Založ si blog

Niečo z úvah, tipov, myšlienok a citácií zo sociálnej siete

Ako tak človek žije svoj pozemský život, stále niečo nové objavuje. Inšpirácie, citácie, zaujímavé osobnosti, úvahy… Snažím sa tieto posolstvá šíriť aj cez sociálne siete. Tento článok bude kompiláciou všetkých možných zverejnených statusov týkajúcich sa kultúry, politiky, filozofie, literatúry a pod.  Ide o pomerne široký záber tém, ktorými sa momentálne zaoberám. Preto tento článok berte ako zoznam tipov a fragmentov myšlienok pre budúce články. Na sociálnej sieti Facebook si mnoho ľudí ruší kontá… preto som sa rozhodol tieto tipy posunúť na blog.

***

Národná kultúra a jej osobnosti

***

„Láska a smrť je dramatický oblúk každého života – minulého, prítomného, i budúceho. Osudy devätnástich slovenských spisovateľov oscilujú v žeravom oblúku týchto dvoch magických pólov,“ píše Tomáš Winker v úvode knihy o slovenských spisovateľoch, Pred nesmrteľnosťou. Duo cose ha il mondo – amore a morte. Giacoma Leopardi, citované v rukopise Dom v strání Martina Kukučína.

***

13006462_10205905836556403_3786712436703690162_nHovorí sa, že kto nepozná svoje dejiny, musí si ich zopakovať. Preto som sa posledný polrok magisterského štúdia rozhodol podrobne venovať dejinám národnej kultúry. Kdesi za bránu hviezd posielam veľké poďakovanie zosnulému Ivanovi Dubničkovi za tieto cenné knižné typy, ku ktorým som sa dostal až teraz. Snáď vás inšpirujú:
Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, Kronika Slovenska; Zdeněk Váňa: Svět slovenských bohu a démonu; Peter Ratkoš: Slovensko v dobe veľkomoravskej; Augustín Maťovčík: Život a dielo Antona Bernoláka,Ján Čierny: Vladimír Clementis štátnik; Tomáš Winkler: Pred nesmrteľnosťou; Peter Brock: Slovenské národné obrodenie 1787-1847; Ján Tibenský: Slovenský Sokrates (život a dielo Adama Františka Kollára); Ján Tibenský: Veľká ozdoba Uhorska (Dielo, život a doba Mateja Bela), Peter Ratkoš: Povstanie baníkov na Slovensku a mnohé ďalšie.

***

Koloman Banšell: Túhy mladosti-Napomenutie „Ó, hájže si chrám čistých ideálov! Z trosák mladého nadšenia a žiaľov oltár nevystav pre hmotu! Stratíš-li vieru, lásku i nádeju a v srdci ti len túžby nízke tlejú, zhynieš sebe aj životu!“

Koloman Banšell zomrel ako 36 ročný. Spáchal samovraždu, po tom čo ho zbavili svojprávnosti, keď ho opustila jeho spriaznená duša Elenôčka. Také sú osudy mnohých básnikov.

„Na tomto loži, zápasiac so smrťou, roním ja za ním szly sústrasti. Bo vzácny tymian vehlasu a umu naplňuje ston tento boľasti.“písal v ústave pre choromyseľných v Pešti na počesť básnika Moreaua.

Koloman Banšell: Pozri hviezdu, jak padá… (Túhy mladosti, 1886)

„Pozri hviezdu, jak padá, jasavú, ruži odním zápyr ľúbezný, zotri vrúcnosť milostnej piesni, motýľovi farbu ligotavú, vytlač na zem hrozna sladkú šťavu, štíhly dub vo dvoje rozčesni, predstav si bez kvietkov čas vesny, bez hviezd, slnca, zôr sveta sústavu: To, súdruh môj, hľa, život mladý, ak ti zhasol jasných vidín svet a uvädol vrelej lásky kvet. Ideály nech ti sväté budú! Chráň si srdce, chráň ducha od bludu — mladosť peknú nič nenahradí!“

„Pery tvoje, Atalanta nebeská, tak súmerne dotýkajúce sa jedna druhej, sú symbolom prvého objatia zaľúbencov. Pekná jamka na vrchnej z nich, mierna bujnosť na spodnej a v milostnom úsmeve oboch na ľavom kútiku úst znázornená je mi prvá vospolná oddanosť dvoch duší, v jednotu šťastia spojených. V úsmeve tvojom zhliadam záblesk tvojej duše. Hrdlo podlhovasté a biele sťa alabaster, tvoriace pri každom pohybe hlavy pekné, mäkké záhyby, široké plecia, okrúhle rameno, mäkká ako páper rúčka a okrúhle výšiny dvoch pŕs sťa hojdanie dvoch priateľských vĺn sa pohybujúce, tieto všetky vnady, tieto všetky neporovnateľné pôvaby, ó, povedz, kto by mohol pozorovať, zhliadnuť, tušiť, myslieť si, predstavovať bez toho, žeby v úžase velebenia na kolená nepadol a sťa anjelovi sa ti nekoril?“
Písal veru krásne tento básnik a dnes si na neho sotva kto spomenie.

***

Národný buditeľ na dnes: Ľudovít Kubáni. Predstavte si, že žijete v druhej polovici 19. storočia na promaďarskom Gemeri, máte päť detí, ste slovenský spisovateľ a po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní vás vyhodia z práce. Veru, byť spisovateľom a národným buditeľom v druhej polovici 19. storočia bolo odsúdenie k životu biedy a totálnej mizérie. Celý život zápasil s existenčnými problémami podobne ako väčšina slovenských buditeľov a spisovateľov – od maďarov získal prezývku „vyhladovaný Don Quijote“. Kubáni vydával časopis Hodiny zábavy, no jeho význam bol predovšetkým v próze (Hlad a láska, Emigranti, Čierne a biele šaty) a literárnej kritike. Kubáni patril ku generácii Dobšinského, Viliama Paulíny-Tótha, Sama Bohdaňa-Hroboňa a Andreja Sládkoviča, Hurbana, Kalinčiaka, Janka Kráľa, Michala Miloslava Hodžu, ktorá v mladosti prežila národné obrodenie a následnú frustráciu a sklamanie v druhej polovici 19. storočia.

Práve táto frustrácia je ústrednou témou jeho tvorby – „zastupoval typ autora, ktorému sa síce na neveľkom diele, ale originálne, presvedčivo a „reprezentatívne“ podarilo zobraziť stretnutie protichodných javov v živote 50. a 60. rokov 19. storočia na Slovensku, problémy psychologického rozpoloženia porevolučného človeka.“ Kubáni je aj autorom historického románu Valgatha z husitských čias, kde píše o tom ako sa „nemectvo, slovanstvo a maďarstvo do konfliktu uvádza“. Rozsiahlu pozornosť venoval štúdiu dobovej literatúry. Prózy „Láska a hlad“ a „Emigranti“ má autobiografické črty.

Kubáni zomrel nešťastne: pri hre v kartách ho prebodol Andrej Antalík. Antalík to urobil v opilosti a v afekte. Ale ako píše na záver Winkler: Kto vie dnes, kde je pravda. Kubáni bol i vynikajúci básnik, a na počesť Andreja Sládkoviča zložil tieto nádherné verše (Otoďalší typ na recitácie):
„Bor sa svetom a trp na posteli. Básnickým letom buď hrdina smelý! A padni z letov, jak cnosť zneuznalá – Záhrada kvetov zlosťou zapršala. Kto si a čo si? Kde tvojich snáh medze? Hviezdnaté kosy, či štít a paveze? Nekonečnosti vesmíra a ducha? – Tu zložíš kosti, zem pre cnosti hluchá! Len tvoje je slávny! Len čo – všade hrádze, Vlietnuť orol sveta z sveta nevládze: Len tá myšlienka, tá spechá vysoko. Ta, kde si tróni Hospodina oko. Nad vesmír letí a zas sa dol spustí, vyrve lúč pravdy z chaosu a pusty – A zapáli ho za sveta lámp pádu: Povoláva v nádej ľudstva chasu mladú. Svet rozžiari od malej iskierky, dal svetu lúče Prometheus veľký – riekol tej tupej bežživej hmote Slovenska: – Žiar už i ty raz v živote! Básniku, čuješ? Klope na dvere. Ten čo s tebou ho vždy osud pere. V sústrasti teba – chce ísť do neba,. Kde sa poetov skveje veleba. Veleba? Čo to… Vyhnanstvo v kruhu. Ľudstva – nechápe ľud… Svojej neosvety – lúče obrazov. Sú mi strašidlom len, nočnou skazou. No trp, básniku! Trp len i so mnou, K meninám tvojim trúbou ohromnou. Vetí ti druh tvoj – V tebe národ žije. Diamant v hrude prenikdaj nezhnije!“

***

Národný buditeľ na dnes podľa knihy Čas pred nesmrteľnosťou T. Winklera: Viliam Paulíny-Tóth. Poslanec na uhorskom sneme, redaktor Národných novín, podpredseda Matice slovenskej a uctievaná osobnosť v Martine. Keď tušil svoju smrť, žil každý minútu ako by bola posledná a všetku energiu venoval knihe Bájoslovie, kde sa snažil odhaliť tajomstvá rečovej sústavy Slovanov. Paulíny-Tóth prosil Dobšinského o recenziu, ktorej sa chcel dožiť ešte pred smrťou. Ten o ňom napísal ako o hrdom pokračovateľovi Jána Kollára a Jána Hollého. Dobšinský napísal: „A zaiste aj sami takíto spisovatelia len prebíjajú sa k premeňom Nílu toho, jehož veľtoky znajú pod menom Slavian veľnároda.“ Ako pominuteľné je ľudské šťastie. Viliam, zvaný Vilmoš mal v živote skutočne šťastie – za ženu získal krásku mesta, Vilmu Tóthovú. Jeho druhé meno Tóth získal potom, čo si ho bezdetný manželkin strýc adoptoval. Počas jeho pôsobenia v Martine (po smrti Karola Kuzmányho) si ho s rodinou mešťania pre jeho aktivity (redigovanie Letopisu, založenie martinského gymnázia, sporiteľne, kníhtlačiarskeho spolku) skutočne obľúbili a pamätným sa stal aj ceremeniál pri príležitosti jeho menín. Winkler píše: „V pamäti zostal večer 29. mája 1868, keď sa martinskí mešťania hrnuli dolu mesto a fakľami v rukách si osvetľovali cestu, zastali pred matičným domom, kde Paulíny býval a hromovitým „Sláva“ vyvolávali svojho Viliama, ktorý mal meniny.“ Paulíny bol v tento okamih šťastný.
„Za lipami sa rozbiehali pásiky polí až k meandrujúcemu Turcu, do ktorého akoby z oblakov zostupovali a do neho sa zabárali čarokrásne martinské hole. Keď z tejto strany povieval vetrík, Viliam si rozšfane sadol na stoličku, chrbtom sa obrátil ku všetkej tej kráse, zrak mu blúdil po oknách matičnej budovy, za ktorými sa okolo detí obracala jeho Vilma,“ popisuje ho Winkler. Toto šťastie bolo však pominuteľné. Za krátky čas prišiel o všetko – zomrela mu žena, Matica bola zrušená a nahradila ju vojenská kasáreň a Paulíny ťažko ochorel. Paulínyho bojujúceho na uhorskom sneme za financovanie Matice z krajinského rozpočtu odmietli ako „národneľavého“ politika. Nevzdával sa, pracuje na Národných novinách, ktoré v roku 1875 priniesli tiež smutnú správu o suspendovaní činnosti Matice Slovenskej.
Viliam Paulíny-Tóth zomrel ako 50. ročný. Dožil sa vydania svojej knihy a aj pozitívnej recenzie od obdivovaného Dobšinského. Mohol tak pokojne odísť do sféry nesmrteľných.

Ján Botto o Paulínym Tóthovi po smrti napísal:
„Oni sú boli, v tom i onom živote, dva rôzne póly v jednote“
Dokonale popísaná myšlienky syntézy v národných dejinách.

 

V. Paulíny-Tóth: Hviezda

Tmavé mraky zahalily nebeskú širinu,
oblaky sa rozohnaly na frankskú dolinu.
Nočný víchor zastenáva: „Či nebude rána?“
A z oblakov vyjde hviezda; duch to Korzikána.
Živly smiešané sa búria, ale nevíťazia,
druhých chcejú silou skrotiť, a len seba kazia.
Blesk tej hviezdy ligotá sa v rozbúrenej noci,
a muž nad Franciou stane neslýchanej moci;
delí živly, usporiada, do boja sa dáva.
Kam len pozrie, rukou hodí, všetko prekonáva.
Kto ťa vyvýšil, človeče, kto ti dal tú slávu?…
Sám ty, sám si položil si korunu na hlavu.
Sám si v boje išiel s vojskom, sám si viedol rady,
sám sis’ slávy nadobudol, sám zo svojej vlády.
Ale padols’! Kto ťa zrútil? či Moskal mrazivý?
Nie. Boh života i smrti, Boh náš večne živý.
Padols’! Ale či nežiješ? Telo zem schováva,
ale hviezda tvoja s neba sa poligotáva.
V Bratislave 1845.

***

Zabudnutý národný buditeľ na dnes: Samo Bohdan Hroboň. Osud tejto osobnosti bol plný mystiky, samoty, sklamania a nanaplnených túžob. Vajanský vnímal Hroboňa ako osobnosť, ktorá prišla, rozbúrila vody počas revolúcie a vo veľmi krátkom čase odišla: „Kde sa končí život tohto človeka a kde začína druhý v ktorom sa vznáša v oblakoch a prestáva dotýkať matičky zeme?“ Osobnosť Hroboňa fascinovala Martina Kukučína, ktorý o ňom písal životopis: „Jeho život je legendou, pravdou, i fantáziou, posplietanou do pramienkou a platencov, ktoré už ťažko ktosi rozmotá.“ Hroboň, mesianista, stúpenec Kollárovského konceptu všeslovanskej vzájomnosti a hlboko veriaci mystik je zahalený závojom otázok. „Fascinovaný kollárovskou ideou zjednotenia všetkých slovanských kmeňov videl Hroboň paralelu utrpenia Krista v osude Slovanov a po tisícročnej kliatbe hlásal nástup večnej christoslavianskej ríše,“ píše sa v jednom zo životopisov. Na salaši pod bielou skalou rozprával miestnym svoje úvahy, ktorým nikto z poslucháčov nerozumel, ale nakoľko ho mali radi, nechali ho rozprávať sťa obecného blána. Snažil sa nájsť si spriaznenú dušu, avšak jeho povesť obecného blázna mu v tom zabránila a dva krát zostal odkopnutý, či iba prehĺbilo je mystické vzťah k Bohu. Ako slovenský majster Eckhart mal mystické vidiny, ktoré si starec nevedel vysvetliť a držali ho kdesi medzi nebom a zemou.

„Na troch vrchoch zlatý kríž, na doline skala, na tej skale ruža-kvet,
nad tým krížom hviezda-svet, krajna svetovala. Svetovala krajna,
svetovala tajna, takej viac nebude, kým svet mrakom bude. …
Nebudú tie hory nad matičkou smútiť, nebude svet svetov mrakom sa kormútiť, bo v mraku nad krížom hviezda sa zjasnieva a zo tvrdej skaly ruža prekvitnieva.“ S. Hroboň, Prelietaj

Samotársky starec žil na sklonku života a smrti v podtatranskej dedine Liptovská Sielnica u svojho chlebodarcu, brata – tu aj zomrel v úplnej biede a opustený. Winker končí jeho kratučkú životopisnú miniatúru slovami: „Občas počuli sme jeho hlas, nejaké poslanie poetické, prekypujúce nejasnými obrazmi, písané jazykom nejestvujúcim. S ním vyhasol obetný plameň, ktorý horel v tichosti a samote pri päte tatranských velikánov.“

S. Hroboň: Hlasy nad hrobom
„Zahučali hory, zahučali doly,
„beda vám, Slováci, beda vašej vôli.
Kde vám lipa skvitne, blesky ju ohromí
a kde duša mladá, kliatby ju prelomia“.
Padol si, Janíčko, ako tá skalina,
keď ju víchry lámu a hrom popretína.
Ešte z tej skaliny kamene ostanú,
a tie naše žiale, brat náš, neprestanú.

Dobrú noc, Janíčko, dobrú noc,
driemaj ako v noci svetov moc,
dobrú noc, dobre spi,
snívaj ako hviezdy božie sny.

Dobrú noc, Janíčko, dobrú noc,
driemaj ako v zemi ducha moc,
dobrú noc, dobre spi,
vstaneš ako slnce z nočnej tmy.“

***

Z knihy Sťefana Druga, Štúrov program na našich zástavách:

Gustav Husák: „Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dokórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Stúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. … Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28. rokoch. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás? Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i ked dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, ked robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu.“

***

Mikuláš Dohnány, slovenský básnik, redaktor, polyglot, historik, účastník dobrovoľníckych výprav, štúrovec, národný buditeľ, ktorý zomrel len ako 28 ročný píše o smrti:

„Dokonané je. Zavri sa, osudný hrob! Milá duše jeho milenka, láska jeho studený hrob: milá ducha jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky, jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky: jeho duchom natiahnutá výšina nebeská, kleň a zaoblievaj sa nad jeho krížikom, tým znamením spasiteľa ukrižovaného pre duchovnú ríšu! A ľudia? Ach, vy si pomyslite, že Hynutie večné všetkým je dedičné, Duch jeho si však stvoril svety večné!“

Ani nevieme, akých to veľkých slovotepcov ukrýva naša národná história. Je čas o nich a ich umení v tejto dobe chaosu a úpadku znovu hovoriť.

Mikuláš Dohnány: Moja žiadosť, 1846

Chcel by byť spevákom s zlatými strunami,
ktoré by hýbali tvrdými srdcami.

Chcel by si požičať z bleskov rannej zory
a nimi ožiariť naše temné hory

a nimi ožiariť duše rodákove,
by už raz poznali tajné sily svoje.

Oj, chcel by mať hromy, ktoré podpaľujú,
srdcia, ruky ľudské k jednote spojujú.

Chcel by prút čarovný dakde si odkúpiť
a ním zo zakliatia smutný rod vykúpiť.

Všetkých by dovedna zlatou stužkou spojil,
rany tisícročné naveky zahojil.

Chcel by vziať na krídla rodáka drahého,
ukázať mu slávu – deň spasenia jeho!

***

Anton Bernolák: „Ne rod, ne pokolení, né zemánstvo, ne bohatstvo statečním, dobrím a vzácním robí, ale vlastné jeho dokonalosti a čnosti.“ (jeho obrana Fándlyho ako reakcia na útoky J. I. Bajzu pre Fándlyho ľudový pôvod)

***

Boleslav Jablonský: Moudrost otcovská, 1881

„Když ses narodil,plakal jsi; jednej na světe tak, abys při smrti mohl ses usmívati. – Nenaříkej v své chudosti, jak bys jen své vady zřel, že ti Tvůrce v nemilosti statků zameských odepřel. Lúční kvítí, ptáčí zpěv, slunce, hvězdy těší tebe jako boháče, Tobě dal Bůh krásnou slavnou vlast. – Přispívej k blahu národa; „tvým je vše, což jeho jest.“ – Lípa kvete pozdě, ale její květ je lékem a chová med. Kmen slovanský rozkvétá též naposled, ale z jeho květu může svět mnoho získati. – Slunce svítí, hřeje a blaží; člověk má šířiti pravdu, cnost a blaženost. – Bez boje nemá život ceny; „vítězství po čestném boji“ – „Ke všemu, co ctnéo, jest třeba světla.“ – Neodvracej tváře od světla – Svět má dva vůdce: slunce ve dne, měsíc v noci – člověk má rozum a srdce. – Jak je sedm hvězd v Orionu, tak jest i na obloze, ducha a to: pravda, krása, právo, cnost, náboženství, volnost a dokonalost. – Snaž se zalíbiti moudrým a dobrým. – „Bouře čistí země vzduch; bouřemi – žití – se čistí duch, srdce v ohni lásky, láska v slzách.“ – Na světe není nic stálého a dokonalého. –

***

Janko Kráľ:

„Pred násilím moci zradnej dusiť v hlbine duše strasť,
ked nad obeťmi márnymi vydá stesk strašný mnohá vlasť.
Netrápte sa duše verné, majte v srdci presvedčenie,
že pravda pravdou ostane – sväté je naše určenie.
Nemáme úlohu pomstu… Naše určenie veliké; ľudskosti blaho, pokrok, vlasť! Naša hŕstôčka chatrná, nie sme bohatí jak iní, lež nie sme na svete sami: sme údy veľkej rodiny.“
„Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno –
ked Slovák od vekov trápený, šliapaný,
dokonal účty své s dávnynmi vrahami
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu
obnovil zase zmluvu rodnú, starodávnu.“

***

Laco Novomeský o komunizme a Apollinarovi:

„Kedysi v začiatkoch našej socialistickej poézie myslel som si napríklad, že mať rád Apollinaira je zrada na Majakovskom, na komunizme. Ale komunizmus, to je priestor pre človeka, patrí k nemu všetko, čo človek potrebuje. Dnes mi je jasné, že neexistuje problém komunizmus a Appoliniare, ale komunizmus s Appolinairom. Apollinaire patrí do komunizmu, pre človeka v ňom a nezáleží na tom, že sám vo svojej dobe bol ku komunizmu vlažný a možno ešte horšie, lebo jeho poézia patrí človeku.“ 

 

O podniku TATRASKLO

„K veľkým dobrodrúžstvam poznania patrí sklo. Svojou históriou, technikou i krásou. Ako práca so sklovinou a tvorba skla, i ako štádium dejín tejto práce a dejín ľudí zo sklárskych hút. Umelci a rytci z pražského dvora Rudolfa II si české sklo vyberali ako náhradu horského krišťalu a rezaním a rytím z neho vytvorili diela priraďovane k zlatu a šperkom.Slovenské sklo má tradíciu už od 6. storočia. V minulých storočiach bolo na Slovensku okolo 100 sklárskych hút. Dodnes existuje (existovalo) sedem – najstarší závod v Utekáči. Po roku 1945 pracovala sklareň v Katarinskej Hute ako národný podnik Slovenské sklárne s nadriadeným orgánom generálneho riaditeľstva v Bratislave. Socialistické spoločenské podmienky umožnili rozmach sklárskeho závodu vrátane veľkej rekonštrukcie a modernizácie výroby. V súčasnosti (70. roky) sa závod účastní na vývoze do Anglicka, Austrálie, Belgicka, Egypta, Holandska, Maďarska, Poľska, Sovietskeho zväzu, Talianska, USA a do štátov Južnej Ameriky. Rozvoj výroby sa uskutočnil po znárodnení účastinnej spoločnosti „zlatnianske sklárne“ v roku 1946 a najmä po začlenení do organizačnej štruktúry národného podniku závodov Katarínskej Huty a Málinca. Sídlo podniku bolo v Katarínskej Hute, neskôr v Utekáči a Poltári. Podnik je známy aj v zahraničí vďaka stolovými súpravám s točenymi nôžkami, viacfarebnymi sklennymi vyrobkami „Harlekyn“, hutnickou kališkovinou.“

TARASKLOÓDA NA SKLO /fragmenty z básne neznámeho autora/
Ó sklo, čo privádza ťa sem?
Vydýchla ma sem z hĺbky zem.
Preto si v štíhlom hrdle nesiem podzemnú štíhlohlasú pieseň.
Vynáram sa z teplej pôdy nahé, ako sa na svet chodí.
Nahé, jak každé mláďatko, na jeden život -na krátko.
Život je krásna ťažká hra – raz nadol ísť,
raz dohora. Rovnováhu chcú životy. Ja, človeče, tak ako ty!
Z pravekých sopiek smerujú k tebe, moje púte, smerujem k tebe každou cestou ako ženích za nevestou. To tebe v šíhlom hrdle nesiem podzemnú štihlohlasú pieseň! Veď vydýchla nás z hĺbok zem! Aj vdýchne nás – jak číry sen.

***

 

Gustav Husák: „História bude raz hovoriť veľmi jasne a adresne. Fyzické i duševné sily človeka majú svoje hranice. Sem-tam sa podarí výnimočne túto hranicu prekročiť. Aj to iba vtedy, keď do slova a do písmena odhodláš sa „radšej nebyť, ako byť otrokom“ lží a podvodu.“

„Áno, komunisti narobili veľa chýb, hlúpostí, dospusili deformácie. To ale neznamená, že sociálne vymoženosti a socialistické myšlienky a hodnoty sa tým pochovali. Západ podobný tomu, akým prešlo vo svojich dejinách kresťanstvo, lebo nik dnes nemôže poprieť skutočnosť, že aj v jeho histórii bolo tmárstvo, inkvizícia, netolerantnosť, korupcia a ďalšie negatívne stránky a obdobia. Idea spravodlivosti rovnosti ľudí bola nad tým vyšetkým, preto humanizmus kreštanstva a jeho nosné myšlienky dokázali strhávať ľudí… Po porážke, akú sme utrpeli, sa nechce uznať. že socializmus napriek všetkému odsúdeniahodnému posunul myslenie a sebavedomie prostých pracujúcich ľudí, snažil sa o ich dôstojné postavenie. Znehodnocuje sa všetko, aj to, čo bolo v socialistických krajinách dobré.“ 27. februára 1991

***

Kultúrna antropológia – z útrob slovanskej mytológie

***

Troška strašidelného rozprávania o záhrobí, ľudských démonoch a duchov v staroslovanskej mytológii, kolektívnom vedomí ukrytom vo folklóre a ľudovej kultúre od Zděnka Váňu: „Do zvláštnej skupiny predstáv o záhrobí patrí duše predčasne či násilne zomrelých, udusených, utopených, vrahov, sebevrahov, nekrstencov, čarodejov. Sú silne pripútaní k miestu, kde zomreli alebo sa pripoja k prírodným duchom (ľudská duša je najčastejšie predstavovaná vo vtáčej podobe zjavujúc sa v daždi a hmle, pr. „navi“ ako duše nekrstencov vtelené do čiernych vtákov s červenými očami, po siedmich rokov sa z nich stávajú rusalky, často stotožňované s duchmi utopených dievčat pozn.). Rovnakým spôsobom sa môžu prejavovať putujúce duše živých (vedmy, mory, planetnici a pod). Zjavujú sa v podobe tieňov, bielych postáv alebo zvierat pri hroboch, príbytkoch (najmä opustených), na mostoch, na miestach, kde sa odohrala tragédia alebo boli zakopané poklady (to vysvetľuje naviazanosť človeka na materiálny svet, pozn.). Prejavujú sa hlasmi, hlukom, klopaním rinčením, premiestňovaním alebo zhadzovaním predmetov, teda prejavmi, ktoré nemusia byť výplodom fantázie, ale sú i dnes predmetom vážneho psychotronického štúdia. Zlovolne si počínajú mory (mora, mara, morava, kikimora), ktoré moria ludí v spánku, dusia, sajú krv a spôsobujú strašné sny. Zvlášť nebezpečnou bytosťou sú upíri (praslovansky opir’) – v Čechách prináša najstaršiu správu Kronika Neplachova (1336), zmieňuje sa o nich i V. Hájek z Libočan, najviac dokumentov je uvádzaných z Bulharska. Masívna zhoda etnografických údajov a archeologického pozorovania z praktík zneškodňovania upírov na časne slovanských pohrebiskách svedčí o starobylosti pôvodu iných etnografických údajov: zatĺkanie srdca, úst, slabi kôlom alebo klincom, obrátenie na tvár, useknutie častí tela, kamienok mince pod jazykom, spálenie. Pri styku ženy s upírom vzniká vlkodlak – živý človek, schopný meniť sa vo vlka (záznamy o nich máme už od Herodota, cez Slovo o pluku Igorovom). … Duša opúšťa telo nielen v okamihu smrti, ale dočasne i za vo života – v spánku, v bezvedomí – tzv. widmo v polskom folklóre, ktorého zjavenie veští blízku smrť, vjedogonja južných Slovanov, ktorý je strážnym anjelom spiaceho. Prejavom zážitku duše mimo telo sú živé sny, ktoré maj´veštecký ráz. Duša, ktorá sa vracia do tela vie všetko o onom svete ale nesmie o tom hovoriť, inak by človek zomrel. Podla srbských predstáv prebýva duša na stromoch („sjenovite drveta“)alebo v ovzduší v podobe bieleho vtáka. Smrť v predstavách Slovanov symbolizovala bielo odená žena vyzbrojená kosou, jej podzemnom príbytku horí svieca, ktorej plamienky určujú dĺžku života jednotlivých ľudí. Pri úmrtí opúšťa človek príbytok oknom – odtud zvyk otevírat okno – alebo zvláštny otvor v stene. Po smrti zostáva duša poblíž tela, na hrobe, v dome rôzne dlhú dobu – tri dni, týždeň, 40 dní… Podla ruských žalospevov zostáva duša bud v mieste kde žila pred svojim odchodom, alebo sa spojuje s prírodou – s lesom, s vodami, s horami, s oblakmi a putuje tiež do vesmíru – na mesia, slnko, hviezdy a po ceste Mliečnej dráhy. Zachovali sa nám pojmy nav’, nav’e; súvisí s grecky naus a latinským navis (loď), čo naznačovalo vieru v prevážení duší na lodiach do podsvetia a vysvetlovalo by to pohreby na lodiach východslovanských oblastí. Antická predstava o prievozníkov, ktorý preváža duše za poplatok cez posvätnú rieku sa udržala v Čechách a Slovensku (archeologické nálezy mincí v ústach a v rukách).

Stvorenie sveta podľa staroslavnskej mytológie:

„Bůh se myl v lázni a spotil se; i otřrel se věchtem a shodil jej z nebe na zem. I přel se satan s Bohem, kdo má z věchtu stvořiti člověka. I stvořil dábel člověka a Bůh vložil do něj duši, aby, až člověk umře, tělo šlo do země a duše k Bohu,“ hovorí staroslovanská mytológia o vzniku človeka. Stvorenie sveta v staroslovanskej mytológii je dualistické. Dialektika dobra a zla sa spolupodieľa na vzniku sveta. Zděnek Vána o tom píše vo svojej Svět slovanských bohů a démonů: „Podstatou mýtu je součinnost Boha a stan v díle stvoření. Na počátku je pouze moře – praocéan všech kosmogonií včetně vod biblické Genese. Na rozdíl od ní se nad vodami nevznáší pouze duch boží, nýbrž vedle něj stojí satan, který podle jedné variany sám dává podnět k vytvoření pevné země, podle jiné k tomu dostáva příkaz od Boha. Zarodek země je nutno vylovit z dna oceánu, kam se satan musí ponořit. Pouze on je toho schopen, nebot má dostatek potřebné tíže, zatímco andělé jsou příliš lehcí. Ukol však přesto není pro něj snadný a podaří se mu to až po třretím ponoření – protože spočátku tak činil ve jménuz svém, tj. ve vlastním zájmu, a nikoli ve jménu božím, jak mu bylo přikázáno. Ale přesto sa pokouší přelstít Boha alespon tím, že kromě požadované hrsti písku skryje další v ústech, aby mohl také sám tvořit. Písek mu však začne růst v ústech, takže ho musí vykašlávat a vyplivovat: tak vznikajú hory, holé skály a bažiny, zatímco Bůh tvoří jen čisté roviny a úrodná pole. V jiných verzích je dualita Boha a stana setřena neutrálním obrazem dvou ptáků.“ Vána hladá analógie tohto dualizmu v zoroastrizme, brahmanizme, manicheizme a v krestanskej herezi pualikánov, bogomilov a katarov. Slovanská mytológie tak má vo svojom jadru pravdepodobne iránske korene. V niektorých slovanských krajoch /Slovinsko/ kolovala verzia kozmického vajca, ktory zniesol boží kohút a z neho vyplynulo sedem riek, ktoré zúrodnili zem. Zachovali sa aj báje o vzniku z ohna. Slovanský panteón tvorili Svarog, Svarožič-Dažbog, Perun, Veles; v ruskom okruhu Stribog, Chors, Simargl, Mokoš a Trojan; v polabsko-pobaltskom Radogost, Svantovit, Triglav. Slovania verili v kult mŕtvych a reinkarnáciu a taktiež v duchov a démonov mory, upírov, vlkodlakov, Predstavy o podobe duše sú rozmanité – slovný vztah duša, duch vyjadruje silu života, ktorá vyprcháva z mŕtveho tela. Duch sa zjavuje ako tienová postava, ktorá može hovoriř, pohybovat sa, zanechavat stopy, jest a pit a dokonce mat pohlavný styk /incubbus a succubus/. Duchovia sa však ukazujú aj v zvieracej podobe: vtáky /holubica, vlaštovka, slavik, žežulka, vrana, havran, krkravec/, hmyz /motyl, včela, mucha, osa/, netopier podla morálnych vlastností zomrelého. Holubica – dobrá duša, havran – zlá. V podobe vtáka zostupuje do lona matky duše dietata do lona matky. Zivé sny majú veštecký ráz a su prejavom duše, ktorá dočasne opustí telo. Smrt je zosobnovaná ako bielo odená žena vyzbrojená kosou.Uff.. no zaujímavé čítanie… kolko toho ne/vieme o našich predkoch…

***

Filmové typy

***

Ján Kačer vo vojnovej dráme „Smrť si říká Engelchen“ podľa rovnomenného autobiografického románu Ladislav Mňačka. Avantgardne a psychologicky poňatý film v réžii Kadár, Klos s hudbou Zděnka Lišku. Kvalita.

 

_______

„Múr, na ktorý písala veštica,
je popraskaný v spojoch,
na tomto napísanom rozsudku smrti,
sa slnečný lúč žiarivo trblieta…

Vedomosti sú hrozivý priateľ,
ak nikto nestanoví pravidlá,
vidím osud celého ľudstva,
je v rukách bláznov…

Medzi železnými bránami osudu,
semienka času boli zasiate,
a boli zalievané skutkami tých,
ktorí poznali a boli poznaní…

Keď je každý človek odmietnutý,
s jeho nočnými morami a s jeho snami,
nikto nepoloží vavrínový veniec,
ak ticho prehluší výkriky…“

King Crimson, Epitaph

Recenzie a rozhovory v Slovenských národných novinách a v Literárnom týždenníku (III. ) + ukážky z pripravovaných textov

22.04.2021

Keď človek aktívne tvorí, občas príde doba, kedy treba sumarizovať a bilancovať. Už v minulosti som na svojom blogu sumarizoval články publikované v printe (Rozhovory pre Slovenské národné noviny, Rozhovory, recenzie a komentáre pre Slovenské národné noviny II. Recenzie, kritiky, umelecké odporúčania v Literárnom týždenníku). Od aktívnej spolupráce so 📰 [...]

Zachráni post-koronovú civilizáciu koncepcia basic income? [rozhovor s filozofom Marekom Hrubcom]

12.01.2021

Koncom minulého roka sa mi podarilo spracovať mimoriadne zaujímavý rozhovor so sociálnym vedcom s doc. PhDr. Marek Hrubec, PhD. Publikujem ho aj na svojom blogu, pre čitateľov Pravdy. S autorom sa poznám aj osobne a mimoriadne si ho vážim. Príjemné čítanie. 1, Pozdravujem Vás Marek. V prvom rade sa Vám chcem poďakovať za možnosť rozhovoru nakoľko Vás považujem za [...]

Ohlasy a rozhovory ku knihe Utopisti, vizionári sveta budúcnosti

07.11.2020

Vydanie knihy má zmysel iba vtedy, ak sa kniha číta… Domnievam sa, že úspech mojej knihy Utopisti (v podobe celého radu ohlasov, diskusií a recenzií) nespočíva len v jej peknom obale (ktorý kolega Klimex nazýva – pre blaho spôsobené dotykom knihy – ako relaxačný), ale predovšetkým v tom, že téma hľadania ideálneho stavu vo svojej podstate fascinuje takmer [...]

indonézia, loď

Americká loď vypálila varovné výstrely na iránske člny v Hormuzskom prieplave

10.05.2021 21:55

Člny sa priblížili k ponorke a sprievodným plavidlám amerického námorníctva.

Martin Fecko

Prokurátor uzavrel dohodu s obvinenými zo snahy uplácať štátneho tajomníka Fecka

10.05.2021 18:40

Úplatok mal byť za podpísanie zmluvy o štátnej zákazke na vytvorenie a zavádzanie informačného systému. Feckovi mali sľúbiť päť percent z hodnoty projektu alebo 60-tisíc eur v hotovosti.

pocasie-11-5-2021

Valí sa k nám tropické počasie, po ňom pád teplôt

10.05.2021 18:00

Na niektorých miestach Slovenska môžeme prvýkrát v tomto roku zažiť tropický deň. Horúčava však dlho nevydrží, teploty veľmi rýchlo klesnú. Kam až spadnú?

medveď na hrebienku

Maco nakúkal do okien kuchyne na Hrebienku

10.05.2021 17:30

Do okien kuchyne na Hrebienku nakúkal v nedeľu dopoludnia statný medveď. Zrejme mu niečo dobre zavoňalo...

PhDr. Lukáš Perný

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 115
Celková čítanosť: 365682x
Priemerná čítanosť článkov: 3180x

Autor blogu

Kategórie