Blog Lukáša Perného

Vzhľadom na to, že hlavný prúd si Maticu slovenskú všíma iba vtedy, keď ju potrebuje kritizovať alebo na ňu hľadať špinu, musí o sebe, o svojej činnosti odovzdávať informácie iným spôsobom. Jednou z možností je využitie sociálnych sietí či videí na Youtube. Využívam preto možnosť svojho blogu, aby som Vás oboznámil s usilovnou a nedocenenou prácou svojich kolegov. V dokumentoch o Daxnerovi a Mináčovi nájdete aj moje dva kratučké vstupy.

ŠTEFAN MARKO DAXNER

11. apríla 2022 to bolo presne 130 rokov od úmrtia Štefana Marka Daxnera a 26. decembra 2022 sme si pripomenuli 200. výročie jeho narodenia. Význam Štefana Marka Daxnera pre celé slovenské dejiny – a predovšetkým pre kreovanie slovenskej štátnosti prostredníctvom najzásadnejších dokumentov – je monumentálny. Štefan Marko Daxner (* 26. december 1822, Tisovec – † 11. apríl 1892, Tisovec; pochovaný na Národnom cintoríne v Martine) bol slovenský politik, právnik, ekonóm, národný buditeľ, spisovateľ, šľachtic; spolutvorca historicky významných dokumentov ako Žiadosti národa slovenského a Memorandum národa slovenského, iniciátor celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši a Slovenského národného zhromaždenia v Turčianskom svätom Martine; člen prvej slovenskej národnej ustanovizne (Tatrína) a napokon spoluzakladateľ samotnej Matice slovenskej a Slovenskej národnej strany.

VLADIMÍR MINÁČ

Matica slovenská vám prináša unikátny historický dokument, ktorý opisuje život a dielo dlhoročného predsedu Matice slovenskej, významného slovenského spisovateľa, publicistu, scenáristu, redaktora, literárneho kritika, národovca, ale i osobnosti s neotrasiteľným ľavicovým presvedčením, aktívneho účastníka druhej svetovej vojny, ktorú zažil ako povstalecký vojak aj ako väzeň koncentračného tábora, nositeľa titulov zaslúžilý umelec a národný umelec, vplyvného a významného predstaviteľa slovenskej kultúry i spisovateľskej tvorby, Vladimíra Mináča. Dokument vznikol pri príležitosti stého výročia jeho narodenia (* 10. august 1922, Klenovec – † 25. október 1996, Bratislava) a predstavuje doposiaľ nespracované životné osudy tohto velikána slovenského národa. Dokument je obohatený nielen o priame výpovede ľudí, ktorí ho poznali a ktorí s ním aj aktívne spolupracovali, ale aj o doteraz nezverejnené archívne zábery. Mináč patrí bezpochyby do panteónu najvýznamnejších slovenských národných i matičných osobností 20. storočia. Zomrel v polovici 90. rokov, čo je z pohľadu historikov i nepretržitého behu dejín iba nedávno, preto sa naoko zdá byť Mináčov život relatívne dobre zmapovaný. Pri hlbokom ponorení do jeho tvorby a osudu môžeme však nadobudnúť aj opačný a zároveň naliehavý pocit niečoho „mináčovsky“ nedopísaného či nedopovedaného. Akoby baťko Mináč mal ešte pre Slovákov v torbe poslednú a tú najdôležitejšiu esej, ktorou by „dúchol do slovenskej pahreby“ a niečo dôležité povedal o dnešnej smutnej dobe. Prekvapuje nás, či dokonca fascinuje stála aktuálnosť jeho myšlienok, úvah či dejinných analýz peripetií slovenského národa a našej nešťastnej Európy. Mináč sa nám prihovára živým jazykom i štýlom, a to ide o niektoré diela napísané v 60. rokoch 20. storočia. Akoby dovidel do slovenských a európskych problémov 21. storočia. Pri faktoroch formovania jeho osobnosti sa nesmie zabudnúť, že v Klenovci sa narodili a pôsobili mnohé osobnosti, ktoré mali dôležité postavenie v našich dejinách. Klenovčania významne podporili Slovenské povstanie v rokoch 1848 – 1849 na Gemeri. Veď práve v jeho legendárnych esejach Tu žije národ a Dúchanie do pahrieb sa prejavuje detailná znalosť slovenských pomerov 19. storočia, no najmä tých rodných gemersko­ ­malohontských, kde sa kľukatia chodníčky a cesty, po ktorých kedysi prechádzali „traja sokoli“ Ján Francisci, Štefan Marko Daxner a Michal Bakulíni. Veď ako správne vystihol Štefan Moravčík: „Mináč má výhodu v tom, že pociťuje akési revolučné následníctvo, preto sa mu hladko nadväzuje… Mináčova reč je blízka, čerstvo, slovansky vonia lipou, posvätným stromom našich predkov.“

JÁN FRANCISCI, KAPITÁN SLOVENSKÝCH DOBROVOĽNÍKOV

Janko Francisci-Rimavský (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) pochádzal z remeselníckej rodiny, študoval v Ožďanoch, Levoči a v Bratislave. Na bratislavskom evanjelickom lýceu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý významne ovplyvnil Francisciho myslenie. V roku 1844 odchádza z Bratislavy do Levoče, kde sa stal námestníkom profesora Hlaváčka na Katedre reči a literatúry (tu vypracoval Sústavu Jednoty mládeže slovenskej pri školách ev. a v Uhrách, ktorú schválili na prvom zasadnutí Tatrína). Neskôr sa sťahuje do Prešova, kde študuje na evanjelickom kolégiu, kde pôsobili osobnosti ako Hodža, Záborský, Kossuth, Hviezdoslav, Maliarik, Daxner. Po štúdiách sa presúva do Gemerskej stolice, kde pracuje ako podžupan u G. Fáya. Spolu s Daxnerom a Bakulinym sa zúčastňuje liptovsko-mikulášskeho zhromaždenia a organizuje v Gemerskej stolici národné gardy. Následne je väznený a po prepustení sa stáva kapitánom prvého slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Romantický historik Július Botto napísal, že vďaka Franciscimu boli dobrovoľnícke zbory disciplinované, náležite ošatené, dobrou zbraňou zaopatrené a vzorné. Podľa samotného Francisciho bolo toto vojsko symbolom toho, že Slováci vôbec vo svete existujú, tak pred Maďarmi, ako pred „Austriou“. Stáva sa svetským predstaviteľom evanjelických cirkví v Uhorsku a začína vydávať Peštbudínske vedomosti, ktoré spejú až k Memorandu národa slovenského a založeniu Matice slovenskej (v ktorej sa stal predsedom dočasného výboru ako aj čestným predsedom). V najstaršom veku sa usadí v Martine, kde sa stáva predsedom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. Uchádzal sa o priazeň prvej slovenskej herečky Aničky Jurkovičovej, dcéry slovenského zakladateľa družstevníctva a národného buditeľa Samuela Jurkoviča. Zoznámili sa v ochotníckom divadle v Sobotišti. Do veľkej lásky však zasiahli štúrovci a pod tlakom kolegov musel Francisci pred Aničkou uprednostniť národ (vo svojom životopise však píše, že ho Anna Jurkovičová nechcela). Francisci si zobral „mladú slečnu Amáliu, dcéru komorného nadlesného, katolíčku“ a okrem iného ženu, ktorá sa do dejín Matice slovenskej zapísala aj špeciálnym vyšívaným prebalom Stanov Matice slovenskej. Taktiež autori oceňujú jeho zberateľstvo rozprávok a jeho spoluprácu s Dobšinským a Škultétym na tomto poli. Práve Francisci založil na Slovensku (ešte pred Pavlom Dobšinským) tradíciu rozprávkových zbierok a žáner rozprávky tiež teoreticky reflektoval. Popri Jankovi Matuškovi, ako vôbec prvý písal lyrické spevy. inicioval jeden z najzávažnejších štátoprávnych dokumentov Žiadosti slovenského národa 1848. V kontexte postupnej reformy Uhorska požadoval obnovenie sociálneho kontraktu medzi národmi. Prínos Jána Francisciho pre slovenské dejiny je pomerne rozsiahly. Od vojenského kapitána, cez zberateľa povestí a rozprávok, autora poézie a prózy, prekladateľa a sociálneho filozofa, až po činnosť v regionálnych úradoch, prácu v kníhtlačiarskom spolku či významné podieľanie sa na kultúrno-osvetovej činnosti v rámci národného obrodenia 19. storočia.

JANKO KRÁĽ

Búrlivý básnik, či básnický búrlivák? Pozrite si historický dokument Matice slovenskej Po stopách Janka Kráľa, ktorý sme pre vás pripravili pri príležitosti 200. výročia narodenia tejto výraznej štúrovskej osobnosti. Dokument mal premiéru 24. apríla 2022 na oslavách jeho dvojstoročnice v Liptovskom Mikuláši.