Blog Lukáša Perného

Alexander Križka – spoluzakladateľ DAV-u, kritik cenzúry a divadelný teoretik, ktorý kliesnil cestu k modernému divadlu, článok vyšiel aj v Slove

„…kto pripúšťa akékoľvek obmedzenie tlače… ten bojuje samozrejme sám proti sebe a tak popiera princíp, na ktorom je sloboda tlače založená: naprostý nezávislý prejav vôle a názoru…Obmedzenie slobody slova a tlače je ničím iným, než evidentným dôkazom slabosti a neschopnosti panujúceho režimu…“

Autorom tohto nadčasového citátu z roku 1924, akoby písaného do dnešnej komplikovanej doby, je dnes už zabudnutý davista Alexander Križka. Po 120-ročniciach Clementisa, Okáliho, Kráľa a Poničana je tu rovnaké výročie narodenia davistu, ktorý v súčasnosti upadol do takmer úplného zabudnutia.

Alexander Križka (26. 2. 1903 v Ružomberku  – 9. 12. 1955 v Košiciach), ktorý používal aj pseudonym John Thompson, Ypsilon, bol slovenský spisovateľ, pedagóg, režisér a dramaturg, účastník protifašistického odboja. Pochádzal z Ružomberka, pôsobil v Prahe, Bratislave, v Paríži, na východnom aj strednom Slovensku. Hoci zomrel v Košiciach, pochovaný je v Banskej Bystrici. Politicky lavíroval medzi avantgardistami a sociálnymi demokratmi, do dejín literatúry sa však zapísal predovšetkým ako divadelný kritik.

Z Ružomberku do Prahy a nakrátko v DAV-e

Narodil sa do rodiny učiteľa Mateja Križku a Adely Neumannovej. Navštevoval najskôr ľudovú školu, neskôr gymnázium v Ružomberku, ďalej študoval, podobne ako veľká časť ostatných davistov, na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1921 – 25). Podľa Drugovej knihy Listy o DAVe bol Križka poslucháčom filozofie, neskôr však vyštudoval právo. Podľa archívov Karlovej univerzity napísal dizertačnú prácu Filozofia dejín po Kantovi (Charakter a problémy). Križka študoval napokon aj vo Francúzsku a na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pričom v roku 1928 získal titul PhDr. a v roku 1938 titul JUDr.

V prvom čísle časopisu DAV napísal článok Boj za slobodu tlače s cieľom kritizovať dobovú cenzúru. Jeho slová sú mimoriadne nadčasové:

„Vieme, že žurnalistika ako mocenský nástroj… stojí aj v službách kapitalizmu. A tak, kde sú peniaze, tam je moc a kde je moc, tam gravituje verejná mienka. (…) Už v rakúsko-uhorskej monarchii sa dostatočne poznalo, čo znamená znásilňovanie tlače, ktorá chce povedať niečo viac než dovolili reakcionárski byrokrati. (…) Napr. Pruská vláda odňala nepohodlným časopisom poštovú dopravu.“

V ďalšom čísle bol však z projektu vylúčený pre zneužitie značky X10, ktorú používal Okáli, a to v kontexte osočovania časopisu Avantgarda.

Križka bol členom spolku Svojeť a spoluzakladateľ Voľného združenia študentov socialistov zo Slovenska, ktoré viedlo k založeniu projektu DAV. Bol autorom poviedok, článkov o divadle a prekladov dramatických a literárnych diel z francúzskeho a talianskeho jazyka.

Okrem DAV-u publikoval v periodikách Elán, Robotnícke noviny, Nový rod, Mladé Slovensko, Slovenský východ, Divadelný svet, Za oponou a Šariš.

Pôsobil aj ako redaktor v Prahe (1934 – 1938), štátny úradník v Banskej Bystrici (1938 – 45), ako redaktor Vatry a Spravodajskej agentúry v Banskej Bystrici a od roku 1948 ako úradník v Košiciach. Križka písal tiež miestopisno-turistické knihy o Banskej Bystrici, Harmaneckej jaskyni a Donovaloch.

Križka napísal symbolizmom, novoromantizmom a dekadenciou inšpirovanú knihu Smutný chlapec, ktorú on sám predstavuje ako svoje prvé literárne pokusy bez vyšších ambícií. Dielo, pretkané proletárskymi témami, obsahuje konfrontácie rozprávača so sociálne vylúčenými postavami prostitútok, invalidov a žobrákov.

Križka vo Francúzsku

Križka študoval aj vo Francúzsku, a to konkrétne na parížskej Sorbonne (1925 – 26) a Vysokej škole sociálnych náuk v Paríži (1933 – 38). Svoje zážitky opísal v knihe V Paríži 1925 – 1927, ktorá vyšla v roku 1927. Križku tak môžeme zaradiť spolu s Ivanom Horváthom k prvým Slovákom, ktorí literárne opisujú Paríž. Podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov ide o nenáročný opis zážitkov, ktorý nevyvolal väčšiu pozornosť. R. Passia knihu porovnáva s Čapkovými Italskými a Anglickými listami, Kukučínovými Obrázkami z Francúzska či s knihou Paríž v noci (Štyrský, Toyen, Nečas) a hodnotí ju ako nevyváženú, reflexívnu, informačnú a ako súbor cestopisných čŕt a fejtónov. Tieto hodnotenia však treba vnímať ako subjektívne, a preto odporúčam hodnotiť dielo skôr v kontexte doby. V kontexte tejto sociograficko-urbanistickej knihy (čo je jej prínos) Križka opisuje fenomény modernizácie a komercionalizácie, postavenia spoločenských tried, zamestnaní a opis priestoru; a to z pozície tzv. flanérstva (pojem tematizuje Walter Benjamin). Je zaujímavé, že Križka v Paríži osobne spoznal avantgardného výtvarníka a poeta Lajosa Kassáka a spisovateľa Sándora Máraia.

Divadlo a divadelná kritika

Po Prahe, Paríži a Bratislave sa Križka presúva na východné Slovensko, konkrétne do Prešova (1928 – 32) a Košíc (1932 – 34), kde pôsobí ako pedagóg, ale tiež v ochotníckych divadlách, v ktorých inscenoval hry od Palárika, Stodolu či Tajovského. Podľa Slovenského biografického slovníka bol tajomníkom Divadelného združenia v Košiciach, režisérom Jánošíkovej družiny a v 30. rokoch autorom literárnych a divadelných prednášok v Radiojournale. V kontexte divadla spolupracoval tiež s Miestnym odborom Matice slovenskej v Prešove. Ako uvádza Slovník divadelných kritikov a publicistov, Križka je autorom state Myšlienky o podstate drámy (1927), v ktorej konštatuje, že dráma napodobňuje život ako ostatné umenia okrem hudby a staviteľstva. V článku o Príčinách stagnácie slovenskej drámy konštatuje spolu s Obtulovičom, že na Slovensku je nedostatok „centrifugálnosti mestskej kultúry a moderného veľkého divadla“. Príčinu tohto nedostatku autori našli v nedostatočnom spracovaní sociálnej otázky, robotníctva, úpadku meštianstva a ženskej otázky v doterajšej dramatickej tvorbe. Podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov svoje početné novinárske a odborné práce Križka knižne nevydal, no jeho významnejším prínosom do slovenskej literatúry je práve divadelná publicistika, ktorou kliesnil cestu k modernému divadlu (na to slúžili aj jeho preklady moderných drám).

Reflexia Križkovho odkazu

V Dejinách slovenskej literatúry (Pišút) je jeho meno spomenuté iba v kontexte zakladajúceho člena Voľného združenia študentov socialistov zo Slovenska v rámci hesla DAV a davisti. Rozšírenejšie vydanie Dejín slovenskej literatúry (Rosenbaum) uvádza Križku v V. zväzku v kontexte prínosu pre divadelnú kritiku, a to práve spomínaným článkom, ktorý napísal s Obtulovičom. A. Križku spomína Edfuard Urx v knihe Umění a proletariát (negatívny kontext), Jozef Félix i Andrew Elis (v knihe o SNP). Jeho korešpondencia sa nachádza v archíve Matice slovenskej. Reflexii Križkovej tvorby sa venovali Michał Burdziński (dizertačná práca Wizje Paryża w felietonach modernisty słowackiego Alexandra Križki (1903 – 1955) w kontekstach dzieł artystów polskich, czeskich i węgierskich) či Radovan Passia. Súčasní autori ho hodnotia prevažne negatívne (štylisticko nerozvážne, autor s priemerným talentom, malá invencia, prchavý nejednoznačný autor, atď.).

Podľa Slovenského bibliografického slovníka bol Križka ženatý s lekárkou Matildou Križkovou, rod. Loykovou; dôvody jeho predčasnej smrti nie sú zatiaľ bližšie popísané.  Nedopátral som sa ani informácií, či ide o príbuzného Teodora Križku, autora básnických zbierok Skorocely či Krehkosti, ktorý sa narodil v Košiciach rok po Alexandrovej smrti. V každom prípade je dielo Alexandra Križku nedostatočne zmapované a čaká na ďalšie štúdie.

Použitá literatúra
BURDZIŃSKI, Michał: Słowackie tętno Europy Centralnej i zakurzony Paryż międzywojnia. In: KRIŽKA, A.: W Paryżu 1925-1926. V Paríži 1925-1926. Przekład i opracowanie Michał Burdziński. Warszawa: Wydział Polonistyki Uniwersytetu Warszawskiego, 2016, s. 9 – 32
DRUG, Štefan (ed.): Listy o DAVe. Bratislava: Tatran, 1975.
DRUG, Štefan: Kapitoly k začiatkom socialistickej literatúry na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1961.
DE BENEDETTI, Aldo: Ona ho vraj nepozná!, veselohra v troch dejstvách. Preložil Alex Križka. Žilina: O. Trávniček, 1938, 114 s.
KRIŽKA, A. – OBTULOVIČ, Ľ. Príčina stagnácie slovenského dramatu. In Mladé Slovensko, december 1922, roč. 5, č. 2, s. 41 – 43.
KRIŽKA, Alex: Myšlienky o podstate drámy. In Slovenské pohľady, 1927, roč. 43, č. 12, s. 821 – 824.
KRIŽKA, Alex: V Paríži 1925–1926. Košice: vlastným nákladom v Slovenskej kníhtlačiarni v Košiciach, 1927.
KRIŽKA, Alexander: Smutný chlapec: drobná próza. Košice: Slovenský východ, 1928, 125 s.
PASSIA, R.: Alexander Križka a mesto v jeho prózach z dvadsiatych rokov 20. storočia = Alexander Križka and the City in His 20s Prose. In: Kontakty literatúry. Modely, identity, reprezentácie. Bratislava: Veda, 2020, s. 277-290.
PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava: Obzor, 1984.
ROSENBAUM, K. a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 2. zv. Bratislava: Obzor, 1984.
ROSENBAUM, K. a kol. Dejiny slovenskej literatúry V., Bratislava: Veda, 1984.
Slovenský biografický slovník: od roku 833 do roku 1990. III. zväzok, K – L. Martin: Matica slovenská, 1989, s. 266.