Blog Lukáša Perného

Úlohou predloženej práce bude zmapovať v úvodnom rozsahu subkultúru mods, ktorá pôsobila približne v rokoch 1958 až 1968 najmä vo Veľkej Británii. Mods (odvodené od modernists, v zmysle poslucháčov moderného jazzu ako Charlie Parker, Miles Davis[1] a ako antonym trads spätých s tradíciou) boli britskou subkultúrou 60. rokov (symbol tzv. swingujúceho Londýna), ktorá sa variabilne objavovala v rozličných krajinách a pokračuje v menšej miere do súčasnosti.[2] Mods nespájal nikdy žiadny manifest, program alebo konkrétne politické pôsobenie, napriek tomu sa táto spočiatku nenápadná subkultúra stala jednou z najdôležitejších súčastí významných dejov 60. rokov. Integrujúcimi prvkami subkultúry bola jednak hudba, móda a taktiež socio-kultúrne zameranie na nižšiu (robotníci) prípadne strednú triedu. Mods symbolizovali čistotný a elegantný život v ťažkých životných podmienkach (takto mods pomenoval manažér The Who, Peter Meaden).[3]

Determinanty a vznik podľa rôznych autorov

Zmapovať ex-post subkultúry pestrých a vzájomne poprelínaných 60. rokov, 20. storočia je jedna z najťažších úloh kulturológov. Kus práce v  oblasti výskumu subkultúr mládeže 60. a 70. rokov vytvoril mediálny teoretik, predstaviteľ kultúrnych štúdií – tzv. Birminghamskej školy, Dick Hebdige vo svojej knihe Subculture: The Meaning of Style, kde zmapoval subkultúry Teddy boys, mods, rockers, skinheads, hipsters, glam, punks.[4] Hebdige spracoval mods a ostatné subkultúry povojnovej robotníckej triedy mladej generácie optikou vplyvu kultúrnej hegemónie a ideológie (Gramsci), sociálnej normalizácie a taktiež cez symbolické formy rezistencie.[5] Autor píše o štýle mods v rámci symbolickej subverzie a fetišizácie komodít. Podľa Ch. J. Feldman[6] sú mods subkultúra mládeže, ktorá sa po 2. Svetovej vojne snažila rekonfigurovať modernitu. [7] Podľa P. Hrabalíka mal výraz kontrastovať so slovom trad symbolizujúcim staršiu generáciu, nová mods generácia totiž hľadala nové symboly ako sebadefinície, ktoré sa od staršej generácie odlišovali.[8] Feldman vníma mods ako mladistvú odpoveď na viktoriánske moderno spojené s industrializáciou spoločenských tried, kolonializmus a ukončenie svetovej vojny. Charakteristika mods sa prvý krát objavuje v knihe Colina MacInnesa Absolute Beginners z roku 1959. V zmysle výkladu v knihe sa termín nespája s literatúrou, architektúrou či výtvarným umením moderny – ide iba o označenie subkultúry mládeže. Iný názor majú S. Sparksa a Simon Frith, nakoľko vychádzajú z teórie spätosti mods s beatnikmi a existencializmom.

Ak by sme sa zamerali na sociálne, ekonomické, estetické, etické-hodnotové či politické predpoklady vzniku subkultúry, nie je ľahké tieto parametre aplikovať pre mods, pretože problémom je rôznorodosť a nejednotnosť teoretikov v rámci určenia vzniku a vývoja tejto subkultúry. Vznik mods je zahalený tajomstvom a jedna z teórií hovorí, že pôvodní mods pochádzajú zo zopár teenagerov strednej triedy spätej s textilným priemyslom v súvislosti so záujmom o módu (prístup ku talianskej móde). Iná teória hovorí, že hnutie vlastne prvé štyri roky neexistovalo a fungovalo ako zopár roztrúsených a nejednotne sa obliekajúcich skupín, ktoré sa zaujímali o módu a jazz. Podľa Simona Fritha majú mods korene už v 50. rokoch v rámci beatnických kaviarní, radikálne bohémskej študentskej scény Londýna. [9] Kaviarne sa stali dôležitým miestom stretávania subkultúry pretože boli otvorené (na rozdiel od pubov) do ranných hodín, boli v nich umiestnené jukebox pre vlastný výber hudby – zároveň podľa Fritha kaviarne už v 50. rokoch spojili vplyv zberateľov černošskej r&b hudby, bluesu a jazzu s predstaviteľmi rozličných spoločenských tried z rôznorodých prostredí. [10] Podľa Steva Sparksa išlo o rozšírenie beatnickej kultúry a všíma si taktiež súvislosť moderného jazzu, Sartrovho existencializmu. Hrabalík dodáva taktiež spojenie s francúzskou filmovou vlnou a má k tomu aj argumenty: „Proto se zdálo být divné, že co se týče image, tohle spojení příliš neladilo. Ale je to vcelku jednoduché – mods o beatnicích samozřejmě věděli a četli je, jenže v té době prostě patřilo k bontonu sledovat hlavně evropskou kontinentální kulturu a její umělecké a filosofické směry. Modi se o těchto věcech (mj. také o moderním jazzu, který v Paříži tehdy letěl) dozvídali zejména od v Anglii studujících francouzských studentů, s kterými se potkávali v londýnských klubech.“[11] V roku 1962 sa vzniká článok pre Town Magazine, kde predstavujú niekoľko členov gangov mods. Dick Hebdige si všíma prelomový pre vznik mods rok 1963, kedy sa „nazhromaždili identifikačné symboly, ktoré spájali scénu mods“ ako skútre, hudba r&b a amfetamínové tabletky. Oblečenie ako ready-made, bolo taktiež dôležitým prvkom. Podľa Hebdiga sa na vznik mods vzťahuje niekoľko štýlov vrátane vlny swingujúceho Londýna, oblečenie robotníckej triedy Melly (dospievajúci muži žijúci v Londýne a južnom Anglicku do polovice 1960s).[12]

Čo sa týka drogovej kultúry, tak masový vplyv LSD, marihuany a hašišu sa dotkol mods až 2 roky po USA – dovtedy brali amfetaminy, konkrétne drinamyl, dexedrin. Podľa Hebdiga amfetamíny u mods spôsobovali pre ich stimulačný účinok predĺženie voľného času: preklenuli priestor medzi skorými rannými hodinami, skľučújúcou každodennosťou pracovných životov a svetom tanca, módy a vnútorného sveta.[13] Amfetamíny, ktoré majú stimulačný charakter (povzbudzujú ku hyperaktivite), mohli byť zdrojom prebudenia potláčanej agresivity bežného života (frustrácie z každodennosti, triednej nespravodlivosti). Prebudená agresivita vyústila do pouličných, motorkárskych bitiek mods a rockers.

   Tanečná kultúra mods bola spojená s ich klubovým a víkendovým nočným životom. Tancovalo sa na rock and roll, swing a predovšetkým twist, ktorý sa objavil už v roku 1958 vďaka Chubbymu Checkerovi a jeho hitu Let’s Twist Again. S tým samozrejme súvisela aj prvotná sexuálna revolúcia – nadväzovanie kontaktov na jednu noc, neviazané sexuálne vzťahy ako alternatíva voči klasickému modelu rodiny (proti trads). Ženské príslušníčky mods (až po roku 1962) nosili minisukne, papierové šaty s potlačou, farebné minišaty, farebná pančuchy, topánky go-go so štvorcovým podpätkom. Mods girls v minisukniach boli prvotným symbolom sexuálnej revolúcie single girls, ktoré sa nechceli vzdať sexu a zároveň sa nechceli vydávať. Táto revolta sa neskôr pretransformovala v sexuálnej revolúcii hippies. Už v roku 1960 prichádzajú na trh antikoncepčné tabletky a v roku 1962 vychádza kniha Heleny Gurley-Brownovej Sex and the single girl. Ikonou modgirls sa stala Twiggy.[14] Mod girls taktiež prebrali ofinky a neskôr ich obohatili o nádherne vyčesané vlasy do štýlových príčeskov. Môžeme ich vidieť aj v existenciálnom filme M. Antonioniho Blow Up.

Ďalším subkultúro-tvorným prvkom boli skútre talianskych značiek Vespa a Labretta, ktoré mods svojsky upravovali. Hrabalík v tejto súvislosti píše: „Mods své dívky vozili na módních italských skútrech Vespa nebo Lambretta, vylepšených spoustou zrcátek a světel. Proto se také pro mody někde používala přezdívka „scooter-boys“. S odstupem času to vypadá, jakože skútry se zdály být in, nicméně hlavním důvodem jejich oblíbenosti byl ten fakt, že koupit normální auťák si nikdo z modů prostě nemohl dovolit. Ono totiž, i když vydělávali dost, na auto to stále nestačilo.“ [15] Skútre sa stali nielen súčasťou módy, ale zároveň (podľa Hebdiga) symbolom skupinovej identity.

V prostredí Londýna dochádzalo ku sporom s hlavnými rivalmi mods, a to boli rockers. Bikerská subkultúra (rocker, leather boys, ton-up boys), ktorá vznikla koncom 50.rokov v Británii (podobná je aj americká subkultúra greaserov), predvádzali sa na motocykloch Café racer, Triump, Notron a žili rock and rollovou hudbou (Gene Vincent, Chuck Berry, Eddie Cocrhan). Po 2. Svetovej vojne sa motorky tešili symbolu prestíže, bohatstva pôvabu, avšak v 50. rokoch nastáva situácia, keď si automobily môžu kupovať aj stredné triedy a podľa W.McDonaldsovej sa stali tým pádom motocykle symbolom osobnej dopravy pre chudobných.[16] V tom v podstate nie je veľký rozdiel medzi mods a rockers, nakoľko skútre sa stali aj symbolom mods. Napriek tomu, že mods hrali formu strednej triedy, stále išlo o nízku strednú triedu. Subkultúru rockers však reprezentovala robotnícka trieda z priemyselných oblastí a malých miest ovplyvnená rock and rollom, americkými filmami, jazda na motorkách po britskom vidieku a s ním spojené závody a vysedávanie v kaviarňach. Módu rockerov tvorili kožené bundy, jeansy, motorkárske topánky a nagelované účesy. Boli striktne proti alkoholu a drogám – rockeri sa nazývali drsnými a mods považovali za zženštilých. Mods ich pre zmenu považovali za buranov. Medzi najväčšie bitky medzi mods a rockers patrili Brighton, Margate a Hastings v roku 1964. Tieto výtržnosti bohato reflektovala tlač, čím robila obom subkultúram zároveň reklamu. Hovorí sa však, že spor medzi mods a rockers bol zinscenovanou reklamou a v podstate nemohli byť prirodzenými nepriateľmi. Hlavným rozdielom medzi mods a rockers bol triedny – mods boli nižšou strednou triedou a rockers robotníckou – a taktiež geografický aspekt – mods sa vyskytovali v centrách, rockers na predmestiach a vidieku. Navyše mods a rockers majú podľa jednej z teórii spoločné korene. Možnými predchodcami mods (a zároveň aj rockers) sú (aj podľa J. Smolíka)[17] totiž v elegancii a hudbe tzv. Teddy boys: členova subkultúry britskej robotníckej mládeže, ktorí nosili obleky, kabáty, nízke semišové topánky, viazanky, skrátene nohavice s farebnými ponožkami. Boli inšpirovaní eduardovským obdobím, nosili dlhšie vlasy a počúvali americký rock and roll.[18] Tí sa podľa Hrabalíka rozdelili na vyšších (mods) a nižších (rockers): „Tak jak rostla ekonomika Británie, původně jednolitá dělnická třída se začala postupně rozvrstvovat – někteří mladí Teds mohli náhle získávat lepší místa, samozřejmě ještě lépe placená. Mnoho jich také odešlo pracovat ve službách. Tím pádem se ekonomicky posouvali výš, na úroveň řekněme nižší střední vrstvy. Svůj postup si dobře uvědomovali, tudíž následovala obvyklá věc – vůči svému bývalému „postavení“ se prostě chtěli nějak vymezit. A u mladého člověka nejvíce prostoru k tomuto vymezení skýtá hudba a oblečení. Takže: rockeři, zůstávající na svých původních pozicích a reprezentující spíše dělnickou třídu, na sebe navlékli kožené bundy a džíny, pili pivo, jezdili na motorkách a dále poslouchali rock´n´roll, zatímco „nově“ středostavovští modi si ponechali eleganci sak a úzkých kalhot (horovali též pro italské bundičky s krátkými rukávy), ovšem srkali espresa a moudře rozmlouvali o jazzu, který se stal jejich oblíbeným hudebním žánrem. I z toho lze odvodit ještě jednu skutečnost – rockeři byli více pudoví, drsnější a divočejší, kdežto mods se ve svých počátcích (než zvlčili) považovali za intelektuály.“ [19]

   Hrabalík píše, že mods ako príslušníci nižšej strednej triedy vrážali peniaze do módy (nákupy v butikoch Carnaby Street a King´s Road- John Stephen´s His Clothes a Mary Quant´s Bazaar), víkendových párty a hudby. Boli najfarebnejšou a dizajnovou subkultúrou od konca vojny. Móda bola neskôr ovplyvnená pop artom a op artom. Goldman označil typického moda (s analógiou na amerického hipstera) ako dandyho nižšej strednej triedy.[20] Na rozdiel od Teddy boys mali mods podľa Hebdiga jemnejší a tlmený vzhľad, ich oblečenie vyznievalo viac konzervatívne, boli úzkostlivo čistí. V prvotnej fáze nosili krátke vlasy bez ozdôb a dávali prednosť lesku bezúhonnému „francúzskeho personálu“ skôr než vygelovaným vlasom, ktoré tak upravovali maskulínnejší rockers.[21] Pri skúmaní mods ako subkultúry narážame na jednu dôležitú vlastnosť a to je dandizmus alebo narcizmus, ktorý sa stal jednej z neoddeliteľných prvkov. Táto elegancia však nebola samoúčelová: „Mods chtěli představovat určitou eleganci v oblékání, chtěli být jakýmisi frajerskými slušňáky – zároveň ale svým, do perfektnosti dovedeným vzhledem parodovat maloměšťáckou konformitu,“ [22] píše Peter Hrabalík. Image mods bol univerzálne vhodný a reprezentatívny do práce, školy ale aj voľného času. Zároveň sa chceli vizuálne vymaniť od svojho spoločenského statusu (na rozdiel od drsných rockers), zo začiatku ironizovať vyššiu strednú triedu a preto podľa Smolíka hľadali ďalšie zamestnania. Mods nastavovali zrkadlo meštiactvu tým, že nebrali ohľad na spoločenské konvencie.

Mods sa postupne presúvali z kaviarní do klubov (najmä Scene, Flamingo, Marquee. Twistet Wheel Club)[23] a s tým taktiež súvisela zmena hudby – v rokoch 1963 až 1965 začali počúvať lokálne garážové a rhytmn & bluesové skupiny, ktoré sa neskôr preslávili. Ikonou sa stala skupiny The Who (štúdia Garyho Herman The Who, ponúka súvislosti štýlu popovej skupiny s nadväznou subkultúrou) a taktiež kapely The Yardbirds, The Kinks, The Action, The Creation, The Smoke, Small Faces, Georgie Flame, Downliners Sect, The Sonics, The Pretty Things, Spencer Davis Group a The Animals. Mods taktiež počúali tzv. fuzz psych freak-beat, bigbít (tu ide skôr o československý pojem, a tzv. proto-punk, ktorý sa prvý krát oficiálne objavil až vo výbere singlov na kompilácii The Nuggets začiatkom 70. rokov. Podľa Hrabalíka mods nezaujali lídri scény – Beatles a Rolling Stones, pretože: „nicméně existuje názor, že se tyto skupiny staly až příliš brzo slavnými, a příslušníci subkultury spíše vyhledávali nová a neznámá jména. Obě skupiny byly vzaty na milost až později, kdy subkulturu prostoupila vlna psychedelie.“[24]

 V súvislosti so sympatiami ku kapelám ovplyvnenými merseybeatom, freakbeatom a bigbítom, mods menili aj úpravu vlasov. Najmä po vzore The Who, (ktorí určovali módu) sa stali populárne beatlesácke ofinky a dlhšie vlasy. Typické farebné saká ako mali The Kinks, či štylizácie do Britskej vlajky a trikolóry (trikolóra ako symbol Royal Air Force rondel je zároveň aj symbolom mods) ako mali The Who sa stali módnym symbolom mods. Pôvodná móda mods podľa Hrabalíka vypadala distingovane, vlasy nosili na krátko a „kupovali si zmíněná drahá italská saka, Clarkovy kotníčkové semišky (tzv. desert books), do deště vyráželi v nepromokavých vojenských pláštích.“ [25] To sa neskôr menilo pod vplyvom prerážajúcej psychedélie: „úzká tří-knoflíčková saka a pod nimi roláky nebo košile od Bena Shermana, dále „papírové“ košile a bundy, trička od Freda Perryho, koženkové bundy nebo kabáty, kalhoty s lampasem a v době hippies saka Nehru (místo klop s páskovým límcem – inspirace sakem indického premiéra Nehrúa), která ve filmu Magical Mystery Tour (1967) nosili i Beatles.“ [26] Mods taktiež nosili špicate topánky Chelsea známe ako beatle-boots.
Ďalším prvkom spájajúcim subkultúru boli a dodnes sú  vinylové platne – v začiatkoch najmä motown-nothern soul, taktiež speváčka Dusty Springfield, neskôr vplyv Karibiku a rude boys-reggae, bluebeat a ska. V kruhoch mods vzniká samotné pomenovanie discjockeys. Heslom subkultúry bolo „Ready steady go!“ (ITV rocková TV-relácia s moderátorkou Cathy McGowan, ktorú nazývali kráľovnou mods).

O subkultúre mods vznikol muzikálový film Quadrophenia z roku 1979. Film z produkcie vlajkovej mods kapely The Who pojednáva o typickom modovi, ktorý pracuje ako bankový poslíček. Z nudného života uteká do sveta subkultúry mods – sveta hudby, skútrov, nočných párties, bitiek s rockers, amfetamínov, sexu a módy. Všetko sa zmení, keď po jednej z najväčších medializovaných bitiek medzi mods a rockers hlavná postava prichádza o domov (rodičia ho vyhodia z domu), následne prichádza o svoj status v kolektíve mods, o svoju partnerku; pri nehode mu auto rozbije skúter a nakoniec sa bezcieľne túla svetom. Frustrovaný prichádza o všetko, je mu zo všetkého nanič a zažíva existenciálne situácie straty pilierov svojho sveta a zostáva sám v krutej realite zbavenej ideálov. Nakoniec stretáva jedného z hlavných lídrov partie mods, ktorí robí podradnú prácu (tu je odhalený mýtus dominantnej a neprekonateľnej osobnosti lídra). Hlavný hrdina mu ukradne skúter ako jeho subkultúrny symbol, odchádza na pobrežie a nakoniec film končí pádom skútra z útesu. Koniec filmu je teda otvorený: buď ponúka alternatívu vzdania sa subkultúrneho statusu alebo je rozbitá motorka symbolom samovraždy hlavnej postavy ako úniku z existenciálnej situácie (hoc nebola explicitne ukázaná).

Dôsledky

Mods majú nespočetné množstvo pokračujúcich podskupín, ktoré zmapoval P. Hrabalík. Už v roku 1966 sa hnutie štiepilo na „art school – high camp“, „scooter mods“, „mainstream mods“ a ďalšie. V najširšom zmysle existujú dve základné odnože vývoja mods: smooth mods a hard mods. Hard mods (nízke a robotnícke triedy) hnutím hippies opovrhovali pričom smooth mods splynuli s vlnou psychedélie. Pop-artovo a farebne ladení mods počúvajúcich biele r&b (už ako predvoj psychedelickej módy) prešli ku psychedélii a prijali farebnú estetiku hippies vrátane vlasov a bokomrad a stali sa tzv. smooth mods, ktorí však postupne zanikli.[27] Rok 1966 je prelomový: v této době slovo „mod“ vyjadřovalo mnohem více než jen amfetaminové decenťáky v módních kvádrech, vozících se na skútrech. Získalo mnohem komplexnější význam, dnes bychom řekli, že být v roce 1966 mod, znamenalo být in. “Hnutí (hnutí?) se stalo útočištěm nové bohémské aristokracie, jíž tvořili hudebníci (např. Rolling Stones, The Who, Small Faces), herci (např. Michael Caine), výtvarníci, fotografové (např. David Bailey), galeristé (např. Robert Fraser), majitelé butiků (John Stephen), módní návrháři (např. Mary Quant, John Bates), kadeřníci (Vidal Sasoon) modelky (např. Jean Shrimpton, Twiggy, Veruschka), novináři (např. John „Hoppy“ Hopkins). A všichni ti se stali symboly onoho „swingujícího Londýna“, který sice jakoby setřel třídní rozdíly, ovšem velice drsně prosazoval a propagoval cosi jako kult mládí. O jaký typ lidí se jednalo, krásně zachycuje i s celou atmosférou „swingujícího Londýna“ známý kultovní film „Blow-Up“ (1966, režie Michelangelo Antonioni). Výraz mod se stal prostě pojmem.“ [28] Toto obdobie Swingujúceho Londýna medzi rokmi 1966-1967 dokumentuje aj film P. Whiteheada Tonite Lets All Make Love in London, v ktorom hrajú Pink Floyd, John Lennon, Yoko Ono, Mick Jagger, Vanessa Redgrave, Lee Marvin, Julie Christie, Allen Ginsberg, Eric Burdon či Michael Caine. Ako už hovorí teória cultural turn, z non-konformizmu sa hnutie stáva predajným a dostáva sa do mainstreamu. Undergroudnové kapely sa stávajú slávnymi, avšak na druhej strane sa mods radikalizujú na dvoch stranách. Na druhej strane sa zároveň v splynutí so psychedéliou stávajú mods súčasťou kontrakultúry 60.rokov. Alternatívou vývoja mods je prevzatie znakov záležania na móde, obliekaní a farebnosti, ktorí sa prejavil nielen pri milovníkoch psychedélie, ale aj art-rocku 60. rokov, post-hippies žánru glam rock začiatkom 70. rokov či neskôr pod vplyvom neo-psychedélie a britpopu v 90. rokoch (Oasis, Blue, Kula Shaker). Subkultúru mods reflektuje aj paroduje komédia Austin Powers. V rámci post-mods odnoží vznikli v roku 1969 soudeheads, ktorí opätovne nosili elegantné oblečenie s vlasmi zastrihnutými asi na 5 cm. Nadväzovali na pôvodných mods a zanikli asi v roku 1972. Zo smooth mods sa neskôr pretransformovali taktiež smoothies, ktorí mali o niečo dlhšie vlasy než suedheads pričom milovali futbal, čiernu hudbu a glam rock. V roku 1972 sa spojením suedeheads a smoothies objavujú tzv. bootboys, ktorí vizuálne pripomínali film Clockwork orange (hnutie pretrvalo do vzniku punku; dokonca existuje samostatná clockwork punková subkultúra).

Ako už bolo uvedené, medzi rokmi 1966 a 1967 sa hnutie štiepi a radikálna časť vytvára tzv. hard mods. Hard mods módou opovrhovali, nahradili ju robotníckym image (dodnes im zostali mikny Lonsdale, trička Perry a košele Sherman, jeany Levi´s a topánky Dr. Martens; vlasy skrátili dohola). Hard mods vymenili amfetamíny za pivo a zdržovali sa v ostrých a agresívnych partiách. Mods podľa Feldmana (zrejme tým však myslel až hard mods) kontrastujú s viac technologicky-skeptickou a menej materialistickou hippie kultúrou neskorších 60s. Hard mods sa spájajú v klube Flamingo a na turné Desmonda Deckera s imigrantmi z Indie, Pakistanu, Jamajky, ktorí tvorili subkultúru Rude Boys – na vyholených hlavách nosili klobúky a počúvali blue beat, reggae, rock steady a ska (Desmond Dekker, Laurel Atkien, Ska-talites). Nová mutácia spojenia rude boys a boot boys vytvorila subkultúru skinheads, ktorá sa hlásila k robotníckej triede (avšak nemala spoločné nič s nacistickými skinheads, ktorí prišli až pod vplyvom nacionalistickej národnej fronty v polovici 70.rokov). Podľa Hebdiga sa hard mods spojili s černochmi práv preto, že opovrhovali vzdelaným, meštiackym, drogovým hippie hnutím, ktoré im ako robotníckej triede nemohlo nič dať a práve ska bolo undergroundové, non-obdchodné a neformálne šírene hnutie v domových parties a kluboch. [29] Skinheads sa podľa Smolíka vžívajú pod týmto názvom až v roku 1969 odvodení do slova skin, koža, head – hlavy, preložené ako holé hlavy. [30] Podľa Hebdiga sa skinheads inšpirovali dvomi nekompatibilnými zdrojmi – kultúrou západoindických imigrantov a bielou robotníckou triedou. Neskôr bol pestovaný kult mužnosti, násilia, patriotizmu a robotnícky pôvod a napr. rasistická časť skinheads (RAC-Rock against communism) bojovala proti rastafariánstvu ako „čiernemu bacilu“ pod vplyvom Národnej fronty, na čo upozorňuje taktiež Hebdige. V rámci typológie J. Smolíka vznikajú: tradicionalistickí skinheads, oi! Skinheads stotožnení so streetpunkom, ultrapravicoví nacistickí a rasistickí skinheads, nerasistickí skinheads SHARP, marxistickí skinheads red skins a RASH. [31] V súčasnosti sa skinheads spájajú vo väčšej miere s pejoratívne chápaným nacistickým hnutím, avšak existujú aj anifašistickí skinheads. Z pôvodných mods im zostala láska ku rock and rollovej hudbe. Avšak súčasný odkaz mods v post-hnutiach by bol na samostatnú sociologickú a kulturologickú analýzu.

Záver

Ako už predostrel uvedený text, determinanty, vznik a dôsledky subkultúry mods sú skutočne zložitým a ťažko zmapovateľným fenoménom. Je taktiež otázne, či podobne ako súčasní hipsteri, neboli mods skôr módou než subkultúrou nakoľko nemali jasný manifest či politický pámflet. Avšak spájali ich podobne ako napr. krautrockovú kontrakultúru v Nemecku, punkovú kontrakultúru Británie alebo grunge v USA určité spoločné socio-kultúrne a estetické znaky.

Použitá literatúra
FELDMAN, CH. J. 2009. „‚We are the Mods‘: A Transnational History of a Youth Subculture„. Doctoral Dissertation. Pittsburgh: University of Pittsburgh.
FRITH, S. 1987. Art into Pop. s. 86–87
HEBDIGE, D. 2000. Reggae, Rasta and Rudies, s. 162-163 in PROCTER, J. 2000. Writing Black Britain, 1948–1998: An Interdisciplinary Anthology, James Procter, ed. Manchester: Manchester University Press, 2000
HEBDIGE, D. 1979. Subkulture: the meaning of style. London: Taylor & Francis Group.2002.ISBN 0-415-13949-5
HEBDIGE, D.1993. The Meaning of Mod In HALL, S., JEFFERSON, T. 1993. Resistance Through Rituals: Youth Subcultures in Post-War Britain. London: Routledge. 1993. s. 171
HRABALÍK, P. 2008. Mods (1958-1968). In. Reflex, č.34. On-line text: http://www.reflex.cz/clanek/placena-zona-causy/31417/mods-1958-1968.html
HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/
INGLIS, I. 2006. Performance and Popular Music: History, Place and Time. Aldershot: Ashgate Publishing, s.
GOLDMAN, A. 1974. Ladies and Gentlemen, Lenny Bruce, Panther.
OONAGH, J. 2003. Jeff Noon on The Modernists. London: BBC.
SMOLÍK, J. 2010. Subkultury mládeže. Uvedení do problematiky. Praha:Grada. ISBN: 978-80-247-2907-7
RAWLINGS, T. 2000. Mod: Clean Living Under Very Difficult Circumstances: a Very British Phenomenon (Omnibus Press, 2000) ISBN 0-7119-6813-6
TORODE, B. 1981. „Subculture: The Meaning of Style by Dick Hebdige“. Contemporary Sociology 10 (6): 856–857. doi:10.2307/2067284.
VINCENT, L. 2012 „Cultural Studies: 2. United States“. Johns Hopkins Guide to Literary Theory and Criticism.
WALEKER,McDONALS, S. ‚Bikers: Culture, Politics and Power‘ Berg Publishers, 2000. ISBN 1-85973-356-5
„History of the British Teddy Boy and Culture“. The Edwardian Teddy Boy. The Edwardian Teddy Boy. „Revolution in Men’s Clothes: Mod Fashions from Britain are Making a Smash in the U.S.“ Life Magazine, 13.5.1966; s 82-88.

Použité fotografie
Verejne prístupné na stránke Ma panoplie 60’s

Odkazy a poznámky

[1] OONAGH, J. 2003. Jeff Noon on The Modernists. BBC. Retrieved 2008-10-11.

[2] „Revolution in Men’s Clothes: Mod Fashions from Britain are Making a Smash in the U.S.“, Life Magazine, May 13, 1966; pp. 82-88.

[3] RAWLINGS, T. 2000. Mod: Clean Living Under Very Difficult Circumstances: a Very British Phenomenon (Omnibus Press, 2000) ISBN 0-7119-6813-6

[4] Brian Torode vo svojej recenzii na Hebdigovu knihu píše, že autor analyzuje subkultúry cez teóriu marxizmu, literárnu kritiku, francúzsky štrukturalizmus a americkú sociológiu (vo svojej teórii spája Althussera, Gramsciho, A. Cohena, Lefébvra, Barthesa, Leví-Straussa- Lacana a Marxa). Všíma si triedne postavenie subkultúr, obliekanie, hudbu, tanec, make-up, halucinogény-drogy, historické, socioekonomické, vzťah sociológie a semiotiky a rasové či masmediálne kontexty subkultúr. TORODE, B. 1981. „Subculture: The Meaning of Style by Dick Hebdige“. Contemporary Sociology 10 (6): 856–857. doi:10.2307/2067284. Retrieved 30 October 2012.

[5] VINCENT, L. 2012 „Cultural Studies: 2. United States“. Johns Hopkins Guide to Literary Theory and Criticism.

[6] Výskum autora z roku 2009 je založený na archívnych snímkoch, orálnej histórii a zameral sa v ňom na pôvod mods od osvetlených klubov Londýna až do kútov ulíc (zameral sa taktiež aj na výskum krajín, ktoré prehrali vojnu – Nemecko, Japonsko). Napr. Nemeckých mods vykresľuje ako kozmopolitných vďaka dištancovaniu sa od nacionalistickej minulosti.

[7] FELDMAN, CH. J. 2009. ‚We are the Mods‘: A Transnational History of a Youth Subculture. Doctoral Dissertation. Pittsburgh: University of Pittsburgh.

[8] HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/

[9] FRITH, S. 1987. Art into Pop. s. 86–87

[10] FRITH, S. 1987. Art into Pop. s. 86–87

[11] HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/

[12] HEBDIGE, D.1993. The Meaning of Mod In HALL, S., JEFFERSON, T. 1993. Resistance Through Rituals: Youth Subcultures in Post-War Britain. London: Routledge. 1993. s. 171

[13] HEBDIGE, D.1993. The Meaning of Mod In HALL, S., JEFFERSON, T. 1993. Resistance Through Rituals: Youth Subcultures in Post-War Britain. London: Routledge. 1993. s. 171

[14] HRABALÍK, P. 2008. Mods (1958-1968). Reflex, č.34. On-line text: http://www.reflex.cz/clanek/placena-zona-causy/31417/mods-1958-1968.html

[15] HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/

[16] WALEKER,McDONALS, S. ‚Bikers: Culture, Politics and Power‘ Berg Publishers, 2000. ISBN 1-85973-356-5

[17] SMOLÍK, J. 2010. Subkultury mládeže. Uvedení do problematiky. Praha:Grada. ISBN: 978-80-247-2907-7. s,129

[18] „History of the British Teddy Boy and Culture“. The Edwardian Teddy Boy. The Edwardian Teddy Boy. Retrieved 23 September 2012.

[19] HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/

[20] GOLDMAN, A. 1974. Ladies and Gentlemen, Lenny Bruce, Panther.

[21] HEBDIGE, D. 1979. Subkulture: the meaning of style. London: Taylor & Francis Group. 2002. ISBN 0-415-13949-5

[22] HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/

[23] INGLIS, I. 2006. Performance and Popular Music: History, Place and Time. Aldershot: Ashgate Publishing., s..95.

[24] HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/

[25] HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/

[26] HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/

[27] SMOLÍK, J. 2010. Subkultury mládeže. Uvedení do problematiky. Praha:Grada. ISBN: 978-80-247-2907-7. s,67

[28] HRABALÍK, P. Mods. In Česká televize. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/specialy/bigbit/vyhledavani/mods/clanky/34-mods/

[29] HEBDIGE, D. 2000. Reggae, Rasta and Rudies, s. 162-163 in PROCTER, J. 2000. Writing Black Britain, 1948–1998: An Interdisciplinary Anthology, James Procter, ed. Manchester: Manchester University Press, 2000

[30] SMOLÍK, J. 2010. Subkultury mládeže. Uvedení do problematiky. Praha:Grada. ISBN: 978-80-247-2907-7, s. 67

[31] SMOLÍK, J. 2010. Subkultury mládeže. Uvedení do problematiky. Praha:Grada. ISBN: 978-80-247-2907-7. s. 136-137