Blog Lukáša Perného

Matica slovenská si v roku 2022 pripomína v rámci ROKU ODKAZU ŠTÚROVCOV 200. výročie osobností národného obrodenia, osobnosti, ktoré významným spôsobom zasiahli do slovenských dejín. Prvého júna sa pred dvomi storočiami narodil kapitán slovenských dobrovoľníkov, ale aj významný národný buditeľ, revolucionár, kultúrno-osvetový pracovník, žurnalista, redaktor, prozaik, prekladateľ, popredná osobnosť slovenského národného hnutia v druhej polovici 19. storočia, spolupracovník Ľudovíta Štúra a Štefana Marka Daxnera, a hlavne kapitán slovenských dobrovoľníkov Ján Samuel Francisci-Rimavský (* 1822 – † 1905), ktorého obraz si snáď každý vzdelaný človek vyjaví aj vďaka výtvarníkovi Petrovi Michalovi Bohúňovi (taktiež má toho roku 200. výročie).

Čiastočne si už Matica slovenská (resp. Slovenský literárny ústav Matice slovenskej), pripomenula Francisciho kultúrno-literárny, filozoficko-politický a historický odkaz na vedeckom podujatí Janko Kráľ a štúrovci v Novohrade a Honte, ktoré bolo zorganizované pod vedením docenta Júliusa Lomenčíka (SLÚ MS) v meste Lučenec. Matica slovenská si Francisciho 200. výročie pripomína toho roku aj v jeho rodnom meste Hnúšťa osadením pamätnej tabule, výstavou a vedeckou konferenciou (viac informácií na konci článku). Článok vyšiel aj na Matica.sk

Nasledujúci príspevok bude venovaný analýze jeho tvorby, ale aj ideového odkazu.

***

ZO ŽIVOTA BOJOVNÍKA, NÁRODNÉHO BUDITEĽA A SPISOVATEĽA FRANCISCIHO

„Pokoj mi! neznáte, čo je to sloboda, slobode učte sa od môjho národa.“ 

– Ján Francisci-Rimavský; Iskry zo zaviatej pahreby; 1889

Janko Francisci-Rimavský (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) pochádzal z remeselníckej rodiny, študoval v Ožďanoch, Levoči a v Bratislave. Na bratislavskom evanjelickom lýceu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý významne ovplyvnil Francisciho myslenie. Pri opise štúdií špeciálne vyzdvihuje prednášky Ľudovíta Štúra:

„Keď som ja prišiel do Prešporka, záležal Ústav zo starších, alebo riadnych, a z mladších, alebo mimoriadnych členov. Staršími boli filozofi, t. j. logici, fyzici, juristi a teológovia, mladšími humanitní žiaci. Ja ako fyzik prijatý som bol medzi riadnych… Štúrove prednášky, súkromné čítanie kníh z knihovne Ústavu, lýcea a bohatej knihovne Apponyiovskej, obecenstvu týždenne v isté dni otvorenej, malo na mňa, a myslím, i na iných členov Ústavu ten účinok, že som prednáškam profesorov Bolemana, Šimku a Michnaya len toľko pozornosti venoval, koľko bolo treba, aby som na skúškach obstál…“ (Francisci 1905).

Štúra však nielen obdivoval, ale bol k nemu aj kritický: „Štúr bol abstraktný idealista, sangvinický optimista, ale i pesimistický melancholik, k výrazu prichádzali pri ňom tieto dve posledné povahy zakaždým, keď mu na národnom poli prajný alebo neprajný chýr, či ako skutočný fakt, a či len ako nezaručený chýr, prišiel do ušú…“ (Francisci 1905).

V roku 1844 odchádza z Bratislavy do Levoče, kde sa stal námestníkom profesora Hlaváčka na Katedre reči a literatúry (tu vypracoval Sústavu Jednoty mládeže slovenskej pri školách ev. a v Uhrách, ktorú schválili na prvom zasadnutí Tatrína).

Sťahuje sa do Prešova, kde študuje na evanjelickom kolégiu, kde pôsobili osobnosti ako Hodža, Záborský, Kossuth, Hviezdoslav, Maliarik, Daxner, no ešte dávno pred nimi predstavitelia prešovskej filozofickej školy ako Izák Caban či Eliáš Ladiver. Okrem opisu štúdii Francisci v súvislosti s pobytom v Prešove spomína aj poľských emigrantov a tajnú políciu:

„V Prešove, kam so mnou prišiel i Mikuláš Ferienčík a Leopold Abaffy, tiež za juristov, a bývali sme spolu, nepodarilo sa mi ani ústav, ani jednotu ustrojiť, i pre málopočetnosť i pre nesúcosť k tomu tamojších vtedy žiakov Slovákov… V čase môjho bývania v Prešove prihodila sa zvláštna udalosť. V Prešove bývalo niekoľko poľských emigrantov… Pozdejšie prišiel som k tomu náhľadu, že pod pridaným si menom „Zielonka“ prišiel do Prešova úradník haličskej alebo práve viedenskej polície špehovať držanie sa poľských emigrantov v Prešove a v Šariš…“ (Francisci 1905).

Po štúdiách sa presúva do Gemerskej stolice, kde pracuje ako podžupan u G. Fáya. O Fáyovi píše: „Ako som domov prišiel, hlásil som sa za patvaristu, t. j. za politicko-juridického praktikanta, u Gustáva Fáyho, vtedy druhého viceišpána Gemerskej stolice — prvým viceišpánom bol Anton Szentmiklósi… Gustáv Fáy bol po otcovi kalvín, tuhý Maďar, ale hovoril i po slovensky, človek takmer bez vedeckej vzdelanosti, čo vtedy bolo obyčajné pri vidieckych zemanoch, ale praktických náhľadov a snáh. Býval na pustatine osamelej, Bodolló rečenej, v susedstve z jednej strany s dedinou Žíp, z druhej strany s dedinou zemianskou Radnovce, za ktorou nasledovalo mestečko Rimavská Seč. … Viceišpán Gustáv Fáy prijal ma za patvaristu, vďaka známosti u jeho matky a brata, dňa 1. septembra 1847….“ (Francisci 1905)

Spolu s Daxnerom a Bakulinym sa zúčastňuje liptovsko-mikulášskeho zhromaždenia a organizuje v Gemerskej stolici národné gardy. Následne je väznený a po prepustení sa stáva kapitánom prvého slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Romantický historik Július Botto napísal, že vďaka Franciscimu boli dobrovoľnícke zbory disciplinované, náležite ošatené, dobrou zbraňou zaopatrené a vzorné (cit. podľa Petraššovitšová, Šutor 2013). Podľa samotného Francisciho bolo toto vojsko symbolom toho, že Slováci vôbec vo svete existujú, tak pred Maďarmi, ako pred „Austriou“. Vo svojom životopise píše:

„Slovenskí vysťahovalci, Ľudovít Štúr, Jozef Hurban, Michal Hodža a iní, naverbovali v Prahe a vo Viedni dobrovoľníkov, opatrili si a nakúpili zbroje a munície a dňa 17. a 18. septembra, počtom asi päťsto, po železnici pohli sa na Slovensko a prekročili hranicu na západnej strane Nitrianskej stolice pri Vrbovciach, i započali vojnu na Myjave, Brezovej, Starej Turej atď. Na čele mali ustrojenú Národnú slovenskú radu, ktorá vyhlásila samostatnosť slovenského národa, vojnu proti vláde peštianskej, ktorej vypovedala poslušnosť, vyslovila poslušnosť a oddanosť vláde cisárskej a dynastii, i urobila to vo vydanej a rozposlanej proklamácii. Národ, vyzvaný pripojiť sa, hrnul sa zástupmi pod ich zástavy, takže v pár dňoch zhromaždilo sa dobrovoľníctva do desaťtisíc. … Medzi Štúrom, Hurbanom a Hodžom, z ktorých každý chcel, aby povstanie započalo sa v jeho stolici, bolo tak dohovorené, že keď povstanie započne sa v Nitrianskej stolici, predsedom Národnej slovenskej rady má byť Hurban, keď v Trenčianskej, Štúr, keď v Liptove, Hodža. … Septembrové povstanie vedome nebolo v žiadnej spojitosti a podriadenosti s austrijským hlavným veliteľstvom, ani s cisárskou vládou. … Kto by si za úlohu vzal skúmať, uvažovať a oceňovať deje septembrového slovenského povstania, tomu odporúčam, okrem už udaného článku dr. Viléma Gablera, Mikuláša Dohnányho spis „Historia povstaňja slovenskjeho z r. 1848…“ (Francisci 1905)

Podľa poznámok k dielu bol Francisci úradníkom počas Bachovej éry v Debrecíne, Veľkom Varadíne a Budíne. O svojom pôsobení píše v životopise napr. tu:

„I stal som sa expedítorom Zvolenskej stolice a c. k. provizórnym úradníkom v hodnosti nadporučíka. V tomto úrade bol som Alexandrom Andreánszkym, banskobystrického okolia c. k. hlavným županom, s platom ročitých šesťsto zlatých, dekrétom od 29. apríla 1850, číslo 2013, vymenovaný. … s platom ročných tisíc dvesto zlatých a pridelený som bol do veľkovaradínskeho dištriktu konať službu stoličnej vrchnosti v Debrecíne…“ (Francisci 1905).

Stáva sa  svetským predstaviteľom evanjelických cirkví v Uhorsku a začína vydávať Peštbudínske vedomosti, ktoré spejú až k Memorandu národa slovenského a založeniu Matice slovenskej (v ktorej sa stal predsedom dočasného výboru ako aj čestným predsedom). V životopisnej stati Črty z doby moysesovskej v súvislosti s Memorandom píše celý priebeh týchto udalostí a vyzdvihuje aj ideový (sociálno-filozofický a politicko-filozofický) odkaz samotného Memoranda (z tohto dôvodu uvádzam citáciu celej pasáže):

„Mestu Turčianskemu Sv. Martinu pripadá tá nezapomenuteľná zásluha, že dalo k tomu podnet a príležitosť tým, že v uzavretí svojho meštianstva dňa 9. mája 1861 povolalo všetkých slovenských národovcov na zhromaždenie na deň 6. júna 1861 do svojho lona „ku porade a usporiadaniu žiadostí Slovákov na základe svornosti všetkých národností v Uhorskej a na základe celosti celého Uhorska“. — Na uzavretí tom podpísaní sú, okrem richtára Andreja Košu, triadvadsiati úradskí, výborníci a mešťania. …  Na toto vyzvanie zišlo sa asi šesťtisíc všetkých stavov a povolaní synov národa slovenského do Turčianskeho Sv. Martina a tam ako slovenské národné zhromaždenie 6. a 7. júna, pod mojím predsedníctvom zasadajúc, formulovalo žiadosti slovenského národa a vypracovalo ich podľa návrhu blahej pamäti Štefana Marka Daxnera v podobe memoranda. … Podstatné požiadavky Memoranda sú:

I. „Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči slovenskej zákonom pozitívnym a inaugurálnymi diplomami uznaná a uznaním tým oproti zlomyseľným útokom nepriateľov svornosti maródov zabezpečená bola.“

II. Aby osobnosť naša národná uznaná bola „v priestore tom, ktorý ona ako súvislá, nepretržená masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národnosti.“ Keď jestvujúce dištrikty, teda okolia Kumánov a Jazygov, mestá hajdúcke, desať obcí kopijníkov, šestnásť miest spišských s provinciou atď. nie sú na ujmu a nebezpečie celosti krajiny, nemohlo by byť ním ani slovenské Okolie.

III. Potrebná je rovná miera pri vymeriavaní práva reči národov jednej vlasti. Tým cieľom žiadame:

Aby „v Okolí národ náš zosobňujúcom… jedine a výlučne reč slovenská bola žľabom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho, cirkevného a školského prúdiť sa má“ atď., atď.

IV. „Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, z ohľadu slobody národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonmi utlačených národov, menovite: Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov.“

Memorandum končí sa osvedčením: „Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť i bratstvo národov!“ (Francisci 1897)

V súvislosti s matičným obdobím si Francisci mimoriadne váži prínos Štefana Moyzesa, ktorý bol podľa neho fenomenálnym božím požehnaním pre katolícku cirkev, ako aj pre národ slovenský. V závere Čŕt z doby moysesovskej mu venoval modlitbu.

Francisci ďalej tiež pôsobil ako dozorca gymnázia v Revúcej. Z tohto obdobia ponúka iba fragment: „Keď som býval v Revúcej, v rokoch 1867 — 1870, Marcel Turánszky býval ako statkár, známy ako svojvoľný a surový „betyár“, v jednej maďarskej dedine, myslím, Levárte, neďaleko Kamenian, a bol s ním známy a často ho navštevoval „na tartlík“ v Kameňanoch ako penzionovaný slúžny bývajúci Michal Bakuliny. Turánszky navštívil i mňa v Revúcej, ale ja som mu návštevu nevrátil…“ (Francisci 1905)

V najstaršom veku sa usadí v Martine, kde sa stáva predsedom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku (o tejto etape Francisciho života vznikol samostatný dokument v rámci seriálu Trezor z roku 1992). V Listoch Ján Francisciho tiež môžeme nájsť jeho požiadavky pri riadení tohto spolku ako napr. List 122 Výboru Matice slovenskej: „Z naloženia a na základe splnomocnenia Výboru Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v T. Sv. Martine, osmeľujem sa slávny Výbor Matice slovenskej úctive poprosiť, aby pre Kníhtl. účast. spolok v T. Sv. Martine pôžičku 2.000 zl., t. j. dvatisíc zl. r. č. z pokladnice slávnej Matice slovenskej láskave povoliť ráčil…“ (Francisci 2016c). Svoje pôsobenie v kníhtlačiarskom spolku opísal v diele Nákres povstania, ustrojenia, vyvinovania sa a výsledku účinkovania kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine a jeho kníhtlačiarne za prvých dvadsaťpäť rokov (1870 – 1894) jeho jestvovania (Francisci 1895).

Dňa 7. marca 1905 zomiera v Martine a následne je aj pochovaný (životopis podľa: Rosenbaum 1984, s. 147 – 148; Francisci 1905).

FRANCISCI AKO MILOVNÍK A ŽENA, KTORÁ VYŠILA STANOVY MATICE SLOVENSKEJ

Uchádzal sa o priazeň prvej slovenskej herečky Aničky Jurkovičovej, dcéry slovenského zakladateľa družstevníctva a národného buditeľa Samuela Jurkoviča. Zoznámili sa v ochotníckom divadle v Sobotišti. Francisci sa do Jurkovičovej zamiloval a venoval jej báseň Nezapomenuteľnej:

 „Tam, tam v tých rajoch večne nám kvitnúcich

mladosti naše nech kvitnú ružami

tam na nebesách velebne sa pnúcich

nech nám blyskocú večnými slnkami

Tam nech nám kvitnú a tam nech nám svieťa

večne, do konca — i po konci sveta.“ (Francisci 1889)

Do veľkej lásky však zasiahli štúrovci a pod tlakom kolegov musel Francisci pred Aničkou uprednostniť národ (vo svojom životopise však píše, že ho Anna Jurkovičová nechcela). Francisci si zobral „mladú slečnu Amáliu, dcéru komorného nadlesného, katolíčku“ a okrem iného ženu, ktorá sa do dejín Matice slovenskej zapísala aj špeciálnym vyšívaným prebalom Stanov Matice slovenskej. Ich stretnutie opísal vo svojom životopise nasledovne: „Hneď pri prvom stretnutí sa s Amáliou pocítil som dobrý dojem, ktorý na mňa urobila, a pozoroval som i pri nej, že som jej nie celkom ľahostajný...“ (Francisci 1904). S manželkou Amáliou mal dcéru a dvoch synov, pričom jeden zo synov sa stal hudobným skladateľom a druhý gymnaziálnym učiteľom v Rusku.

Z Francisciho textov priam srší jeho bohémska povaha. Vo svojom životopise vyzdvihuje dôležitosť spevu pre šírenie slovenského a slovanského povedomia. Pre zaujímavosť čitateľa uvádzam niektoré pasáže, ktoré ukazujú, že s Franciscim rozhodne nebola nuda a sám oceňoval ľudí, s ktorými bola dobrá zábava:

„My sme neprestajne spievali. Za to nás Miško Hodža harušil: „Ne faciatis scandala!“ No dobrák Ďurko Matúška ho zavše chlácholil: „Ale, braček Miško, nechajže ich, nechaj, veď sú mladí, nechže si zaspievajú. … Pri Ondrašovej behom dohonil Štefan Daxner plte a z brehu skočil na jednu. Bola to uradovaná a veselej nálady chasa mladších i starších. Letiac dolu Váhom, ustrojili sa pre zábavu v univerzitu… Keď sme prichádzali k záhradám trenčianskym, tam chlapci už zapálené síce, ale ešte nedozreté slivky na stromoch paškrtili. Janko Štúr, vidiac to, priskočil k Hodžovi a hrdo vyvolal: „Ecce, iam hic etiam silvas decipiunt!“ — Hodža sa usmial a odpovedal: „Vere decipiunt.“ A smiech bol všeobecný… … Len dosť často podvečer poslal denného kaprála pre mňa, Daxnera, Kučeru, Bakulinyho atď. A už nás tam čakali vo vode zachladené fľaše dobrého néveryovského vína. I zabávali sme sa obyčajne do polnoci rozličnými hovormi i o vážnych služobných a národných záležitostiach, i o lopáliách smiechotami…“ (Francisci 1904).

Ako teda ukazujú ukážky z vlastného životopisu, Francisci bol povahy veselej.

FRANCISCI OBJAVIL DUCHOVNÚ SILU ROZPRÁVOK A ĽUDOVEJ SLOVESNOSTI

Podľa Encyklopédie spisovateľov Slovenska (Pišút 1984, s. 147) je ťažiskom Francisciho tvorby poézia a próza, a patrí k vôbec prvým prejavom štúrovskej spisovnej slovenčiny (autori dodávajú, že v porevolučnom období svoj talent už nerozvíjal). Taktiež autori oceňujú jeho zberateľstvo rozprávok a jeho spoluprácu s Dobšinským a Škultétym na tomto poli. Ako uvádza L. Šutor, dôvod prečo je Francisciho tvorba menej známa je to, že ho zatienili mená ako Kráľ, Botto, Sládkovič (Petraššovitšová, Šutor 2013).

V knihe Dejiny slovenskej literatúry (Pišút 1984, s. 299 – 301) je osobnosť Jána Francisciho zaradená k ostatnej tvorbe do konca matičných rokov na pomedzí romantizmu a realizmu. Autori Dejín pripomínajú, že kým Štúr bol vedúcou osobnosťou v Bratislave, Francisci zase v Levoči (a napokon táto osobnosť nahradila aj Štúra po jeho smrti). Autori oceňujú jeho literárny prínos predovšetkým v zbieraní rozprávok, piesní a porekadiel v Prostonárodnom zábavníku (1842-3) a následnom vydaní Slovenských povestí (1845). To oceňujú aj autori rozhlasového profilu o Franciscim a dodávajú, že práve Francisci založil na Slovensku (ešte pred Pavlom Dobšinským) tradíciu rozprávkových zbierok a žáner rozprávky tiež teoreticky reflektoval (Petraššovitšová, Šutor 2013). Francisci svoje nadšenie pre túto činnosť opisuje aj v životopise:

„Poznačiť mi tiež prichodí, že roku 1842/43 za môjho zapisovateľstva ustrojili a spisovali sme Prostonárodný zábavník, t. j. zbierku prostonárodných povestí, piesní, porekadiel atď. Jeho zakladateľom a usporiadateľom bol som ja. Pohnútkou k tomu podniku bolo to, že v prázdninách roku 1842 navštíviť som bol svojich dobrých kamarátov Ľudovíta Reussa (Kozáka) a Adolfa Reussa (Amora), synov evanjelického farára vo Veľkej Revúcej, Samuela Reussa, všeobecne váženého a cteného, učeného a charakterného muža. Pri tej príležitosti mi starý pán ukázal ním vlastnoručne nárečím ľudu tak verne a zručne napísané tri prostonárodné slovenské povesti, akoby boli z úst samého prostonárodného rozprávača vypadli. Tie tri povesti boli, ak sa dobre rozpamätám: Svetská krása, Berona a O kocúrikovi; táto posledná v nárečí gemersko-hronskom…“ (Francisci 1905).

Sila rozprávok spočíva podľa Francisciho v tom, že múdrosť ľudového rozprávačstva spočíva v obraznosti, ktorá dáva veciam nový význam – spôsob ako myslieť svet prostredníctvom obrazov a nie pojmov. Bližšie Francisciho prínos v oblasti zhromažďovania a vydávania povestí analyzuje a patrične oceňuje štúdia Jany Pacálovej z Ústavu slovenskej literatúry SAV:

„Knižný debut Francisciho je vo viacerých aspektoch pozoruhodný a výnimočný: nasleduje pomerne rýchlo po prvých rukopisných výstupoch, vychádza v pomerne vysokom náklade 1000 výtlačkov, predstavuje prvú knihu písanú v novej (tzv. štúrovskej) slovenčine, pričom jazyková podoba zbierky má v slovenskom kultúrnom prostredí zásadný funkčný dosah tak pre vývin slovenčiny ako literárneho jazyka, ako aj pre dejiny spisovnej slovenčiny všeobecne…“ (Pacálova 2008).

Francisci vytvoril vôbec prvý detský časopis Zornička a pre deti zozbieral ľudové rozprávky vo výbere Poviedky pre slovenské dietky (1871).

Ján Francisci je aj v Dobšinského výbere podpísaný pod textom Ružová Anička (Pozri: Dobšinský 1958). V tejto rozprávke dominuje motív súrodeneckej lásky, rivality, spravodlivej pomsty, ako aj nespravodlivosti medzi nevlastnými sestrami a macochou. Rozprávka ďalej obsahuje magické motívy, aj drastické prvky (upálenie a údenie; záchrana vodnými pannami; zlaté perie; premena na žabu; zmŕtvychvstanie atď.). Rozprávka bola sfilmovaná v roku 1991 v réžii Jána Chlebíka (hlavná rola Zuzana Kapráliková). Aj známu slovenskú rozprávku Popolvár podľa analýzy Pacálovej objavil práve Ján Francisci, a to aj napriek tomu, že ju pripísal Gustávovi Reussovi  (Pacálova 2008). Podľa Pacálovej autorsky zasiahol do rozprávok Slncový kôň, Tri zakliate kniežatá, Ružová Anička a napokon spomínaný Popolvár najväčší na svete.

Autori Dejín slovenskej literatúry dodávajú, že práve rozprávky tvorili pre Francisciho, ale aj Janka Kráľa a Jána Botta „celú filozofiu o nadaní, mravnom charaktere a túžbach slovenského ľudu“ (Pišút 1984, s. 300).

FRANCISCI AKO POET

„Sto razy mi ruka po pere čiahala,
aby aspoň stíny z toho načiarala,
čo sa v mojej duši, — ktože mi to povie,
šťastnej, či nešťastnej, — ako kúzla snovie
snovalo na kríž-kráž, čo nebom blažilo,
čo peklom pálilo, mrtvilo, živilo, —
keď som Teba vzýval v ľúbostnom šialení,
Ty anjel mých nebies, kúzlo mojich snení.“
– Ján Francisci-Rimavský; Ja a moje nepokoje, Iskry zo zaviatej pahreby; 1889

Spočiatku kapitán slovenských dobrovoľníkov, neskôr budúci spoluzakladateľ a čestný predseda Matice slovenskej, ale tiež budúci župan Liptova – Ján Francisci-Rimavský – literárne debutoval básňou Ohlas (1844). V tom istom roku pokračoval básňou Svojim vrstovňíkom na pamjatku (všetky básne vyšli až v zbierke Iskry zo zaviatej pahreby roku 1889).

Jaroslav Vlček uvádza Francisciho ako prvého štúrovca, ktorého „verše zaspievali hudbou slovenských krakoviakov, našich srdečných trávnic…“, teda autora, ktorý popri Jankovi Matuškovi, ako vôbec prvý písal lyrické spevy, napr. Svojim vrstovníkom (Vlček 1933, s. 160). Imrich Sedlák vo svojich Dejinách slovenskej literatúry I. venoval Franciscimu samostatné encyklopedické heslo a pripomína, že vynikal veľkou aktivitou a ako prvý publikoval verše v novoustanovenej slovenčine (Sedlák 2009, s. 367).

V básňach dominuje romantický pátos, ľudové motívy, motívy slovenskej prírody, vlastenectva, revolučne-utopického zápalu, ale aj rozhorčenosti nad pánskou pýchou a morálkou (kriticko-sociálne motívy). Ako uvádzajú autori Francisciho rozhlasového profilu, jeho básnické prvotiny sú charakteristické objavením prvotnej naivity, predpokladajú akési intuitívne vytušenie možných súvislostí medzi rečou a riekou; medzi počiatkami štúrovskej slovenčiny a nikdy sa nekončiacim detstvom; predmet verša pripomína detskú riekanku; odkazujú na vnútorné spojenia s ľudovou piesňou, preto má bližšie k popevku; byť naivný znamená byť všímavý voči podnetom (Petraššovitšová, Šutor 2013).

Vajanský, ktorého cituje Dalimír Hajko, zdôrazňuje, že v prípade celej štúrovskej a post-štúrovskej generácie ide o číre poetické pokusy so silným oduševnením, no zriedkakedy sa transformujú do formy, ktorá je adekvátna teoretickým úvahám. To podľa Hajka vyplýva z pomerne malej rozvinutosti vedeckého myslenia v slovenskom 19. storočí a metodologickou neujasnenosťou  a taktiež pre dôraz na popularizačný a osvetársky charakter tvorby v kontexte historických okolností (Hajko 2001, s. 40) oduševnelých snáh o formovanie moderného národa.

Sila básnického kontrastu a filozofická orientácia k činorodému, autentickému bytiu (vo svete) s historickou ukotvenosťou človeka, dejinným vedomím a možnosťou podieľať sa na premene dejín charakterizujú podľa Albína Bagina filozofický odkaz Francisciho tvorby (cit. podľa Petraššovitšová, Šutor 2013). Naivita je podľa autorov u Francisciho spojená s odmietnutím irónie za cenu objavenia posvätnosti pátosu, čo dokumentuje aj nasledujúca ukážka:

„Kto statný túžbe svätej sa sprotiví,
kto smelý ku Vám nestane?
Koho neschváti pohľad ten vábivý
bez konca, hraníc na pláne?

Statný, čo by naň zívali hlbiny,
čo by leteli výšiny,
ku svojej sláve, ľudstvu na spasenia,
pôjde i do zatratenia.“
(Francisci 1889)

Z najznámejších Francisciho básní, ktoré sa zapísali do dejín, možno spomenúť Troch sokolov. Verše doplnil Francisciho celoživotný spolupracovník Štefan Marko Daxner a vznikli v situácii, keď im spolu s Bakulínym hrozil trest smrti. Ukážka z diela, ktoré je typické revolučným pátosom:

„Hoj traja sokoli! či vám žiaľ za svetom?
Za svetom nie, ale za slobodným letom.
Hoj traja sokoli! žiaľ vám za životom?
Žiaľ, že sa neskončil v blesku a s rachotom.

Hoj traja sokoli! či vás smrť nedesí?
Nedesí, nedesí, ale sa nám hnusí.
Lepšie by nám bolo a krajšie pristalo
mrieť v boji za voľnosť, ale nás sklamalo.“
(Francisci 1852)

ĎALŠIA PUBLIKAČNÁ ČINNOSŤ FRANCISCIHO

Francisci je tiež autorom historickej prózy Janko Podhorský (1844) v ktorej dominoval historický motív protitureckého bojovníka. Príbeh sa končí svadbou hlavných postáv a na pozadí zaznamenáva zvyky a tradície. Napríklad v nasledujúcej pasáži: „Vtom muzika zahučala, šuhajci sa dali do tanca, spevu a Janko aj starejší zberali z voza a do izby nosili dary pre pána otca a pre pani matku. Koláče, pivo aj hriate postavili na stôl a všetkých rad radom ponúkali. Pani matka prihotovila dobrý obed a hodne uhostila svojho budúceho zaťa aj so svatmi a s kamarátmi. A keď sa hodne nahostili, trochu Aničku v tanci pozvŕtali, posadali na kone a pobrali sa domov s muzikou, spevom, výskaním a streľbou…“ (Francisci 1844).

Francisci vydal tiež diela Vzájomné pomocnice, svedectvo zo svojej práce v kníhtlačiarskom spolku, niekoľko článkov v Slovenských pohľadoch ako aj Vlastný životopis (1904) na pokračovanie v tom istom periodiku.

Významným prínosom Francisciho predovšetkým pre národné dejiny je jeho Vlastný životopis (Francisci 1905), v ktorom rekapituluje podstatné momenty národného hnutia a taktiež Črty z doby moysesovskej, kde vzdáva hold nielen Moyzesovi, ale opisuje tiež podrobne udalosti spojené s Memorandom slovenského národa (Francisci 1897).

Encyklopédia tiež uvádza Francisciho prekladanie a poslovenčovanie divadelných hier. Menej známe tiež je, že Francisci – známy najmä z Bohúňovho obrazu ako kapitán slovenských dobrovoľníkov – tiež prekladal Shakespearea, Börnsteina (veselohra Oklamaní klamári; prístupná online ako e-kniha; Francisci 2016a), Fredra, Štolbu (veselohra Tak je na tomto svete! je prístupná online ako e-kniha; Francisci 2016b), Birch-Pfeifera a Benedixa.

Francisciho literárne dielo je zdokumentované vďaka Zlatému fondu SME, kde sú verejne prístupné okrem spomínaných diel aj Poviedky pre slovenské dietky (Francisci 1871) a Listy Jána Francisciho (Francisci 1990).

FRANCISCIHO FILOZOFICKÉ NÁZORY

 „To je naša svätá povinnosť za náboženstvo, národ a vlasť,
keď na to príde, aj život náš položiť.“

– Ján Francisci-Rimavský; Janko Podhorský; 1844

Podľa vlastného životopisu Francisci vyštudoval kurz, kde sa prednášali vysokoškolské predmety filozofické a teologické; gréčtina, hebrejčina a úvod do Nového zákona a jeho výkladu.  Sám však dodáva, že už vtedy bola jeho pozornosť a pracovitosť na inšie obrátená. Filozof Dalimír Hajko pripomína s nadväznosťou na Varrossovú, že Francisci aj Daxner nadväzovali na tú ideovo-politickú líniu, ktorú pred revolúciou predstavovali názory Štúra a Hurbana v otázke filozofie dejín a vytvárali syntézu herderovského vplyvu, mesianizmu (skvelá budúcnosť národov) a hegelianizmu (duch národa). Duch ľudstva sa prejavuje prostredníctvom aktivity konkrétneho národa, v rámci ktorej sa objektivizuje, pripomína tento koncept Hajko (Hajko 2001, s. 44).

Francisciho filozofické názory významne ovplyvnil (prvý slovenský filozof) Ľudovít Štúr. Sprostredkovaný vplyv Hegelovej filozofie dejín môžeme čítať v nasledujúcich riadkoch pochádzajúcich z Francisciho životopisu, kde Štúra prezentuje ako zakladateľa slovenskej verzie filozofie dejín:

„Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítavania faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Tak starý grécko-rímsky, antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideu krásy. Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant idey pravdy. Nasleduje uskutočňovanie idey dobra, a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský… akýmito vysvetlivkami a vývodmi bol každý cítiaci a mysliaci poslucháč oduševnený až do extázy za svoj národ a za Slovanstvo, lebo videl, že Slovenstvo a Slovanstvo zahynúť nesmú, ale vyvinovať a rozvinúť sa musia neomylnou potrebnosťou historického vývinu človečenstva za uskutočniteľa a nositeľa zvrchovanej úlohy človečenstva. Z tých historických prednášok Štúr písaval osobitné zošity. Ja mám Štúrov vlastnoručný rukopis tých zošitov dejepisných prednášok a mám i svoj, mnou vlastnoručne napísaný odpis toho rukopisu. Oba sú čiastočne i štrbavé, ale jeden druhým sa úplne dopĺňajú. Mám tiež svoj, podľa Štúrových ústnych prednášok mnou vlastnoručne napísaný rukopis „Prednášky historicko-estetické“…“ (Francisci 1905).

Francisciho filozofické postoje sú veľmi blízke k (Rousseauom ovplyvnenému) Daxnerovi, s ktorými napokon intenzívne spolupracoval, zdieľal s ním (a M. Bakulinym) väzenie a spolu-koncipoval (aj keď on sám v životopise, zrejme z taktických dôvodov píše, že kto ich vytvoril „nezná“) a inicioval jeden z najzávažnejších štátoprávnych dokumentov Žiadosti slovenského národa 1848, ktorého súčasťou boli tak silne národné (body 1 – 4, zrušenie národnostnej nadradenosti; bod 5 zavedenie používania slovenčiny), pokrokovo-liberálne a demokratické (bod 9 – 10, zavedenie politických práv, sloboda tlače, prejavu a zhromažďovania), sociálne motívy (bod 6 – 8 vznik ľudového, stredného a odborného vzdelávania; bod 11, zrušenie poddanstva), ale aj prepustenie najsociálnejších revolucionárov národného hnutia – Rotaridesa a Kráľa (bod 12, 13). Dokument bol vysoko pokrokovým z hľadiska národno-politického, ako aj sociálneho odkazu. Francisci o prípravách Žiadostí vo svojom životopise píše:

„Tam boli sme prítomní i ja, ešte ako patvarista viceišpána Fáyho, i Štefan Daxner už ako advokát. Kým pozornosť početného obecenstva bola zaujatá čítanými zákonmi, my odišli sme trochu nabok a poradili sme sa, že bude dobre a treba, aby popri jednotlivých, po rozličných stranách vydržiavaných zhromaždeniach vydržiavala sa celonárodná slovenská porada, na ktorej uzavrelo by sa vyhotoviť celonárodné žiadosti Slovákov a tie predložiť i snemu i novoustrojenému ministerstvu i kráľovi. Za miesto držania porady uzhovorili sme Liptovský Sv. Mikuláš a za deň 10. máj 1848…“ (Francisci 1905).

Taktiež vyzdvihuje Hurbanovu proklamáciu Bratia Slováci. Podľa Francisciho urobila jednak veľký pohyb medzi Slovákmi a jednak veľkú pozornosť a znepokojenie medzi zemianstvom a u vlády maďarskej. Vyzdvihuje tiež tzv. Liptovské žiadosti, ktorých autorstvo pripisuje Hodžovi a Štúrovi: „Vyzýva a povzbudzuje Slovákov k hýbaniu a hláseniu sa ku slobode občianskej a národnej. Tým cieľom aby sa Slováci s petíciami obrátili ku kráľovi, palatínovi a ministerstvu za uvedenie rovnoprávnosti národnej. Ako petitum obsahuje tento ohlas od slova do slova šesť bodov žiadostí liptovských od 28. marca…“ (Francisci 1905).

Daxner, ktorý je Franciscimu blízky (vo svojom živote ho spomína 108 krát), transformoval Rousseauovu myšlienku rovnosti medzi ľuďmi na myšlienku rovnosti medzi národmi – podobný motív nachádzame u Francisciho, keď píše o možnosti uskutočnenia „sveto-historického“ stupňa pre každý národ (Francisci 1845, s. 8). Francisci Daxnerovi venoval aj článok Osvedčenie Štefana Marka Daxnera v Slovenských pohľadoch roku 1899. Ako pripomína Rudolf Dupkala ml. Daxner nadväzoval na štúrovské chápanie národa, koncepciu spoločenskej zmluvy podľa J. J. Rousseaua (spoločenský kontrakt) a Veľkú francúzsku revolúciou. Človeka chápal ako občana občianskej spoločnosti (Dupkala 2021, s. 100). Práva občana transformoval do problematiky práv národov, čo napokon ukazuje aj citát: „Idea národnosti časov našich len potom mohla sa v národoch kresťanských zrodiť, keď Veľká revolúcia francúzska privilégia a kasty z pästného práva stredoveku pochádzajúce zrútila a na ich rozvalinách – vyslovením zásady rovnosti a slobody – práva človeka, ako uznanej osoby v štáte, ustálila…“ (Daxner 1958, s. 191). V kontexte postupnej reformy Uhorska požadoval obnovenie sociálneho kontraktu medzi národmi. Daxner v egalitárnom duchu požaduje naplnenie prirodzených práv ako právo na život, sebaurčenie, zem, reč, vzdelávanie v materinskej reči a právo na autonómiu (Daxner 1861, s. 30-31). Daxner považuje pokrok za uskutočnenie týchto práv. Blízkosť názorov Daxnera a Francisciho dokazuje aj nasledujúca časť z Francisciho životopisu:

„Pravda, zemianstvu nebolo po chuti uzákonenie občianskej rovnoprávnosti a utratenie výhod a ostatných prerogatív zemianskych a práv urbariálnych, preto ani nebolo veľmi ochotné s dovtedajšími poddanými deliť sa o rovnoprávnosť občiansku. Tým uveličenejšie bolo nad tými zákonmi bývalé poddanstvo a jeho priatelia. Ale keďže tými zákonmi národná rovnoprávnosť nielen ani pripomenutá nebola, ale nadvláda maďarská ešte vo väčšej miere a mocnejšie ako dosiaľ uzákonená bola, nemaďarské národy, používajúc právo slobodného spolčovania sa a petícionovania, vydržiavali zhromaždenia, na ktorých uzavierali petície a žiadosti, podľa ktorých chceli by mať rovnosť nielen občiansku, ale i národnú zákonom prevedenú a poistenú, a predkladali také petície a predlohy krajinskému snemu, ministerstvu a kráľovi…“ (Francisci 1905)

Vzhľadom na Francisciho blízku spoluprácu s Daxnerom, možno konštatovať, že s vysokou pravdepodobnosťou sprostredkovane (bo možno i priamo) poznal filozofiou Jeana-Jacquesa Rousseaua a filozofov osvietenstva (napr. Montesquieua, ktorého cituje v textoch Ján Palárik, ktorého texty Francisci dozaista poznal).

U Jána Francisciho môžeme rekonštruovať aj otázku zmyslu historického procesu. Francisci sa vo svojich prácach – podľa Dalimíra Hajka – síce len zriedka zmieňuje o pokroku priamo, tieto myšlienky však možno v jeho textoch nájsť okrajovo, a to v kontexte materiálneho zabezpečenia slovenského národa. Dokumentujú to (podľa Hajka) texty ako Vzájomné pomocnice (Francisci 1868) a Nákres povstania, ustrojenia, vyvinovania sa a výsledku Kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku (Francisci 1895), a taktiež texty, ktoré uverejnil v Peštbudínskych vedomostiach ako napr. Kupecký zákon na spolky a jednoty či O priemyselných spolkoch, Cechy prestávajú, priemyselné spolky nastávajú. Podľa Dalimíra Hajka bol kontakt s nemeckou klasickou filozofiou u Francisciho iba sprostredkovaný (pravdepodobne cez Štúra, čo dokazuje aj vyššie uvedený citát zo životopisu). Napriek tomu možno konštatovať, že jadro rekonštruovaného filozofického odkazu Francisciho tvorí syntéza hegelovsky a herdovsky orientovaného pohľadu na dejiny a spoločenský pokrok. To dokazujú aj Francisciho názory na slovenské dejiny, keď v súvislosti so Štúrom hovorí, že Slovanstvo a Slovenstvo zahynúť nesmú, ale musia sa rozvíjať v rámci historického vývinu človečenstvo.

Je zaujímavosťou, že Francisci svoj spoločenský ideál fokusuje na ekonomickú samostatnosť drobných výrobcov, živnostníkov a malých obchodníkov – teda koncepciu majetnosti hospodárskeho povznesenia ako cesty k slobode. Podľa Hajka Francicsi napriek svojim sociálno-kritickým a antifeudálnym postojom nemohol poznať filozofiu Marxovu a preto ekonomické zmeny spájal v zásade s národne orientovanými drobnými a strednými podnikateľmi (Hajko 2001, s. 50, 51).

MEDZI NÁRODNÝM A MEDZINÁRODNÝM

Hajko tiež poukazuje na Francisciho zdôrazňovanie nielen ducha národa, ale aj „ducha ľudstva“. To Francisciho taktiež zaraďuje do akejsi tretej, syntetickej alternatívy v rámci štúrovského hnutia. Spolu s Kráľom, Rotaridesom, Daxnerom a Štefanovičom (pred nimi napr. Ján Kollár) sa týmto postojom dostáva do tej kategórie štúrovcov, ktorí uvažovali nielen národne, ale čiastočne aj internacionálne a humanisticky (Hajko 2018, s. 168).

Napokon aj samotný Ľudovít Štúr píše: „Prázdna je každá národná samoľúbosť, ktorá nemá v sebe zárodky niečoho hlbšieho. Hlavná podstata spočíva v ľudstve, ktorého sme členmi spolu so všetkými ostatnými národmi…“ (Štúr 2019).

Štúrovské hnutie teda nemalo iba národno-emancipačný charakter, ale nezabúdali ani na vyšší zmysel dejín ľudstva, ktorý nachádzali v humanistickej budúcnosti, bratstve národov a sociálnej spravodlivosti, čím predpovedali víziu medzinárodnej spolupráce medzi slobodnými národmi (ktorá sa – treba dodať – ešte nepodarila naplniť). A práve osobnosti ako Kráľ, Rotarides, Francisci, Daxner a Štefanovič patria do tej línie štúrovského hnutia, ktorá tieto vyššie humanistické ideály zdôrazňovala.

ZÁVEROM

Prínos Jána Francisciho pre slovenské dejiny je pomerne rozsiahly. Od vojenského kapitána, cez zberateľa povestí a rozprávok, autora poézie a prózy, prekladateľa a sociálneho filozofa, až po činnosť v regionálnych úradoch, prácu v kníhtlačiarskom spolku či významné podieľanie sa na kultúrno-osvetovej činnosti v rámci národného obrodenia 19. storočia. Francisci môže byť inšpiráciou tak pre slovenských kultúrnych antropológov a etnológov (výskum povestí a rozprávok), ako aj pre filozofov (filozofický odkaz), kulturológov (Francisciho osvetová práca, spolupodieľanie sa na kultúrnej stavbe národa), literárnych vedcov (analýza Francisiho poézie a prózy) či historikov (význam Francicsiho ako kapitána slovenských dobrovoľníkov v revolučných rokoch).

Predložený populárno-náučný článok teda ukazuje, že význam Ján Francisciho je oveľa všestrannejší, než je všeobecne známe. Aj napriek Mináčovej kritike Francisciho nedôslednosti, zostalo po ňom rozsiahle dielo, ktoré ešte len čaká podrobný literárno-vedný, kulturologický či historický výskum.

Osobnosť Janka Francisciho-Rimavského si (v rámci ROKU ODKAZU ŠTÚROVCOV) Matica slovenská pripomenie v Hnúšti 3. júna 2022 a to odhalením pamätnej tabule, udelením cien mesta,  vedeckou konferenciou (vystúpia: prof. Stanislavová, docenti Šmihula, Lomenčík, Ambrozy a doktor Dragijský) a výstavou Štúrovci v súradniciach národných dejín.

PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

TVORBA JÁNA FRANCISCIHO 

POÉZIA

1844 – Ohlas, báseň
1889 – Iskry zo zaviatej pahreby, zb. ľúbostných básní

PRÓZA

1844 – Janko Podhorský, historická próza – Svojim vrstovňíkom na pamjatku = 1. tlačená publikácia v štúr. slov.,
1845 – Slovenskje povesti, 1. diel
1868 – Vzájomné pomocnice
1871 – Poviedky pre slovenské dietky- Zornička
1895 – Nákres povstania, ustrojenia, vyvinovania sa a výsledku účinkovania kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine a jeho kníhtlačiarne za prvých dvadsaťpäť rokov (1870 – 1894) jeho jestvovania
1897 – Črty z doby moysesovskej – o osudoch Štef. Moysesa, 1. predsedu Matice slovenskej pri príležitosti jeho 100. nar.
1899 – Vyšetrovanie Slovenského ústavu na evanj. lyceume v Prešporku r.
1843 – Osvedčenie Štefana Marka Daxnera, podané r. 1848 Eugenovi Kubínyimu… o proklamácii „Bratia Slováci“,
1904 – Vlastný životopis (publikovaný prvý raz v Slovenských pohľadoch na pokračovanie v rokoch 1909 a 1910)

PREKLADY

1871 – Shakespeare, W.: Láska zdolá všetko alebo Skrotená divočka, Martin
1880 – Börnstein, H.: Oklamaní klamári
1880 – Fredro, A.: Dámy a husári
1900 – Benedix, R.: Nežné príbuzenstvo
1900 – Fredro, A.: Hrúza, čo sa robí
1907 – Birch-Pfeifer, Ch.: Diablik

POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

BROCK, P.: Slovenské národné obrodenie 1787 – 1847. Bratislava: Kaligram, 2012

DAXNER, Š. M.: V službe národa. Bratislava, 1958

DAXNER, Š. M.: Hlas zo Slovenska. Pešť, 1861

DUPKALA, R., PERNÝ, L.: Štúrovci a Hegel. Prešov : Prešovská univezita, 2021

DUPKALA, R. (jr): Sociálno-politické myslenie Š. M. Daxnera. In: SPOŁECZEŃSTWO I EDUKACJA Międzynarodowe Studia Humanistyczne 1/2012, s. 99-105

DOBŠINSKÝ, P.: Prostonárodné slovenské povesti (Tretí zväzok). Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958

ELIÁŠ, M.: Listy Jána Francisciho L (1840- 1850). Martin : Matica slovenská, 1990

FRANCISCI, J: Slovenskej povesti. Levoča, 1845

FRANCISCI, J.: Iskry zo zaviatej pahreby, 1889, Dostupné online: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1141/Francisci_Iskry-zo-zaviatej-pahreby/9

FRANCISCI, J.: Janko Podhorský, 1844. Dostupné online:  https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1142/Francisci_Janko-Podhorsky/1

FRANCISCI, J.: Hlas ze Slovenska, Viedeň, 1851

FRANCISCI, J. Traja sokoli. In:  Slovenský pozorník VIII, 1852, s. 110,

FRANCISCI, J.: Vzájomné pomocnice. Martin, 1868

FRANCISCI, J.: Nákres povstania, ustrojenia, vyvinovania sa a výsledku Kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku, Martin 1895

FRANCISCI, J.: List zo Slovenska, 1861

FRANCISCI, J.: Črty z doby moysesovskej, 1897. Dostupné online:  https://zlatyfond.sme.sk/dielo/989/Francisci_Crty-z-doby-moysesovskej/1

FRANCISCI, J.: Osvedčenie Štefana Marka Daxnera, podané r. 1848 Eugenovi Kubínyimu… o proklamácii „Bratia Slováci“. In: Slovenské pohľady 19, 1899, s. 714 – 721

FRANCISCI, J.: Vlastný životopis, 1905, Dostupné online: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/988/Francisci_Vlastny-zivotopis/1

FRANCISCI, J.: Poviedky pre slovenské dietky. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1871, Dostupné aj online: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1896/Francisci_Poviedky-pre-slovenske-dietky/1

FRANCISCI, J., ELIÁŠ, M (ed.): Listy Jána Francisciho 1 (1840 — 1850). Martin : Matica slovenská, 1990

FRANCISCI, J.: Oklamaní klamári. Bratislava : Petit Press, 2016a. Dostupné aj online: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1904/Francisci_Oklamani-klamari/1

FRANCISCI, J.: Tak je na tomto sveta. Bratislava : Petit Press, 2016b. Dostupné aj online: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1905/Francisci_Tak-je-to-na-tomto-svete/1

FRANCISCI, J.: Listy Jána Francisciho. Bratislava : Petit Press, 2017a https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1933/Francisci_Listy-Jana-Francisciho-1/1

FRANCISCI, J.: Listy Jána Francisciho 2. Bratislava : Petit Press, 2016c https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1901/Francisci_Listy-Jana-Francisciho-2/1

KRAUSOVÁ, N.:. O niektorých teoretických aspektoch romantizmu. In: LITTERARIA XVI., Literárny romantizmus. Bratislava, 1974

HAJKO, D.: Filozofické návraty a vízie. Z dejín filozofického myslenia na Slovensku v 19. Storočí. Bratislava : IRIS, 2001

HAJKO, D.: Slovenské provokácie. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018

MINÁČ, V.: Portréty. Bratislava : Smena, 1986

MINÁČ, V.: Dúchanie do pahrieb. Martin : Matica slovenská, 2014

NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. Bratislava: Nadácia V. Clementisa. 1992

PACÁLOVÁ, J.: Slovenské povesti Jána Francisciho (metóda, tvar, koncepcia). In: Slovenská literatúra, 55, 2008, č. 1. Dostupné online: https://www.sav.sk/journals/uploads/04231217SL-1-2008-P%C3%A1calov%C3%A1-1-26.pdf

PARENIČKA, P.: Štúr a Hurban, myšlienka a čin. Martin : Matica slovenská, 2016

PETRAŠSOVITŠOVÁ, L., ŠUTOR, L.: Autor na dnes. Ján Francisci Rimavský (1822-1905). In: RTVS, 2013, Dostupné online: https://www.rtvs.sk/clanok/84047/jan-francisci-rimavsky-1822-1905

PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Obzor, 1984

ROSENBAUM, K. a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv. Bratislava : Obzor, 1984

ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo a svet budúcnosti. Nitrava, 2019

Slovenský biografický slovník, zv. 5, R – Š. Martin: Matica slovenská, 1992, s. 121.

Slovenské spevy 1 (Druhé doplnené, kritické a dokumentované vydanie). Bratislava : OPUS,  1972

SEDLÁK, I.: Dejiny slovenskej literatúry I. Martin : Matica slovenská, 2009

Najlepšie roky Janka Francisciho. In: TREZOR, seriál, diel 30, 1992. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=OjqYq3ekju0

VÁRROSSOVÁ, E.: Doznievanie hegelizmu. In: BODNÁR, J. (ed.): Dejiny filozofického myslenia na Slovensku I. Bratislava : VEDA, 1987

VAJANSKÝ, S. H.: State o slovenskej literatúre. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956

VLČEK, J.: Dejiny slovenskej literatúry. Martin : Matica slovenská, 1933

VEĽKÝ, J.: Encyklopédia Slovenska: R-Š. Zväzok VI. Bratislava : Veda, 1981

ZUBEREC, V.: Revolučné tradície slovenského ľudu. Bratislava: Osveta, 1978