Blog Lukáša Perného

Matica slovenská na návšteve Lužických Srbov, ale aj pri hroboch Kollára a Šafárika

​19. až 22. 5. 2025, PRAHA a BUDYŠÍN – Po oficiálnych delegáciách Matice slovenskej so súčasným vedením v Slovinsku a Srbsku sa zrealizovala ďalšia pozoruhodná historická návšteva, tentokrát v Nemecku, kde žije etnikum Lužických Srbov v približnom počte 60 tisíc obyvateľov. Lužickí Srbi majú vlastnú Maticu lužickosrbskú (Matice Serbská), ktorá bola založená po inšpirácii Matice českej v roku 1847 na popud Jána Arnošta Smolera za účelom rozvoja jazyka. O návšteve Matice slovenskej tiež informoval 21. mája tlačený večerník Serbske Nowiny a na sociálnych sieťach Matica slovenská. Súčasťou delegácie boli predseda Matice slovenskej Marián Gešper, tajomník Matice slovenskej Peter Schvantner, vedecký pracovník Matice slovenskej Lukáš Perný a tajomník Mladej Matice Lukáš Havlík.

Symbolicky sa po ceste delegácia zastavila aj v Prahe pri mieste posledného odpočinku vizionárov slovenskej kultúrnej a vedeckej spolupráce Jána Kollára (v roku 2023 sme si pripomenuli jeho okrúhle výročie) a Pavla Jozefa Šafárika (v roku 2025 230. výročie narodenia) na Olšanskom hřbitově, ktorým symbolicky položili veniec. Pri príležitosti Šafárikovho výročia MS nedávno zorganizovala podujatia v jeho rodnom Kobeliarove, v blízkej Rožňave (obe boli propagované v STVR) a v septembri tiež organizuje medzinárodnú konferenciu, na ktorú pozvali aj zástupcov kultúrnych a vedeckých inštitúcií Lužických Srbov.

Delegácia Matice slovenskej vedená predsedom Mariánom Gešperom navštívila na pozvanie Matice lužickosrbskej vedenej Dr. Anjou Pohončowou nemecko-slovanské mesto Budyšín (Bautzen) na území Horných Lužíc. Pri tejto príležitosti navštívila 7600-člennú inštitúciu, ktorá zastrešuje aktivity 60 tisícovej národnostnej menšiny (aktívne lužickosrbsky hovorí asi 15 tisíc) Lužických Srbov DOMOWINA, vzdelávacie centrum WITAJ, redakciu večerníka Serbske Nowiny, Lužickosrbský Inštitút a jeho rozsiahlu centrálnu bibliotéku, Lužickosrbské múzeum a okolité evanjelické a katolícke farnosti Hodźij (Göde), kde je podľa legendy pochovaná matka sv. Benna a Baćoń (Storcha) so sochami sv. Cyrila a Metoda a sv. Benna, patróna Lužických Srbov. Maticu sprevádzal evanjelickým kostolom v Hodźij (v lužickosrbštine cyrkej) Christoph Rummel, ktorý tu prezentoval vzácnu 800 ročnú krstiteľnicu a organ v tvare lode, na ktorom tiež zahral, a v katolíckom Baćońe zase sprevádzal pán farár Gerat Wornar, ktorý je súčasne publicista, národný buditeľ, redaktor Katolíckeho posla.

Delegácia Matice slovenskej bola pravdepodobne po desaťročiach vôbec prvou oficiálnou kultúrnou delegáciou, ktorá navštívila Lužických Srbov. Oboznámili sa podrobne s problematikou kultúry, literatúry, jazykovedy, histórie, umenia a vedy hornolužických a dolnolužických Srbov. Lužických Srbov v minulosti navštívil sám Ľudovít Štúr, vzniku Matice lužickosrbskej napomohol v 19. storočí aj sám Ján Kollár a kultúrne styky s Lužickými Srbmi tiež viedol cez Lužický seminár v Prahe aj bernolákovec Martin Hattala. Medzi zakladateľov lužickosrbskej Matice možno zaradiť osobnosti ako Handrij Zejler a Jan Arnošt Smoler. Medzi výrazné a Lužickým Srbmi uznávané osobnosti sa radí aj duchovný, prekladateľ Nového  Zákona a zakladateľ časopisu Katolski Posoł Michał Hórnik, ktorého hrob symbolicky zdobený sochami Cyrila a Metoda delegácia navštívila. Matica lužickosrbská udržuje kultúrne styky okrem Matice slovenskej aj s Maticou slezkou, Maticou srbskou či Maticou moravskou, zúčastnila sa taktiež kongresov, ktoré organizovala Matica slovenská.

Delegáciu sprevádzal s historickým výkladom o dejinách Lužických Srbov, ale aj mesta Budyšín, ex-predseda Matice lužickosrbskej a referent Domowiny, potomok posledného lužickosrbského biskupa, básnik, hudobný redaktor známej relácie Ein Kessel Buntes ocenený Cenou Ćišinskeho Jurij Łušćanski. Nakladateľstvo Domowina predstavil Syman Petr Cyž, prekladal Kryštof Peršín z Českej republiky; centrum WYTAJ Beate Brězan a centrálnu DOMOWINU Dawid Statnik.

Delegácia Matice slovenskej si v centrálnej bibliotéke pozrela vôbec najstaršie lužickosrbské knihy, ktoré pochádzajú až z 16. storočia a oboznámili sa s činnosťou Lužickosrbského inštitútu (Serbski institut) (vznikol v roku 1951), ktorý je zameraný na kulturológiu, jazykovedu, literárnu vedu a digitalizáciu lužickosrbských písomností (filologický výskum kultúry Lužických Srbov sa označuje ako sorabistika). Serbski inštitút predstavil vedúci katedry lingvistiky Dr. Fabian Kaulfürst. Inštitút je rovný akadémii vied, plní však aj podobné funkcie ako Matica slovenská (uchovávanie kultúrneho dedičstva, literárnych pozostalostí, digitalizácia zásadných kníh atď.). Sorabistika sa tiež vyučuje od roku 2010 na Univerzite v Lipsku, avšak dominantne sa jej venujú práve v Serbskom inštitúte, ktorý má okolo 80 pracovníkov.

Matičiari tiež navštívili Serbski dom, kde sídli centrálna organizácia Lužických Srbov Domowina. V poobedných hodinách navštívili farnosti Hodźij a Baćoń či súsošie sv. Cyrila a Metoda na Stóži pri Smochćiciach. DOMOWINA bola založená v roku 1912 v Wojericích, pričom ide o zastrešujúci orgán všetkých lužickosrbských spolkov (hudobné, divadelné, študentské organizácie a i., ktoré začali vznikať v roku 1871; pôsobí v piatich župách: Budyšín, Kamenec, Wojerecy, Bíla Voda). Lužickosrbské organizácie financuje Nadácia lužickosrbského národa (Załožba za serbski lud), pričom financujú ju vlády Saska a Braniborska.

Na záver niekoľko zaujímavostí. Vlajka vychádza z panslovanských farieb bielej, modrej a červenej. Lužickí Srbi dobre poznajú Ľudovíta Štúra, ale aj Kollára, Šafárika a českých národných dejateľov. V tomto kontexte bolo zaujímavé, že pri otázkach vlastnej autonómie či štátu sa slovanskí bratia žijúci dnes ako občania Nemecka zhodli, že ide o nerealistickú utópiu (podobne bola vnímaná aj vízia Ľ. Štúra v 19. a na začiatku 20. storočí, čo možno čítať aj v práci Turcerovej).

V kontexte mytológií poznajú vodníka či poludnicu. Delegácia tiež ochutnala svadobné menu Lužických Srbov, ktorého základ bolo mäso s ostrou chrenovou omáčkou.

Diskutovalo sa aj o osobnostiach, pričom najfrekventovanejšie menované boli dejatelia ako slavista, filológ a vizionár nadkonfesionálneho spojenia Lužických Srbov Jan Arnošt Smoler, zakladateľ Katolíckeho posla Michał Hórnik, spisovateľ a aktivista Arnošt Muka, básnik, dejateľ, evanjelický duchovný Handrij Zejler, ale aj básnici, prozaici a dramatici: kňaz, dramatik a prozaik Jakub Bart-Ćišinski, básnik, publicista a prozaik Mato Kosyk, spisovateľ Jurij Brězan, básnik, spisovateľ a prekladateľ Kito Lorenc, spisovateľka a novinárka Mina Witkojc, básnik Benedikt Dyrlich, poetka, prekladateľka a editorka Róža Domašcyna, spisovateľ, duchovný a priekopník včelárstva Adam Gottlob Schirach, poet a prozaik Jakub Lorenc-Zalěski a novinár, prekladateľ, reportér Jurij Koch. Medzi zaujímavé osobnosti patrí aj odborník na Bolzana Franz Prihonsky, ktorého hrob v Budyšíne navštívila aj delegácia.

Podľa slov lužickosrbskej delegácie, lužickosrbskí priatelia veľmi dobre rozumejú slovenčine a priatelia sa s Čechmi. Česko taktiež vysiela do Lužického Srbska učiteľov pre zachovanie tejto kultúry v rámci špeciálnych grantových schém. Jedným z nich bol aj prekladateľ, učiteľ českého jazyka Jan Breind.

POZNÁMKY Z CESTY:

Česko-lužickosrbské vzťahy sa prehĺbili v roku 1907, kedy vznikol spolok Łužisko-serbske towarstwo, na počesť Adolfa Černého, prvým predsedom bol Ján Bryl. Čo sa týka spojitosti s najstaršou históriu, resp. slovanským rozmerom, treba pripomenúť, že Srbi osídlili územie Lužíc počas sťahovania národov, no v 7. storočí je spomínaný knieža Dervan, ktorý bol spojencom Sama (623 – 658/659) a jeho ríše, ktorá sa považuje za prvý predštátny útvar západných Slovanov, a treba tiež do kontextu uviesť korutánskeho Valuka (vládol okolo 631). Dervan, ako prvý vládca lužicko-srbského kmeňa, ktorého meno sa dochovalo, žil pravdepodobne približne v rokoch 590 až 639 a v Fredegarovej kronike je označený ako „dux gente Surbiorum que ex genere Sclavinorum“ , čo znamená vládca srbského ľudu z národa slovanského. Fredegarova kronika píše: „Též Dervan, vévoda národnosti Srbů, kteří byli z národnosti Slovanů a již jednou se kdysi přiklonili ke království Franků, dal se se svými [lidmi] pod ochranu království Sámova.“ Samova ríša bola úspešná v konflikte s Franskou ríšou, pričom neskôr sa k nej pripojil ďalšie západoslovanské kmene lužickosrbského Dervana a korutánskeho Valuka. Podľa historikov na dedičstvo Samovej ríše nadväzovala neskoršia Veľká Morava a predovšetkým kniežatá Mojmír a Pribina. O problematike Samovej ríše vznikol v Matici slovenskej samostatný pracovný zošiť Od Samovej ríše po Veľkú Moravu (Marián Gešper, Jaroslav Durec).

Priamo so slovenským kontextom súvisí fakt, že na popud samotného Jána Kollára vznikla aj Matica lužickosrbská, keď o tom písal v liste mladým lužickosrbským študentom.

Lužickí Srbi stratili samostatnosť v 10. storočí po kolonizácii nemeckou šľachtou, v 14. storočí sa stali súčasťou Zemí Koruny českej, čo im zabezpečilo vnútornú autonómiu, ale trvalo iba do roku 1635. Práve tridsaťročnou vojnou zaniká emancipácia Lužických Srbov, nakoľko za pomoc Habsburgom pripadli Horné a Dolné Lužice k Sasku a za napoleónskych vojen získalo Sasko od Pruska Chotěbuz s okolím.

Germanizovanie slovanských národov, resp. smútok nad stratou identity, sa stalo inšpiráciou pre vznik tak Kollárovej Slávy dcéry ako Tomášikovho diela Hej Slované, ktoré malo cieľ pozdvihnúť slovanskú intelektuálnu elitu, a napokon sa stalo hymnou veľkej Juhoslávie. Aj v 19. storočí sa lužicko-srbská elita orientovala na spoluprácu s českou intelektuálnou elitou, čo prebiehalo približne do čias prvej ČSR.

Lužicko-srbské národné obrodenie bolo výrazne ovplyvnené ideou slovanského spoločenstva národov a slovanským romantizmom (v tomto období vychádzajú aj prvé noviny), avšak k revolučným bojom roku 1848 sa nepripojili. Niektoré požiadavky Lužických Srbov boli po drážďanskom povstaní splnené (výučba v lužickej srbštine, bohoslužby), ale v 19. storočí prebehla silná asimilácia obyvateľstva a doteraz fungujú bilingválne.

Neexistuje samostatný lužickosrbský slovník. Vznikli iba bilingválne s nemčinou, ruštinou a češtinou. Do kontextu treba dodať, že okrem Lužických Srbov nemajú vlastnú štátnosť napr. Rusíni, Moraváci, Bunevci alebo Kašubovia. Príležitosť pre založenie vlastnej štátnosti bola iba tesne po Druhej svetovej vojne, keď Sovietsky zväz vytváral satelitné socialistické republiky s čiastočnou autonómiou, nebola však využitá.

Zaujímavosťou je, že v minulosti sa lužickosrbské rozprávky objavili vo vydavateľstve Mladé letá, a naopak, do lužickosrbského jazyka boli preložené diela slovenských autoriek ako Jablunková, Zelinová, Rázusová-Martáková a ďalší.

Lužickí Srbi si zachovávajú svoju kultúru a národné povedomie aj napriek tomu, že nemajú vlastný štát. Je skutočne fascinujúce vidieť slová, ktorým porozumie aj Slovák až ďaleko na severe, za hranicami slovanských štátov. Na záver zaujímavosť. Slovo vedec sa napr. v lužickosrbštine prekladá ako vedomostnik, teda človek, ktorého podstatu definujú vedomosti. Rečnícka otázka znie, či všetci vedci sú skutočne aj vedomostnici…