Blog Lukáša Perného

215 ROKOV OD NARODENIA FRANTIŠKA MATOUŠE KLÁCELA

Napriek tomu, že už je to tri roky od vydania knihy Utopisti, vizionári sveta budúcnosti, stále je čítaná a citovaná, čo dokazuje aj odozva v štúdii Lenky Lee František Matouš Klácel a zdroje jeho utopických vizí. Práve táto štúdia dopĺňa to, čo sa už do beztak dosť hrubej knihy jednoducho nezmestilo. Lenka Lee porovnáva jednotlivé utopické koncepcie s víziou komunít zvaných SVOJANOV a konceptom vesměrnosti podľa moravského utopistu Františka Matúša Klácela.

Utopisti mali potrebu snívať o lepšom svete, projektovať ho do reality či už úspešne alebo neúspešne. A do toho všetkého sa ešte zamiešal život, láska, osud a každodenné existenčné potreby. Inak tomu nebolo ani pri Františkovi Matoušovi Klácelovi, ktorý sa beznádejne zamiloval do Boženy Němcovej, ktorú chcel zakomponovať do svojej utópie, no namiesto toho skonštruoval milostný trojuholník. Je až neuveriteľné, že sa tento rodák z Českej Třebovej dostal až do americkej Iowy, kde zakladal (hoc neúspešne) utopickú komunitu.

Aj keď Klácel bojoval za moravsko-českú jednotu, pomenovanie „moravský utopista“ som použil aj vzhľadom k tomu, že sa Klácel podieľal na vydávaní Moravských novín, pôsobil dlhodobo v Brne a bol pri spoluzakladaní sestry Matice slovenskej, Národní jednoty sv. Cyrila a Methoda (1949), ktorá sa v roku 1855 zmenila na Matici moravskou. Česká Wikipédia tiež uvádza, že Klácel svojim dielom nepriamo prispel k vzniku prvo-republikového Československa. Klácel je tiež autorom vôbec prvej po česky písanej etiky s názvom Dobrověda.

***

František Matouš Klácel, niekedy tiež Ladimír Klácel (7. apríl 1808, Česká Třebová – 17. marec 1882, Belle Plaine, Iowa, USA) bol básnik, filozof, teológ, novinár, člen Národného výboru a delegát Slovanského zjazdu 1848, redaktor Moravských novín, a katolícky kňaz a zástanca českomoravskej jednoty. Okrem iného sa tiež zaoberal výskumom dedičnosti znakov pri rastlinách.

Klácel študoval na gymnáziu v Litomyšli, neskôr vstúpil do starobrnenského augustiniánskeho kláštora, kde prijal meno Matouš. Následne študoval na brnenskom teologickom ústave a univerzite v Olomouci. Následne bol vysvätený za kňaza a taktiež sa stal profesorom filozofie na biskupskom filozofickom ústave v Brne.

V druhej polovici 19. storočia odplával do Ameriky, kde sa s krajanmi neúspešne pokúsil o založenie náboženskej spoločnosti s cieľom vytvorenia utopickej komunity. Zomiera v roku 1882 v Belle Plaine v Iowe. Jeho socha je dodnes umiestnená na Českom národnom cintoríne v Chicagu.

***

„Klácelovo snažení můžeme nahlížet jako gesto romantického patetika, který připomíná Dona Quijota bojujícího s větrnými mlýny. Nicméně musímevzít v potaz jeho široký záběr na poli vědy, kultury a politického dění, zvláštěs ohledem na sociální otázky, a co Klácelovi v žádném případě nelze upřít, je jeho humanistické úsilí (podložené filozofií i historickými a politickýmiznalostmi) vytvořit společnost, ve které se všem lidem žije lépe. Bohužel okolnosti naplnění těchto jeho snah nepřály, a nám tak zůstává Klácelův odkazpouze v podobě teoretických úvah.“ – Lenka Lee

Ako pripomína Lenka Lee, Klácelove myšlienky vychádzali „jednak z vlastního ontologického konceptu vesměrnosti, ale také z děl a aktivit některých západoevropských utopistů (Saint-Simon, Fourier atd.) i české tradice (Jednota bratrská, Komenský atd.).“ 

Autorka podrobne zanalyzovala Klácelov model a porovnala ho so svetovými, aj českými utopickými koncepciami. Autorka rozoberá Klácelov pojem VESMĚRNOST, ktorý je zásadný pre Klácelove projekcie nového sveta. Pojem je blízky tak koncepcii Bolzanovho Najlepšieho štátu, Komenského vízii Pansofie, ako aj slovenskému utopistovi Jánovi Maliarikovi, ktorý písal o vybudovaní Celo-zemského univerzálneho štátu. Tieto sociálno-univerzalistické koncepcie boli silne idealistické a predpokladali, že v budúcnosti môže vzniknúť akási pozitívna verzia globálne zjednoteného a sociálne spravodlivého sveta, čo sa pri kontraste s doterajšou podobou globalizačných snáh javí ako (z reálno-politického hľadiska) extrémne naivné. Napriek tomu ide o ušľachtilú ideu, ktorej by sa z dlhodobého hľadiska ľudstvo nemalo vzdávať.

Klácel v kontexte VESMĚRNOSTI písal o jednote rozumu, pravdy, života, slušnosti, krásy atď. VESMĚRNOST chápal ako akýsi univerzálny ontologický princíp, na ktorom stojí ideálne usporiadanie sveta. Podľa Klácela vesmír nebol stvorený, nemá počiatok, ani koniec, pretože je večnou jednotou všetkého, pričom jeho jednotlivé časti sa rodia, vyvíjajú a zomierajú. Človek – uvedomujúci si svoju existenciu – je nedeliteľnou súčasťou vesmírnej jednoty. 

Dôležitým momentom však je, že Klácel nestavia VESMĚRNOST proti vlastenectvu, zároveň však odsudzuje vlastenecký egoizmus s víziou akejsi striedmej národnej emancipácie. Napriek tomu, že sa Klácel hlásil k určitej forme kozmopolitizmu, v skutočnosti by sa tieto postoje dali hodnotiť skôr ako internacionalistické, tzn. spolupráce medzi národmi (nie neexistencia národov a ich splynutie). Klácel mal tiež blízko k panslavizmu, resp. všeslovanstvu/Všeslávii, nakoľko požadoval zjednotenie slovanských národov a ich vzájomnú podporu nakoľko majú k sebe blízko po jazykovej a charakterovej stránke. Podobne ako neskorý Štúr zdôrazňuje potrebu spoločného jazyka Slovanov, avšak na rozdiel neskorého Štúra dáva na výber okrem ruštiny aj polštinu, češtinu a srbštinu a taktiež dodáva, že je potrebné poznať jednu reč inej jazykovej skupiny.

Svoje sociálno-filozofickú koncepciu Klácel písal vo forme listov Boženě Němcovej, do ktorej bol beznádejne zamilovaný (texty vyšli ako Listy přítele k přítelky-ni o původu socialismu a komunismu). Práve tu možno vidieť Klácelovu rozhľadenosť a znalosť svetových utopických koncepcií, ku ktorým však pristupoval kriticky. Socializmus chápe ako výraz bratskej lásky umožnujúci individuálne rozdiely, vďaka ktorým sú jednotlivci odmeňovaní podľa zásluh vzhľadom k svojej aktivite, kým komunizmus vníma ako radikálne rovnostárstvo, ktoré v ňom (podobne ako u Štúra) vzbudzuje obavy. Bol zástancom evolučnej cesty k socializmu, nakoľko bol presvedčený, že v prípade revolúcií ide o plod násilia (vplyv hrôz revanšizmu v rámci Francúzskej revolúcie). Inšpirovaný je Platónom, kresťanským socializmom (tak stredoveký, ako aj jezuitské redukcie), ako aj Thomasom Morom či Saint-Simonom (vyzdvihuje ho za záujem o pracujúcich ako aj rovnosť medzi mužmi a ženami). K Fourierovi sa staval kriticky, avšak niektoré prvky jeho koncepcie ho inšpirovali. Blízky mu boli aj Komenský a Bolzano.

Prvý pokus o realizáciu svojej utópie započal v zime roku 1848, keď Klácel založil Českomoravské bratstvo. Ako to však dopadlo opisuje Lenka Lee:

Jeho vznik inicioval Klácelův článek Na pováženou, na který zareagovala Božena Němcová i její manžel. Cíl, totiž nejprve se soustředit na společné studium a vzájemnou hmotnou pomoc, ale postupně vybudovat masovou organizaci sbratřených členů, se nikdy nenaplnil, bratrstvo tvořilo jen pár přátel – Klácel, Němcová, novinář Helcelet, přechodně také olomoucký filozof profesor Hanuš a jeho manželka. K rozpadu došlo v roce 1851 kvůli milostné aféřemezi Němcovou a Helceletem, kterou Klácel, zamilovaný do své „Luděnky“, jak Němcovou přezdíval v Listech, těžce nesl. Jejich přátelství tím utrpělo citelnou ránu a v roce 1853 vzájemná komunikace ustala nadobro.

Druhý pokus sa odohral za „veľkou mlákou“. V roku 1869 odchádza do Ameriky, kde ho pozval vydavateľ Slovana Amerikánskeho Ján Bárta-Letovský. Amerika bola v tom čase vnímaná ako možnosť vytvorenia lepšie sveta na bielom plátne. Aj z tohto dôvodu vznikali početné komunity fourieristov a owenistov. Podobne to vnímal aj Klácel, ktorý veril, že „v zemi zasľúbenej“ nájde priestor pre realizáciu svojich myšlienok. Podľa Lenky Lee však táto vízia zlyhala na Klácelovej psychickej a fyzickej vyčerpanosti, prílišnom dôraze na vieru v dobrovoľnosť, nezrozumiteľnosť filozofických myšlienok a jazyka. V rámci pokusu o budovanie ideálnej spoločnosti sa však podarilo vytvoriť niekoľko komunít (napr. Coopertown či Black Hills), ktoré boli podobné transcendentalistickým osadám ovplyvneným Fourierom.

V rámci žurnalistiky to preháňal s filozofovaním ktoré bolo pre čitateľov nezrozumiteľné. Svoje utopické texty neskôr vydáva v časopise Hlas jednoty svobodomyslných  v sérii O pořádku v pospolitosti lidské. Kým Fourier projektoval FALANGY či FALANSTÉRIE, Klácel pomenoval svoju víziu ako obec Nemýlencov alebo SVOJANOV. Súbor pravidiel takejto obci spísal až vo svojej záveti v roku 1789.

Ako uvádza Lenka Lee, vo SVOJANOVE sú všetci robotníci odmeňovaní podľa zásluh, pričom nikto nesmie byť bohatší ako ostatní, zrušené je právo dedičné (majetok prepadá obci), celý rad inštitúcií sú obecné/verejné (škola, krčma, kováčstvo, lesníctvo, poľnohospodárstvo), neexistujú tu peniaze (podobne ako v Owenovej koncepcii sa tu platí poukážkami) a podobne ako v Utópii Thomasa Mora sa peniaze používajú iba pri obchodovaní s okolitým svetom. Klácel nezabúda ani na kultúru. V nedeľu prebiehajú prednášky, kultúrne vystúpenia a slávnosti k ucteniu zomrelých členov obce. Klácelova utópia umožňuje aj rozvody, spoločnú výchovu detí, spoločné varenie, spoločné pranie, výučbu hudby (tá je obrazom vesměrnosti) či rovnosť medzi mužmi a ženami.

***

Klácela spomínam v rámci knihy Utopisti poznámke 1219: František Matouš Klácel sa ako prvý v českom a moravskom prostredí zaoberal socializmom (poznal Saint-Simona, Fouriera). Emigroval do USA, kde založil organizáciu Jednota slobodomyseľných. Na sklonku života napísal závet o založení komunity: „Obec jest velké Pobratimstvo a Posestrymstvo. Všichni dospělí muži jsou pobratimy a posestrimy. Děti jsou společně ve společném ústavě vychovávány. … Peníze nemáme, ale směnky – poukázky na vzájemnost. Dědičné právo není žádné, ale osobní vlastnictví jest. Všichni si tykají a jsou ve všem rovni…“ Napokon ešte spomínam jeho projekt Českomoravské bratstvo (vznik r. 1848; Frič, Němcová, Klácel), čo bol sociálno-utopický projekt založený na humanizme a vlastenectve. Mal viesť k upevneniu svornosti v českom národe a zjednoteniu ľudstva. Jeho meno je tiež spomínané pri kapitole o Saint-Simonovi a Lamennaisovi. Komparácii Klácela s iným utopistom českých zemí (Bolzanom) sa zaoberal v knihe o Bolzanovi P. Sirůček.