Blog Lukáša Perného

„Tak nám zabili Ferdinanda,“ řekla posluhovačka panu Švejkovi, který opustiv před léty vojenskou službu, když byl definitivně prohlášen vojenskou lékařskou komisí za blba, živil se prodejem psů, ošklivých nečistokrevných oblud, kterým padělal rodokmeny.“
– Jaroslav Hašek, úvod zo Švejka

Jaroslav Hašek (* 30. apríl 1883, Praha – † 3. január 1923, Lipnice nad Sázavou) bol český spisovateľ, humorista, publicista, novinár, a predovšetkým majster satiry.  Nenávidel pretvárku, sentimentalitu, usadlosť, ironicky reagoval na sociálne verše. Román Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války bol preložený do 54 jazykov a jeho sfilmovaná verzia sa stala ikonickou súčasťou českej národnej kultúry.

Slávny spisovateľ si z doby robil srandu nielen svojim dielom, ale aj celým svojim životom – napríklad založil recesistickú Stranu mierneho pokroku aby demonštroval absurditu režimu, podarilo sa mu premeniť seriózny časopis na humoristický  a na odpoveď prečo toľko pije odpovedal v takom štýle, že sa v oných časoch vlastne ani nedá robiť nič racionálnejšie.

„Velectěné shromáždění, dámy a pánové! Alkohol je zlo, které nutno všemi prostředky potírat!“ prehlásil Hašek a chopil sa poháru piva, ktorý následne vyprázdnil vypitím.

Ešte aj na fronte sršal humorom a svojimi historkami údajne pomáhal prežiť spolu-vojakom. Na svojich dokladoch mal poznámky „p. v.“ – politicky podozrivý. K samotnému vojenskému pluku nastúpil v grotesknom oblečení, aby tak demonštroval svoje pohŕdanie elitami.

Laco Novomeský o Haškovom Švejkovi napísal:

„Švejk nie je smiešna, ani blbá figúra. Iba v pomere k svojmu okoliu sa stáva Švejk príslovečným Švejkom. Blbcom úradne nazývaným sa stáva až vtedy, keď poslušne a ochotne príjma, spĺňa a navlas zobrazuje zmysel nad ním prevažujúcej úradnej prísnosti, ktorá sa, pochopiteľne stáva idiotským nezmyslom vo Švejkovom úzkostlivo svedomitom výkone. Švejk sám nie je nič viac, než drobnohľad, ktorý ukazuje normálnemu oku rozmery i hĺbku vrchnostenských nezmyselností práve tak ako ľudských slabôstok, úbohosti, vystrašenosti a hlúposti. Švejk nie je postava, s ktorou sa nedá bojovať. Švejk je postava, nad ktorou nemožno zvíťaziť! To je suma poznania z charakteru Josefa Švejka a to je – páni – veľký kapitán aj pre obranný fond republiky.“

Písal sa rok 1938. Takže milá spisovateľská obec, začnite písať, začnite si uťahovať z arogancie elít, lebo humor je to posledné čo ešte máme.

Hašek mal tiež rád Slovensko. Tejto problematike sa venuje samostatná diplomová práca Cesty Jaroslava Haška na Slovensk R. Ďuroviča (https://is.muni.cz/th/o0iav/diplomova_praca.pdf). Ten píše:

Prvý kontakt so lovenskom zažil Jaroslav Hašek ešte počas štúdia na Českoslovanskej obchodnej akadémii. Záujem o Slovensko, Slovákov a ich kultúru, ako bratskej „vetve národa“, bol vo vtedajších Čechách značný. Avšak skutočnú zvedavosť a túžbu spoznať Slovensko na vlastné oči Hašek nadobudol až potom, čo mu slovenské reálie farbisto opisuje Haškov spolužiak zo Slovenska, Ján Čulen, ktorý pochádzal z poprednej slovenskej vlasteneckej rodiny. S Jánom Čulenom z Brodského sa Hašek zoznámil prostredníctvom ďalšieho spolužiaka a Slováka Viktora Janotu,, ku ktorému Hašek a ďalší priatelia chodili hrávať karty. Počas svojich ciest píše nielen pohľadnice sesternici Márii, ale svoje dojmy aj literárne spracováva v cestopisných poviedkach. Z nich sa dozvedáme, že Haškovi Slovensko skutočne učarovalo a z toho čo vidí a zažíva je priam nadšený. Vníma ho exoticky, ako divokú nespútanú krajinu, ktorú sám komentuje ako „divukrásne Slovensko“. Veľmi blízko má aj k chudobnému slovenskému človeku, sám totiž vyrastal v biednych pomeroch, takže už len zo sociálneho hľadiska prechováva k slovenskému ľudu sympatie, no citlivo tiež vníma panský útlak a maďarizačné snahy. Hašek sa neskôr spoznal napríklad aj s advokátom Jánom Schwarzom, učiteľom Samuelom Sekanom i farárom Andrejom Kmeťom, predsedom muzeálnej spoločnosti, s ktorým si chvíľu dopisoval. Jaroslav Hašek podnikol na Slovensko dovedna tri samostatné cesty v rokoch 1900, 1901 a 1902. O týchto cestách nám bližšie hovorí 32 listov, ktoré sú súčasťou Máriinej zbierky, pričom 29 z nich je odoslaných priamo z územia Slovenska.

O Haškovi som v minulosti písal v článku k storočnici úmrtia tohto velikána: O sile humoru alebo prečo potrebujeme nových Haškov (k storočnici veľkého spisovateľa, ktorý dal svetu Švejka).

Prečítajte si aj článok Laca Novomeského o Jaroslavovi Haškovi

Vyberám ešte špeciálne pre Vás zopár ukážok z majstrovstva tohto génia humoru. Som presvedčený, že by bol aj v dnešnej dobe dozaista označený tými najhoršími nálepkami a špeciálne v slovenských médiách by mal všade zákaz. A preto ho mám rád 🙂

Popis k filmu: Píše se rok 1914 a Praha se připravuje na návštěvu arcivévody Ferdinanda. Policie proto zbavuje město politicky nespolehlivých občanů. Jedním z nich je i spisovatel Jaroslav Hašek (Josef Abrhám), který je umístěn do blázince. Jelikož ani to nezabrání v jeho provokacích, putuje brzy nato na vojenské cvičiště a posléze na frontu. Je natolik nespolehlivý, že mu nadřízení svěří jen stádo krav. Při prvním setkání s ruskými vojáky se Hašek chce vzdát, ale ukáže se, že Rusové sami chtějí do zajetí k Rakušanům, aby už nemuseli bojovat. Spisovatel jim vyhoví a za své zásluhy je povýšen, nicméně zanedlouho se mu stejně podaří dezertovat s několika spolubojovníky k Rusům. Po vypuknutí Říjnové revoluce se Hašek i s kamarádem Strašlipkou (Rudolf Hrušínský) přidá k Rudým a je jmenován velitelem městečka Bugulmy…Rusko-český snímek režiséra Jurije Ozerova zachycuje několik epizod z Haškova života a také postavu, jež se stala předobrazem jeho nejznámější knihy, totiž dobrého vojáka Švejka. Ve filmu ji ztvárnil Rudolf Hrušínský, který několik let předtím vtiskl Švejkovi nezaměnitelnou podobu ve dvou filmech režiséra Karla Steklého Dobrý voják Švejk a Poslušně hlásím.

A to najlepšie na záver: