Prepis prednášky, ktorá bola absolvovaná na Katedre filmových štúdií VŠMU počas apríla 2023 pri príležitosti Týždňa slovenského filmu a seminára Film a hudba
Predložený príspevok vznikol pri príležitosti podujatia, ktoré bolo venované slovenskému hudobnému skladateľovi Iljovi Zeljenkovi Týždňa slovenského filmu a v rámci interdisciplinárneho seminára Film a hudba s cieľom pripomenúť popri Iljovi Zelenkovi aj storočnicu ďalšieho významného skladateľa.
Hudobný skladateľ Zdeněk Liška (* 16. marec 1922 Smečno – † 13. júl 1983 Praha) patrí k tým najpozoruhodnejším zjavom celej československej kultúry a umenia. Možno ho zaradiť tak do českej, ako aj slovenskej kultúry a napokon aj kultúry, ktorú možno nazvať československou, nakoľko je autorom filmovej hudby, ktorá sa zásadne zapísala do filmového kultúrneho dedičstva oboch národov. Napriek tomu o Liškovi nevznikla žiadna odborná, ani popularizačná publikácia, čo je veľkou výzvou pre budúcnosť.
O Liškovi vyšli iba dva dokumentárne filmy (prvý z roku 2000 od Petra Ruttnera a druhý 2017 od Pavla Klusáka). Liška spolupracoval s tými najvýznamnejšími režisérmi ako Juraj Herz, František Vláčil, Otakar Vávra, Jan Švankmajer, Martin Hollý, ml., Kadár a Kloss, Karel Zeman, Jiří Sequens a mnohí ďalší. Takmer každý – kto sa priemerne vyzná v československej kinematografii – pozná jeho melódie. Tvoril od päťdesiatych rokov, kedy ho preslávili filmy Karola Zemana, pokračoval v ére filmovej novej vlny, kde tvoril s velikánmi filmu. Vytvoril hudbu tak do sci-fi filmov[1], rozprávok[2], krátkych animovaných filmov[3], komédií[4], filmových drám[5] ako aj historických filmov[6] a experimentálnych filmov[7]. Dokázal zložiť alebo variovať bigbít, surrealistický valčík, ťažkú experimentálnu elektronickú hudbu, konkrétnu hudbu, ľudovú hudbu, popovú hudbu, psychedelickú hudbu, operu alebo romantické sláčikové melódie, čo ho radí k univerzálnym a multižánrovým hudobným skladateľom.
Predložený príspevok je len malým úvodom do témy, ktorá je podnetná tak pre muzikológov, filmárov, ako aj kulturológov. Oboch skladateľov spájajú šesťdesiate roky, filmová nová vlna a taktiež experimentovanie s konkrétnou hudbou, avšak kým u Zeljenku slúži hudba filmu, v tvorbe Lišku je hudba rovnocenným kompozičným prvkom.
Kľúčové slová: Zdenek Liška, filmová hudba, hudba, film, československá nová vlna, československá kultúra, dejiny filmu, dejiny hudby
***
„Liškova hudba vyvoláva závislosť. … Pre mňa je Liška na rovnakej úrovni ako Bruno Nikolai, Morricone alebo John Barry. … Poznáte to: mazaný ako liška. Vnikne dovnútra filmu, prekryje ho svojou krásnou hudobnou prikrývkou – a potom si privlastní hlavný motív filmu… dostane sa dovnútra, ovládne to tam, a zmení polaritu filmu. .. Liškova hudba nepadá s jednou epochou. Liškov príbeh nie je možné vyrozprávať na jednej alebo dvoch platniach… je nutné urobiť minimálne 10 alebo 15 albumov.“
– Andy Votel vo filmovom dokumente o skladateľovi Liškovi
160 celovečerných filmov a 400 krátkych filmov… od romantických melódií, cez psychedelické úpravy ľudovej hudby, elektroakustickú hudbu až po experimentálnu elektronickú až ambientnú hudbu… to všetko je Zdeněk Liška. Zdenek Liška bol v oblasti filmovej hudby vizionárom nakoľko predpokladal vznik celého radu žánrov elektronickej a elektroakustickej hudby. Všestrannosť tohto autora je však v tom, že dokázal vytvoriť tak neo-romantické valčíky, ornamentálne prepracované ľudové piesne, ako aj monumentálne transformácie vážnej hudby do filmu v prípade historických filmov.
Voľnosť a inovatívnosť šesťdesiatych rokov umožnila Zdenkovi Liškovi experimentovať, čo naplno využil v rámci tzv. československej filmovej vlny, ktorá bohato priala experimentovaniu nielen s kamerou, scenárom, ale aj s hudbou a zvukom. Liška tieto možnosti naplno využíval za čo ho nazývali aj zvukový dizajnérom. Treba však dodať, že tento experimentátorský prístup kontinuálne však aplikoval aj v rokoch sedemdesiatych. Inšpiroval sa jazz-rockom, cirkevnými zborovými chorálmi, stredovekou hudbou, folklórom, dychovkou či romantickými valčíkmi. Vedel „zhudobniť“ tak predstavu o veľkolepej Prahe, ako aj Vysoký Tatrách. Hudbou dokázal vyjadriť radosť, smútok, nostalgiu za detstvom, snovosť, krízu, mesto aj prírodu, pomstu, hrdinstvo, život aj smrť. Spolu s Lubošom Fišerom, Hapkom, Zeljenkom a Stračinom je Liška velikánom svetového rozmeru v oblasti filmovej hudby. Dokazuje to aj záujem o jeho hudbu v zahraničí, ktorý zdokumentoval Pavel Klusák v dokumentárnom filme Hudba Zdeněk Liška z roku 2017. Liškova tvorba má cez všetku svoju rôznorodosť niekoľko charakteristických vlastností z ktorých najviac dominujúca je hra kontrastov (veselé melódie do temných momentov filmu; používanie vzájomne kontrastujúcich akustických a elektronických hudobných nástrojov; striedanie žánrov; využívanie ozveny-delay; využitie nehudobných nástrojov; cyklické opakovanie motívov v rôznorodom tempe, rytme a tónine; využitie zvonkohry a orchestrionu).
Podľa režiséra Jána Švankmajera sa Liška zameriaval nie náladu filmu, ale skôr rytmickú stránku filmu.[8] Skutočne, zosúladenie strihov a pohybu filmu s hudbou, čo špeciálne platí hudbe k filmom Švankmajera. Zaujímavosťou Liškovej tvorby sú aj pseudo-ľudové variácie, teda Liška v rámci filmu vytvára fikciu, v ktorej jeho vlastnú skladbu protagonisti filmu poznajú ako notoricky známu melódiu (napr. Hon na lišku). Taktiež Liška využíva seba-citovanie ako metanaratívny odkaz medzi dvomi filmovými dielami (citácia znelky Hříšní lidé v Majorovi Zemanovi).
***
Čo sa týka práce s literatúrou o Liškovi, len ťažko sa hľadajú štúdie, ktoré by sa podrobne zaoberali Liškovým odkazom. Že je známejší viac v zahraničí, než doma, dokazuje aj fakt, že Liškovo meno nachádzame v knihe Neil E. Clementa Twentieth Century Music Writers – A Hyperlist s popisom Czech electroacoustic composer.
***
Hudobný skladateľ sa narodil do muzikantskej rodiny, absolvoval pražské konzervatórium (podľa V. Blaha absolvoval predmety skladba a dirigovanie) a následne krátko pôsobil ako dirigent filharmónie v Slanom. Prelom v Liškovom živote začína po Druhej svetovej vojne a predovšetkým v druhej polovici päťdesiatych rokov, kedy sa prvý krát významne zapísal do československej kultúry experimentálnym sci-fi filmom podľa Julesa Verna v réžii Karla Zemana Vynález zkázy (1958).
Z Liškovej tvorby päťdesiatych rokov autori knihy Ukryto v pásech vyzdvihujú soundtrack k Vynálezu zkázy (1958) Karla Zemana, kde Liška využíva elektronickú manipuláciu zvuku a ide o vôbec prvé použitie syntetizátoru v českom filme.
Krátky biografický profil o Liškovi nachádzame v knihe Rohála a Chadimu České zpívající filmy. Autori zdôrazňujú, že Liška (ako autor hudby k viac než 60 celovečerných filmov) sa preslávil prvý krát soundtrackom k Vynálezu zkázy Karla Zemana, kde predvídal postupy prvej sofistikovanej „industriálnej“ hudby: „Rade významných českých a slovenských filmov svojim osobitým „janáčkovským“ hudobným rukopisom prispel k ich umeleckej veľkosti, napr. Vláčilovým perlám Markéta Lazarová (1967), Údolí včel (1967) či Herzovmu Spalovačovi mrtvol (1968). Vyzdvihovaná je tiež sci-fi Ikaria XB-1 (1963)[9], ale aj Obchod na korze (1965).“
Zmienku o Liškovi nachádzame v diplomovej práci Pavla Trnku Dramaturgie zvukové složky v animovaných filmech Karla Zemana[10], ktorý pripomína, že Liška hudobnými prostriedkami imitoval ruchy a len malá časť práce zostala pre zvukových majstrov, takže v podstate Liška určoval zvukovú dramaturgiu filmov. Liškom sa taktiež zaoberal vo svojej magisterskej práci o filme Markéta Lazarová Ján Černíček, ktorý zase zdôrazňuje, že Liška mal veľkú časť svojich ruchov a efektov zaznamenanú už v partitúre a tak nevznikala pri záverečnom mixe.[11] Oba citáty nachádzame v knihe Ukryto v pásech, Vybrané kapitoly z české elektroakustické hudební tvorby do roku 1989, ktorú vydalo Národní muzeum[12].
Liška je tu označený za pioniera elektronického zvuku. Autori sa zamerali na spolupráci Zdenka Lišku s Františkom Fabíonom, ich prvý film Holubice (1960) a najmä unikátne soundtracky k Markéte Lazarovej (1967) a Údolí včel (1967). Hlavnými hudobnými jednotkami sú dlhé plochy vytvárané elektronicky filtrovanými zbormi ako podklad pre ďalšie zvukové štruktúry a taktiež odvážne kombinácie rôznych hudobných nástrojov. Liškovu tvorbu podľa autorov možno spoznať podľa niektorých charakteristických znakov ako je úprava zvuku pomocou magnetofónovej pásky a efekt rýchleho delaya.
Pozoruhodným momentom v kariére Lišku je spolupráca na film Spalovač mrtvol, kde využil niekoľko inovatívnych skladateľských metód. Režisér Juraj Herz v dokumente o Liškovi pripomenul, že Liška si vždy vybral hudbu podľa seba a odmietal prijímať nápady režisérov. Herzovi dal zdanlivo na výber tak krásnu, ako aj temnú hudbu. Herz uprednostnil krásnu hudbu, pretože podľa jeho slov je vo filme beztak strašenia dostatok. V Spalovačovi využil Liška tak hudbu neoromantickú, meditatívnu s východnými motívmi, ale taktiež veselé cirkusantsko-jarmočné motívy orchestriónu. Soundtrack vyšiel na platni a je mimoriadne populárnym v zahraničí.
Sedemdesiate roky Lišku preslávili špionážno-politickým seriálom 30 prípadov majora Zemana a retro-detektívnym seriálom Hříšní lidé města pražského. K soundtrackom, ktoré vyšli na platni patrí aj Malá morská víla, o ktorej vznikla samostatná záverečná práca (hlavný motív čiastočne asociuje inú Liškovu melódiu z časti seriálu 30 prípadov… – Modrá světla). Autori knihy Ukryto v pásech označujú Malú morskú vílu (1976) za jedno z autorových najlepších diel, ktorý pracuje s princípom umiernenosti a generovaný zvuk je tu zapojený do akustického orchestru. Liškova imaginácia sa tu prejavuje hlavne piesňach a umných súborových pasážach[13].
Autori uvádzajú aj unikátny futuristický experiment Jáchyme, hoď ho do stroje (1974), ktorým predikoval industriálnu hudbu či noise. Uvádzajú, že titulná skladba je jedna z vôbec najobjavnejších elektroakustických kompozícií českého filmu nakoľko prepája generatívne zvukové štruktúry s hypnotickým ostinátom a v prológu zaznie proto-tanečný motív so spevovou linkou [14]. V súhlase s autormi možno konštatovať, že Liška skutočne vizionársky predbehol trendy generovanej počítačovej kompozície a vytvoril svojbytný jazyk, ktorý sa vymyká štandardnému využitiu elektronických efektov vo filmovom zvuku.
Motív soundtrack k mestu Praha nachádzame v niekoľkých Liškových filmoch a seriáloch – úplnou poctou mestu je soundtrack z filmu Podezření, ale tiež úvodná scéna z filmu Osvobození Prahy, Město v bílém či Mědirytina. Paradoxne, podobne monumentálne sa mu podarilo vystihnúť tak Prahu, ako Vysoké Tatry, dva symboly Česka a Slovenska (aj tento moment ho radí medzi autorov, ktorí sa zapísali do celej československej kultúry).
Liškovu kariéru uzatvára hudba k filmu Povídka malostranská z roku 1982. Akousi poctou tak Zemanovi, Liškovi, ako aj všeobecne československému sci-fi je film Kam zmizel kurýr z roku 1982 (sprevádzajú ho retro-sci-fi zemanovsky ladené motívy ako aj ukážky z filmu Akce Bororo), kde si divák môže zaspomínať na Liškove soundtracky v celých retro-sekvenciách z vložených filmov. Meno Zdenka Lišku však figuruje pri hudbe k filmu aj po jeho smrti (Podnájem na Champs Ellysées, Milenci paní Suzanne, Gemini). Popri Petrovi Hapkovi je Liškovo meno uvedené aj pri filme z roku 2001 s názvom Kruh.
Tvorba Zdenka Lišku je tak rozsiahla, že je časovo náročné ju celú čo i len napočúvať. Je skutočne ťažké si predstaviť, ako náročné musela byť jej tvorba, čo iba dokazuje genialitu tohto autora. Zo životopisu Rohála a Chadimu sa tiež dozvedáme, že Liška bol autorom hudby scénickej, a že sa stal laureátom ceny na svetovej výstave EXPO ´68 v Montreale za hudbu pre Kinoautomat. Pre zaujímavosť, Liškové meno sa objavuje tiež v próze.[15]
Ako už bolo avizované, Liška sa zapísal aj do slovenskej kultúry a to predovšetkým soundtrackom do filmov Obchod na korze a Medená veža (motív rozvíja aj v pokračovaní Orlie pierko). V Obchode na korze využil dychovkový motív a kontrasty hudby a obrazu (snová scéna so surrealistickým valčíkom, disharmonické husle vyjadrujúce zmätenosť, temná až strašenie vyvolávajúca hudba atď.) vyjadrujúce resp. dotvárajúce absurditu temnej doby Slovenského štátu spojenú s prenasledovaním židovského etnika a lojalite k nemeckému imperializmu. Obchod na korze vyšiel aj na platni v roku 1966.
Skladateľ vytvoril nádhernú klavírnu hudbu k typicky slovenskej, štúrovskej tematike, teda tzv. meruôsmim rokom, vo filme Niet inej cesty zložil.[16] Liška je tiež autorom hudby k experimentálnemu filmu Vtáčkovia, siroty a blázni od režiséra Juraja Jakubiska a drámy z obdobia kolektivizácie Kto odchádza v daždi, protivojnový film Signum laudis či sociálne ladený film z Kysúc Hriech Kataríny Padychovej (všetky tri z réžie Martina Hollého). Taktiež je autorom soundtracku k slovenskému filmu podľa Polnočná omša Imricha Karvaša (v ňom zase využil inovatívne variácie na vianočné koledy). Zdenek Liška sa tiež podieľal na slovenskej tragikomédii Ľalie poľné od Ela Havettu na motív Vincenta Šikulu. Medzi spojitosti medzi českou a slovenskou kultúrou možno tiež zaradiť sfilmovanie Mňačkovho protivojnového diela Smrť sa volá Engelchen (Kadár, Klos), kde vytvoril soundtrack práve Zdenek Liška.
***
Zdenek Liška sa opätovne dostáva do centra záujmu, avšak paradoxne v zahraničí, kde dokonca vychádzajú jeho diela na vinylových platniach Andyho Votela. S Liškovou tvorbou pracujú aj umelci, dvojčatá Timothy a Stephen Quayoví a to dokonca prostredníctvom magnetofónových pások. To všetko dokumentuje nedávno zverejnený dokumentárny film Z. Klusáka Hudba Zdeněk Liška (2017). Klusák pripomína, že cez bratov Quayových sa dostáva Liškova hudby do úplne nových kontextov súčasného umenia. Súčasnému remixovaniu Zděnka Lišku v postmodernom duchu sa venuje Jára Tarnovski.
Liškovu hudbu tiež naživo predviedol projekt Struny podzimu (Petr Ostrouchov, Radek Baborák, Lukáš Vasílek) prostredníctvom živého orchesrta a to konkrétne filmovú hudbu k Markéte Lazarovej. Taktiež ju naživo predviedol Pražský filmový orchester pred približne siedmimi rokmi.
***
Ako si nemožno predstaviť italowesterny Sergia Leoneho bez hudby Morriconeho či Felliniho a niektoré Viscontiho filmy bez hudby Nina Rotu, tak Liška svojimi stošesťdesiatimi hudbami k hraným filmom zanechal svoju výraznú pečať v kinematografii našej bývalej republiky. Ako uvádza a potvrdzuje aj V. Blaho, Liška svojou hudbou dokázal, že filmová hudba je rovnocennou emotívnou súčasťou filmu a dramaticky dotvára umeleckú kvalitu filmového diela.
Na záver ešte jedna zaujímavosť. Napriek tomu, že Liška tvoril filmovú hudbu, sám sa fotografom a kameramanom vyhýbal. Odmietal robiť rozhovory a vyhýbal sa tiež publicite.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
Poznámky
[1] Muž z prvního století, Ikarie XB 1
[2] Tři zlaté vlasy děda Vševěda, Malá mořská víla
[3] Horníkova růže, Toman a lesní panna
[4] Jáchyme, hoď ho do stroje!, Medená veža a Orlie pierko
[5] Vyšší princip, Polnočná omša, Smrt si říká Engelchen, Obchod na korze, Marketa Lazarová, Údolí včel
[6] trilógia Dny zrády, Sokolovo, Osvobození Prahy
[7] Sběrné surovosti, Kostnice, Vtáčkovia, siroty a blázni
[8] Dokument Zdenek Liška, 2017
[9] Fascinácia vesmírom v Ikarie XB 1, teda akousi československou proto-verziou Vesmírnej odyseje, umožnila Liškovi vytvoriť prvý originálny sci-fi soundtrack.
[10] TRNKA, P.: Dramaturgie zvukové složky v animovaných filmech Karla Zemana, 2012, Katedra Hudební vědy FF UK, s. 11
[11] ČERNÍČEK, J.: Hudba Zdeňka Lišky k filmu Markéta Lazarová, Praha : FF UK Ústav hudební vědy 2008, s. 61
[12] s. 146
[13] s. 161, 162
[14] s. 162
[15] Miroslav Šára: Diogenova lampa, 2021; Zdenek Merta: Hudba je zázrak, 2015; Richard Dostál: Smrt pán z Valdeka, 2013), ale aj v životopisoch (Jaroslav Křiženecký: Jiří Adamíra: Noblesní král českého jeviště, 2013
[16] „Je to jako se smutným koncem v tragedii, víme o nem ale nemůžme ho změnit,“ hovorí jedna z postáv filmu. Snový soundtrack z filmu o Štúrovcoch akoby v sebe ukryl pocity, ktoré zažíva človek, ktorý sa rozhodol svojou existenciou meniť svet a vzdal sa pohodlného života súhlasu s nespravodlivosťou. Snové vízie o nutnosti lepšieho sveta striedajú tóny sklamania, strachu, bolesti a márnosti… Nevydarená revolúcia, nekonečný smútok zo straty Adely Ostrolúckej, samota a beznádej. To čo musel cítiť Štúr po porážke revolúcie muselo byť bezhraničné utrpenie a beznádej…V Liškovej hudbe akoby bol ukrytý celý tento príbeh od horlivého nadšenia a túžby až po sklamanie, trýzeň…. a samotu… celým filmom sa nesie tento jemný valčík.. v rôznych variáciách od snových, cez dramatické až po tragické.
Použitá a odporúčaná literatúra
BLAHO, V. K storočnici majstra filmovej hudby Zdeňka Lišku. In: Opera Slovakia, 2022, https://operaslovakia.sk/k-storocnici-majstra-filmovej-hudby-zdenka-lisku/
CLEMENT, N. E. (n.d.). Twentieth Century Music Writers – A Hyperlist. (n.p.): MTCC Publishing Company.
ČERNÍČEK, J.: Hudba Zdeňka Lišky k filmu Markéta Lazarová. Praha : FF UK Ústav hudební vědy 2008.
KOVAŘÍK, J.: Slavný Smečeňák se vlastně narodil v blízkém Libušíně. In Kladenský deník, 2002, s. 15.
KLUSÁK, Z. (réžia): Hudba Zdeněk Liška, dokumentárny film, 2007
FERENC, P. (ed.): Ukryto v pásech: Vybrané kapitoly z české elektroakustické hudební tvorby do roku 1989. (2022). (n.p.): Národní muzeum.
PROCHÁZKA, P. Mistr kontrastů Zdeněk Liška. In: Magazín UNI, 2005. https://www.magazinuni.cz/hudba/mistr-kontrastu-zdenek-liska/
ROHÁL, R., CHADIMA, V. (2010). České zpívající filmy. Česko: Petrklíč.
TRNKA, P.: Dramaturgie zvukové složky v animovaných filmech Karla Zemana. Katedra Hudební vědy FF UK, 2012
Celá debata | RSS tejto debaty