Založ si blog

Niečo z úvah, tipov, myšlienok a citácií zo sociálnej siete

Ako tak človek žije svoj pozemský život, stále niečo nové objavuje. Inšpirácie, citácie, zaujímavé osobnosti, úvahy… Snažím sa tieto posolstvá šíriť aj cez sociálne siete. Tento článok bude kompiláciou všetkých možných zverejnených statusov týkajúcich sa kultúry, politiky, filozofie, literatúry a pod.  Ide o pomerne široký záber tém, ktorými sa momentálne zaoberám. Preto tento článok berte ako zoznam tipov a fragmentov myšlienok pre budúce články. Na sociálnej sieti Facebook si mnoho ľudí ruší kontá… preto som sa rozhodol tieto tipy posunúť na blog.

***

Národná kultúra a jej osobnosti

***

“Láska a smrť je dramatický oblúk každého života – minulého, prítomného, i budúceho. Osudy devätnástich slovenských spisovateľov oscilujú v žeravom oblúku týchto dvoch magických pólov,” píše Tomáš Winker v úvode knihy o slovenských spisovateľoch, Pred nesmrteľnosťou. Duo cose ha il mondo – amore a morte. Giacoma Leopardi, citované v rukopise Dom v strání Martina Kukučína.

***

13006462_10205905836556403_3786712436703690162_nHovorí sa, že kto nepozná svoje dejiny, musí si ich zopakovať. Preto som sa posledný polrok magisterského štúdia rozhodol podrobne venovať dejinám národnej kultúry. Kdesi za bránu hviezd posielam veľké poďakovanie zosnulému Ivanovi Dubničkovi za tieto cenné knižné typy, ku ktorým som sa dostal až teraz. Snáď vás inšpirujú:
Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, Kronika Slovenska; Zdeněk Váňa: Svět slovenských bohu a démonu; Peter Ratkoš: Slovensko v dobe veľkomoravskej; Augustín Maťovčík: Život a dielo Antona Bernoláka,Ján Čierny: Vladimír Clementis štátnik; Tomáš Winkler: Pred nesmrteľnosťou; Peter Brock: Slovenské národné obrodenie 1787-1847; Ján Tibenský: Slovenský Sokrates (život a dielo Adama Františka Kollára); Ján Tibenský: Veľká ozdoba Uhorska (Dielo, život a doba Mateja Bela), Peter Ratkoš: Povstanie baníkov na Slovensku a mnohé ďalšie.

***

Zuzana Slušná: “Ak spoločenstvo nebude tradícii prisudzovať žiadne hodnoty a jeho členovia tradíciou (alebo jej zložkami) nebudú spájať žiadne konkrétne funkcie a nebudú ju oživovať opakovaním, tradícia prestane byť živá a hrozí, že stratí svoje opodstatnenie a zanikne.” (Aspekty a trendy súčsanej kultúry, s. 105)

***

Koloman Banšell: Túhy mladosti-Napomenutie “Ó, hájže si chrám čistých ideálov! Z trosák mladého nadšenia a žiaľov oltár nevystav pre hmotu! Stratíš-li vieru, lásku i nádeju a v srdci ti len túžby nízke tlejú, zhynieš sebe aj životu!”

Koloman Banšell zomrel ako 36 ročný. Spáchal samovraždu, po tom čo ho zbavili svojprávnosti, keď ho opustila jeho spriaznená duša Elenôčka. Také sú osudy mnohých básnikov.

“Na tomto loži, zápasiac so smrťou, roním ja za ním szly sústrasti. Bo vzácny tymian vehlasu a umu naplňuje ston tento boľasti.”písal v ústave pre choromyseľných v Pešti na počesť básnika Moreaua.

Koloman Banšell: Pozri hviezdu, jak padá… (Túhy mladosti, 1886)

Kolloman Banšel

Kolloman Banšel

“Pozri hviezdu, jak padá, jasavú, ruži odním zápyr ľúbezný, zotri vrúcnosť milostnej piesni, motýľovi farbu ligotavú, vytlač na zem hrozna sladkú šťavu, štíhly dub vo dvoje rozčesni, predstav si bez kvietkov čas vesny, bez hviezd, slnca, zôr sveta sústavu: To, súdruh môj, hľa, život mladý, ak ti zhasol jasných vidín svet a uvädol vrelej lásky kvet. Ideály nech ti sväté budú! Chráň si srdce, chráň ducha od bludu — mladosť peknú nič nenahradí!”

“Pery tvoje, Atalanta nebeská, tak súmerne dotýkajúce sa jedna druhej, sú symbolom prvého objatia zaľúbencov. Pekná jamka na vrchnej z nich, mierna bujnosť na spodnej a v milostnom úsmeve oboch na ľavom kútiku úst znázornená je mi prvá vospolná oddanosť dvoch duší, v jednotu šťastia spojených. V úsmeve tvojom zhliadam záblesk tvojej duše. Hrdlo podlhovasté a biele sťa alabaster, tvoriace pri každom pohybe hlavy pekné, mäkké záhyby, široké plecia, okrúhle rameno, mäkká ako páper rúčka a okrúhle výšiny dvoch pŕs sťa hojdanie dvoch priateľských vĺn sa pohybujúce, tieto všetky vnady, tieto všetky neporovnateľné pôvaby, ó, povedz, kto by mohol pozorovať, zhliadnuť, tušiť, myslieť si, predstavovať bez toho, žeby v úžase velebenia na kolená nepadol a sťa anjelovi sa ti nekoril?”
Písal veru krásne tento básnik a dnes si na neho sotva kto spomenie.

***

Ludovit Kubani

Ludovit Kubani

Národný buditeľ na dnes: Ľudovít Kubáni. Predstavte si, že žijete v druhej polovici 19. storočia na promaďarskom Gemeri, máte päť detí, ste slovenský spisovateľ a po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní vás vyhodia z práce. Veru, byť spisovateľom a národným buditeľom v druhej polovici 19. storočia bolo odsúdenie k životu biedy a totálnej mizérie. Celý život zápasil s existenčnými problémami podobne ako väčšina slovenských buditeľov a spisovateľov – od maďarov získal prezývku “vyhladovaný Don Quijote”. Kubáni vydával časopis Hodiny zábavy, no jeho význam bol predovšetkým v próze (Hlad a láska, Emigranti, Čierne a biele šaty) a literárnej kritike. Kubáni patril ku generácii Dobšinského, Viliama Paulíny-Tótha, Sama Bohdaňa-Hroboňa a Andreja Sládkoviča, Hurbana, Kalinčiaka, Janka Kráľa, Michala Miloslava Hodžu, ktorá v mladosti prežila národné obrodenie a následnú frustráciu a sklamanie v druhej polovici 19. storočia.
Práve táto frustrácia je ústrednou témou jeho tvorby – “zastupoval typ autora, ktorému sa síce na neveľkom diele, ale originálne, presvedčivo a „reprezentatívne“ podarilo zobraziť stretnutie protichodných javov v živote 50. a 60. rokov 19. storočia na Slovensku, problémy psychologického rozpoloženia porevolučného človeka.” Kubáni je aj autorom historického románu
Valgatha z husitských čias, kde píše o tom ako sa “nemectvo, slovanstvo a maďarstvo do konfliktu uvádza”. Rozsiahlu pozornosť venoval štúdiu dobovej literatúry. Prózy “Láska a hlad” a “Emigranti” má autobiografické črty.

Kubáni zomrel nešťastne: pri hre v kartách ho prebodol Andrej Antalík. Antalík to urobil v opilosti a v afekte. Ale ako píše na záver Winkler: Kto vie dnes, kde je pravda. Kubáni bol i vynikajúci básnik, a na počesť Andreja Sládkoviča zložil tieto nádherné verše (Otoďalší typ na recitácie):
“Bor sa svetom a trp na posteli. Básnickým letom buď hrdina smelý! A padni z letov, jak cnosť zneuznalá – Záhrada kvetov zlosťou zapršala. Kto si a čo si? Kde tvojich snáh medze? Hviezdnaté kosy, či štít a paveze? Nekonečnosti vesmíra a ducha? – Tu zložíš kosti, zem pre cnosti hluchá! Len tvoje je slávny! Len čo – všade hrádze, Vlietnuť orol sveta z sveta nevládze: Len tá myšlienka, tá spechá vysoko. Ta, kde si tróni Hospodina oko. Nad vesmír letí a zas sa dol spustí, vyrve lúč pravdy z chaosu a pusty – A zapáli ho za sveta lámp pádu: Povoláva v nádej ľudstva chasu mladú. Svet rozžiari od malej iskierky, dal svetu lúče Prometheus veľký – riekol tej tupej bežživej hmote Slovenska: – Žiar už i ty raz v živote! Básniku, čuješ? Klope na dvere. Ten čo s tebou ho vždy osud pere. V sústrasti teba – chce ísť do neba,. Kde sa poetov skveje veleba. Veleba? Čo to… Vyhnanstvo v kruhu. Ľudstva – nechápe ľud… Svojej neosvety – lúče obrazov. Sú mi strašidlom len, nočnou skazou. No trp, básniku! Trp len i so mnou, K meninám tvojim trúbou ohromnou. Vetí ti druh tvoj – V tebe národ žije. Diamant v hrude prenikdaj nezhnije!”

***

Národný buditeľ na dnes podľa knihy Čas pred nesmrteľnosťou T. Winklera: Viliam Paulíny-Tóth. Poslanec na uhorskom sneme, redaktor Národných novín, podpredseda Matice slovenskej a uctievaná osobnosť v Martine. Keď tušil svoju smrť, žil každý minútu ako by bola posledná a všetku energiu venoval knihe Bájoslovie, kde sa snažil odhaliť tajomstvá rečovej sústavy Slovanov. Paulíny-Tóth prosil Dobšinského o recenziu, ktorej sa chcel dožiť ešte pred smrťou. Ten o ňom napísal ako o hrdom pokračovateľovi Jána Kollára a Jána Hollého. Dobšinský napísal: “A zaiste aj sami takíto spisovatelia len prebíjajú sa k premeňom Nílu toho, jehož veľtoky znajú pod menom Slavian veľnároda.”
Ako pominuteľné je ľudské šťastie. Viliam, zvaný Vilmoš mal v živote skutočne šťastie – za ženu získal krásku mesta, Vilmu Tóthovú. Jeho druhé meno Tóth získal potom, čo si ho bezdetný manželkin strýc adoptoval. Počas jeho pôsobenia v Martine (po smrti Karola Kuzmányho) si ho s rodinou mešťania pre jeho aktivity (redigovanie Letopisu, založenie martinského gymnázia, sporiteľne, kníhtlačiarskeho spolku) skutočne obľúbili a pamätným sa stal aj ceremeniál pri príležitosti jeho menín.
Winkler píše: “V pamäti zostal večer 29. mája 1868, keď sa martinskí mešťania hrnuli dolu mesto a fakľami v rukách si osvetľovali cestu, zastali pred matičným domom, kde Paulíny býval a hromovitým “Sláva” vyvolávali svojho Viliama, ktorý mal meniny.” Paulíny bol v tento okamih šťastný.
“Za lipami sa rozbiehali pásiky polí až k meandrujúcemu Turcu, do ktorého akoby z oblakov zostupovali a do neho sa zabárali čarokrásne martinské hole. Keď z tejto strany povieval vetrík, Viliam si rozšfane sadol na stoličku, chrbtom sa obrátil ku všetkej tej kráse, zrak mu blúdil po oknách matičnej budovy, za ktorými sa okolo detí obracala jeho Vilma,” popisuje ho Winkler.
Toto šťastie bolo však pominuteľné. Za krátky čas prišiel o všetko – zomrela mu žena, Matica bola zrušená a nahradila ju vojenská kasáreň a Paulíny ťažko ochorel. Paulínyho bojujúceho na uhorskom sneme za financovanie Matice z krajinského rozpočtu odmietli ako “národneľavého” politika. Nevzdával sa, pracuje na Národných novinách, ktoré v roku 1875 priniesli tiež smutnú správu o suspendovaní činnosti Matice Slovenskej.
Viliam Paulíny-Tóth zomrel ako 50. ročný. Dožil sa vydania svojej knihy a aj pozitívnej recenzie od obdivovaného Dobšinského. Mohol tak pokojne odísť do sféry nesmrteľných.
Ján Botto o Paulínym Tóthovi po smrti napísal:
“Oni sú boli, v tom i onom živote, dva rôzne póly v jednote”
Dokonale popísaná myšlienky syntézy v národných dejinách.

V. Paulíny-Tóth: Hviezda

Viliam Paulíny-Toth

Viliam Paulíny-Toth

Tmavé mraky zahalily nebeskú širinu,
oblaky sa rozohnaly na frankskú dolinu.
Nočný víchor zastenáva: „Či nebude rána?“
A z oblakov vyjde hviezda; duch to Korzikána.
Živly smiešané sa búria, ale nevíťazia,
druhých chcejú silou skrotiť, a len seba kazia.
Blesk tej hviezdy ligotá sa v rozbúrenej noci,
a muž nad Franciou stane neslýchanej moci;
delí živly, usporiada, do boja sa dáva.
Kam len pozrie, rukou hodí, všetko prekonáva.
Kto ťa vyvýšil, človeče, kto ti dal tú slávu?…
Sám ty, sám si položil si korunu na hlavu.
Sám si v boje išiel s vojskom, sám si viedol rady,
sám sis’ slávy nadobudol, sám zo svojej vlády.
Ale padols’! Kto ťa zrútil? či Moskal mrazivý?
Nie. Boh života i smrti, Boh náš večne živý.
Padols’! Ale či nežiješ? Telo zem schováva,
ale hviezda tvoja s neba sa poligotáva.
V Bratislave 1845.

 

***

Zabudnutý národný buditeľ na dnes: Samo Bohdan Hroboň. Osud tejto osobnosti bol plný mystiky, samoty, sklamania a nanaplnených túžob. Vajanský vnímal Hroboňa ako osobnosť, ktorá prišla, rozbúrila vody počas revolúcie a vo veľmi krátkom čase odišla: “Kde sa končí život tohto človeka a kde začína druhý v ktorom sa vznáša v oblakoch a prestáva dotýkať matičky zeme?” Osobnosť Hroboňa fascinovala Martina Kukučína, ktorý o ňom písal životopis: “Jeho život je legendou, pravdou, i fantáziou, posplietanou do pramienkou a platencov, ktoré už ťažko ktosi rozmotá.” Hroboň, mesianista, stúpenec Kollárovského konceptu všeslovanskej vzájomnosti a hlboko veriaci mystik je zahalený závojom otázok. “Fascinovaný kollárovskou ideou zjednotenia všetkých slovanských kmeňov videl Hroboň paralelu utrpenia Krista v osude Slovanov a po tisícročnej kliatbe hlásal nástup večnej christoslavianskej ríše,” píše sa v jednom zo životopisov. Na salaši pod bielou skalou rozprával miestnym svoje úvahy, ktorým nikto z poslucháčov nerozumel, ale nakoľko ho mali radi, nechali ho rozprávať sťa obecného blána. Snažil sa nájsť si spriaznenú dušu, avšak jeho povesť obecného blázna mu v tom zabránila a dva krát zostal odkopnutý, či iba prehĺbilo je mystické vzťah k Bohu. Ako slovenský majster Eckhart mal mystické vidiny, ktoré si starec nevedel vysvetliť a držali ho kdesi medzi nebom a zemou.

Samo Bohdan Hroboň

Samo Bohdan Hroboň

“Na troch vrchoch zlatý kríž, na doline skala, na tej skale ruža-kvet,
nad tým krížom hviezda-svet, krajna svetovala. Svetovala krajna,
svetovala tajna, takej viac nebude, kým svet mrakom bude. …
Nebudú tie hory nad matičkou smútiť, nebude svet svetov mrakom sa kormútiť, bo v mraku nad krížom hviezda sa zjasnieva a zo tvrdej skaly ruža prekvitnieva.” S. Hroboň, Prelietaj

Samotársky starec žil na sklonku života a smrti v podtatranskej dedine Liptovská Sielnica u svojho chlebodarcu, brata – tu aj zomrel v úplnej biede a opustený. Winker končí jeho kratučkú životopisnú miniatúru slovami: “Občas počuli sme jeho hlas, nejaké poslanie poetické, prekypujúce nejasnými obrazmi, písané jazykom nejestvujúcim. S ním vyhasol obetný plameň, ktorý horel v tichosti a samote pri päte tatranských velikánov.”

S. Hroboň: Hlasy nad hrobom
“Zahučali hory, zahučali doly,
„beda vám, Slováci, beda vašej vôli.
Kde vám lipa skvitne, blesky ju ohromí
a kde duša mladá, kliatby ju prelomia“.
Padol si, Janíčko, ako tá skalina,
keď ju víchry lámu a hrom popretína.
Ešte z tej skaliny kamene ostanú,
a tie naše žiale, brat náš, neprestanú.

Dobrú noc, Janíčko, dobrú noc,
driemaj ako v noci svetov moc,
dobrú noc, dobre spi,
snívaj ako hviezdy božie sny.

Dobrú noc, Janíčko, dobrú noc,
driemaj ako v zemi ducha moc,
dobrú noc, dobre spi,
vstaneš ako slnce z nočnej tmy.”

***

Z knihy Sťefana Druga, Štúrov program na našich zástavách:

Gustáv Husák

Gustáv Husák

Gustav Husák: „Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dokórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Stúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. … Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28. rokoch. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás? Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i ked dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, ked robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu.”

***

Mikuláš Dohnany

Mikuláš Dohnany

Mikuláš Dohnány, slovenský básnik, redaktor, polyglot, historik, účastník dobrovoľníckych výprav, štúrovec, národný buditeľ, ktorý zomrel len ako 28 ročný píše o smrti:
“Dokonané je. Zavri sa, osudný hrob! Milá duše jeho milenka, láska jeho studený hrob: milá ducha jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky, jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky: jeho duchom natiahnutá výšina nebeská, kleň a zaoblievaj sa nad jeho krížikom, tým znamením spasiteľa ukrižovaného pre duchovnú ríšu! A ľudia? Ach, vy si pomyslite, že
Hynutie večné všetkým je dedičné,
Duch jeho si však stvoril svety večné!”
Ani nevieme, akých to veľkých slovotepcov ukrýva naša národná história. Je čas o nich a ich umení v tejto dobe chaosu a úpadku znovu hovoriť.

Mikuláš Dohnány: Moja žiadosť, 1846

Chcel by byť spevákom s zlatými strunami,
ktoré by hýbali tvrdými srdcami.

Chcel by si požičať z bleskov rannej zory
a nimi ožiariť naše temné hory

a nimi ožiariť duše rodákove,
by už raz poznali tajné sily svoje.

Oj, chcel by mať hromy, ktoré podpaľujú,
srdcia, ruky ľudské k jednote spojujú.

Chcel by prút čarovný dakde si odkúpiť
a ním zo zakliatia smutný rod vykúpiť.

Všetkých by dovedna zlatou stužkou spojil,
rany tisícročné naveky zahojil.

Chcel by vziať na krídla rodáka drahého,
ukázať mu slávu – deň spasenia jeho!

***

Anton Bernolák: “Ne rod, ne pokolení, né zemánstvo, ne bohatstvo statečním, dobrím a vzácním robí, ale vlastné jeho dokonalosti a čnosti.” (jeho obrana Fándlyho ako reakcia na útoky J. I. Bajzu pre Fándlyho ľudový pôvod)

***

Boleslav Jablonský: Moudrost otcovská, 1881
“Když ses narodil,plakal jsi; jednej na světe tak, abys při smrti mohl ses usmívati. – Nenaříkej v své chudosti, jak bys jen své vady zřel, že ti Tvůrce v nemilosti statků zameských odepřel. Lúční kvítí, ptáčí zpěv, slunce, hvězdy těší tebe jako boháče, Tobě dal Bůh krásnou slavnou vlast. – Přispívej k blahu národa; “tvým je vše, což jeho jest.” – Lípa kvete pozdě, ale její květ je lékem a chová med. Kmen slovanský rozkvétá též naposled, ale z jeho květu může svět mnoho získati. – Slunce svítí, hřeje a blaží; člověk má šířiti pravdu, cnost a blaženost. – Bez boje nemá život ceny; “vítězství po čestném boji” – “Ke všemu, co ctnéo, jest třeba světla.” – Neodvracej tváře od světla – Svět má dva vůdce: slunce ve dne, měsíc v noci – člověk má rozum a srdce. – Jak je sedm hvězd v Orionu, tak jest i na obloze, Janko Kralducha a to: pravda, krása, právo, cnost, náboženství, volnost a dokonalost. – Snaž se zalíbiti moudrým a dobrým. – “Bouře čistí země vzduch; bouřemi – žití – se čistí duch, srdce v ohni lásky, láska v slzách.” – Na světe není nic stálého a dokonalého. –

***

Janko Kráľ: “Pred násilím moci zradnej dusiť v hlbine duše strasť,
ked nad obeťmi márnymi vydá stesk strašný mnohá vlasť.
Netrápte sa duše verné, majte v srdci presvedčenie,
že pravda pravdou ostane – sväté je naše určenie.
Nemáme úlohu pomstu… Naše určenie veliké; ľudskosti blaho, pokrok, vlasť! Naša hŕstôčka chatrná, nie sme bohatí jak iní, lež nie sme na svete sami: sme údy veľkej rodiny.”
“Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno –
ked Slovák od vekov trápený, šliapaný,
dokonal účty své s dávnynmi vrahami
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu
obnovil zase zmluvu rodnú, starodávnu.”

***

Laco Novomeský o komunizme a Apollinarovi:

“Kedysi v začiatkoch našej socialistickej poézie myslel som si napríklad, že mať rád Apollinaira je zrada na Majakovskom, na komunizme. Ale komunizmus, to je priestor pre človeka, patrí k nemu všetko, čo človek potrebuje. Dnes mi je jasné, že neexistuje problém komunizmus a Appoliniare, ale komunizmus s Appolinairom. Apollinaire patrí do komunizmu, pre človeka v ňom a nezáleží na tom, že sám vo svojej dobe bol ku komunizmu vlažný a možno ešte horšie, lebo jeho poézia patrí človeku.” 

***

Kulturologické reflexie

***

Kulturologička Zuzana Slušná o úpadku kultúry v hypermoderne, ale aj o riešeniach z marazmu – spolúčasti, zdielaní, prežívanej a autentickej kultúre ako protipólu konzumu a individualizácii: “Kultúrou sa stal akýkoľvek produkt, najmä ak je žiadaný či spadá do oblasti zábavy. Rastie pocit tých, čo uprednostňujú pôžitok, rozkoš, zábavu pred aktivitou, spoluúčasťou a autentickým zážitkom z tvorby. Kreativita je jednou z kľúčových ľudských schopností – ak ju človek prestane používať a zdokonaľovať, stratí nielen túto jedinečnú schopnosť, ale aj časť svojej výlučnosti. Kreativitu a aktivitu ľudí oslabuje konzum a pasívnej príjmanie ponúkaného, prehlbujúca sa individualizácia narúša sociálne väzby. Svet nie je rozdelený len hospodársky či politicky, ale čoraz výraznejšie sa začína prejavovať tzv. nové, kultúrne rozdelenie sveta. Človek nesmie upadnúť do apatie a pasivity: kultúru musí vnímať ako to, čo zaisťuje a umožňuje jeho bohatý a plnohodnotný život, ale zároveň vyžaduje vedomú účasť. … Vhodnými aktivitami môžeme človeka ako indivíduum aj ako tvorcu sociálnych kolektívov stimulovať na intenzívnu účasť a záujem o dianie v lokalite a regióne. …Aj v pluralitnej a mnohokultúrnej spoločnosti majú svoj význam opodstatnené faktory, ktoré členov kolektívu zjednocujú, umožňujú im cítiť sa s ostatnými ako MY”. Dôležitým pritom je poznanie, zdieľanie a ďalšie pretváranie “spoločenského”: územia, hodnôt, zvykov, minulosti, tradície aj materiálnych artefaktov (kultúrneho dedičstva).”

***

Prepáčte mi zdieľanie rozsiahlejších textov, ale ak vidím nejaký zmysel v sociálnych sieťach, tak je to práve možnosť prebudiť ľudí cez šírenie posolstiev básnikov, filozofov, buditeľov a tak dalej. Tento krát Gilles Lipovetsky a úvod jeho knihy Globalizovaný západ, ktorý iba potvrdzuje slová o úpadku tohto sveta a kultúry, ktoré denno-denne opakujem. Je to popísané neskutočne výstižne a autenticky:

Gilles Lipovetsky

Gilles Lipovetsky

“Nachádzame sa v dobe, kedy sa presadila a s veľkou silou sa rozrastá tzv. kultúre “tretieho typu”, akási nadnárodná hyperkultúra, ktorú sme s J. Serroyom nazvali culture-monde, svetokultúra. Zo vznešenej sféry kultúry chápanej ako život ducha zostupujeme do “kultúrneho kapitalizmu,” kde sa kultúrny a komunikačný priemysel presadzuje ako nástroj ekonomického rastu a pohybu. Kultúra aktívne pretvára hmotný svet výroby a obchodu… Finančné a špekulatívne bubliny, rekordné zisky a bonusy, hon za novými akciami, lavína riskantných úverov, prepjatá globálna likvidita, strmý rast verejných dlhov, finanční giganti a rozprávkové odmeny, ale taktiež patologická spotreby, chobotnica miest zahltených reklamou a komunikácií, záplava audiovizuálnych a internetových sietí – vo všetko je neprimeranosť, úprk a hypertrofia vyjavujúca sa ako organizačno-dezorganizačné princípy nášho sveta – našej hyperkultúry. Nastupuje vláda kozmopolitnej univerzality, neustálej zmeny a honost informácií. Dodnes bola kultúra tým, čo do života vnáša poriadok a dáva životu ZMYSEL, lebo ho rámcuje súborom božstiev, pravidiel, hodnôt a symbolických sústav. SVETOKULTURA pôsobí oproti tejto logike presne opačne: do našej existencie a vedomia vnáša neustálu deozrganizáciu a nedostatok poriadku.Všetky zložky života upadajú do krízy ako nestabilné a zbavené svojich súradníc. Cirkev, rodina, ideológie, politika, konzumný spôsob života, umenie, vzdelávanie: neexistuje jediná oblasť, ktorá by sa vymykala postupnému rozkladu… Svetokultura či planetárna kultúra rozbíja všetky systémy záchytných bodov a stiera hranice medzi my a a oni, vojnou a mierom, blízkym a dalekým.. bombarduje človeka záplavou zmetených informácií. Hlavnými organizačnými princípmi sú TRH, KONZUMNY ŠTYL, VEDOTECHNIKA, INDIVIDUALIZMUS A KULTURNE-KOMUNIKACNY PRIEMYSEL. Kapitalizmus sa rozšíril po celej planéte, štáty sa vydali na cestu privatizácie a ekonomicko-finančnej deregulácie. Všade DNES panuje systém globálneho finančného kapitalizmu, akýsi nezkrotný hyperkapitalizmus, na ktorý práve teraz tvrdo doplácame. Kultúra byznisu všade vítaží, stavia sa obdiv v médiách a magnetickou silou na seba púta ľudské túžby a nádeje. Za vlády hyperkapitalistickej svetokultúry úspech znamená to isté čo peňažný zisk, premena v celebritu, status “človek, ktorý prerazil.” HLAVNYM POSLANIM ŠKOLY už nie všetpovať žiakom mravné, republikánske a vlastenecké hodnoty, dnes sa jedná o službu poskytovanú národným a kritickým spotrebiteľom, ktoré rozhodujú medzi školou súkromnou a štátnou. …Kto sa neprispôsobí bude odkopnutý zo svetovej scény: globalizácia alebo smrť. Politici sa snažia uviesť globálne v platnosť nová pravidlá, ktoré by dokázali utlmiť výstrelky kapitalizmu, obnoviť dôveru, zaistiť stabilitu bánk, posilniť ethnickou integritu finančných trhov a reformovať medzinárodné finančné inštitúcie. Návrat k zoštátneniu nie je na programe dna. Lavicové strany s podielom na vláde sa z valnej časti reformovali v súlade s princípmi globálneho hospodárskeho liberalizmu.” Svetokultúru podľa Lipovetského formujú média, značky-logá, reklama, celebrity. Víťazia práva jednotlivca nad právami kolektívu.Lipovetsky dodáva, že s rastom spotreby amerikanizovanej kultúry sa ozýva stále zreteľné volanie po vlastnej identite a kultúrnej odlišnosti. Volanie po vlastnej kultúrnej a jazykovej identite. Trend budúcnosti kultúr bude posilnenie kolektívnej identity. Kultúrna odveta bude výrazom nedokonalosti konzumného sveta, avšak podľa Lipovetskeho je dalšou etapou demokratizácie a individualizácie. Všetky hlavné a vedlajšie štruktúry hypermoderného sveta sú rozrušené, ľudia hľadajú alternatívny zmysel života, snažia sa vytvoriť novú kultúru.Lipovetsky hovorí o vytvorení novej všeobecnej kultúry, ktorá by mala byť protiváhou vlády impéria, mali by sa vytvárať nové podnety pre emócie a ísť za hranicu konzumného života, cesta k vznešenejšiemu chápaniu človeka. Lipovetsky poukazuje na radikálnu zmenu vzdelávacieho systému.Tento proces je však otázkou dalekej budúcnosti. V závere knihy sa píše: Kultúra ničí jednotlivca definovaného jeho jedinečnosťou, ohraničnosťou a odmietnutím. Pod zásterkou dominantného kozmpolitizmu sa presadzuje implicitne totalitný projekt: individuum zbavené všetkého, čo z nej činili osobu, je podrobené kontrole liberálnej ideológie. 7 MILIARD NAVZAJOM PODOBNYCH INDIVIDUI JE PRESVEDČENYCH O SVOJEJ INDIVIDUALITE, 7 MILIARD prispôsobových individuí je spracovávano neprerušeným tokom informácií, predstáv a zážitkov. VITAZSTVO trhu nad všetkým “čo mu kultúry nedávali.” Pesimistický záver, ale ja verím, že to všetko padne a z popola príde nový svet. L’Occident Mondialise

***

Nový klip Princes Chelsea vystihujúci hypermodernú dobu – svet prázdnoty a opustenosti, virtualizácie života, svet odcudzenia, svet individualizácie v ktorom je človek konzumu vlastne osamelý. Zaujímavo túto situáciu popisuje filozof Jean Baudrillard v texte Simulacra and simulation: “Disneyland je dokonalým modelom zamotaného usporiadania simulakra. Je to v prvom rade hra ilúzií a preludov: piráti, bojisko, budúcnosť, atď. Tento imaginárny svet by mal zabezpečiť úspech operácie. Čo však láka davy najviac, je nepochybne spoločenský mikrokozmos, náboženská, miniaturizovaná rozkoš zo skutočnej Ameriky, z jej obmedzení a radostí. Človek zaparkuje vonku na parkovisku, potom stojí v rade vnútri, až nakoniec skončí úplne opustený pri východe. Jediná fantazmagória v tomto imaginárnom svete spočíva v nežnosti a láskavosti davu – a v dostatočnom, ba až nadmernom množstve vynálezov potrebných na dotvorenie tohto pestrého, rozmanitého efektu. Kontrast s absolútnou osamelosťou na parkovisku – ktorý je akýmsi autentickým koncentračným táborom – je dokonalý. Alebo, lepšie povedané, vnútri bombastická pompa vynálezov magnetizuje dav v usmernených tokoch, kým vonku je samota usmerňovaná len na jeden jediný vynález – na automobil. Nevšednou zhodou náhod (hoci je nepochybne dôsledkom okúzlenia vlastného tomuto svetu) je tento zamrznutý detský svet stelesnením predstáv človeka, ktorý bol sám zmrazený: Walt Disney, ktorý čaká na svoje vzkriesenie zvýšením teploty o 180 stupňov Celzia.”

Z textu pesničky:
“Sometimes I feel so sad I wish that I would die, other people they dont know they think that I’m alright. I wish upon our fallen stars the new world will in time, keep it’s place in something real so we can stay alive. … But It’s All OK, We’ll Live For Another Day, It’s All OK”

 

 ***
Bratislava: hlavná stanica

Bratislava: hlavná stanica

A teraz o (j)elitami démonizovanej normalizácii troška inak.. žiadne nostalgické výlevy, ale podme na to v číslach a faktoch z knihy “30 rokov socialistickej výstavby Západoslovenského kraja” z roku 1977, ktorú práve držím v ruke:

“V účelovej investičnej výstavbe sa vynaložilo 5 miliárd Kčs. Do užívania odovzdalo 54 objektov v školstve, 15 objektov v zdravotníctve a 5 objektov sociálnej starostlivosti. Vo všetkých formách bytovej výstavby sa postavilo 68 200 bytov. Pribudli nové vodovody Hamuliakovo-Kalinkovo, Bernolákovo-Jur. Na vodovodnú sieť napojili koncom roku 1975 631 000 obyvateľov. Nové domy služieb pribudli v Samoríne, na Myjave, v Suranoch, Topoľčanoch a v dalších mestách a obciach. Zvýšili sa rodinné prídavky, zdvojnásobili príspevky pri narodení detí. Novomanželské pôžičky so štátnym príspevkom pri narodení dieťaťa roku 1975 využilo 18 tisíc mladomanželov. Tieto opatrenia prispeli k prekonaniu populačného poklesu. Roku 1975 sa narodilo v Západoslovenskom kraji o 5862 detí viac ako roku 1971.
Prudký rast zaznamenali tradičné odvetvia obuvníckeho, odevného, drevárskeho a potravinárskeho priemyslu.Vybudoval sa chemický priemysel zameraný na výrobu plastických látok, umelých hnojív a polyesterového hodvábu. Väčší podiel má aj strojárska výroba v podnikoch SES v Tlmačoch, Tatra v Bánovciach, Slovenské lodenice v Komárne a dalšie. Vznikla rozsiahla energetická sústava na Váh, elektrický prúd už zabezpečuje prvá atómová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach. Rok 1974 dosiahol vynikajúce výsledky vo výrobe obilnín; vysokú úroven dosiahla spotreba potravín a priemyselného tovaru na obyvateľa a vybavenosť domácimi predmetmi dlhodobej spotreby. V školstve: desiatky nových základných, stredných a odborných škôl, vysoké školy v Nitre a Trnave. Vybudovali sa nové kultúrne domy, divadlá, knžinice, osvetové zariadenia. Výrazne sa zvýšila úroveň zdravotníctva, vysoký počet lekárov i lôžok v nemocniciach. Výrazne sa znížila detská úmrtnosť.

***

Národný podnik TATRASKLO: ďalší exemplárny príklad socialistického zázraku a veľkosti nášho československého národa po roku 1945. Knihy o národných podnikoch sú dnes veľkým svedectvom doby. Nachádzame v nich dnes zamlčiavané informácie o tom, čo sme my, dnes bezvýznamná kolónia, kedysi sami dokázali. Krásna kniha, ktorá je zároveň umelecky poňatým katalógom o národnom podniku bola vydaná Trustom sklárskych podnikov Trnava obsahuje nádherné fotografie Karola Kallaya, grafiku Ivana Štepána, to všetko doplnené nádhernou básňou nepodpísaného básnika “Óda na sklo”. Kniha je prakticky nezohnateľná, preto som veľmi vďačný Jánovi Bošanskému, ktorý mi ju dal s povolením poslať ju do Slovenského múzea dizajnu, ktoré robí obrovský kus práce. Snáď táto kniha raz v budúcnosti, po nastolení spravodlivejšej spoločnosti, pomôže pri objektívnejšej interpretácii našej histórie.

Uvádzam niektoré pasáže z knižky:

“K veľkým dobrodrúžstvam poznania patrí sklo. Svojou históriou, technikou i krásou. Ako práca so sklovinou a tvorba skla, i ako štádium dejín tejto práce a dejín ľudí zo sklárskych hút. Umelci a rytci z pražského dvora Rudolfa II si české sklo vyberali ako náhradu horského krišťalu a rezaním a rytím z neho vytvorili diela priraďovane k zlatu a šperkom.Slovenské sklo má tradíciu už od 6. storočia. V minulých storočiach bolo na Slovensku okolo 100 sklárskych hút. Dodnes existuje (existovalo) sedem – najstarší závod v Utekáči. Po roku 1945 pracovala sklareň v Katarinskej Hute ako národný podnik Slovenské sklárne s nadriadeným orgánom generálneho riaditeľstva v Bratislave. Socialistické spoločenské podmienky umožnili rozmach sklárskeho závodu vrátane veľkej rekonštrukcie a modernizácie výroby. V súčasnosti (70. roky) sa závod účastní na vývoze do Anglicka, Austrálie, Belgicka, Egypta, Holandska, Maďarska, Poľska, Sovietskeho zväzu, Talianska, USA a do štátov Južnej Ameriky. Rozvoj výroby sa uskutočnil po znárodnení účastinnej spoločnosti “zlatnianske sklárne” v roku 1946 a najmä po začlenení do organizačnej štruktúry národného podniku závodov Katarínskej Huty a Málinca. Sídlo podniku bolo v Katarínskej Hute, neskôr v Utekáči a Poltári. Podnik je známy aj v zahraničí vďaka stolovými súpravám s točenymi nôžkami, viacfarebnymi sklennymi vyrobkami “Harlekyn”, hutnickou kališkovinou.”

TARASKLOÓDA NA SKLO /fragmenty z básne neznámeho autora/
Ó sklo, čo privádza ťa sem?
Vydýchla ma sem z hĺbky zem.
Preto si v štíhlom hrdle nesiem podzemnú štíhlohlasú pieseň.
Vynáram sa z teplej pôdy nahé, ako sa na svet chodí.
Nahé, jak každé mláďatko, na jeden život -na krátko.
Život je krásna ťažká hra – raz nadol ísť,
raz dohora. Rovnováhu chcú životy. Ja, človeče, tak ako ty!
Z pravekých sopiek smerujú k tebe, moje púte, smerujem k tebe každou cestou ako ženích za nevestou. To tebe v šíhlom hrdle nesiem podzemnú štihlohlasú pieseň! Veď vydýchla nás z hĺbok zem! Aj vdýchne nás – jak číry sen.

***

Gustav Husák: “História bude raz hovoriť veľmi jasne a adresne. Fyzické i duševné sily človeka majú svoje hranice. Sem-tam sa podarí výnimočne túto hranicu prekročiť. Aj to iba vtedy, keď do slova a do písmena odhodláš sa “radšej nebyť, ako byť otrokom” lží a podvodu.”

“Áno, komunisti narobili veľa chýb, hlúpostí, dospusili deformácie. To ale neznamená, že sociálne vymoženosti a socialistické myšlienky a hodnoty sa tým pochovali. Západ podobný tomu, akým prešlo vo svojich dejinách kresťanstvo, lebo nik dnes nemôže poprieť skutočnosť, že aj v jeho histórii bolo tmárstvo, inkvizícia, netolerantnosť, korupcia a ďalšie negatívne stránky a obdobia. Idea spravodlivosti rovnosti ľudí bola nad tým vyšetkým, preto humanizmus kreštanstva a jeho nosné myšlienky dokázali strhávať ľudí… Po porážke, akú sme utrpeli, sa nechce uznať. že socializmus napriek všetkému odsúdeniahodnému posunul myslenie a sebavedomie prostých pracujúcich ľudí, snažil sa o ich dôstojné postavenie. Znehodnocuje sa všetko, aj to, čo bolo v socialistických krajinách dobré.” 27. februára 1991

***

Úvaha o komunizme… 

***

CooperationUž od dávnych a pradávnych čias hľadá človek spôsob, akým nastoliť spravodlivú spoločnosť a ako sa vzdať opakovania „večných hriechov nášho slabého ja“ z útrap nekonečného boja s ľudským zlom až k vesmírnym výšinám. Opakom cesty zla, tmy a beznádeje je hľadanie toho najvznešenejšieho a Bohu najpodobnejšiemu v človeku, hľadanie svetla pre ľudstvo.

Slovo komunizmus pochádza z latinského communis, common – univerzálny. Skutočný význam a jadro slova komunizmus skrýva stelesnenie odvekej túžby ľudstva po spravodlivej spoločnosti. Jeho interpretácia sa v súčasnom svete obmedzila pod vplyvom masívnej antikomunistickej propagandy na zúžené videnie všetkých pejoratívnych prvkov, ktoré socialistické experimenty v dejinách spôsobili. Komunizmus ako spoločnosť založená na zdieľaní, spoločnom vlastníctve, triednej rovnosti a spolupatričnosti má však omnoho hlbší pôvod. Definície komunizmu podľa Engelsa a Bukharina sú viazané na sociálnu, politickú a ekonomickú ideológiu viazanú na vybudovanie beztriednej, bez-peňažnej, komunistickej spoločnosti založenej na spoločnom vlastníctve. Najvyšším vrcholom tejto spoločnosti je dosiahnutie anarchokomunistického konceptu bez štátu, kde sa ľudia budú prirodzene rozhodovať v súlade s ideálom „každý podľa svojich schopností a každému podľa jeho potrieb.“

12715235_992887357436611_4081139493859432314_nAk však chceme definovať komunizmus v jeho najvyššej podstate a v zmysle očistenia od historických krívd, jeho kontinuitu musíme hľadať už od praveku, cez Platóna, vznik stredovekých komún, boje o sociálne oslobodenie v stredoveku, vznik slovanských občín, Bogomilov (Balkán), táboritov, habánov, katarov, flámskej pechotnej revolúcie, diggerov, konceptov utópií Mora a Campanelu, utopických socialistov, priamej demokracii Rousseauoa – ideálov Francúzskej revolúcie (predovšetkým radikálnych jakobínov) a predovšetkým Parížskej komúny, Leninskej revolúcii, kibucov, anarchokomunistického hnutia v Španielsku v rokoch 1936-1939, ale i ďalších sociálnych experimentoch, ktoré sa snažili o nastolenie rovnosti a spravodlivosti. A nielen tam – nové koncepty prináša hnutie Zeitgeist, komunity ako Damanhúr v Taliansku, nové družstevníctvo a ekonomická demokracia v podnikoch. V súčasnosti sa úspešne rozvíja unikátny model decentralizovaného socializmu v Rojave (sýrsky Kurdistan), ktorý kombinuje prvky marxizmu-leninizmu (Ocallan) a eko-anarchizmu (Bookchin). Nemôžeme zabudnúť ani na veľký pokus západných revoltných hnutí roku 1968, ktoré však zanikli a zmizli do stratena (dokázali, že tzv. západný ľavicový liberalizmus sa dá celkom efektívne zapracovať do kapitalistického systému cez reformy a tým dosiahnuť triedne vykastrovanie tohto druhu ľavice) či nezlomnú vôľu a hrdosť hnutia Zapatistov, ktorí si dodnes zachovávajú autonómiu na časti územia Chiapas v Mexiku.

13015151_1745963595650906_7185840661936585462_nPodľa Engelsa je na tom proletár horšie, než otrok, pretože otrok si môže byť aspoň istý, že prežije. „Otrok je predaný navždy, pričom proletár sa musí sám predávať den čo deň a hodinu čo hodinu,“ píše Engels v Zásadách komunizmu z roku 1847. Proletárova existencia je závislá iba od jeho práce, ktorá je viazaná na nepriaznivé hospodárske obdobia a neustále kolísanie konkurencie. Nie sme teda skoro všetci proletármi? Nie sme práve my obete, ktoré sú obetované pre zisky tých, ktorí z nás robia žijúce stroje? Stroje, ktoré vďaka tzv. časove flexibilite práce nemajú právo na voľný čas, citový život, rodinu, duchovný rast?

Našu krajinu drancujú kapitalisti – nadnárodné aj národné korporácie, byrokrati a oportunisti, ktorí zneužívajú dôveru ľudu vo svoj vlastný individualistický prospech. Mainstreamové súkromné média slúžia záujmom veľokokapitálu a korporáciám, ktorý je napojený na tzv. osobnosti. Ekonomické elity sa nás snažia presvedčiť o tom, že nás svet je spravodlivý.

Zničili našu hospodársku a potravinovú sebestačnosť a denno-denne nás presviedčajú, že sme na správnej ceste. Obchodná zmluva TTIP bude najväčšou katastrofou pre našu suverenitu. Beznádej, nezamestnanosť a zúfalstvo regiónov Slovenska sa snažia zakryť stavaním chodníčkov, sadením stromčekov či obnovovaním kultúrnych pamiatok z Eurofondov. Tieto kozmetické úpravy systému nám majú dať pocit, že sa niečo stále deje a že všetka nespravodlivosť je v poriadku. Ale to je lož! Prvým skutočným krokom k národnému oslobodeniu bude vystúpenie z EÚ a NATO. Druhým krokom bude znárodnenie všetkých strategických podnikov a vyvodenie zodpovednosti všetkých tých, ktorí sú zodpovední za 25 rokov drancovania a rozkrádania našej krajiny! Znárodňovanie bude európskym trendom a potvrdzujú to všetky okolnosti a nálady. Tzv. štandardné strany už ľudia nemôžu zniesť a preto volia po stranách autentických.

1656171_961404717270538_7325996884333310551_nSlovo súdruh-comrade, pochádza zo slov ktorých význam má v rôznych jazykoch úzku spätosť so slovami kamarát, priateľ, druh, kolega. Jeho význam je prejavom spolupatričnosti, solidarity a lásky ku kolektívu a lásky k ľudu. Je protipólom súčasnej neoliberálnej paradigmy predstavujúcej alegóriu človek človeku vlkom.

Analógie kresťanstva a komunizmu

„Chceš-li být dokonalý, jdi, prodej, co ti patří, rozdej chudým, a budeš mít poklad v nebi; pak přijď a následuj mne.“(Mt 19, 21)
“…až majetek pomine, budete přijati do věčných příbytků.” (L 16, 9)
“Všichni, kdo uvěřili, byli jedné mysli a jednoho srdce a nikdo neříkal o ničem, co měl, že je to jeho vlastní, nýbrž měli všechno společné.” (Sk 4, 32)
“To skôr prejde ťava uchom ihly, ako boháč vstúpi do Božieho kráľovstva.” (L 18, 25)

12187658_10204291429040998_1175675461183872659_nAbsolútne súhlasím so Zjuganovom. Ježiš Kristus bol prvý komunista. Páči sa mi, že Ruská komunistická strana nachádza prienik medzi kresťanstvom (konkrétne pravoslávím) a komunizmom. Súčasní komunisti by sa v neoliberálnej dobe mali vzdať svojho vyhranene ateistického postoja, iba vtedy zvíťazia.

Mnohí antikomunisti sa pohoršujú, ako môžem byť kresťanom a komunistom či dokonca prijať niektoré progresívne prvky východnej filozofie. Nuž ja na to odpovedám, ako môže byť niekto kapitalistom a kresťanom? Predsa celé Kristovo učenie je v absolútnom rozpore s kapitalizmom, v absolútnom rozpore s celým morálnym a etickým učením “Boha, ktorý sa stal človekom”. Navyše komunizmus, to nie je iba dialektický materializmus Marxa, Engelsa a Lenina, ale existuje i predmarxistický teistický komunizmus, čo vidíme na príklade komunitne žijúcich Habánov, táboritov-husitov, novokresťanov či v súčasnosti u priaznivcov teológie oslobodenia a venezuelského modelu socializmu. Aj samotný pápež František vyzdvihuje najmä sociálnu dimenziu kresťanstva. Nový komunizmus, o ktorom momentálne píšem musí poňať náboženskú toleranciu a nadviazať na všetky pokrokové prvky v náboženstvách, ktoré smerujú k nastoleniu spravodlivej spoločnosti. Kresťanstvo nie je založené na individualizme, karierizme, egoizme, konkurencieschopnosti a najmä je v rozpore s tým klasickým antikooperatívnym neoliberálnym heslom – buď úspešný, i na úkor ostatných, pretože ty si ten vyvolený, ktorý je šikovný a ostatní sú lenivci a neschopáci. Kresťanstvo je okrem iného založené na skromnosti, družnosti, delení sa a najmä zrieknutí sa egoistického hyperkonzumerizmu a nadmerného hanobenia majetku, čoho symbolom je práve dravý neoliberálny kapitalizmus. V kresťanstve nachádzame aspekt rovnosti, internacionalizmu a lásky. Preto neexistuje rozpor medzi komunizmom a kresťanstvom. Preto existuje kresťanstvo v komunizme, pretože komunizmus je všetko to, čo patrí človeku… ako o ňom písal aj Laco Novomeský. Komunizmus musí nadviazať aj na pokrokové prvky kresťanstva a dokonca všeslovanskej vzájomnosti, ktorá k nemu rozhodne patrí. Mimochodom i dialektický materialista je v podstate veriacim, pretože verí v silu prírody stotožnenú s hmotou a tak má veľmi blízko ku panteizmu a predstave, že Boh je stotožnený s univerzom-prírodou. S týmto tvrdením by som sa samozrejme s mnohými dostal do dlhej filozofickej debaty, ktorá by skončila hádkou, či bola prvé sliepka alebo vajce. Podstatné však je, že v dejinách funguje istý “dialóg” medzi hmotou a matériou a je nemožné, alebo skôr nepoznateľné určiť, čo bolo skôr. V tomto vždy budem hegeliánskym komunistom. Toľko dneska na úvod vzťah teológie a nového komunizmu. Podstatné však nie je filozofovať, ale prakticky realizovať filozofiu v živote – teda vytvoriť spravodlivú spoločnosť. A v tomto nemá problém nájsť spoločnú cestu teista, i ateista. Zásady etiky a desatoro majú veľa spoločného. Oveľa viac a bližšie bude v novom manifeste. Na záver Laco Novomeský, Vianočný fejtón: „Hlavné a podstatné, čo vniesol a vnášal (Ježiš Kristus) do starozákonného a orientálneho sveta každým slovom a počínaním, známym z evanjelií, je nový pomer človeka k človeku i nový vzťah medzi ľuďmi, kmeňmi, náciami, vzťah podložený povinnou úctou, láskou a rešpektom (…) Svojmu veku i vekom nasledovným kázal o rovnocennosti medzi ľuďmi, priúčal novej solidarite medzi spoločenskými vrstvami a vzájomnej odkázanosti človeka na človeku (…) Ježiš sám vyzýval bratov svojich: ´„Keď sa schádzate jesť, čakajte jedni na druhých´ (Prvý list Korinťanom, 11:33) Nemyslite len na seba, len na svojich najbližších, na svoje príbuzenstvo, prípadne len svoj národ, myslite na všetkých pri svojich potrebách i pri potešeniach…“

Na porovnanie: komunizmus u Lenina, Marxa a v Starom zákone

“Štát bude môcť úplne odumrieť vtedy, keď spoločnosť uskutoční zásadu: každý podľa schopností, každému podľa potrieb”, t.j. keď ľudia si natoľko navyknú zachovávať základné pravidlá spolunažívania a keď ich práca bude taká produktívna, že budú dobrovoľne pracovať podľa svojich schopností.” V. I. Lenin, Štát a revolúcia, kapitola V

“Vtedy im Mojžiš povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva Pán jesť. Toto je to, z čoho vám Pán prikazuje nazbierať podľa toho, koľko každý zje, gomer na každú hlavu; podľa počtu vašich duší si naberte, každý pre príslušníkov svojho stanu! Izraeliti robili tak a nazbierali jedni menej, iní viac. Potom to odmerali na gomer a tu ten, kto viac doniesol, nemal prebytok, a zasa ten, kto menej doniesol, nemal nedostatok. Každý si nazbieral toľko, koľko mohol zjesť. A Mojžiš im povedal: „Nech z toho nik nenecháva nič na ráno!“ Oni však nepočúvali Mojžiša a niektorí si z toho nechali (časť) až do druhého rána. Ale skazilo sa to, ukázali sa červy a zapáchalo to. Mojžiš sa preto na nich rozhneval. Tak zbierali ráno čo ráno, každý podľa toho, koľko zjedol. Keď však začalo hriať slnko, rozpúšťalo sa to. (Exodus, 16, 1-21)

“Povedal som im: »Kto má zlato, nech sa ho zbaví!« Oni mi ho dali, ja som ho pohádzal do ohňa a urobilo sa toto teľa.“ Ach, tento ľud sa dopustil veľkej viny, veď si urobil boha zo zlata. A teraz alebo im odpusť ich previnenie, alebo ak nie, vytri ma zo svojej knihy, ktorú si napísal!“ Pán však odpovedal Mojžišovi: „Kto sa proti mne prehrešil, toho vytriem zo svojej knihy! Teraz už len choď a buď vodcom ľudu tam, kde som ti prikázal. Hľa, anjel pôjde pred tebou! Ale keď príde čas ich navštívenia, navštívim ich hriech.“ A Pán bil ľud za to, že si dali urobiť teľa, čo vyhotovil Áron. (Exodus, 32, 24-…-35)

‘Boh rozprával Mojžišovi: Pôda sa teda nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste len cudzincami a prišelcami u mňa.’ (Levitikus 25, 23)

‘Beda tým, ktorí priraďujú dom k domu a pole k poľu pripájajú, takže miesta niet, a sami ostávate uprostred krajiny.’ (Izaiáš 5, 8)

“Vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď už zmizne podriadenie deľbe práce, ktoré zotročuje človeka; keď s tým zároveň zmizne aj protiklad duševnej a telesnej práce; keď práca prestane byť iba prostriedkom udržania života a stane sa prvoradou životnou potrebou; keď vzrastú spolu so všestranným rozvojom indivíduí aj produktívne sily a rozlejú sa plným prúdom všetky zdroje spoločenského bohatstva, iba vtedy bude možno úplne prekonať úzky obzor buržoázneho práva a spoločnosť bude môcť napísať na svoju zástavu: “Každý podľa schopností, každému podľa potreby.”
Karl Marx: “Kritika Gothajského programu” /list Brackemu z 5. mája 1875, odtlačený až roku 1891 v “Neue Zeit” IX, l

***

Robespierre

Robespierre

“Kto nie je pánom sebe, je určený na to byť otrokom druhých! Táto pravda platí pre národy, i jednotlivcov. Žil som dosť dlho… videl som ako francúzsky ľud povstal pred degradáciou a otroctvom do výšin Slávy a slobody. Videl som ako sa rozbili reťaze a tróny vinníkov, ktorých váhu na zemi zborila sila víťazných rúk. Videl som ohromujúci zázrak – odhalenie monarchistickej korupcie a skúsenosti z prvého obdobia revolúcie, ktoré obdarili národ silou pochodovať pevným krokom dopredu. Triumf rovnosti, hodný dať svetu signál slobody a príklad všetkých cností. Dosiahnuť občania, svoj vznešený osud. Ste v predvoji, aby ste bojovali proti nepriateľom slobody. Budeme hodní tejto cti a s našou krvou budeme sledovať cestu nesmrteľnosti.”
Maximilien Robespierre, Proti nepriateľom národa

***

Kultúrna antropológia – z útrob slovanskej mytológie

***

Tajomný Simargl

Tajomný Simargl

Troška strašidelného rozprávania o záhrobí, ľudských démonoch a duchov v staroslovanskej mytológii, kolektívnom vedomí ukrytom vo folklóre a ľudovej kultúre od Zděnka Váňu:
“Do zvláštnej skupiny predstáv o záhrobí patrí duše predčasne či násilne zomrelých, udusených, utopených, vrahov, sebevrahov, nekrstencov, čarodejov. Sú silne pripútaní k miestu, kde zomreli alebo sa pripoja k prírodným duchom (ľudská duša je najčastejšie predstavovaná vo vtáčej podobe zjavujúc sa v daždi a hmle, pr. “navi” ako duše nekrstencov vtelené do čiernych vtákov s červenými očami, po siedmich rokov sa z nich stávajú rusalky, často stotožňované s duchmi utopených dievčat pozn.). Rovnakým spôsobom sa môžu prejavovať putujúce duše živých (vedmy, mory, planetnici a pod). Zjavujú sa v podobe tieňov, bielych postáv alebo zvierat pri hroboch, príbytkoch (najmä opustených), na mostoch, na miestach, kde sa odohrala tragédia alebo boli zakopané poklady (to vysvetľuje naviazanosť človeka na materiálny svet, pozn.). Prejavujú sa hlasmi, hlukom, klopaním rinčením, premiestňovaním alebo zhadzovaním predmetov, teda prejavmi, ktoré nemusia byť výplodom fantázie, ale sú i dnes predmetom vážneho psychotronického štúdia. Zlovolne si počínajú mory (mora, mara, morava, kikimora), ktoré moria ludí v spánku, dusia, sajú krv a spôsobujú strašné sny. Zvlášť nebezpečnou bytosťou sú upíri (praslovansky opir’) – v Čechách prináša najstaršiu správu Kronika Neplachova (1336), zmieňuje sa o nich i V. Hájek z Libočan, najviac dokumentov je uvádzaných z Bulharska. Masívna zhoda etnografických údajov a archeologického pozorovania z praktík zneškodňovania upírov na časne slovanských pohrebiskách svedčí o starobylosti pôvodu iných etnografických údajov: zatĺkanie srdca, úst, slabi kôlom alebo klincom, obrátenie na tvár, useknutie častí tela, kamienok mince pod jazykom, spálenie. Pri styku ženy s upírom vzniká vlkodlak – živý človek, schopný meniť sa vo vlka (záznamy o nich máme už od Herodota, cez Slovo o pluku Igorovom). … Duša opúšťa telo nielen v okamihu smrti, ale dočasne i za vo života – v spánku, v bezvedomí – tzv. widmo v polskom folklóre, ktorého zjavenie veští blízku smrť, vjedogonja južných Slovanov, ktorý je strážnym anjelom spiaceho. Prejavom zážitku duše mimo telo sú živé sny, ktoré maj´veštecký ráz. Duša, ktorá sa vracia do tela vie všetko o onom svete ale nesmie o tom hovoriť, inak by človek zomrel. Podla srbských predstáv prebýva duša na stromoch (“sjenovite drveta”)alebo v ovzduší v podobe bieleho vtáka. Smrť v predstavách Slovanov symbolizovala bielo odená žena vyzbrojená kosou, jej podzemnom príbytku horí svieca, ktorej plamienky určujú dĺžku života jednotlivých ľudí. Pri úmrtí opúšťa človek príbytok oknom – odtud zvyk otevírat okno – alebo zvláštny otvor v stene. Po smrti zostáva duša poblíž tela, na hrobe, v dome rôzne dlhú dobu – tri dni, týždeň, 40 dní… Podla ruských žalospevov zostáva duša bud v mieste kde žila pred svojim odchodom, alebo sa spojuje s prírodou – s lesom, s vodami, s horami, s oblakmi a putuje tiež do vesmíru – na mesia, slnko, hviezdy a po ceste Mliečnej dráhy. Zachovali sa nám pojmy nav’, nav’e; súvisí s grecky naus a latinským navis (loď), čo naznačovalo vieru v prevážení duší na lodiach do podsvetia a vysvetlovalo by to pohreby na lodiach východslovanských oblastí. Antická predstava o prievozníkov, ktorý preváža duše za poplatok cez posvätnú rieku sa udržala v Čechách a Slovensku (archeologické nálezy mincí v ústach a v rukách).

Stvorenie sveta podľa staroslavnskej mytológie:

“Bůh se myl v lázni a spotil se; i otřrel se věchtem a shodil jej z nebe na zem. I přel se satan s Bohem, kdo má z věchtu stvořiti člověka. I stvořil dábel člověka a Bůh vložil do něj duši, aby, až člověk umře, tělo šlo do země a duše k Bohu,” hovorí staroslovanská mytológia o vzniku človeka. Stvorenie sveta v staroslovanskej mytológii je dualistické. Dialektika dobra a zla sa spolupodieľa na vzniku sveta. Zděnek Vána o tom píše vo svojej Svět slovanských bohů a démonů: “Podstatou mýtu je součinnost Boha a stan v díle stvoření. Na počátku je pouze moře – praocéan všech kosmogonií včetně vod biblické Genese. Na rozdíl od ní se nad vodami nevznáší pouze duch boží, nýbrž vedle něj stojí satan, který podle jedné variany sám dává podnět k vytvoření pevné země, podle jiné k tomu dostáva příkaz od Boha. Zarodek země je nutno vylovit z dna oceánu, kam se satan musí ponořit. Pouze on je toho schopen, nebot má dostatek potřebné tíže, zatímco andělé jsou příliš lehcí. Ukol však přesto není pro něj snadný a podaří se mu to až po třretím ponoření – protože spočátku tak činil ve jménuz svém, tj. ve vlastním zájmu, a nikoli ve jménu božím, jak mu bylo přikázáno. Ale přesto sa pokouší přelstít Boha alespon tím, že kromě požadované hrsti písku skryje další v ústech, aby mohl také sám tvořit. Písek mu však začne růst v ústech, takže ho musí vykašlávat a vyplivovat: tak vznikajú hory, holé skály a bažiny, zatímco Bůh tvoří jen čisté roviny a úrodná pole. V jiných verzích je dualita Boha a stana setřena neutrálním obrazem dvou ptáků.” Vána hladá analógie tohto dualizmu v zoroastrizme, brahmanizme, manicheizme a v krestanskej herezi pualikánov, bogomilov a katarov. Slovanská mytológie tak má vo svojom jadru pravdepodobne iránske korene. V niektorých slovanských krajoch /Slovinsko/ kolovala verzia kozmického vajca, ktory zniesol boží kohút a z neho vyplynulo sedem riek, ktoré zúrodnili zem. Zachovali sa aj báje o vzniku z ohna.
Slovanský panteón tvorili Svarog, Svarožič-Dažbog, Perun, Veles; v ruskom okruhu Stribog, Chors, Simargl, Mokoš a Trojan; v polabsko-pobaltskom Radogost, Svantovit, Triglav. Slovania verili v kult mŕtvych a reinkarnáciu a taktiež v duchov a démonov mory, upírov, vlkodlakov, Predstavy o podobe duše sú rozmanité – slovný vztah duša, duch vyjadruje silu života, ktorá vyprcháva z mŕtveho tela. Duch sa zjavuje ako tienová postava, ktorá može hovoriř, pohybovat sa, zanechavat stopy, jest a pit a dokonce mat pohlavný styk /incubbus a succubus/. Duchovia sa však ukazujú aj v zvieracej podobe: vtáky /holubica, vlaštovka, slavik, žežulka, vrana, havran, krkravec/, hmyz /motyl, včela, mucha, osa/, netopier podla morálnych vlastností zomrelého. Holubica – dobrá duša, havran – zlá. V podobe vtáka zostupuje do lona matky duše dietata do lona matky. Zivé sny majú veštecký ráz a su prejavom duše, ktorá dočasne opustí telo. Smrt je zosobnovaná ako bielo odená žena vyzbrojená kosou.Uff.. no zaujímavé čítanie… kolko toho ne/vieme o našich predkoch…

***

Filmové typy

***

Ján Kačer vo vojnovej dráme “Smrť si říká Engelchen” podľa rovnomenného autobiografického románu Ladislav Mňačka. Avantgardne a psychologicky poňatý film v réžii Kadár, Klos s hudbou Zděnka Lišku. Kvalita.

***

8. máj – deň Víťazstva nad fašizmom! Málokto zo samozvaných elít však dnes priznáva, že to bolo víťazstvo nad fašizmom s kosákom a kladivom (alebo sa to snaží účelovo zakryť pod všeobecné reči o veľkých obetiach ako to s radosťou robia pravičiari). Presne pred rokom som “pobúril” verejnosť a najmä študentov sovietskou vlajkou na Slavíne (foto z .týždňa, ktorú zverejnili k primitívnemu článku istého Zajaca; fotil ju jeho syn; inak remeselne výborná). Len hlupák dnes pochybuje o tom, že najväčšiu zásluhu na víťazstve proti hitlerovským okupantom mala práve Červená armáda. Milióny našich slovanských bratov padlo v hrdinskom boji za to, aby sme ako Slovania nevyhynuli a aby sme neboli Veľkou Germániou. Hrdo som niesol túto vlajku, pretože tie milióny obetí si to zaslúžia. Zajtra je 9. máj a dnes som pricestoval do hlavného mesta iba preto, aby som si znova uctil pamiatku tých, ktorí bojovali za našu slobodu! Toto víťazstvo začalo u nás už počas Slovenského národného povstania, ktoré patrí k tým najobdivuhodnejším počinom nášho národa.
Mnohí radikálni ľavičiari vnímajú kosák a kladivo ako symbol totalitarizmu. Na toto, z dávnej minulosti znie múdry odkaz Laca Novomeského, okrem iného, organizátora Slovenského národného povstania:

“Stalinovo meno bolo predsa v tých osudových časoch synonymom pre červenú armádu, Sovietsky zväz, pre rozhodný, cieľavedomý a presvedčivý odpor proti nacizmu, toto meno sa spájalo s vierou, presvedčením a zápasom národov – aj našich národov – za oslobodenie z nacistického útlaku. V roku 1949 potom nedvojzmyselne vyjadrovalo triedny, socialistický program. Ak sa český básnik v súzvuku s cítením národa a s túžbami svojej triedy hlásil k týmto zápasom, hoci so Stalinovým menom, nemá sa za čo hanbiť. Ba nemusí sa hanbiť ani za to, že Stalinovo meno vyzdvihol na prospech týchto zápasov ako šifru programu a zrozumiteľnú skratku pre ciele svojho národa, a svojich citov. Nemusím vám vravieť, koľko dôvodov má napríklad Jaroslav Seifert sťažovať sa na kult vôbec a Stalinov osobitne. A predsa v časoch, keď sa začal rozmetávať jeho kult a strhávať nimbus z jeho mena, práv kvôli tomu zmyslu, o ktorom tu hovorím, bol udivený, znepokojený a rozhorčený, a nie iba preto, že ho odrazu s dešpektom začali syčať neraz tie isté ústa, ktoré ho deň predtým iba vydychovali, také boli voči nemu úctivé.”
L. Novomeský, Splátka veľkého dlho I. zv., s. 70

No pasaran!

***

Ku 9. máju určite patrí aj tento vysoko umelecky hodnotný veľkofilm Otakara Vávru, ktorý je vyvrcholením trilógie “Dny zrady” – “Sokolovo” – “Osvobození Prahy”. Uvádzam jeden z najlepších preslovov filmu:
“Naše povstanie, naša revolúcia je predovšetkým vecou vašou. Vás robotníkov. Vieme za čo zomierame, nielen za slobodu národnú, ale aj za naše oslobodenie sociálne! Nová svobodná republika která se rodí, je křtená naší krví! Bude republikou nás, republikou pracujících lidí! My v ní budeme vládnout, my v ní budeme hospodařit! Příští pokolení českého národa se bude s úctou sklánět před těmi, kdož v májových dnech roku 45 takřka svími těli odráželi a zadržovali zuřivé nápory ozbrojených nemeckých band. ”

***

Na odľahčenie – psychedelická klasika Vorlíčka a Macourka z roku 1971 o prepojení rozprávkové altersveta a sveta reálnej ČSSR. S legendárnym výrokom “Hergot to je brko!” a psychedelickým soundtrackom bulharského skladateľa Angela Michajlov.

Zdeňek Liška: Monumentálne geniálny hudobný skladateľ svetového charakteru, aktívne a produktívne tvoriaci v Československej socialistickej republike: Zdeňek Liška. Česť jeho pamiatke. Dielo, ktoré tu zanechal, dotýka sa hviezd.

Geniálny Ivan Mistrík vo filme z roku 1975 na STV2: “Príbeh zo života slovenského vojaka, ktorý počas druhej svetovej vojny prebehol ku krymským partizánom. Pri prestrelke je ranený a dostane sa do nemeckej nemocnice, odkiaľ sa mu podarí utiecť. Ďalej príbeh pokračuje dramatickým popisom cesty radového slovenského vojaka na Slovensko, kde sa pripravuje povstanie. Dostane sa do nemocnice v Bratislave, odkiaľ ujde do dediny a pripojí sa k partizánom.”

Podrobný historický seriál Lettricha z roku 1984 o povstaleckej generácii. Michal Dočolomanský ako Gustáv Husák, Leopold Haverl ako Laco Novomeský, Elo Romančík ako Karol Schmidke, Moroslav Zounar ako Klémo.

Jeden z najmystickejších upírskych filmov s Klausom Kinskim. Nosferatu prichádza do mesta ako symbol smrti v podobe moru. Zaznie i slovenská ľudovka Oči oči čierne oči, výpravné zábery na slovenské hory a československé hrady (Strečno/Spišský hrad, Oravský hrad, Nedvědice, Telč, Perštejn), a mám pocit, že si tu zahrali aj naši slovenskí cigáni (ale nie som si tým istý). Už úvodná sekvencia je mrazivá: ukazuje múmie moru v Mexiku roku 1833. Herzog poňal horor psychologicky a mysticky. Postavy filmy sú tiché, vášnivé a tajomné. Láska silná, no romanticky tragická, príroda symbolizuje oslobodenie, i blúdenie. Hrad existuje, i neexistuje. Dokonalý neoromantizmus vo filme. Keby bol Caspar David Friedich filmár, tak jeho film by mal presne túto poetiku. Okrem nádherných výpravných scén v slovenských Tatrách doplnených Wagnerovou monumentálnou hudbou, vyniká scéna zamoreného mesta či tanec smrti s pozadím gregoriánskeho chorálu Tsintskaro. A to som ešte nespomenul, že ambient hudobné pasáža stvorili pre Herzogov film tradične kraut-rockové legendy Popol Wuh. Na Nosferatovi nie je desivé ani tak to, že je upír, ale skôr jeho symbolika rozsievača smrti a zúfalého samotára. Nie je tým elegantným krásavcom, ale skôr nechutným podivínom, ktorého dokonale stvárnil práve Kinski. Doporučujem ho pre obdivuhodné výtvarné remeslo v čo najvyššej kvalite. Pre scénu s morom v meste využil Herzog 11 tisíc potkanov.

Seagal ako zelený anti-kapitalista. To je až neprirodzené počuť z mainstreamovej TV anti-systémové výroky o zbedačovaní, vykorisťovaní, drancovaní krajiny a pod.

„Lidstvo ještě uvidí velkou sociální revoluci. Říjnovou revoluci v nových podmínkách.“ Fidel Castro

***

TTIP

***

V blízkych dňoch plánuje vládnúca trieda schváliť zmluvu TTIP.
Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo (TTIP) je obrovská obchodná dohoda medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými, ktorá prinesie doslova neoliberálnu (kontra)revolúciu. Prečo slovenské mainstreamové média marginalizujú alebo priamo zamlčiavajú tému TTIP? 150 tisíc ľudí vyšlo v Nemecku do ulíc proti tejto utajovanej zmluve, pred dvomi dňami to bolo 35 tisíc ľudí. TTIP predstavuje neobmedzenú vládu korporácii, smrť malým a lokálnym výrobcom, predaj geneticky modifikovaných a nekvalitných potravín (70 % amerických potravín obsahuje geneticky modifikované potraviny), narušenie zbytkov sociálneho a environmentálneho rozmeru EU, ďalšiu privatizáciu, zbedačovanie a vykorisťovanie.

***

Zomrel významný slovenský herec, zaslúžilý a národný umelec Karol Machata. Známy to herec z filmov 50. rokov (Dáždnik sv. Petra, Kalinčiakova Zemianska česť), rozprávky Soľ nad zlato či filmového spracovania Hečkovho Červeného vína. Narodil sa v robotníckej rodine a svojim talentom a snaživosťou sa dostal doslova z dola na dosky, ktoré znamenajú svet. Vtedy to ešte bolo možné. Tento herec bol svedok čias, kedy herci boli skutočnými osobnosťami a nie výpredajovými prostitútkami reklám na hypotéky ako je tomu v mnohých prípadoch dnes. Svedkovia starých časov ľudskosti nám už pomaly vymierajú a ja sa obávam, že tento svet bude veľmi nepríjemné miesto na prežitie. Česť jeho pamiatke!

***

Zomrel Sergej Chelemendik. Len nedávno sme sa zdravili v meste a dokonca zdielal môj článok pre Zem a vek. A teraz je už tam… hrdý Slovan a hladač pravdy v tomto svete lží… Sergej budeš nám v tomto smutnom svete chýbať… Nech mu je zem lahká a nech jeho duša nájde pokoj…

***

Včera som sa zúčastnil tohto nádherného koncertu neskutočne talentovaných umelkýň @Polina Borisova (Polina Borisova) a Natalia Sokolovskaya (Natalia Sokolovskaja). Na kultúrnom podujatí Posoľstvo masterstva, jubilejum S.S.Prokofjeva zazneli aj melódie Cajkovskeho a Rachmaninova. Nádherný zážitok..

***

“Proletári všetkých krajín, spojte sa! Nemáte čo stratiť, len svoje okovy!”
Dnes sa narodil jeden z najvýznamnejších filozofov všetkých čias: milovaný a nenávidený Karol Marx. Pozrite si zaujímavé video.

***

“Oni su sistem, instrukcija, dogma, korupcija, teror institucija
represija ubija, mafija, murija, drzava, hajducija
kadija, sudija, a mi smo revolucija!!!!”

_______

“Múr, na ktorý písala veštica,
je popraskaný v spojoch,
na tomto napísanom rozsudku smrti,
sa slnečný lúč žiarivo trblieta…

Vedomosti sú hrozivý priateľ,
ak nikto nestanoví pravidlá,
vidím osud celého ľudstva,
je v rukách bláznov…

Medzi železnými bránami osudu,
semienka času boli zasiate,
a boli zalievané skutkami tých,
ktorí poznali a boli poznaní…

Keď je každý človek odmietnutý,
s jeho nočnými morami a s jeho snami,
nikto nepoloží vavrínový veniec,
ak ticho prehluší výkriky…”

***

Lukáš Perný: báseň

Lukáš Perný:Duchovia príroidy

Lukáš Perný: DUCHOVIA PRÍRODY

Snívajme svoje sny mocné, o lepšom svete,
skrytom sťa odkaz v púpavovom kvete,

ozvite sa hrdinovia krajších časov,
v lúky, lesy, hory a lesné vône premenení,
zľúbajte zeme zasneným spevom vtákov.

Vzýva vás národ, ach duše mŕtvych, strestajte tých,
ktorí duše strýznené, krv bedárov majú na rukách!
Vstaňte, ó, veľkosti ducha ľudského a pomôžte nám!
Pomstite tých, čo neprávom odvisli v mukách!
Z posmrtnej večnosti, pre žijúcich trpiacich!

V osemnástom roku štrajk vrcholil januárový,
Vrútky, Zvolen, Nové Zámky… povstáva človek nový!
Február tretí, rok ďalší priniesol ďalšiu ostrú akciu,
štrajk biednych víta novú československú demokraciu.
Motýlie krídla zasiahla guľka ohnivá,
v tejto krajine čosi silne zahníva.
Február dvadsiaty prvý, ľudia len svoje práva žiadajú,
a štyria v Krompachoch mŕtvi k zemi padajú,
Máj tridsiaty prvý, robotnícka krv tečie potôčikom,
a čepeľ zbrane četníka nabodáva červené srdce,
vzadu v DAVe volá pár hľadujúcich milencov,
Viléme… Jarmilo… Viléme… Jarmilo…
Krv ich napojila našu Zem a z nej vykvitli kvety,
pre nové a lepšie budúce svety.
Bol to čas, keď svet sa díval celý,
na súde Štefan Major prehovoril bledý.

Snívajme svoje sny mocné, o lepšom svete,
skrytom sťa odkaz v púpavovom kvete,
keď robotník po práci duchovné slasti bude užívať,
keď poctivý človek nebude sa za svoju chudobu ukrývať,
keď povstanú národy pod vlajkami v svetlách,
keď slzy zosnulých ukryté v tých našich riekach,
zboria všetky ich zámky, z potu a krvi vystavané.

***

Keď sa zamilujete do hlasu speváčky, ktorá už opustila náš materiálny svet a prešla bránou do sveta duchovného už pripravená tesne pred smrťou, a potom počujete jej verne podobný hlas. Pri príležitosti 80. jubileá svätice, speváčky Anny German pripravilo Ruské kultúrne centrum koncert v podaní sólistky Odeskej filharmónie, Vladislavy Vdovičenko. Nádherný zážitok.

 

Úvahy

***

Na zastávke Cintorín Slávičie údolie sa ku mne pristavila dievčina, ktorá spracovávala prieskum o stave internátov v Mlynskej Doline. Na otázku, čo sa mi páči, som odpovedal vyzdvihnutím Dedečkovej modernistickej architektúry, ktorá prepojenými terasami zvyšuje socializačný a komunitný charakter priestorov a taktiež urbanistické vyriešenie bohatej zelene vo verejnom priestore (nedávno dobrovolníčky povysádzali kvety do nevyužitých kvetináčov), ale i školskú jedálen Venza s chutným sortimentom jedla. Na otázku, čo by som zlepšil (predpovedajúc otázku formálnej vybavenosti internátov) som odpovedal: správanie mladých ludí. Inteligentná žena mi dokonca nahrala, či tým myslím konzumerizmus, študovanie iba pre titul, úpadok ducha medzi mladými a absenciu hladania zmyslu života. Ano, a dodal som, že stav študentstva je kritický,absentujú morálne a etické princípy, prevláda nihilizmus pričom internáty pripomínajú namiesto sídla vzdelanosti, jednu velkú diskotéku. Namiesto štúdia, šlachtení ducha, diskusiách o vede, filozofii, budúcnosti sveta či umení, sa iba chodí ožierať a promiskuitne súložiť na diskotéky, prechádzať sa v prázdnote supermarketov, či zabíjať čas šírením nenávisti na sociálnych sieťach, voči tým, ktorým tento model prežívania skrátka nestačí a hladajú v živote čosi viac. Bezbrehosť “uzabávania sa k smrti” má charakter extrémny a nezdravý. Rituál popíjania môže mať i účel socializačný a kolektív upevnujúci, preto nechcem moralizovať nad samotným popíjaním mládeže – podstatné však je rozlíšiť popíjanie, ktoré vedie ku bitkám, rozbíjaniu predmetov, WC, špinavostiam, šíreniu zla a popíjanie, ktoré vedie ku dobrej nálade, filozofickým debatám, umeleckej tvorbe či zaspievaniu si pekných pesničiek.Mladí netvoria hodnoty, ale iba sa vezú na vlne beznádeje tohto sveta. Aspon taká je moja denno-denná skúsenosť s ludmi v Mlynskej za dva roky, ktorú občas narušia výnimky. Myslím, že zlyháva výchova. Ako konkrétny návrh som pripomenul? Keby sa určil taký istý reklamný priestor, aký sa dáva na akademickej pôde reklamám na diskotéky, aj podujatiam vyššej kultúry, ktoré by neboli len o chlastaní, drogách, úpadku a promiskuitnom súložení, mohlo by to možno vyzerať inak. Je totiž nehorázne, že sa internáty budúcej slovenskej inteligencie stali hniezdom tej najhlbšej dekadencie neoliberálnej formy prežívania. Včera som si na zastávke nerád vypočul príbeh mladej ženy, ktorá ťahá za nos naraz piatich chlapcov a považuje to za normálne. Neoliberalizmus v rovine každodennosti a medziludských vzťahov spôsobuje fenomén vnímania ludí ako tovaru, ktorý sa dá po nespokojnosti reklamovať. Vznikajú tak neisté volné vzťahy bez perspektívy s jedinym cielom užívať si a vzájomne na sebe parazitovať. Skutočné chápanie lásky je odovzdať sa druhému aj s chybami a akceptovať ho, byť empatický. Neoliberalizmus takúto lásku nepozná. Nastavuje medzi ludí obchodný vzťah klienta a predávajúceho. Aj toto vidieť na internátoch denno-denne. Hysterické výkriky, plač a beznádej o druhej ráno pred diskotékou. Myslím si, že už včera bolo neskoro. Dávno malo byť zriadené a dobre spropagované kultúrne centrum, ktoré by mladých viedlo ku skutočným hodnotám života, rodiny a spoločenskej užitočnosti. Aj ked kultúrne centrum v Mlynskej Doline formálne funguje,jeho dosah na zmenu tohto úpadku je mizerný. O necelý mesiac odovzdám klúče od svojej internátnej izby s pocitom hlbokého sklamania nad situáciou mladých ludí, ktorí sa nazývajú inteligenciou. Možno aj preto sa radšej nazvem vzdelaným proletárom. O niečo neskôr v ten istý den som sa stretol s nemenovaným rušnovodičom, ktorý potvrdil všetky moje slová. Človek naštvaný na systém, človek ktorý zažil dva systémy a vie si to porovnať. Intuitívne vie, že mainstreamové médiá šíria lži, nemusí čítať štúdie aby cítil, že v tejto spoločnosti niečo nie je v poriadku – skrátka prebudená pracujúca trieda. Takéhoto človeka si cením ovela viac, než nejakého pseudointelektuála či samozvanú osobnosť bratislavskej kaviarne.

***

Je sranda pozorovať, ako sa táto lod potápa a všetci verní jej kapitánovi hrajú do pohrebného tanca pri popíjaní šampanského, kým ľudia z druhej a tretej triedy už mrznú v ľadovej vode hypoték, nezamestnanosti, neperspektívy a flexibilného pracovného času. Novinárske štetky šíria čoraz väčšie paniku, pretože im skrátka ľud prestáva veriť (vdaka ich elitárstvu a odpojenosti od reality). Po vytvorení stránky Konspiratori.sk, ktorej team tvoria tzv. odborníci a hlásatelia “jedinej a nespochybniteľnej, oficiálnej pravdy” (Jaslovský, Hvorecký, Smatana, Struárik a spol.) začínajú pritvrdzovať. Istá nemenovaná televízia, ktorá denno-denne klame obyvateľstvo zavádzajúcimi informáciami, nakrútila reklamu, kde sama seba pasuje do role symbolu hodnovernosti a varuje pred zavádzaním na zlé chodníčky (alternatívne média?). Cieľ týchto aktivít je jasný: zdiskreditovať a postaviť mimo diskurz akúkoľvek alternatívu voči establišmentu. Cieľom je zároven vytvorenie takej atmosféry, v ktorej bude jedinou alternatívou non-konformizu iba tvrdý konzum a konformizmus, čo dokonale vyhovuje trhu. A ako píše Ulrich Beck, nakoľko je zmysel človeka redukovaný na kúpnu silu, existencie non-konformistického charakteru sú pre systém nepotrebné, ba priam nebezpečné. „Ľudia sú tým, čo si kúpia. Zákon kultúrnej globalizácie platí aj tam, kde sa kúpna sila rovná nule. S kúpnou silou sa končí sociálna existencia človeka a hrozí i začína vylúčenie. Exklúzia! – tak znie rozsudok pre tých, ktorí vypadnú z rovnice existencia rovná sa dizajn,“ píše Ulrich Beck. Kontrakultúra postavená mimo diskurz tak zároven získa v perspektíve budúcnosti na sile. Sme na začiatku dlhej cesty, na ktorej konci sám ľud povie: kráľ je nahý

***

V čom to žijeme? Je to stále kapitalizmus? Aké sú znaky dnešného sveta a aké sú alternatívy?

23.09.2017

Článok bol publikovaný na webe ZEM&VEK v roku 2015, táto verzia je doplnená o nové poznatky. Nasledujúce poznatky som získal po piatich rokoch podrobného štúdia súčasných filozofických viac »

Zoznam cudzích vlád, ktoré USA zvrhli alebo sa snažili zvrhnúť po 2. svetovej vojne

12.09.2017

Americký publicista a historik Wiliam Blum spísal zoznam cudzích vlád, ktoré USA zvrhli (označené*) alebo sa snažili zvrhnúť po 2. svetovej vojne (http://www.informationclearinghouse.info/article39625.htm): viac »

Právo na dôstojný život

25.08.2017

Slušný a cnostný pracujúci človek na Slovensku zarobí od 300 do 600€. Táto pracujúca chudoba žijúca od výplaty k výplate sa dnes nazýva strednou vrstvou. Napriek tomu, že štátni zamestnanci viac »

putin

Rusko porušuje na Kryme ľudské práva, mieni OSN

25.09.2017 18:49

Podľa misie OHCHR krajina porušuje ľudské práva vnútením ruského občianstva tamojším obyvateľom a úmyselným presúvaním stoviek väzňov a zadržaných ľudí do ruských väzníc.

Frauke Petryová, AfD, politici, hádka

Rozkol v AfD, Frauke Petry vynadala kolegom priamo pred novinármi

25.09.2017 17:58

Predsedníčka Alternatívy pre Nemecko oznámila, že nebude pôsobiť ani v parlamentnom klube tejto strany. Straníckym kolegom vynadala do anarchistov.

Veľký protikorupčný pochod

Tretí protikorupčný pochod sa skončil. Študenti žiadali vyšetriť kauzy

25.09.2017 17:20, aktualizované: 18:47

Tretí protikorupčný pochod, ktorý organizovali študenti stredných a vysokých škôl, sa začal na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí. Demonštrácia sa niesla v pokojnom duchu.

Islamský štát, islamisti, Irak, islamskí extrémisti, vlajka, zástava

Irak popravil 42 radikálov, najviac v tomto roku

25.09.2017 16:33

Popravu vykonali po tom, čo si útoky príslušníkov teroristickej organizácie tzv. Islamský štát (IS) vyžiadali životy viac ako 60 ľudí.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 91
Celková čítanosť: 240046x
Priemerná čítanosť článkov: 2638x

Autor blogu

Kategórie