Blog Lukáša Perného

(úvodník k pripravovanej ročenke DAV DVA)

„Vypneme ich všetkých!“ pohrozil cenzor, ktorý sa otvorene priznal k štátnej cenzúre a ešte má drzosť vystupovať pod značkou „demokrata“. „Demokrat“ sa stal symbol zvrátenosti doby, ktorú žijeme. Nedávno prehral tematický súd o tom, kto je vlastizradca. Iná osobnosť, ktorá je vnímaná ako verejný intelektuál „progresívneho“ razenia, nazval slovenský národ malým a zbabelým.

Medzitým sa na Slovensku udial atentát na demokraticky zvoleného premiéra SR. Neprešlo veľa času, a tí istí – ktorým to bolo chvíľu vraj ľúto – iniciovali ďalšie protesty plné nenávisti a marketingových hesiel o tzv. „otvorenej kultúre.“ To je kronika podivnej doby, ktorú žijeme. Doba, v ktorej je slobodný človek so skutočne otvorenou mysľou a autentickými postojmi prenasledovaný ako štvaná zver médiami, aktivistami či internetovými trollmi.

Čierna je biela, dobro je zlo, slušnosť je agresia, spravodlivosť je teror, víziou je chaos, vojna je mier, všetko je orwellovsky naopak. Ale čo robiť? Mlčať? Skrývať sa? Byť ticho? Nová vláda dala občanom v skutočnosti to, čo je najdôležitejšou hodnotou pre samotné prežitie národa – slobodu. Možno ju kritizovať pre konkrétne opatrenia, faktom však zostáva, že od roku 2023 neprebieha štátna cenzúra, nepodporujú sa rôzne programy bojov s vraj „dezinformáciami“, „propagandou“, „konšpiráciami“, „hybridnými hrozbami“ a pod., ktoré v skutočnosti znamenali s malými výnimkami boj proti slobode slova.

Autentický intelektuál nemôže prežiť v prostredí, ktoré obmedzuje slobodu slova, akademickú slobodu a podporuje lynčovanie ľudí s iným názorom dokonca na inštitucionálnej úrovni. Pripomeniem istého aktivistu, ktorý vystupoval dokonca pod hlavičkou polície, kde verejne lynčoval konkrétnych ľudí. To všetko sme zažili… Dnes nám dáva za pravdu aj umelá inteligencia.

Kým pôvodný DAV cenzurovali v prvej ČSR „iba“ pri konkrétnych článkoch, cenzori vlád 2020 až 2023 blokovali celé weby, čo možno prirovnať k likvidácii celých nákladov tlačených časopisov. Žili sme v období strachu, ktorý zažívala počas mcarthyzmu hollywoodska desiatka tak, ako to poznáme z filmov Trumbo, The Majestic či Good Night, and Good Luck. Hnali nás ako dobytok na celoplošné testovanie iba pre štatistiku, čím reálne ohrozili zdravie občanov SR. Blokovali sa profily, mazali sa články, cenzurovalo sa, inicioval sa zákaz Matice slovenskej, škrtali sa granty pre „nepohodlných umelcov“, zakazovalo sa… a hlavne urážalo len pre iné názory. Vtedy spokojne mlčali a držali cenzorom palce. Sú to tí, ktorí v roku 2024 hovorili o „neonormalizácii“, „neslobode“ či „totalite“ a potrebe „plurality“, „otvorenosti“ či „tolerancie“.

Aké je z tohto obdobia ponaučenie? Máme hodiť rukou, zabudnúť a tváriť sa, že sa to nestalo? Máme sa skrývať iba za to, že máme iný názor? Inú spoločenskú víziu, iné hodnoty? Rok 2024 bude navždy spojený s atentátom na premiéra SR, ktorý sa odohral 15. mája. Ten sprevádzala spravodajská hra (jej cieľom bolo napr. očierniť Maticu slovenskú a slovenských spisovateľov; participovali na nej známe mená slovenskej troll-scény, ktoré už desaťročie kontaminujú verejný priestor rôznymi inkvizičnými praktikami vytvárania zoznamov nepriateľov).

A pokračovali pokrytecké protesty spolitizovanej iniciatívy, ktorá sa nazvala „otvorená kultúra“ (slovo otvorená odkazuje na Popperov extrémne centristický koncept tzv. „otvorenej spoločnosti“, ktorý agresívne presadzujú ľudia okolo mimovládky Open society foundation, ktorá bola inak racionálne kritizovaná už v prvom čísle DAV DVA). Táto naoko spontánna iniciatíva sa pasovala do pozície hovorcov slovenskej kultúry a v duchu pochodu inštitúciami zamorovala slovenskú spoločnosť tonami hejtu, propagandy a manipulácií (zaútočili štvavými článkami či intervenciami pred vstupom na jedinú výstavu výtvarných diel k 80. výročiu SNP iba preto, že sa odohrávala na pôde MK SR). Protesty, ktoré okrem šírenia hejtu neponúkali žiadnu ucelenú koncepciu kultúrnej politiky, snáď okrem prvoplánovej progresivistickej hystérie, a ktoré propagovali tváre lacných a stupídnych seriálov a pakultúru hejtu, demaskovali nenávistnosť a extrémnosť tejto ideológie. Spomeňme si na nenávistné heslá spojené s dehonestujúcimi obrázkami a nadávkami, ktoré boli elegantne vytlačené jednotným fontom. Dialo sa to pár týždňov po atentáte na premiéra SR. Ich „otvorená kultúra“ je samozrejme otvorená iba pre nich. Ide o akýsi elitný klub aktivistov, ktorí si strážia svoje granty, pozície a samozrejme prístup k zdrojom. Je smutné, že sa k iniciatíve pridali aj mnohí umelci či vedci, ktorí ešte donedávna vystupovali nezávislo a apoliticky. Každému inteligentnému človeku dôjde, že iniciátorom protestov v skutočnosti vôbec nejde o kultúru, ale o politické pozície v kultúrnych inštitúciách.

Ku kultúre patrí napríklad aj slušné správanie, resp. slušnosť, ktorou sa títo aktivisti oháňajú. Je slušné, nakresliť ministerku ako močí? Je slušné lepiť takéto karikatúry po celej Bratislave? Je slušné napadnúť človeka na ulici len preto, že má iný názor? Je slušné vulgárne nadávať v komentároch taktiež iba za to, že majú iný názor? To všetko sú prejavy mnohých aktivistov „otvorenej kultúry“, ktoré sme mohli vidieť za posledné mesiace. Ide o „meme kultúru“ nenávistných stránok, politických standupov a super-angažovaných aktivistov, ktorí si myslia, že majú patent na rozum a svoju jedinú pravdu. Krásne sa prejavili a ukázali svoju agresivitu aj počas protestu pred divadlom DPOH, ktorého cieľom bolo primárne poukázať práve na ich správanie. Nazývajú ľudí dezolátmi, post-sedliakmi, no predovšetkým pohŕdajú vlastným národom, pohŕdajú Slovenskom a hrajú sa na Európanov, no v skutočnosti dehonestujú aj samotnú predstavu o európskej kultúre na úroveň memečkových stupidít. S týmito protestami sa však nestotožňuje dominantná väčšina obyvateľov Slovenskej republiky. Ak súčasný prezident SR v novoročnom prejave hovoril o tom, že Slovensko potrebuje pozitívne momenty, participáciu na zmysluplných veciach, čo má potenciál prekonať rozdelenú spoločnosť, tak sú to práve hysterickí aktivisti „otvorenej kultúry“, ktorí neponúkajú nič konštruktívne, iba chaos, nenávisť, memečká, vulgárny standup a dehonestovanie oponentov.

Aby bol môj text konzistentný, musím dodať, že aj v alternatívnej časti spektra sa čoraz častejšie objavujú podobne deštruktívne typy osobností, ktorí tomuto chaosu tiež  napomáhajú.  Ak premiér SR spomínal, že ak tento boj nezvládneme, eliminujú nás, tieto slová netreba brať na ľahkú váhu. Už v úvode článku som citoval istého pána, ktorý nemá zábrany pred ničím, našťastie však patrí aj podľa oficiálnych prieskumov k najmenej dôveryhodným politikom. Problém je, že hejt kampane sa nezastavia pred bránami NR SR či úradu vlády. Masívna hejt kampaň postihuje aj verejných intelektuálov, hudobníkov, spisovateľov či bežných občanov, ktorí si dovolia vyjadriť svoje postoje. Mediálny lynč a teror v uliciach sa už netýka iba politikov, aj preto je mimoriadne dôležité aj v tejto ročenke povedať, že sme tu, a máme právo na existenciu. Musíme sa prestať báť a nebyť ako oni.

„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.“

Ján Kollár

Keď vyšlo v zime 1924 – teda presne pred sto rokmi – prvé číslo revue DAV, jeho symbolikou bol veľký výkričník. Bol to výkrik toho, že nová republika, ktorá mala byť založená aj na sociálnych základoch nedala to, čo sľubovala. Stretla sa partia intelektuálov ako Clementis, Okáli, Novomeský, Poničan, Szántó, Urx, Kráľ, Sirácky, neskôr Husák, Matuška, Chorváth, Križka, ktorí mali radi avantgardné umenie, bojovali za sociálnu spravodlivosť a uvedomovali si svoje historické poslanie v sociálno-kritickom uvažovaní, ktoré malo prispieť k pokrokovému pretvoreniu slovenskej spoločnosti.

Napokon ju skutočne pretvárali – podieľaním sa na prvom kongrese slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach, angažovaním sa v proti-fašistickom odboji, ktorý viedol cez SNP a Košický vládny program až k federácii ČSR. DAV DVA vznikol v roku 2016 ako iniciatíva mladých idealistov, ktorí chceli meniť svet, no po rokoch zistili, že ich najväčším víťazstvom bude sloboda slova a aspoň zabránenie dystopickým scenárom. Zmenila ich doba. DAV DVA prešiel skutočne zaujímavým vývojom, ktorý mal svoje vzostupy aj pády. V poslednej ročenke, ktorá vyšla v roku 2021 som písal, že došlo k určitému kompromisu s projektom Veci verejné, ktorý sa ukázal ako historicky nesprávne rozhodnutie, navyše ani vízia kultúrnej prílohy sa nezrealizovala. Tento bočný projekt sa rozpadol na ďalšie a vytvoril sa priestor pre obnovenie davistického projektu ako Mináčovsky ľavicovej iniciatívy. V tejto súvislosti si nasypem aj trošku popola na hlavu, hoc teda nejde priamo o moju zodpovednosť. Mrzí ma, že pod značkou DAV DVA vychádzali aj články s prvoplánovo bulvárnymi titulkami, riešili sa pletky medzi politikmi, či self-promo niektorých politikov a pod. To samozrejme využila „druhá strana“ na diskreditáciu celého projektu. Po obnovení DAV DVA v roku 2024 som si dal predsavzatie, že obsah bude v prvom rade kvalitný v zmysle menej je viac. V tejto súvislosti spísali zakladatelia DAV DVA MANIFEST MINÁČOVSKEJ ĽAVICE, ktorý je odpoveďou na deformovanie ľavice extrémnou ideológiou progresivizmu, ktorej agendou je v jednom balíku cenzúra a militarizmus.

Mináčovská ľavica sa zameriava na kombináciu národného a socialistického prístupu, pričom kladie dôraz na sociálnu spravodlivosť, národnú identitu a kultúrne dedičstvo. Manifest Mináčovskej ľavice prijíma pozitívne skúsenosti z budovania socializmu, ako je rozvoj sociálneho zabezpečenia, a zároveň reflektuje negatívne javy, ako sú cenzúra a perzekúcie. Odmieta oddeľovať socializmus od národa a podporuje medzinárodné úsilie o vybudovanie sociálne spravodlivej a mierovej spoločnosti.

Druhým významným aktom obnoveného DAV DVA je manifest NÁRODNEJ NEOMODERNY – ten otvára skôr otázky ako ďalej s kultúrou a umením. Iba kultúra a tvorivá činnosť má schopnosť zjednotiť národ, obzvlášť v časoch, ktoré žijeme: Slovensko totiž potrebuje novú kultúrnu koncepciu, ktorá bude reagovať tak na riziká spojené s globalizáciou ako objektívnym fenoménom, no zároveň nebude popierať kontinuitu, pokrokové prvky vo vlastnej a svetovej kultúre, izolovať sa a utiekať len k minulosti – teda reagovať na výzvy 21. storočia a nestratiť vlastnú identitu v eurocentrickom a ultrakozmopolitnom systéme. Rovnako nesmie podliehať spiatočníctvu, izolacionizmu, formálnemu (bezobsahovému) uctievaniu starého a sebe-strednému provincionalizmu.

Ale čo robiť v praxi? DAV DVA ako intelektuálna platforma otvára priestor pre iný, lepší model spoločnosti, no zároveň si racionálnej uvedomuje, aké sú jeho limity. Poučení rokmi 2021 až 2023 sme sa rozhodli, že budeme bojovať za skutočne slobodnú, sociálne spravodlivú a zmysluplnú spoločnosť, ktorej prioritou je kolektívny  záujem pred plytkým individualizmom, postmoderným nihilizmom a progresivizmom, ktorý nemá so skutočným pokrokom, ani slobodou, nič spoločné. Inšpirovaní pôvodnými davistami sa vraciame k moderne, k veľkým príbehom, k socializmu, k národu, k dejinám, k vzájomnému rešpektovaniu náboženského presvedčenia, odporu proti rasovej, etnickej nenávisti, k hodnotám mieru a sociálnej spravodlivosti. Veľa vecí sa podarilo. Odhalili sme busty Clementisovi, Mináčovi, Novomeskému a Horváthovi, vydali veľa zaujímavých kníh, iniciovali výstavy výtvarných diel či organizovali besedy o vážnych spoločenských témach, tak v Matici slovenskej, Inštitúte ASA, v SZBP či Spoločnosti Ladislava Novomeského.

Život je príliš krátky na to, aby sme ho premárnili nezmyselnými aktivitami. Aj preto vzniká táto ročenka ako kronika doby s kritikou, ale aj alternatívami. Aby ľudia mali nádej, že naša spoločnosť sa dá aj pozitívne pretvárať. Že máme ideu!

Lukáš Perný