Založ si blog

Samota v tieni supermarketov. Život v hypermodernej dobe podľa Lipovetského

Abstrakt: Predložená práca je interpretáciou filozofického odkazu diela Gillesa Lipovetského optikou kritickej teórie v diele Hypermoderná doba. Dominantnou témou je pomenovanie súčasného diskurzu ako doby hypermodernej (a s tým súvisiace problémy ako hyperkonzumerizmus, individualizmus, rozklad času, neistota, úzkosť). Cieľom práce je podčiarknutie kritického postoja G. Lipovetského ku súčasnej spoločnosti a jeho aktualizačný prínos pre pomenovanie doby, v ktorej žijeme.

Abstract (ENG): The article deals with Lipovetskyʼs concept of hypermodern society and hypermoderna. Itʼs interpretation of Lipovetskyʼs (book Hypermodern times) problems of hyperconsumerism, individualism, destruction of time, distress, uncertainty and frustration. The purpose of the work is interpretation of Lipovetskyʼs concept with critical theory to contemporary society and itʼs contribution to the update naming of age in which we live.

Kľúčové slová: hypermoderna, hypermoderná doba, hyperkonzum, individualizmus, neistota, úzkosť, flexibilita, turbokapitalizmus, nerovnosť, ultramoderna, ekologická katastrofa, móda, kritická teória, menežérsky aktivizmus, hyperaktívny jedinec, frustrovaný jedinec, odcudzenie, neomarxizmus

Keywords: hypermoderna, hypermodern times, hyperconsumerism, individualism, destruction of time, distress, uncertainty and frustration, turbokapitalism, ultramoderna, critical theory, frustration, neomarxism

nonplacesÚvod: V čom to vlastne žijeme?

Žijeme v dobe, ktorá je vďaka sumáru adjektív vlastne univerzálne nepomenovateľná. Nejednotnosť filozofov, sociológov, politológov, historikov, kultúrnych antropológov a umenovedcov v zadefinovaní toho, v čom žijeme sa stalo súčasťou diskurzu a existujú desiatky, možno aj stovky adjektív. Ona samotná neprehľadnosť a stovky termínov (ako napr. tekutá modernita ako spoločnosť nestálosti,[1] macdonaldizovaná spoločnosť,[2] spoločnosť pôžitkov alebo zážitková,[3] postindustriálna,[4] hyperkonzumná, globalizovaná a transkultúrna spoločnosť spotreby a simulakier,[5] globalizovaná spoločnosť neoliberálneho a nadnárodného, korporátneho kapitalizmu,[6] atomizovaná-individualizovaná spoločnosť,[7] post-spoločnosť,[8] spoločnosť odcudzená,[9] spoločnosť postideologická a postpolitická,[10] posthistorická,[11] informačná,[12] druhá moderna[13], spoločnosť presetov[14], hyperkonzumná[15] či ďalšie novšie termíny ako metamoderna,[16] altermoderna, supermoderna, re-moderna, post-postmoderna, off-moderna, neomoderna a pod.) otvorilo dvere pre pomenovanie toho, v čom vlastne žijeme. Spojitosť uvedených termínov spočíva najmä v negatívnom vnímaní javov (v zmysle úpadku), ktoré sa v nej vyskytujú. Kritika prichádza zo všetkých strán: environmentalisti, náboženskí fundamentalisti a konzervatívci, liberáli, socialisti, alterglobalisti, antikapitalistickí anarchisti či iné smery. Každý z týchto smerov a mnohé ďalšie vidia úpadok v iných príčinách a s tým samozrejme súvisia aj odlišné (prípadné) riešenia alebo kritické popisy súčasnej krízovej situácie. Ak sa však zameriame na tie najzásadnejšie a najfrekventovanejšie popisy súčasnosti, tak nachádzame spor medzi postmodernou a hypermodernou. Kým jedna časť teoretikov tvrdí, že postmoderna vlastne neexistuje (podľa W. Welscha je mágiou falošného pomenovania),[17] ďalšia hovorí, že je pokračovaním moderny tzv. druhou modernou (Bauman), iná, že skončila kedysi v 90.rokoch nástupom hypermoderny (Lipovetski), iná skupina hovorí, že postmoderna ešte stále neskončila alebo je súčasťou neaktualizovaných kapitalistických spoločností a zároveň je súčasťou vývojového stupňa kapitalizmu (Jameson). Otázne je, či sa s týmito pomenovaniami stotožňujú aj samotní aktéri reality nášho theatra mundi, tzn. bežní ľudia (a rozhodne by si to zaslúžilo samostatný sociologický výskum, ktorého hlavnou otázkou by bolo ako pomenovať dobu, v ktorej žijeme). Podstatné však je, že prehlbujúca sa sociálna nerovnosť spojená s neobmedzenou chamtivosťou vládnucej triedy nadnárodného kapitalizmu-oligarchie raz narazí na svoj strop a následky môžu byť katastrofálne. V tom momente už bude jedno, ako sa realita diskurzívne (ne)pomenuje. Ak však chceme svet zmeniť, prevziať kritickú zodpovednosť našej civilizácie za jej úpadok a hľadať prípadné alternatívy, musíme ho najskôr pochopiť. Vrátiť sa teda do predmarxistickej úlohy filozofie, svet nemeniť, ale znova najskôr kriticky popisovať (ako hovorí Žižek). Najskôr sa zamýšľať nad tým ako a prečo takto svet funguje, kriticky ho analyzovať a až potom sa pokúsiť o jeho pretvorenie. Jednému zo súčasných filozofov, Gillesovi Lipovetskému, sa tento aspekt podarilo uchopiť: podrobne opísať skutočnosť a napomôcť tak lepšiemu pochopeniu chaotického súčasného sveta, ktorý sa dá pomenovať taktiež ako hypermoderna.

Hypermoderna

Ku najvýstižnejším a najaktuálnejším popisom súčasnej spoločnosti patrí jednoznačne Lipovetského hypermodernita. Gilles Lipovetsky patrí ku autorom, ktorí považujú postmodernu za prekonanú a nahradenú tzv. hypermodernou spoločnosťou, ktorá je spätá s individualizmom-narcizmom, stratou zmyslu, nezodpovednosti, konzumerizmom, redefiníciou času a ako správne napovedá podtitul knihy Hypermoderná doba: od pôžitku, ku úzkosti – úzkosťou. V českom preklade „zdobí“ titulnú stranu knihy chameleón, ako symbol oportunizmu, prezliekania kabátov a etickej či morálnej relativizácie. Kniha z roku 2004 (preložená 2013) obsahuje dve časti: úvod do myslenia Gillesa Lipovetskeho od Sébastiena Charlesa a druhú časť od Lipovetského s názvom S časom proti času, čiže hypermoderná spoločnosť. V knihe sa Lipovetsky zameral na niektoré aspekty našej každodennosti, ktoré ovplyvňujú našu existenciu a vnímanie reality.

Lipovetsky píše o zameraní na prítomnosť a individuálnu budúcnosť ako dôsledku historických súvislostí,[18] ktoré spočívajú v pôvodnom zlyhaní tradície a minulosti (moderna chcela nahradiť slávnu minulosť víziou utopickej, kolektívnej a svetlej budúcnosti) a v zlyhaní veľkých utopických snov 19. a 20. storočia (výsledok je zameranie na budúcnosť v neistote). Jedinec je tak vhodený do vody neistého života pre prítomnosť a individuálnu budúcnosť. Z dôvodu rozkladu času, hodnôt, noriem a pravidiel nie je hypermoderný hyperkonzum triedne definovaný (nie je iba pre buržoáziu alebo vyššie vrstvy, ale pre všetky vrstvy):[19] „hyperkonzumná spoločnosť je svedkom rozkladu starobylých rámcov, určujúcich jednotlivé spoločenské triedy a zjavenie prelietavého a roztriešteného spotrebiteľa, ktorý nepodlieha normám či pravidlám.[20] O základnom rozpore vo vnímaní času, ktorý súvisí s kapitalizmom a zmenou triednych postavení, píše Lipovetsky (s nadväznosťou na Marxa) v časti Spor medzi jednotlivými rozmermi časovosti a časoúvahy ako odiktatúre krátkodobých časových lehôt“: „Kapitalizmus na jednej strane chápe prácu ako základný zdroj bohatstva, ale na druhú stranu usiluje o čo najväčšie obmedzenie pracovnej doby. … Rozpory medzi spoločenskými vrstvami sa otupili, ale časové napätie na úrovni jednotlivcov sa rozšírilo do celej spoločnosti a vyostrilo sa.“[21] Napriek tejto diktatúre prítomnosti a zrýchleného času sa podľa Lipovetského stala zásadnou témou spoločnosti starosť o budúcnosť pod vplyvom hroziacej ekologickej katastrofy (klimatické zmeny, znečistenie ovzdušia, kontaminácia pôdy, zníženie počtu živočíšnych druhov). Tieto tézy sú aktualizáciou kritickej teórie a aj u samotných neomarxistických filozofov chýba hľadanie príčinu konfliktu práve v probléme nového vnímania časovosti ako novej príčiny kapitalistického rozporu a úpadku – preto je v tomto Lipovetsky veľkým prínosom. Zároveň v kontexte neistoty Lipovetsky iba potvrdzuje dávne slová H. Marcuseho: „Od samého počiatku nebola sloboda podnikania vôbec žiadnym požehnaním. Ako sloboda pracovať alebo hladovať znamenala pre prevažnú väčšinu obyvateľstva trápenie, neistotu a strach.“[22] Príčinou neistoty je teda jednoznačne ekonomická pseudosloboda, ktorá je príčinou nerovnosti (to si však môžeme iba logicky vyvodiť). V inej knihe (Ríša pomiuteľnosti) popisuje súčasnosť v kontexte zamerania sa na momentálnu módu: „…neustálé módní zvraty vyplývají především z nového stanovení společenských hodnot, spjatých s novou pozicí a reprezentací jedince ve vztahu ke kolektivu. […] Vědomí, že jsem jedincem se zvláštním údělem, odhodlání vyjádřit jedinečnou totožnost a kulturní oslava osobní identity tu nejsou žádné vedlejší fenomény, nýbrž tvořivá síla, sám hybný moment proměnlivosti módy. Aby se objevil rozmach frivolit, bylo zapotřebí revoluce v reprezentaci osob a v cítění vlastního já, která rozvrátila tradiční mentalitu a hodnoty. Bylo nutné, aby se rozpoutalo opojení lidskou jedinečností a vzrostl společenský respekt ke znakům osobní odlišnosti.“ [23] Zároveň však Lipovetský tvrdí, že trend zamerania na prítomnosť „carpe diem“ je na ústupe a znakom hypermodernity je práve jednotlivec zameraní do budúcnosti (prítomnosť je plná úzkosti, znepokojenia; strach z rozpadu časového usporiadania): „Hypermoderní jedinec zůstavá jednotlivcem zaměřeným do budoucnosti, konkrétně do budoucnosti v první osobě.“[24] Čiže prítomnosť, ktorá mala prinášať slasť, prináša úzkosť. Lipovetsky hovorí o dvojitom spôsobe prežívania časovosti cez prizmu posilnenia nových foriem nerovnosti: „Omnoho viac si sťažujeme na nedostatok peňazí alebo slobody. Kým zamestnaní majú vždycky málo času, iní (nezamestnaní, mladí absolventi bez práce) ho majú až príliš. Na jednej strane stojí podnikavý a hyperaktívny jedinec, ktorý sa raduje z rýchleho a intenzívneho prežívania času, na druhej strane je potom jedinec poznamenaný nedostatkom, teda bez práce, finančných zdrojov, zničený prázdnotou času vo svojom živote.“ [25] S tým súvisí aj zmena v hľadaní životného uplatnenia – priania a túžby vo voľbe študijných programov boli vystriedané vďaka Damoklovmu meču nezamestnanosti za typy štúdia, ktoré sú časovo najdlhšie a sprevádza ich honba za titulmi, zabezpečenie a istota do budúcnosti (mladí človek tak predlžuje agóniu beznádeje a odďaľuje tak úrad práce, ktorý ho čaká po skončení štúdia). Zmysel povolania a zmysel života tak strieda chladný kalkul, za ktorým sa skrýva zabezpečenie istého finančného kapitálu bez ohľadu na to, či práca má alebo nemá zmysel pre spoločnosť alebo jednotlivca. A čo sa týka prípadného (neistého) povolania (na jedno použitie), tak dôvera (spotrebitelia, investori, riaditelia firiem) je striedavá, kolísavá, pernamentná, nestabilná a flexibilná – pod vplyvom zrýchlenia času sa stále mení, pretože vzťah k budúcnosti je neistý a nejednoznačný, no zároveň potrebný a jeho absencia je pre fungujúci chod tohto šialeného kapitalistického stroja nemožná. Mladí ľudia žijú v strachu, že sa nezamestnajú a starí sa zase boja, že o svoje povolanie prídu. Súčasné pravidlá a normy predstavujú: vzrast spotreby, investícií, pernamentná nespokojnosť, ekonomická výnosnosť, súťaživosť, konkurencieschopnosť. Lipovetsky píše, že nadvláda naliehavosti sa prejavila ako nová ideológia hypermodenity a jej dôsledky sa prelievajú z pracovného života do súkromného. Ďalším požiadavkom hypermodernej doby je totiž neustála mladosť, pokus o nesmrteľnosť, čo samozrejme súvisí s narcizmom a spotrebou (nestabilný jedinec sníva o dosiahnutí stavu Fénixa). Treba tiež aktualizačne dodať, že diktatúra prítomnosti a pokus o hypernarcistickú nesmrteľnosť sa následne prenáša aj do medziľudských a partnerských vzťahov. Pod vplyvom informačných technológií, sociálnych sietí (ktoré sa stali aj súčasťou mobilných telefónov) sa čas radikálne zrelativizoval. Partner môže byť vďaka verejným internetovým profilom kedykoľvek (podobne ako flexibilná práca) nahradený iným, súťaživejším a atraktívnejším. Stačí si ho jedným kliknutím vybrať a starého zmazať, čím sa dostal fenomén pernamentnej neistoty, strachu z konkurencie a nestálosti aj do partnerských vzťahov. Ideológia konkurencieschopnosti tak preniká až do súkromia, nestálosť sa stáva súčasťou každodennosti a jedinec v hypermoderne je tak donútený donekonečna utekať sám pred sebou.

Globalizácia trhu obmedzuje pôsobnosť demokratických vlád, v ktorých Lipovetsky vidí nádej, pričom ich spája so šírením humanistických hodnôt demokracie. Tieto hodnoty sa zároveň rozvíjajú súmerne s vplyvom technológií a princípov trhu. V kontexte odvodenia postmodernity rozvíja už dnes (pod vplyvom krízy) prekonanú Lyotardovu harmóniu protikladov (postmodernita ako kríza podstaty, súvislosť postmodernity a zamerania na prítomnosť, vyčerpanie teórií pokroku, zánik optimistických vízií zameraných na budúcnosť pod vplyvom vojen, gulagy, kríza kapitalizmu, holocaust, strata ilúzií v politike). Neskorá modernita (Lipovetsky sa hlási ku U. Beckovi a jeho rizikovej spoločnosti, kde Beck hovorí o modernizácii modernity) poňala princípu voľného trhu, ľudských práv a demokracie a stala sa súčasťou. S neistotou prítomnosti a hypermodernitou súvisí rozvoj finančných trhov, nedostatok času, zmena osobného rozvrhnutia času (flexibilný pracovný čas), voluntaristický postoj vyjadrený predstavou „oslnivej budúcnosti“ nahrádza menežérsky aktivizmus, nutnosť neustálej premeny, nepredvídavosť budúcnosti, riadenie sa princípom módy, rozvoj internetu a informačných technológií, nástup turbokapitalizmu (uprednostňovanie okamžitej výnosnosti vedúce ku okamžitému prepúšťaniu).[26] 60.roky podľa Lipovetskeho symbolizovali manifest prítomnosti – carpe diem – bez vízie budúcnosti so znesiteľnou mierou nezamestnanosti, zlatými časmi sociálneho štátu, oslobodenia od morálnych pravidiel – sexuálna revolúcia, , kritika konzumerizmu s alternatívou ku mainstreamovej kultúre, túžba zamerania na slasť (Marcuseho koncept Eros a civilizácia). To všetko sa zmenilo od 80. rokov a vyvrcholilo to v 90. rokoch pod vplyvom neoliberálnej globalizácie, nadvládou trhu, finančného kapitalizmu súvisiaceho s rozvojom informačných technológií- čas a priestor sa stlačil, zrýchlili sa časové cykly – prišli nové pojmy ako flexibilita, nulová lehota, časová konkurencia a pod. Budúcnosť hrá v hypermoderne opätovné významnú úlohu, avšak zmenila sa z ideologicko-politickej (utópie, socialistické vízie) na: vedu, techniku, zmenu, pohyb, ekonomické záujmy jednotlivca a zabezpečenie istej budúcnosti (zaujímavým príkladom tohto paradigmatického obratu je Lipovetskeho nemožná predstava mladého predstaviteľa kontrakultúy 60. rokov, ktorý protestuje za istý dôchodok). Treba si však uvedomiť, že (aj keď to v knihe nebolo vyslovene napísané) analýza sa týka západnej spoločnosti: vo východnej Európe modernita dožívala až do konca 70. rokov príp. polovice 80. rokov (perestrojka). Postmoderna (a problémy neoliberálneho kapitalizmu) nastáva na východe až v 90. rokoch a preto tu vzniká určité oneskorenie. V súčasnosti sú Lipovetského tézy mimoriadne aktuálne už aj vo východnej časti sveta, nakoľko sa neoliberálny turbokapitalizmus rozšíril ako mor.

Lipovetsky chápe individualizáciu následne: „Procesom personalizácie sa individualizmus mení na to, čo po vzore amerických sociológov nazývam narcizmom. Narcizmus je následok a prejav procesu personalizácie v malom, symbol prechodu od „obmedzeného“ individualizmu ku individualizmu „totálnemu“, symbol druhej individualistickej revolúcie.“ [27] Individualizácia je spolu s frustráciou z neistej prítomnosti, materiálnou nespokojnosťou podľa Lipovetskeho príčinou depresií, úzkosti tzn. oslabenia a krehkosť jedincov. Tu by bolo zaujímavé dodať, že s individualizáciou priamo súvisí aj súčasný vznik izolovaných klubkultúr, ako skupiniek nadšencov určitej časti reality, ktorá je často úplne odstrihnutá od objektívnej reality. Príkladom sú kolektívy napr. zberateľov, milovníkov určitého hudobného žánru alebo kapely, železníc, električiek, pravidelní návštevníci určitého klubu, aktivisti za práva menšín, fanúšikovia počítačových hier, fanúšikovia obecného futbalu, milovníci country z radov päťdesiatnikov a pod. V prípade milovníkov počítačových hier, ktorí spolu komunikujú online dokonca často nedôjde ani ku živému kontaktu, hoc fungujú ako virtuálna klubkultúra. Voľno-časové aktivity sa menia na zmysel života popri odcudzenej a nezmyselnej práci a sú ópiom každodennosti, pričom každodennosť vytvárajú. Ale vráťme sa späť k Lipovetskemu – okrajovo sa vyjadril aj k tejto téme, no v inej súvislosti: „Návrat zaľúbenia v minulom sa prejavuje v popularite všetkého, čo vzbudzuje nostalgiu, teda starých predmetov, starožitníctiev, záložní a všetko čo je „retro“ a vintage a predmetom „autenticity.“ [28] A tak v rámci klubkultúr vznikol napr. nový kult zberateľstva vinylových platní, retro nábytku a tak ďalej. To sa v konečnom dôsledku opäť raz stalo niečím, čo trh šikovne poňal na výnosne predajný artikel (fanúšikovia vinylov sú ochotní dať stovky a tisícke eur za raritné platne na zberateľských burzách či na internete a to paradoxne od apriori antikapitalistických interpretov 60.rokov). Napríklad fenomén nových hipsterov, ktorý sa zblížil s retrom a pravicovo-trhovou predstavou o svete, poňal celú radu prvkov alternatívnej a nezávislej scény, pričom sa stal integrovanou časťou systému spotreby a hyperkoznumu (viď články o tejto téme od T. Schejbala na a2larm.cz).[29] S tým však súvisí téma, o ktorej je ďalší odsek – znovunavštívená minulosť (aj keď v trocha iných kontextoch – samotnú modernu vynecháme, poprieme, znevážime a vrátime sa do ďalekej minulosti; antitradicionalizmus 60.rokov, vystrieda opäť tradicionalizmus otcov generácie sixties).

Ďalším aspektom (ktorý v súvislosti s novou, hypermodernou dobou Lipovetsky analyzuje) je oživovanie minulosti, čiže nová posadnutosť kultúrnou pamäťou a novým návratom ku tradícii (časť knihy o Znovunavštívenej minulosti), po ktorej začali ľudia pod vplyvom neistej prítomnosti začali vyslovene túžiť (znovuobjavovanie národných, miestnych a náboženských koreňov). Vytvára sa nová tradícia a ľudia sú doslova posadnutí výročiami, dátumami- ako Lipovetsky – od múzea palaciniek až po múzeum sardiniek. Lipovetsky hovorí o priemyselnom využití kultúrneho dedičstva v rámci napríklad turistického ruchu – produkt tohto fenoménu je homo consomator. Dokonca aj súkromné podniky na tento fenomén zareagovali – využívajú kontinuitu a pripisujú si históriu, ktorá im nepatrí: napr. súkromný podnik si pripisuje aj históriu socialistického podniku, ktorý stál pred rokom 1989 na tom istom mieste (niektoré, napr. pivovary či vinárne, zachádzajú až do stredoveku). Tento fenomén je aj súčasťou slovenskej kultúry podnikov (heslá ako máme 15 ročnú tradíciu vo výrobe škridiel, radiátorov, obkladačiek, sme tu pre vás už od roku 1921 a pod.), avšak ich nestálosť je rukolapným dôkazom nestálosti a tekutosti doby (ak totiž súkromný podnik skrachuje, na rozdiel od štátneho, nie je povinný po sebe nič zanechať pr. zmiznutá socha Paparazziho[30] alebo nápis Karmíny v Bratislave – objekt reality si vytvára cez symboly fiktívny vzťah ku subjektu (nakupujúceho), viazaný na historickosť, hoc je v podstate pre svoju nestálosť ahistorický.[31] Deklarovaná kontinuita týchto podnikov sa tak stratí vo vzduchoprázdne podobne ako napríklad dnes už neexistujúce webové stránky, ktoré neboli ochotní (po krachu) platiť prevádzkovatelia správcovi servera. Neistota a absencia pevných bodov je teda úplne všade. Napriek tomu súkromné podniky využívajú fenomén stratenej a znovunájdenej minulosti a pomáha im to tak v konkurencieschopnosti. Ako píše Lipovetsky, súvisí to s hľadaním starých dobrých časov, tradičných výrobkov ako úcty k „autenticite.“ V časti o kultúrnej pamäti Lipovetsky používa pojem ultramodernita. Kultúrnu pamäť v dobe hyperkonzumu dôsledne a chladne využíva trh a tak sa stáva predajným artiklom – historické centrá miest sprevádzajú predmety turistickej spotreby, bufety, parkoviská a obchody s gýčovými suvenírmi. Na Slovensku je tento trend, ktorý si Lipovetsky všimol, sprevádzaný neskutočnou chamtivosťou a bezočivosťou majiteľov a prevádzkovateľov objektov, predavačov, krčmárov a podobne (príklady snáď ani nie sú potrebné). Kultúrny priemysel tak úspešne dojí turistov všade, kde sa to dá. Na druhej strane sa vytvára opačný extrém – budovy ahistorické. S Lipovetského konceptom sa totiž stotožňuje aj Marc Augé (dielo No places, Introduction to an Anthropology of Supermodernity, 1995), avšak prichádza s termínom supermoderna a oveľa skôr než Lipovetsky. Teóriu posúva do ďalšej roviny – okrem rozkladu času si všíma v teórii sklo-betónových non-places aj rozklad priestoru a vznik priestorov, ku ktorým je nemožné vytvoriť si akýkoľvek emocionálny vzťah (letiská, supermarkety, hotelové izby). Tieto odcudzené a neosobné priestory sú druhým extrémom, ktorý produkuje neoliberálny kapitalizmus. Na jednej strane teda máme historické priestory, ktorých unikátnosť a autenticita je samozrejme ocenená na účte spotrebiteľa a na druhej strane priestory ahistorické, ktoré využíva individualizovaný homo consumeris aby deklaroval verejne svoj konzumerizmus

nonplacesKonkrétny príklad zneužívania historickej kontinuity a úzkostný pohľad na non-places

   Kým v 60. rokoch bola tradícia a autority popierané, v súčasnosti slávia historické vzory svoj veľkolepý comeback: „Môžeme si byť istí, ž do dôb modernistického uctievania nepopísaného listu sa už nevrátime Druhý vek modernity je charakterizovaný sebareflexiou, emocionálnym individualizmom a hľadaním identity, je pokrokový vo vedecko-technickej oblasti, ale nie v oblasti kultúrnej.“[32] S tým súvisí aj hľadanie novej duchovnej identity a tak dostávajú zelenú nové požiadavky nárokov, regiónov a národov, historické a tradičné hodnoty, symbolické kultúrne dedičstvo, mýty a legendy. Kde hľadať príčinu návratu minulosti? Lipovetsky píše: „V dôsledku zániku delenia sveta na východný a západný blok, ideologickej prázdnoty, globalizácie ekonomiky a oslabenia štátnej moci sa uvoľnil priestor pre vznik novej rady lokálnych etnických, náboženských či nacionálnych konfliktov, separatistických hnutí a rozbrojov medzi odlišnými komunitami na miestnej úrovni.“ [33] Tu treba dodať aktualizačný prvok: prebúdzajú sa starí démoni minulosti (príkladom je aj popularita fašistu Stepana Andrijovyča Banderu a vzostup antikomunizmu na Ukrajine,[34] Jozef Tisa na Slovensku,[35] popularita Jobbiku v Maďarsku či amerického alebo francúzskeho patriotizmu – konkrétne strana Le Penovej vo Francúzsku s čím Lipovetsky napr. v čase písania knihy nerátal – vyjadruje sa k tomu v časti rozhovoru) pretože vzniká ideologická prázdnota a neschopnosť ponúknuť alternatívu v rámci systémových politických subjektov; ďalší dôvod je, že sa v politickom spektre javia ako antikapitalistické. Ale táto odbočka by bola samozrejme na samostatnú a podrobnú sociologickú analýzu. Paradoxne, inde zase Lipovetsky vkladá nádej do ľudských práv a tolerancie, avšak z pohnútok vlastného narcizmu: „každé odmietnutie poskytnúť druhým uznanie je v ére šťastia považované za nelegitímne, pretože vytvára dojem útlaku a symbolického násilia, čo je v rozpore s ideálom naplnenej sebarealizácie.“ [36] S. Žižek by k tomu však dozaista dodal, že ide o taktiku neoliberálneho kapitalizmu, ktorý zneužíva dedičstvo roku 1968 (v oblasti ľudských práv) na obchodné taktiky (revolúciu poňal a premenil na obchodný artikel).

Lipovetsky, ľavica a hľadanie alternatívy?

Lipovetsky neponúka alternatívu, no zároveň je z jeho teórie jasné, že status quo vníma radikálne kriticky, hoc to vlastne v iných častiach textu popiera. Akoby sa bál ukázať správny smer a akoby sa pod vplyvom možných omylov skrýval za hodnotiaceho pozorovateľa. Na nezodpovedné otázky okolo osobných motívov autora nám dáva odpoveď rozhovor S. Charlesa a G. Lipovetskeho, ktorý je súčasťou knihy. Lipovetsky sa údajne nikdy nehlásil vyslovene ku komunizmu, trockizmu alebo maoizmu, zároveň však potvrdzuje, že s „nadšením čítal Leví-Straussa, Marxa, Saussura, Freuda ich následovníkov[37] a priznáva, že ho podobne ako všetkých študentov v 60. rokoch poznamenal marxizmus, no zároveň nikdy neveril v revolučnú zmenu bez revolučnej strany, ktorá v 60s chýbala (revolúciu – pod vplyvom zlyhania socializmu v ZSSR – chápal ako zrušenie priepasti medzi tými, kto riadia a sú riadení; nie v zrušení súkromných výrobných prostriedkoch), hoc sa angažoval aj v ľavicovej politike (v roku 1965 bol členom bunky Robotnícka moc a liberálne-socialistickej skupiny Socializmus alebo bratstvo, v ktorej pôsobil aj Lyotard, Souryi, Vega). Svoju abstraktnú nádej vidí v ochote a prianí hypermoderného človeka „prekonávať sa, tvoriť, vynaliezať a čeliť ťažkostiam života a myslenia,“ [38] avšak zároveň dodáva, že úlohou filozofie je skutočnosť pochopiť, čiže nie pretvárať, ale prinášať svetlo a poznanie. Obrat od marxizmu nastal v 70. rokoch, ovplyvnený Lyotardom, Baudrillardom a Debordom, keď začal čítať Toquiela, Gaucheta, Dumonta, Bella a začal riešiť otázky existenciálne, otázku odcudzenia, problém jednotlivca, demokratického individualizmu a ľudských práv, analytické schémy a pojmové schémy vychádzajúce z rozmachu konzumnej a komunikačnej spoločnosti, kultúrneho liberalizmu, americkej sociológie a neotoquevillánskych analýz. Napriek tomu, že je Lipovetsky radikálny kritik súčasnej spoločnosti, vracia úlohu filozofie do predmarxistickej popisnej a nie pretvárajúcej (podobne ako Žižek): „Snaha o posúdenie ľudstva a spoločnosti je márna zbytočná.“ [39] Inde Lipovetsky hovorí: „Filozofia nepredstavuje kráľovskú cestu k blaženosti. … Žiadny filozof nás neuchráni pred smútkom, beznádejou, strachom či bolesťou. Mala by vnášať trochu svetla a poznania a nie ponúkať kľúč ku šťastiu, ktorý nikto nevlastní.“[40] Zároveň si však filozof sám oponuje, keď hovorí o nádejí v poslaní filozofie ako ovládnutiu sveta predstavou (teda jeho pretvorení).

Záver?

Eseje Gillesa Lipovetského nás zaviedli do slepej uličky. Aj keď píše o akýchsi abstraktných pozitívach, ktoré táto šialená doba prináša, v konečnom dôsledku sú iba autorove zadné vrátka. Spoločnosť je individualizovaná, hyperkonzumná, čas sa rozložil a zrýchlil, čo ma za následok úzkosť z prítomnosti. Zostali iba neisté a individuálne nádeje do budúcnosti riadené túžbou po zombie amerického sna. Ľudia sú pod tlakom neustálych zmien a neistoty z flexibility, čo im spôsobuje emocionálnu nestabilitu a psychické problémy. Kam sa máme uberať, ak je všetko neisté, stratené a podlieha tekutosti a deštrukcii?

PERNÝ, Lukáš: Samota v tieni supermarketov: život v hypermodernej dobe podľa Lipovetského. [filozofická interpretácia]. Univerzita Komenského v Bratislave (Bratislava, Slovensko). Filozofická fakulta. Katedra kulturológie. Bratislava: FiF UKF, 2015. 9 .s

Použitá literatúra

LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4
LIPOVETSKY, G. 2003. Éra prázdnoty. PRAHA: PROSTOR. 2003. ISBN 80-7260-085-0
PETRUSEK, M. 2006. Společnosť pozdní doby. Praha: Sociologcké nakladatelství. 2006.
ŽIŽEK, S. 2014. Násilí. Praha: Rybka publishers, 2009. ISBN: 978-80-87067-25-3
LACHMANN, F. 2013- Zygmunt Bauman – sociolog věku nejistoty. Sociální teorie [online].
BĚLOHRADSKÝ, V. 2013. Před půlnocí. In Česká televize, 2013 [Cit. 25. 12. 2014]. Dostupné online: RANKOV, P. 2006. Informačná explózia – informačný stres – informačné správanie. Knižnica. 2006, roč. 7, č. 8. Dostupné:http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2006/august/03.pdf

[1] Známy termín Z. Baumana tekutá modernita ako symbol niečoho čo sa rozpadne skôr než stihne stuhnúť. Metafora skvapalnenia či tavenia pevných telies na rozpustenie všetkého čo odoláva času a je ľahostajné či imúnne voči jeho behu. Bauman píše: „pevná“ fáza modernity prešla do fázy „tekutej“, nastal teda stav, kedy sociálne formy (vzorce prijateľného chovania, štruktúry obmedzujúce individuálnu voľbu, inštitúcie dohliadajúce na prehlbovanie rutiny) naďalej nemôžu (ani sa to od nich neočakáva) udržať stály tvar po dlhší časový úsek, pretože sa rozpadajú a rozpúšťajú rýchlejšie, než stačia byť ustálené, a už vôbec nie aby sa stihli ustáliť. Formám, nie je daný dostatok času na spevneniu a pre túto svoju krátku životnosť nemôžu slúžiť ako referenčný rámec ľudského konania a ani dlhodobejších životných plánov: ich trvanie je kratšie, než čas nutný k ich vytvoreniu … dlhodobé myslenie a plánovanie zlyhalo a sociálne štruktúry stratili svoju silu… BAUMAN, Z. 2008. Život ve věku nejistoty. Praha: Academia Praha. 2008. ISBN 978-80-200-1656, s.9-10

[2] Termín macdonaldizovaná spoločnosť pochádza z knihy The McDonaldization of Society Georga Ritzera z roku 1993. Podľa princípu macdonaldizácie fungujú všetky vrstvy spoločnosti.

[3] Teória M. Petruska inšpirovaná Z. Baumanom z knihy Společnost pozdní doby, kde je represia nahradená zvádzaním: „vzniká spoločnosť, v ktorej sa prevrátila freudovská vízia o vzťahu reality a pôžitku: reality už nieje nepriateľom pôžiku.“ PETRUSEK, M. Společnosť pozdní doby. Praha: Sociologcké nakladatelství. 2006. s. 33, cit. podľa http://www.sav.sk/journals/uploads/02031249Chorvat%20rec.pdf

[4] Termín „postindustriálna spoločnosť“ zaviedol Daniel Bell a táto spoločnosť sa vyznačuje rozhodujúcim podielom služieb, vedy a vzdelania. Ku predstaviteľom teórie patria R. Aron, J.K. Galbraith, H. Kahn a D. Bell.

[5] Kritika J. Baudrilarda a najmä jeho teória simulakier- vytváranie pseudoreality, odkazovanie na informácie a nie ich obsah – simulakrum vytesňuje realitu; hyperrealita – znaky odkazujú sami na seba

[6] Vnímanie najmä ľavicového krídla: S. Žižek, M. Hauser, Chomsky, Blaha alebo F. Jameson.

[7] Atomizovaná spoločnosť (podľa H. Arendtovej) typicky neosobná spoločnosť, kde jednotlivec vystupuje osamotený, nenadväzuje vzťahy s ostatnými členmi spoločnosti. Priamo súvisí s individualizáciou. Bauman chápe individualizáciu v širších kontextoch – v akejsi štrukturálnej nestálosti a hlavne zmeny kategórie zodpovednosti: „Zodpovednosť za riešenie rôznych zmätkov, ktoré neustále sa meniaci a tekuté podmienky produkujú, sa preniesla na bedrá konkrétnych jedincov – od nich sa teraz očakáva, že sa budú „slobodne rozhodovať“ a že akékoľvek následky svojich rozhodnutí ponesú a unesú.“ BAUMAN, Z. 2008. Život ve věku nejistoty. Praha: Academia Praha. 2008. ISBN 978-80-200-1656, s.11

[8] Termín postspoločnosť alebo postmoderná spoločnosť globálneho, neoliberálneho kapitalizmu, nadväzuje na myšlienku, že pod vplyvom konkurenčného boja v trhovom modeli došlo až k takej atomizácii spoločnosti, že už nie je ani možné hovoriť o jednotnej spoločnosti v kontexte silných sociálnych väzieb, ale o akejsi postspoločnosti. Táto teória nadväzuje na filozofa V. Bělohradského: „Tak sme si tú spoločnosť rozpustili a to nás oslobodzuje. Každý sa musí individuálne snažiť a predstava, že obviním spoločnosť, to je príznak zaostalosti. Avšak  takto to nie je, pretože problémy, ktoré máme, sa nedajú riešiť individuálne, pretože sú to problémy, ktoré spôsobuje samotná spoločnosť a tým problémom je ekonomický rast… Zmysel stavby predsa nespočíva v jej postavení, ale v jej zmysle pre spoločnosť, v jej užitočnosti.“ BĚLOHRADSKÝ, V. 2013. Před půlnocí. In Česká televize, 2013 [Cit.  25. 12. 2014]. Dostupné online: http://www.ceskatelevize.cz/porady/10095690193-pred-pulnoci/413231100252040/

[9] S termínom odcudzenie pracuje ranný Marx (odcudzenie od práce) a pokračuje v nej Erich Fromm, H. Marcuse, Adorno-Horkheimer v kontexte duchovného vyprázdnenia pracujúcich a absencii zmyslu (V. Bělohradský). Futurológovia ako L. Hohoš taktiež uvažujú pod vplyvom automatizácie nad zánikom práce, uzákonení nepodmieného základného príjmu a rozvoju tvorivosti v novej spoločnosti.

[10] Podľa Žižeka je non-ideologickosťpost-politika prostriedkom udržania strachu: “Postpolitika vždy spolieha na manipuláciu paranoidného davu (ochlos): je hrozivým zhromaždením vystrašených ľudí.” ŽIŽEK, S. 2014. Násilí. Praha: Rybka publishers, 2009. ISBN: 978-80-87067-25-3

Žižek hovorí, že „kým pri komunistických zločinoch je ľahké identifikovať (dokážeme identifikovať korene totalitných ideológií – Komunistický manifest, Rousseau, Platón), ale keď sa obrátime k miliónom ľudí, ktorí zomreli v dôsledku kapitalistickej globalizácie od tragédie v Mexiku v 16. storočí, ku genocíde v belgickom Kongu pred 100 rokmi, je akákoľvek forma zodpovednosti popieraná. Ide o výsledok objektívneho procesu, pretože nikto nikdy nenapísal kapitalistický manifest (Ayn Randová sa k tomu priblížila!).”

S, ŽIŽEK, S. 2014. Násilí. Praha: Rybka publishers, 2009. ISBN: 978-80-87067-25-3, s. 18

[11] S termínom posthistórie transpolitického pracuje Baudrillard – koniec dejín a vylučuje možnosť aktívnej fikcionalizácie reálneho, simulácie zmyslu, narácie, iluzionizmu a hry, ktoré poskytovala vrcholiaca moderna. Termín používa aj Lyotard. Podľa Lyotarda je postmoderna je stav kultúry po premenách, ktorými prešli pravidlá hry vedy, literatúry a umenia od konca 19. storočia. Podľa A. Toynbeeho je postmoderna súčasná fáza západnej kultúry, ktorá začala roku 1875 a ktorej charakteristickým znakom je prechod politiky od národnoštátneho myslenia ku globálnej interakcii.

[12] „Informačným problém súčasnosti je neschopnosť vhodne využiť obrovské množstvo informácií, ktoré má ľudstvo k dispozícii.“ RANKOV, P. 2006. Informačná explózia – informačný stres – informačné správanie. Knižnica. 2006, roč. 7, č. 8. Dostupné:http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2006/august/03.pdf

[13] U. Beck, S. Lash, A. Giddens, Z. Bauman, E. Morin viac-menej odmietajú alebo neakceptujú (hoc s ním pracujú) označenie postmoderný a zastávajú názor, že sa modernita posunula do svojej neskorej fáze – spoločnosť v tekutej modernite je premenlivá, silne individualizovaná, konzumná, globalizovaná a chýbajú jej pevné základy modernity. LACHMANN, F. 2013- Zygmunt Bauman – sociolog věku nejistoty. Sociální teorie [online]. 2013. Dostupné online

[14] Pomenovanie „spoločnosť presetov“ použil vo svojej prednáške L. Lučenič. Pomenovanie vystihujúce spoločnosť, vychádza z praxe hudobníkov a hudobných producentov a ich nekonečnom možností v kombinovaní a mixovaní – pravé východisko je škrtanie a hľadanie toho, čo by ešte malo zostať zo širokého výberu, čiže výber správnej možnosti, uprednostnený pred využitím všetkých pák, ktoré vo vzájomnej kombinácii spôsobujú chaos.

LUČENIČ, L. 2012. Born in the 50s. In Vimeo. Dostupné online: https://vimeo.com/51290588

[15] Hyperkonzumerzmus komentujú Saad, Fromm aj Lipvetski. Lipovetski zavádza pojem homo consumeris.

[16] Luke Turner napísal v roku 2011 manifest metamoderny

[17] Welsch rozdeľuje postmodernizmus na bezbrehý-fejtonistický a precízny. Taktiež uvažuje o relatívnosť celého pojmu v prelomovom diele Naše postmoderní moderna: „Postmoderna signalizuje mnohonásobný proces proměny. … kdybychom zanechali vší naděje na pochopení tohto fenomenu a chtěli se řídit doporučenými vyslovenými před néjakou dobou: spokojit se napříšté s tradovanými složeninami – post-amt, post-bote-post-check – a nastarat se o post-modernu. … Postmoderna začína tam, kde končí celek. … nosníkem tohto konceptu je pluralita … Postmoderna, kterou Lyotard dokonce definoval jako pokračovaní „vědeckých, uměleckých a literárnich avantgárd“ tohto století, je mnohem spíše pro-moderní, než anti-moderní. … Výraz je přejat (v severeamaerických literárnych diskusiách pozn. aut.) od Toynbeeho avšak dostává jiný obsah… Howe v roku 1959 …konstatuje, že současná literatura sa narozdíl od velké literatury moderny (Yeats, Eliot, Pound, Joyce) vyznačuje ochabnutím, úbytkem novátořské potence a pruraznosti. Postmodera tedy na počátku této linie diskusí nesignalizuje nový kulturní vrchol moderny, nýbrž právě naopak, zahrnuje diagnózu trestního úpadku po zářivém vzedmutí moderny. “ W. Welsch: Naše postmoderní moderna. In Acta Universitatis Palackianae Olomucensis, Philosophica III. Olomouc: Universita Palackého, 1997. s. 21°, 4, 47

[18] „Vzhledem k tomu, že minulost i budoucnost byly zdiskreditovány, tíhneme k představě, že pro jednotlivce v demokracii je nejpodstatnější zaměření na přítomnost.“ CHARLES, S.-LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: Prostor. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 11

[19] Autor zrejme hovorí o rozvinutých kapitalistických krajinách a akosi zabúda na radikálne prehĺbenú sociálnu nerovnosť, ktorú samotný hyperkonzum spôsobuje kontrastne nielen s krajinami chudobnými, ale aj v rámci samotných rozvinutých krajín (inde si protirečí a uvádza priepasť medzi severom a juhom).

[20] LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 139

[21] LIPOVETSKY, G. 2010. Hypermoderní doba: od prožitku k úzkosti. PRAHA: PROSTOR. 2013. s. 86

[22] MARCUSE, H. 1991. Jednorozměrný člověk. Praha: Naše Vojsko, 1991. ISBN: 80-206-0075-2, s. 32

[23] LIPOVETSKY, G. 2010. Říše pomíjivosti. PRAHA: PROSTOR. 2010. s. 81

[24] LIPOVETSKY, G. 2010. Hypermoderní doba: od prožitku k úzkosti. PRAHA: PROSTOR. 2013. s. 84

[25] LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 90

[26] LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 70

[27] LIPOVETSKY, G. 2003. Éra prázdnoty. PRAHA: PROSTOR. 2003. ISBN 80-7260-085-0, s. 16

[28] LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 104

[29] http://a2larm.cz/2015/04/muzou-hipsteri-zachranit-kapitalismus/ http://a2larm.cz/2013/12/kam-kracis-hipstre/

[30] http://bratislava.sme.sk/c/6811019/paparazzi-z-centra-bratislavy-zmizol.html

[31] http://www.pluska.sk/regiony/bratislava/kultova-jedalen-bratislave-karmina.html

[32] LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 107-108

[33] LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 109

[34] „The Ukrainian nationalist paramilitary UPA, which was behind the well-known ethnic cleansing operation against the Poles in Volhynia and Galicia in the 1940s, when up to 100,000 people were massacred, has now also been dubbed “freedom fighters” by Ukrainian parliament. One of its leaders, Stepan Bandera, was proclaimed a national hero by then-President Yushchenko in 2010 – a decree widely criticized by the European Parliament and later found to be unlawful.“ http://rt.com/news/248365-ukraine-bans-communism-nazism/

[35] http://www.sho.sk/tiso

[36] LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 115

[37] LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 124

[38] LIPOVETSKY, G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 143

[39] LIPOVETSKY,G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 130

[40] LIPOVETSKY,G. 2013. Hypermoderní doba. Praha: PROSTOR. 2013. ISBN 978-80-7260-283-4, s. 130

Šokojúca pravda o tzv. normalizácii

16.07.2017

Súčasne na DAV DVA aj osobnom blogu publikujem tento osvetový článok s reálnymi číslami o stave ČSSR v roku 1975, konkrétne Západoslovenskom kraji. Na verziu s obrázkami kliknite sem: http://davdva.sk/sokojuca-pravda-o-tzv-normalizacii-ako-sa-mali-slovaci-v-roku-1975/ viac »

Štrajk – malé víťazstvo, veľký cieľ

26.06.2017

DOBOJOVANÉ! ŠTRAJK SA SKONČIL, MZDY PORASTÚ O 14,2%! Počas celej doby štrajku som aktualizoval stránku DAV DVA a urobil všetko pre šírenie osvety v informačnej vojne. Pozrite si ako štrajk viac »

Podpora štrajkujúcim v nadnárodnej automobilke

21.06.2017

SLEDUJTE ONLINE REPORTÁŽ DAV DVA Každý, kto si uvedomuje v akej dobe žijeme, musí podporiť štrajk pracujúcich vo Volkswagene, pretože ako vravel Marx – proletári už nemajú čo stratiť, viac »

poľsko, protest, demonštrácia,

Valec drví poľské súdy

21.07.2017 20:00

Fabrika na zákony, ktorá podľa Bruselu čoraz viac vzďaľuje Varšavu od európskych zásad demokracie a právneho štátu, pracuje ďalej na plné obrátky.

utečenci, lampedusa

Medzi Rakúskom a Talianskom graduje napätie kvôli migrantom

21.07.2017 19:54

Medzi Talianskom a Rakúskom ďalej rastie napätie kvôli nezhodám ohľadom zvládania prílevu migrantov do Európy.

Paolo Gentiloni

Nepoučujte nás, odkázal V4 taliansky premiér Gentiloni

21.07.2017 19:43

Taliansky premiér Paolo Gentiloni odkázal krajinám V4, že jeho krajina sa nenechá poučovať a vyzval všetky krajiny Európskej únie na plnenie svojich povinností.

škola, učitelia, vyučovanie,

Platy učiteľov v septembri zrejme porastú

21.07.2017 19:00

Platy učiteľov by mohli byť od septembra vyššie o šesť percent. O riešení má v pondelok rozhodnúť vláda.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 84
Celková čítanosť: 221428x
Priemerná čítanosť článkov: 2636x

Autor blogu

Kategórie