Blog Lukáša Perného

Keď už máme to 30. výročie Ústavy Slovenskej republiky, bolo by dobré pripomenúť zopár slov o význame samotnej existencie tohto dokumentu.

HISTORICKÁ KONTINUITA

Nadviažem na myšlienku Petra Schvantnera (tajomníka Matice slovenskej) z jeho včerajšieho prejavu k 30. výročiu Ústavy: „Nič sa teda nedeje náhodou, všetko má svoje príčiny a súvislosti. Tak to bolo aj v našej histórií, ktorá vyvrcholila vznikom samostatnej Slovenskej republiky.“

Slováci boli po zániku Veľkej Moravy dlhoročne súčasťou monarchistického útvaru Habsburskej monarchie alebo Rakúsko-uhorskej monarchie. Vďaka Bernolákovcom a najmä Štúrovcom sa začala diskusia o národných, občianskych a sociálnych právach slovenskej národnosti a tieto snahy vyvrcholili v 19. storočí vznikom prvého dokumentu celoslovenského významu, Žiadostí slovenského národa 1848, ktorý nadviazal na žiadosti liptovské a nitrianske a požadoval rovnaké práva pre slovenské etnikum, ktoré neboli v tom čase zabezpečené.

Po Žiadostiach nasledovalo veľkolepé Memorandum národa slovenského, ktoré taktiež v rovnostárskom duchu požadovalo uznanie národných, občianskych a sociálnych práv slovenského etnika. Ďalším významným medzníkom našich dejín bola Martinská deklarácia a vznik Československa a Československej Ústavy (tomu predchádzali (Clevelandská dohoda, Pittsburská dohoda, Washingtonská deklarácia). Nasledovalo turbulentné obdobie Druhej svetovej vojny a povstalecká generácia, ktorá vrátila Slovenským národným povstaním slovenskému národu dôstojnosť a hrdosť (nakoľko v tom čase kolaborantská časť národa servilne slúžila Germánom).

SNP sprevádzali ďalšie významné štáto-tvorné dokumenty ako Vianočná dohoda, Deklarácia Slovenskej národnej rady a napokon Košický vládny program, ktorý deklaroval rovný vzťah medzi Čechmi a Slovákmi. Úsilia o rovnoprávnosť Slovákov vyvrcholili v osudnom roku 1968, kedy predovšetkým predstavitelia povstaleckej generácie vybojovali Ústavný zákon o československej federácii a tak vznikla Slovenská socialistická republika ako sesterská republika Českej socialistickej republiky v rámci federatívnej ČSSR. Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola vyvrcholením snáh Slovákov o vlastný štát. Toľko krátky historický exkurz a súvislosti medzi dejinnými udalosťami.

Pri všetkých týchto emancipačných snahách stáli tie najvýznamnejšie osobnosti slovenských národných dejín (zdôrazňujem, že bez ohľadu na ich rôznorodú politickú orientáciu oceňujem ich úprimnú snahu v boji za národné práva) od Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Štefana Marka Daxnera, Milana Rastislava Štefánika, Matúša Dulu, Andreja Hlinku, Milana Hodžu cez Ladislava Novomeského, Alexandra Dubčeka, Gustáva Husáka, Jána Ursínyho, Jozefa Lettricha, Ivana Horvátha až po Vladimíra Mináča, ktorý ako predstaviteľ generácie nadväzujúcej na davistov novú Ústavu podporil slovami, ktoré sú umiestnené na budove starej Národnej rady:

„Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky.“

JEAN-JACQUES ROUSSEAU A ŠTEFAN MARKO DAXNER

„Ľud je suverénom a jeho práva sú neodnímateľné. Suverenita súvisí s vykonávaním spoločnej vôle.“ – Rousseau

„Idea národnosti časov našich len potom mohla sa v národoch kresťanských zrodiť, keď Veľká revolúcia francúzska privilégia a kasty z pästného práva stredoveku pochádzajúce zrútila a na ich rozvalinách – vyslovením zásady rovnosti a slobody – práva človeka, ako uznanej osoby v štáte, ustálila“ – Štefan Marko Daxner

Čo je však pre mňa ako filozofa podstatné je filozoficko-právna a sociálno-filozofická podstata tohto dokumentu. Už Štefan Marko Daxner (pozri bližšie článok o Daxnerovi) poznal filozofiu Jeana-Jacquesa Rousseaua, otca priamej demokracie, prirodzeno-právneho filozofa, ktorý dal základ pre idey francúzskej revolúcie (rovnosť, bratstvo sloboda), bez ktorej by vznik národných štátov ani nebol možný. Druhým veľkým mysliteľom bol Georg Wilhelm Friedrich Hegel podľa ktorého je práve štát základom pre emancipáciu národa. A aj Ľudovít Štúr zdôrazňoval, že predpokladom každého – ľudsky primeraného – usporiadania spoločnosti je existencia štátu. Bez existencie štátu si národ svoje práva nedokáže plnohodnotne presadiť. A tak generácia 19. storočia vizionársky predpokladala existenciu Slovenskej republiky a nielenže predpokladala, ale na základe mesianistických vízií aj v úspech fatalisticky verila… čo sa napokon aj naplnilo či už vznikom Československa alebo vznikom samostatnej Slovenskej republiky.

Ale späť k Rousseauovi. Rousseau ako autor prelomového diela O spoločenskej zmluve označovaného aj ako „biblia francúzskej revolúcie“ (pozri aj články: Jean-Jacques Rousseau, významný teoretik princípov priamej demokracie; Slávny filozof a vizionár demokracie Jean-Jacques Rousseau sa narodil pred 310. rokmi) je autorom konceptu suverenity. Rousseau, ktorému som venoval celú rigoróznu prácu, dozaista inšpiroval Daxnera aj v oblasti demokratických princípov ako spoločenská zmluva, všeobecná vôľa , suverenita, občianska sloboda a anti-feudálny motív občianskej rovnosti (k téme práve pripravujem samostatný príspevok na martinskú konferenciu o štúrovcoch). A práve tieto princípy obsahuje aj Ústava Slovenskej republiky. Myšlienku, ktorá sa stala súčasťou Všeobecnej deklarácie 1789 nachádzame aj v Ústave SR:

(1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Rousseau zdôrazňoval v kontexte demokratického étosu aj občianske cnosti, to znamená občianske vedomie spojené so starosťou o verejné záležitosti a zdravé vlastenectvo, ktoré by bránilo správať sa tak, že by to bolo v rozpore so záujmom štátu, ľudu, národa, spoločenstva. A to je práve to, čo dnes fatálne v spoločnosti chýba!

Filozof Dalimír Hajko vo svojom texte o Štefanovi Markovi Daxnerovi píše:

„Sociálny kontrakt má podľa Daxnera garantovať rovnosť ľudí pred zákonom, politickú rovnoprávnosť, „občiansku slobodu“ (Daxner, 1861, s. 23), má byť presiaknutý „duchom politickej rovnosti“ (Daxner, 1861, s. 19) a má z neho vyplývať „zásada rovnoprávnosti všetkých národov“ (Daxner, 1861, s. 26). V podstate znamená reálne uznanie a kodifikovanie „večných“ prirodzených práv (človeka-jednotlivca, resp. národa) v „premenlivom“, „urobenom“ pozitívnom práve. Prirodzené práva sú podľa Daxnera „ideou svätou“ a „darom božím“, sú „nezastarateľné“ čiže nepremlčateľné, a sú „nezmeniteľné“. Sú to práva, ktoré „nijaký ľudský zákon národu nesmie vziať: bo tieto práva sú vyššieho pôvodu než ľudské zákony“ (Daxner, 1861, s. 30 – 32). Jedine také pozitívne právo vytvorené ľuďmi v danej krajine, ktoré aproximatívne kodifikuje prirodzené právo, ktoré sa mu po všetkých stránkach čo najviac približuje, má podľa Daxnera svoju historickú oprávnenosť. V intenciách Daxnerových názorov by bolo veľkou chybou zákonodarstva, ktorá by sa nevyhnutne vypomstila, keby sa pozitívne zákony s „večným“, prirodzeným zákonom nestotožňovali, alebo by mu dokonca priamo protirečili…“ (Hajko 2018, s. 65)

Základom Ústavy je to, že každý občan môže voliť a byť volený a že moc pochádza z ľudu. Ľud je suverén, mandát vykonávať nad obyvateľmi štátu moc pochádza iba z ľudu (teda nie od kráľa, monarchu, cisára, oligarchu atď.). Suverénom je teda všeobecná vôľa, ktorá má smerovať k prospechu všetkých občanov. Zacitujem Rousseaua: „Ak suverén tvoria jednotlivci, skladá sa z nich, nemá, ani nemôže mať opačný záujem než oni. Zvrchovaná moc nepotrebuje voči poddaným žiadne záruky, pretože je nemožné, aby teleso chcelo škodiť všetkým svojim členom.“

A ak v prospech občanov politici neslúžia, k tomu treba dodať ďalšiu myšlienku Rousseaua:

„Despota je pánom len dovtedy, dokým má moc a preto
keď ho vyženú, nemôže protestovať proti násiliu…
Násilie ho držalo pri moci, násilie ho zvrhlo,
všetko ide svojou správnou, prirodzenou cestou…“

PRIAMA DEMOKRACIA A REFERENDUM

§ 2 „(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ – Ústava SR

Ďalším princípom je všeobecná vôľa a to je záväzok politikov, ktorí sú volení, konať v prospech ideí, pre ktoré boli zvolení. Rousseau však zdôrazňuje, že základom je občianska cnosť a bez nej demokracia nemôže fungovať. A to je podstata prísahy na Ústavu, ktorej závažnosť si žiaľ väčšina politikov ani zďaleka neuvedomuje. Tak ako v náboženstve je dôležitá spoveď či modlitba, v sekulárnom svete je rituál prísahy najvyššou formou vážneho aktu. Politik sa zaprisaháva, že bude slúžiť občanom a ideám, ktorým verí a sú v súlade s jeho svedomím. Závažnosť takejto prísahy si mnohí nedokážu ani uvedomiť, avšak ak by si ju uvedomili, vtedy by sme mohli hovoriť o vyššej forme občianskej spoločnosti a v tom prípade by demokracia mohla fungovať.

Rousseau je tiež otec priamej demokracie a aj tento prvok v Ústave máme zakotvený. Aj keď je slovenská Ústava primárne zastupiteľská, umožňuje aj priame rozhodovanie prostredníctvom referenda, čo je jeden z jej najpokrokovejších a najdemokratickejších motívov. Napokon v samotnej Ústave Slovenskej republiky sa píše:

§ 2 „(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“

SOCIÁLNY ROZMER ÚSTAVY

Richard Sťahel, Jean-Jacques Rousseau

„V polovici 18. storočia J.J. Rousseau, autor konceptu suverenity ľudu,o ktorý sa opiera aj naša ústava napísal, že ak spoločnosť nezabráni tomu, aby niektorí ľudia príliš zbohatli, nevyhnutne sa dostane do situácie, v ktorej občianska rovnosť zanikne, pretože príliš bohatí ľudia si môžu kúpiť kohokoľvek a preskočiť akýkoľvek zákon. Miesto pohoršovania sa nad korupciou a moralizovaním nad tým, že oligarchia využíva svoju moc (na čo by ju inak mala?), by sme sa skôr mali pýtať, prečo sme dopustili, aby sa v 90. rokoch minulého storočia k moci dostali ľudia, ktorí usilovne vytvárali prostredie, v ktorom mohla malá skupinka ľudí získať presne také postavenie pred akým Rousseau varoval.“ – Richard Sťahel

Slovenská Ústava však má aj svoj sociálny rozmer a bez neho je podľa môjho názoru dokumentom bez vyššieho zmyslu.V mnohom je koherentná so Všeobecnou deklaráciu ľudských práv z roku 1948. V Ústave sa píše o hospodárskych právach, práve na prácu a spravodlivú odmenu, práva na odpočinok, právo slobodného združovania v kontexte ochrany sociálnych práv zamestnancov (odbory), vyššia ochrana pre práva žien a mladistvých, právo na vzdelanie, právo na nedotknuteľnosť obydlia, právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a mnohých ďalších právach, ktorých realizácia je v realite veľmi spochybniteľná. Naplnením Ústavy je aj realizovanie sociálnych práv. V neposlednom rade sa v Ústave píše o  ochrane prírodných zdrojov a životného prostredia. Keď si spomeniem na priemyselné parky vybudované na ornej pôde a skupovanie ornej pôdy zahraničnými vlastníkmi (a tým pádom i znižovanie potravinovej sebestačnosti), stálo by za zamyslenie, či aj tieto aktivity neboli v rozpore s Ústavou.

Národná idea bez sociálnej stáva sa iba vyprázdnenou frázou. Vladimír Mináč to vyjadril úplne jasne:

„Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel…“

V tomto kontexte hodí sa doplniť ešte nadčasové myšlienky filozofa Richarda Sťahela presne komentujúce Rousseaua. Zánikom prirodzeného stavu zaniká aj prirodzená a neobmedzená sloboda. Rousseau ešte v raných dielach nediferencuje dva druhy slobody, no už v teórii spoločenskej zmluvy píše o občianskej slobode, ktorá je vymedzená zákonom, ako prejav všeobecnej vôle. Jej zmyslom je „odstránenie individuálnych závislostí, teda odstránenie ľubovôle a svojvôle bohatých a vplyvných jednotlivcov a skupín.“  Rozumej tým – politici by nemali slúžiť sponzorom, korporáciám a súkromným záujmom ale vôli ľudu, národa. V tom spočíva sociálny rozmer Rousseauvho odkazu, ktorý by mal byť základom občianskeho princípu. Ďalej Richard Sťahel:

„Kríza inštitúcie štátu a odbúravanie inštitútov sociálneho štátu prispievajú k prehlbovaniu sociálnej nerovnosti. Jej zhubný vplyv na udržateľnosť demokratického politického systému pritom presvedčivo popísal už J.-J. Rousseau. .. Sociálny štát je pokusom aspoň čiastočne moc oligarchie obmedziť. J.-J. Rousseau poukázal na, že ak sa zákony nebudú zamieravať na zmierňovanie nerovnosti, časom sa stane, že aj spoločnosť, ktorá začala úplnou rovnosťou napokon vyústi do takej nerovnosti, ktorá fakticky znemožní existenciu občianskej spoločnosti – nevoľníctvo alebo otroctvo už budú len následkom.“

SLOBODA SLOVA AKO POKROKOVÁ ČASŤ ÚSTAVY

čl. 24 „(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.“ – Ústava SR

Ďalším momentom, ktorý je v súčasnosti spochybňovaný je sloboda slova. Vybojovanie slobody slova je výdobytkom minulých generácií a tento boj u nás započali už štúrovci a vo svetovom meradle ho nachádzame tiež vo Francúzskej revolúcii. Ide o vôbec najpokrokovejší prvok filozofického odkazu pôvodného, historického liberalizmu, na ktorý upozorňoval už filozof Voltaire známy svojou vetou: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to.“ Niektorí aktivisti dnes naopak, do poslednej kvapky krvi bojujú za to, aby ste svoj názor nemohli povedať a dokonca zaň boli potrestaní a to dokonca na európskej úrovni. Kto určí, čo je a čo nie je dezinformácia? Čo je a čo nie je pravda? Komisie vyvolených tajných cenzorov, ako to robí nemenovaná sociálna sieť? Alebo špeciálne skupinky z Bruselu? Odpoveď nechám na čitateľa.  Zdôrazňujem túto časť Ústavy predovšetkým pre tých, ktorí si pod rôznorodými zámienkami ako boj proti tzv. dezinformáciám (v skutočnosti iným názorom) podmieňujú použite cenzúry.

V rámci časti o politických právach (čl. 26) je jasne napísané, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené a cenzúra sa zakazuje. Článok 43 tiež zaručuje slobodu vedeckého bádania a umenia. Je aj táto časť Ústavy dodržiavaná, ak sú dnes dokázateľne vyvíjané tlaky na zamestnancov akademickej a vedeckej sféry v prípade, že majú odlišné názory na smerovanie spoločnosti? Stálo by teda za zamyslenie, či cenzurovanie obsahu pod akoukoľvek zámienkou a bez udania vážneho dôvodu (Ústava hovorí iba o opatreniach v demokratickej spoločnosti, ktoré sú nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti) nie je v rozpore so samotnou Ústavou Slovenskej republiky.

OTÁZKY

Za víziu slovenskej Ústavy Slováci bojovali snáď dve storočia. Vážia si ju? Volia si skutočne reprezentatívnych politikov alebo naopak volia tých, ktorí konajú proti vôli (všeobecnej vôli) vlastného národa? A čo znamená konať v kontexte všeobecnej vôle? Môže byť konanie v súlade všeobecnej vôle, teda v záujme národa, aj proti národu, ak si národ zvolil ľudí na základe ideí, ktoré sú proti-národné? Sú Slováci v oblasti občianskych cností dostatočne uvedomelí alebo sa riadia marketingom, sú manipulovaní a aktuálne neschopní o sebe demokraticky rozhodovať? Kedy toho schopní budú a ako to dosiahnúť? Je možné hovoriť o demokracii, ak sú politické strany odkázané na sponzorov a jednanie v ich záujmoch? Je možné uvažovať o priamej demokracii? Je možné uvažovať o demokracii bez politických strán? Je možné uvažovať o demokracii s prvkami sofokracie? Je demokracia jedinou spravodlivou formou rozhodovania? Sú ústavné princípy v spoločnosti skutočne dodržiavané?

V tomto kontexte je zaujímavá úvaha filozofa Vladimíra Mandu, ktorú publikoval na sociálnych sieťach:

„Kardinálnym problémom našej Ústavy je to, že síce podľa nej všetka politická moc pochádza z ľudu, ale následne vzniknutá politická moc sa už vôľou tohto ľudu riadiť nemusí. Poslanci sa majú pri rozhodovaní riadiť svojím svedomím a nie vôľou ľudu, ktorí ich poveril výkonom moci. Ľud ich pri voľbách však nepoveril aby konali podľa svojho svedomia, ale aby konali podľa vôle tých, ktorí ich zvolili. Pokiaľ tento rozpor nebude z Ústavy odstránení, potiaľ môžeme voliť aj x krát do roka a zvolení poslanci aj tak nebudú konať v prospech ľudu.“

To sú vážne problémy a otázky na ďalšie úvahy, ale v každom prípade demokratická Ústava je pokrokovým dokumentom, ktorý je výsledkom historických emancipačných procesov národných dejateľov. Na túto dejinnú kontinuitu nadväzuje už PREAMBULA:

My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.

Je len na národe ako s týmto vzácnym a pokrokovým dokumentom bude zaobchádzať.