie nastolené revolúciou, napriek tomu Cabet volí reformu. Cabetova postava Eugen Ik. 251 revolúciu a násilie odmieta pre racionálne dôvody: malé vzdelanie más, nemúdrosť vodcov revolúcií, dočasnosť revolučných režimov, nevyhranená mienka počas revolúcie. Cabetovi ide o dlhodobú udržateľnosť: „…mám radšej spoločenstvo, ktoré začne až za 19 rokov s osvieteným ľudom, než spoločenstvo, ktoré začne v jednom roku s ľuďmi príliš nevyhranenej mienky.“ Ik. 251
Kvôli riziku násilia odmieta aj násilné vyvlastnenie Ik. 252. Obyvatelia Ikarie si v závere diela demokraticky zvolia cieľ nastolenia svetového bratstva,Ik. 255 bez princípu dobývania,Ik. 128, 248, 256 tým že vyšlú do sveta delegátov. Dielo uvádza, že už 7 okolitých krajín sú spojencami Ikarie a 4 divé národy Ikaria scivilizovala. Je tu naznačená myšlienka proletárskeho internacionalizmu. Ikarský sytém sa považuje za všeobecne aplikovateľný Ik. 250 a za najrealistickejšie krajiny pre takéto spoločenstvo autor uvádza USA a Anglicko (spolčovacie a zhromažďovacie právo),Ik. 253 ale aj Francúzsko.Ik. 256 Cabet sa zameriava namiesto triedneho boja na verejnú mienku (nie horlivosť, ale rozum, filozofiu, spravodlivosť) pretože „verejná mienka vládne svetom.“ [5], Ik. 252-3 Spolieha sa na šľachticov, ktorí pochopia podobne ako ikarská šľachta či šľachta francúzskej revolúcie, že ich dejinným poslaním je pridať sa k cieľu zaviesť spoločenstvo vo svojich krajinách. Ik. 249
FELICITÉ r. de LAMENNAIS, SOCIALIZMUS A KATOLICIZMUS
„Otec nebeský nestvoril údov detí svojich k tomu, aby boli prelomené v okovách, ani duše ich k tomu, aby zmrzačené boli porobou. Vytvoril rodiny, a všetky rodiny sú sestry; zlúčil ich v národy, a všetky národy sú bratmi…“ SV. 60 Robert de Lamennais
„Počujte, čo hovorí Lamennais vo svojej Knihe ľudu: „Ľudia zrodení z toho istého otca mali tvoriť len jedinú veľkú to rodinu spojenú nežným putom bratského priateľstva… V rodine majú všetci na zreteli spoločné dobro… Sváry majú pôvod v nenávisti, závisti, z nenásytnej túžby mať viac a vždy len pre seba. Prozreteľnosť preklína súkromné vlastníctvo. Vzbudzuje ustavične chamtivosť, ktorú nikdy neuspokojí.“ Neznamená to totiež ako žiadať spoločenstvo?„ Etienne Cabet
Robert de Lamennais (1782 – 1854) známy tiež ako Frédéric de La Mennais bol predstaviteľom sociálneho katolicizmu. V roku 1830 nadšene privítal Júlovú revolúciu (vydáva časopis Avenir, Budúcnosť) a o tri roky sa neskôr sa zriekol cirkevných pozícii. V rokoch 1836 až 1837 vydal dve zbierky, ktoré definovali smer sociálneho katolicizmu. V roku 1848 ho zvolili do Národného zhromaždenia na pozíciách krajnej ľavice. Zomiera v roku 1854, v pokore a samote.
Na území Česka aj Slovenska vyšli v preklade knihy: Slova věřícího z roku 1912 a Kniha lidu, vydaná v roku 1930. Lamennaisovi sa v Čechách venoval v 19. storočí český národný buditeľ Karel Havlíček, ktorý prekladal jeho Slova veriaceho. D. Jeřábek o tomto prepojení píše: „náboženství pojímal jako prostředek zrovnoprávnění národů Lamennais imponoval Havlíčkovi svou odvahou, s níž se postavil proti ortodoxnímu katolicismu, svým demokratickým liberalismem i citlivostí vůči nacionálním a sociálním bolestem doby. Lamennais přinášel svým poselstvím naději už pro život pozemský. Proto bylo u nás — jako ostatně také jinde — přijímáno Lamennaisovo dílo, vzniknuvší ve třicátých letech po autorově rozchodu s církví, jako výzva „v boj za otroky proti pánům, za svobodu proti tyranům„. Tato výzva měla ostatně inspiraci slovanskou: byly to Mickiewiczovy Knihy národa polského, jejichž čtenářem byl ovšem i Havlíček“ (Jeřábek 1988).
Preklad Slov veriaceho o oslobodení a zbrataní ľudstva, ktoré Lamennais písal v Le Chesnaie pri Dinane, publikoval až Jaroslav Dvořáček, ktorý je aj autorom úvodu knihy vydanej v roku 1912. Odsudzuje tu tyraniu svetskú aj duchovnú, protestuje proti buržoázii, aj svetskému kňazstvu.
Pri skúmaní dejín utópie a ideí spravodlivosti v spoločnosti sa v prípade Lamennaisa opätovne ocitáme v bode stretu filozofie a teológie. Z Lamennaisovych textov je však zrejmé, že ide o duchovného a texty pripomínajú skôr kázne, než filozofické spisy – vo väčšine textov využíva poetické podobenstvá pojednávajúce o bratstve ľudí vychádzajúcej z Božského princípu. Ak by sme hľadali historickú analógiu pre Lamennaisovo učenie, tak jednoznačne v Campanellovej teologickej obhajobe kolektívneho vlastníctva a vízii cirkvi spätej so sociálnou otázkou. Ako píše Jaroslav Dvořáček: „Cirkev teda nebola mu cieľom, ale prostriedkom k realizovaniu krásneho sna o zbratrení národov, čím vysvetlíme si tiež jeho neskoršie odpadnutie ako logický dôsledok v dobe, kedy cirkev trpko sklamala jeho šľachetné nádeje.“
Campanella aj Lamennais boli katolíci, obaja verili v možnosť spätosti cirkvi s ideou sociálne spravodlivej a obaja sa snažili obhajovať rovnosť z pozície teologickej, teda prostredníctvom Biblie a podobenstiev (napr. podobenstvo o strome a sile ľudu). Kristovými slovami o bratstve podopiera svoju vieru v zvrchovanosť ľudu. Leo Sychrava pripomína, že Lamennais z pozície teologickej obhajuje sociálnu rovnosť a socializmus, avšak iba obsahovo, aj keď ako pripomína Sychrava, sám toto slovo nepoužíva: „A práve to, čo toto jeho náboženstvo prikazovalo milovať, bol socializmus. On sám neužíval toho slova, nemalo teda ešte presného obsahu, ale jeho učenie obsahovalo všetko, čo je základom všetkého socializmu.“
Leo Sychrava v úvode k českému vydaniu Práva ľudu píše o dvoch kontrastoch Lamennaisovho života: spočiatku prežíval úprimnú vieru v poslanie autority svetskej aj cirkevnej, proti revolúcii, no pod vládou Ľudovíta Filipa Lamennais stratil ilúzie a volal cirkev do boja proti korupčnej monarchii meštiackeho kráľa – pápež proti jeho myšlienkam vystúpil a sklamaný Lamennais vydáva knihu Slova veriaceho (1834), kde horlivo háji ľudovú slobodu, ktorú pápež Gregor XVI. nazýva „knižkou v objeme nepatrnú, no v ohavnosti nesmiernu.“ KL. 5-7
Podobne ako Owen, Lamennais po obrate ku socialistickým myšlienkam, kedysi obdivovaný Lamennais (Lev XII. prehlasoval Lamennaisa posledného otca cirkevného; on však ponuku funkciu kardinála odmietol SV. 8 stal sa odpadlíkom. Opustený Lamennais sa radikalizuje a vydáva diela Veci Rímske (Affaires de Rome, 1836), Kniha ľudu (La livre du peuple, 1837) a Zem a vláda (Le pays et le gouvernement, 1840) a niekoľko menších spisov. V roku 1848 sa ocitá v národnom zhromaždení na pozície krajnej ľavice. Mazzini pripomína Lamennaisovu tragédiu – cirkevné kruhy ho zapreli, revolučné mu pre cirkevnú minulosť nedôverovali; píše: „Široký kruh samoty a ticha utvoril sa okolo neho. Priatelia opúšťali ho, akoby v jeho blízkej opovážlivosti pociťovali výčitku, druhí potom hľadeli na neho s nedôverou, vzpomínajúc na jeho minulosť.“ K tomu všetkému bol uväznený. SV. 11 Zomiera v zabudnutí a praje si aby bol pochovaný na cintoríne medzi chudobnými. KL. 7
VÍZIA KRESŤANSKÉHO SOCIALIZMU
Lamennais na rozdiel napríklad od Mora či Fouriera či Weitlinga, preferuje vo svojej kresťansky utopickej vízii bratstva v naplnení potrieb, nie v nadbytku, je bližší skôr k asketizmu. Chudobu však vníma ako produkt hriechu, autor píše: „Osloboďte svoju prácu, osloboďte paže svoje, a chudoba medzi ľuďmi bude len výnimku Bohom dovolenou, aby im pripomínala krehkosť ich prirodzenosti a vzájomnú podporu a lásku, ktorú sú povinní k sebe vospolok.“SV. 8
Lamennaisova filozofia dejín je vo vzťahu k prítomnosti pesimistická, k budúcnosti dejinne optimistická („žijete v dobách zlých, ale tie pominú“SV. 14) , založená na prozreteľnosti víťazstva jednoty a bratstva medzi ľuďmi. Zastáva nerevolučný, evolučno-harmonický postoj. Kým sv. Augustín tvrdí, že zlo je nedostatok dobra, Lamennais pripúšťa existenciu zla, ktorá však nebola božím zámerom, ale je výtvorom človeka skazeného svojimi vášňami: „Všetky veci nie sú na tomto svete tak, ako by mali byť. Je mnoho zla a zla príliš veľkého. Tak nechcel Boh.“ KL. 19
Lamennais je pacifista, vyzdvihuje ideál mieru: „Je plodom lásky, lebo aby sme žili v mieri, treba, aby sme vedeli mnoho znášať. Nikto nie je dokonalý, všetci majú chyby, každý človek ťaží druhých, a len láska robí toto bremeno ľahkým… SV. 51 … čo sú vojny o nástupníctvo? Následok hrozného práva, ktoré zo zeme, z národa činí vlastníctvo jednej rodiny, dedičný jej majetok. Tieto vojny zmiznú teda s právom, na ktorom sa zakladajú.“ KL. 44
Dobro a zlo obsahujú voľbu, predpokladajú slobodu pre ducha v zákonoch spravodlivosti a rozumu.KL. 34 Podobne ako väčšina utopistov nachádza príčinu zla v majetníctve a súkromnom vlastníctve a taktiež v sebaláske, ktorá udusila lásku k iným (evidentný vplyv Rousseaua). Slová, ktoré v 19. storočí napísal pripomínajú modus bytia a vlastnenie u Ericha Fromma: „Ak bol niekto bohatý, obdržal práva všetkých druhov, výlučné privilégium podľa podielu na správe záujmov všetkých ostatných, tj. právo starať sa o vlastné záujmy na ujmu všetkých, alebo takmer všetkých. Proletári, ako nazývajú sa s pyšným pohŕdaním, osobne oslobodení, stali sa ako celok majetkom tých, ktorí riadia vzťahy medzi členmi spoločnosti, priemyslové hnutie, podmienky práce, jej cenu a rozdelenie jej plodov… Takým sa stal svet, keď zlomené bolo puto bratstva. Pre jedných kľud, bohatstvo, všetky výhody, pre druhých námaha, bieda a na konci hrob.“ KL. 21-22
Lamennais, ako pripomína Sychrava, zakladá svoju koncepciu na historickej fatalistickej viere v samočinnosť dejín a pokroku, ktorá v „mnohých prípadoch môže viesť k nebezpečným kompromisom a konzervativizmu.“ KL. 11
Lamennais vníma človeka od prirodzenosti ako dobrého a prirodzene kolektívne založeného): „Človek odlúčene od ostatných“ – píše Lamennais – „nemá ani reči, ani vyspelosti ducha, ani lásky, bol by uprostred prírody akýmsi netvorom bez pôvodu, bez všetkých pút, bez mena, niečo, čo nedokážem určiť, a na čo by bolo s hrôzou sa dívať. … bol by menej než divoch pretože divoch žije v rodine, v spoločnosti; bol by taktiež menej, než zviera, ktoré má svoju samičku a svoje mladé, o ktoré sa stará, a často tak je združené s jedincami toho istého druhu na spoločnú obranu k spoločnej práci. …Ak prirodzená náklonnosť a pud združuje zvieratá podľa ich zákonov, povinnosť združuje a spojuje bytosti slobodné. Je základom spoločnosti, nevyhnutnou podmienkou spoločného života.“ KL. 44
Dystopická apokalyptická vízia je biblicky, evokujúc Jánovu Apokalypsu, popísaná v Slovách veriaceho. Pri analyzovaní starozákonného prvotného hriechu nachádzame spoločný motív s Campanellom, ktorý ho prirovnával rovnako ku vzniku súkromného vlastníctva: „Na počiatku nebolo treba človeku pracovať, aby sa uživil… zem sama dávala mu všetky potreby. Ale človek dopustil sa zla; a pretože povstal proti Bohu, zem povstala proti nemu.“ SV. 31 A pretože Boh chcel aby človek pracoval, Lamennais z toho vyvodzuje možnosť vykúpenia, teda práca je v jeho koncepcii cnosťou a právom: „Každý by mal zachovať si to, čo má, inak by nemal ničoho. Ale každý má právo nadobúdať prácou svojou toho, čo nemá, inak by chudoba bola večná.“ SV. 36
Práca je z teologického hľadiska u Lamennaisa aj odčinením za zlo, ktoré človek napáchal v biblickom Edene, teda ako následok dedičného hriechu. Aj Fourier z biblického „potu tváre“ Mj, 3, 19 vyvodil dôsledok v práve a povinnosti pracovať (právo a povinnosť práce boli ústrednou témou aj u Saint-Simona). Majetok však má byť v duchu bratstva pre všetkých rovnaký; podľa Lamennaisa je božím plánom aby nebolo ani chudobných, ani bohatých, aby bolo hojnosti pre každého, všetci sa milovali a pomáhali si ako bratia. KL. 42 Rousseaovské prirodzeno-právne stanovisko nachádzame v nasledujúcom citáte: „Všetci sa rodia rovní, prichádzajú na svet a nikto neprináša so sebou právo panovať. … Hriech učinil vladára, lebo miesto aby sa milovali a pomáhali si ako bratia, začali si vzájomne škodiť.“ SV. 59
Vznik nadproduktu Lamennais vysvetľuje v podobenstve: „Vtedy človek zlý, ktorému uverili povedal im: Dám vám všetkým prácu – s podmienkou, že budete pracovať rovnakú dobu a že vám budem platiť len polovicu z toho. … A človek zlý, ktorý oklamal svojich bratov nahromadil bohatstvo… meno toho je Tyran a druhé má meno len v pekle.“ SV. 34
Chiliastické predpovede o zavládnutí rovnosti na Zemi sú u Lamennaisa vystriedané apokalyptickými víziami o tých, ktorí proti tejto vízii bojujú.
KRITIKA AJ OBDIV
Lamennais mal aj svojich kritikov, dokonca v Čechách. Český filozof, teológ a národný buditeľ František Matouš Klácel, ktorý považoval socializmus a komunizmus za jed vydávajúci sa za pravdu, a do ktorého vkladali nádej vo Francúzku a Nemecku o Lamennaisovi v roku 1849 napísal: „Lamennais žiada, aby spoločnosť bola založená na úplnej rovnosti, ktorú žiada láska kresťanská. Lamennais, hovoriac k ľudu malému nemalým bol podnetom chystajúceho sa odporu proletariátu proti nerovnosti. … je teda zástupca smeru sociálneho v odeve náboženskom...“ Na strane druhej, prekladateľ jeho diela v Čechách, Jaroslav Dvořáček v ňom nachádza pozitívnu nadväznosť na husitstvo: „Nám národu Husovmu, môže byť Lamennais hodne blízky, sympatický. Je možné nájsť mnoho analógií medzi ním a mučeníkom kostnickým. A chvíľami si snáď spomeniete tiež na Chelčického, až budete čítať slová plamenného protestu proti krivdám sociálnym.“ SV. 13 Taliansky filozof Giuseppe Mazzini o Lamennaisovi napísal: „Lamennais, ako filozof, mohutný spisovateľ a hlava jednej politickej školy je osobnosťou, ktorú dôležité je dôkladne znať. Postup ducha jeho je zlúčený s postupom jeho doby.“ Prínos zabudnutého Lamennaisa oceňuje aj historik francúzskej literatúry Gustava Lansona: „Lamennais je veľkým básnikom: je maliarom a prorokom; všetky jeho spisy sú osvetlené krajinami popísanými triezvo a mocne, so zvláštnym chvením života a čítania. Lamennais pred Hugom a s hlbokou myšlienkou, plameňom vášne, ktorú Hugo nedostihol, bol podivuhodným vizionárom, veľkolepým tvorcom symbolov, foriem patetických, fantastických, ktoré abstraktnej myšlienke, ktorou odieva, dodáva neuveriteľnej sily a prenikavosti.“ Lamennaisova Kniha ľudu má metafyzický záver, kde sa utieka mysticizmu a agnosticizmu, miestami pripomína Kierkegaarda a Dostojevského, no nestráca svoju nádej a vieru v prozreteľnosť. Posledné slová adresuje viere v sedliacky rozum a intuíciu: „Chráň sa, ľud, vteľovať svoje vznešené nádeje v bahno, ktoré šliapeš svojimi nohami. Na tejto krátke ceste obklopený si iba preludmi a prázdnymi tieňmi: skutočnosť je ti neviditeľná, telesné oko nemôže ju postrehnúť, ale Boh, ktorý dal človeku neprekonateľnú túžbu po nej, vložil v jeho srdce taktiež neklamnú jej predtuchu. … Syn človeka povedal: „Líšky majú svoje brlohy, vtáci nebeskí svoje hniezda, ale Syn človeka nemá kameňa, na ktorý by hlavu položil. Pozdvihni oči: tu je práca, úloha, ktorú treba naplniť, tam je odpočinok, pravá radosť, istá odmena za dokonalé naplnenie povinnosti. Keď po dennej únave vidí oráč blížiť sa večer, vojde pokojne do svojej chatrče, premýšľa o úrode uloženej na nivách, ktorú oblaky zavlažia svojimi vlažnými vodami, a ktoré slnko dozreje: lebo on vie, že nepotrvá na veky.“ KL. 80
Cabet aj Lamennais ukázali spolu s Weitlingom, Campanellom a Andreaem, že kresťanstvo v sebe skrýva silne rovnostársky a sociálny odkaz. Práve ich interpretácie sa stali významnou inšpiráciou pre vznik kresťanského socializmu.
PhDr. Lukáš Perný
Použitá a odporúčaná literatúra
CABET, E.: Cesta do Ikarie. Praha: Orbis, 1950. Pre prehľadnosť budú všetky citácie a odkazy na primárny text uvádzané iba IK. a číslo strany v zátvorke. Étienne Cabet: Cesta do Ikarie by L. P. on Scribd
LAMENNAIS, F. R. de: Kniha lidu. Praha: Knihtiskárny národního sociálního dělníctva. 1930, s. 14; Pre prehľadnosť budú všetky citácie a odkazy na primárny text uvádzané iba KL. a číslo strany v zátvorke. Lamennais Felicité Robert de: Kniha lidu on Scribd
LAMENNAIS, F. R. de: Slova věrícího (Paroles d’un croyant). Praha: J. Otto, 1912, s. 9; pre prehľadnosť… uvádzané iba SV. a číslo strany v zátvorke
KLÁCEL, M. F.: Listy přítele k přítelkyni o původu socialismu... Praha: Melantrich, 1948,
MAZZINI, G., CLARKE, W., ŽĎÁRSKÝ, G.: Úvahy vybrané z literárních, politických a náboženských spisů Josefa Mazziniho. Praha: Nákladem Jana Laichtera, 1900
Celá debata | RSS tejto debaty