Blog Lukáša Perného

Autor článku a tajomník Matice slovenskej Peter Schvantner pri symbolickom hrobe Novomeského v Lamači

Pri príležitosti 120-ročnice Ladislava Novomeského uvádzame rozsiahly medailón pôvodne publikovaný aj na oficiálnych stránkach Matica slovenskej (matica.sk).

Laco Novomeský – moderný básnik, predseda Matice slovenskej, kultúrny politik, politik kultúry

V dejinách Slovenska je skutočne málo tak významných osobností ako slovenský, ale aj československý a slovanský a európsky moderný básnik, publicista, kultúrny politik, žurnalista a redaktor DAVu, povereník pre školstvo a osvetu, predseda a čestný predseda Matice slovenskej či predseda Spolku slovenských spisovateľov, rehabilitovaný politický väzeň a iniciátor významných dejinných a štátotvorných udalostí 20. storočia –  Dr. h. c. Ladislav Novomeský (* 27. decembra 1904, Budapešť – † 4. september 1976, Bratislava).

Podľa jeho nástupcu, predsedu Matice slovenskej Vladimíra Mináča „dejiny duše a osudy človeka Novomeského“, ktorý bol „povolaním novinár, vyvolením básnik“, sú „hlboko vrastené do slovenského národa“, pričom jeho život a práca založená na princípe čistoty blízko „hraničí s legendou“ nakoľko určoval súradnice novodobého slovenského života. Dejiny k nemu však boli – a vlastne stále sú – nespravodlivé. Nadávali mu do „čechoboľševikov“, zdôrazňuje Mináč, no v skutočnosti dejiny ukázali, že bol prvý, kto pochopil spolužitie Čechov a Slovákov v najživotaschopnejšej podobe „rovného s rovným“. Fackali ho zľava, i sprava – raz pre vymyslený „buržoázny nacionalizmus“, čo je v skutočnosti slovenské vlastenectvo, inokedy zase pre internacionalizmus a hlbokú vieru v humanizmus. Bol krutý k sebe – hovorí Mináč – nie pretože uveril, ale pretože poznal. Podľa Mináča sa do Novomeského domu a vesmíru zmestí v rovnakej miere Praha, Paríž, Ostrava, Madrid, Londýn, Bratislava, Moskva i Senica; je tam priestor pre Hviezdoslava, Jonáša Záborského, ale aj pre Apollinaira, Majakovského a Jesenina. Pripomína to známy obraz Milana Medúza, ktorý inšpiroval logo Spoločnosti Ladislava Novomeského, kde sa v štýle Vasarelyho objavujú miesta života, kde Novomeský pôsobil ukazujúc komplexnosť jeho sveta, svetonázoru a hodnôt. V boji proti fašizácii a fašizmu – čo po boku davistov jasnozrivo predvídal ako „najprekliatejší historický úsek“– patril k prvým v Európe, čo presahuje jeho slovenský, československý kontext až k skutočnej svetovej osobnosti, dodáva Mináč.V oblasti národnej tradície prekonali davisti a Novomeský popieranie, pochopenie a uznanie až k nadviazaniu vo vlastnej básnickej tvorbe.

Matica slovenská si ho spolu s Inštitútom ASA, Spoločnosťou Ladislava Novomeského, Spolkom slovenských spisovateľov, Klubom Nového Slova a SZPB v roku 2024 pripomína odhalením pamätnej tabule v Aleji národných dejateľov v Martine 25. 10. 2024 a konferenciou 26. 10. 2024 v Bratislave.

A komu sa nechce čítať, pripravili sme aj film:

DETSTVO A MLADOSŤ V BUDAPEŠTI

Ladislav Novomeský, známy viac ako Laco Novomeský, pochádza z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmy Příkopvé. Novomeského detstvo sa odvíjalo medzi Budapešťou – kde sa v roku 1904 narodil, absolvoval obecnú školu a gymnázium – a vidieckym prostredím záhorského mestečka Senica. Senica mala vplyv aj na Novomeského romanticko-poetické vnímanie sveta, a so Senicou ho tiež spája kamarátstvo so spisovateľom Ivanom Horváthom. V Novomeského poetizme sa prejavuje človek v unikátnosti a jedinečnosti okamihov života – popisovanie a zžitie sa so svetom v podmienkach aké sú, pričom oné druhé prostredie bolo hlavným stimulom pre sociálnu poéziu nabádajúcu k sociálnej zmene. Budapešť sa stala dôležitou pre pochopenie vzdelávacieho systému v Rakúsko-Uhorskej monarchii a taktiež životných podmienok robotníkov začiatku 20. storočia. O Senici a Budapešti hovorí aj v rozhovore zo 60. rokov, kde zdôrazňuje negatívne skúsenosti so vzdelávaním v Pešti, ktoré rozhodne vplývali na formovanie Novomeského svetonázoru. „V rokoch 1914 až 1919 študuje v Budapešti na gymnáziu na Barcsayho ulici – štvrtú triedu opakuje. V roku 1918 pracuje v muničnej továrni v Budapešti – Csepeli a spolu s ostatnými robotníkmi demonštruje proti vtedajšej vláde a proti ťažkej sociálnej situácii…,“ píše Cafíková. V období 1. svetovej vojny sa prejavovali radikálne rozpory, čo viedlo k výbuchu proletárskej revolúcie v Uhorsku a vzniku Maďarskej republiky rád, ktorá je však vnímaná v kontexte slovenských dejín kontroverzne. Novomeský si toto obdobie pamätal ako významnú črtu zo svojho detstva v článku Jar v Pešti 1919. Vtedy si podľa S. Šmatláka prvýkrát uvedomil silu sociálnej revolty – stáva sa svedkom vylúpeného zlatníctva, kedy „muž v polovojensko-civilnom obleku s odrenou námorníckou čapicou na hlave s puškou v ruke vykladal okolostojacim, že nakradnuté sa už nebude ďalej rozkrádať. “Novomeský si v sociálnom kontexte túto revoltu idealizoval najmä v internacionalistickom kontexte, neuvedomoval si však jej bočné zámery.

Podľa svedectva dcéry Eleny však Novomeského hodnotové postoje formovala aj evanjelická výchova v kontexte sociálneho cítenia, ktoré sa zmiešalo so skúsenosťami vo fabrike Csepel. Bližšie o tom hovorí v rozsiahlom rozhovore:

„Podmieňovali sa, k tomu presvedčeniu ho priviedla prísna evanjelická výchova, najmä zo strany mamy, ktorá jeho život nesmierne ovplyvnila. Nejaký čas žila vo Viedni, nejaký čas v New Yorku, videla núdzu, ale aj život bohatších ľudí, u ktorých pracovala ako – povedané dnešnými slovami – au pair. V USA sa starala sa o deti evanjelického farára, odtiaľ ju zavolali domov, do Senice, pretože sa mala vydať. Mala už dvadsaťtri rokov a bola stará dievka. Evanjelický farár v New Yorku sa volal Novomeský, no vôbec nesúvisel s pánom, ktorý prišiel z Budapešti, kde robil krajčíra, tiež sa volal Novomeský a za ktorého sa mama Ladislava Novomeského vydala. Otcovi zomrela druhá žena a on hľadal tretiu manželku, aby mal deti, predchádzajúce dve manželstvá boli bezdetné. Takže moja starenka prišla z New Yorku, dala sa dokopy s pánom Novomeským a žili v Budapešti. Pre ďalší život môjho tata bolo veľmi dôležité, že sa v roku 1904 narodil vo veľkomeste. Pomáhal v dielni svojho otca a už ako sedem-osemročný roznášal zákazníkom obleky električkou po celej Pešti. Sám. A aj inkasoval, dôverovali mu. Obaja rodičia boli evanjelici. Otec si hľadal ženu v okruhu svojej konfesie, v okruhu rodnej obce a v rodine, ktorú poznal. Stará mama, starenka odmala dennodenne čítala bibliu. Neviem, či tato chodil do kostola, predpokladám, že ako chlapec áno. V roku 1919 sa rodina vrátila z Budapešti na Slovensko do Senice. V Maďarsku vznikla Republika rád, po ruskom druhý socialistický režim na svete, tak sa pre istotu vrátili domov, nehovoriac o tom, že otec Ladislava Novomeského už bol vtedy chorý. Zomrel v roku 1921, predtým oslepol, lebo ako krajčír si veľmi namáhal oči. Tato v roku 1919 nastúpil na učiteľský ústav do Modry. Moja starenka chcela mať zo syna evanjelického farára a keď sa už k tomu nemal, tak aspoň učiteľa. Malo to byť povolanie prinášajúce kultúru, evanjelická cirkev – vtedy – na to dávala obrovský dôraz. Tato bol, samozrejme, konfirmovaný, poznal bibliu – nepoznám na svete nikoho, kto by tak poznal bibliu. Úryvky z nej využíval aj v literatúre, myšlienky z biblie rozvíjal aj v básnickej tvorbe. Išlo tam o sociálne veci. Aj cirkev, každá cirkev, podporuje chudobných, dnes napríklad bezdomovcov alebo uprchlíkov. Ešte v Budapešti otec cez leto pracovával v továrni Csepel, zbrojárskej fabrike, kde poznal robotníkov, prvýkrát videl fabriku zvnútra a videl, ako sa tam tí ľudia nadrú a aj tak nemajú ani veľmi čo jesť. Sociálna problematika ním zmietala, do toho prišla ruská revolúcia v sedemnástom roku. To ich – hovorím o otcovej generácii – motivovali, aby uvažovali ľavicovo, aby pomáhali, ak sa dá. Ale náboženstvo bolo prvotné. Bazírovala na tom jeho mama, pomáhala ľuďom a on mal doma príklad. Mama bola pôrodná babica, chodila po Záhorí a kopaniciach s taškou a rodili sa deti. Ju nezaujímalo, či v tej rodine boli alebo neboli peniaze, aj keď tie peniaze potrebovala, zvlášť po tom, čo jej zomrel manžel a ostala sama s deťmi.“

SWINGOVÉ DVADSIATE

Medzi tým vzniká Československo – rok po jeho vzniku sa Novomeského rodina vracia domov do Senice (pri návrate mu skonfiškovali zbierku revolučných letákov). V tom istom roku sa Novomeský vydáva na pedagogickú dráhu – stáva sa študentom učiteľského ústavu v Modre. Začal čítať z vlastnej iniciatívy Kukučína, Vajanského a zaujímať sa o modernu, Devětsil, Šaldu, Neumannove Rudé zpěvy; navštevoval Mišíkovo kníhkupectvo, kde začal masívnejšie čítať rôznorodú literatúru (dostal sa tu i k Wolkrovej Těžkej hodine). Už ako mladý muž začína tvoriť a publikuje prvé básne v literárnych časopisoch Vatra a Svojeť, Nový rod, podľa Šmatláka ovplyvnené symbolizmom Vladimíra Roya a Ivana Kraska.

V roku 1923 končí štúdium, dostáva učiteľské miesto v Bratislave a stáva sa externým poslucháčom Filozofickej fakulty. Tu – a taktiež vďaka predchádzajúcemu samo-štúdiu– získava svoj obrovský rozhľad v dejinách filozofie, literatúry a umenia. Po príchode do Bratislavy začína Novomeský aj svoju kariéru bojovníka za práva. Vďaka pobytu na Filozofickej fakulte sa stáva prispievateľom do časopisu Mladé Slovensko. Šmatlák pripomína, že sa okolo tohto časopisu rozšírili diskusie v študentskom hnutí o povahe a politickej orientácii novej slovenskej inteligencie a pripomína taktiež, že začínala pod vplyvom Októbrovej revolúcie silnieť túžba vytvoriť z Československej republiky socialistický štát. Novomeský v roku 1924 rediguje mesačník Mladé Slovensko a prostredníctvom Urxa nadväzuje kontakt na Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska a zoznamuje sa s ďalšími autormi, s ktorými pripravujú modernistický časopis DAV. Počas roku 1924 vzniká literárna príloha časopisu Pravda chudoby s názvom Proletárska nedeľa; autori dostávajú priestor v časopise Spartak, pripája sa prozaik Peter Jilemnický, Eduard Urx a samozrejme Ladislav Novomeský. V decembri 1924 vychádza prvé číslo revue DAV, ktorá s prestávkami funguje až do roku 1937.

Novomeský sa radikalizuje najmä po vstupe do strany (1925), kedy prechádza na neistú dráhu ľavicového novinára v redakcii Pravdy chudoby, opúšťa učiteľské zamestnanie a svojou žurnalistickou činnosťou pociťuje skúsenosti z praxe.Po podrobnom komparatívnom študovaní ranných a neskorších Novomeského textov a prejavov by sa dalo povedať, že Novomeského tvorba 20. a 30. rokov je radikálnejšia, antikapitalistická až konfrontačná. Nebojí sa menovať a poukazovať na konkrétne problémy a konkrétnych ľudí. V roku 1926 získava po Gottwaldovom odchode z Ostravy do Prahy funkciu zodpovedného redaktora Pravdy – tu Novomeský pracuje s dopismi dedinčanov, robotníkov a chudobných ľudí, čím získava vedomosti a skúsenosti k lepšiemu pochopeniu problému bežných, drobných ľudí, ktoré v budúcnosti využije nielen ako básnickú inšpiráciu, ale predovšetkým v praxi, ako povereník pre školstvo a osvetu.

V roku 1927 vydáva debutovú zbierku Nedeľa, čo je jeden z najzásadnejších krokov v Novomeského živote. Debutovú zbierku Nedeľa ilustruje predstaviteľ slovenskej výtvarnej moderny, Mikuláš Galanda. Davista Edo Urx zbierku komentuje výstižnými slovami:

„….smutne rozprával o radosti,15 po ktorej ľudia túžia, a ktorú však nikdy nedosiahnu a nemôžu dosiahnuť uprostred sveta chladných vecí a studených zákonov, kruto trestajúcich každú odvahu siahnuť po kúsku vlastného šťastia. “

Sám autor o svojom diele neskôr napísal:

„Keď niekedy niekoho zaráža atmosféra a kulisy mojej prvej básnickej zbierky Nedeľa, dnes by som mu chcel povedať, že pre mňa znamenali to, čo znamená pre chlapca – dlho väzneného medzi štyrmi stenami – prvá vychádzka na trávnatú, neohradenú lúku: vyváľal som sa z radosti nad jej objavom. A to je tiež odpoveď, prečo som svoju prvú básnickú zbierku pomenoval Nedeľou. A viedla ma k tomu ešte jedna objektívna príčina, a to tá, že som chcel, aby poézia šiestich všedných dní bola siedmym, dňom nedeľným.“

Malá ukážka z Nedele (odporúčame tiež s prednesom Dušana Jamricha):

„Noc nechce mať z tichosti pobrežia pôžitok, a preto pricvála klusom,
šaty z tmy na seba oblečie, rúcho si hviezdami ozdobí a povie: tu som.
Noc taká rozmarná: tu sa chce utopiť v tichu a v pobrežia kráse
a v meste nechá sa pohostiť hlučnom a veselom na hodokvase.
Okrem hviezd do noci pri dráhe železné] žiarovka so svetlom zvoní,
raz modrá, zelená, červená; farby si premieňa jak mladí chameleóni.

Priateľ si zapáli cigaru a vtipy robí si z noci a šera,
ja jeho milenke s pátosom rozpravám preklady z Apollinaira,
hoc veľmi dobre viem, že ju verš nijako nezaujíma,
ale je noc a my sami sme, potom je psovsky a mizerné zima,
a vtedy človeku veselý verša zvuk podivné do ušú zneje.

Ale my vieme, že cigarou, veršami človek sa nikedy nezohreje
a potom: navečer človeku dlhý chod určité do nohy vstúpi,
po dlhej prechádzke i ten hosť nezvaný – hlad – na nás doista vycerí zuby.
Ó, jako sladko je vtedy si posedieť v hostinci
„K dvanástim slzičkám Márie Panny“, na ústa prilepiť pohár a cítiť sa, akoby boli sme sami,
ale tu okrem nás desiati vojaci peniacom pri pive sedia,
hovoria o láske, o práci, o vine, však iste reč svoju nedopovedia,
bo človek človeku srdce si nikedy dokorán nepootvára
a na stôl k poháru položí z duše kus, aby však predsa sa úplnou zdala.

Ale nik na svete v hostinci nevyžil pri láske, vine a speve
a môjho priateľa milenka na domov, na otca, na matku zabudnúť nevie,
lebo len básnici hovoria: milovať, milovať, potom hoc svet nech sa zrúti,
milovať, v láske žiť, kým v ruky studené kríž smrti do rakvy nepodajú ti,
milovať, v láske žiť, kým do dna vypiješ života červený kalich,
užívať‘ všetku slast‘, ktorá tu na svete čaká nás nedokonalých.“

***

V tom istom roku (na jar a jeseň) je väznený za tlačové priestupky a platí pokuty. Štefan Drug sa podrobne venuje Novomeského stykom s justíciou v publikácii Červená sedmička nastupuje. Ako uvádza, policajní agenti o Novomeskom v hláseniach písali ako o „nebezpečnom komunistovi“ už v roku 1925. Štátny zástupca po roku 1926 –keď sa stal Novomeský po Gottwaldovi šéfredaktorom Pravdy – často konfiškoval (cenzuroval) články. Novomeský chodil na výsluchy, nakoľko ho žalovali dotknutí a urazení, ktorých kritizoval. Drug uvádza, že mnohé súdne spisy sa nezachovali, avšak operuje so spismi zo Štátneho archívu v Opave. Uvádza napríklad odmietnutie uverejnenia listu dopisovateľa, urážku policajného komisára Jána Kompiša z Lučenca prostredníctvom listu od robotníckeho dopisovateľa (Policajný útok na ľud v Lučenci), ďalej články Máme slovenského fakíra, Četníckym bodákom ochránené fabrikantské bruško, spor s Baťom v článku Takto je a takto bude od robotníckeho dopisovateľa. Pokuty, výsluchy, trestné oznámenia za dopisovateľov Pravdy, exekúcie, vyhrážky, ničenie nákladov, cenzúra, sledovanie tajnými službami a v roku 1927 dokonca odsúdenie na 5 dní väzenia a to hneď dvakrát – to bola každodenná realita Novomeského ako zodpovedného redaktora. Drug dodáva, že i tieto trpké skúsenosti s tzv. „buržoáznou spravodlivosťou“ Novomeského utvrdili vo svojom presvedčení. Aj Vladimír Mináč dodáva, že bol „tridsaťštyri ráz trestaný pre rozličné tlačové delikty“, čo len dokazuje jeho obetavosť a nekompromisnosť. V Ostravskom väzení podľa Druga spísal i básne Neznáma a V obloku väznice publikované v zbierke Romboid.

Urx Novomeského strieda vo funkcii zodpovedného redaktora Pravdy a Novomeský sa ako redaktor Rudého práva presúva do Prahy – začína písať dvojjazyčne, aktívne sa angažuje v strane a pod vplyvom skúseností s prehlbujúcou sa biedou na Slovensku sa vyslovuje za radikálne krídlo strany, keď odmietne tzv. Manifest sedmi. Aj túto situáciu  a Novomeského ľavicovú radikalizáciu však treba vnímať v dobových súvislostiach. J. Mlynárik píše, že „v rokoch 1921 až 1938 bolo na Slovensku asi 920 štrajkov, na ktorých sa zúčastnilo 270 000 robotníkov. V rokoch krízy 1929 až 1933 úrady zaznamenali 1034 akcií nezamestnaných. „Aj to je dôvod, prečo neskôr Novomeský odmietal návrat k prvorepublikovým pomerom. V roku 1929 vzniká z iniciatívy Karla Teigeho (sociológa architekta, estetika, aj po skúsenostiach s Bauhausom) Ľavý front – pre Novomeského inšpiratívny manifest.

KRÍZA, ROKY TRIDSIATE A TRENČIANSKO-TEPLICKÝ KONGRES

Na prelome – v roku 1930 – bol Novomeský podľa Rosenbauma okrem iného i redaktorom robotníckeho závodného časopisu robotníctva Podbrezovan, ďalej týždenníka Tvorba, plzenskej Pravdy; píše pre Rudé Právo, Rudý večerník; pred zákazom sa mal stať i redaktorom Rudá zář; neskôr v 30. rokoch bol načas šéfredaktorom Ľudového denníka, Haló novín, Slovenských zvestí a samozrejme domovského DAVu.

Podľa Šmatláka sa Novomeského vzťah k umeniu mení už v polovici 20. rokov, kedy zomiera Jiři Wolker (1924) a o rok neskôr Sergej Jesenin. Novomeský zažíva obdobie protikladov, s ktorými sa snaží vyrovnať. Keď v básni Dve balady písal o melanchólii východu, bola to reakcia na smrť Jesenina, ktorý bol pre Novomeského veľkou inšpiráciou v jeho hlbokej melanchólii a drsnom chuligánstve (spoznával v ňom aj predstavu seba ako dieťaťa veľkomesta – Budapešť, v ktorej vyrastal). Prerod básnika vysvetľuje aj jeho výrok z konca článku Poetizmus: „Apollinaire zomrel. Nech žije Majakovskij!“ Mimoriadne tragicky vníma Novomeský dobrovoľnú smrť Majakovského v roku 1930 (ako symbolu „nového východu“ a zjednocovania poézie a revolúcie), ktorá zásadným spôsobom zasiahla aj jeho vzťah ku zmyslu, resp. skôr „neužitočnosti“ básnického umenia. Pre Novomeského je táto tragédia symbol konca nezmieriteľnosti spojenia romantických individualistických gest s realizmom. Napokon v Novomeského dielach nachádzame nielen nekrológy samovrahov, ale motív samovraždy nachádzame často i v jeho básňach.

Východisko z depresie našiel v teoretickej koncepcii dualizmu a účelovej tvorbe – Novomeský začal písať sociálne reportáže, ktoré podľa slov Šmatláka neviedli k rozpoltenosti autora. Básnik hovorí:

„Že nemá moja práca rýmy? Má ale všetky prvky lyrického zákonníku. Že nie sú kondenzované v knižkách? Všetky veci si zaslúžia lyrických prílepkov a básnické pozlátko, i keď ich význam zmaže 24 hodín dňa, alebo i vtedy, keď zostanú nepovšimnuté.“

V tom istom roku sa udiala krvavá udalosť v Košútoch, keď četníci strieľali do štrajkujúcich robotníkov – Novomeský o tom píše v DAV-e a v brožúre s názvom „Nyní je v Košútech pořádek a klid…“Davisti o situácii informovali celú československú spoločnosť s presahom do zahraničia. Protest proti neprávostiam vyjadrili aj spisovatelia mimo časopisu DAV (Manifest slovenských spisovateľov podpísali aj neľavicoví spisovatelia ako E. B. Lukáč, J. G. Tajovský, M. Urban, J. Smrek a G. Vámoš).

V roku 1932 sa Novomeský oženil s Karlou Marešovou, s ktorou sa zoznámil v pražskej Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne styky s novým Ruskom a vydáva básnickú zbierku Romboid, ktorá je zbierkou sociálnych básní vydaná aj v typicky avantgardne poňatom obale. Novomeský ju publikuje na počesť Janka Kráľa. „Čierna je zástava, čo nad šachtami vlaje. Len krv, krv v baniach preliata, krv ľudí červená je,“ píše autor v básni Čierna a červená. Podľa A. Valcerovej v Novomeského tvorbe cítiť túžbu po exotike, poznaní, erotike, ktorá sa stáva najosobnejším východiskom, na ktorom buduje svoje texty; mesto nahrádza absolútne neutrálny priestor, literárny jazyk strieda inšpirácia každodennosťou v sociálnych rozmeroch.

Mimoriadne významná je pre Novomeského návšteva Sovietskeho zväzu v roku 1934 (Prvý zjazd sovietskych spisovateľov v Moskve), na ktorej sa zúčastnil aj Nezval a Jilemnický (autor na to reaguje aj v básni Moskovský večer). Novomeský je z novej sovietskej spoločnosti až nekriticko-idealisticky nadchnutý a získava nový zmysel umenia v poetizovaní novej socialistickej spoločnosti, ktorá už prekonala materiálne problémy (zároveň ho to inšpiruje k intenzívnejšiemu boju za dosahovanie zabezpečenia ekonomicko-materiálnych istôt, blahobytu aj doma, vo vtedajšom Československu). Pripomína smäd po poetizovanom živote, smäd po umení a kultúre v spoločnosti, ktorá už vyriešila materiálne problémy. Oceňuje rozkvet kultúry v sovietskom prostredí – predovšetkým denné vydávanie osemdesiatich básní v ruských denníkoch, preplnené divadelné sály (pripomína Mejercholdovu Dámu s kaméliemi) a idealisticky dodáva, že nový proletár je symbolom vysokej kultivácie: „…komsomolci sa zhodli, aby sa všetci mladí muži holili, čisto obliekali, aby do divadiel nechodili v pracovnom obleku a bez goliera, aby nosili kravaty. Do okien robotníckych príbytkov sa nasťahovali kvetináče s kvetinami, verejné jedálne súťažia o to, ktorá bude mať skôr na stole biele obrusy; v sovietskej tlači prebieha aj debata o tom, či pouličné hodiny majú zvoniť o štvrť alebo nie…“Prekonáva umeleckú krízu a opätovne sa snaží svojou tvorbou dokázať, že básnik má byť spoločensky užitočným  a má podporovať rast smädu po umení, po kráse, po pôvabe.

V roku 1935 vydáva zbierku básní Otvorené okná, na ktorú pozitívne reaguje literárna kritika – Alexander Matuška aj Jozef Félix a Milan Pišút. Píšu o syntéze proletárskosti a avantgardy. Táto zbierka autorovi vrátila po období pochybovania a frustrácie zmysel a dôveru pre tvorbu – navrátená dialektická jednota sociálnej revolúcie a poézie. Návšteva Moskvy v Novomeskom zanechala až extrémne idealistické stopy – básnik si predstavuje, že v ďalekej utopickej spoločnosti budú poeti predkladať svoju tvorbu ľudovým zhromaždeniam a tieto zhromaždenia budú vášnivo očakávať výnimočné chvíle. Toto Novomeského obdobia nazýva S. Šmatlák obdobím proletárskej poézie.

Situácia druhej polovice 30. rokov sa komplikuje – rastie fašizácia spoločnosti. Novomeský bol slovami Mináča všade tam, kde sa bojovalo proti fašizmu ako jeden z prvých v Európe. Aj Karol Fremal pripomína, že Novomeský sa koncom 30. rokov silne angažoval proti fašizmu a nacizmu článkami v Eláne, Slovenských zvestiach, Tvorbe či Rudom práve (109 článkov). V období konca 30. rokov až do konca vojny v roku 1945 sa Ladislav Novomeský stáva po boku Gustáva Husáka a Karola Šmidkeho kľúčovou osobnosťou protifašistického odboja a Slovenského národného povstania, najmä v politicko-organizačnom zmysle. Už na začiatku 30. rokov píše Novomeský prorocky v DAV-e:

„To, čo demokracia Briandov, Vanderveldov, Müllerov a Benešov pripravila pri zelených ženevských stoloch (a v zbrojovkách Európy) použijú posledné imperialistické vojny fašizmov Hitlerových, Pilsudských, kráľov Alexandrov a iných … Toto desaťročie bude rozhodujúcim medzníkom. Zakončí jednu a začne novú historickú epochu. … Dejepisy nezaznamenali krutejšie prechodné obdobia, ako budú nastávajúce blízke roky , zaliate krvou a slzami. … Pozície, ktoré rozbiehajú teraz aj davy na Slovensku, rozhodnú o krátkosti či dĺžke tohto utrpenia.“

Vladimír Mináč v nekrológu pre Novomeského píše, že Novomeský volal k nevidiacim a hluchým „ponoreným do vlastných bied a úzkostí. “Bolo to jednak v časopise DAV a aj ďalších periodikách, v ktorých bojoval proti nacionalistickej demagógii a najmä zvolaním Kongresu slovenských spisovateľov v roku 1936 (Trenčianske Teplice), kde volal po zjednotení všetkých pokrokových a kultúrotvorných síl Východu aj Západu v boji proti fašizmu, nekultúrnosti a barbarstvu, cirkevno-náboženskej či rasovej nadradenosti a neľudskosti. V roku 1964 o tejto udalosti píše:

„Hostia i domáci, pozorovatelia i účastníci debatovali o tom, či táto jednota je ešte ohlasom takmer patriarchálne nerozvinutých spoločenských vzťahov, ktoré narastajúca polaritná diferenciácia vo svete rozbije, alebo či je už predzvesťou takých národných jednôt, širokých národných frontov, na aké začínali myslieť komunistickí politici, predvídajúci neodvratnú zrážku s fašizmom. “

Novomeský túto udalosť aj s odstupom času považuje za kľúčovú a pripomína, že sa podarilo za jeden stôl posadiť mená z rozličných politických vyznaní ako Dilong, Clementis, Lukáč, Beniak, Poničan, Urban a Jilemnický a dodáva, že niektoré mená už o niekoľko rokov získali „výrazne protichodný zvuk“. Teplická jednota sa podľa Novomeského stala základom pre národnú jednotu v povstaní. Drug píše o tejto udalosti ako syntetickom koncepte na poli kultúry. Aj táto udalosť mu však bude v 50. rokoch vyčítaná.

Novomeského referát Námety bez definícií vstúpil v tomto kontexte do dejín, nakoľko v ňom na základe pozorovania nemeckej literatúry, všíma si Holotíková, ešte pred nástupom Hitlera k moci, upozornil na nebezpečenstvo uzatvárania literatúry do etnických rámcov. Novomeský upozorňoval na riziká rasovej nadradenosti, cirkevno-náboženskej samospasiteľnosti, vrúcneho nacionalizmu a fašizmu. Clementis následne počas diskusie v duchu strednej cesty Novomeského bránil tak pred extrémom nacionalistickým, ako aj centralistickým. Novomeský sa následne vyhradil voči splynutiu s českou kultúrou, ako aj posilneniu samobytnej slovenskej kultúry pri uchovaní vtedajšieho spoločenského stavu.  Táto tretia cesta, ktorej podstatou bola alternatíva voči extrémnemu nacionalizmu (ktorý ústil až do čechofóbie) a extrémnemu centralizmu (čechizácii slovenskej kultúry) bola príznačným historickým prínosom celého davu, ako aj Novomeského, a prejavila sa aj v snahách o rovnoprávnosť medzi oboma národmi, ktorá by neviedla k vzájomnej nenávisti, ale porozumeniu a spolupráci bez povyšovania. Novomeského heslom bol rešpekt:

„Pokiaľ ide o československú otázku, je pre  nás samozrejmou povinnosťou porozumenie, dorozumievanie sa a spolupráca so súčasným českým kultúrnym životom. Lebo princíp priznávania práva na osobitný život a kultúrny rozmach národov nechce ľudskú spoločnosť rozdrobiť na vzájomne sa nenávidiace národy. Tento stav vytvára právne upieranie a zaznávanie práv národom: dnešný stav Európy, v ktorom vidíme nevraživosť medzi národmi, je toho smutným dôkazom. … Chceme aby naša literárna práca bola v súlade s túžbami ľudu za sociálnou slobodou a spravodlivosťou, lebo v ich uskutočnení vidíme najlepšiu zábezpeku vydobytých hodnôt a tvorenie ďalších podmienok pre vzrast literatúry a kultúry. V tom je naše historické poslanie, tým včleňujeme slovenský národ do svetového kultúrneho a spoločenského dejstvovania a staviame sa na stranu kultúrnej patričnosti veľkých národov…“

Na kongrese boli prítomní aj českí spisovatelia Neumann, Majerová, Seifert, Hora, Jelínek a mnohí ďalší.  Neviditeľná historická niť tohto snaženia ústi do zákona o federalizácii zo začiatku roka 1969.  Novomeský sa ešte opätovne ku kongresu vrátil v dodatočnom článku, kde sa postavil proti heslu „preč od českej kultúry“, ako aj proti včleneniu slovenskej kultúry do českej. Novomeský napísal, že príkaz „preč od českej kultúry“ má ten najreakčnejší zmysel.

V roku 1936 nastáva Španielska občianska vojna proti Frankovej diktatúre, do ktorej sa zapája aj Československo organizovaním internacionálnych brigád. O rok neskôr sa účastní Novomeský kongresu v Paríži a stáva sa prítomným účastníkom bojov (dostal sa priamo k československým bojovým jednotkám bojujúcim proti fašistom) a kongrese Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry vo Valencii, Barcelone a Madride – výsledkom boli publikované reportáže. Píše aj báseň Španielska obloha a Sen: „…stáda hviezd som chcel mať porátané, než zhoria. … Tie strely ktože,/tie hviezdy ktože,/to všetko ktože poráta?“ Za všetkým utrpením však vidí svetlú víziu víťazstva: „…jak guľu krištáľovú a čítam z noci budúci jasný deň, ten ktorý dnes tu dostáva sa k slovu…“ (báseň Sen).

Novomeský sa teda ocitol v blízkosti ozbrojeného boja španielskych antifašistov v rámci občianskej vojny proti Francovi. V roku 1937 sa po boku Hany Gregorovej zúčastňuje medzinárodnej konferencie pre pomoc republikánskemu Španielsku v Paríži, a neskôr sa objavuje priamo na území bojujúceho Španielska, kde sa konal II. kongres asociácie spisovateľov na obranu kultúry. V Španielsku bol počas júla a augusta 1937, pričom reportáže písal priamo z katalánskeho frontu po boku českých a maďarských dobrovoľníkov. Ak vznikajú mýty o Novomeského zbabelosti napr. v kontexte neskorého príchodu do SNP, treba pripomenúť, že Novomeský tu bol v priamom ohrození života. Španielsku sú venované aj dve samostatné čísla DAVu.

Ako už bolo vyššie napísané, situácia sa radikalizuje po roku 1938 – Šmatlák si všíma kľúčové body – Beneš odchádza do exilu, odmietnutie Mníchovskej dohody, zákaz strany atď. Novomeský je v tomto období v Prahe, píše pod pseudonymami, prináša portréty svetových i domácich básnikov ako zástancov ľudskosti, pokrokových tradícií v kultúre. S Dr. Ivanom Sekaninom, sociálnymi demokratmi a členmi ľavicovej odbojovej organizácie Petiční výbor Věrni zůstaneme vydáva časopis Nová svoboda, ktorý je hneď v prvý deň nacistickej okupácie zakázaný.

Následne Novomeský píše do Elánu, ktorý rediguje Ján Smrek a prostredníctvom nakladateľstva Melantrich vydáva štvrtú básnickú zbierku, v ktorej sa vrátil ku symbolizmu – Svätý za dedinou – názov je sémantickým odkazom, že sám svätý však v dedine nie je vítaný. Snažil sa, ako píše v básni Slovo, priniesť svetu zvesť, že ešte rastú kvety. Hlavný motív básne Svätý za dedinou je zlatými písmenami vyrytý na symbolickom hrobe Vladimíra Clementisa: „….„sám svätý za dedinou, v nej však nevítaný, to si ty, to si ty…“Ako píše Šmatlák, tieto básne sú písané v časovom vákuu. V novembri 1939 sa nezamestnaný básnik sťahuje do materského domu v Senici a ťažko získava existenčné zabezpečenie. Novomeský po roku 1939 prežíva vďaka živnosti v časopise Budovateľ, a vďaka Jánovi Smrekovi dostáva miesto redaktora v hospodárskom bulletine Obilná spoločnosť. Píše básne do časopisu Elán, ktoré však vydáva až po vojne v zbierke Pašovanou ceruzkou.

POVSTANIE, OSLOBODENIE, BUDOVANIE

„Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami a potom odíď, básnik ihravý. Hodina odbila a čas je okovaný, a my v ňom chabí, tápaví.  S útrapu v hrdle zdržaného vzlyku nás zdraví tento neúprosný vek.“

L. Novomeský, Slovo, 1939

„DOBRE POROZUMIEŤ NÁRODNÝM DEJINÁM ZNAMENÁ ZMENIŤ ICH.
NOVOMESKÝ ĎALEKO PRESIAHOL SLOVENSKÝ, I ČESKOSLOVENSKÝ KONTEXT.“

VLADIMÍR MINÁČ, PREDSEDA MATICE SLOVENSKEJ

Počas februára 1940 žije u J. G. Tajovského a až neskôr získava byt na Mudroňovej ulici. Pre zaujímavosť, toto stretnutie s Tajovským sa stalo inšpiráciou pre divadelnú dramatizáciu Petra Vrlíka, prezentovanú pri odhalení busty v Martine. V 40. rokoch sa dostáva do väznice v Ilave z preventívnych opatrení Slovenského štátu (väznený bol celkovo dva krát) a podobne sa dostáva do väzenia aj Gustáv Husák. Vďaka rodinnému priateľstvu s Alexandrom Machom sa mu podarilo zmierniť tresty pre väznených davistov a taktiež dostať z väznice brnenského gestapa Viliama Širokého, čím mu prakticky zachránil život. Široký sa mu v päťdesiatych rokoch „poďakuje“ uvrhnutím do väzenia, predtým mu však napíše predslov do knihy, kde ho v predslove ku knihe Výchova socialistického pokolenia (1949)nazve nasledovníkom národných velikánov Hviezdoslavovskej tradície. Len dva roky pre uväznením Novomeského píše Široký, že Novomeský nadväzuje na najlepšie tradície minulosti.

V roku 1943 bola väčšina funkcionárov strany vo väzení a ilegalite. Po návrate Karla Šmidkeho s inštrukciami z Moskvy sa spolu s Novomeským a Husákom podieľajú na zakladaní ilegálnej Slovenskej národnej rady a stávajú sa členmi V. vedenia ilegálnej KSS, ktorej úlohou je integrovať všetky protifašistické skupiny na základe rozhodnutia Kominterny (spojenie s Joskom, Lettrichom a Ursínym a ďalšími). Spätne tento akt Novomeský hodnotí nasledovne:

„Vianočná dohoda o SNR, SNR, SNP, ¾ ročná partizánska vojna, potom obnovenie republiky, Košický vládny program a všetky nemenované rozhodujúce články nášho dramatického politického a spoločenského vývoja nemali a nemajú iný zmysel než boj o nové Slovensko.. …v našom živote podľa predstáv a programov osnovaných ešte pred začatím ozbrojeného zápasu nemali byť iba ľudia pri správe verejných vecí, ako to konečne plynie i z Vianočnej dohody o SNR, ale nové mali byť i zriadenia, inštitúcie, nový mal byť prístup k problémom aj metódy práce.“Slovenské národné povstanie je podľa Novomeského tou najdôležitejšou udalosťou pretože v ňom „národ našiel seba.“

Text Vianočnej dohody slávnostne prečítal na tajnom stretnutí v byte na Gajovej ulici práve Novomeský. Dôležitý je Bod II. I., kde sa píše: „Želáme si, aby národ slovenský a národ český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v novej Č-SR, spoločnom to štáte Slovákov a Čechov, a na podklade princípu rovný s rovným.“  Do roku 1943 neexistoval komplexnejší program riešenia česko-slovenských vzťahov, čo píše aj Holotíková. Alternatívou bola iba Benešova centralizácia, obnovenie starej ústavy so všetkými chybami a nedostatkami. Novomeský sa zúčastnil na najdôležitejších poradách ilegálnej SNR v Bratislave a v Žarnovickej doline pri Čremošnom (v kontexte politického, vojenského a hospodárskeho zabezpečenia povstania).

Počas vypuknutia SNP sa Novomeský údajne nachádzal v Bratislave, do Bystrice prichádza až v druhej polovici septembra, pričom literatúra neuvádza jeho presný príchod.  Tento oneskorený príchod je predmetom diskusií, čo Holotíková zdôvodňuje zhlukom najneočakávanejších prekážok, technických a aj osobných starostí. Je možné, že zohrali významnú úlohu v oneskorenom príchode obavy o rodinu. Podľa Jablonického sa Novomeský presunul na povstalecké územie po varovaní A. Macha a na povstalecké územie sa dostal cez Nitru a Zlaté Moravce, avšak túto interpretáciu nemožno overiť na inom mieste, preto je rozporuplná. Faktom podľa Jablonického zostáva, že povstanie tri týždne prebiehalo bez neho. Interpretácie, ktoré robia z Novomeského doslova zbabelca neguje fakt, že sa Novomeský ocitol priamo na fronte v španielskej občianskej vojne, kde mu išlo o život, čo bolo už vyššie spomenuté.

Po príchode na povstalecké územie sa Novomeský zúčastňoval zasadnutí pléna SNR, predovšetkým v ohľade vzťahu k československej zahraničnej vlády v Londýne a slovenskej otázky. Medzi požiadavkami SNR a exilovou vládou viedol Novomeský spor o legitimitu Slovákov v budúcej obnovenej republike, ktorý podmienil práve povstaním. Teda prostredníctvom povstania sa SNR stala vrcholným revolučným orgánom domáceho odboja. Nasledovalo rokovanie SNR z 29. 9. 1994, ktoré urýchlilo rozhodnutie vyslať do Londýna delegáciu v zložení Novomeský, Ursíny, Vesel na rokovanie s Benešom, uvádza Fremal. Z letiska Tri duby odlietajú 7. 10. 1944. Novomeský je vyslaný do exilu, kde v Londýne rokuje s Benešom o budúcom politickom usporiadaní (týmto rokovaniam sa podrobne venuje v textoch zo 60 rokov). Odtiaľ letel do Moskvy, kde sa zúčastňuje porád KSČ o povojnovom usporiadaní. Situáciu radikálni centralisti neudržali a výsledkom bolo vyhlásenie Košického vládneho programu so súhlasom Gottwalda ako „MAGNY CHARTY SLOVENSKÉHO NÁRODA“. Pre Novomeského to bolo víťazstvom, že „slovenský národ bude pánom vo svojej krajine a český národ v českých krajinách.“ Po vojne a oslobodení sa vracia na Slovensko, kde sa stáva súčasťou povojnového vedenia. Túto etapu Novomeského života dokumentuje aj seriál Roky prelomu (1989).

Mináčova esejistika a z nej vyplývajúca filozofia dejín, v ktorej chápe SNP ako katarznú očistu národa priamo nadväzuje na koncepciu Ladislava Novomeského, ktorý chápe SNP v kontexte naplnenia zmyslu slovenských dejín započatých prvým vystúpením štúrovcov v rokoch 1848 a 1849. Mináč aj Novomeský chápu tieto udalosti ako kľúčové ďalšie národné a emancipačné zápasy v 20. storočí, ktoré poviedli cez vznik Vianočnej dohody, vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady, Košický vládny program až po federáciu Československa.

***

Pozoruhodné je Novomeského pôsobenie v Matici slovenskej, kde bol zvolený za predsedu po boku Jura Hornca, ktoré bližšie analyzoval politológ Peter Schvantner. Zvolenie Novomeského za predsedu Matice slovenskej opisuje nasledovne:

„Dvaja predvojnoví doživotne zvolení predsedovia Vavro Šrobár a Jozef Országh sa svojich funkcií vzdali, čo však výbor. Na dve uprázdnené miesta boli zvolení Laco Novomeský, básnik a povereník SNR pre školstvo a osvetu, a prof. Jur Hronec, vedec a zakladateľ Slovenskej vysokej školy technickej. … Predseda Laco Novomeský na valnom zhromaždení povedal, že „politická a spoločenská atmosféra, pevne verím, bude priaznivá pre rozvinutie veľkorysejšej činnosti Matice slovenskej“.  Jur Hronec bol zas uznávaný vedec, ktorý mal mať na starosti vedeckej činnosť.“ Schvantner ďalej píše:

„Cez predsedu Matice Laca Novomeského sa konštituoval aj Spolkový akčný výbor, v ktorom boli obaja predsedovia Matice. Medzičasom sa Matica dostala z rezortu školstva a osvety, kde bol povereníkom Laco Novomeský pod povereníctvo informácií na čele s Ondrejom Pavlíkom. … Matica sa rozhodla pokračovať vo vedeckej a kultúrnej činnosti v intenciách svojich zakladateľov, tiež sa zaviazala pomáhať vláde Československej republiky a SNR vo výchove kultúrnych uvedomelých občanov. V ohlase sa nezabudlo ani na zblíženie so slovanskými národmi. V tomto kontexte treba doplniť, že myšlienka kultúrnej spolupráce slovanských národov bolo v povojnovom období približne do roku 1949 výrazne preferovaná, čo pomerne často vo svojich prejavoch zdôrazňovali Vladimír Clementis  či Ladislav Novomeský (táto kontinuita bola ukončená v čase násilne internacionalizácie kultúry, keď nastali vykonštruované politické procesy s tzv. „buržoáznymi nacionalistami“, ktoré stáli Clementisa života a Novomeského či Husáka roky väzenia).“

Schvantner uvádza, že sa Novomeský „v rámci Matice slovenskej zaslúžil po boku Martáka a Hirnera o jej samotnú záchranu nakoľko to bol práve Novomeský, ktorý dokázal ustáť boj o jej existenciu v turbulentných povojnových rokoch. Neskôr je z politických dôvodov odvolaný z funkcií a odstavený dočasne za riaditeľa SAVU, po čom ho následne zatknú a väznia ako „buržoázneho nacionalistu“ vo vykonštruovaných procesoch…“ Laco Novomeský, ktorý mal byť na návrh Povereníctva informácií a osvety matičnou správou z Matice vylúčený, aj keď takúto právomoc malo len valné zhromaždenie, ktoré ale v roku 1950 už nezasadalo, dodáva Schvantner v texte, ktorý sa venuje matičným dejinám po roku 1945.

Taktiež bol Ladislav Novomeský predsedom najstaršej slovenskej literárnej organizácie Spolku slovenských spisovateľov, v ktorej sa angažoval už v medzivojnovom období a zlatými písmenami sa do nej zapísal organizáciou už spomínaného Trenčiansko-teplického kongresu v roku 1936. Medzi jeho predchodcami na tejto pozícii boli Ivan Krasko, Vavro Šrobár, Janko Jesenský či Valentín Beniak. Na pozícii ho neskôr nahradili davisti Ján Poničan a Michal Chorváth. Primknutie Novomeského k Spolku opisuje v Slovenských pohľadoch jeho súčasný čestný predseda Jaroslav Rezník st.:

„Dva roky pred vznikom Spolku, teda v roku 1921, vznikla v Bratislave Umelecká beseda slovenská. Bola to univerzálna umelecká organizácia, ktorá združovala osobnosti literárneho, výtvarného a hudobného života. … Pokúšali sa aj o edičnú činnosť. Šťastie sa najskôr usmialo na Ivana Horvátha, ktorý tu vydal svoju tretiu knihu noviel Vízum do Európy (1930), a Jána Poničana, ktorý tu vydal svoju tretiu básnickú zbierku Večerné svetlá (1932). Literárno‑kultúrna činnosť Umeleckej besedy slovenskej dostala novú dynamiku príchodom davistov. Boli to Vladimír Clementis, Laco Novomeský, Daniel Okáli, Ján Poničan, Edo Urx a niektorí ďalší. Lenže táto skutočnosť spôsobila, že do umeleckého spolku priniesli so sebou aj politický rozmer vnímania sveta a vývinu spoločnosti. Všetci boli výrazne sociálne orientovaní a v tomto duchu aj tvorili, zdôrazňujúc sociálne rozdiely, biedne položenie prostého slovenského ľudu, a vyzývali k revolučnému pohybu. Navyše, povstupovali do komunistickej strany a politicky i literárne sa orientovali na Sovietsky zväz. A svoje postoje a celkový svetonázor prezentovali vo vlastnej tvorbe i vo verejne prezentovaných stanoviskách ku kritickým udalostiam v spoločnosti. Boli iniciátormi Manifestu slovenských spisovateľov proti streľbe do štrajkujúcich poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch v roku 1931. To vládnuce kruhy vyľakalo i rozčúlilo. Podozrivými boli aj večierky z poézie Laca Novomeského, Fraňa Kráľa a ďalších poetov. „Básničky“ vrchnosť ešte ako‑tak tolerovala, no prednáškové turné Jána Poničana o ceste do Sovietskeho zväzu už nemohla nechať bez mocenského zásahu. Vedeniu Umeleckej besedy nariadila básnika Jána Poničana z organizácie vylúčiť a zmeniť zostavu výboru. Mohla si to dovoliť, lebo činnosť Besedy bola subvencovaná zo štátnych zdrojov. Reakciou na tieto mocenské zásahy bolo vystúpenie viacerých spisovateľov z Umeleckej besedy, ktorí následne vstúpili do Spolku.“

V súvislosti s pôsobením Novomeského v Spolku po roku 1945 je zaujímavá tiež situácia okolo podpredsedu Spolku Jána Poničana. Ján Poničan bol totiž tiež tajomníkom a podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov, teda v čase, keď Spolok slovenských spisovateľov, ako aj Maticu slovenskú a povereníctvo pre školstvo a osvetu ideovo viedol už Ladislav Novomeský. Novomeský bol iniciátorom „tretieho smeru“ v slovenskej kultúre, ktorý odmietal na jednej strane včlenenie slovenskej kultúry do českej (čechoslovakizmus), ako aj druhý, protičeský a šovinistický prúd. Namiesto toho v tom čase presadzoval cestu tretieho smeru, ktorý stál tak proti ľudáckemu šovinizmu, ako aj českému centralizmu, resp. čechoslovakizujúcim tendenciám na poli kultúry. Tento tretí smer vychádzal z koncepcie trenčiansko-teplického kongresu i ideového poslania Slovenského národného povstania, súvisiaceho s očistením slovenského kultúrneho života tak od čechoslovakizmu, ako aj od kolaborácie s ľudáctvom (najmä proti autorom, ktorí podpísali Ohlas slovenských spisovateľov, teda tzv. protipovstalecký manifest; ten však podľa F. Pavčíka vznikol v dvoch verziách – v radikálnej, ktorú inicioval T. J. Gašpar a umiernenej, ktorú inicioval V. Beniak; druhú verziu podpísal aj J. Poničan). Novomeský pristupoval k jednotlivým prípadom, aj k prípadu Poničana, individuálne. Podľa Novomeského „slovenská kultúrna obec morálne nezlyhala“, ale „zlyhali iba jednotlivci“, a preto Novomeský na tzv. banskobystrickom kongrese navrhol, aby signatári manifestu priznali svoje pochybenie a dostali druhú šancu. Medzi účastníkmi kongresu boli Kostra, Smrek, Poničan a Chrobák. Poničan v tom čase na kongrese prehlásil, že podpísal „Bratislavský manifest“, aby sa dištancoval od predošlého vulgárneho manifestu, ktorého autorom bol Tido J. Gašpar. Svoj podpis oľutoval aj J. Kostra a následne povereník informácii Michal Chorváth túto tému uzavrel, všíma si F. Pavčík. Poničan sa tiež ospravedlňoval svojimi dovtedajšími nonkonformnými a rezistentnými postojmi a publikovaním protivojnových a protirežimových článkov v prvom dvojčísle Elánu. Poničan bol navyše podľa Kerecmana väznený tri týždne v Ilave (1939), neskôr opäť väznený spolu s Okálim, Husákom a Novomeským (1940) a napokon zatknutý opäť v roku 1941. Novomeský teda svojho spoluväzňa a kolegu z DAVu „vzal na milosť“. Na milosť však nezvali neskôr samotného Novomeského jeho karieristickejší kolegovia zo strany ako Bacílek a Široký.

Novomeský bol v rokoch 1945 – 1950 vytrvalým bojovníkom v politickom zápase, nakoľko rezort odďaľoval nový zákon o štátnej a jednotnej škole, ktorý bol principiálnym krokom ku demokratizácii školského systému:

„…stála za nim nielen autorita jeho osobnosti, ale i obraz SNP, pretože k prvým zákonodarným aktom povstaleckej Slovenskej národnej rady (1944) patrilo zoštátnenie školstva a jeho definitívne vymanenie zaostalých konfesionálnych roztriešteností.“

Úlohou povereníctva školstva a osvety, na ktorého čele stál Ladislav Novomeský, bola duchovná a ideová premena spoločnosti, prevýchova pedagógov, výchova mládeže či politické riadenie školskej praxe. Realizáciu kultúrneho konceptu Novomeského treba vnímať v troch dimenziách – jednak vychádzajúc z kultúrnej politiky z konca roku 1946, jednak z avantgardného konceptu kultúry z čias DAVu a jednak ako nadstranícky, vychádzajúc z racionálne zdôvodnených potrebných krokov pre záujmy národné, ale i záujmy modernej spoločnosti. Kultúru, umenie a vedu Novomeský vníma prísne v podmienkach spoločenskej užitočnosti s popieraním jej elitárskej uzavretosti: „Úroveň kníh, obrazov, divadiel, koncertov i intenzita vedeckej činnosti nebudú nikdy nezávislé od okruhu publika a od výšky jeho záujmu o tvorivú prácu umelcov a vedcov.“ Za 5 rokov pôsobenia v úlohe povereníka pre školstvo a osvetu Novomeský stihol mnoho. Z najdôležitejších prvkov je to zavedenie zákona o jednotnej škole, zavedenie konceptu kultúry pre široké vrstvy založenom primárne na vzdelávaní často negramotného obyvateľstva, slovakizácia južného Slovenska, zavedenie ruštiny ako povinného jazyka na školách, vysokoškolskej reformy, prepojenie školstva s praxou, prijatie nového osvetového a divadelného zákona, zrovnoprávnenie východu a západu Slovenska (vybudovanie vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií v Košiciach), rozsiahla činnosť na poli osvetovom, vzdelávacom, umeleckom a vedeckom. Novomeský otváral školy, galérie, internáty, prednášal na kultúrny podujatiach, zjazdoch kultúrnych pracovníkov a tak ďalej. Počas jeho funkcie vznikla Slovenská filharmónia, Slovenská národná galéria, Vysoká škola výtvarných umení, Vysoká škola múzických umení, meštiacke školy, opatrovne, stredné školy a fakulty vysokých škôl. V procese kultúrneho vývoja je podľa Novomeského dôležité nasmerovať spoločnosť od málo kultúrneho alebo nekultúrneho stavu ku stavu kultúrnemu: „Nie je dôležité, aby náš inteligent svojim chovaním, výzorom a konečne i vedomosťami sa líšil od pospolitého človeka. Ale aby mu bol týmito vlastnosťami vzorom a aby mu vzorom mohol byť, musí sa nevyhnutne zžiť s celým svetom našej spoločnosti tak, aby si jej dôveru získal. … Máme jedinú generálnu úlohu spoločnú pre všetkých na poli politickom, kultúrnom, hospodárskom, sociálnom i kultúrnom, a to je obnova, výstavba a prestavba slovenského národného života, čo je jedinou cestou k upevneniu pozícií, ktoré dnes slovenský národ v Československu a slovanskom národe má.“ V 60. rokoch Novomeský hodnotí svoje pôsobenie nasledovne: „Neviem či som to robil dobre alebo zle. Jednoducho robil som to, čo som pokladal za správne ako básnik aj ako človek. Mal som vraj… prepustiť všetko učiteľstvo a z prepustených potom vyberať schopných príslušníkov nových kádrov… bol som v zajatí Leninovej myšlienky, že aj na kultúrnu revolúciu sa vzťahuje zásada, ktorá platí pre revolúciu vôbec, t.j. že sa robí s takými ľuďmi akí sú… ľutujem, že mojim nástupcom pripadla potom nevďačná úloha dokončiť a uskutočniť proces, ktorý nadlho poznačil postoj celej pofebruárovej generácie k nášmu socialistickému zriadeniu, čo mi je ľúto väčšmi, úprimne a naozaj. …ako politický funkcionár máš určité možnosti, a tie treba využiť, aj keď sú okolnosti nepriaznivé. … Ja osobne som prehral. … no zostáva povinnosťou zaujímať sa o veci národa, sveta. Hoci aj v básňach..“ Na uvedenom rozhovore z polovice 60. rokov Novomeský demonštruje svoj prístup. V inej časti rozhovoru pripomína, že politik pre neho nie je funkcia, ale občiansky postoj.

Čo sa týka súkromného života, tak tragickou udalosťou sa stala smrť jeho sedemročného syna Daniela v roku 1946. Predtým sa mu však narodila dcéra Elena, ktorá si v budúcnosti zoberie Martina Bútoru, budúceho spoluzakladateľa VPN, s ktorým sa však rozvedie, no z manželstva vzíde dieťa Daniel Bútora, ktorý bol od mája do októbra 2023 minister školstva SR v úradníckej vláde Ľudovíta Ódora, teda má podobnú funkciu ako jeho starý otec Ladislav Novomeský (ten sa stáva po roku 1945 povereníkom pre školstvo a osvetu), no stojí na úplne odlišných (pravicových) hodnotovo-politických pozíciách. Podľa svedectva dcéry Eleny však mierne kontinuita zostala pri vnučkách: „Nejaká kontinuita sa však zachovala, niektoré moje vnučky sa venujú profesionálne charite. Najstaršia bola nedávno ocenená škótskou charitatívnou organizáciou za prácu s menšinami.“ Zároveň dodáva, že aj keď ho kritizovala pre ľavicovú orientáciu a bola podľa vlastných slov aj drzá, váži si ho a je na neho hrdá:

„Myslím, že toho ovplyvnil veľmi veľa. Nebudem hovoriť ani tak o konkrétnych činoch, o tom, že ako povojnový povereník školstva v krátkom období dva a pol roka inicioval založenie viacerých relevantných kultúrnych inštitúcií, ktoré fungujú dodnes, národnej galérie, filharmónie, že bol pri založení umeleckého vysokého školstva, ale aj dvoch stoviek základných škôl… Myslím si, že po ňom zostali nosné veci.“

Treba však dodať, že je smutné, že Novomeský nemá na svojom hrobe v Bratislave-Lamači ani napísané meno (uvedené je iba RODINA NOVOMESKÁ). Symbolicky a paradoxne má prázdny symbolický hrob s uvedeným menom, hneď vedľa symbolického hrobu Vladimíra Clementisa (pozri tu) na oficiálne neexistujúcom mieste panthéonu slovenských ľavičiarov, ktoré je v podstate vymazané z dejín ako neznáma lokalita cintorínu. Autor tohto článku verí, že sa situácia v budúcnosti napraví, a Novomeský bude mať dôstojne napísané meno aj na mieste, kde sú skutočne jeho telesné pozostatky. Podľa názorov Petra Jaroša a Deany Jakubiskovej (rozhovory pre Slovenské pohľady) bola generácia davistov vymazaná z dejín symbolicky dva krát. Prvý krát v päťdesiatych rokoch, druhý krát po roku 1989. Juraj Jakubisko dokonca plánoval nahrať seriál s názvom Stratená generácia, ktorý by práve na túto diskontinuitu poukázal. Projekt však napokon podľa svedectva Deany Jakubiskovej nebol podporený z politických dôvodov.

ROKY TEMNA

Novomeský je v roku 1950 pozbavený funkcie povereníka a je menovaný za predsedu Slovenskej akadémie vied a umení, kde pôsobí do roku 1951. Novomeského ako predsedu SAV-u zatkli 6. februára 1951 o 9:00 hod spolu s Gustávom Husákom.53 Vo vyšetrovacej väzbe je do roku 1954 a odsudzujú ho na 10 rokov väzenia – väznený je v Leopoldove, Mírove a v Prahe-Ruzyni. Pred Vianocami roku 1955 je podmienečne prepustený a zvyšok trestu mu odpúšťajú pre dobré správanie. Žije v Prahe a pracuje v Památníku národního písemníctví. Rok pred rehabilitáciou vydáva básne v Plameni a Slovenských pohľadoch. Napriek trpkej skúsenosti s väznením neprestal veriť myšlienke, ktorú hlásal a ktorej veril. Zrádzajú ho tí, ktorých vo svojich textoch oslavoval a uznával – vrátane Nejedlého, Širokého a Gottwalda, ktorý mu pomáhal v začiatkoch svojej žurnalistickej práce. Bývalí DAV-isti na čele s Husákom, Novomeským a Clementisom sa ocitajú na spoločnej lodi režimom väznených. Proces s buržoáznymi nacionalistami sa konal 21. až 24. apríla 1954 v Prahe – obžalovaní boli Husák, Horváth, Okáli, Holdoš a Novomeský. Existujú autentické zvukové nahrávky z tohto procesu, ktoré boli vložené do umelecko-dokumentárneho pásma Tanec nad priepasťou spracované Emilom Benčíkom. Novomeský, ako v textoch, tak aj vo výpovedi priznáva, že pod vplyvom procesov sám uveril, že sa stal zradcom. Súdneho pojednávania o „velezrade, sabotáži, protištátnom sprisahaní“. V zázname z vykonštruovaného bratislavského pojednávania Novomeský hovorí:

„Ideologické korene buržoázneho nacionalizmu siahajú do rokov 1924 – 1925, keď začal vychádzať DAV. Činnosť buržoázno-nacionalistického DAV-u bola škodlivá… lebo ovplyvňovala tú časť inteligencie, ktorá hľadala cesty k robotníckej triede a socialistickému hnutiu. Naša činnosť bola škodlivá, lebo sme nadraďovali nacionálne záujmy nad triedne, internacionálne záujmy proletariátu. A potom tiež preto, lebo sme záujmy Slovenska vyzdvihovali nad záujmami ostatných častí republiky. … Toto nepriateľské stanovisko priviedlo burž-nac. skupinu DAV-u do jednotného frontu s ľudáckym autonomizmom a separatizmom. … v roku 1932 sme vystúpili takým spôsobom, že sme sa dostali s ľudáckym autonomizmom a separatizmom na spoločnú platformu. … Takýmto spôsobom naša skupina účinne napomáhala tvoreniu tzv. Slovenského štátu.“

V tomto procese bol prítomný aj Alexander Mach, ktorého sa pýtajú, prečo nechal väzniť komunistov, pričom Husákovi a ďalším zabezpečil lepší spôsob bytia. Mach na to odpovedá, že „využíval ich činnosti v prospech štátu.“ Historik a literárny vedec Martin Kučera si vo svojej hermeneutickej interpretácii Novomeského života všíma aj tento moment a dodáva nasledovné stanovisko: „Novomeský byl za Slovenského státu, tzv. první slovenské republiky (z milosti vůdce a říšského kancléře), dvakrát vězněn a propuštěn, nikoli snad zásluhou vlivného ministra Šaňa Macha, s nímž ho pojilo rodinné přátelství z dávných dob a který byl víc bohém než politický profesionál, nýbrž proto, že režim vězením pouze zastrašoval.“

Paradoxom je, že „konexie“ ktoré mal Novomeský s Alexandom Machom chránili práve tých, ktorí Novomeského v 50. rokoch súdili. Kučera píše o záchrane života samotnému Viliamovi Širokému, ktorého zachránil pred smrťou: „Komunistické vedení využívalo prostřednictvím Júlia Ďuriše (před jeho zatčením) Novomeského konexí u Šaňa Macha ve prospěch vězněných, např. davistů Daňa Okáliho, Jána Poničana a Ladislava Szántóa, také však generačně mladších Jána Púlla, Michala Falťana, Júlia Šefránka (kterého jako Žida Novomeský uchránil před deportací), Jaroslava Dubnického. Hned na začátku války se mu podařilo dosáhnout Machova zákroku, aby z věznice brněnského gestapa byl do Bratislavy přeložen Viliam Široký, navrátivší se z emigrace. Tím mu zřejmě zachránil život.“ Interpretácia tejto dejinnej udalosti je teda oveľa zložitejšia. Novomeský vo vykonštruovanom procese hovorí o stretnutiach s Clementisom, v ktorých vyzdvihoval potreby miernejšieho posudzovania slovenských ľudákov: „Pri týchto rozhovoroch s Clementisom vyzdvihoval som režim slovenského štátu ako miernejší v porovnaní s inými režimami v krajinách okupovaných nacistickým Nemeckom. … Informoval som Clementisa o našej dohode s reakčnými predstaviteľmi slovenskej buržoázie SNR a zdôrazňoval som potrebu úzkej spolupráce s nimi, v záujme zachovania inštitúcií a zariadení vytváraných v období Slovenského štátu.“

Sám Novomeský sa k týmto priznaniam vyjadril na kameru v 60. rokoch. Prirovnal ich k pozícii Jaroslava Haška vo Švejkovi. Absurdné prehlásenia vnímala ako výsledok absurdity doby, kedy Kafkovské priznanie sa k absurdite vnímal ako Švejkovský protest proti šialenej dobe. Kučera k tomuto obdobiu dodáva: „Mstila se na něm malost. Čí, koho, v jakém zájmu? Na podobné dotazy, bohužel, dosud neumíme uspokojujícím způsobem odpovědět. Ovšem známe fakta o tom, že Novomeský v poválečných funkcích – jakkoli se to někdejším stoupencům režimu Slovenského státu jeví jinak – vykonal mnoho dobrého i statečného, že nebyl (jako ostatně nikdy) poplatný dobové dogmatice.“Zaujímavá bola Novomeského reakcia na články, ktoré boli proti nemu písané v 50. rokoch, čo opisuje jeho dcéra Elena: „Mama mu schovávala články, ktoré proti nemu po zatknutí písali rôzni ľudia, aj jeho spisovateľskí kolegovia – Dominik Tatarka, Mňačko, Špitzer… Všetky mu ich odložila. Keď sa vrátil z väzenia, dala mu ten balík previazaný povrázkom a hovorí: „Toto si prečítaj!“ Zobral ho za ten povraz a išiel ho vyhodiť do kýbľa. On sa tým proste nebude zaoberať. Bolo to, bolo to zlé, no on sa nebude vyhýbať ľuďom, ktorí ho očierňovali neuveriteľným spôsobom, písali proti nemu brožúry ako Špitzer.“

Pre zaujímavosť, začítajme sa do slov Juraja Špitzera, ktoré sú absolútne protichodné a absurdné nakoľko davistov obviňujú rovnako s nacionalizmu, ako aj z kozmopolitizmu, a sú až príliš blízke metódam súčasných politických fanantikov:

„Ideológia buržoázneho nacionalizmu, ktorej nositeľmi boli odhalení nepriatelia robotníckej triedy Clementis, Husák a Novomeský, bola porazená už na IX. zjazde KSS. Súdruh Široký vtedy povedal, že buržoázny nacionalizmus Clementisa, Husáka a Novomeského má svoje korene v činnosti skupiny DAV, ktorej vedúcim bol práve Clementis a z ktorého vyšli Novomeský a Husák….národnostný šovinizmus, cynický, kozmopolitický postoj k vlastnému ľudu, poklonkovanie pred úpadkovou kultúrou kapitalistického západu, nepriateľský pomer k Sovietskemu zväzu a k jeho kultúre – to všetko viedlo davistických súbežcov nevyhnutne k zrade: do služieb americko-anglického imperializmu. … Svoju záškodnícku činnosť uskutočňovali podľa trockistickej praktiky: zasahovať na najcitlivejších miestach. Na šikmú plochu zrady, po ktorej skĺzli, usilovali sa strhnúť všetkých, ktorých svojím vplyvom zasiahli: šírením ideológie buržoázneho nacionalizmu a kozmopolitizmu. … Davisti strhli na šikmú plochu úpadku a beznárodného formalizmu časť slovenskej literatúry, odvádzali ju od životodarných prameňov marxizmu-leninizmu a literatúry sovietskej, aby v nej udomácnili rozkladné teórie a protirealistické umelecké smery zahnívajúceho buržoázneho – najmä francúzskeho umenia. … Proti kozmopolitizmu a formalizmu, intelektuálskemu anarchizmu, kapitulantstvu, dekadencii a zrade, ktorej spojité nádoby na protirealistickej línii umenia predstavujú vo Francúzsku André Gide a celá svorka kapitulantov a zradcov ako Breton, Salvator Dali a pod., v Čechách Teige, Záviš Kalandra a iní – na Slovensku Novomeský, stojí neochvejne Peter Jilemnický ako priekopník socialistického realizmu, ako bojovník proti formalistickému dekadentnému umeniu… beznárodný kozmopolitizmus, estetizovanie nízkosti v človeku, to je Novomeského poézia. Clementis ako hlásateľ londýnskeho rozhlasu pracoval už ako agent, získaný francúzskou rozviedkou – filiálkou americko-anglického imperializmu. Pre Husáka bol „Clementis nesporne najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej časti československej emigrácie v Anglicku“. Takto si dávali buržoázni nacionalisti a kozmopoliti navzájom známky z vlastenectva, klaňali sa, obdivovali sa jeden druhému vo svojej zradcovskej praxi a pokryteckej diplomatickej a štátnickej komédii, ktorej cieľom bola reštaurácia kapitalizmu. Buržoázni nacionalizmus a kozmopolitizmus bol platformou, na ktorej sa mohli stretnúť všetky izmy za tzv. Slovenského štátu v spoločných zborníkoch a v spoločných časopisoch. … Bol to Novomeský, ktorý umožňoval zverejňovanie článkov trockistu a špióna Záviša Kalandru v DAVe, propagujúc surrealizmus, a je to Novomeský, teraz už ako kultúrny politik strany, ktorý takto hovorí 27. augusta 1945 v B. Bystrici na zjazde umelcov a vedeckých pracovníkov ako hlásna trúba kozmopolitizmu: „Bez francúzskeho školenia nemožno si vôbec predstaviť naše výtvarníctvo, ako si nemožno predstaviť dôležitú časť našej poézie bez blahodárneho vplyvu francúzskeho básnictva…“ Tu sa Novomeský vrátil k svojím starým úvahám z r. 1936 o Východe a Západe a servíruje svojim poslucháčom túto zmätenú buržoázno-nacionalistickú a kozmopolitickú zlátaninu…: „Východ i Západ, aby sme boli sami čo najinformovanejší, čo najbohatší. Aby nebolo vo svete popudu, ktorý by sme pre seba a po svojom nevyriešili. Východ i Západ, aby sme mohli byť čo najviacej a najlepšie sami, svoji, samými sebou.“ Vďaka našej strane – spolu s odhalením protištátnej činnosti Clementisa a spol. – je porazená na hlavu aj ideológia, ktorú davisti Clementis, Novomeský a Husák hlásali. Treba železnou metlou vymiesť všetko dedičstvo, čo po nich zostalo…“

Tak nejak vyzerali udavačské texty 50. rokov, ktoré Novomeský hádzal po prepustení z basy rovno do koša.

REHABILITÁCIA A ROKY SLOBODY

Po rehabilitácii ho volia do výborov Zväzu slovenských i československých spisovateľov, začína pracovať v Ústave slovenskej literatúry SAV, vydáva zbierky Vila Tereza (o rok neskôr za ňu dostáva cenu Klementa Gottwalda) a Do mesta 30 minút. Po prepustení sa vracia do Senice a A. Baláž k tomuto obdobiu píše: „Ublížili mu mnozí, četní, kterým pomáhal ke kariéře, ti, jež považoval za přátele, „soudruhy“. Odpustil všem. Křivdu se snažil objektivizovat.“

V roku 1964 vychádzajú ďalšie básnické zbierky a výbery a získava prestížne ocenenia vrátane titulu národného umelca či hrdinu ČSR. Jeho dcéra Elena sa k udalosti vyjadrila nasledovne: „Oni mu dali ceny za literatúru, za Vilu Terezu, možno aj za Stamodtiaľ a iné, a potom mu dali toho národného umelca. V Památníku národního písemnictví sú dopisy, v ktorých prosí stranu aj vládu, aby mu to nedávali, aby to nebolo udelené, ak to má byť náplasť za tie stratené roky. Sú na slobode, sú tu a to je dosť, netreba za to, čo bolo, dávať dodatočne nejaké ocenenia. … Nebral tie vyznamenania vážne, nikdy nechcel byť funkcionárom, donútila ho druhá vojna. Chcel debatovať, chcel písať, bol tvorivý človek.“

Podľa Baláža, Novomeského neskoršia tvorba prechádza od autentického marxizmu ku tvorbe, v ktorej cítiť existenciálne napätie a gnozeologickú skepsu pripomínajúcu tvorbu Miroslava Válka a mladších básnikov (najmä v nedokončenej zbierke Dom, v ktorom žijem). V polovici 60. rokov pracuje v predsedníctve Zväzu slovenských spisovateľov a dostáva cenu Ľudovíta Štúra. Zborník Splátka veľkého dlhu, vydaný až po roku 1989 a obsahujúci texty z tohto obdobia, je veľmi cenným zdrojom pre recepciu Novomeského názorov na kultúru a umenie, kultúrnu politiku a geopolitiku. Tento zborník vydaný v roku 1992 je šiestym zväzkom, pokračovaním piatich zborníkov Novomeského publicistiky vydanej matičiarom Karlom Rosenbaumom.

V rozhovore z roku 1966 pripomína, že 60. roky sú v istom zmysle návratom do avantgardných 20. rokov, ktoré nakoľko prišli bezprostredne po 1. svetovej vojne a Ruskej revolúcii, stali sa určitým laboratóriom, obdobím vytvárania novej koncepcie. Rok 1956 a situáciu po „III. zjazde Zväzu Československo-sovietskeho priateľstva“, „odmietnutie socrealizmu ako jedného boha“ a rehabilitáciu avantgardy teda vníma ako návrat k stavu 20. rokov. Rozdiel medzi 20. a 60. rokmi v porovnaní so 40. rokmi Novomeský vidí nasledovne:

„Roky 1945 až 1950 prišli tiež po svetovej vojne a revolúciou sme boli doslova obklopení. A predsa tu bol rozdiel, všetko bolo akosi menej výrazné než vtedy. …spoločenské zmeny prišli k nám akosi príliš hotové, že tu nebola priama požiadavka odpovede. … Zaiste tu hral rolu dogmatizmus, kult osobnosti a bohviečo. Ale hlavnou vecou je, že vtedy (v 20. rokoch, pozn. aut.) sme boli tvorcami, vytvárali sme koncepciu, kým potom sa z nás stali už len výkonné orgány hotovej veci.“ Novomeský tak ospravedlňuje historickú situáciu, ktorá doviedla dejiny do soc-realistického konceptu. Svoje hodnotové postoje však nikdy nepoprel: „Často mám pocit, že sme verili viac, ako sme dosiahli, sľubovali viac, ako sme mohli dať. Ale napriek tomu som stále presvedčený, že to bola a je dobre volená cesta. … ja po svojich skúsenostiach so svetom nič lepšieho nepoznám, ako socialistické riešenie jeho problémov. Ide len o to nájsť správne cesty, ktoré povedú k ozajstnej realizácii ozajstného socializmu. To pravdaže, nie je ľahké a nikdy nebude. … i ja som podľahol zdaniu…že totiž chyba je vo mne, že celá tá zločinecká činnosť to sú dôsledky mojich nedostatkov, mojej politickej činnosti. … v kriminále som prišiel na to, že to je hlúposť a že je nezmysel apriórne stavať na nedôvere voči ľuďom… ide o pohľad určitých ľudí na istý spôsob konania, myslenie, života. Som rád že sa to zase dostalo do normálnych relácií… Tie väzenské roky ma strašne ťažili, bolo mi až hanba, že aj na mne sa dá demonštrovať obludnosť toho, čo si tiež vravelo socializmus… V zbierke Stamodtiaľ a iné je jedna báseň, kde sa hovorí, že aj keď to bolo mrzuté, nemám právo zanevrieť na seba a na všetko, čím som bol, socializmus nie je len toto, a ak bude treba, ak sa z tej príšernej skúsenosti zrodí skutočný socializmus, tak aj toto unesiem.“

KRITICKÁ DOBA PRELOMU ŠIESTEJ A SIEDMEJ DEKÁDY

Prichádza rok 1968, ktorý je interpretovaný rôzne – dobová literatúra hovorí, že na protest proti neľavicovým tendenciám obnovuje Novomeský spolu s Husákom, Válkom a Mihálikom Nové Slovo a odchádza z redakčnej rady Kultúrneho života. S. Šmatlák tento akt hodnotí nasledovne: „Účasťou na konsolidácii pomerov, na spravodlivom riešení vzťahu Čechov a Slovákov zákonom o československej federácii, presadzovaním správnej politiky proti pravicovej deštrukcii vyúsťuje čestný zápas L. Novomeského, politika, básnika-národného umelca a publicistu.“ Ďalej (v zmysle vývoja v neskorých 60. rokoch) autor píše: „Novomeský opäť zasahuje do vývinu socialistickej kultúry. Upozorňuje na chyby a nedostatky spôsobené dogmatizmom, i rozličnými vulgarizáciami v 50. rokoch, upozorňuje na škodlivosť týchto chýb a žiada nápravu.“

Zaujímavý pohľad na udalosti okolo pražskej jari a roku 1968 prináša svedectvom Novomeského dcéra Elena:

„Dubčeka vyniesla vlna nespokojnosti s Novotným. Ale mal odvahu, išiel s pravdou von a dokázal dať ľuďom nádej. Január 1968 otvoril cestu aj Husákovi. Postupne sa veci skomplikovali, ľudia sa začali organizovať nezávisle od Komunistickej strany, objavili sa aj návrhy na jej zrušenie. S týmto sa otec nevedel vyrovnať. Začal mať obavu, aby nebol ohrozený samotný socializmus. Zdalo sa mu, že je ohrozená vec, ktorej pevne veril a zasvätil celý život. Myslím si, že v jeho postojoch bola rozhodujúca tá viera, bol presvedčený, že socializmus v netotalitnej podobe ešte má čo ponúknuť. Vždy, keď nastáva politická zmena – nemusíme hneď hovoriť o revolúcii – objavia sa rôzne živly, konjunkturalisti, ktorých účasť aj správnu vec kompromituje. Otec chcel spravodlivý systém, aby ľudia mali byty, zamestnanie a všetko potrebné k spokojnému životu. … Od roku 1965 do roku 1968 k nám Husák chodil často. Ešte predtým, keď koncipoval Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (1964), s tatom konzultoval isté veci a pýtal sa ho na jeho názor. Otec v Povstaní pôsobil politicky, nikdy nechodil so zbraňou, keby ju mal použiť, zastrelí skôr sám seba než iného. … Husák mal mesiášske sklony. Tak ho vnímal aj otec. Po okupácii išiel zachraňovať do Moskvy, čo sa dalo, po návrate tvrdil, že dokáže s tými Brežnevmi, Kosygynami a ďalšími potrebné vyjednať tak, aby krajina mohla žiť ďalej. Nedokázal, to by nedokázal nikto. … Keď prišli tanky, bol tato v zúfalom stave, už vtedy začínali tie zdravotné problémy, ktoré v r. 1970 vyvrcholili mŕtvicou.“

Dcéru veľmi hnevalo, že Husák nemohol navštíviť Novomeského počas zdravotných problémov bez delegácie. Pripomína tiež, že Husák Novomeského obdivoval už počas štúdií, najmä jeho politickú a kultúrnu publicistiku v DAV-e, jeho básne, a chcel sa s ním veľmi zoznámiť.

„A tak sa dali dokopy, pri nejakej ceste medzi Prahou a Bratislavou. Tato v ňom videl silnú osobnosť. Ťažko hovoriť o priateľstve. Husák bol silný a pevný v názoroch i v spôsobe, ako ich vyjadroval. To zasa imponovalo tatovi, ktorý bol ďaleko citovejší. Neviem povedať presne, v ktorom roku sa stretli, no niť vzájomného vzťahu sa tiahla celým ich ďalším životom. To nešlo pretrhnúť. A hoci tato mal už v šesťdesiatom deviatom voči Husákovi výhrady, nepovedal mu to. V roku 1970 chcel vystúpiť z ÚV KSS, o demisii informoval najprv Husáka listom, aby to nevyzeralo, že ho chce podraziť. Tri listy som niesla na poštu, či prišli adresátom, neviem, ale demisia nebola, lebo tato ochorel… Verejne by určite nešiel proti Husákovi. Či by vystúpil zo strany, neviem. Vzdal by sa funkcií v straníckom aparáte…,“ spomína.

V rokoch 1968 až 1971 pôsobí ako člen predsedníctva ÚV KSS (Vysočanský zjazd KSČ ho v auguste 1968 zvolil do ÚV KSČ) a ako poslanec a člen predsedníctva Slovenskej národnej rady.„Po boku Válka, Mihálika, Horova a Plávky se rozhodl podpořit „nový kurs“ personifikovaný Husákem. Uvěřil, že slova novopečeného prvního tajemníka z dubnového pléna 1969 o kontinuitě reformy mírnějšími prostředky budou platit,“ komentuje toto obdobie A. Baláž.

Neskôr sa však konfrontuje s normalizačnou cenzúrou. Jeho odpoveď však nie je antikomunizmus, ale návrat ku avantgarde a slobode v socializme, ktorú zastával. Vyformovaný Novomeský zdôrazňoval potrebu slobody v socializme: „… ide mi o to, aby sa dnešný Dostojevskij mohol stať Dostojevským, aby mohol povedať svoje slovo v kríze ľudí aj v socialistickej spoločnosti. … Hovorím o Dostojevskom nie pre jeho názory, ale preto, že je to pojem, nie pre jeho pravoslávnosť, ale preto, čo dal ľudstvu …. Nijaký poriadok predsa nie je dokonalý, na to sme si už zvykli. A čo so spoločnosťou, ktorá sa dusí vo vlastnej spokojnosti? To je tragédia sovietskej literatúry. Nemožno predsa riešiť veci tak, že namiesto Stalina budeme citovať Lenina…“ Na základe nasledujúceho citátu možno ukázať, že pre Novomeského bol socializmus nemysliteľný bez slobody, preto ho na aj na základe nasledujúceho citátu možno zaradiť medzi demokratických socialistov: „Socializmus bez demokracie proste nemôže existovať, dokonca na príklad predmníchovskej republiky sa mi žiada povedať, že sama demokracia je len taká silná a v spoločnosti zakotvená, ako silný a spoločensky zakotvený je socializmus v nej. A keď aj potrebuje, ba mu aj priznávame isté nedemokratické práva na to, aby svoju moc posilnil a bezpečne upevnil, nepriznávame ich do aleluja, naveky, ale len na vymedzený čas, ktorý v rozličných krajinách môže a musí byť rozličný. Inak sa z vlády ľudu stáva vláda nad ľudom a zo socializmu v takejto pseudodemokracii len neveľmi príťažlivá karikatúra socializmu. … Demokracia v prvom desaťročí republiky mala kardinálne nedostatky. Nevedela premôcť mocnú vládu bohatých tried nad ňou, vládu finančnej oligarchie, nevedela vyriešiť národnostnú otázku v nej, t. j. aby Slováci a Česi vládli ako rovní s rovnými…“

Zastával prestížne kultúrne posty, bol predsedom, neskôr čestným predsedom Matice Slovenskej v rokoch 1968 až 1974. Jeho nasledovníkom je spisovateľ Vladimír Mináč.V tomto období získava celú radu ocenení, čestný doktorát na Univerzite Komenského a Štátnu cenu SSR. Koncom 60. rokov vychádzajú výbery z publicistiky Znejúce ozveny a Čestná povinnosť, a taktiež básnická zbierka Stamodtiaľ a iné. V roku 1970 vychádzajú zborníky Manifesty a protesty a Slávnosť istoty. V roku 1971 vychádza súbor veršov v Básnickom diele a o rok neskôr piaty zväzok publicistiky Zväzky a záväzky.

V roku 1973 je zvolený čestným predsedom Matice slovenskej a o rok neskôr vychádza reedícia Svätý za dedinou. Rok pred smrťou mu vychádza výber zo zbierky básní a publicistiky Z úvodných podstát človečích (1975). Posledné obdobie jeho života dokumentuje stať vo výbere Miroslav Válka, Sám doma so svojou poéziou, kde sa melancholicky a depresívne spovedá cez básne a komentáre. V 70. rokoch bol Novomeský ťažko chorý a zomiera 4. septembra 1976 v Bratislave.

„Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie je, koniec života.“

Vtedajší minister kultúry SSR Miroslav Válek, Novomeského nasledovník si pripravil nasledujúcu pohrebú reč:

„Polouschnutá kvapka po včerajšom daždi na skle je ako malá kozmická loď, ktorá havarovala po ďalekej a tajomnej ceste, alebo možno ako osamelá slza na drahej tvári, ktorá sa od nás pomaly, ale navždy odvracia. A stuhy vencov ako krídla čiernych labutí nás mrazivo ovievajú. Akoby sme sa tu zišli iba kvôli básni a vy akoby ste nás nechali trocha čakať, akoby ste odišli len na skok v prestávke medzi dvoma strofami niekde do ústrania dorobiť svoj verš. Ale je to, žiaľ, iba naše želanie. Márne a nesplniteľné. Táto chvíľa je až príliš ozajstná a definitívna… Pravda a slovo, život a báseň išli vo vašom prípade ruka v ruke… Od čias vášho návratu do poézie slovo v nej nadobudlo opäť svoju pravú váhu… vaša poézia sa naozaj stala tým, čím bola myslená. Že ste rovnako slovenský ako československý a rovnako československý ako socialistický básnik. Tak vaše slovo bez pasu a bez vstupných víz prekračovalo hranice ľudských sŕdc v mnohých krajinách sveta, neopúšťajúc pritom rodnú pôdu. Boli ste a ste – konštatovalo sa to už dávnejšie – kategorickým mravným imperatívom svojej doby. Bez vás by ozajstná podoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle. Tí, ktorí prídu za vami, vás nebudú môcť obísť. Budú musieť ísť cez vás, a to je údel rovnako príťažlivý a záväzný ako ťažký…“

***

Doktor hanoris causa Ladislav Novomeský, národný umelec, básnik, kultúrny politik, žurnalista, redaktor, povereník pre školstvo a osvetu, predseda Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov patrí k najvýznamnejším osobnostiam 20. storočia. Novomeský nie je iba postava z učebníc literatúry. Jeho odkaz je prítomný v našej každodennej realite. Môžete ho vidieť vždy, keď sa prejdete okolo Slovenskej národnej galérie, Slovenskej filharmónie, vysokých škôl výtvarných a múzických umení a nebyť jeho malej poznámky „rovný s rovným“, dnes možno neexistuje ani súčasná Slovenská republika.

Nebyť jeho slobodomyseľnej iniciatívy v literárnych a výtvarných vodách, neetablovali by sa tak skoro modernistické avantgardné prúdy. Veď boli to davisti, ku ktorým Novomeský patril, ktorí sa výrazne zasadili za modernizáciu slovenskej literárnej kultúry, etablovali nové umelecké smery ako nadrealizmus a napokon mnohí z nich splynuli v štruktúrach Matice slovenskej a publikovali v Slovenských pohľadoch, čím sa kruh medzi tradíciou a modernou uzavrel. Veď sám Novomeský napísal, že kultúrna stavba je veľmi jemný organizmus, nemôže byť len ľavicová, a len pravicová. Tak ako stavba nestojí len na nosných stĺpoch čo sa vzájomne opierajú, aj kultúrna budova národov sa drží silami vzájomne sa opierajúcimi. Tieto slová nie sú iba prázdnym gestom. Veď napokon sám Novomeský oceňoval nielen ľavicové osobnosti, ale aj Štúra, Štefánika, Fándlyho. Dokonca sa v nekrológu čiastočne zmieril aj so svojim rivalom Andrejom Hlinkom, aj toto robí Novomeského veľkým.

Novomeský napísal, že dejiny národa spestrujú zarmucujúce nížiny, zápasy o ich prekonávanie a svetlé výhľady do budúcnosti, i matičné dejiny sú vlastne len ich verným odzrkadľovaním. Aj pre takéto nadčasové citáty Novomeský jednoznačne patrí do Aleje národných dejateľov.

Môžeme však aj v roku 2024, 120 rokov po Novomeského narodení, „splatiť“ aspoň časť „veľkého dlhu“ Novomeskému, ktorý bez ohľadu na jeho politické postoje, má výrazné zásluhy na poli slovenskej kultúry, umenia, literatúry, ale aj kultúrnej politiky, keďže bol to práve on kto stál pri založení Slovenskej národnej galérie, vysokých škôl múzických, ale aj výtvarných umení, Slovenskej filharmónie či mnohých ďalších škôl, knižníc, galérií, vydavateľstiev a kultúrnych inštitúcií. Napokon išlo aj o predsedu Matice slovenskej, ktorý bojoval o jej zachovanie v hektickom povojnovom období, keď hrozilo aj jej úplné zrušenie a vytvoril pôdu pre svojho nasledovníka spisovateľa a predsedu Matice Vladimíra Mináča.

PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej, vyšlo modifikovane v knihe Kultúrna revolúcia Laca Novomeského a na matica.sk

POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

BALÁŽ, A. V tenkej koži básnika. Bratislava: Literárne informačné centrum. 2004
BENČÍK, E. Tanec nad priepasťou. (umelecko-dokumentárne pásmo s autentickými zvukovými nahrávkami z procesov 50. rokov). Bratislava : Slovenský rozhlas. 2003.
CAFÍKOVÁ, P. Laco Novomeský v politickom a kultúrnom kontexte. Diplomová práca. Trnava : KP FF UCM. 2012.
DRUG, Š. Červená sedmička nastupuje. Bratislava: Smena. 1985.
DRUG, Š. Dobrý deň človek… Bratislava: Slovenský spisovateľov, 1983.
HOLOTÍKOVÁ, Z. Ladislav Novomeský. Bratislava : Pravda, 1981.
MATEJOV, R. Laco Novomeský. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2005
MINÁČ, V. Princíp čistoty ako princíp života. In. Nové Slovo. Č. 5+-52., 1974.
NOVOMESKÝ, L. Výchova socialistického pokolenia. Bratislava : Pravda. 1949.
NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. Bratislava : Nadácia V. Clementisa. 1992.
PEKNÍK, M., PETROVIČOVÁ, E. Laco Novomeský,kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava : VEDA. 2006.
PERNÝ, L. Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Bratislava : Spoločnosť Ladislava Novomeského, 2017.
ŠMATLÁK, S. Ladislav Novomeský. Praha : Československý spisovateľ, 1978.
VÁLEK, M. Laco Novomeský – Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava : Slovenský spisovateľ. 1979.
Internetové zdroje.