Blog Lukáša Perného

Profesor Dalimír Hajko má 79 rokov

Na Sviatok sv. Cyrila a Metoda (toho roku je to 1160 rokov od ich príchodu na VEĽKÚ MORAVU) sa narodil aj významný slovenský filozof, literárny kritik, esejista, kulturológ, vysokoškolský pedagóg, nositeľ svetovej Ceny za humanizmus, autor desiatok kvalitných kníh profesor DALIMÍR HAJKO.

V PROGLASE sa píše, slovami nakŕmiť hladné ľudské duše, duše hľadajúce poznanie. Aj texty Dalimír Hajka prehlbujú poznanie, filozofické, kulturologické, historické, teologické…

Patrí k vôbec k najlepším literárnym kritikom slovenskej kultúry a musím povedať, že stále nedostatočne docenených. Som rád, že pravidelne píše aj pre naše SLOVENSKÉ POHĽADY.

Ak by sme žili v zmysluplnej spoločnosti, osobnosti ako Dalimír Hajko by boli pravidelne pozývaní do médií na komentovanie spoločenskej situácie a stavu slovenskej kultúry.

Pri príležitosti narodenín profesora Dalimíra Hajka zverejňujem na svojom blogu rozhovor, ktorý som s nim spracoval pre jedno z najstarších európskych kultúrnych periodík SLOVENSKÉ POHĽADY, ktorého som toho času zástupcom šéfredaktora. Prajem príjemné čítanie.

Keď má človek veľa detí, ťažko si vyberá najobľúbenejšie
Rozhovor s profesorom Dalimírom Hajkom, vyšlo v Slovenských pohľadoch

MEDAILÓN: Profesor PhDr. Dalimír Hajko, DrSc., významný slovenský filozof, spisovateľ, literárny kritik, kulturológ, esejista, spisovateľ, pravidelne publikuje v Slovenských pohľadoch, Literárnom týždenníku, Filozofii a  mnohých ďalších periodikách, je autorom esejí, stoviek literárnych recenzií, vedeckých článkov a monografií.

Získal Cenu Egona Erwina Kischa, Cenu Slovenských pohľadov za históriu, prémiu v rámci Ceny Alexandra Matušku za esejistiku, Cenu Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu, Cenu Slovenských po hľadov za kritiku a históriu a najnovšie ocenenia Ohrid Academy of Humanism 2022.

Venuje sa témam filozofickým, náboženským a literárnym a takisto slovenskej národnej filozofii (nedávno mu vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov kniha esejí s názvom Slovenské provokácie a predtým sa filozofickému odkazu národniarov venoval aj v diele Filozofické návraty a vízie).

Svoju knihu Príbeh kníhkupca. Obchodník, ktorý čítal srdcom venuje nielen pamiatke svojho otca Jozefa Hajka, ale celkovo povolaniu kníhkupca a celospoločenskému významu tohto povolania pre slovenskú a československú kultúrnu stavbu v širšom kulturologickom rozmere.

Hajko je unikátny v tom, že hľadá filozofické postoje v slovenskej literatúre, beletrii a poézii, je mimoriadne kultúrne rozhľadený, pozná tak kompletné dejiny filozofie ako aj dejiny kultúry a umenia. Je členom Spolku slovenských spisovateľov.

LUKÁŠ PERNÝ: Pán profesor, prvú otázku venujem slovenskej filozofii… Ako ste sa vyjadrili v jednom zo svojich rozhovorov, za prvých dvoch slovenských filozofov považujete Ľudovíta Štúra a Štefana Marka Daxnera (u druhého menovaného sme si koncom minulého roka pripomenuli 200. výročie narodenia). V čom sú z filozofického hľadiska Štúr a Daxner výnimoční a ako by ste stručne charakterizovali ich filozofické koncepcie? Ste jeden z mála slovenských filozofov, ktorí sa venujú filozofickému odkazu autorov, ktorí sa primárne nevenovali filozofii, ale ich tvorba mala určité filozofické základy. Ako príklad uvediem vaše pokusy o rekonštrukciu filozofických systémov Francisciho, Ormisa či dokonca Dobšinského. Rovnako som si všimol, že podobne ako pred vami Laco Novomeský oceňujete dejinné postavy, ktoré sa usilovali spájať národ (osobitne ma zaujal váš článok o Karolovi Kuzmánym). Čo vás motivovalo venovať sa práve Kuzmánymu a čo tento velikán svojím posolstvom odkazuje dnešnému Slovensku?

DALIMÍR HAJKO: Najmä u Daxnera, ale čiastočne aj u Štúra stojí za povšimnutie ich príklon k racionalistickému chápaniu otázok, ktoré v období romantizmu rozum skôr obchádzal. Národ, právo, spravodlivosť. Daxnerovi ako právnikovi, sudcovi, advokátovi sa podarilo preniesť princípy prirodzeného práva do slovenských, resp. uhorských pomerov a vyvodiť z nich praktické závery. Profesor evanjelickej teológie na viedenskej univerzite Karol Kuzmány zasa imponuje svojím zmyslom pre hľadanie riešení aj zdanlivo neriešiteľných problémov, nachádzal taký zmysluplný kompromis, ktorý prinášal konkrétny, praktický efekt vzhľadom na zjednocovanie národných síl a ktorý prekračoval hranice úzkoprsého konfesionalizmu. Vôbec nie náhodné bolo jeho priateľstvo s rímskokatolíckym biskupom Štefanom Moyzesom. Boli to ľudia, ktorí nepoznali nenávisť. V tomto konštatovaní sa skrýva aj ich odkaz pre dnešok.

L. P.: Ste autorom minimálne troch desiatok kníh, ktoré vyšli tak na Slovensku, ako aj v zahraničí. Vaším debutom bola kniha esejí Rozpätie dňa (1975). Ako spätne po rokoch hodnotíte tento literárny debut? Čo vás viedlo k napísaniu tejto knihy? Na debut ste nadviazali až v roku 1992 rozšíreným titulom Rozpätie dňa a noci. Prečo až po toľkých rokoch? Na ktorú zo svojich kníh ste najviac hrdý?

D. H.: Keď má človek veľa detí, ťažko si vyberá najobľúbenejšie. Ale azda na svoju prvú – Rozpätie dňa. Vyšla v polovici sedemdesiatych rokov a vymykala sa z vtedajšieho čierno‐bieleho videnia reality obsahom i štýlom. Mal som z nej radosť a potešila aj iných, o čom svedčilo množstvo listov od čitateľov. Niektoré som si uschoval dodnes. Išlo o súbor esejí, filozofia sa v ňom spájala s poetickým vnímaním postavenia človeka v spoločnosti, v podstate na pozadí sociálnej skutočnosti. Vychádzal som pritom z existencialistickej predstavy o človeku, čo som vtedy, pravdaže, nemohol zreteľne deklarovať. Svoj postoj som preto zakrýval mottami z Gercena, Marxa či dokonca Lenina. Bol som síce odhalený – našťastie sa tak stalo iba na Slovenskom gymnáziu v Ríme, kde sa moja skromná knižka stala takpovediac obľúbeným čítaním. Aspoň tak mi to neskôr referoval vtedajší riaditeľ tohto gymnázia Augustín Nádaský. V sedemdesiatych rokoch sa povinne preferoval optimistický svetonázor – veď sme budovali novú, socialistickú spoločnosť. Témy, ktoré mohli vyvolávať pesimistické nálady (napríklad závisť, moc, úzkosť) som musel z textu knihy vypustiť. Tie sa zjavili až v rozšírenom vydaní z roku 1992. Mimochodom, s nádhernými fotografiami Martina Martinčeka.

L. P.: Venovali ste sa takisto témam ľavicovým a sociálnym, teda otázkam dejín ľavicového hnutia na Slovensku, perfektne ovládate dejiny DAV‐u, ale aj iných ľavicových iniciatív. Osobne ste sa dokonca poznali s mnohými významnými ľavicovými spisovateľmi ako Laco Novomeský, Andrej Sirácky či Ladislav Szántó. Aké boli vaše stretnutia s nimi? Ako hodnotíte s odstupom času ich prínos pre slovenskú kultúrnu stavbu v kontexte doby, v ktorej žijeme?

D. H.: Ľavicové iniciatívy patrili a patria k legitímnej zložke slovenského sociálno‐filozofického a politického myslenia. Bez ohľadu na náš osobný názor a presvedčenie. Dojímala ma Novomeského (podobne Clementisova) politická naivita, ktorá vyplývala z úprimného úsilia urobiť ideál skutočnosťou. Život však bol o inom a menovaní na svoju naivitu tvrdo doplácali. V prípade Siráckeho a Szántóa išlo o osobnosti s omnoho sofistikovanejším prístupom k realite; oslovila ma najmä ich životná skúsenosť (nad ňou sa vznášal ich neraz pragmatický postoj) a schopnosť implantovať ju do inej historickej reality funkčne a väčšinou zmysluplne, s deklarovaným zreteľom na osobné i verejné záujmy.

L. P.: Rovnako sa ste vo veľkom venovali existencializmu – či už z filozofického alebo literárneho hľadiska alebo v rámci prienikov literatúry a filozofie –, čo ste napokon spečatili vydaním Existencie v literatúre a neskôr ďalším dielom Existencia v kríze. Čím vás oslovil existencializmus a čo môže povedať človeku 21. storočia?

D. H.: Predovšetkým záujmom o človeka ako indivíduum, čo sa dovtedy u nás nenosilo. Tým je naznačené všetko.

L. P.: Ďalšia téma, ktorej ste sa bohato venovali z pozície kulturológa, je globalizácia. Ako vnímate globalizáciu?

D. H.: Je to pojem označujúci súhrn rôznorodých javov, ktoré sme si tak pomenovali. Javov neraz protichodných, nesystémových, spojených iba geografickým rozpriestranením. Pomenovanie, ktoré na prvý pohľad zjednodušuje naše vnímanie javu, ale v podstate ho komplikuje, lebo iba obmedzene reflektuje civilizačné odlišnosti a má tendenciu zjednodušovať. Problémy, ktoré vyzerajú na prvý pohľad ako globálne, sa nakoniec rozmieňajú na drobné v konkrétnom kultúrno‐civilizačnom prostredí.

L. P.: Ste autorom hádam stoviek literárnych recenzií. Ak by ste mali menovať najobľúbenejších básnikov, prozaikov a spoločenských vedcov, ktorí by to boli? Skúste nám ich predstaviť, či už prostredníctvom tvorby alebo osobitosťami…

D. H.: Literatúra nie je hitparáda. Niekedy až budúcnosť ukáže, ako spisovateľ vystihol vývinové trendy. Nedávno som začal písať do Slovenských pohľadov seriál s názvom Stopy v (mojej) duši o ľuďoch z oblasti umenia, o spisovateľoch, výtvarníkoch, hudobníkoch, ktorí nejakým spôsobom ovplyvnili moje myslenie a môj prístup k životu, ale píšem výlučne iba o mŕtvych autoroch. Tí si totiž nezávidia, neplatia medzi nimi osobné animozity ani sa neurážajú. Ale ak by som mal hovoriť vyslovene o najobľúbenejších, nemohol by som obísť ani živých. Takže radšej budem mlčať.

L. P.: Chcem priblížiť aj vaše dosiaľ posledné dielo, a to Príbeh kníhkupca, ktoré som nedávno recenzoval (recenzia vyšla v Slovenských národných novinách aj Literárnom týždenníku). Čo vás motivovalo k jeho napísaniu?

D. H.: Venoval som ho pamiatke svojho otca, skromného človeka, ktorý zasvätil svoj život šíreniu kníh. Ale nebol to jediný dôvod. Chcel som upozorniť na význam osobnej iniciatívy, takej dôležitej pri rozvíjaní kultúrnych hodnôt, ktorá odštartovala kultúrne procesy v medzivojnovom období. To všetko patrí do oblasti dejín kultúry a do kulturológie. A v neposlednom rade som chcel poukázať na odvahu brať život s humorom aj v najzložitejších situáciách.

L. P.: Na záver vás poprosím o akési motto alebo stručný odkaz pre čitateľov…

D. H.: Nedávno ma zaujala myšlienka z diela Bláznova obhajoba od švédskeho spisovateľa a dramatika Augusta Strindberga: „Pesimizmus, ktorý väčšina ľudí chápe doslovne a nedbajsky ho zamieňa s hypochondriou, je vlastne veľmi veselý a potešiteľný spôsob pozorovania sveta. Ak všetko je len relatívne nič, prečo potom treba z toho robiť takú veľkú vedu; keďže pravda je iba dočasná záležitosť – prednedávnom sa totiž zistilo, že čo bolo pravdou včera, je zajtra hlúposť –, prečo by mal človek mrhať svojimi mladíckymi silami na to, aby objavil nové hlúposti; a teda keďže jediná istota, ktorá nám ostáva, je smrť, radšej žime!“

***

Následne sme urobili rozhovor aj naživo a to priamo v Matici slovenskej v rámci cyklu ROZHOVORY SO SPISOVATEĽMI s podtitulom VEČER KULTUROLÓGOV