Blog Lukáša Perného

„Národný hriešnik“ a majster spoločenskej satiry – Jonáš Záborský

Minulý rok, 3. februára 2022, sme si pripomenuli 210. výročie narodenia rozporuplnej, ale aj mimoriadne všestrannej a talentovanej osobnosti, ktorá vytŕčala z romantickej epochy a predikovala realizmus. 23. januára je výročie Záborského smrti. Pri tejto príležitosti publikujem štúdiu, ktorá mala pôvodne vyjsť v časopise Slovensko – Národné spektrum, avšak pre početné výročia štúrovcov som zvolil iný, všeobecnejší a komplexnejší článok.

Evanjelický a neskôr katolícky farár, spisovateľ, teológ, dramatik, prozaik, poet, satirik, novinár Jonáš Záborský (3. 2. 1812, Záborie – 23. januára 1876, Župčany) patrí k tým najväčším provokatérom celých dejín slovenskej literatúry a národného hnutia, no zároveň ide o geniálneho majstra spoločenskej kritiky, ktorej aktuálnosť sa transformuje aj do 21. storočia. Záborského všestrannosť sa prejavila v próze, poézii, dráme, ale aj vo filozofických, historických a teologických spisoch. Počas svojho života Záborský okúsil slávu veľkého mesta (Halle, Viedeň…), ale aj nekonečnú biedu slovenského vidieka, v ktorom strávil celé záverečné  – a  mimoriadne tvorivé – obdobie svojho života. Z kulturologického, estetického, sociologického, filozofického a literárno-vedného hľadiska je Záborský vďačnou témou pre vedecké bádanie aj v 21. storočí. Úlohou predloženého článku je tiež motivovať súčasných spoločenských vedcov k znovuobjaveniu Záborského.

ŽIVOT MEDZI VEĽKOMESTOM A DEDINOU
Z UNIVERZITY HALLE AŽ DO ŽUPČIAN

„Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!“
– Jonáš Záborský

Záborský sa narodil do zemianskej rodiny[1] a vzdelával sa na základných školách v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí v rokoch 1818 – 1821. V roku 1821 nastúpil na nižšie gymnázium v Necpaloch a v rokoch 1823 pokračoval na gymnáziu v Gemeri. V rokoch 1829 – 1832 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku a v roku 1834 študoval na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove.[2] Pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach a v rokoch 1839 – 1840 študoval v spoločnosti Ľudovíta Štúra na významnej univerzite v Halle. V roku 1840 bol kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši (toto stretnutie mu prinieslo v budúcnosti tiež spojenie s propagáciou Žiadostí slovenského národa). Toho istého roku prijal miesto farára v Rankovciach. Po požiari jeho fary i kostola prestúpil k rímskokatolíckej cirkvi nakoľko mu v tom čase evanjelici odmietli poskytnúť finančnú pomoc. V roku 1843 bol znovu vysvätený za katolíckeho kňaza a stal sa kaplánom na nemeckej fare v Košiciach.

Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom, ale aj Hurbanom a ďalšími štúrovcami.[3] Nielen pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny (ktorá sa mala formálnymi znakmi čo najviac líšiť od češtiny), ale aj pre svoje anti-hegeliánske postoje a nerealistickosť národného programu. Záborský taktiež kritizoval jednostranné spoliehanie sa slovenskej politickej reprezentácie na Viedeň a koncept austroslavizmu.

Po roku 1843 pôsobil ako nemecký kaplán v Košiciach a v roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadostí slovenského národa. O dva roky neskôr získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach. V rokoch 1850 – 1853 pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni. Po konfliktoch s Bachovou cenzúrou z Viedne odchádza. Od roku 1853 bol farárom v Župčanoch, kde napísal väčšinu svojich diel. Napokon prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti. Posledné roky venoval práci na svojich Dejinách kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových a kompletizácii svojich diel.

Záborský teda prešiel od Prešovského evanjelického kolégia, študenta Univerzity v Halle cez pozíciu redaktora Slovenských novín vo Viedni až po farára v Župčanoch. Z veľkého sveta sa dostal pre politické dôvody do chudobnej východoslovenskej dediny, kde je aj pochovaný pri južnej stene kostola.

Záborského život je excelentne spracovaný vo filmovej podobe (Národný hriešnik, Karol Horák, Martin Kákoš, 1994), kde Záborského zahral herec Marián Geišberg. Film pôsobivo mapuje vo forme spovede celý Záborského život, všetky jeho protirečenia. V záverečnej scéne filmu Záborský (stvárnený Geišbergom) hovorí:

„Bude to asi podnebím našej malej krajiny, našej malej vnútrozemskej krajiny cez ktorú sa ženú hrmavice, smršte, víchrice, nájazdy. A Slováčik, ten je odsúdený na večné časy zmietať sa v týchto poryvoch, prispôsobiť sa vetru, meniť kabáty, tak ako zajac mení srsť len aby splynul s prostredím. Vedieť sa zvŕtať medzi veľkými tohto sveta, vedieť sa prispôsobiť. Preto sa nemusíme jeden pred druhým červenať, ani si nič vyčítať. To nie je nedostatok charakteru, čo nás núti obracať kabáty, to je len zajačí pud sebazáchovy. Že je hriech podvoliť sa silnejšiemu, to do nás natlačili knižky veľkých národov, ktoré si môžu dovoliť ten prepych, ale kto vytvorí veľkú etiku malých národov, ktoré napriek všetkému prežívajú, sú, žijú, živoria v kadejakých kútoch, zapadákovoch, v Župčanoch?“

LITERÁRNA HODNOTA ZÁBORSKÉHO,
SLOVENSKÝ HAŠEK 19. STOROČIA

„Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov.
Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť.“
– Jonáš Záborský, Predmluva, ktorú nikto čítať nebude, Faustiáda, 1866

Kým ostatní štúrovci splynuli s romantizmom a čítali najmä nemeckú klasickú filozofiu, Záborský už predpovedal realizmus (snáď i preto inklinoval viac k antike a klasicizmu,[4] než k dobovej filozofii a literatúre).[5] Preto je Záborský literárnou vedou označovaný za predstaviteľa racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, inými ako romantický ironik.

Rozdiel medzi Záborským a ostatnými slovenskými romantikmi spočíval aj vo filozofických (kritika Hegela), sociálnych (spájanie sa s vyššími spoločenskými vrstvami) aj estetických názoroch (folklór ako estetický vzor pre umeleckú tvorbu). Záborského próza je typologicky delená na texty parodické, satirické až groteskné (Záborský ako osvietenský racionalista hyperbolizuje iraciálno do absurdných kontextov v dielach ako Chruňo a Mandragora, Šofránkovci, Kulifaj, Frndolína, Mrzutá, Jurát, Faustiáda) a texty, ktoré okrem spoločenskej kritiky nastoľujú aj určitý utopický ideál a majú taktiež didaktický rozmer. Satirické dielo Dva dni v Chujave nie je len komédiou, ktorá paroduje slovenské spoločenské pomery 19. storočia, ale projektuje aj (v druhej časti diela s podnázvom Deň pekný) akúsi utopickú víziu, ako by to tu mohlo vyzerať, keby sa Slováci začali aktívne spolčovať a pretvárať svoje obce a mestečká so záujmom o veci verejné. Záborský tvrdo kritizuje hriechy nášho národa, našu servilnosť, poddajnosť, sklon slúžiť otrokárom. Zároveň však dodáva, že žaloby na panskú spravodlivosť sú daromné a nemužné. Neustále rojčenie nie je riešením. Záborský v diele pripomína, že nič natoľko neodcudzí človeka od vlasti, ako keď niet v nej spravodlivosti a očakávať spravodlivosť od pánov prirovnal známemu porekadlu „vrana vrane oko nevykole.“ Jediným liekom podľa Záborského je zomknutie sa pretože „pri terajších pánoch sa spravodlivosti nedovoláme.“ Vo svojej chujavskej utópii projektuje ideálnu obec, v ktorej fungujú spolky, obyvateľstvo sa zbavilo dlhov, chudoby a apatie práve prostredníctvom spoločnej patricipácie:

„I tá do neba volajúca panská spravodlivosť, to jej nestydaté fackovanie, to prijímanie osôb, to očividné nadržiavanie pánovi vo všetkom by prestaly, keby tie šľachtické dvory, z ktorých už zmizly dereše a drábi, prešly do spoločnej ruky mohutných obcí. Koľko vidieckych obcí, toľko by sme mali dakedajších kráľovských miest. Tieto boly prv jedinými sídlami remesiel, priemyslu, tržby a osvety: potom boly by tým všetky poľné obce, keby ich vlkolaci dáviť prestali.“

Aj túto participáciu však, podobne ako jeho rival Štúr v diele Slovanstvo a svet budúcnosti (v časti kde opisuje pospolitosť ako tak voči západniarskemu individualizmu, ako aj agresívnemu sparťanskému kolektivizmu, z ktorého sa vytráca ľudskosť), videl v zdravom vyvážení súkromného a kolektívneho: „Najlepšie je spojiť výhody osobnej slobody s výhodami veľkého majetku. Tento treba udržať pohromade a zanechať pritom každému jeho maličké imanie a slobodné nakladanie so svojou účasťou.“ Dva dni v Chujave sú k dispozícii aj online na stránke Wikisource.

Hlavným a spoločným znakom jeho diel je mimoriadne kreatívne využitie slovenského jazyka predovšetkým v humoristickom a ironizujúcom kontexte. Využíval tiež autobiografické prvky a pracoval tiež s historickými faktami. Dielam nechýba ani filozofický rozmer a sociálna kritika. Miestami jeho satirické komentáre, sebairónia a ostrovtip pripomínajú aj známeho francúzskeho básnika Villona.

Nemenej dôležité sú Záborského historické prózy (O siedmich vojvodoch maďarských, Svätoplukova zrada, Mroč, Hlovík medzi vzbúreným ľudom, Dejiny Uhorska od počiatku do časov Žigmundových), historické drámy (historické drámy o veľkomoravských, slovensko-uhorských, srbsko-uhorských, ale aj ruských dejinách) a taktiež rukopis Dejiny Uhorska od počiatku do časov Žigmundových. Richard Marsina toto dielo hodnotí ako príliš ovplyvnené dobou (vyrovnávanie sa s tendenčnosťou maďarskej a nemeckej historiografie), zároveň však Marsina obdivuje Záborského húževnatosť:

„Vzhľadom na postavenie J. Záborského (ako dedinského farára) je obdivuhodné aké veľké množstvo pramenných edícií a odbornej literatúry preštudoval. K napísaniu dejín Uhorského kráľovstva pristúpil podľa vlastného vyjadrenia preto, lebo dejiny Uhorska spracovávali dovtedy len samí Maďari a Nemci. … Jeho zachované rukopisné dielo možno pokladať ale aj za neúspešný pokus o predstavenie ucelenejšej koncepcie dejín Slovákov – slovenských dejín.“[6]

Vedecká reflexia diela Jonáša Záborského je pomerne rozsiahla[7] a taktiež je veľkou výhodou pre ďalšie bádanie digitalizované sprístupnenie jeho diela v Zlatom fonde SME.[8] Napriek tomu je Záborský stále témou, ktorá má čo ponúknuť aj v 21. storočí.

Pri príležitosti Záborského 210. výročia pripravilo Rádio Litera celý týždeň Záborského tvorby a uviedla rozhlasové spracovania diel ako napr. Dva dni v Chujave, Nájdúch, Faustiáda, Chruňa a Madragora, Frndolína, Bohatý okrádač a Korheľ a ožran, Čvirikali vrabce v sade či náboženský epos Vstúpenie Krista do Rája (scenár pripravil Martin Šenc).[9] Niektoré Záborského diela sú tiež sfilmované a dostávajú sa tiež na divadelné dosky v prešovskom divadle, ktoré nesie jeho meno. Azda najväčšou poctou pre Záborského je už spomínaný film Národný hriešnik z roku 1994.

ZÁBORSKÝ FILOZOF

„Vydávate výpovede nezmyselné za absolútnu pravdu,
mnohorečíte o zásadách nedokázaných, nevidíte les pre stromy.“
– Jonáš Záborský

Podnetné pre dejiny slovenskej filozofie, ako aj pre literárnu vedu, sú Záborského filozofické postoje. Podľa odborníka na slovenskú filozofiu Rudolfa Dupkalu vytvoril Záborský osobitú formu anti-hegelianizmu, ktorá bola spojená s kresťansky modifikovaným osvietenským myslením (jeho práce Promtuarium theologicum, Násmešné rozhovory, Faustiáda, Hurbaniáda, Filozofický rozhovor o svete). Záborský bol kriticky voči filozofii Hegla a to predovšetkým pre svoj negatívny vzťah k nemeckej špekulatívnej filozofii. Odmietal však tak Hegla, ako aj Kanta či Schellinga, a to predovšetkým po štúdiách na Univerzita v Halle. Hegelovi Záborský vytýkal predovšetkým jeho racionalizmus, dialektiku a panteizmus. Dupkala pripomína, že Záborský svoje pôvodné názory na filozofiu i teológiu reviduje.

Pripúšťa, že filozofia rozvíjaná ako racionalisticko-kritický nástroj hľadania pravdy, patrí medzi relevantné prejavy, resp. formy duchovnej aktivity človeka. Napriek tomu bol Záborský veľkým kritikom štúrovského hegelianizmu a ostro útočil aj na Hurbana:

„Hurban je slovenský diktátor, nevery i rozumu extirpátor, hegelizmu a katechizmu propugnátor, novej cirkve pre seba fundátor …Hurban povie: changez! a hneď sa premení Hegelova filozofia v Lutherov katechizmus…“

Rudolf Dupkala o Záborskom nakoniec napísal nasledovné:

„J. Záborský bol vnútorne zložitou – a sui generis – až paradoxne „zdvojenou“ osobnosťou, čo sa nesporne prejavilo aj na úrovni jeho filozofického myslenia. Raz sa ideovo prezentoval ako ortodoxný teológ akcentujúci len iracionálnu vieru v dogmy a odmietajúci akékoľvek aktivity racionalistickej filozofie. Druhý raz ako „učbár filozofie“ (Prosper) uvedomujúci si hodnotu a silu ľudského rozumu pri poznávaní pravdy, spochybňujúci dokonca i biblické predstavy o stvorení sveta a človeka a podobne…“[10]

V neposlednom rade treba pripomenúť, že Záborský napísal celý rad teologický prác a kázní, ktoré by si zaslúžili samostatnú analýzu (napríklad Promtuarium Theologicum má až vyše šesť stoviek strán a Kázne na všetky nedele a sviatky takmer tristo).

AKTUÁLNOSŤ ZÁBORSKÉHO SATIRIZOVANIA CENZÚRY

„Keďže tento spisok chcel ohnusiť sedliakom krčmy, bol uznaný za panslavistický, revolucionársky, komunistický, a ešte i biskupom zakázaný, pod pokutou večného zatratenia. Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. Chlúbou, že tak výtečného mali spisovateľa; potupou, že ho nevedeli oceniť…“
– Jonáš Záborský, Predmluva, ktorú nikto čítať nebude, Faustiáda, 1866

K tejto krátkej štúdii je nutné doplniť aj malý esejistický dodatok. Muž, ktorý v minulosti tak rozdeľoval národné hnutie, ktorého nemali radi ani katolíci, ani evanjelici, paradoxne, v roku 2023 nadčasovo spája. Spája predovšetkým geniálnou kritikou udavačstva, démonizovania všeslovanskej vzájomnosti a všeobecne všetkého národného. Záborský parodoval konfidentov, odnárodňovanie a (podobne ako Ján Palárik) ľudí popierajúcich svoj pôvod, popierajúcich svoju identitu. Situácia z 19. storočia sa opakuje aj v dnešných časoch, čoho dôkazom sú štúdie o nebezpečných hybridných hrozbách a pod z prostredia psuedovedeckých štúdií neobjektívnych radikálne „kozmopolitných“ bádateľov hlásiacich sa k tzv. progresivizmu (čo s pokrokom nemá nič okrem pomenovania spoločné).[11] Záborský patril k tým spisovateľom, ktorí rozhodne nepísali korektne a nebáli sa vyjadriť svoj názor aj za tú cenu, že si získajú množstvo nepriateľov. Bol to majster satiry, a ako mi raz povedal východoslovenský spisovateľ Dominik Petruška, „keby žil v 20. storočí, mohol sa stať slovenským Haškom…“ Servítku pred ústa si nedával a veľmi rád používal sebairóniu. Sršal ostrovtipom a spisovateľským talentom. Písať vtipne a parodovať nespravodlivosť rozhodne nie je ľahké. Záborský mal osobné skúsenosti s národnostným útlakom, cenzúrou a kádrovaním, čo napokon dokumentuje aj v autobiografickom diele Panslavistický farár. Práve v dnešnej dobe, kedy je ohrozovaná nielen sloboda slova, ale opätovne sa – tentokrát vo virtuálnom priestore – zavádzajú nové formy cenzúry, je Záborského kritika mimoriadne aktuálna. Jeho zmysel pre sebairóniu, čo už dokladá úvodný citát tejto podkapitoly, vyznieva v marazme dnešnej doby oslobodzujúco. Nemôžeme dopustiť, aby sme obetovali tzv. politickej korektnosti slobodu vedeckého bádania či všeobecne slobodu tvorby, či už umeleckej, vedeckej či žurnalistickej. 21. storočie v tomto zmysle potrebuje nových Záborských, ktorí budú písať rovnako odvážne a vtipne.

POUČENIE NÁRODA

V deň 140. výročia smrti (v roku 2016) pripravili v Župčaoch spomienkovú slávnosť na Jonáša Záborského za účasti predsedu (v tom čase ešte ako podpredsedu) Matice slovenskej Mariána Gešpera, ktorý taktiež pripomenul, že aj dnešný svet potrebuje nových Záborských.[12] Po Jonášovi Záborskom je pomenované divadlo, ulice a má osadené pamätné tabule na niekoľkých dedinách, v ktorých pôsobil. Rukopisy Jonáša Záborského sú uložené v Slovenskej národnej knižnici (SNK) v Martine.

Záborský bol autor, ktorý veľmi dobre poznal slovenského človeka a to z prvej ruky. V tom však pramenil aj jeho celoživotný skepticizmus voči slovenským romantikom, s ktorými bol v nekonečných sporoch. Záborský – na rozdiel od jeho „romantických kolegov“ – si slovenského človeka neidealizoval. Snažil sa pochopiť aký je a hľadať príčinu jeho biedy, a napokon, snažiť sa ho napraviť. V Záborského živote vidíme dva svety – svet biedy, blata a chudoby slovenských dreveníc na jednej strane, a na strane druhej život v centre kultúrneho a politického diania (Halle, Viedeň). Práve tento kontrast spôsobil v Záborskom jeho silné rozhorčenie nad zúfalým stavom slovenského národa.

Poučili sa však Slováci z jeho odkazu? Našli sa v jeho majstrovsky vykreslených karikatúrach? Dokážeme sa na seba pozrieť sebakriticky a urobiť niečo pre zmenu?

PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

[1] Ako pripomína Richard Marsina, Záborský bol potomok starého turčianskeho zemianskeho rodu zo Záboria, ktorého korene možno sledovať už od 13. storočia (MARSINA, R.: Jonáš Záborský. In: https://matica.sk/jonas-zaborsky-historik-a-spisovatel/).

2 Evanjelické kolégium patrilo k prominentným vzdelávacím inštitúciám. Vyučovali tu profesori z celého Uhorska i zo sveta ako napr. Dr. Samuel Pomarius, Eliáš Ladiver, Ján Rezík, Samuel Mathaeides. Pôsobil tu i Ján Amos Komenský, M. M. Hodža, Lajoš Kossut, P. O. Hviezdoslav, ale aj slovenský utopista Ján Maliarik. Pozri bližšie: DUPKALA, R.: Prešovská škola. Filozofia na evanjelickom kolégiu v Prešove. Prešov: Manacon, 1999

3 Významné bolo tiež neskôr stretnutie Štúra a Záborského v Košiciach ktoré pripomína pamätná tabuľa slovami: „Na košickej fare sa 24. februára 1849 stretli vedúci predstavitelia slovenského národa Ľudovít Štúr a Jonáš Záborský a rokovali o národnom programe Slovákov.“

4 Už Záborského prvé literárne prejavy boli predovšetkým klasicistické básne, ódy a bájky. Básnické zbierky ako Žehry, Básně a dvě řeči (1851) vykazujú klasicistické prvky.

5 Pripomína to aj Igor Válek v článku Jonáš Záborský – Župčiansky samotár, ktorý ho nazýva prvým slovenským disidentom, jasnozrivým kritikom, a najmä zvestovateľom a priekopníkom literárneho realizmu (VÁLEK, I.: Jonáš Záborský – Župčiansky samotár. In: https://snn.sk/zupciansky-samotar-jonas-zaborsky/).

6 MARSINA, R.: Jonáš Záborský. In: https://matica.sk/jonas-zaborsky-historik-a-spisovatel/; MARSINA, R.: Jonáš Záborský a jeho Dejiny kráľovstva uhorského. Biografické štúdie 8. Matica slovenská, Martin 1978, s. 132

7 BURGAN, R.: Žánrová skladba Záborského Faustiády. In: Slovanský romantizmus. Poetika romantična. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2002, s. 161 — 172; ČEPAN, O.: Odraz spoločenských protirečení v diele Jonáša Záborského. In: Literárno-historický sborník IX, 1952, s. 81 — 93; ČEPAN, O.: Staromilský novátor Jonáš Záborský? In: Jonáš Záborský: Dielo I. Bratislava : Tatran, 1989, s. 9 — 25; DAROVEC, P.: Násmešné rozmlúvanie. Levice : L. C. A., 1996; CHROBÁK, D.: Jonáš Záborský. In: Dielo II. Cesta za umením. Články, kritiky, recenzie. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1957, s. 46 — 58; KLEIN-TESNOSKALSKÝ, B.: Jonáš Záborský. Životné epizódy. In: Slovenské pohľady, roč. 43, 1927, s. 484 — 514; KRULÁKOVÁ, A.: Prehodnocovanie témy lásky v próze šesťdesiatych rokov 19. storočia sonda do textov Ľudovíta Kubániho a Jonáša Záborského. In: Studia Academica Slovaca 30, Bratislava : Stimul, 2001, s. 373 — 381; KRULÁKOVÁ, A.: Jonáš Záborský. In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 2, s. 113 — 116; LAZAR, E.: Jonáš Záborský. Život — Literárne dielo — Korešpondencia. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956; VOTRUBA, F. : Jonáš Záborský. In: Vybrané spisy I.

Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954, s. 191 — 207 ; ZAJAC, P.: Kocúrkovo ako slovenský antimýtus. In: Slovenská literatúra, roč. 52, 2005, č. 4 — 5, 348 — 368; a iné…

8 https://zlatyfond.sme.sk/autor/45/Jonas-Zaborsky

9 SARÁKOVÁ, L.: Téma týždňa: Svet kedysi s Jonášom Záborským. In: https://litera.rtvs.sk/clanky/tema-tyzdna/281513/svet-kedysi-s-jonasom-zaborskym

10 Pozri bližšie: DUPKALA, R., PERNÝ, L.: Štúrovci a Hegel. K problematike slovenského hegelianizmu a anti-hegelianizmu. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2021

¹¹ https://www.politicalcapital.hu/hirek.php?article_read=1&article_id=390; https://politicalcapital.hu/pc-admin/source/documents/pc_larger_than_life_slovakia_eng_web_20190417.pdf ; https://www.politicalcapital.hu/pc-admin/source/documents/zinc_revisionism_comparative.pdf

¹² V Župčanoch spomínali na Záborského. In: https://www.youtube.com/watch?v=V71l5mOuC5s