Blog Lukáša Perného

Rozhovor so všestrannou, multifunkčnou a súčasne skromnou ženou, novou riaditeľkou Krajanského múzea Matice, spisovateľkou, biochemičkou a organizátorkou krajanskej kultúry KATARÍNOU KOŇARIKOVOU KOLÁRIKOVOU. Vyšlo v Slovenských národných novinách a v revue DAV DVA.

Vo Fóre slovanských kultúr v Ľubľane, zľava: tajomník MS Peter Schvantner, riaditeľka fóra Adriana Richter, predseda MS Marián Gešper, riaditeľka KM MS Katarína Koňariková Kolariková a autor rozhovoru

Ing. Katarína Koňariková, PhD. (1982) je novou riaditeľkou Krajanského múzea Matice slovenskej, súčasne je predsedkyňou Spolku Slovákov z Bulharska a popri tom všetko je spisovateľkou a vedeckou pracovníčkou Ústavu lekárskej chémie, biochémie a klinickej biochémie na Lekárskej fakulte UK. Je mimoriadne aktívna pri propagácia kultúry Slovákov v zahraničí, predovšetkým v Maďarsku, Rumunsku a v Bulharsku. Sama má predkov spomedzi Slovákov z Bulharska, preto je jej téma mimoriadne blízka. V roku 2024 nastúpila do funkcie riaditeľky Krajanského múzea Matice slovenskej, no za pár mesiacov sa jej podarilo uskutočniť niekoľko podujatí. Knižne debutovala zbierkou básní Hľadanie lásky v roku 2002. Autorka získala viacero ocenení na literárnych súťažiach, publikovala časopisecky (Slovo, Prekvapenie, Kultúra, Dotyky). Po knižnom debute nasledovala kniha veršov Motýle a maky (2008). Prozaicky debutovala v roku 2016 zbierkou poviedok Medzi riadkami a koncom roka 2016 vydala druhú zbierku poviedok Na periférii priateľstva.

***

Vážená pani Koňariková Koláriková, ste významnou slovenskou spisovateľkou, ale predovšetkým organizátorkou kultúry viazanej na zahraničných Slovákov. Spolu s Ingrid Majerikovou ste boli nedávno prijatá do najstaršej kultúrnej ustanovizne Matice slovenskej. Zároveň sa venujete prírodným vedám, dá sa skĺbiť práca na poli kultúry a osvety s prácou na poli prírodných vied?

Nepovedala by som, že som významnou slovenskou spisovateľkou. Písaniu sa venujem len príležitostne, je to môj relax a záľuba. Venujem sa „trilerovým“ poviedkam, poézii, no v súčasnosti píšem knihu – niečo ako zbierku dokumentov o Slovákoch, ktorí žili v rokoch 1884 – 1949 v Bulharsku. Spracovávam ich život z cirkevného pohľadu. Áno, máte pravdu, nastúpila som na pozíciu riaditeľky Krajanského múzea Matice slovenskej, ale pôsobím aj na Lekárskej fakulte UK v Bratislave na Ústave lekárskej chémie, biochémie a klinickej biochémie. Venujem sa štúdiu nádorových buniek a učím lekársku chémiu a biochémiu. Práca na fakulte a práca v Matici slovenskej je celkom odlišná, prienik medzi nimi neexistuje a čas, ktorý venujem jednej i druhej profesii sa skĺbuje veľmi ťažko. Vo všetkom však hľadám rovnováhu.

Čo všetko sa Vám podarilo odkedy pracujete v Matici slovenskej na poli zahraničných Slovákov? Od apríla do októbra ste sa zúčastnila niekoľkých pracovných ciest ako napr. seminár slovenských-dolnozemských pedagógov, 80. výročiu časopisu Hlas ľudu, niekoľko ciest do Komlošu a Nadlaku… čo všetko sa na týchto podujatiach zaujímavé udialo?

S krajanmi pracujem už od roku 2018, odkedy som nastúpila na pozíciu predsedníčky Spolku Slovákov z Bulharska. Práca v Matici je premostením a poskytuje mi viac možností, ako sa venovať tejto problematike. Tak ako vravíte, zúčastnila som sa viacerých podujatí. Snažím sa získať čo najširší prehľad vo všetkých oblastiach, a preto cesty na Dolnú zem majú pre mňa veľký význam.

Získavam dôležité kontakty, mám možnosť prednášať na konferenciách a nadväzovať spoluprácu. Mám veľa nápadov a myšlienok, ale všetko závisí od finančných možností. Niektoré drobné projekty sa mi už podarilo rozbehnúť aj vďaka nezištnej podpore ľudí, ktorí sa ich zúčastnili. Chcela by som však urobiť viac.

Spolu-organizovala ste konferenciu k 80. výročiu Slovenského národného povstania, do ktorej ste zapojili aj zahraničných Slovákov. Výstupom je nový zborník Bojovali za našu slobodu, ktorý spracováva prvý krát v dejinách prínos matičiarov do Slovenského národného povstania. Čím je tento zborník unikátny, čomu všetkému sa venovali zahraniční Slováci?

Áno, toto podujatie bolo mimoriadne významné práve aj preto, že sa ho mohli zúčastniť prednášajúci z Dolnej zeme, no aj tí, ktorí žijú na Slovensku a venujú sa historickým témam ohľadom dolnozemských Slovákov, alebo aj Slováci z Dolnej zeme, ktorí žijú na Slovensku. Ich poznatky boli obohatením. Málo ľudí vie Slovákoch z Dolnej zeme a už vôbec nie, že sa zapojili do odboja. Zborník je unikátny v tom, že v ňom nájdete aj tieto príspevky, ktoré ešte uverejnené neboli a ani takto spracované. Pri oslovovaní prednášajúcich sme dokonca našli aj potomkov priamych účastníkov a ich príbehy boli azda najzaujímavejšie.

Bola ste tiež súčasťou matičnej delegácie do Slovinska? Ako vnímate Slovincov, slovinskú kultúru, slovenské dejiny? V čom vidíte podobnosti a odlišnosti medzi Slovákmi a Slovincami?

Mala som tú česť prednášať na Univerzite o zachovávaní jazyka a kultúry Slovákov na Dolnej zemi. Zamerala som sa na jazyk Slovákov z Bulharska, keďže Slováci z Bulharska patria medzi najjužnejšiu vetvu dolnozemských Slovákov a je u nich vidieť najvýraznejšie vplyvy inokultúrneho a inojazyčného prostredia, ktorým prechádzali, a v ktorom žili.

Zaujal ma jazyk Slovincov. Hoci oba jazyky, slovenčina a slovinčina, patria do rovnakej jazykovej skupiny, líšia sa výslovnosťou, gramatikou a lexikou, čo môže byť pre niekoho náročné pri komunikácii. Keď sa však dlhšie započúvate do slovinčiny, dá sa porozumieť téme rozhovoru. Slovinci aj Slováci sú národy s bohatými folklórnymi tradíciami, ktoré zahŕňajú piesne, tance, kroje a ľudové zvyky. Celkovo je vzťah medzi Slovákmi a Slovincami veľmi priateľský.

Plánujete tiež výstavu venovanú dolnozemským Slovákom, čo bude jej súčasťou? Pripravujete tiež podujatie k storočnici Jána Sirackého, kto to bol a čo bol jeho najväčší prínos?

Ako som už hovorila, mám veľa nápadov a plánov. Výstava venovaná dolnozemským Slovákom by mala zachytiť dôležitú časť histórie a kultúry slovenských komunít v oblasti Dolnej zeme, predovšetkým v súčasnom Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Bulharsku. Téma dolnozemských Slovákov je fascinujúca a dôležitá z hľadiska ich kultúrneho dedičstva, národného povedomia a migrácie. Je to fenomén, ktorý nemá vo svete obdobu.

Ján Sirácky sa narodil v máji 1925 v Báčskom Petrovci. Bol to významný slovenský historik, pôsobil v Historickom ústave SAV, venoval sa slovenskému vysťahovalectvu do Maďarska, Juhoslávie, Rumunska a česko-slovensko-juhoslovanským vzťahom. Bol zakladateľom a prvým riaditeľom Ústavu pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej. Jeho život a dielo si zasluhujú pozornosť, a preto by som rada, v spolupráci so Spolkom Slovákov z Juhoslávie, Maďarska, Rumunska a Bulharska, usporiadala seminár, ktorého výstupom bude zborník. Pripomínanie si významných výročí je dôležité z viacerých dôvodov, ktoré sú hlboko zakorenené v našej histórii, kultúre a spoločenskej identite.

Pripravujete tiež tematiku geneaologického výskumu dolnozemských Slovákov. Aké zaujímavosti ste sa už teraz dozvedela?

Konferenciu na tému genealogického výskumu plánujem na podnet a v spolupráci s predsedom Združenia pre genealogický výskum dolnozemských Slovákov. Jeho zámer pokúsiť sa naindexovať matriku dolnozemského mestečka Slovenský Komlóš vznikol v roku 2015. Postupne sa združila skupina bádateľov a vytvorila tím, ktorý začal pracovať na prvom projekte – indexovaní (prepisovaní) matričných záznamov dolnozemskej obce Slovenský Komlóš do genealogického programu. Indexovanie matrík je zamerané na celú oblasť osídlenú dolnozemskými Slovákmi. Začali Békešskou a Čanádskou župou, spracovali matriky Nadlaku (Rumunsko), indexujú prvú obec v Peštianskej župe. V súčasnosti ich webstránka poskytuje v sekcii „matriky“ aktuálnu databázu spracovaných dolnozemských matrík. Význam tohto projektu spočíva v tom, že ide o systematický a historicky cenný proces indexovania matričných záznamov, ktoré sú kľúčové pre genealogický výskum a zachovávanie kultúrneho dedičstva dolnozemských Slovákov.

Vediete tiež Spolok Slovákov z Bulharska. Aký máte vzťah k samotnej bulharskej kultúre? Ako sa vôbec dostali Slováci do Bulharska?

Ja patrím už k tretej – štvrtej generácii potomkov Slovákov z Bulharska. Stále zachovávame niektoré prvky bulharskej kultúry, ako je napríklad Baba Marta, Trifun Zarezan, radi si zatancujeme choro a v našej kuchyni prevláda kuchyňa bulharská. Dokonca stále používame niektoré bulharské výrazy, ktoré si naši predkovia priniesli z Bulharska. Som hrdá na svoje korene a k práci pre Spolok pristupujem zodpovedne a s úctou. Slováci do Bulharska prichádzali z už existujúcich slovenských kolónii na Dolnej zemi v roku 1884.

Najviac rodín prišlo z Nadlaku, Padiny, Kovačice, menej zo slovenských dedín v Maďarsku. Zo všetkých týchto miest však prichádzali za zemou. V literatúre sa môžeme stretnúť s pojmom tzv. sekundárna vlna kolonizácia. Prvá dedina založená Slovákmi bola Mrtvica, neskôr premenovaná na Podem, ďalej Gorna Mitropolija, Brašljanica a Vojvodovo, v ktorom žili prevažne Česi. Zakrátko sa tieto slovenské dediny rozrástli na síce neveľký, ale zato životaschopný ostrov, neďaleko mesta Pleven, kde sa do roku 1910 usadilo okolo 250 slovenských rodín.

Plánujete tiež nahrávanie CD piesní dolnozemských Slovákov či detský časopis Dolnozemské slniečko… aké máte v tomto kontexte plány?

Cieľom tohto projektu je šíriť ľudovú hudbu ako neoddeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva, pričom sa zameria na vybrané ľudové piesne Slovákov z Dolnej zeme, ktoré ešte neboli profesionálne spracované na CD nosiči. Tieto piesne, ktoré sú špecifické pre slovenské komunity v oblasti Dolnej zeme (dnešné Rumunsko, Maďarsko, bývalá Juhoslávia a Bulharsko), majú unikátne texty a melódie, ktoré sa vyvinuli pod vplyvom inojazyčného a inokultúrneho prostredia, v ktorom Slováci viac ako 200 rokov žili. Projekt by obohatil slovenskú ľudovú kultúru o piesne, ktoré síce pochádzajú zo Slovenska, no v tejto unikátnej forme sa líšia od tradičného slovenského repertoáru. Týmto spôsobom sa zachovávajú a oživujú tradície a hudobné dedičstvo Slovákov, ktoré prešlo rôznymi kultúrnymi adaptáciami. Problémom sú však financie.

Detský časopis Dolnozemské slniečko v spolupráci s Vladimírom Valentíkom, by bol zase venovaný deťom na Dolnej zemi, ktoré by boli zároveň aj jeho tvorcami. Zameria sa na podporu čítania, vzdelávania a zachovávania slovenskej kultúry a tradícií v rámci mladšej generácie. Bude prinášať zaujímavé príbehy, básne, hry, kvízy a tvorivé aktivity v slovenskom jazyku, ktoré pomôžu deťom rozvíjať jazykové a kreatívne schopnosti. Vychádzal by 4-krát ročne a radi by sme začali septembrom 2025.

Prebrala ste tiež redakcie Slovákov v zahraničí a Slovanského obzoru. Aké zmeny plánujete robiť? Na čo sa možno tešiť v najnovších číslach?

Rada by som nadviazala na prácu mojich predchodcov, ale aj v niesla vlastné myšlienky. Čo sa týka zborníka Slováci v zahraničí, už som hovorila s redakčnou radou o niektorých drobných zmenách a verím, že sa nám podarí zvýšiť jeho kvalitu a prestíž. Je studnicou vzácnych štúdii z dolnozemského ale i zahraničného prostredia.

Čo sa týka Slovenského obzoru, je to pre mňa veľká česť a veľká zodpovednosť, že budem šéfredaktorkou. Rady by som oslovila čo najširšie spektrum slovanského sveta. Mám už nejakú predstavu, ale najskôr budem hovoriť s redakčnou radou a potom môžem viac hovoriť o smerovaní časopisu.

Aký máte vzťah ku kultúrnej spolupráci nielen Slovákov, ale Slovanov vo všeobecnosti?

Téma slovanstva je pre mňa nová čo sa týka odborného hľadiska a musím si veľa naštudovať. Súvisí však s mojím výskumom a záujmom, a pretom som rada, že sa ku mne dostala aj táto problematika. Keď získam väčší prehľad a kontaktov, rozbehnú sa aj moje myšlienky a nápady.

Prečo ste sa rozhodla pracovať v Matici?

Práca v Matici mi dáva viac možností venovať sa krajanskej problematike, stretávať sa so zaujímavými ľuďmi a rozvíjať spoluprácu s Dolnou zemou a zahraničím. Táto práca ma pohlcuje, a tak ako aj k predsedníctvu v Spolku, pristupujem k funkcii riaditeľky Krajanského múzea s úctou a rešpektom. Je to veľká zodpovednosť voči krajanom. Verím, že len čestnou prácou môžem prispieť k zachovaniu slovenskej kultúry dolnozemských Slovákov.

Zhováral sa Lukáš Perný