Sociálny a pedagogický odkaz Samuela Jurkoviča, slovenského národného buditeľa a zakladateľa družstevníctva [konferenčný príspevok]

28. mája 2019 15:28, Prečítané 4 870x, PhDr. Lukáš Perný, PhD., kultúra regiónov, spoločnosť

Aktualizovaná verzia článku. Článok vyšiel časopise v DAV DVA pri príležitosti blížiacej sa konferencii v Sobotišti, Spoločné hospodárenie SLOVANOV.

Samuel Jurkovič

Samuel Jurkovič, osobnosť celosvetového významu, priekopník a zakladateľ slovenského a európskeho družstevníctva, bojovník za mravné a hospodárske povznesenie slovenského ľudu, národný buditeľ, vlastenec, spolutvorca Nitrianskych žiadostí slovenského národa, organizátor ochotníckeho divadelníctva (Slovenské národné divadlo nitrianske), pedagóg a osvetár, ktorý založil vôbec prvé úverové družstvo na európskom kontinente s cieľom svojpomocného boja s všadeprítomným úžerníctvom, organizoval ľudovo-výchovné spolky, nedeľné školy a ochotnícke divadlo – tak všestrannou osobnosťou bol. Písal učebnice, bojoval za etablovanie slovenského jazyka, zakladal knižnice a čitateľské spolky, pomáhal štúrovcom a celému národnému a sociálnemu hnutiu v 19. storočí.[1] Podobne ako utopista Robert Owen v Anglicku, i Jurkovič si uvedomil, že ľud sa nemôže rozvíjať pokiaľ nebude mať jednak zabezpečené základné životné potreby a voľný prístup ku kvalitnému vzdelaniu a výchove. Inými slovami, človek sa rozvíja priamo úmerne od vonkajších okolností, teda ekonomických a kultúrnych možností. Bez týchto dvoch podmienok je rozvoj a kultivovanie národa nemožné. Jurkovič preto prehlásil:

„Nie je Slovák len duchovne zanedbaný, ale poľutovania hodná jeho bieda svedčí o materiálnom zanedbaní. Pomôž mu najprv, aby sa materiálne zmohol, a stvoríš z neho podstavok, tak ho potom z hnusného ožralstva vykúpiš a zaraz zasvätíš k vyššiemu vzdelávaniu v nedeľnej škole.“[2]

Jurkovič prispieval do Slovenských pohľadov, Obzoru, Cirkevných listov. Vydal niekoľko školských učebníc. Spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom založil Slovenské národné divadlo nitranské a jeho dcéra Anna Jurkovičová, manželka J. M. Hurbana bola jednou z prvých divadelných ochotníčiek na Slovensku. Písal aj básne, ktoré mali osvetový charakter a pripomínali slovenské hrady, Veľkú Moravu, Devín, Nitru, Svätopoluka a jeho synov, Jána Hollého či Jána Šuleka[3].

ŽIVOT A DIELO SAMUELA JURKOVIČA

Národný buditeľ, sociálny a kultúrny reformátor, pedagóg a zakladateľ družstevníctva Samuel Jurkovič (1796, Brezová pod Bradlom – 1873, Brezová pod Bradlom) celý život obetoval osvete, no sám dobrovoľne zostával v tieni a skromnosti. Ako to už pri tých najväčších Slovákoch býva, aj jeho život bol plný utrpenia, bolesti: zomreli mu tri deti a dve manželky a tak svoje dcéry musel v hroznej chudobe vychovávať sám. A vo svojej nekonečnej skromnosti tieto bolesti znášal s pokorou. Jurkovičovu skromnosť dokazujú jeho vlastné slová po skúsenosti z neúspešnej revolúcie v roku 1848, kde seba prirovnáva k „rose ovlažujúcej byliny“:

„Čo tam po takom živote, ako mám ja, keď ma každá maličkosť zrazí, keď sa vypliesť pre tú sprostú ostýchavosť, ústupnosť, neráznosť nevládzem, a len všetko hlucho trpím, každému ustupuje, svetu viac bez uznalosti prajem, robím a tak sa zožieram pre nič, za nič . . . čo môžem, robím a sa rád namáhám, trebárs mi to žiaden ani neuzná, tým mieň odplatí, – tak ako rosa ovlažuje byliny, trebárs ju nevidieť.“[4]

Vzdelanie získal spočiatku v rodnej obci, pokračoval v dolnozemskom Rábe, Trnave, Bratislave, Banskej Bystrici (lýceum) a opäť v Bratislave (teológia). Už ako 14 ročný mal znalosti maďarčiny, nemčiny a latinčiny. Študoval spolu s Jánom Kollárom a na jeho sociálno-osvetovú činnosť mal vplyv najmä farár Daniel Lichard starší, ovocinár, znalec poľnohospodárstva a ľudovýchovný pracovník.[5] Učil na cirkevnej škole v Novom meste nad Váhom, kde založil učiteľský spolok a knižnicu. V roku 1832 sa stáva učiteľom v Sobotišti, kde začal spolupracovať s farárom Jánom Šulekom. Zakladali ľudové spolky, pomáhali hospodárskemu a kultúrnemu rozvoju ľudu. Nadviazal spoluprácu s Spoločnosťou česko-slovanskou a Ústavom reči a literatúry česko-slovanskej v Bratislave, kde sa spojil so štúrovcami[6]. Štúrovskú literatúru podporoval a šíril v nitrianskej stolici, založil čitateľský spolok nitrianskeho seniorátu, ktorý sám finančne podporil. Privítal založenie Slovenských národných novín, zúčastňoval sa zasadania Tatrína a zakladá Slovenské národné divadlo nitranské.

Kľučovým je založenie Spolku gazdovského v Sobotišti roku 1845, ako prvého družstva na európskom kontinente. Následne podporil kodifikáciu spisovnej slovenčiny a pomáhal štúrovcom aj v rámci revolúcie 1848/49 (podporil aj prvú slovenskú povstaleckú výpravu). Bol prenasledovaný a vypočúvaný. Podporoval J. M. Hurbana a komunikoval s národnými buditeľmi. Vývoj revolúcie bol mimoriadne zložitý a do stretu sa dostávali záujmy nacionálne so záujmami sociálnymi. Protifeudálny odpor zlomil nacionálny šovinizmus maďarskej strany, a slovenská naivita vo viere reakčnej cisárskej Viedne. Jurkovič neveril tomu, že Viedeň splní národnostné a sociálne požiadavky Slovákov a upozorňoval na to aj pred revolúciou. Napriek tomu revolúcii pomáhal a neminulo ho ani prenasledovanie. Hurban uniká pred zatykačom do Prahy, Jurkovičovi píše v komunitárnom a vlasteneckom duchu list, kde ho prosí o opateru svojej rodiny:

„Naše osobné lósy a osudy v návaloch vekov budú isto rozmanité, ale čože nám tu do osobnosti, keď ide o celok. Ja, kdyby dnes prišlo umreť, vďačne rozlúčim sa so svetom, lebo môžem povedať, že som videl vek slovenskej slávy a slobody… Toto nech vás poteší.“[7]

Jurkovič bol pre podporu Hurbana vypočúvaný, no bol príliš silnou autoritou na to, aby si ho dovolili perzekvovať. Podporu získal tak od maloburžoázie a inteligencie, ako aj od chudoby. Napriek tomu mu Klzsák strpčoval život do takej miery, že Jurkoviča dostával do depresie, pesimizmu a rezignácie. Znížili mu príjmy, poštvali proti nemu členov družstva a okrem toho mal obrovské dlhy po Hurbanovi, ktorého podporoval. Jurkovič sa však nedal zlomiť a pokračoval vo svojej činnosti. Po úteku zo Sobotišťa do Rusavy sa putuje za Hurbanom do Prahy. V Prahe sa stretáva s českými národnými buditeľmi V. Hankom, Čelakovským a ďalšími. Ťažko prežíva stroskotanie jari národov a upevňovanie reakčného režimu. V roku 1849 sa vracia na Brezovú po 3/4 ročnom exile. Všetok majetok mu medzičasom vyrabovali a zničili, na čo reagoval:

„…ale nech si majú. Ja si z toho veľa nerobím, a spokojný som, keby aj toho nebolo, však iní ešte viac stratili a horšie im je, ako mne… Len… aby sa národu pomohlo, tú obeť prenesiem.“[8]

Po porážke revolúcie došlo k upevneniu reakčného režimu a navyše vznikol spor v národnom hnutí medzi staroslovákmi a štúrovcami, ktorý sa Jurkovič snažil zastaviť. Nastala doba prenasledovania a perzekúcií, ktoré potvrdili Jurkovičovu nedôveru vo falošné austro-slavistické nádeje. V tom čase sa Jurkovič pokúšal obnoviť svoj spolok, no márne (Bachov absolutizmu v 50. rokoch 19. storočia dokonca zakáže zakladanie spolkov). Politická moc sa dostala do rúk cisárskych úradníkov a nastala doba apatie a sklamania.

Jurkovič prispieval článkami do Hurbanových Slovenských pohľadov obnovených v roku 1851[9]. V roku 1857 bol preložený do Vrboviec, kde pomáhal zaťovi ako exnotár.

Podporoval vznik Matice slovenskej a organizoval zbierky pre tri slovenské gymnáziá. V trenčianskej stolici usiloval o zavedenie slovenčiny ako úradného jazyka. V tom čase mu najväčšiu radosť robili listy svojho vnuka Svetozára Hurbana Vajanského z vysokoškolských štúdií v Nemecku (ako pripomína Ruttkay, aj Vajanský na svojho starého otca spomínal celý život v dobrom).

13. júna 1873 ako 77 ročný zomiera a z jeho pohrebu sa stáva národná manifestácia.

SPOLOK GAZDOVSKÝ, PRVÉ DRUŽSTVO V STREDNEJ EURÓPE

Spolok gazdovský, prvé družstvo na európskej pevnine bolo založené 9. februára 1845 Samuelom Jurkovičom, Michalom Horňákom, Jánom Kaňom, Jánom Zatkalíkom a ďalšími, za účelom náhrady veľkého peňažného ústavu, a ktorý mal „úbohé lidi z pazúrov těch vidrigošovích lakomců vidreti a od žrútov ročních 52 grajcarového od jednoho zlatého Interesu osvoboditi.“[10] Cieľom spolku bolo sporenie a poskytovanie pôžičiek ako opatrenie proti rozmáhajúcej sa úžere a vykorisťovaniu slovenských roľníkov a remeselníkov.

Spolok poskytoval lacný úver zo spoločnej pokladne pre členov a výnimočne aj nečlenov. Kapitál spolku vznikal spoločným sporením, vkladaním úspor. Pôžičky boli určené napríklad na rozširovanie dielní, zlepšenie výroby, avšak za konkrétnych podmienok – mravný a čestný život, vyvarovanie sa nočnému túlaniu, opilectvu a hazardu, teda pôžičku dostal iba človek statočný, usilovný, pracovitý a šetrný.

Zakladajúca schôdza tvorila 12 prvých slovenských družstevníkov pozostávajúcich najmä z roľníkov, knihárov, pekára, krajčírov a tkáča. Družstevno-demokratický a samosprávny princíp jeden človek jeden hlas[11] bol aplikovaný hneď pri založení družstva, kedy väčšina budúcich členov za založenie, teda okamžitú realizáciu myšlienky založenia inštitúcie. Rovné boli taktiež podiely v družstve, čím sa zabránilo získaniu prevahy bohatých roľníkov a remeselníkov v družstve (družstvo dokonca pomáhalo pôžičkami vo výnimočných prípadoch aj nečlenom, ktorí boli ohrození úžerníctvom dedinských boháčov). Na zakladajúcej schôdzi si zvolili pokladníka Horňáka, za účtovníkov Zatkalíka a Jelínka a za správcu a predsedu Jurkoviča, ktorý svoju úlohu zobral ako cieľ pomoci všeobecnému dobru. Spolok predložil víziu kontinuity na 6 rokov; po tejto dobe mali členovia dostať vložený kapitál.

Súčasťou organizácie bolo dbanie na dôslednosť. Gazdovský spolok bol uznaný okresným komisárom Dohnánym, ten do spolku navrhol aj svojich dvoch synov. Členovia si dali záväzok vykonávať povinnosti zadarmo a neprijať viac než 30 členov. Spolok mal existovať na základe dobrovoľnosti a vzájomnej pomoci. Vyhotovené boli členské knižky, obecná pokladnica.

Gazdovský spolok, ktorý, ako uvádzajú stanovy, bol „dobrovolným tovariššstom některích zdejších Obivatelov, bez rozdílů náboženstva, tím cílem založené, abi sa majetnost, gazdovstvo, remselá a ubec lepší stav gazdovskí napomoc mohel.“[12] Na stanovách spolku sa podieľal okrem Jurkoviča aj sám J. M. Hurban. Družstvo malo vypracované podrobne ekonomické riadenie (časti stanov: zpúsob jakovým sa materiálnosť určenia dosiahne; pokladnica, čili Kassa Ústava Hospodárskeho; Zákony vzťahujúce sa jak na Údov Ústavu tak na Pokladnicu) a taktiež organizačnú štruktúru (časti stanov: O predstavených).Inštitúcia družstva je založená aj na určitom kultúrnom rozvoji, výchove a mravnom pozdvihnutí členov družstva, čo je taktiež v prípade spolku sčasti splnené, nakoľko súčasťou stanov bolo Mravnou určenia Ústavu, kde je prítomný motív boja s alkoholizmom, podpora vzdelávania, distribúcie užitočných kníh, nedeľné školy a taktiež je prítomný rozvoj duchovný (náboženský). Pôžičky nedostali ľudia agresívni, opilci a surovci, ale iba ľudia usilovní, statoční, pracovití a šetrní.[13]

Jurkovič preto napísal:

„Spočiatku ústavu gazdovského zámera jeho bol len číry materializmus, len peniaze zozbierať a nimi si pomáhať. Ale v dobrých rukách sa aj blato na zlato premenilo… preto sa údovia napomínali ku šlechetnosti a mravnosti… k usilovnosti a vernosti v svojom povolaní, ku schranlivosti a opatrnosti, mládež viedla sa k čistote a k poriadku… vystríhala sa pred nočným túlaním, hraním v karty… horlivo sa hromžilo na hnusné opilstvo… a tak sa aj budúceme riadenému verejnému spolku miernosti cesta kliesnila. Ponúkali sa tiež údovia ku vzdelávaniu samých seba, k čítaniu knižiek atď. …milé bolo okamžite vidieť tie pohnuté, preniknuté srdcia zhromaždených, ktorí nielen na toto mileradi pristali, ale to aj hneď za svoj nezmeniteľný mravný zákon prijali a podľa toho sa spravovať jednomyseľne posľubovali, a hneď i životom svojím ako preporodení to dokazovali, teda čo sľúbili, to aj splnili a jeden na druhého striehnuť sa strojili, aby celý ústav zachoval neporušený…“[14]

Stanovy Spolku Gazdovského, členovia a články sú voľne k dispozícii.[15]

Spolok rástol finančne, i spoločensky. Nezaobišiel sa však aj bez problémov, keď museli vylúčiť Hankeho pre porušenie stanov a neskôr Fluchsa a Maňáka pre neplatenie členského. Príspevky v niektorých prípadoch prepadli v prospech spolku, inokedy boli vrátené, avšak s úrokmi.

Pripájali sa však aj mnohí noví členovia a spolok rástol a rozkvital. Príjmanie nových členov sa stalo všeobecnou slávnosťou. Spolok vydržal do roku 1848, teda do revolúcie národov, kedy bol spolok donútený prerušiť svoju činnosť. V tom čase mal spolok už vyše 600 zlatých[16]. Jurkovič sa spolok pokúsil oživiť po neúspešnej revolúcii, ale spolok v tej dobe upadal pre nepriaznivé politické pomery, nedostatok peňazí a zlú hospodársku situáciu. Preto v roku 1851 Gazdovský spolok rozpustil a vyplatil všetkých jeho členov.

Zlyhanie revolúcie prinieslo silnú apatiu, beznádej a rezignáciu kedysi horlivých členov. Jurkovič napriek tomu prehlásil, že slovenský národ podobné ústavy potrebuje na zvelebenie materiálneho a duchovného života. Spolok považoval za prvý kvet, z „nehož budúcne blahodárne ovoce používate by mohl…“ [17]. Budúcim generáciám teda Jurkovič zanechal inšpiráciu, ktorá dokáže ľudí zbaviť sebeckého individualizmu. Jurkovič pripomína:

„…najvetší prekážka každého obecného podnikání jest naša kutkovistost (hovorenie po kútoch, ohováranie) a seběckost, z čehož jen škodu sami cítime.“[18]

Tento citát jasne ukazuje Jurkovičov komunitárny a anti-individualistický hodnotový postoj. Komunitárne filozofické východiská, ktoré viedli do praxe potvrdzujú aj slová členov spolku, Horňáka a Kaňu: „My sme nášmu ústavu gazdovskému dali telo, Zatkalík (knihár) mu pristrojil pekné šaty a učiteľ mu dal dušu…“[19]

JURKOVIČ A ENVIRONMENTALIZMUS

Environmentálny rozmer spolku spočíval vo vysádzaní stromov členmi spolku. Ako pripomína Ruttkay: „Každý člen mal na jar zasadiť dva ovocné stromy alebo dve lipy a potom ich aj stále opatrovať Všetci sa vtedy dohodli, že stromky vysadia na obecnom pozemku…“[20] Cieľom týchto aktivít bol prejav členov starostlivosti o kraj, „aby sa kraj okrášlil a potomkom pamiatka Ústavu hospodárskeho zachovala...“[21] A taktiež podpora včelstva v kraji. Každý strom dostal meno po tom, kto ho zasadil. Jurkovič dal na vlastné náklady vysadiť napríklad španielsky bez, obecné vŕby, osiky, rakty, gaštany, jasene, brezy, agáty, osiky a rôzne ďalšie stromy a stromčeky, a to predovšetkým na dohodnutom mieste pod kalvínskymi hrobmi.

Jurkovič propagoval poľnohospodárstvo, vinohradníctvo a ovocinárstvo s cieľom rozšíriť nové druhy viniča, ovocných stromov a moderných spôsobov obrábania pôdy. Fraňo Ruttkay pripomína významný vplyv Daniela Licharda st., ovocinára, znalca poľnohospodárstva a taktiež Jána Šuleka. Jurkovič kultivoval okolitú prírodu a vysádzal stromy, zaoberal sa pestovaním nových plodín. Vďaka pokusom s ničením buriny zvýšil úrodu burgundského, o čom aj napísal samostatné dielo Bezpečné zakladanie vinohradov. V Sobotišti zavádzal nové druhy plodín, vysádzal ovocné stromy, odvodnil močiar, vyčistil zanedbaný prameň, upravil celé okolie Sobotišta (ale aj Brezovej, Vrboviec, Turej Lúke) vysádzaním nových druhov stromov a taktiež masovej výsadby slovanského symbolu – lipy. Jurkovičove vysádzanie líp nasledovali aj jeho stúpenci. Ako uvádza Ruttkay, Spolkok gazdovský prijal návrh vysadiť 120 stromčekov, vysadili ich až 160.[22] Vytvorili háj zvaný Lipnica.

SOCIÁLNO-FILOZOFICKÝ ROZMER JURKOVIČOVHO ODKAZU

„My by sme si srdečne priali, aby sa takéto znamenité ústavy po celom našom kraji pozakladali a ľud náš pomaly z mnohého zlého vytrhovať pomáhali.
Krásna, znamenitá to myšlienka, krásny znamenitý ústav!“
– Ľudovít Štúr [23]

Filozoficko-ekonomické a sociologické determinanty pre zakladanie spolkov vychádzali jednak z ideológie slovenského národného hnutia, viazanej na potrebu kultúrnej a sociálnej obrody národa a jednak ako hľadanie alternatív zo zlej sociálnej situácie slovenského ľudu. Svojpomoc bola reakciou na úžeru, zadĺženosť, hladové búrky a stále sa rozširujúcu chudobu, ktorú spôsoboval vtedajší feudálny režim. Sociálne zlú situáciu dokazujú potlačené roľnícke povstania na východnom Slovensku (1831), vzbury a nepokoje vo Važci v Antone, Kolárovciach a iných miestach. Sám Jurkovič bol svedkom podobnej vzbury v Novom Meste nad Váhom. Krízu ešte znásobili neúrodné roky, keď na Orave boli ľudia nútení jesť tzv. maskale, čo boli pagáče z ľanových hlávok, sečky a brezových pilín[24].

Ľudia masívne zomierali od hladu. V roku 1847 zomrelo v Šarišskej župe 30 000 ľudí. V tom čase tu hlásili 26 000 žobrákov, na Kysuciach dokonca až 53 000. Do toho všetkého ešte treba pripomenúť úžerníctvo a všadeprítomný alkoholizmus. Jurkovičove družstvo bolo krízové opatrenie ako posledná šanca pre bedárov s cieľom morálne kultivovať a k spolupráci nabádať sociálne a morálne zdecimovaný ľud. Tak ako Owen v Británii, tak aj Jurkovič na Slovensku vytváral spolky ako alternatívu proti koristníckemu systému, ktorý dostával štvrtý stav do biedy. Je pozoruhodné, že Owen, bez toho aby o sebe s Jurkovičom navzájom vedeli, došiel k rovnakým diagnostikám a podobným riešeniam. [25] Historik M. Fabricius pripomína, že družstvá vznikali aj ako odpoveď na monarchiu z pozície osvietenstva a reformnej politiky, ktorá usilovala o racionalizáciu spoločenského života podriadeného štátu[26]. Ďalším determinantom rozvoja družstevníctva v neskoršom období (počas ďalšej vlny už po Jurkovičovej smrti) bola prvá kríza z nadvýroby a krach Viedenskej burzy v roku 1873. Jurkovič v hľadaní alternatívy nadviazal na romantickú víziu štúrovského hnutia, ktoré navrhovalo ako opatrenie proti všadeprítomnej chudobe koncepciu komunitárnej (pospolitej, spolkovej) ľudo-výchovy.

Ľudovít Štúr uverejnil sériu článkov na tému Dobročinné ústavy, kde navrhuje odmietnuť almužny boháčov, namiesto toho predkladá víziu svojpomocných komunít chudobných a spoločných pokladníc a bánk vytvorených účastinárskym kapitálom s cieľom odstránenia úžery a tej viazanej na všadeprítomný alkoholizmus. Štúr navrhoval zakladanie spolkov miernosti, nedeľných a čitateľských spolkov.[27]

Jurkovič túto myšlienku rozšíril na vytváranie spolkov gazdovských s cieľom hospodárskej sebestačnosti a svojpomoci hospodárom. Ďalšou významnou inšpiráciou pre rozvoj komunitarizmu mohlo byť náboženské hnutie habánov, ktorí žili v Sobotišti. Habáni boli súčasťou rovnostárskeho, protestantského hnutia, ktorého korene vedú k nemeckej sedliackej vojne a egalitárnej, pro-ľudovej verzii protestantizmu Tomáša Müntzera (ten sa preto dostal aj do sporu so samotným Lutherom, ktorý sa proti Müntzerovi postavil). Habáni, ako pripomína Ruttkay, „originálnym spôsobom viedli spoločné hospodárstva, čím vytvorili akúsi komúnu blízku predstavám utopických socialistov. Nažívajúc v takomto spotrebnom komunizme, potrebovali osobitých hospodárov, nákupcov, predavačov, skladníkov... Habáni si zakladali svoje typické domy. Mali aj ako sme spomínali rozsiahle spoločné vlastníctvo – polia, lesy, lúky, mlyny, dobytok a kone. Tento majetok obrábali a zveľaďovali spoločne a tak sa aj delili, čím ich spotrebný komunizmus dosiahol ustálenej a tradičnej formy.… Jurkovič sám mal vo svojich záznamoch časté zmienky… o finančných príspevkoch Habánov pre slovenské národné hnutie.[28]

Ako pripomína Marián Rybár, habáni prevzali po Jurkovičovi v Sobotišti družstevnícku štafetu:

„Tlejúcu fakľu, ktorú zapálil Jurkovič, k životu rozdúchali dvaja sobotištskí habáni – bratia Ján a Andrej Pullmanovci.“ [29]

Takže sumárne pre vznik slovenského družstevníctva v Sobotišti mohli zohrať dôležitú úlohu:

1, zlá sociálna situácia (úžera, vykorisťovanie, nevzdelanosť, hlad);
2, romantické národné hnutie (boj o národné sebaurčenie, hospodárske a morálne povznesenie kreujúcej sa štátnosti);
3, rovnostárske východiská habánov žijúcich v Sobotišti (nemecký vplyv)

Jurkovič nebol filozofom ako Štúr a nezanechal po sebe ani významnejší filozofický traktát, avšak na základe jeho činnosti počas slovenskej revolúcie 1848-1849 môžeme rekonštruovať jeho postoje. Jurkovič bol človek praxe, za ktorého filozofické postoje hovorili činy. Z postojov a názorov Jurkoviča je jasne dokázateľné, že išlo o komunitaristu so silným sociálnym, národným a environmentálnym cítením. Politicky by sme ho mohli zaradiť ku národne orientovanej ľavici, čo dokazuje aj fakt, že sa počas rozkolu v národnom hnutí postavil na stranu ľavého krídla, ktoré reprezentovali Hurban, Francisci a Janko Kráľ, čo uvádza v Jurkovičovej biografii Ruttkay[30].

Hoc vychádzal zo Štúrovho sociálneho kriticizmu (podporoval Štúrove revolučné prejavy na uhorskom sneme, nadväzoval na zakladanie spolkov), v neskoršej dobe bol voči Štúrovi kritickejší. V Prahe sa prostredníctvom Hurbana tiež zoznámil s ľavým krídlom českého národného hnutia (J. V. Friča a Stanka) u ktorých (Fričovcov) načas aj prebýval.[31]

Jurkovičove postoje dokazujú jeho vzdor proti úžere, bohatým kupcom a úradníkom, statkárom a jeho podpora ľudových protipanských povstaní. Jurkovič bol sociálny v tom, že vždy stál na strane chudobných roľníkov a tzv. dedinského proletariátu, ako ho nazýva Ruttkay[32]. Dokazujú to aj nasledujúce sociálno-kritické vety na adresu systému založenom po páde revolúcie:

„Páni velice trescú lid, kterí pred rokom v horách dreva více porúbal, a kterí šenkovali po vyijí slobody, až včil jich bijú, areštujú, na penízech velice poutujú; na to sa lid bránit počína, co už byl okúsil slobodu, podľa svojho výkladu aj devátky a roboty od svobodných živností násilne vybírajú…“[33]

Jeho vlastenecké postoje zase dokazuje podpora revolúcie, vydávania tlače, boj za výučbu slovenského jazyka a napokon aj hmotná aj duchovná podpora Hurbana, jeho budúceho zaťa. Zúčastnil sa zostavovania Nitrianskych žjadostí a taktiež sa zúčastnil porady slovenských národovcov na fare v Hlbokom.[34] Dostával sa do rozporov s protislovenskými aktivistami, bohatou odnárodnenou buržoáziou či reakčnými kňazmi (predovšetkým istým Klszákom, ktorého zlosť mu slovami Jurkoviča „života žere, pokoj ruší a strpčuje“).

Privítal zrušenie poddanstva a otroctva, v ktorom videl aj splnenie svojich životných snáh o zlepšenie biedneho postavenia ľudu.[35] Jurkovičove sociálne politické postoje dokazujú aj zachované politické body navrhnuté pre kandidáta do Uhorského snemu Zelenaya, kde žiada prijatie práv a slobôd pre všetky stavy a národy, zrušenie stavovských práv či vrátenie do vlastníctva obcí a roľníkov pozemky vlastnené zemanmi. Jurkovič mal silné environmentálne cítenie, čo dokazujú jeho aktivity smerujúce ku kultivovaniu okolitej prírody, výsadbe stromov a zveľaďovania obce. Postavil sa proti výrubu lesov a zaberaniu pôdy. Výsadbu stromov zapracoval dokonca do stanov Gazdovského spolku, čím z neho zároveň urobil prvú družstevnú organizáciu, ktorá stála aj na environmentálnych pilieroch.

PEDAGOGICKÝ ROZMER JURKOVIČOVHO ODKAZU

Pedagogickému odkazu Samuela Jurkoviča sa venovali v štúdiách Fraňo Ruttkay[36], ale aj Miroslav Holečko[37]. Ruttkay pripomína hroznú biedu a chudobu vo vzdelávacích zariadeniach, ktorú sa snažilo národné hnutie odstrániť. V týchto ťažkých podmienkach bojovali za osvetu chudobného národa, často krát na úkor vlastného času aj peňazí. Sameul Jurkovič sa v týchto ťažkých časoch aktívne podieľal na rozvoji slovenského školstva a nadviazal na filozofickú tradíciu veľkého Jána Amosa Komenského. Vzdelával chudobný ľud, ale aj slovenskú inteligenciu. Usiloval sa o zavedenie slovenčiny v regiónoch. V Sobotišti spolupracoval s ev. farárom Jánom Šulekom, taktiež významným osvetárom, ktorý vydával učebnice. Samuel Jurkovič zdôrazňoval potrebu dobrého vybavenia škôl, prepojenia s praxou, knižníc, nástenných tabúľ, výstavbu nových školských budov, učiteľských ústavov, zvýšenie platov učiteľov a najmä zavedenie slovenčiny. Bol v oblasti vzdelávania priekopníkom a svoje návrhy posielal do národne orientovaných periodík (Slovenské pohľady).

Napísal niekoľko odborných pedagogických kníh (Prírodopis pre školy, Latinská gramatika k dobrému slovenské mládeže slovenským jazykom sepsaná, Dejepis cirkevný, Jadrnější výpovědi Písma svetého), rukopisnú kroniku Bibliographiae Rectorum Scholae evangelicae aug. Conf. Addictorum Szabatistensis. Zostavil Historický prehľad učiteľov v Sobotišti pôsobiacich od najstarších čias, kde sa naplno osvedčili jeho bádateľské schopnosti. V mestách, kde pôsobil, usiloval o dôkladnú reorganizáciu školstva, vytváranie ohnísk vzdelanosti. Preto písal a vydával učebnice, vytváral nové učebné pomôcky (napr. zemepisné tabuľky). Do Slovenských pohľadov navrhol, Komenským (škola hrou, názorné ukážky) inšpirovaný, veľký plán rozvoja slovenskej vzdelanosti, v ktorom navrhoval zabezpečenie učebníc pre chudobných žiakov nakupované z cirkevnej a obecnej pokladnice, svojpomocné vyhotovenie učebných pomôcok (herbárov, vypchatých vtákov, drobného zverstva, elementárnych prístrojov, chemických a fyzikálnych pokusov, obrazov, grafov), návrh exkurzií žiakov do múzeí, prechádzkami do prírody, do poľnohospodárskych usadlostí, manufaktúr s cieľom osvojenia remeselníckej a poľnohospodárskej výroby:

Jurkovič píše: „Potrebné je, aby žiaci videli, kde len k tomu príležitosti majú, čím najviac prirodzených predmetov, rozličné stroje, obrazy, zbierky; ale každá vec im má byť dôkladne, obšírne, všestranne vysvetľovaná, aby ju z pohľadu dokonale pochopil.“[38]

Zdôrazňovanie výchovy a pedagogiky je ďalším spoločným znakom, ktorý Jurkovič zdieľa s Robertom Owenom, napriek tomu, že autori o sebe nevedeli. Aj Owen považoval za najpodstatnejšiu vzornú a kreatívnu výchovu k svornosti, solidarite a budúcemu povolaniu. Zdôrazňoval materiálne predispozície (zabezpečenie jedla, ošatenia, dôstojného bývania) a duchovný rast (vzdelanie, výchova, kultúrne vyžitie) ako dve podmienky k rozvoju človeka. Sám Owen tieto myšlienky aplikoval v praxi, v sociálnom podniku New Lanark a zapracoval ich aj do koncepcie návodu na zakladanie svojpomocných osád. Aj Owen zriadil podobne ako štúrovci a Jurkovič nedeľné školy, knižnice a ľudo-výchovné zariadenia.[39]

Je teda fascinujúce, že Owen, rovnako ako Jurkovič prišli k tým istým riešeniam, a to nezávisle od seba. Jurkovič aj Owen bojovali za rovnoprávne a bezplatné vzdelanie pre všetky deti, bez ohľadu na pôvod. Podporovali nezávisle od seba nedeľné školy a ľudo-výchovné zariadenia…vznik knižníc a spolkov. Odkaz Jurkoviča a generácie národovcov v oblasti ľudovýchovy je dodnes nadčasový. Ako pripomína Ruttkay, slovenskí národovci sa snažili pomáhať vzdelanostnému rozvoju slovenského ľudu. Tak ako Jurkovič, tak i Štefan Závodník (v nedeľných školách vychovával pospolitý ľud), Juraj Holček (rozširoval učebnice, na vlastné útraty nakupoval zriadenie školy, zavádzal v škole systém odmien namiesto trestov), či Ondrej Caban (podobne usiloval o osvetu, písal a distribuoval učebnice) šírili vzdelanosť vo večerných školách.

JURKOVIč A UMENIE

V neposlednom rade treba pripomenúť Jurkovičov kultúrno-umelecký odkaz, ktorý je založený predovšetkým na upevňovaní divadelného života[40] a zavádzaní čitateľských spolkov a knižníc. Tak ako o storočie neskôr povereník pre školstvo a osvetu Ladislav Novomeský, tak v 19. storočí Samuel Jurkovič, usiloval o vzdelanie a kultiváciu pospolitého a chudobného ľudu. Okrem už spomenutého konceptu vzdelávania sa Jurkovič angažoval aj vo vzniku ochotníckeho divadla. Kultiváciu slovenskej verejnosti chcel dosiahnuť aj podporou divadelného života, teda dramatickej tvorby. Po Jurkovičových aktivitách sa zachovala Zpráva Slovenského národního divadla divadla nitranského v Sobotišti založeného dne 5. srpna 1841. Divadelné hry boli súčasťou osvetových podujatí a divadlo v Sobotišti sa stalo tribúnou novej spisovnej slovenčiny. Podľa kroniky boli predstavenia úspešné a obľúbené. Hviezdou divadla sa stala Jurkovičova dcéra Anna. Medzi repertoár divadla patri Vozka Petra třetího, Týlov Nalezenec, Raupachova hra Izidor a Oľga, Kotzebueho Gróf Beňovský. V divadelnej činnosti Jurkovičovi značne pomáhal J. M. Hurban. Je pozoruhodné, že popri pedagogickej činnosti, politickej činnosti a riadení Spolku gazdovskom, sa Jurkovičovi darilo rozvíjať ešte aj slovenské divadelníctvo.

JURKOVIČ V KONTEXTE DEJÍN SVETOVÉHO DRUŽSTEVNÍCTVA

Náznaky myšlienky družstevníctva založenej na spolčovaní a kolektívnej kooperácii siaha až kdesi do prehistórie ľudstva. Do čias, kedy bol pračlovek pre lov zvierat nútený z existenčných dôvodov kooperovať, avšak ak sa bavíme o myšlienke združovania ľudí v konkrétnych podnikoch založených na sociálnom podnikaní, priamo-demokratickom rozhodovaní a spravodlivom prerozdeľovaní kolektívne nadobudnutého majetku, túto myšlienku popularizujú až utopickí socialisti v 18. a 19. storočí. Kooperatíva (ko-operatívne) je autonómna asociácia ľudí spojených za účelom zdieľania ekonomických, sociálnych a kultúrnych potrieb, ašpirácií prostredníctvom spoločného vlastníctva a demokratických, kontrolných mechanizmov podľa princípu jeden človek, jeden hlas. Kolektívne prerozdelenie blahobytu nadobudnutého spoločnou prácou a ideu priamej demokracie nachádzame už u Mora, no priamo o družstvách môžeme čítať u Fouriera a Owena. Fourier priamo píše o forme družstiev fungujúcich ako akciové spoločnosti a taktiež píše o družstevnom ráde založenom na združovaní ľudí, ako novej etape vo filozofii dejín. Fourierovci zakladali tzv. falanstéry, ktoré boli v mnohom založené na družstevných princípoch. Taktiež navrhoval družstevné sklady a družstevné banky. Robert Owen v roku 1810 transformoval svoju továreň v New Lanarku na kooperatívne a socialisticky riadený podnik a neskôr založil kooperatívnu kolóniu New Harmony, ktorá taktiež prijala prvky družstevného riadenia. Oficiálne prvým družstvom bolo The Rochdale Society of Equitable Pioneers (RCEP, vedené Charlesom Howarthom, strihačom bavlny) založené rok pred Jurkovičom a nezávisle od Jurkoviča v roku 1844. Rochdalle bolo viazané na hnutie tzv. chartistov. Založilo ho 28 pracovníkov s vlnou.[41] Taktiež sa za proto-družstevný spolok považujú šiesti poľnohospodárski robotníci, Tolpuddle Martyrs, ktorí založili organizáciu podobnú odborom (za svoju aktivitu boli popravení). Družstevníctvo podporovali aj anarchisti ako Proudhon a utopickí socialisti ako Considerant, Blanqui, Černyševskij a ďalší. „Do malého mestečka Sobotišťa sa k Jurkovičovi nedostali správy o významnom čine anglických priekopníkov a tak realizuje družstevnú myšlienku samostatne, bez cudzích vplyvov a príkladov, iba na základe naliehavých potrieb slovenského ľudu…,“ [42] píše Ruttkay. Družstvá (spolky) boli formou svojpomoci v časoch feudalizmu. Ako pripomína O. Virsik, vznikli transformáciou z výroby cechovej, ktorá vzniká na Slovensku v 13. a 14. storočí a končí v 19. storočí[43]. Aj keď bol prvým družstvom na Slovensku, aj v celej Európe Jurkovičov Gazdovský spolok v Sobotišti, už okolo roku 1840 vznikol družstvu podobný Spolok brdárov v Hostišovciach na Gemeri a v roku 1844 v Prievidzi Spolok súkenníkov. Prvým vyvrcholením dejín družstevného hnutia v 19. storočí bolo založenie poľnohospodárskeho úverového družstva Reiffeisen po roku 1850, ktoré ovplyvnilo aj ďalších slovenských družstevníkov ako Licharda, Francisciho, Ferienčíka [44]. V roku 1847 zakladajú v Prahe Potravný a úsporný spolok, no väčšieho významu nadobudol český družstevník František Chleborád, ktorého podporovali Palacký, Rieger, Frič, príslušníci pokrokovej aj konzervatívnej buržoázie (v roku 1867 zakladá Prvý podnikateľský spolok robotníkov pražských).

Družstvá a družstevné hnutie sa v 19. storočí začína postupne rozvíjať (hnutie Chartistov) a vrcholí Internacionálnou alianciou kooperatív, ktorá vzniká až na konci 19 storočia. Samuel Jurkovič splnil svoj cieľ –udržať ústav aspoň 6 rokov. Zasial odkaz, ktorý pokračoval na iných miestach Slovenska. Jurkovičove družstvo-spolok inšpirovalo vznik celej rady ďalších podobných asociácií, gazdovských a hospodárskych spolkov či svojpomocných sporiteľní, ktorých úloha bola nielen ekonomická, ale aj ľudovýchovná. A tak začali vznikať ďalšie ľudové hospodárske spolky, potravinové, spotrebné, výrobné družstvá, a sporiteľne. Inšpiroval napr. Daniela Licharda, Jána Francisciho a Mikuláša Ferienčíka. Marián Rybárik sumarizuje významných družstevníkov a inštitúcie podľa charakteru družstiev [45], resp. duchovných otcov a kraje vzniku odvetví družstevníctva nasledovne:

1, zakladateľ úverového družstevníctva – Samuel Jurkovič
2, zakladateľ spotrebného a potravinového družstevníctva – Samuel Ormis
3, zakladateľ roľníckych družstiev – Ivan Liub z Kraskova
4, prvé bytové a stavebné družstvo vzniklo v Budapešti 1911
5. prvé výrobné družstvá vznikli na Gemeri, v Prievidzi a Myjave

Aj Ruttkay sumarizuje Jurkovičov nesmierny vplyv na zakladanie podobných spolkov:

Gazdovský spolok vo Vrbovciach (Bórik, Kulíška), na Myjave (Klčo, Šulc, Semian), na Brezovej (Šulek, Schuáč), v Žiline, v Rozložnej (Škultéty)
Sporiteľnica v Mošovciach (Ajchler, Hrianka, Janček, Marček),
Spolok Blatnica (Meša, Šoltés)
Hospodársky spolok v Tisovci (Daxner, Škultéty), v Brezne a Kameňanoch;
Sporiteľnica Vrbicko-Svato-Mikulášska (Hodža),
Úspornica vo Važci a Ružomberku,
Vzájomná pokladnica súkenníkov a Spolok družstevnej prádelne v Ratkovej (Dobšinský),
Potravinové družstvo vo Veľkej Revúcej (Ormis),
Pomocné pokladnice v Tisovci, v Slovenskej Ľupči, Slovenskom Pravne, v Hlbokom, Hornom Jasene a mnohých ďalších slovenských mestách.
Spolok dolnozemských Slovákov vedených Štefanom Homolom v Bačskom Petrovci vo Vojvodine (pre zaujímavosť, v tejto obci pôsobil aj P. J. Šafárik) a tiež v Novom Sade.

Medzi najvýznamnejších nasledovníkov Jurkoviča sa radí Daniel Lichard, zakladateľ vzájomných pomocní na Slovensku, pričom vychádzal zo skúseností Jurkoviča, Chleboráda aj Schultzeho-Delitscha. Ďalším slovenským družstevníkom bol Samuel Ormis, pedagóg, ľudovýchovný pracovník, ktorý založil Prvý Potravinový spolok (1869), predchodca družstevného maloobchodu. Z iniciatívy Radlinského vznikli v roku 1869 výrobné družstvá v Kútoch. V roku 1870 sa pokúsil Ján Francisci o vytvorenie Ústredia slovenských družstevných spolkov (spojené s menami S. Ormisa, R. Zaymusa, J. Čajdu, J. Mallého a ďalších) zatiaľ bezvýsledne. Tieto snahy viedli až k uzákoneniu družstiev ako hospodárskych jednotiek. V roku 1880 bolo v Uhorsku až 271 úverových a v roku 1900 122 potravinových družstiev[46]. Družstevná tradícia sa preklenula až do 20. storočia. Už na začiatku 20. storočia bolo 29 družstiev a začali vznikať ďalšie. Samotný pojem družstvo sa objavuje na Slovensku až v obchodnom zákonníku roku 1875, ktorý bol zakotvený v legislatíve Uhorska. Používať ho začal až o rok neskôr Pavel Mudroň a udomácnil sa v Hodžových novinách. Úverové družstvá a peňažné ústavy mali byť prostriedok boja so zadĺžením chudobných dedín. Úspech úverových družstiev pripomína Miroslav Fabricius na príklade Brezovej, kde sa podarilo vďaka družstevnej myšlienky zhromaždiť až 14 tisíc zlatých. Aj preto vtedajší absolutizmus tieto aktivity zakázal. V roku 1919 vzniká Ústredné družstvo, v roku 1924 Vzájomné roľnícke pokladne, v roku 1933 CEUZ – družstvo strarajúce sa o obilné skladište a v roku 1934 – Ústredie pre potravinové družstvá. V 20. storočí sa etablujú družstvá Slovenská majolika Modra, Krištáľ Valaská Belá, Detva Bratislava, Rezbár Rajec, Ponitran Oslany[47]. V 50. rokoch 20. storočia sa spojili do Jednoty oblastného družstva v Skalici. Vývoj družstevníctva po roku 1945 mapuje zaujímavý zborník Naše družstevníctvo v predvečer kolektivizácie z roku 1997. Publikácia podrobne mapuje vzťah družstevníctva ku Košickému vládnemu programu a Benešovým dekrétom (A. Vanko), charakter poľnohospodárskeho družstevníctva v rokoch 1945-1948 (J. Pešek), Nitriansky roľnícky program (S. Cambel) a taktiež mapuje vývoj družstevníctva v Prešove a Banskej Bystrici. Je tragédiou, že tesne po roku 1989, kedy bolo družstevníctvo slovami Mariána Rybára, najaktívnejšie, najstabilnejšie a najúspešnejšie z celého národného hospodárstva[48], sme si ho nechali zlikvidovať. Potravinová sebestačnosť v ČSSR prevyšovala 90% aj vďaka družstevníctvu (teraz je to menej než 40%). Devalvácia družstevníctva bola následkom aj ekonomickej transformácie zo socialistickej plánovanej na trhovú ekonomiku (transformácie na neokoloniálnu politiku založenú na likvidácii sebestačnosti). Posledné fungujúce družstvá vyrábajú keramiku, oblečenie, víno, záhradkárske potreby, čipsy, loďky či vianočné ozdoby. Na stránkach DAV DVA vznikol samostatný seriál mapujúci súčasný stav družstevníctva v Čadci, Trnave, Trstenej, vzniklo niekoľko rozhovorov a tiež verejné diskusie o družstevníctve.

Stav súčasného slovenského družstevníctva: Družstevné organizácie
Stav súčasného slovenského družstevníctva: Aj na Slovensku už máme moderné družstvo
Prehľad súčasného slovenského družstevníctva : Fungujúce družstvá Okrasa Čadca, Tatrachema Trnava, Družstvo Trstená
Prehľad súčasného slovenského družstevníctva: Vyrábajú lode, oblečenie, ozdobnú keramiku, víno aj záhradkárske potreby
Konferencia o družstevníctve venovaná 170. rokom družstevného hnutia na Slovensku

V súčasnosti funguje na Slovensku Družstevná únia, ktorá združuje poľnohospodárske, obchodné, bytové, výrobné a iné družstvá. Každý rok organizuje v areále Agrokomplexu výstavu COOP EXPO, kde sa prezentujú slovenské družstvá. Družstevná únia oceňuje pravidelne cenou Samuela Jurkoviča osobnosti, ktoré sa zaslúžili o propagáciu družstevníctva. [49]

JURKOVIČ A 21. STOROČIE

Záverom už iba treba dodať, že význam Samuela Jurkoviča je dodnes inšpiratívny a aktuálny. Svetové krízy dokázali, že práve družstvá sú najodolnejšie voči nestabilite finančných trhov. Navyše posilňujú mieru spolupatričnosti a solidarity medzi ľuďmi.

Charles Fourier vo svojej filozofii dejín predpovedal družstevný rád ako dejinnú etapu založenú práve na princípe bližšieho spájania ľudí v prospech zjednoteného ľudstva. Družstvo nie je iba ekonomická bunka, a ako to dokázal aj Samuel Jurkovič, jeho zmysel spočíva tiež v kultivácii človeka, svojpomoci, spolupatričnosti a upevnení komunitárnych hodnôt.

Družstevné princípy sú priamo-demokratické, samosprávne (jeden človek, jeden hlas), sú teda opakom autoritatívneho vedenia podniku. Družstvo je založené na princípe spoločnej práce a rovného (podľa zásluh) prerozdelenej nadhodnoty. Je paradoxné, že súčasné sociálno-filozofické koncepcie (Schweickart, Albert, Cohen, Peffer) prezentujú ekonomickú demokraciu a kooperatívnu ekonomiku, ktorá je v podstate založená na družstevných princípoch, ako nový fenomén, pričom družstevníctvo vymysleli už v 19. storočí Charles Fourier, Robert Owen a Samuel Jurkovič.

Súčasná úspešná družstevná korporácia Mondragon je príkladom toho, že moderné družstvá môžu byť reálnou alternatívou pre 21. storočie a sú mimoriadne populárne aj na západe. Ruttkay pripomína, že zakladanie ľudových hospodárskych spolkov „patrilo medzi najúspešnejšie akcie slovenskej dedinskej inteligencie, pretože pomáhalo čeliť najhorším prejavom biedy a feudálneho otroctva ľudových más, učilo ľud organizovanosti a jednotnému postupu. Vytváralo podmienky pre spájanie sociálnych požiadaviek s požiadavkami národnými.“[50]

Družstvo nielenže investuje do svojho rozvoja, zamestnancov, ale stará sa aj o vzdelávanie, rekreáciu a ďalšie sociálne výdobytky. A tak sa budeme musieť od iných učiť to, čo sme kedysi sami Slováci vedeli alebo si stačí spomenúť na odkaz našich predkov…

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

***

POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

JURKOVIČ, S.: List J. M. Hurbanovi. Na Brezovej 11. 7. 1851. Jurkovičská pozostalosť, LAMS
JURKOVIČ, S.: Bezpečné zakladanie vinohradov. Obzor. ro. 1865
JURKOVIČ, S.: Slávy navštívení v Sobotišti 1838. Jurkovičovská pozostalosť. B 3, LAMS
JURKOVIČ, S.: Čo je našim školám najväčšmi potrebné. In: Slovenské pohľady 28. 7. 1852
BUJNOVÁ, O., KRÁĽOVÁ, M.: Samuel Jurkovič 1796 – 1873. Biografický leták. Topolčany: Tríbečská knižnica Topolčany, 2001
RUTTKAY, F.: Samuel Jurkovič, priekopník slovenského družstevníctva. Bratislava: Osveta, 1963
RUTTKAY, F.: Samuel Jurkovič, priekopník slovenského družstevníctva a jeho doba. Bratislava: Obzor, 1965
OWEN, R.: Kniha o novom mravnom svete. In: ZAMAROVSKÝ, V.: Utopisti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961, s. 349
SUCHOŽOVÁ, S. (ed.): Samuel Jurkovič. „Najstarší kriesiteľ života národného v Nitriansku…“ Zborník referátov z konferencie Život a dielo Samuela Jurkoviča. Bratislava: Národné osvetové centrum v Bratislave, 1996
ŠORM, V., VĚTVIČKA, M.: Dejiny československého družstevníctví. díl I. Praha, 1957
VIRSIK, O.: V službách národa. Výrobné a živnostenské družstvá v stopách Samuela Jurkoviča. Bratislava: Slovenský zväz výrobných družstiev, 1993
Slovenský biografický slovník. II. Zv. E-J. Martin: Matica slovenská, 1987
Naše družstevníctvo v predvečer kolektivizácie. Bratislava: Nadácia Ladislava Novomeského, 1997
Samuel Jurkovič. In: Osobnosti.sk
Národovec Samuel Jurkovič bol aj priekopníkom družstevníctva. In: TASR

POZNÁMKY

[1] Bujnová 2001, Ruttkay 1963, s. 5 – 7

[2] Cit. podľa Ruttkay 1965, s. 103

[3] Zvestoň, čili: Orel Nitranský Tatry navštěvující, Slávy navštívení v Sobotišti

[4] Samuel Jurkovič J. M. Hurbanovi. Na Brezovej 11. 7. 1851. Jurkovičská pozostalosť, LAMS

[5] Bujnová 2001

[6] Suchožová 1996, s. 5; Ruttkay 1963, s. 23; Ruttkay 1965

[7] Jozef Miloslav Hurban, list S. Jurkovičovi počas revolúcie 1848

[8] Tamtiež, s. 170

[9] Tamtiež, s. 12

[10] Ruttkay 1965, s. 96, 100

[11] Ruttkay 1965, s. 105-106

[12] Stanovy spolku gazdovského, I

[13] Ruttkay 1965, s. 108

[14] Samuel Jurkovič, podľa Ruttkay 1965, s. 103

[15] Voľne k dispozícii tu: https://www.scribd.com/document/410787093/Fra%C5%88o-Ruttkay-Samuel-Jurkovi%C4%8D-priekopnik-slovenskeho-dru%C5%BEstevnictva-a-jeho-doba-1965

[16] Ruttkay 1065, s. 116

[17] Ruttkay 1965, s. 117

[18] Tamtiež. s. 118

[19] Ruttkay 1965, s. 103

[20] Ruttkay 1965, s. 108

[21] Tamtiež, s. 112

[22] Ruttkay 1965, s. 111

[23] Ľudovít Štúr: Hospodársky ústav v Sobotišti, Orol tatranski 3. 2. 1846, č. 20

[24] Ruttkay 1965, s. 68

[25] Zaujímavosťou je, že Owena s Jurkovičom spája aj boj proti alkoholizmu, ktorým aj Owen započul svoju misiu v projekte New Lanark. Taktiež navrhol systém svojpomoci ako alternatívu proti vykorisťovaniu.

[26] Fabricius 2015

[27] Ruttkay 1965, s. 65

[28] Ruttkay 1965, s. 94, 95

[29] Suchožová 1996, s. 18

[30] Ruttkay 1965, s. 143

[31] Tamtiež, s. 163

[32] Tamtiež, s. 144

[33] S.l Jurkovič Danielovi Slobodovi, 1849

[34] Suchožová 1996, s. 7

[35] Tamtiež, s. 147

[36] Ruttkay 1964, s. 27 – 39

[37] Suchožová 1996, s. 26

[38] Jurkovič, 1852, podľa Ruttkay 1964, s. 40

[39] Pozri Zamarovský 1963, s. 349

[40] Ruttkay 1964, s. 41-53

[41] Ako pripomína Šorm: „…bolo založené na rovnosti členov, nízkych podieloch, ktoré mohli byť postupne splatené, nákupe a predaji iba za hotovosť, dôslednom dodržiavaní zásad predaja tovaru za stredne tržné ceny, rozdelení zisku na konci roku nie podľa podieľov, ale podľa uskutočnenej tržby; vytváraní rezervného fondu na ďalšiu prevádzku družstva, sústavnej výchovnej činnosti a znášanlivosti v politických a hospodárskych otázkach…“ (Šorm 1957, s. 53). O družstevníkoch z Rochdalle vznikol aj samostatný film.

[42] Ruttkay 1965, s. 77

[43] Virsik 1993, s. 23

[44] Ruttkay 1965, s. 77

[45] Suchožová 1996, s. 19

[46] Houdek 1932, s. 77

[47] Pozri: Virsik 1993

[48] Suchožová 1996, s. 19

[49] Družstevnú cenu Samuela Jurkoviča zriadilo Predstavenstvo Družstevnej únie SR uznesením zo dňa 26. 3. 1993. Cena je udeľovaná za mimoriadne zásluhy v jednotlivých oblastiach činností v družstevníctve predovšetkým za: