Blog Lukáša Perného

Pradávny sen ľudstva o ideálnej spoločnosti je prítomný v celých dejinách, no bol to Sir. sanctus Thomas More, Thomas Morus (*1478 – † 1535), anglický kresťanský humanista, právnik, sociálny filozof, spisovateľ, politik, lord kancelár, ktorý mu dal v 16. storočí názov – UTÓPIA (Dve knihy o najlepšom stave štátu a novom ostrove Utópii, spis skutočne zlatý a rovnako užitočný ako zábavný, Antwerpy, 1516). [a] Názov, ktorý už vo svoje etymológii skrýva tak miesto ideálne (eutopos), ako miesto neexistujúce (outopos). Thomas More dal predstave o ideálnom stave bytia v dokonalej spoločnosti ako prvý v dejinách konkrétne obrysy, no zároveň ju umiestnil na neznámy ostrov, ktorý je v ostrom hodnotovom spore so súdobým svetom. More zároveň vytvoril nový literárny žáner opisujúci koncepty ideálnych spoločností, ktorý obsahuje jednak projekciu ideálu, ako aj kritiku súdobej spoločnosti. V Utópii vládne rovnosť, sebestačnosť, skromnosť, solidarita a komunitárne hodnotové princípy. Thomas More sa v tomto diele prvý krát v dejinách ľudstva pokúsil o literárnu rekonštrukciu ideálneho spoločenského zriadenia, kde platí axióma každému podľa jeho potrieb. Zmyslom existencie v tejto spoločnosti nie je bohatstvo, majetok či ctižiadostivosť, ale kolektívne šťastie celého spoločenstva, kde má každý naplnené potreby; život v komunite, spoločná práca a rovné prerozdeľovanie produktov spoločnej práce medzi komunitu. A tak More vytvoril na antických, kresťanských a renesančných filozofických základoch prvú detailnú projekciu komunistickej spoločnosti.

Slovenské vydanie tejto knihy vyšlo nedávno v reedícii Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov pri príležitosti 500. výročia vydania knihy. Thomas More sa v tomto diele prvý krát v dejinách ľudstva pokúsil o literárnu rekonštrukciu ideálneho spoločenského zriadenia, ktoré bolo neskôr v dejinách pomenované ako komunizmus, teda spoločnosť, kde platí princíp každému podľa jeho potrieb.

ŽIVOT UTOPISTU

Lukáš Perný, Utopisti, vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu

„Miesto na poduškách potom spočíva na kláte popraviska.“
napísal mladý Thomas More, prorokujúc si vlastný osud

Mučeník svedomia, človek pevného charakteru, obeť intríg a politických hier. Životopis Thomasa Mora, ktorý začína mimoriadnou kariérou a končí popraviskom, bol natoľko inšpiratívny, že sa z neho takmer stala ďalšia Shakespearova dráma. Shakespeare totiž začal písať hru viazanú na Morov osud, tá však zostala iba niekoľko stranovým torzom (Svoboda 2014, s. 14, Long 1989, 49-54, Dickson, 2016), ktoré dokončili Anthony Munday a Henry Chetlov.

Thomas More sa narodil 7. februára 1478 v Londýne ako syn londýnskeho právnika Johna Mora ako jedno zo šiestich detí (Jokinen 2009). Svoje vzdelanie započal v škole u Sv. Antonína, pod patronáciou canterburského biskupa, kardinála Johna Mortona, na ktorého dvor sa Thomas dostal ako páža. Tu sa zoznámil so všetkými problémami vtedajšieho Anglicka a Morton tu Mora formoval až natoľko, že podľa Bohumila Svobodu (Svoboda 2014, s. 17) práve toto obdobie života inšpirovalo Mora k písaniu Utópie. Morton videl už vtedy v Morovi veľký potenciál a preto ho nominoval na miesto na Oxfordskej univerzite (Ackroyd 1999).

Bohatstvo dvora (u kardinála) vystriedala bieda študentského života na Oxforde. V tej dobe nebolo štipendií, a mnohí študenti chodili žobrať, aby vôbec prežili. Aj vďaka týmto skúsenostiam získal More sociálne cítenie. V tomto období sa zoznámil s antickou filozofiou, latinčinou, gréčtinou a s učením Pica della Mirandolu, ktorého životopis neskôr sám prekladal. Po dvoch rokoch sa na žiadosť otca, ktorý nedokázal finančne pokryť štúdiá, vracia do Londýna a tu študuje od roku 1492 právo (New Inn, neskôr Lincoln Inn). Tu sa zoznamuje s Johnom Coletom, lektorom Písma, ktorý mal na neho silný vplyv. V tomto období študuje sv. Augustína (De civitate DeiI) a venuje sa taktiež literatúre (Svoboda 2014, s. 20). More túžil stať sa mníchom a chcel opustiť kariéru právnika. Je zaujímavé, že právnickým povolaním More pohŕda aj v samotnej Utópii, z ktorej právnikov vylúčil (namiesto toho navrhol elementárne právnické vzdelanie pre každého obyvateľa a navrhuje jednoduchý a zrozumiteľný právny systém, pretože príliš sofistikované zákony znemožňujú obyčajným ľuďom aby porozumeli svojim právam). Na konci 15. storočia sa zoznámil s Erazmom Rotterdamským, s ktorým bol priateľom až do konca svojho života. Bol to práve More, ktorý Erazma inšpiroval k napísaniu nadčasového diela Chvály bláznovstva (Encomium moriae) (Svoboda 2014, s. 23).

Medzi rokmi 1503 až 1504 žil More v blízkosti a kartuziánskeho kláštora a pripojil sa k duchovným cvičeniam mníchov v kláštore Charterhouse (Svoboda 2014, s. 21). Hlboko obdivoval monatastérsky ideál, chcel sa stať františkánom (obdivoval ich zdôrazňovanie myšlienky chudoby a solidarity), no napriek tomu sa rozhodol zostať laikom. V asketických praktikách však pokračoval počas celého svojho života. Zvolil si však kariéru právnika a politika, čo podľa Svobodu (Svoboda 2014, s. 22) Morovi poskytlo príležitosť nahliadnuť do sociálneho a politického stavu krajiny, predovšetkým získal informácie o postavení a osude chudobných roľníkov vo vtedajšom Anglicku.

V roku 1505 sa oženil s Jane Colt, mal s ňou štyri deti (Ackroyd 1999). Mladá Jane zomrela už v roku 1511. Rozhodol sa, že si zoberie prvú ženu z okruhu svojich priateľov a následne sa oženil s postaršou vdovou Alice Middletonovou (Wegemer 1995). Trval na tom, aby jeho dcéry získali poriadne vzdelanie, rovnako ako jeho syn. Margaret Roperová-Morová sa stala významnou spisovateľkou, prekladateľkou a jednou z najuznávanejších žien 16. storočia. Jeho rodina žila spoločenským životom a podľa princípov cnosti a vedenia. V živote Mora sa spájal renesančný antropocentrizmus aj stredoveký teocentrizmus. Jeho domov mal podľa Erazma Rotterdamského kaplnku, knižnicu a študovňu. More mal rád filozofiu, teológiu, filológiu, štúdium jazykov, dejiny, astronómiu, hudbu (sám hral na mnohé nástroje) a prírodné vedy (mal doma vlastný zverinec, v ktorom pozoroval správanie zvierat). V jeho dome sa hralo aj amatérske divadlo. Ako pripomína Svoboda, More bol istým spôsobom vo výchove svojich detí predchodcom Komenského (Svoboda 2014, s. 42).

Thomas More podľa princípov, ktoré v Utópii navrhol, ako pripomína Svodoba, sám žil. Jeho ideálom bol skromný mníšsky život. Ako sám More hovorí, v čase svojich štúdii žil mimoriadne skromne, nikdy nepoznal rozmarnosť a jeho život nezávisel na ničom materiálnom. Jeho dlhoročný priateľ Erazmus Rotterdamský ho popisuje ako človeka, ktorý miloval spravodlivosť, pravdu, mier a pospolitosť, jedával obyčajné jedlá a nápoje; mál rád prostotu a jednoduchosť. Erazmus oceňoval taktiež jeho hlbokú a úprimnú zbožnosť. Bol mimoriadne pracovitý a k sebe veľmi prísny. Vstával skoro ráno aby sa mohol venovať čítaniu, štúdiu a modlitbám. Keď v roku 1523 kúpil dom s veľkou knižnicou a záhradou vedúcou až k Temži, hostil na svojom dvore Erazma Rotterdamského aj maliara Hansa Holbeina ml., ktorý nám, slovami Bohumila Svobodu, „zanechal radu znamenitých skíc pána domu a jeho rodiny – bol to názorný príklad vzorného rodinného života. Rysy jeho rodiny, ako ju More utváral, sú tak zrejme predlohou pre rodiny obyvateľov utópie“ (Svoboda 2014, s. 25). Aj Petr Křivský pripomína, že Morov domček pri Temži pripomínal Platónovu Akadémiu (More 1978, s. 124).

V roku 1504 (vo veku 26 rokov) bol More zvolený do parlamentu, kde zastupoval Great Yarmouth, v roku 1510 Londýn, kedy získal povesť čestného štátneho zamestnanca. Už na začiatku kariéry kritizoval Henricha VII. pre rozmarnosť a navrhol obmedziť jeho výdavky na znesiteľnú mieru. More bol úspešný, kráľov návrh na zvýšenie požiadavkov sa nepodarilo presadiť. Mora neminul kráľovský hnev a tak sa musel More istý čas skrývať a cestovať. Henrich VII. zomiera už v roku 1509, a More následne márne vkladá nádej do jeho nástupcu Henricha VIII., svojho budúceho kata. V tomto období vydáva Životopis Pica dela Mirandolu a Históriu Richarda III., dielo, ktoré sa stalo podkladom pre samotného Shakespeara. More bol neskôr menovaný do významných funkcií. Stal sa tajomníkom a osobným poradcom Henricha VIII., vypracovával dokumenty, vítal zahraničných diplomatov. Neskôr pôsobil ako komisár pre vysoké školy v Oxforde a Cambridge. V roku 1516 vydáva Utópiu. Rok predtým bol vyslaný ako člen delegácie na urovnanie obchodných stykov medzi Anglickom a Flámskom. Tu videl More prvýkrát organizáciu spoločnej práce v manufaktúrach, stretával sa s námorníkmi. Odpoveď na otázku, prečo More do utópie neumiestnil spoločenskú výrobu práce v manufaktúrach nachádza Svoboda v Morovej idealizácii Vergíliovského bukolického zlatého veku spätého s návratom do minulosti (Svoboda 2014, s. 103).

Prví čitatelia Utópie boli vraj tak presvedčení o reálnej existencii ostrova, že uvažovali o nutnosti obrátenia obyvateľov na kresťanskú vieru (More-Křivský, 1978, s. 125). V kritickej rovine ovplyvnil Mora jeho priateľ Erazmus Rotterdamský, ktorý spísal Chválu bláznivosti (1511) priamo počas pobytu u Thomasa Mora. V roku 1521 je povýšený do rytierskeho stavu a dostáva titul Sir. V tom čase je jeho vzťah s kráľom nadštandardný a spoločne bojujú proti Lutherovi (More rediguje Apológiu siedmich sviatostí pre Henricha VIII.; tým odmietol niektoré z Lutherových článkov, za čo Henrich získal titul obranca viery, Fidei defensor) (Ackroyd 1999). Luther reagoval na Henricha VIII. nazval prasaťom a klamárom. (Tamtiež) Následne pre Henricha napísal Responsio ad Lutherum (pod pseudonymom Gulielmus Rosseus).

Toho istého roku bol More zvolený za predsedu poslaneckej snemovne a v roku 1525 vicekancelárom v Lancastere s výkonnou a súdnou zodpovednosťou v severnom Anglicku. Po páde Wolseyho sa v roku 1529 podarilo Morovi stať lordom kancelárom; ako prvému človeku občianskeho pôvodu v anglických dejinách. Bolo to predovšetkým za diplomatické zásluhy pri mierových rokovaniach medzi Anglickom, Francúzskom a Španielskom. V tomto období bojuje proti protestantizmu, ktorý vnímal ako prejav kacírstva, hrozbu pre jednotu cirkvi a spúšťač občianskych vojen. Luthera vnímal ako človeka, ktorý chcel zničiť cirkev. Kritizoval protestantské preklady Biblie. Protestantov považoval za kacírov a luteránstvo za protištátnu činnosť. Za tvrdé zásahy proti protestantom bol More kritizovaný, avšak hneď rok po Morovej smrti bolo uskutočnené to, čoho sa sám More obával: v roku 1536 bolo zrušených 376 kláštorov, nemocníc, chudobincov a starobincov a upevnil sa vznikajúci kapitalizmus (Svoboda 2014, s. 97). Morov odpor proti protestantizmu vychádzal aj z jeho pacifizmu, nakoľko bol vo všeobecnosti proti rozvratu a usiloval o harmóniu.

Príčina budúcej Morovej tragédie spočíva v konflikte medzi pápežom Klimentom VII. a kráľom Henrichom VIII., ktorý žiadal o anulovanie manželstva Henricha VIII. s Katarínou Aragonskou. Tým, že sa Henrich rozviedol, jeho katolicizmus stratil cenu. Henrich sa snažil všemocne o odtrhnutie od Ríma, taktiež usiloval o rozdelenie cirkevného majetku, ktorým si chcel získať priazeň mešťanov. A tu vznikajú zárodky anglikánskej cirkvi a absolutizmu Henricha VIII. More, napriek tomu, že ho Henrich poveril úlohou lorda kancelára po Wolseyovi, postavil sa na stranu pápeža. Titul lorda kancelára pre Mora teda bol, ako sám povedal, Damoklov meč nad jeho hlavou (Svoboda 2014, s. 29). More sa dostáva na druhú koľaj, Henrich si necháva radiť Thomasom Cromwellom (ten ako vodca protestantskej strany mu radí stať sa hlavou anglikánskej cirkvi). Henrich si nechal schváliť zákon o zvrchovanosti (Act of Supremacy), čím zo seba urobil hlavu anglikánskej cirkvi. V roku 1530 odmietol More podpísať list vedúcich anglických duchovných a aristokratov s požiadavkou na pápeža Klimenta VII. a tým odmietol zložiť prísahu za uznanie kráľa ako najvyššiu hlavu v cirkvi Anglickej. A tak 16. mája 1532 Thomas More odstupuje z funkcie lorda kancelára. O rok neskôr sa odmietol zúčastniť korunovácie Anny Boleynovej ako kráľovnej Anglicka. Kráľova pomsta bola krutá – skonfiškoval všetok Morov majetok a tak bola jeho rodina v príšernej sociálnej situácii (Svoboda 2014, s. 34). Henrich VIII. popiera svoje anti-lutherovské stanoviská a obviňuje Mora, že ho zaviedol do zbytočných a trápnych sporov.

V roku 1534 bol More povolaný, aby sa dostavil pred komisiu, aby prisahal svoju vernosť v parlamentnom akte o následovníctve (Act of Succession). Tým by uznal legitimitu všetkých potomkov Henricha a Anny Boleynovej. More uznal právo Parlamentu vyhlásiť Boleynovú za legitímnu kráľovnú, ale odmietol duchovnú platnosť kráľovho druhého manželstva (Logan 2011) a taktiež nadradenosť koruny nad pápežom. Tým bol jeho osud spečatený. Bol zatknutý a umiestnený v Toweri. Na sklonku života sa dostáva do situácie, keď je donútený okolnosťami praktizovať monastický vzor života (Svoboda 2014, s. 36). More bol odsúdený na smrť za zradu. Pre mnohých sa preto stal mučeníkom svedomia. V roku 1535, 6. júla bol Thomas More popravený. V posledných momentoch svojho tragického života, prehlásil: „Zomieram ako kráľov verný sluha, ale najskôr ako sluha Boží.“ (“I die the king’s good servant, and God’s first.”). Kat Mora prosil o odpustenie, More veselo povstal, pobozkal ho a odpustil mu.

IDEOVÉ ZDROJE PRE MOROVU UTÓPIU

„Pokým je tu vlastníctvo a kým peniaze budú mierou všetkého, nemyslím si, že národ možno viesť či už spravodlivo alebo šťastne: nie spravodlivo, pretože najlepšie veci dostávajú najhorší ľudia; ani šťastne, pretože všetko sa prerozdeľuje len hŕstke (a dokonca ani tá nie v každom ohľade šťastná), kým zvyšok žije v absolútnej biede. … cesta k verejnému blahu je totiž vyhlásenie majetkovej rovnosti. … nech už ide o akýkoľvek veľký národ, bohatstvo sa vždy delí len medzi pár vyvolených, kým ostatným zostáva bieda. Takže tu budú dve vrstvy ľudí, tí, ktorí si zaslúžia, aby sa ich osud zmenil – to sú tí zbytoční, zlomyseľní a zlí… a potom sú tu tí, ktorí slúžia viac verejnosti než sebe, úprimní a dobrí ľudia.“
— Sir. sv. Thomas More, Utópia, 1516 (Ut. 43-44)

Ak nerátame Platóna a proto-utopickú literatúru, tak možno to bude pre mnohých nepochopiteľné, ale je historickým faktom, že základná filozofická koncepcia myšlienky komunizmu (beztriednej spoločnosti) vznikla v kresťanskom prostredí, resp. u kresťanského autora. Thomas More nadväzuje na základné komunitárne princípy staro-kresťanského učenia (Skutky Apoštolov, sv. Benedikt, sv. Ambróz a sv. Augustín; predovšetkým v diele De civitate Dei (O obci Božej). Podľa Bohumila Svodobu bol kresťansko-humanistický svetonázor Thomasa Mora formovaný predovšetkým sv. Augustínom, v ktorom nachádzal historické analógie (zánik Rímskej ríše) s obdobím, v ktorom žil (Svoboda 2014, s. 137).

Mora ďalej inšpiruje antická literatúra, v ktorej taktiež nachádza ideové zdroje pre zdôvodnenie rovnostárstva  (idea zlatého veku, Lykurgove zákony v Sparte, Platónova Republika). Vplyv antických autorov u Thomasa Mora dokazuje postava Hytholdaya, ktorý po svojej štvrtej ceste daroval obyvateľom Utópie knihy od Platóna, Aristotela, Theofrasta, sv. Augustína, Theodora Gaza, Hesychia, Dioscorida, Plutarcha, Lukiána, Aristofana, Homéra, Euripida, Alda Manutia, Tukydida, Herodiana, Hippokrata a ďalších.  V neposlednom rade autora inšpirovala aj memoárovo-cestopisná literatúra, predovšetkým objav Nového sveta, talianskeho obchodníka Ameriga Vespucciho. Taktiež bol More inšpirovaný autormi svojej doby: kresťanským humanistom Johnom Coletom (nazval ho „director of my life“), Erazmom Rotterdamským a stretával sa tiež s maliarom Hansom Holbeinom ml., ktorý zhotovil niekoľko jeho portrétov. Sumárne by sa teda dalo povedať, že Morov komunizmus je silne ovplyvnený antikou, rano-kresťanským rovnostárstvom, stredovekým spôsobom feudálneho života a dobovou literatúrou renesančných humanistov predovšetkým v otázke prírodnej filozofie a novoplatonizmu.

Význam Thomasa Mora pre dejiny filozofie a boj za sociálne spravodlivú spoločnosť sa odzrkadlili aj v ďalšom vývoji sociálnej, politickej filozofie a dejín utopickej literatúry. Podľa Leva Hanzela a Vojtecha Zamarovského sa dostalo vďaka Morovej knihe slovo utópia do „do slovníka všetkých kultúrnych národov“ (Zamarovský-Hanzel 1961, s. 57). Dokladom tohto tvrdenia je aj postoj Sira Philipa Sidneya, ktorý chválil nový žáner utopickej literatúry vo svojej Obrane poézie a prvý krát definoval utópiu ako filozofický argument (Brostorm, 1996). Vznik utopickej literatúry sa oficiálne datuje od vydania Morovej knihy Utópia (1516), prekračuje ďalšími dielami 16. storočia (Sydney, Günzburg, Montana, Lupton,) a barokovej protireformácie. Dodnes vznikajú utopické romány, filmy a iné druhy umenia, More svojou víziou prispel svojim dielom aj ku vzniku žánru sci-fi.

Ján Halada v predslove k Utópii zaraďuje medzi autorov ovplyvnených utopizmom Campanellu, Bacona, Rousseaua, Diderota, Morellyho, Fichteho, Saint-Simona, Fouriera, Owena, Cabéta či zakladateľov žánru sci-fi. Dodáva: „Utópia sa vysťahovala mimo Zem, keď Cyrano de Bergerac napísal dve utópie – Cestu na mesiac, Cestu do slnečnej ríše (1657). Kircher umiestnil ideálnu spoločnosť do ríše Hádovej – napísal utópiu Podzemný svet (1662). Do tohto výpočtu môžeme zaradiť i Swiftové Guliverove cesty, Veirasové Dejiny Sevarambov. Taktiež fenomén časovej projekcie utópie sa hlási o slovo. V roku 1761 vychádza vo Francúzsku Mercierov Rok 2449, o niečo neskôr vydáva Rétif de Bretonne utópiu Rok 2000 a Cabetov vrstovník Enfantin roku 1829 Vzopomienky priemyselníka z roku 2440. Známy svet je zlý nedokonalý, neznámy a nový sľubuje mnohé, často všetko“ (More 1978, s. 13).

PRVÁ KNIHA O KOMUNIZME?

„Keďže tu panuje dostatok všetkého, neexistuje možnosť
aby si niekto vypýtal niečoho viac, než potrebuje.“— Sir. sv. Thomas More, Utópia, 1516

Lenka Bohunická v predslove prvého slovenského vydania Utópie píše: „Dnešný čitateľ spoznáva niektoré črty zhodné s teoretickou náukou o komunistickej spoločnosti“ (More 2017, s. 122, ďalej iba Ut. číslo strany). Áno je tomu skutočne tak. Thomas More konceptuálne predstavuje koncept beztriednej, rovnostárskej spoločnosti viazanej na sociálnu spravodlivosť, vzájomnú výpomoc, zabezpečenie (materiálnych aj duchovných) potrieb obyvateľov (Ut. 115), radikálnu demokraciu (Ut. 54-55, 109) a komunistické výrobné vzťahy, ktoré sú inštitucionálne zakotvené kolektívnym vlastníctvom a kolektívnou prácou.

Podľa B. Svobodu, More predstavil v Utópii spoločnosť s veľmi voľným federatívnym národným spoločenstvom autonómnych a sebestačných mestských jednotiek, ktorý je založený na bratskom zväzku dobrovoľnej spolupráce (Svoboda 2014, s. 77). Rakúsky katolícky kňaz Jozef Scheiffer napísal: „…majú ústavu demokratickú a zriadenie komunistické… hovorí sa že komunisti zmýšľajú nekresťansky…komunizmus… bol rýdzo kresťanský a zásada o rovnosti a hlavná snaha výchovy socialistického – vštiepiť lásku blížnemu sú kresťanské – viac kresťanské než výsady a chamtivosť aristokracie“  (Scheiffer 1884, s. 50). Spisovateľ Vojtech Zamarovský a marxista Lev Hanzel sa zhodujú, že More vo svojej knihe popísal prvé črty komunistického zriadenia na samom úsvite vzniku kapitalizmu. (Zamarovský 1961, s. 57). Na deskripcii Morovej utópie ako komunizmue sa zhodujú E. L. Surtz, A. Fox, M. Šimečka, K. Kautsky, V. Choc , historik F. C. J. Hearnshaw alebo religionista J. Komorovský (Komorovský, 2007).

Kniha sa skladá z dvoch častí – prvá kniha je (slovami Engelsa) „…otrasným dokumentom o biede ľudových más a vášnivým protestom  proti ich ožobračovaniu a terorizovaniu vykorisťovateľským štátom“ a druhá podáva (slovami známeho spisovateľa Vojtecha Zamarovského): „…prvý sústavne vypracovaný návrh komunistického spoločenského zriadenia založeného na spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov a všeobecnej pracovnej povinnosti, v ktorom sa uplatňuje komunistická zásada rozdeľovania spotrebných statkov podľa potreby“ (Zamarovský 1961, s. 59).

Cestopisná kniha je napísaná vo forme platónskeho vzoru dialógu medzi  Thomasom Morom, Petrom Gillesom a fiktívnou postavou Rafaela Hythlodaya, ktorý v Utópii žil 5 rokov a odišiel len preto, aby o nej rozšíril správy vo svete.[2] Autor strieda vážnosť a ironický prístup inšpirovaný rímskym básnikom Lukiánom.[3] Obsahuje sociálnu kritiku dobovej spoločnosti, ale aj víziu normatívneho ideálu sociálne spravodlivej spoločnosti. Tieto dva atribúty definoval základ utopického literárneho žánru – kritika spoločnosti a ponuka alternatívy.

OPIS OSTROVA UTÓPIA

Utópiu tvorí 54 miest s pridelenými poliami, väčšina obyvateľov pracuje v poľnohospodárstve a remeslách, časť vo verejných funkciách a v oblasti vedy. Rozprávač Morovho príbehu Hythloday predstavuje skutočne detailný popis života obyvateľov, zvykov, rituálov (Ut. 47-49, 64-45), spôsobu života a práce (Ut. 57-60, 81-85), architektúry, (Ut.  51-53) ale aj prírody (Ut. 47-49). Samotný ostrov je vytvorený umelo, Utopos dal vykopať 15 míl dlhý kanál (Ut. 48), ktorý krajinu oddelil od súše. Ostrov je mimoriadne chránený prírodne aj architektonicky (Ut. 47), čo je istým spôsobom symbol ochrany pred skazenosťou vonkajšieho sveta.

Morova hypotetická komunistická spoločnosť predpokladá redistribúciu kolektívneho blahobytu, teda právo na rovný podiel z kolektívneho blahobytu (Ut. 62, 67, 115) s cieľom zabezpečiť hmotné a duchovné potreby občanov (Ut. 115) prostredníctvom sebestačného plánovaného hospodárstva (ba dokonca nadbytky dávajú svojim susedom; Ut. 49). Spoločnosť je ekonomicky a potravinovo sebestačná (Ut. 49), prírodné zdroje sú v kolektívnom vlastníctve štátu. Obyvatelia usilujú o koncept trvalej udržateľnosti a ekologickej rovnováhy (Ut. 53, 81). Ide o národ pacifistov, vojnu vedú iba v prípade obrany seba alebo spojencov (Ut. 94-102). Morov koncept, na rozdiel od Platónovho (aj keď sa ním inšpiruje) nie je aristokratický, ale približuje sa k ideálu beztriednej spoločnosti (Ut. 115) a radikálnej demokracii (nevládnu filozofi, ľud si vládne sám) (Ut. 54-55, 109). Utópia je vizionárska svojím predpokladom naplnenia občianskych a sociálnych práv. Obyvatelia majú garantované právo a povinnosť pracovať  (Ut. 60, 67, 81) v zmysluplnom povolaní v stanovených medziach v rámcoch 6-hodinového pracovného času. Majú právo na odpočinok (Ut. 56-60, 67, 81),  bezplatné stravovanie (Ut. 64),  bývanie (Ut. 52-53, 59-60), ošatenie (Ut. 56, 60, 76),  vzdelávanie (Ut. 57, 81-83),  zdravotníctvo (Ut. 63), dôchodok a pomoc pri onemocnení a bezvládnosti (Ut. 63-65).

Utópia je formálne národný štát s formou monarchistickej vlády, je v ňom ale aplikovaná priama demokracia (Ut. 54-55, 109) s vysokou mierou participácie občanov (odvolateľnosť všetkých úradníkov, duchovenstva aj zvoleného panovníka a rotácia funkcií). Základnou jednotkou spoločnosti je rodina, ktorá sa venuje určitému remeslu.

Ekonomicky je spoločnosť rurálne komunistická (redistribúcia produktov spoločnej práce, rovný podiel z kolektívneho blahobytu pre každého občana) a plánovaná (Ut. 49), zameraná na vnútorný výmenný obchod a iba sekundárne zahraničný. V Morovej spoločnosti nepoznajú peniaze, nepoznajú sociálnu nerovnosť, biedu, vykorisťovanie, ba naopak, usilujú sa o naplnenie dôstojného (Ut. 115), cnostného (Ut. 108, 109), ale aj šťastného (Ut. 72-79, 114) života pre všetkých členov spoločnosti, v ktorej je človek viac, než len majetok.

UTÓPIA A KRESŤANSTVO

Arcibiskup Dominik Duka v predslove ku knihe Thomas More: Svätec utopista píše: „…povedal by som, že sa (čitatelia Morovho odkazu, pozn. aut.) budete skladať z dvoch veľkých skupín: jedna, tá väčšia, budú kresťania, ktorú budú v knihe hľadať zaujímavé svedectvo a svätcovi, a druhí, menší, budú ľudia, hľadajúci, milujúci históriu s cieľom dozvedieť sa viac o mužovi, ktorého meno si v školách spájajú s bájnou Utópiou. Možno to bude pre obe skupiny budiť isté rozpaky – svätec, ku ktorému sa hlásia ako k predchodcovi socialistických myšlienok aj komunisti? Alebo socialista, ktorý zhodou okolností, či vplyvom cirkevnej stratégie dosiahol stupňov oltára a bol prehlásený za svätého? Čitateľ bude musieť opustiť  doterajšie schémy a možno aj predsudky a ponoriť sa do sveta humanizmu, renesancie a začínajúceho kapitalizmu v Anglicku, aby jeho doterajší pohľad bol obohatený práve o znalosti úplne nových rovín osobnosti Tomáša Mora“ (Svoboda 2014, s. 11). A presne tak tomu je. Kým kresťanské dejiny sa snažia bagatelizovať Morov sociálny odkaz, tak podobne marxistická literatúra bagatelizuje Morove kresťanské hodnotové východiská a považuje ich za akúsi slabosť, nevyzretosť či nevedomosť. Jedno bez druhého však nie je možné. Korene Morovho sociálneho myslenia, ako sa dá dočítať aj v samotnej Utópii, sú nielen v sklamaní sa v dobových cirkevných a svetských predstaviteľoch, ale aj v kritike tudorovského Anglicka a prvotnej akumulácie. Morova kritika kapitalizmu je nadčasová a na svoju dobu odvážna. Slovami filozofa Dalimíra Hajka, bola to kritika konkrétna a adresná; bol presvedčený, že korene zla spočívajú v súkromnom vlastníctve; požadoval vo svojom diele „nastolenie trvalého mieru, rovnosť medzi ľuďmi a rozvoj duchovných síl ľudstva“ (Hajko 1988, s. 113-116).

Na druhej strane nemožno odignorovať, že More bol osvietený kresťan, ktorý usiloval o reformu kresťanstva, nie však o jeho rozdelenie (aj preto sa postavil proti Lutherovej reformácii). Uvedomoval si, že sociálna situácia vo vtedajšom Anglicku bola zlá, no zároveň bol presvedčený že reformácia priniesla viac zla než dobra v podobe vzniku kapitalizmu (až neskôr o tomto fenoméne píšu Max Weber a Karl Marx), preto navrhoval reformovať samotný katolicizmus. Morove poňatie kresťanstva bolo založené predovšetkým na návrate k pôvodným rovnostárskym princípom, ktoré sú prítomné v učení Krista a Skutkoch Apoštolov. Thomas More vytvoril most medzi socializmom (komunizmom) a kresťanstvom. Bohumil Svoboda preto v závere jeho diela Thomas More Svätec a utopista konštatuje, že Thomas More je na jednej strane otcom komunizmu a predchodcom socialistických myšlienok a na strane druhej tieto idey stavia na svetonázore katolíckom. K podobným záverom dochádza aj religionista Ján Komorovský (Pozri: Komorovský, 2007).

Morove kresťanstvo je poňaté egalitárne. Prostredníctvom morálnej filozofie predkladá koncept rovnostárskej spoločnosti založenej na kresťanských a humanistických základoch: „Hospodin predvídal mnohé, keď ustanovil, aby všetko bolo spoločné, a mnohé predvídal Kristus, keď sa znovu pokúšal odvrátiť smrteľníkov od súkromného záujmu k spoločnému,“ písal Thomas More (Pozri: Gorfunkel, 1987). J. H. Hexter považuje Thomasa Mora za posledného muža stredoveku a obrancu katolíckej solidarity reprezentovanej v stálej agrárnej ekonomike, a muža, ktorý sa postavil proti vznikajúcemu ranému kapitalizmu. Karl Kautsky, ktorý venoval analýze Morovej Utópie celú knihu zdôrazňuje, že ešte na začiatku šestnásteho storočia stále existoval v Anglicku primitívny agrárny komunizmus. (Kautsky, 1888) Morova Utopia je nostalgiou za týmto obdobím. Utópia je protestom proti „novej ekonomike ohradzovania pozemkov landlordmi, ktorí zničili staré právo a a staré spoločenské vlastníctvo pôdy“ (Chambers, 1992, s. 142-3). Morov humanizmus znamenal cieľ dosiahnutia šťastia celého ľudstva. Aj keď kresťanský humanista Thomas More tvorí v dobovom kontexte renesancie, komunikuje s dobovými renesančnými autormi, je s renesanciou všeobecne spájaný, jeho odkaz je spätý vo väčšej miere so stredovekým náhľadom na svet, ako si to všíma R. W. Chambers (bol katolík, postavil sa proti reformácii, proti vzniku raného kapitalizmu; zastával stredoveký rurálny spôsob života; odmieta individualizmus) (pozri Chambers, 1992).

Ako však zaviesť Morov kresťanský komunizmus do praxe? V súlade s dobovými trendmi More nepredpokladá reformu súdobej spoločnosti, ale naznačuje možnosť osídlenia Nového sveta na základe nových princípov alebo (ne)existenciu ostrova, kde už tieto princípy sú normatívne zakotvené. Jeho koncept si pravdepodobne nenárokuje globálne aplikovanie komunizmu pre prítomnosť. Práve naopak, na konci knihy skepticky dodáva, že ľudstvo na takýto model spoločnosti nie je pripravené. Ako teda uviesť Božiu obec do praxe? Odpovede nachádzame v Morových ideových zdrojoch. Morova projekcia je ideál monastéry: „Kľúčom k Utópii“ teda je v podstate rehoľa sv. Benedikta,“ (Svoboda 2014, s. 165) pripomína Svoboda. Svoboda uvádza ako reprezentantov utópií monastér sv. Pachomia, zakladateľa prvého kresťanského kláštora, sv. Bazila Veľkého a sv. Benedikta. V týchto spoločenstvách, ako pripomína Svoboda, dominuje princíp rovnosti, spoločenstva a komunity (Svoboda 2014, s. 109). Ideál je prítomný v Skutkoch Apoštolov a učení Krista a taktiež v diele, ktoré Mora inšpirovalo, De civitate Dei od Sv. Augustína.

Augustín v ňom kritizoval kráľovstvá bez spravodlivosti ako zlé a skazené (Augustín 1950, De civ. Dei I., IV. 4), kritizoval blahobyt a za ideál štátu považoval spravodlivosť, bez ktorého sú štáty iba veľkými lúpežami. Idea uzatvorenia sa pred skazeným svetom do utópie cnostných pretrváva aj po Morovej smrti. Nadväzuje na ňu Tommaso Campanella v Slnečnom štáte a do praxe ju zavádzajú kolonizátori Južnej Ameriky, predovšetkým jezuitskí mnísi, zakladatelia jezuitských redukcií. Tejto téme aj v komparácii s myšlienkami Thomasa Mora sa venuje Fernando Aínsa v knihe Vzkriesenie utópie (Aínsa, 2007). Idea kresťanskej spolupatričnosti je oživená aj v 19. storočí na Slovensku – práve na tejto pôde vznikajú prvé družstvá a spolky. Dodnes je idea mníšskeho rovnostárstva prítomná v gréckom mníšskom štáte Athos. Iným príkladom uzavretej utópie boli nasledovníci Fouriera, Owena a Cabeta v Amerike, ktorí taktiež zakladali malé sebestačne komunity, Cabétovi nasledovníci (Ikarské hnutie) aplikovali kresťanský socializmus do praxe. Mnohé z týchto pokusov stroskotali, no dodnes sú ako experimenty novej spoločnosti veľkou inšpiráciou. Aj spoločnosť, ktorej sa neskôr stali členmi Marx a Engels, teda Zväz spravodlivých, ktorej lídrom bol Wilhelm Weitling, niesla heslo kresťanského komunizmu: Všetci ľudia budú bratmi. Až po príchode Marx a Engelsa sa spoločnosť transformovala na ateistickú. No a napokon je tu prax Morovej Utópie ako sociálne učenie cirkvi prítomné v pápežských encyklikách a taktiež idea kresťanského socializmu (Lemmenais) a teológie oslobodenia, ktoré sú v súčasnosti dominantnou ideológiou bolivaristických hnutí v Južnej Amerike. Idea spájania kresťanstva a socializmu je taktiež prítomná v súčasnom Rusku. Thomas More položil základný kameň pod ideu kresťanského socializmu.

UTÓPIA A MARX

Pri otázke komparácie Thomasa Mora a marxizmu treba byť veľmi opatrný. Hneď v úvode treba povedať, že More nebol ateista a dielo nevyšlo ako manifest, ale vo svojom čase iba ako dobová kritika. Avšak deskripcia projektu Morovho ideálu nám poskytuje možnosť, komparovať ho s predstavou marxistického komunizmu, ktorá sa rozvíja približne od 19. storočia do druhej polovice 20. storočia v teórii Afanasieva a Fedosejeva (Pozri: Afanasiev, Fedosejev, 1975). Základnými dielami, ktoré túto víziu približujú sú diela Marxa, Engelsa a Lenina Komunistický manifest (1848), Nemecká ideológia (1846), Kritika Gotthajského programu? (1875), Štát a revolúcia (1917) a Vedecký komunizmus (1975), učebnica zostavená Fedosejovom a Afanasievom.

V prvom rade, komunistická maxima „každému podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“ je v Utópii Thomasa Mora splnená (Porovnaj Ut. s. 115: „každý má právo na všetko“ a Marx, 1875). Treba pripomenúť, že v socializme platí maxima „každý podľa svojich možností a každému podľa jeho práce“ (porovnaj Lenin, 1917), avšak tá je viazaná na nedostatok zdrojov. V Morovej Utópii je zabezpečená sebestačnosť a trvalá obnoviteľnosť. Zároveň však platí povinnosť pracovať (6 hodín denne) pre každého obyvateľa s výnimkou chorých a bezvládnych, pre ktorých je zabezpečená bezplatná zdravotná starostlivosť.

Taktiež sa v Morovej Utópii plní antropologický význam práce, práca sa stáva sociálnou potrebou. Ďalším atribútom komunizmu je zrušenie tried, peňazí a štátu – Morova Utópia je beztriedna, peniaze sú zrušené zo zlata sú robené okovy pre väzňov (Ut. 69-71, 76) a štát plní iba úlohu minimálnu, nakoľko komunity fungujú autonómne. More v Utópii predložil aj marxistickú ideu zospoločenštenia ľudí (Marx-Engels, 1846, 1848, 1875), nakoľko sú výrobné prostriedky (poľnohospodárske nástroje) v kolektívnom vlastníctve a nevzniká nadprodukt, nakoľko sú produkty spoločnej práce kolektívne prerozdeľované. Taktiež neexistuje odlúčenie výrobných prostriedkov (Marx-Engels, 1848), nakoľko v Utópii, je aplikovaná komunistická forma výroby a sú zrušené súkromno-vlastnícke vzťahy. Pôda je taktiež v kolektívnom vlastníctve (Ut. s. 48).

Ďalším atribútom komunizmu je vedecké riadenie spoločnosti, a nakoľko je v Utópii, prítomné plánovanie, aj k tomu ideálu sa projekt približuje. Navyše obyvatelia zúrodňujú aj neúrodnú pôdu, odmietajú plytvanie a prebytkom zásobujú susedné kraje (Ut. 47, 62). Ďalšou podmienkou je dostatočné vzdelanie más a voľný prístup ku vzdelaniu (Marx, 1875), čo je taktiež v Utópii prítomné (Ut. 45, 57, 59, 72, 82, 83). Hanzel pripomína: „...v Utópii nemalo byť pritom vzdelanie znakom sociálneho postavenia, ako to bolo vo vtedajšej spoločnosti, ale prostriedkom pre najširší vývin ľudských vedomostí bez rozdielu“ (Hanzel 1961, s. 12). More v Utópii píše: „…robotník sa vo svojom voľnom čase natoľko venuje štúdiu, že môže byť oslobodený od svojho remesla a priradený ku skupine učencov“ (Ut. 59).

Ďalšou podmienkou komunizmu je internacionalizmus. Ten je problematický, nakoľko Morov komunizmus je lokálny, národný, predstavuje federáciu malých komunít, ktoré si vzájomne a dobrovoľne pomáhajú (Ut. 67). Avšak aj tieto malé komunity manifestujú určitú solidaritu s ostatným svetom v tom, že chudobným krajinám posielajú prebytočné produkty za miernu cenu a taktiež pomáhajú vojensky (Ut. 95) a pomáhajú vysielaním osvietených úradníkov (Ut. 91). Poskytujú taktiež azyl nútených prác pre väzňov inde odsúdených na smrť, ale iba so spriatelenými krajinami. (Ut. 85) Princíp spájania sa v Únie ale odmietajú pretože „dobrota a dobrá povaha spája ľudia lepšie a pevnejšie, než akékoľvek zmluvy“ (Ut. 91, 92). Čo sa týka zrušenia protikladu duševnej a fyzickej práce (Marx-Engels, 1848), tak v Utópii sa každý venuje vo voľnom čase duchovnému rozvoju (Ut. s 59) Utópia sa tak približuje k Marxovmu ideálu univerzálneho človeka, ktorý môže byť naraz kritikom aj rybárom.V otázke zrušenia protikladu mesta a dediny (Marx-Engels, 1848) existuje jeden citát: „…každý rok sa 20 ľudí z rodiny vracia po 2 rokoch na dedine do mesta a na ich miesto pošlú ďalších 20 ľudí z mesta, ktorí sa naučia práci na poli„, (Ut. 49) ako však pripomína Hanzel: „…za vtedajšieho vývinového stavu výrobných síl, techniky a dopravy, nemohol More nájsť vedecky správne riešenie. Nevidel ešte reálne možnosti pre vyrovnanie úrovne mesta a dediny. Život na dedine považoval preto za doživotnú formu… navrhoval, aby občania bez rozdielu strávili aspoň 2 roky v poľnohospodárstve“ (Hanzel, 1961, s. 13).

V otázke náboženskej slobody More zastáva pluralitu náboženstiev a toleranciu ateistov (panteistov) (Ut. 103-105), avšak ako normatívny ideál predkladá kresťanstvo. V otázke ateizmu sa však More s marxistickým komunizmom maximálne rozchádza. Z vyššie uvedených detailov je teda zrejmé, že Thomas Mora popísal komunistickú spoločnosť z hľadiska sociálneho, kultúrneho, filozofického, vojenského, politického a ekonomického. Ako pripomína Karl Kautsky: „Thomas More je jedným z mála, ktorí boli schopní odvážneho intelektuálneho skoku; v dobe, keď bol kapitalistický spôsob výroby v plienkach, zvládol svoje dôležité vlastnosti tak dôkladne, že alternatívny spôsob výroby, ktorý vypracoval a kontrastoval s ním ako nápravou jeho zla, obsahoval niekoľko najdôležitejších zložiek moderného socializmu“ (Kautsky, 1888).

UTÓPIA A SOCIÁLNE PRÁVA

Valné zhromaždenie OSN prijalo dňa 10.12.1948 Všeobecnú deklaráciu ľudských práv ako rezolúciu 217 A (III). V Morovej Utópii sa takmer všetky tieto práva prirodzene dodržujú aj napriek tomu, že má ostrov minimum zákonov a nepozná právnikov (Porovnaj: Lohmann-Pollman, 2017). Treba pripomenúť, že mnohé z týchto práv by mala garantovať aj Ústava SR, Európska sociálna charta, a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach OSN. Uveďme si konkrétne príklady, v zátvorke sú pasáže, kde sú uvedené princípy aplikované v Morove Utópii:

„Každý človek ako člen spoločnosti má právo na sociálne zabezpečenie (Ut. 48-50, 57-58, 60-65, 83, 115) a nárok na to, aby mu boli národným úsilím a medzinárodnou súčinnosťou v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zabezpečené hospodárske, sociálne a kultúrne práva, nevyhnutné na jeho dôstojnosť (Ut. 48-50, 115) a na slobodný rozvoj jeho osobnosti. (Ut. 45, 57, 59, 72, 82, 83) … Každý má právo na prácu, (Ut. 60, 67, 81) na slobodnú voľbu povolania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky (Ut. 57-58) a na ochranu proti nezamestnanosti. (nezamestnanosť neexistuje) Každý má, bez akejkoľvek diskriminácie, nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. (Ut. 57-58) … Každý má právo na životnú úroveň primeranú zdraviu a blahobytu jeho i jeho rodiny, (Ut. 115) rátajúc do toho potravu, (Ut. 57-58) šatstvo, (Ut. 60) bývanie, (Ut. 53) lekársku opateru (Ut. 62) a nevyhnutné sociálne služby,  právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, (Ut. 62) pri pracovnej neschopnosti, pri ovdovení, v starobe (Ut. 62) alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré vznikli okolnosťami nezávislými od jeho vôle.“ (VDĽP, čl. 22, 23 a 25)

ZÁVER

„Politika sa nedá prinavrátiť k dobrým mravom,
kým existuje súkromné vlastníctvo…
pokým je tu súkromné vlastníctvo,
každý hrabe len pre seba.“ (Ut. 43-44)

Napriek tomu, že vyššie uvedené sociálne práva, ktoré nachádzame v koncepte Thomasa Mora, rovnako ako v deklaráciách, ústavách a zákonoch, ich právna vymožiteľnosť je v súčasnej spoločnosti ovládanej súkromno-vlastníckymi záujmami ľahko spochybniteľná pri komparácia so sociálnou realitou, ktorú žijeme. Sociálnou realitou, v ktorej 1% vlastní viac, než 99% obyvateľov planéty, a na ich úkor. Až tak veľa sa teda od čias Thomasa Mora nezmenilo. Súčasná spoločnosť sa nazýva vyvrcholením dejín (Fukuyama), no napriek tomu sú mnohí nútení pojedať odpadky, nemajú prácu a nemajú naplnené ani elementárne potreby. V najväčších mestách je štatisticky najviac bezdomovcov. To je 21. storočie a hypermoderná doba. Prečo tomu tak je? Na záver stále aktuálne proroctvo (v originálnom preklade z roku 1911):

„A tak když v duchu přehlížím a převracím všechny ty státy, které dnes všude po světě vzkvétají, nepřipadá mi to – bůh mi buď milostiv – jako nic jiného než jako spiknutí boháčů; jednajících o vlastních vyhodách pod záminkou a jménem státu. … A tak nejhorší lidé se svou nenasytnou žádostivostí rozdělili jenom mezi sebe vše to, co by bylo dobře postačilo pro všechny“ (More 1911, s. 44).

Prešlo vyše 500 rokov a stále sa nič nezmenilo… Odkaz Thomasa Mora je pre dejiny filozofie, politických teórii, ale aj sociológie a kulturológie stále aktuálny a inšpiratívny. Po Thomasovi Morovi sú dodnes pomenované inštitúcie, kostoly, vzniklo Centrum pre štúdia Thomasa Mora v Dallase, Spoločnosť Thomasa Mora, Právne centrum Thomasa Mora, aj vedecký časopis Moreana. More je pre svoju odvahu a myšlienkový odkaz dodnes uctievaný katolíkmi (ako svätec, mučeník, patrón štátnikov a právnikov), komunistami (odvolávali sa na neho Marx, Engels, Kautsky aj Lenin; v Sovietskom zväze bol poctený pomníkov v Kremli, na ktorom je uvedený ako jeden z najväčších mysliteľov ľudstva, ktorý podporoval oslobodenie človeka od útlaku), ba dokonca i Anglikánskou cirkvou (martýr reformácie), ktorej vznik bol sprevádzaný Morovou popravou. Thomas More teda stále inšpiruje a nezostáva v zabudnutí. Morove osud je zaujímavou témou aj pre umenie: mapuje ho seriál Tudorovci či film A Man for All Seasons. Jeho tragická smrť sa stala vstupnou bránou k nesmrteľnosti.

PhDr. Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje utopizmu

Použitá a odporúčaná literatúra
AÍNSA, F.: Vzkříšení utopie, Praha: Host, 2007
AUGUSTÍN: O Boží obci. Praha: Vyšehrad, 1950
ACKROYD, P.: The Life of Thomas More. New York: Anchor Books, 1999
BROSTROM, A. J.: (Utopian Literature of the Renaissance – Introduction) Literary Criticism (1400-1800). Gale Cengage. 1996. eNotes.com. Dostupné online: http://www.enotes.com/topics/utopian-literature-renaissance#critical-essays-introduction
CHAMBERS, R. W.: “Utopia and the Problems of 1516,” In: ADAMS, R. M.. (ed.); MORE, T.: Utopia. Second edition New York: W.W. Norton & Company, 1992
DICKSON, A.: „Shakespeare’s life“. British Library, 2016
ENGELS, F.: Vývoj socialismu od utopie k vědě. 1. vyd. Praha: Svoboda, 1972
ENGELS, F.: Preparatory Writings for Anti-Dühring. In: Marx Engels On Literature and Art. In: Marxist.org. 1877
Source: Marx Engels On Literature and Art, Moscow 1976;
ENGELS, F.: O bytové otázce. Praha: Knihovna levé fronty, 1932
FEDOSEJEV, P. N., AFANASIEV, V. G. (ed.).: Vedecký komunizmus. Bratislava: Pravda. 1975
GORFUNKEL, A. CH.: Renesanční filozofie. Praha: Svoboda, 1987
HANZEL, L.: Utopisti – predchodcovia vedeckého socializmu. In: ZAMAROVSKÝ, V.: Utopisti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961
HAUSER, M.: Proč potřebujeme utopii. In Deník Referendum, 2011. Dostupné online: http://denikreferendum.cz/clanek/11024-proc-potrebujeme-utopii (Cit. dňa 5. 10. 2017)
HAJKO, D.: Tvorcovia veľkých myšlienok. Bratislava: Smena, 1988. s. 113, 116
JOKINEN, A.: „The Life of Sir Thomas More.“ Luminarium
KAUTSKY, K.: Thomas More and his Utopia. England: AC Black. 1927 (Transcribed CRAWFORD, T. 2002). 1888. Dostupné online: E-BOOK KAUTSKY: T. MORE A UTOPIA
KOMOROVSKÝ, J.: Boží štát v pralesoch a savanách Praguaja. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2007
LOGAN, G. M.: The Cambridge Companion to Thomas More. Cambridge University Press, 2011, s. 122
LOHMANN, G., POLLMAN, A.: Ľudské práva.Bratislava: Kaligram, 2017
LENIN, V.I. Stát a revoluce. In: Marxist.org, 1917
LENIN, V.I. Spisy 30. Bratislava, 1954
LENIN, V.I. Spisy 26. Bratislava, 1955
LONG, W., B. The Occasion of the Book of Sir Thomas More. Howard-Hill, T.H. editor. Shakespeare and Sir Thomas More; essays on the play and its Shakespearean Interest. Cambridge University Press, 1989
MARX, K., ENGELS, F.: Spisy 3, Praha, 1958
MARX, K., ENGELS, F.: Spisy 19, Praha, 1966a
MARX, K., ENGELS, F.: Spisy 20, Praha, 1966b
MARX, K., ENGELS, F.: Vybrané spisy sv. 1. Bratislava: Pravda. Bratislava, 1977
MARX, K.: Poznámky k programu německé dělnické strany. In: Kritika gothajského programu. In: Marxist.org, 1875
MARX, K.: Manifest Komunistickej Strany. In: Marxist.org, 1948
MARX, K., ENGELS, F.: Nemecká ideológia. In: Marxist.org, 1846
MORE, T., BOHUNICKÁ, L. (predslov), STANKOVÁ, M. (preklad).: Utópia. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017
MORE, T., RYBA, B. (preklad), HALADA, J. (predslov), KŘIVSKÝ, P. (doslov): Utopie. 2. vyd. Praha: Mladá fronta. 1978
MORE, T., RYBA, B. (preklad): Utopia. 1. vyd. Praha: Orbis, 1950
MORE, T., FOUSTKA, J. (preklad): Utopie. Praha: J. Otto. 1911
MORE, T.: E-BOOK UTÓPIA PROJEKT GUTENBERG
MORE, T.: E-BOOK UTÓPIA NA MARXIST. ORG
PERNÝ, L.: Sociálny odkaz Kristovho učenia a biblické citáty vo vybraných sociálnych utópiách. In: BIBLIA A WSPÓŁCZESNOŚĆ” – TEOLOGICZNE, KANONICZNE, SOCJALNE I SPOŁECZNE PRZESŁANIE BIBLII DLA WSPÓŁCZESNOŚCI – III. rocznik, 2018
SVOBODA, B.: Thomas More, světec a utopista. Praha: Triton, 2014
SCHEIFFER, J.: Duchovenstvo a sociální otázka. Brno: Benediktínska kníhtiskárna, 1884, s. 50
ŠIMEČKA, M.: Sociálne utópie a utopisti, Bratislava: Vydavateľstvo Osveta n.p., 1963
ŠIMEČKA, M.: Kríza utopizmu. Bratislava: Obzor, vydavateľstvo kníh a časopisov n.p., 1967
WEGEMER, G. B.: Thomas More: A Portrait of Courage. Scepter Publishing, 1995
ŽIŽEK, S.: Slavoj Žižek on utopia as enacting the impossible. In: Youtube, 2015. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=CjfEMJlgABo&ab_channel=Micha%C3%ABlSamyn
ZAMAROVSKÝ, V.: Utopisti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961