Blog Lukáša Perného

Predstavte si mesto, kde sa pracuje iba 4 hodiny. Práca je tu právom, i povinnosťou. Každý pracuje v zmysluplnom povolaní a pre každého je práca potrebou. Všetci majú naplnené svoje elementárne potreby, nikto nehladuje, každý má strechu nad hlavou a každý je vzdelaný. Úradníci zabezpečujú, aby nikto nehladoval a každý mal dostatok. Neexistuje tu závisť, lakomstvo, ctižiadostivosť, vykorisťovanie, pretože nikto nič nevlastní a všetci majú dostatok. Domy, spálne, lôžka, dielne, kuchyne, skladiská, zbrojnice, jedálne, práčovne a všetko ostatné potrebné majú spoločné. 

TAKÝ JE CIVITAS SOLIS…

„Spoločenstvo rovnosti činí všetkých bohatých, i chudobných: bohatých – pretože majú všetko, chudobných – pretože nemajú žiadne vlastníctvo, a tak neslúžia veciam, ale veci slúžia im. … Učia sa, že v prvej rade sa treba starať o život celku, a až potom o život jednotlivcov. … Užívanie všetkého, čo na tomto svete existuje, by malo byť pre všetkých spoločné.“
Tommaso Campanella, Slnečný štát, s. 26-27, 37, 68

Vládnu tu najmúdrejší – volení kňazi a filozofi. Mesto je vďaka plánovanému riadeniu spoločnosti a spoločenskou organizáciou práce osvietenými ľuďmi sebestačné a dokáže zabezpečiť pre každého občana elementárne potreby. Vo voľnom čase sa obyvatelia mesta venujú duchovnému a telesnému rozvoju. V spoločnosti je všeobecná branná povinnosť a hoc sú mierumilovní, poznajú dokonalé vojenské stratégie, aby sa mesto v prípadne napadnutia vedelo ubrániť. Cvičia a pracujú muži, i ženy. Bojujú iba ak sú napadnutí oni alebo sú napadnutí ich spojenci. Využívajú technológie v prospech celej spoločnosti, aby si uľahčili prácu. Od útleho detstva sú vzdelávaní k osvietenému a skromnému spôsobu života. Na druhej strane sú všetky tieto aktivity podriadené kolektívu a reglementácii: súkromný život tu je minimálny a neexistuje tu ani manželstvo. Vzťah medzi mužom a ženou je podmienený predovšetkým plodeniu potomstva, lásku si prejavujú priateľstvom, nie vášňami. Sexuálna vášeň je chápaná iba ako biologická potreba telesnej rozkoše. Oddelenie sexuality od priateľstva a citov je typicky antickým prvkom, ktorý nachádzame už u Platóna.

Náruživí občania sú v styku iba s neplodnými ženami, pretože plodenie detí je oddeľované od telesnej rozkoše. Aj výber partnerov pre ideálne potomstvo je v spoločnosti eugenicky plánovaný astrológmi a lekármi, a to iba za účelom stvorenia dokonalého, krásneho a silného potomka. Obyvatelia žijú tak zdravo, že sa bežne dožívajú 100 až 200 rokov a všetci sú vďaka prísnemu životnému štýlu obdarení prírodzenou krásou a zdravím. Neexistuje tu lenivosť, ani drina.

Taký je Civitas Solis (Slnečný štát alebo Slnečné mesto), dielo talianskeho astrológa, teológa, mnícha a filozofa Tommasa Campanellu (1568 – 1639) zo začiatku 17. storočia. V mnohom pokrokové (sociálne práva), ale zároveň v mnohom pre dnešného človeka nepochopiteľné (hrubé rovnostárstvo). Napriek tomu patrí utopicko-cestopisný román Civitas solis nielen ku klenotom svetovej literatúry, politickej a sociálnej filozofie, ale predovšetkým k dielam, ktoré by nemali chýbať v knižnici vzdelaného človeka.

SOFOKRACIA? TEOKRACIA?

V utopickom Slnečnom štáte vládne sofokracia – triumvirát filozofov: Moc, Múdrosť a Láska. Na čele Slnečného štátu je Metafyzik, Slnko, najvyšší vládca, ktorý je volený úradníkmi, pozná dejiny všetkých národov, náboženské obrady, zákony, všetky republiky a monarchie, pôvodcov zákonov, vied, remesiel, musí poznať poznatky z fyziky, matematiky, astrológiu, metafyziku, teológiu, pôvod umení a vied, musí vedieť porovnávať podobnosti a rozdiely vecí: nutnosť, osud, harmónia, moc, múdrosť, láska, druhy bytostí. Slnko má najširší záber vedomostí, je najschopnejší, najmorálnejší, najcnostnejší, spravodlivý a najrozumnejší zo všetkých obyvateľov štátu. Úrad zastáva dovtedy, kým sa nenájde niekto múdrejší. V spoločnosti sa venujú poľnohospodárstvu a chovu zvierat, remeslá, vojenstvu a kňazstvu.  Slnečný štát ako literárne dielo, po formálnej stránke kopíruje žáner, ktorý Thomas More založil: je písané ako cestopis, dialogickou formou, s cieľom kritiky súdobej spoločnosti a východiska v deskripcii vzdialenej, ideálnej rovnostárskej spoločnosti z pozície rozprávača (moreplavca z Janova). Nachádzame v ňom normatívny ideál, ale aj kritiku nastávajúcich spoločenských pomerov.

Do detailov naplánovaná spoločnosť je inšpiratívna aj z hľadiska architektonického. Inšpiráciu kruhových miest, tak ako ich detailne popisuje Campanella, môžeme vidieť aj na konkrétnych architektonických príkladoch: renesančné talianske mesto Palmanova architekta Giulia Savorgnana vybudovaného Benátskou republikou, židovské komunity kibuci, súčasný projekt vedecko-technického mesta Venus architekra Jacquesa Fresca či modernistický projekt vysokoškolského areálu SPU v Nitre podľa architekta Vladimíra Dědečka (zameranie na utópie ako urbanistické projekty sprostredkoval Jiří Hrůza v knihe Města utopistů). Kučera pripomína, že Campanella vo svojich kruhových mestách zrkadlil geocentrické a heliocentrické postoje. Mesto je vybudované podľa vedeckých poznatkov, kruh je rozdelený do siedmich obežníc, čo podľa Kučeru kopíruje Kopernikov heliocentrizmus (s. 84). Túto tézu podkladá citátom o vážnosti Slnka, ktoré stotožňujú s Bohom. Campenella sa inšpiroval Ptolemaiom, pytagorejcami, ale aj Kopernikom, Galileom a taktiež renesančným filozofom Bernardinom Telesiom. Spätosť architektúry s kozmogóniou, astrológiou, alchýmiou, kabalistikou v kombinácii s ódou na rané kresťanstvo a neskoro-renesančné vedecké astronomické objavy Galilea (Hviezdy spravodaj) a prírodnú filozofiu, tvoria unikátnu zmes vplyvov. A práve tieto prvky dávajú dielu Slnečný štát aj z estetického hľadiska vysokú umeleckú hodnotu. V Slnečnom štáte všetko so všetkým súvisí – od plodenia detí cez zdravé stravovanie, vzdelávanie až po metafyziku. Autor tak vytvoril samostatný autonómny svet, mikrokozmos, ktorý funguje podľa vlastných princípov, nezávislých od vonkajšieho sveta.

CHARAKTERISTIKA SOCIÁLNYCH VÝDOBYTKOV

Ak oddelíme literárnu fantáziu o astrologických predpovediach, kolektívnom riadení životov či prísne stanovených pravidiel stravovania, v Campanellovom diele môžeme nájsť niekoľko myšlienok, ktoré sú aj v socialno-filozofickom a politologickom diskurze pre 21. storočie relevantné:

– stabilný, 4-hodinový pracovný čas s právom a povinnosťou práce
– kreatívna a zmysluplná práca ako potreba
– spoločenská organizácia práce
– vláda demokraticky zvolených odborníkov, sofokracia
– redistribúcia
– naplnenie materiálnych a duchovných potrieb
– škola hrou a všeobecná vzdelanosť
– branná povinnosť
– využitie technológií v prospech človeka
– zdravý životný štýl
– ekonomická a potravinová sebestačnosť  komunít
– urbanistická inšpirácia pre stavbu kruhových miest

Campanella je pokrokovým v stanovení štvorhodinového pracovného času (napríklad Thomas More v Utópii píše o šesťhodinovom). Ešte na konci 19. storočia bolo iba snom uzákoniť osem-hodinový pracovný čas, ktorý sa stal realitou až po Prvej svetovej vojne a vďaka vplyvu Októbrovej revolúcie (RSFSR bola prvou krajinou, kde bol osem-hodinový pracovný čas uzákonený). Ako pripomína poľský odborník na utópie, Jerzy Szackij: „Výmysly jedného storočia sa stávajú skutočnosťou druhého. Triezve reformátorské projekty prenesené do inej zeme sa môžu javiť ako úplné šialenstvo. Myšlienky o ponorke, lietadle a kozmických letoch boli utópiami iba v určitých etapách technického pokroku. Ešte Napoleón neveril v parný stroj a keď v Anglicku už začali jazdiť vlaky, v niektorých krajinách sa vážne zaoberali otázkou, či ľudský organizmus znesie ich rýchlosť.“ (Szackij 1971, s. 14). Utopisti dokonale predpovedali technický pokrok, ale čo ten sociálny? V 21. storočí už existujú prostriedky, aj technológie na skracovanie pracovného času. Štvrtá priemyselná revolúcia, robotizácia a automatizácia… Podľa Campanellu to bolo možné už v 17. storočí, ak by pracovali všetci v mene spoločného blahobytu (teda vrátane majetnej vrstvy): „ …každý pracuje najviac 4 hodiny denne; ostatný čas trávia v príjemnom štúdiu, rozhovoroch, čítaní, rozprávaní, písaní, prechádzkam, rozvíjaní duševných a telesných vlôh a všetko to sa koná radostne“ (lnečný štát, s. 26-27).

SOCIÁLNA KRITIKA

Medzi utopistami Thomasom Morom a Tommasom Campanellom je takmer storočie. Na rozdiel od zakladateľa žánru Thomasa Mora, ktorý preferoval vo svojej ideálnej spoločnosti racionálny hedonizmus, Campanellov model utópie predpokladá asketický (stoický) a strohý spôsob života s prísnou, sparťanskou vojenskou disciplínou. Oboch autorov spája nastolenie normatívneho ideálu rovnostárskej a sociálne spravodlivej spoločnosti, ako aj kritika nastávajúcej spoločnosti, viď ukážka: „…v Neapoli je 70 tisíc obyvateľov a z nich pracuje sotva 10 či 15 tisíc, ktorí sa na smrť moria každodennou nepretržitou prácou, ktorá presahuje ich sily. Ostatní žijú v nečinnosti, trpia nudou, lakomstvom, telesnými neduhmi, roztopašnosťou, úžerníctvom, a hubia telesne i duševne väčšinu obyvateľstva, pretože ho udržujú v trvalom otroctve, biede a podlízavosti a tak robia z ľudu spoluvinníka svojich nerestí na škodu spoločenským záväzkom a povinnostiam“ (Slnečný štát, s. 26-27).

Z hľadiska sociálnej a politickej filozofie je mimoriadne dôležitá kritika trhovej spoločnosti založenej na súkromno-vlastníckych vzťahoch a taktiež kritika cirkvi z pozície sociálnej: „Každý miluje iba peniaze a to je zdroj podvodov. Ľudia podchvíľou predávajú svoju vieru, lebo vedia, že peniaze sa tešia úcte a vládnu nad všetkým. Podrobili zisku vedu i náboženské kázne, zanedbali poľnohospodárstvo aj remeslá a stali sa otrokmi peňazí a boháčov“ (cit. podľa Gorfunkel, 1987).

Campanella nezostal len pri teórii, zapojil sa do proti-španielskeho povstania v Kalábrii s cieľom nastoliť rovnostársku republiku na základe proroctva Joachima z Fiore, za čo bol neskôr väznený… Sklamaný z toho, že ľud nepodporil buričov, uchýlil sa k vízii kresťanskej monarchie.

Kým Utópia vznikla v období začínajúcej renesancie [1], Slnečný štát ako druhá najznámejšia novoveká utópia, vychádza až na začiatku 17. storočia, teda v období neskorej renesancie a začínajúceho baroka. V období hospodárskeho úpadku vtedajšieho Talianska, blížiacich sa občianskych a náboženských vojen a očakávania konca sveta. Toto obdobie prekvitajúcej astrológie si bežný čitateľ môže evokovať s filmovým seriálom Lekár umierajúceho času alebo známou rozprávkou Cisárov pekár, pekárov cisár. Obdobie historických postáv ako Rudolf II., Ján Jesénius, Mikuláš Drábik, Ján Amos Komenský, J. V. Andreae, J. Kepler, Giordano Bruno, Galileo Galilei, Francis Bacon… Campanella ovplyvnil aj Jána Amosa Komenského, čo podrobne analyzoval vo svojich štúdiách slovenský pedagóg Ján Radomil Kvačala. Nemecký filozof, básnik a protestantský teológ Johann Valentin Andreae bol inšpirovaný Campanellom až natoľko, že sám vybudoval spoločnosť Civitas solis, ktorú ukončila až 30 ročná vojna. Andreae, autor diela Christianopolis, bol podobne ako Campanella fascinovaný kabalistikou a je spajaný s hnutím rosenkruciánov. Rudolf Kučera v doslove k českému vydaniu (v súvislosti s Campanellovou vierou v astrologické predpovede, znamenia a proroctvá) pripomína, že sa Campanella v dobe prípravy svojho prvého spisu stretol s istým človekom, ktorý ho priviedol do kláštora a niekoľko dní sa s ním rozprával. Toto stretnutie malo na neho silný vplyv a odhaľuje jednu z podstatných čŕt jeho povahy: mesianizmus. Ten mu pomáhal prežiť v ťažkých situáciách, keď sa dostal do sporu s cirkvou a následne do väzenia. Veril vo víziu novej kresťanskej monarchie založenej na rano-kresťanských základoch, egalitarizme a novej harmónii ľudstva.

KONTEXTY

Campanella patrí spolu s Thomasom Morom k jednému z prvých filozofov kresťanského humanizmu [2] a zároveň jeden z prvých, ktorí vytvorili ucelenú teologickú obhajobu kolektívneho vlastníctva podloženú Bibliou a citátmi rano-kresťanských filozofov. More, Campanella a aj tretí známy novoveký utopista, Francis Bacon, obhajujú svoj ideál prostredníctvom kombinácie antickej, rano-kresťanskej a renesančnej prírodnej filozofie a cestovateľských objavov. Je zaujímavé, že všetci traja filozofi, ktorí ovplyvnili ďalší vývoj dejín utópii vychádzali z podobného ideového základu. Campanella sa vo svojom diele (a to predovšetkým v kontexte obhajoby kresťanskej rovnosti) odvoláva predovšetkým na rano-kresťanských filozofov sv. Klementa Rímskeho, Tertuliána, a napokon Aurelia Augustina a Tomáša Akvinského. Z antickej filozofie nadväzuje na Platóna, pytagorejcov a horlivo bojuje proti Aristotelovi.

Campanella strávil vo väzení takmer tri desaťročia, bol drsným spôsobom mučený, ale aj napriek tomu v ňom napísal väčšinu svojich kníh: Španielska monarchia (1600), Politické aforizmy (1601), Atheizmus triumphatus (1607 ), Quod reminiscetur (1606?), Metaphysica (1609-1623), Theologia (1613-1624) a napokon diela: Slnečný štát a Apológia pre Galilea. Z väzenia ho prepustili až v roku 1626 a to vďaka pápežovi Urbanovi VIII. (ten požiadal o prešetrenie jeho prípadu). Posledné dni svojho života strávil vo Francúzsku, kde bol krytý kardinálom Richelieu. Campanellov život pripomína osud slávneho filozofa Antonia Gramsciho, rovnako Taliana, ktorý sa podobne ako on (o niekoľko storočí, za vlády Mussolinihoi) dostal pre svoje presvedčenie do väzenia, kde stvoril väčšinu svojho diela.

KRITICKÝ PRÍSTUP

Tak ako ku každej osobnosti, tak i ku Campanellovi treba pristupovať kriticky a oddeliť aktuálne myšlienky od prekonaných. Celý rad Campanellových sociálnych výdobytkov od garancie pracovného času až po kreatívne a voľne prístupné vzdelávanie sú dodnes aktuálne, na druhej strane hrubé, absolútne rovnostárstvo a reglementácia života je v diele vyčnievajúcou slabinou. Friedrich Engels v tejto súvislosti píše o Campanellovom projekte ako zhruba spracovanom surovom komunizme, Milan Šimečka ako primitívnom komunizme vo výrobe a spotrebe spojenom s formálnou demokraciou a aristokraciou filozofov a kňazov a religionista Ján Komorovský o platónskej utópii skombinovanej s antickou legendou o zlatom veku a komunizmom prvých kresťanských obcí.

Napriek všetkému uvedenému patrí Campanellovo dielo Civitas solis z hľadiska sociálno-filozofického, ale aj z hľadiska umelecko-estetického ku klenotom svetovej literatúry. Na obranu Campanellu a ostatných utopistov píše Jerzy Szacki, poľský odborník na utópie: „Chyba snáď všetkých kritikov utopizmu spočíva práve v tom, že vyhľadávali absurdné detaily a na ich základe vyvodzovali že „sa to nemôže ujať.“ V utópiach je napríklad možné nájsť celkové návrhy, ako by mal vypadať iný spoločenský poriadok, pričom hodnota týchto návrhov nezavísí iba na hodnotách konkrétnych riešení“ (Szacki, 1971 s. 97). Aj preto treba Campanellov odkaz hodnotiť s nadhľadom, dobovým a autorským kontextom. Až potom dokážeme z utopických diel vyextrahovať to, čo je i pre dnešok stále aktuálne – sociálnu emancipáciu človeka.

PhDr. Lukáš Perný

Literatúra
CAMPANELLA, T.: Slunečný stát. Praha: Mladá fronta, 1979
CAMPANELLA, T.: The City of the Sun. Project Gutenberg
GORFUNKEL, A. CH.: Renesanční filozofie. Praha: Svoboda, 1987
HAJKO, D.: Tommaso Campanella. In: Tvorcovia veľkých myšlienok. Bratislava: Smena, 1988
HAJKO, D.: Ján Radomil Kvačala a Campanella. In: Ján Kvačala – otec moderenej komeniológie. Zborník z medzinárodného sympózia. Bratislava: Univerzita Komenského, 2005
KOMOROVSKÝ, J.: Boží štát v pralesoch a savanách Praguaja. Nitra: Spoloč. Božieho slova, 2007
HRŮZA, J. Města utopistu. Praha: Československý spisovateľ, 1967
MARX, K., ENGELS, F.: Spisy XVI., č. 2. (ruské vydanie)
SZACKI, J.: Utopie. Praha: Mladá fronta, 1971
ŠIMEČKA, M.: Sociálne utópie a utopisti.Bratislava: Vydavateľstvo Osveta n.p., 1963
ZAMAROVSKÝ, V.: Utopisti. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1961
ZIGO, M., BALÁŽOVÁ, M.: Príbehy veľkých myšlienok a tých, čo ich tvorili: Tommaso Campanella. Bratislava: RTVS. 2006 (stiahnuť audio súbor)

Zdroje a poznámky

[1] Max Horkheimer pripomína, že to bola práve renesancia, ktorá nastolila novú situáciu vo vzťahu k majetku, ktorý mal počas stredoveku iný význam (v stredoveku vystupoval ako nahromadenie nákladu k bezprostrednému pôžitku, neuzatváral bezpodmienečne moc medzi ľuďmi). Majetok sa stal v renesancii pre utopistov podľa Horkheimera symbolom diabla, nakoľko s novým spôsobom hospodárstva vznikla prvá fáza proletariátu: „…utopisti si všímajú ako sa zisk stáva hybnou silou dejín. Osud orabovaných roľníkov v Anglicku bol hrozný.  Desaťtisíce ľudí boli vládou zabití alebo donútení k práci v hrozných podmienkach. Práve tu vzniká prvá fáza proletariátu – zbavení poddanstva, zároveň obratí o všetky prostriedky, odsúdení k živoreniu. … .národná konkurencia medzi Talianskymi mestami viedla ku krvavým následkom… utopisti pochopili, že príčina vojen bola taká istá ako príčina vyhnania nájomcov anglickými statkármi: Zisk. Nie je náhoda, že obaja veľkí utopisti More a Campanella boli katolíci. Henrich VIII. nechal svojho kancelára popraviť, lebo sa pevne držal katolicizmu a kresťanská vrchnosť kráľa nechcela uznať… Campanella napísal v španielskom väzení očarujúce spisy…  (voľný preklad Horkheimerovho článku o utopistoch).

[2] V línii kresťanského utopizmu pokračovali Johann Valentin Andreae, Étienne Cabet, Gerrard Winstanley, John Goodwyn Barmby, Edward Bellamy, Wilhelm Weitling, Hughes Felicité Robert de Lamennais a Liga spravodlivých, ktorej cieľom bolo „nastolenie raja na Zemi“ (členmi boli aj Marx a Engels, ktorí ju pretransformovali na Komunistickú ligu). Na kresťanské rovnostárske ideály sa odvolával aj utopický socialista Charles Fouriér či vo svojom neskoršom období Saint-Simon (dielo Nové kresťanstvo). Pozri tiež enycklopedické heslá christian communism, christian socialism
[3] Pozri: HAJKO, D.: Ján Radomil Kvačala a Campanella. In: Ján Kvačala – otec moderenej komeniológie. Zborník z medzinárodného sympózia. Bratislava: Univerzita Komenského, 2005

Tommaso Campanella: Slnečný štát (e-verzia)

Campanella, Tommaso: Slnečny štát, Edice Prameny ABC MARXISMU/LENINISMU, Praha: Mladá Fronta, 1979 by L. P. on Scribd