Blog Lukáša Perného

Aj kvalitné umenie dokáže totálne naplniť koncertnú sálu, čoho dôkazom bolo podujatie Les Sirènes a Hilaris Chamber Orchestra. Rodáčka z Prešova, Renáta Rea Ryníková, ktorá už v minulosti poskytla rozhovor pre Slovenské národné noviny (38/2020), je širokospektrálna umelkyňa, ktorá tvorí tak komediálne umenie (špeciálne v divadle La Komika či vo filmoch a seriáloch), ako aj vysoké, klasické umenie, čoho dôkazom je aj réžia špeciálneho programu v sieni pomenovanej po Alexandrovi Moyzesovi.

Kultúrno-umelecký program tvorila Gloria Antonia Vivaldiho so scénickým uvedením Stabat Mater od Giovanni Battista Progolesiho.

Umelecké predstavenie, ktoré bolo uvedené v čase pôstu, malo christianizujúce sémantické motívy, pričom podľa bulletinu nosnou témou boli utrpenie, bolesť a zármutok a symbolika Kristovho kríža a bolestnej Matky.

O vysokej kvalite vystúpenia niekoľkokrát oceňovaného Hilaris Chamber Orchestra (dirigent L. Kunst) niet pochýb a to isté platí o ženskom komornom zbore Les Sirènes (Mater Dolorosa: L. Farkašová, Alter ego: N. Ecker Illéš, soprán: K. Ďurdinová; mezosoprán: D. Krčistová), ktorého súčasťou je aj Renáta Ryníkova (okrem réžie tvorila aj postavu rozprávačky). Vivaldiho hudba strhla obecenstvo od prvých tónov a mohlo si ju naplno vychutnať aj vďaka perfektnej akustike v Moyzesovej sieni.

Ďalšie ukážky: 1, 2. 3, 4, standing ovation

V rámci predstavenia divák uvidel, počul (alebo lepšie povedané precítil) niekoľko druhov umení od hudobného cez divadelného, výtvarné (unikátna práca so svetlom R. Poláka, ktorá naplno využila potenciál priestoru; dominancie kontrastov červenej a modrej) až po tanečné umenie (choreografia pracovala kreatívne so symbolmi). Prvá časť bola čisto hudobná s dynamickou hudbou Vivaldiho.

Druhú (multižánrovú) otvorila práve Renáta Rea Ryníková mrazivým vstupom ženy v čiernom, ktorá za sebou niesla reťaze a prihovárala sa publiku. Opäť dominoval spev, prevažne charakteru náboženského s dominanciou pietnej atmosféry žiaľu matky za synom. Utrpenie, vykúpenie a prísľub raja, červený šatky ako symbol krvi a napokon zbavenie sa okov, to všetko mohol divák vidieť v rámci sofistikovanej sémantiky. Záverom by som dodal, že nikdy nepodceňujte silu hudby a mystiky pre naše životy… dokážu povedať viac, než tisíce slov, čoho dôkazom bolo aj toto podujatie.

Špeciálne vyjadrenie od samotnej režisérky Renáty Ryníkovej: 

„Divadlo symbolizmu je niečo, čo dáva umelcovi slobodu… Slobodu tvorby, slobodu prejavu, slobodu fantázie. A presne to som aplikovala do réžijnej koncepcie Pergolesiho Stabat Mater. Tak dostal aj divák slobodu vo výklade inscenačných postupov. Základ je byť slobodný v tvorbe, v interpretácii aj vo výklade. Symbolické padnutie reťaze v závere predstavenia je konečnou bodkou oslobodenia sa od bolesti. Prísľub raja a večnej slobody. A toto by malo byť aj našou každodennou métou.“

***

Z archívu tiež vyberám rozhovor s Renátou Ryníkovou zo Slovenských národných novín 38/2020

Herectvo je poslanie šíriť umenie, radosť, smiech, ale aj slzy

Renáta RYNÍKOVÁ: Milujem Slovensko, a to bez akéhokoľvek pátosu. Renáta RYNÍKOVÁ, herečka divadla LA KOMIKA, absolventka VŠMU, rodáčka z Prešova. Presvedčená národniarka, ktorá miluje slovenskú kultúru. V jednej zo svojich postáv sa zamiluje priamo do Ľudovíta Štúra. Renáta sa herectvu venuje od roka 1999, zahrala si aj v populárnych slovenských seriáloch či vo filmovej komédii Cuky Luky, no primárne sa venuje divadlu. Je čoraz populárnejšia vďaka svojej relácii SoaRea, kde pozýva známe osobnosti slovenskej kultúry. Pôvabná, inteligentná a talentovaná, to je Renáta Ryníková.

Čo vás doviedlo k herectvu, prečo práve toto povolanie a aké v ňom vidíte poslanie?

Herectvo je samo osebe poslanie. Poslanie šíriť umenie, radosť, smiech, ale aj slzy. Je to čosi metafyzické, čo sa mi slovami ťažko opisuje. Herectvo treba zažiť, vidieť, precítiť, ohmatať si ho naživo z tej krásnej pozície diváka, ktorému je adresované, aby tak mohol prežiť ten očistný pocit katarzie. A pre mňa osobne je herectvo dar, ktorý som od Boha dostala, a snažím sa ho z vďaky úročiť či už aktívnym neprerušeným dvadsaťročným hereckým pôsobením na doskách rôznych divadiel Slovenska (DJZ Prešov, SKD Martin, DAB Nitra, Aréna Bratislava, LA KOMIKA Bratislava, GUnaGU Bratislava, kočovné divadlo Teatro Tatro a iné…), ako aj pedagogickou činnosťou na UKF na katedre hudby a na Súkromnom konzervatóriu v Nitre (pedagóg herectva). Odkedy som sa z Nitry presťahovala do Bratislavy, už síce neučím, ale nie je vylúčené, že sa k tomu ešte niekedy v budúcnosti vrátim. Syntézou pedagogickej činnosti a aktívneho herectva sa mi splnili dve želania z detstva – byť učiteľkou a byť umelkyňou. Ďakujem Bohu, rodine, osudu a okolnostiam, že to takto čarovne zariadili a ja som nič zvláštne pre to nemusela robiť. Jednoducho verím, že všetko je a bude tak, ako má byť.

Stvárnili ste nespočetné množstvo postáv. S ktorými ste sa najviac stotožnili?

Hrala som vo viacerých neprofesionálnych dramatických zoskupeniach už od nástupu na gymnázium. Na dosky profesionálneho divadla som sa po prvýkrát v živote postavila v mojom milovanom rodnom Prešove presne v roku 1999, a to v obnovenej premiére obľúbeného titulu Na skle maľované v réžii Milana Antola. Bola to malá postava, ale keďže sme všetci boli stále na scéne, bola to pre mňa plnohodnotná herecká skúsenosť a na základe toho som sa nakoniec rozhodla ísť herectvo aj študovať. Takže ak správne rátam, na javisku som už nepretržite presne dvadsaťjeden rokov. Za tento pomerne dlhý čas ešte nebola ani jedna divadelná sezóna, aby som neodpremiérovala nejaký dramatický titul. Moje profesijné CV obsahuje presne šesťdesiatosem dramatických titulov. Spriemerované to vychádza tri premiéry za sezónu každý jeden rok. Všetko sú to buď činoherné, alebo muzikálové predstavenia. Teraz som si dávala dokopy životopis a samú ma to dosť prekvapilo. Postáv bolo teda neúrekom a veľa z nich som milovala, ale asi aktuálne najviac milujem postavu Adely z divadelnej komédie Bohyňa vo vani, ktorú hrávame v divadle LA KOMIKA v Bratislave. Pre zaujímavosť, zamilujem sa v nej do Ľudovíta Štúra, ak chcete vedieť, ako sa to skončí, príďte sa na nás v septembri pozrieť.

Keďže je náš rozhovor určený pre Slovenské národné noviny, opýtam sa vás aj na slovenskú drámu a literatúru. Čo pre vás znamená národná kultúra – a všeobecne, ktoré z literárnych a dramatických diel 19. a 20. storočia máte najradšej?

Som národniarka v pravom slova zmysle. Precestovala som pol sveta, ale návraty domov sú pre mňa to najkrajšie z celých ciest. Milujem Slovensko, a to bez akéhokoľvek pátosu. Mám rada našu kultúru, náš folklór, našu históriu, a to nehovorím len preto, že sme na pôde týchto novín. Hrdo sa hlásim aj k tomu, že som z východu, a nehanbím sa za to. Milujem každý kút nášho Slovenska – a v každom ročnom období. Vždy, keď cestujem z Bratislavy do Prešova, som až dojatá rozmanitosťou našej krajiny a jej krás. Zbožňujem zastaviť sa na salaši a dať si to pravé slovenské jedlo. Bola som aj súčasťou speváckej zložky folklórneho súboru Furmani v Nitre a milujem mať oblečený kroj. Vždy, keď sa odniekiaľ vrátim, hovorím si: „Požehnané Slovensko…“ Z literárnych diel mám celoživotne rada všetkých štúrovcov pre ich náboj a revolučnosť. Srší z nich názor, odhodlanie a sila. A preto si vážim aj naše dejiny, i keď za hymnu by som radšej mala Aká si mi krásna. Z dramatických diel inklinujem prirodzene k nášmu divadelnému režisérovi a autorovi všetkých divadelných hier môjho momentálneho domovského divadla LA KOMIKA – Karolovi Vosátkovi. Mrzí ma, že svoje hry stále nevydal knižne, a aj mu to stále hovorím, ale nemá sa k činu. Týmto ho verejne vyzývam, aby svoje hry publikoval lebo majú humor, majú názor a majú nadčasové posolstvá. Je mi cťou, že môžem hrať v tituloch, ako sú hry Matrix, Jeden za všetkých, všetci do neba, Čakanie na Gotta, Sprostitútky či vyššie spomínané predstavenie Bohyňa vo vani, ktoré hovorí práve o dnešnom stave nášho spisovného jazyka a o tom, ako sa cíti Ľudovít Štúr, keď opäť po rokoch zavíta na „svoju rodnú hrudu“.

Je zaujímavé, že momentálne sme v podobnej situácii. Tiež robíte rozhovory a tiež teraz venujete veľa času propagovaniu umelcov. A s obrovským úspechom, čo dokazujú interakcie k vašej novej šou SoaRea. Čo vás k tejto činnosti doviedlo?

Znie to paradoxne, ale hybnou silou pre tento projekt bola práve letargia smutných chvíľ v našich domácich väzeniach a nemožnosť pracovať. Z ničoty a prázdnoty dlhých dní, bez vidiny konca tohto stavu sa zrodila myšlienka vytvoriť niečo, pri čom duša pookreje. A tak vznikla relácia SoaRea z divadla LA KOMIKA. Prišiel nápad, spojili sa ľudia, ktorí mali chuť tvoriť aj bez akéhokoľvek nároku na honorár, slovo dalo slovo a virtuálne dielo bolo na svete – teda na internete. Aby však relácia nebola len ďalšou do počtu mnohých tohto druhu, výsadou mojich rozhovorov je, že mám so všetkými svojimi hosťami veľmi blízky a priateľský vzťah. Tak sa rozhovory neoklieštia len na informácie, ktoré sú už divákom dlhodobo známe z médií, ale prichádza jedinečná možnosť spoznať hviezdy tak, ako ich ešte nepoznáme. Poodhaliť ich minulosť, spoznať ich študentské časy, spomienky, nazrieť do ich súkromia a vidieť ich uvoľnených v priateľskom rozhovore. Diskusia je vždy ladená veľmi osobne a emotívne, čo nám dokazujú už aj prvé odvysielané diely, keď sa hostia úprimne rozcítia a vôbec sa neostýchajú ani vyroniť slzu. Rozhovory nesú vždy aj istý morálny, ale nie však mentorský odkaz. Ľudskosť, absolútna prirodzenosť a spontánnosť je to, čo tento projekt odlišuje od všetkých ostatných šou tohto typu. Zastrešenie a punc celému projektu dáva magické komorné divadlo LA KOMIKA uprostred centra Bratislavy, z ktorého dosiek a kresiel sa všetko dostáva k divákom. Režijnú taktovku nad moderátorkou, kamerami a strihom drží Karol Vosátko. Touto reláciou dostáva internetové publikum možnosť privítať v pohodlí svojho domova mňa a mojich hostí tak, ako nás ešte nepoznajú. Nezabudnuteľné okamihy spomienok, historiek aj dojímavých dialógov získajú diváci len jediným kliknutím na odber YouTube kanála: https://www.youtube.com/channel/UCWVqbgbsPgVdtlwcCVFIoDA. K dnešnému dňu si ľudia môžu pozrieť časti s Mariánom Mitašom, Zuzanou Kanócz, Ľubošom Kostelným, Kristínou Turjanovou či Mirom Nogom. Relácia ponúkne ešte množstvo zaujímavých hercov, ako povedzme Karin Haydu, Marcela Nemca, Zuzanu Vačkovú, Martina Nahálku, Slávku Halčákovú, Tomáša Palondera, Kristínu Greppelovú.

Na sociálnej sieti často propagujete vaše divadelné predstavenia ladené komediálne. Práve teraz, keď je veselosti poskromne, je rozosmievanie ľudí záslužná činnosť. Aké máte najnovšie plány s týmto divadelným zoskupením?

Po odchode z Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde som bola celých desať rokov, som sa ocitla pod ochrannými krídlami spomínaného autora a režiséra Karola Vosátka a jeho divadlo sa stalo mojím domovským. Momentálne tam účinkujem až v siedmich tituloch a moderujem moju reláciu SoaRea. Toto divadlo mi teda už piaty rok od jeho otvorenia v roku 2015 ponúka umeleckú realizáciu v skvelých postavách, za čo som neskutočne vďačná. Je to komediálne divadlo, takže logicky všetky tituly sú komédie, ale nechýbajú im aj krásne hlboké myšlienky. Momentálna situácia nám neumožňuje hrať, ale ani skúšať. S nádejou čakáme skoré otvorenie brán do kultúry národa a hneď, ako sa tak udeje, sa všetci s láskou vrátime na naše dosky, ktoré znamenajú svet.