Blog Lukáša Perného

„Urobím všetko preto… a nech si o tom hovorí kto chce, čo chce… aby Slovensko stálo na strane mieru… a nie na strane vojny. Budem prezidentom všetkých občanov Slovenskej republiky. Slovenská republika a jej záujmy budú u mňa na prvom mieste.“
– Peter Pellegrini

Išlo o mimoriadne dôležité voľby, ktoré boli zároveň prieskumom o súčasnom politickom smerovaní Slovenska. Slováci si prajú mier, odmietajú vojnu a stotožňujú sa s národno-ľavicovým smerovaním Slovenska. To je odkaz aj pre protestujúcich v uliciach. Ak ste skutoční demokrati, musíte vedieť, že podstata demokracie spočíva v rešpektovaní vôli väčšiny. Suverenita, mandát na vládnutie sa odvíja od väčšinového hlasovania národa. „Ľud je suverénom a jeho práva sú neodnímateľné. Suverenita súvisí s vykonávaním spoločnej vôle,“ píše Rousseau. Ak to niekto nerešpektuje, nemôže sa nazývať demokratom. Ako sociálny filozof, ktorý sa venuje dlhodobo odkazu Jeana Jacquesa Rousseaua, otcovi priamej demokracie, a titul PhDr. mám práve z analýzy jeho diela, musím toto opätovne zopakovať.

Taktiež tieto voľby dokázali, že sila politického marketingu je skutočne obrovská (výsledok prvého kola bol šokujúci), no napriek tomu má svoje limity v prípade, že sa jedná o vojnu a mier či arogantné vystupovanie (skákanie do reči, urážky a útoky, mobilizácia ulice, mentorovanie moderátorom, otvorené vyhlásenie cenzúry pre alternatívne médiá). Redukovať podstatu osobnosti na okuliare bol snáď ten najúbohejší marketingový trik v novodobých dejinách Slovenska. Ideová a filozofická prázdnota, ktorá je definovaná okuliarmi. Protikandidát, ktorého ani nebudem menovať, dlhodobo razil rétoriku nekritickej podpory militantnej rétoriky (nikdy sa voči nej nevyhradil), vystupoval arogantne, pohŕdavo voči názorom väčšiny národa, ostatne podobne ako účastníci protestov, ktorí celé mesiace vulgárne urážajú a napádajú (na sociálnej sieti či v uliciach) podporovateľov súčasnej vlády. Sám som bol niekoľkokrát napadnutý, takže hovorím aj o vlastnej skúsenosti. Tzv. „slušní ľudia“ sa neštítia pokrikovať po ulici, vypisovať o vás klamstvá či písať o vás vulgárnosti len preto, že máte iný názor než oni.

Popri oslavách však netreba zabúdať, že napriek tomu 1,2 milióna ľudí volilo vojnu (v bratislavskom starom meste dokonca 70%), aroganciu a najmä radikálne rozdelenie spoločnosti, čo dokázal protikandidát hneď po vyhlásení výsledkov, kde tak ako počas celej kampane, bezostyšne útočil na protistranu svojim vlastným arogantným a konfrontačným spôsobom (typickým konšpirovaním o kampani založenej na strachu). Viete, ak sa nejakým spôsobom politicky správate, ak ste skrátka Talleyrand či Fouché, ak meníte kabáty, a ak skrátka charakteristickou vlastnosťou vašej osobnosti je poklonkovanie mocnostiam a militantným organizáciám, nemôžete sa čudovať, že vás označia kandidátom vojny. A taktiež sa nemôžete čudovať, že vám ľudia neuveria, ak slúžite vždy tomu, kto je aktuálne pri moci bez ohľadu na jeho ideologické smerovanie. Protikandidát sa nielenže nevyhranil voči západnému militarizmu, naopak, kroky spojené napr. s bombardovaním Juhoslávie v roku 1999 dokonca opätovne potvrdil, čo mu ľudia neodpustili, pretože v Srbsku zomierali nielen Srbi, ale aj zahraniční Slováci. Poznám jedného, ktorý takmer zomrel a zachránilo ho len to, že humanitárna bomba padla zrovna vtedy, keď ho matka držala na medziposchodí budovy. Roztrieštené sklo tak našťastie nerozrezalo dieťa s matkou a zázrakom prežil. Dokonca sme spolu nahrali aj hudobné číslo.

Vyhrážky a agresívna reakcia v štýle „toto vám nezabudnem“, je v podstate urážkou všetkých, ktorí volili Petra Pellegriniho aj tým, že z nich protikandidát robí nesvojprávnych manipulovaných jedincov. V skutočnosti je to všetko naopak. Voliči Petra Pellegriniho neuverili lacným marketingovým hrám na vlastenca či celej agresívnej kampani. Viete, ak odložíte vlajku istej mocnosti a rýchlo ju vymeníte za tú slovenskú, ľudia si to všimnú. Vyvstáva však otázka, prečo také množstvo intelektuálov, akademikov, umelcov a ľudí, ktorí sa živia tvorivosťou inklinujú k človeku, ktorý je v podstate bezobsažný, nakoľko to vyplýva od podstaty jeho povolania kariérneho diplomata. Myslím, že to povedal spisovateľ Banáš, že vojaci a kariérni diplomati sa živia tým, že skrátka nemajú názor alebo ich postoj reprezentuje predovšetkým servilnosť.

Ako filozof, kulturológ, spisovateľ a hudobník jednoducho nedokážem pochopiť ľudí, ktorým nevadí, že sa protikandidát nikdy jednoznačne nevyhranil proti militarizmu, ktorý dlhé roky podporuje. Namiesto toho argumentovali tým, že prezident ako najvyšší veliteľ ozbrojených síl na zapojenie Slovenska do konfliktu nemá právomoci. Tieto právomoci si však prezident – napriek tomu, že sa ich jeho predchodca vzdal –  môže kedykoľvek navrátiť. Navyše má prezident silu všeobecne jednať v oblasti zahraničnej politiky, nakoľko Slovensko v zahraničí zastupuje, čím o ňom vytvára určitý obraz. Tu ale vôbec nejde o právomoci, ale spôsob rétoriky, ktorú protikandidát razil, a tá bola o plnení záväzkov a povinností, teda nie o suverénnej slovenskej politike a usilovaní sa o mier.

Ak by bola vojna, umenie, veda, akákoľvek tvorivá aktivita je zbytočná. Človek, resp. zmysel jeho existencie je redukovaný na zabíjanie. Asi by časť „zliberalizovanej“ slovenskej inteligencie znova mala začať čítať Tolstého, Remarqua či Rollanda, ale aj Haška, Jesenského či Mináča. Asi by si znova mala uvedomiť aké hrôzy priniesla prvá svetová vojna, špeciálne hovorím o prvej, pretože rétorika, ktorú počúvame sa podobá práve na situáciu pred prvým  systematickým vraždením sa ľudstva medzi sebou. Je paradoxom, že výsledkom glorifikácie vedy, osvietenstva a racionalizmu bolo vzájomné „racionálne“ vyvražďovanie. A ľudstvo je stále nepoučiteľné. Ani Hirošima a Nagasaki nestačili niektorým ľuďom na to, aby pochopili, že s jadrovými zbraňami sa nemožno zahrávať.

Odpoveď na to, prečo intelektuáli, umelci a mnohí akademici zrádzajú vlastný národ a kolaborujú vždy s doslova proti-slovensky zameranými politikmi je v skutočnosti ich zúfalá snaha zapáčiť sa tzv. elite. Avšak problémom je – a to je aj problém mojej nešťastnej generácie – že ich tieto elity v skutočnosti nepotrebujú. Napokon ich aj tak odkopnú a skončia na smetisku dejín ako politicky angažované figúrky. Za posledné roky sa herci natoľko zdiskreditovali svojim politickým aktivizmom, že som prestal v znechutení navštevovať konkrétne divadlá. To isté platí o mnohých filmároch, spisovateľoch či výtvarníkoch. A to nehovorím o niektorých angažovaných spoločenských vedcoch, ktorí vytvárajú účelové politicky zafarbené štúdie (napr. o dezinformáciách a propagande) s cieľom aplikovať cenzúru v akademickom prostredí. Odpoveď na otázku, prečo volia elitárov ľudia, ktorí nemajú možnosť čerpať výhody zo servilnosti je ešte zložitejšia. V skutočnosti je to typickým prejavom neoliberálneho kapitalizmu – očakávanie, že ak budem s nimi, raz sa stanem rovnako úspešným. To je podľa mňa tajomstvo kolektívneho fanatizmu dnešných tridsiatnikov. Snaha stať sa tým úspešným a voliť tých, ktorých volia „tí úspešní“, aby sa vyhranili voči tzv. „dezolátom“ (ako elitári nazývali a stále nazývajú väčšinu národa).

Výrazne víťazstvu napomohli aj maďarskí spoluobčania, ktorým sa patrí poďakovať a nevylučujem, že mohla zavážiť aj podpora ďalších etník, napr. Rusínov a Rómov (ale to je iba hypotéza). Možno je to aj signálom, že v 21. storočí, napriek všetkým historickým krivdám, musíme byť veľmi opatrní v slovensko-maďarskej otázke. Tragédiou je reakcia údajne kresťanskej strany, ktorá sa postavila na pozície opačné, voči čomu sa vyhranili aj zakladatelia tejto strany. Ale čo od nich čakať, keď mali kedysi za lídra najväčšieho komika parlamentu, ktorý sa minul povolaniu. Taktiež boli zarážajúce útoky na osobný život víťaza volieb, a to aj z toho hľadiska, že na neho útočili ľudia, ktorí sa v iných prípadoch oháňajú ľudskými právami a ochranou menšín. Ak sa jedná o človeka z protistrany, ľudské práva zrazu nikoho nezaujímajú. To je tá faloš a pokrytectvo  tzv. progresivizmu.

Cestovatelia zo zahraničia, ktorí dominantne volili protikandidáta sú taktiež paradoxom. Myslím si, že je hanebná aj nadiniciatíva istého aktivistu, ktorý organizoval celé vlaky, aby zvrátil výsledok volieb. Našťastie neúspešne. Som dokonca toho názoru, že občan, ktorý jednoducho nežije na Slovensku, by o Slovensku ani nemal rozhodovať. Je to totiž pokrytecké. Zacitujem Ladislava Mňačka, že je to štekaním spoza plota. Je taktiež úplne náhodné, že rôzne organizácie a aktivisti – podporujúce ambasádu za vysokým plotom v centre Bratislavy – razili už počas parlamentných volieb veľkú kampaň pre zahraničných voličov. Prečo asi?

Domnievam sa, že k snahám ovplyvniť výsledok volieb, možno pripojiť aj diskreditačné video denníka SME, militantnej organizácie SPFA a pseudo-antikorupčnej, v skutočnosti ideologickej Nadácie zastavme korupciu, ktorého cieľom bolo útočiť na Maticu slovenskú, matičiarov a vykresľovať ich v najnegatívnejších farbách. Podprahovo sa toto video snažilo vytvoriť dojem, že Matica je organizáciou, ktorá je dokonca pod vplyvom akýchsi temných síl z východu, a to len preto, že na Kongrese Matíc vystúpil vedecký pracovník jednej z najstarších inštitúcií Ruskej federácie. Ak niekto Matici vyčíta, že neprijala šovinistické postoje smerom k občanovi ruskej národnosti, a ak niekto vyčíta Matici spoluprácu na kultúrnej úrovni, bolo by vhodné pripomenúť, že kultúrna a vedecká spolupráca je rozhodne lepším riešením než eskalovanie konfliktu. Práve kultúra a kultúrna výmena totiž zbližuje národy a bráni eskalovaniu napätia, čo vedeli už aj osobnosti ako Ján Kollár či Pavol Jozef Šafárik. Redaktorka si taktiež účelovo nevšimla, že Matica počas posledných mesiacov nadviazala resp. rozšírila spoluprácu so Srbmi (Matica srbská, Združenie srbských spisovateľov) a Slovincami (Matica slovinská resp. Slovenská Matica). Mimochodom, historicky prvý krát Maticu navštívil aj maďarský či kubánsky veľvyslanec, v minulosti dokonca čínsky veľvyslanec. Je teda vidieť, že Matica je otvorená širokej kultúrnej spolupráci s rôznymi slovanskými, ba dokonca aj neslovanskými národmi, a nie je jednostranne orientovaná. Sám som bol súčasťou týchto delegácií, predovšetkým v Srbsku a Slovinsku. Som presvedčený, že štvavé a nenávistné video na portále denníka SME nevyšlo pred voľbami náhodou.

Televízni moderátori, novinári, čoskoro bývalá pani prezidentka, zástupcovia mimovládnych organizácií a marketéri radi opakujú žvásty o rozdelenej spoločnosti. Problémom však je, kto ju rozdeľuje. Je paradoxom, že najviac práve tí, ktorí to tak radi opakujú.

Nemôžete žiadať zjednotenie spoločnosti, kritizovať napätie v spoločnosti a zároveň absolútne odmietať a pohŕdať väčšinou vlastného národa a vládou, ktorú si tento národ demokraticky zvolil. Pohŕdať národom z elitárskych, mentorských a aktivistických pozícií. Taktiež je absurdné, že všetci moralizátori kolektívne zabudli na to, že prezidentský protikandidát slúžil aj Smeru, podobne ako v Českej republike zabudli na komunistickú minulosť súčasného českého prezidenta. Horlivá až aktivistická anti-ľavicovosť bola šmahnutím prútika zabudnutá, čo opätovne ukazuje neúprimnosť aktivizmu „druhej strany“ a selektívnosť pri posudzovaní smietky v oku blížneho s nemožnosťou vidieť brvno vo vlastnom. K rozdeľovaniu spoločnosti napomáhajú aj také iniciatívy ako bolo proti-matičné video na portále denníka SME.

Peter Pellegrini prešiel ako mnohí politici vývojom a v súlade s doc. Eduardom Chmelárom som toho názoru, že prešiel k múdrym a rozvážnym postojom. Nebudem teraz hodnotiť tento vývoj – v rámci ktorého boli obdobia, kedy som bol k tejto osobnosti kritický – avšak program a postoje ku ktorým sa dopracoval – predovšetkým hodnota mieru v militarizmom posadnutej Európe, počúvanie vlastného národa a snaha ho zjednocovať, či deklarované ľavicové presvedčenie – ma v týchto voľbách presvedčili. Netrúfam si predpovedať, čo bude ďalej, ale aktuálny program Petra Pellegriniho je v súlade s hodnotami, ktoré vyznávam. Dlhodobo je o mne známe, že som pacifistom, kritizujem zbrojenie, militaristické výpady západu (kritizujem aj nezmyselnú bratovražednú vojnu na východe), čo je samozrejme logické, nakoľko som hodnotovo humanistom, kresťanom a ľavičiarom. Ako realistický utopista si prajem, aby sa ľudia prestali zabíjať a volili vždy diplomatické a kompromisné riešenia. Peter Pellegrini bol v týchto voľbách najlepšou z možností. Taktiež musím dodať, že po formálnej stránke vystupuje kultivovane, upokojujúco, zmierlivo, nekonfrontačne a všeobecne sympaticky. Je nádej, že Slovensko bude mať konečne prezidenta, ktorý sa nevyhraňuje voči dominujúcim názorom vlastného národa.

Na záver použijem prirovnanie z dejín slovenskej ľavice. Ak je Robert Fico Gustávom Husákom dneška, Peter Pellegrini má potenciál stať sa Alexandrom Dubčekom dneška. Vážim si obe tieto osobnosti, aj napriek tomu, že boli vo vzájomnom spore. Ak by sa dalo vrátiť čas a spolupráca Dubčeka s Husákom by pretrvala, mohlo to aj so socializmom dopadnúť inak. Slovensko potrebuje tak husákovský pragmatizmus, ako aj dubčekovskú atraktivitu a idealizmus. Som veľmi rád, že spolu spolupracujú, prekonali vzájomné rozpory a držím tejto spolupráci palce.

Vážený pán budúci prezident,
dovoľte mi aby som Vám gratuloval k víťazstvu ako podpredseda najstaršej slovenskej literárnej organizácie Spolku slovenských spisovateľov a predseda Spoločnosti Ladislava Novomeského, ale aj ako spisovateľ a vedec profesionálne pôsobiaci v najstaršej slovenskej kultúrnej ustanovizni Matici slovenskej, predovšetkým však ako občan Slovenskej republiky.