Založ si blog

200 rokov od narodenia revolučného poeta Janka Kráľa

Obálka záznam 00067080724. apríla 2022 sme si pripomenuli 200. výročie štúrovského básnika a národného buditeľa Janka Kráľa (* 24. apríl 1822, Liptovský Mikuláš – † 23. máj 1876, Zlaté Moravce).Špeciálne pri tejto príležitosti zverejňujem na blogu kapitolu z knihy Štúrovci a Hegel, ktorú sme vytvorili v špeciálnom treťom vydaní s profesorom Rudolfom Dupkalom…

MLADOHEGELOVSKÝ ANTI-TEIZMUS A SOCIÁLNY UTOPIZMUS JANKA KRÁĽA (Z KNIHY ŠTÚROVCI A HEGEL)
(pripravili Dr. hc. Prof. PhDr. Rudolf Dupkala, CSc.; PhDr. Lukáš Perný, PhD.)

Tvorba Janka Kráľa (1822 – 1876) je typickou ilustráciou špecifickej verzie slovenského revolučného romantizmu. Na jednej strane je ideovo-radikálna, na strane druhej zjavne pesimistická, ba až mesianisticko-chiliastická, sprevádzaná symbolmi slovenskej prírody a jej mytologizácie v motívoch Dunaja, Váhu, Chočský vrchov, Tatier a pod. Dominantne pritom „vyžaruje“ sociálny radikalizmus a miestami až mladohegelovský anti-teizmus. A. Marušinová, analyzujúc nábožensko-filozofické motívy v básnickom diele Janka Kráľa, zdôrazňuje, že – tento náš „divný Janko“ – prostredníctvom poézie prezentuje svoj postoj k hierarchii sveta, poukazuje na minulosť, prítomnosť, i budúcnosť a to predovšetkým vo vzťahu človek – Boh, človek – ľudstvo a človek – svet. Utopický rozmer svojho ideového odkazu, Kráľ – podľa nej – zakódoval do básní, v ktorých sa vyrovnáva s práve prežívanou realitou a hľadá cestu k naplneniu vízie lepšieho sveta (Marušinová 2002, s. 38).

Kráľovu filozofickú predstavu o svete teda nenachádzame vo filozofickom traktáte, ale nachádzame ju zašifrovanú v básnickom odkaze. Necituje filozofov (snáď s výnimkou tých slovenských ako napríklad Jána Kollára), avšak píše o nich, ako napríklad v Rozprávke o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi (Kráľ 1959, s. 284), kde nachádzame hegeliánsky princíp boja dobra a zla, a to predovšetkým na príklade slovenského folklóru. Je zjavné, že chorý kráľ symbolizuje chorú krajinu, resp. chorú spoločnosť.

Kráľ si vo svojich reflexiách dobovej sociálnej reality volá na pomoc vedu, cirkev i filozofiu: V tejto súvislosti napríklad píše:

„Poďte teraz, filozofi,
čo celý svete pretriasate,
ukážte tuto čo znáte.
Máte vy silu… tvoriacu,
ako šabľu vybrúsenú,
máte rozum bez štrbiny,
zlomte bolesť neskrotenú.

Zahojte mi moje rany,
vy tajomstvá v rukách máte

svetov veľkých,
ja som malý, málo treba,
aby moje zhojiť rany“
(Kráľ 1959, s. 290).

Zdá sa, že k filozofii pristupuje na jednej strane až akoby rousseaovsko-skepticky (filozofov prezentuje ako ľudí, ktorí sú odtrhnutí od reality), zároveň však od filozofie požaduje aktívnu participáciu na premene spoločnosti. Napokon: Kráľovi nepomôže ani kňaz, ani filozof, ani lekár. Človek, národ aj ľudstvo, sa musí oslobodiť samo. Opätovne tu teda nachádzame Hegelovský motív slobody, metaforicky prezentovaný ako „spev zlatého vtáčika“, ktorý stotožňuje s ideou historického napĺňania zmyslu dejín.

Mladohegeliánsky anti-teizmus, ktorý si Kráľ osvojoval zrejme iba sprostredkovane, a to predovšetkým prostredníctvom Ľudovíta Štúra, možno rekonštruovať na základe básne Vojna z cyklu Dráma sveta z roku 1844. V tomto cykle Kráľ načrtáva vlastnú alternatívnu filozofiu dejín založenú na dialektike dobra a zla. J. Felix to komentuje slovami: „Svet je v porobe, mocnosti zla v ňom víťazia. Ľudia žijú v trápení, strachu, nevedomosti a hriechu. Páni — ako draci —vládnu násilím a klamom. Niet v svete lásky a slobody. Kresťanská cirkev podľahla cisárom, vojakom a zberbe. Práve náboženstvo lásky sa udržalo len u nemnohých, a to najbiednejších. Diabol sa zmocnil sveta a rozpútal vojnu i proti nebu, aby zvíťazil i nad tými, čo ešte veria vo vládu dobra a spravodlivosti. Nezvíťazil, ale ani neprehral. Svet očakáva spasenie, ale najviac ho očakáva slovenský národ. Prichádza slovanský génius a zvestuje príchod nového veku. Hlása nové učenie a začína ho uskutočňovať medzi Slovanmi, ktorým je určené nastoliť vek bratstva, pokoja a spravodlivosti“ (Felix 1959).

Pripomíname, že cyklus sa delí na dve časti, pričom prvá obsahuje obrazy utrpenia a zla vo svete, prejav rebélie, nespokojnosti, zúfalstva, triumf zlého a druhá časť obsahuje výzvy a proroctvá, v ktorých dominuje idea prebudenia slovanských národov k novému životu a ich dejinnej úlohe. Dialektický protiklad dobra a zla (vojna ako zabíjanie a tvorba nového, lepšieho sveta) je Marušinovou interpretovaný takto: „Básnik vykreslil obraz vojny, ktorú vedú nie ľudia, ale ríša zla, reprezentovaná Satanom, proti Bohu a ľudstvu. Ten zvábi chudobných, ľahko ovplyvniteľný ľud na svoju stranu… Argumenty predstaviteľa ríše zla sú celkom presvedčivé a chudobný ľud je im vo svojej naivite úplne prístupný. Všetko, čo dal Boh ľuďom, sú si schopní zaobstarať sami, vlastnou vynaliezavosťou, prácou a vedou“ (Marušinová 2002, s. 44).

Samotnú mladohegeliánsku „anti-teistickú vzburu“ tu nachádzame v tejto podobe:

„Keď budeme svoji a slobodní,
potom sveta len budeme hodní
a svet nás. Už moc sme urobili,
daj nám šťastia, by sme dokončili,
kus skrotili Pána Boha pýchu,
daj nám šťastia dožiť sa oddychu.
Boh nám odňal svetlo, slnce, mesiac,
by sme boli potme, slabí blúdiac,
by sme sa tak, neznajúc pohnúti,
zase k nemu museli cofnúti.
Ale bludný zámer, kde je sila.
Naša sila inakšie stvorila
svetlo. Teraz viac ti ho nechceme,
už bez tvojho svetla byť môžeme.
Maj si ho už, môžeš ho zavesiť,
si na klinček, netreba nám svietiť.
Tvoje svetlo len oku vyhovie,
duch má inšie, čo on vedou zovie,
na tie oči vidí vyše teba.
Tvojho svetla nám viacej netreba.“
(Kráľ 1959).

V závere svojej štúdie k básni „Vojna“ Marušinova dodáva, že alternatívou je pre Kráľa život v súlade so zásadami bratstva, rovnosti a spravodlivosti a tak celé toto dielo je podľa nej o hľadaní spravodlivosti (Marušinová 2002, s. 44). Hegelovský motív slobody ako aktívneho princípu pre naplnenie dejín, slobody ako seba-uvedomovania subjektu, môžeme nájsť najmä v nasledujúcej pasáži:

„Dosť to dosiaľ bolo, že sme pri hlúposti
vždy len záviseli od božej milosti.
Čo tá božia milosť? — Či, keď kto dač’ robí,
má, v čom mu potreba, živnosť si zarobí?
Či keď paholkovi za službu vyplácam,
či mu ja to z mojej toľko milosti dám?

Cigánstvo, falošnosť! — Človek, pán všetkého,
musí sa za sluhu uznávať podlého.
Čoby len za sluhu, ale za žobráka!

Koruna je naša, my sme zaslúžili,
nám ona náleží, nikomu druhému:
pôjdeme odkryte naproti svätému.

Už prestali časy, ľudia sa prebrali,
už sa naučili, čo predtým neznali.“
(Kráľ 1959).

Princíp aktivity človeka tu zjavne vystupuje ako dominantný motív. Kráľ ho v uvedenej básni zašifroval do symbolu koruny tvorstva a vystupuje tu ako zdroj moci nad dejinami, ktorú chce prevziať ľud. Interpretácia tohto textu však môže vyznieť (a často aj vyznieva) ako rozporuplná. Na jednej strane tu totiž nachádzame motív boja za sociálny pokrok pod vlajkou sily rozumu, súčasne sa tu však zdôrazňuje, že uvedený boj je akoby „odsúdený“ na neúspech, lebo pred Bohom nič nezmôže. Naopak: náboje vystrelené – v tomto boji – sa napokon obrátia proti nemu. Uvedenú interpretáciu komplikuje aj záver básne, ktorý vykazuje viaceré „známky“ odovzdanosti, bezmocnosti a bezvýchodiskovosti (ľud sa upísal diablovi, vzdal sa svojej duše, princípu dobra, ducha, svetla a pod.).

Platí to aj o básni Kríž, v ktorej sa Kráľ zjavne dostáva do sporu s pôvodnou revolučnosťou, nakoľko riešenie sociálnych problémov nachádza len vo viere v Božiu spravodlivosť, ktorú symbolizuje práve kríž.

S týmto, či s takýmto riešením sociálnych problémov je nepochybne spätý aj mesianistický motív spasenia „celého ľudstva“ prostredníctvom vízie o historickej misii Slovanov, ktorá sa má uskutočniť v znamení kríža, ako symbolu vykúpenia a víťazstva nad všetkým zlom. Dokladajú to aj tieto jeho slová: „Človeče“, Boh poslal ti kríž. Nad ním stojíš, nad ním myslíš…“ (Kráľ 1959, s. 236).

Na potrebu súčinnosti národa s Bohom, v zápase za sociálnuspravodlivosť, upozorňuje aj v básni s názvom Krajinská pieseň (1844), kde sa – okrem iného – uvádza:

„Krajania, Slováci, dovedna sa berme,
kto nás bude tlačiť, dobre ho naperme,
nebojme sa v svete žiadnu dušu živú,
Pán Boh nám pomoc dá za vec spravodlivú“
(Kráľ 1959).

Výrazne sociálne motívy môžeme nájsť aj v Kráľovej básni Kristus (vyšla v Slovenských pohľadoch až v roku 1915), kde sa Kráľ „prihovára“ ku Kristovi v mene všetkých biednych a utrápených. Opätovne tu nachádzame tiež jeho apel na Najvyššieho, aby vzhliadol k trpiacim a biednym, čo miestami nápadne pripomína Villonove balady. Napríklad uvedené pasáže:

„Každý má dáku na pleci ťarchu,
že ledva vládze ju znášať:
tomu umrela jeho milenka,
tamtomu jeho drahá mať;
ten zas chudáčik máva nedobrú,
na svete biednučky žije,
a hľa! tá starká, skrčená ak’ päsť,
povedal by si, že hnije.

Bedár zmorený! Keď napoludnie
už ti slniečko zapadá
a svet ten pustne, k Bohu sa obráť!
Boh — slnce, život, náhrada.

Nesvieti božie na nebi slnko
tak na sniežok sa topiaci,
ak’ láska božia na biedy ľudské.
Ku nej sa majte, trpiaci.

Skloň sa! Ak’ si sa dakedy sklonil,
keď si pre ľudské spasenie
zrodil sa v chatrnej kolibôčke —
veď sme my Tvoje stvorenie.

Kristus na skale, svetlom pozlácen,
belasým mráčkom odetý,
sväto pozerá, milo pozerá,
z pohľadu sláva mu svieti.

V pravej ruke má ohnivú guľu,
hľadiac hneď na ľud, hneď na svet,
začína pravdy ľudu božiemu,
akoby zvonil, tak vravieť.

Slávu nebeskú, dôstojnosť božiu
v hrmení, v bleskoch a v Slove,
národ tak čaká, dobre nezájde,
na všetky slová Kristove.
Už ani nevie, kde sa nachádza
nevie, že hraničí ho svet.
Pán „amen“ povie, „tak sa stane“.
A kde je? Skapal — už ho niet.“
(Kráľ 1959).

Apel na sociálnu nespravodlivosť „akceptovanú“ alebo ignorovanú „zhora“, nachádzame aj v básni Túženie (1845), avšak už skôr v pesimistickej forme rezignácie nad žalostným stavom národa a pokornej modlitbe za zmenu tohto stavu:

„Kto zráta naše túžby, slzy, žiale,
čo sa každý deň z duše našej lejú?
Bože môj drahý! Pekne sa mi snilo,
ale ukrutné je tam zobudenie,
kde komu, čo ho božské svetlo krylo,
zemské ukáže zrazu sa videnie:
A prse bolesť a zármutok úži,
keď duša voždy len po nebi túži.

Nie moje oko raz len pozeralo
na nášho kraja strápené doliny,
nie moje srdce raz len zaplakalo,
vidiac si mladosť tak hynúť bez viny —
vidiac, že trpí rodina úbohá,
akoby bola odvržencom Boha.

Bože môj drahý! Pekne sa mi snilo,
ale ukrutné je tam zobudenie,
kde komu, čo ho božské svetlo krylo,
zemské ukáže zrazu sa videnie:
A prse bolesť a zármutok úži,
keď duša voždy len po nebi túži.
Pán Boh je s nami i v našej chudobe —
vo mene božom nám prežívať treba,
tak oživneme zas pri vlastnom hrobe:
i nám nezavrel bránu Boh do neba,
i nám sa žiare na nebi zasmejú
a vzbudia z hrobu zapadlú nádeju.“
(Kráľ 1959)50.

Na druhej strane, v iných básňach Kráľ prejavuje voči Bohu pokoru a hľadá v ňom jediné existenciálne východisko z pesimizmu. Príkladom je Povesť z roku 1844: „Vetríček ako nútený veje, nocou šuští ak’ mátoha. Nemá mizerný v svete nádeje — kreme nádeje na Boha“ (Kráľ 1959). Neskôr, v roku 1866, v básni s názvom Dva orly, uplatňuje – náš básnik – voči Bohu nasledujúci postoj:

„Svet holý ostal, veliká príčina,
svet svoje bôža predošlé preklína.

Stratil si Boha a večnosť,
hľadal si Ho tisíce liet,
svet, peklo si poprerýval,
ale nikde, nikde Ho niet.
Vypovedals’ slovo smrti
Boha večne strateného,
no, povedz, čis’ len raz hľadal
na nebi Boha živého!“
(Kráľ 1959).

Sumárne teda možno konštatovať, že „sociálne zameraná“ poézia Janka Kráľa balansovala medzi mladohegelovským motívom anti-teizmu, (vzbury voči Bohu, sprevádzanej seba-uvedomením ako procesom utvárania slobody) a pesimisickým rojčením, ktoré prechádza až k otvorenej (mesianisticky ladenej) modlitbe, aby Boh pomohol chudobnému, ponižovanému a prenasledovanému ľudu. Nikde však nenachádzame motív ateizmu, popierania Boha. J. Kráľ existenciu Boha nepopiera, avšak „búri sa“ voči jeho „nečinnosti“, či dokonca „tolerovaniu zla“ a nespravodlivosti na svete. V tomto zmysle označujeme aj jeho pozíciu termínom „anti-teizmus“.

Uviedli sme už, že v jeho tvorbe sa takmer pravidelne „objavuje“ aj hegelovský motív slobody spätý s hľadaním zmyslu dejín národov, vrátane národa slovenského, čo dokladá aj nasledovný text z básne Slovo:

„Zajasal blesk jasnej zory
ponad vrchy, ponad hory:
zahučte, slovenské polia,
sloboda nás k činom volá.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Kto si Slovák z duše, z rodu,
teraz sa hlás ku národu;
rovnosť práva, život nový,
odmyká ústa, okovy.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!“
… Chorvát, Maďar, naši bratri,
nech každý má, čo mu patrí;
nadvláda len právo haní —
všetci sme rovnakí páni.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!“
(Kráľ 1861a, Kráľ 1959).

Podobný motív, avšak spätý už celým Slovanstvom je prítomný aj Jarnej piesni:

„Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?
Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.
Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá,
všemohúce toto meno nikto nezahatá!
Pohynuli naši bratia za to meno skazou
— ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov.“
(Kráľ 1848, Kráľ 1959)

Zdá sa, že v tvorbe Janka Kráľa je motív „národného“ a „internacionálneho“ vzájomne „prepojený“. Kráľ evidentne požaduje uznanie Slovákov a zároveň apeluje na „svetový humanizmus“. To, že národné záujmy zjavne akcentuje, dokazuje aj báseň Trivršky z roku 1848, kde – okrem iného – uvádza:

„Aj Slovák má krajinu,
ako druhý kráľa.
Rodáci z krvi, duše,
v terajšom století
už viac neverme, že sme
bez krajiny deti.“
(Kráľ 1959).

Na myšlienky Jána Kollára (a tým vlastne aj na Herderovo vnímanie Slovanov), Kráľ nadväzuje tiež v poevolučnej básni (z roku 1852), ktorá má názov Duma Kollárova:

„Nad krajem pustým mrtvý vévodí sen –
Daleký východ v mrakách zahalený —
Kto vrátí Slávě zapadlé skvělý den?
Kto dá v úzkosti, bídě ulevení?

Horvát, Čech, Polák v jeden národ splývá,
jeden zpěv slavný všude se ozývá
a Slovan plesá, že po bludech mnohých
svým cílům žije, vzývá bohů svojich.“
(Kráľ 1959).

Pripomíname, že Janko Kráľ patril – v revolučných rokoch 1848/49 – k ľavému krídlu slovenského povstania, ku ktorému možno zaradiť aj povstaleckého kapitána Samuela Dobroslova Štefanoviča, ale aj Jána Rotaridesa. Aktivity Janka Kráľa v rámci slovenského povstania boli odlišné, než u ostatných štúrovcov, nakoľko Kráľ zdôrazňoval ľudový odpor v medzinárodnom kontexte. Janko Kráľ spolu s Jánom Franciscim a Jánom Rotaridesom burcovali ľud proti feudalizmu. Revolucionári vyzývali roľníkov do povstania; manifest sa však dostal do rúk agenta rakúskej polície, prezlečeného za predstaviteľa poľskej emigrantskej strany. Kráľ skončil spolu s Rotaridesom nakoniec vo väzení v Šahách. Revolúcia sa skončila porážkou a upevnením absolutizmu. Ako pripomína Zuberec, „revolučný bard Janko Kráľ a jeho priateľ Ján Rotarides viedli roľníkov v Honte do boja za dôsledné riešenie agrárnej otázky a za národné práva“ (Zuberec 1978, s. 37). Podľa Brocka chceli práve Kráľ a Francisci „priviesť roľníctvo k uvedomeniu si sociálneho a národného útlaku“ (Brock 2012, s. 98).

Pavol Vongrej, v biografickej knižke Syn sveta, vyberá – na ilustráciu vtedajších Kráľových humanistických postojov – tieto pasáže z básní Dráma sveta a Duma slovenská:

„Naše určenie veliké;
ľudskosti blaho, pokrok, vlasť!

Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno…
– keď Slovák od vekov trápený, šliapaný,
dokonal účty své s dávnymi vrahami
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu
obnovil zase zmluvu rodnú, starodávnu“
(cit. podľa Vongrej 1989; Kráľ 1959).

Aj Milan Šimečka si v knihe Sociálne utópie a utopisti všíma, že u štúrovcov možno hľadať určité socialistické názory, avšak podľa jeho – vtedy „marxistického“ – postoja, ich považuje za historicky zaostávajúce (Porovnaj: Šimečka 1963, s. 164). V súvislosti s politickým myslením Janka Kráľa sa žiada poznamenať, že náš revolučný básnik súhlasil s Košútovým politickým liberalizmom, avšak pochopiteľne, odmietal maďarské riešenie národnej otázky, čo dokazuje aj Kráľov list z júla 1845, kde sa píše o novej slobode, rovnosti a bratstve. Na základe toho ho literárny historik Jaroslav Vlček označil za prvého „slovenského komunistu“ (Citované podľa Drug 1990) a neskôr túto interpretáciu odkazu Janka Kráľa, ako revolučného humanistu, ba dokonca internacionalistu upevňovali davisti, predovšetkým Laco Novomeský, ktorý Kráľa považoval spolu s Ľudovítom Štúrom za svoje vzory. Novomeský „videl“ v Kráľovej sociálnej revolučnosti úsvit slobody prejavujúci sa v proti-pánskom a proti-statkárskom odboji (Novomeský 1970, s. 250).

Michal Považan v predslove k vydaniu básnického diela Janka Kráľa (Považan 1952) konštatuje, že Kráľ vo svojej poézii vytvoril pestrý a pravdivý umelecký obraz slovenského ľudu 19. storočia a tým taktiež vyjadril svoj anti-feudálny postoj. Považanova interpretácia Kráľovho odkazu, isteže, poznačená dobou vydania tejto knihy, projektuje Janka Kráľa ako zakladateľa realistickej literatúry. S týmto tvrdením sa dá súhlasiť iba čiastočne, nakoľko aj Kráľová poézia obsahuje určité vnútorné protirečenia a využíva tiež viaceré iracionalistické, mystické, ba až mesianisticko-teistické motívy.

Na záver možno konštatovať, že básnik a revolucionár Janko Kráľ bol nielen typickým romantikom, ale tiež utopistom, ktorý svojim životom i dielom manifestoval presvedčenie o herderovsky humanizačnej misii Slovanstva. Súčasne však v jeho tvorbe nachádzame aj vplyvy mladohegelovskej anti-teistickej vzbury a Hegelovho chápania slobody.

Článok pripravili Dr. hc. Prof. PhDr. Rudolf Dupkala, CSc.; PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Odporúčaná a použitá literatúra z článku je uvedená v knihe Štúrovci a HegelK problematike slovenského hegelianizmu a anti-hegelianizmu. Tretie doplnené a rozšírené vydanie, 2021

 

Roger Waters vydal remake skladby Comfortably Numb s varovným apokalyptickým klipom

22.11.2022

Medzi umelcov, ktorí sú zaraďovaní na čierne zoznamy tzv. cancel culture patrí aj jeden z členov legendárnej skupiny Pink Floyd. Hudobník, skladateľ a protivojnový aktivista Roger Waters vydal desivo-apokalyptický klip k novej, temnejšej verzii známej skladby Comfortably Numb z kultového albumu The Wall. Video vytvoril Sean Evans a Mix Gus Seyffert, ktorý tiež nahral basgitaru, [...]

Záznam z konferencie Mináč 100 l Clementis 120, vystúpili Gešper, Chmelár, Hajko, Leikert, Michelko, Weiss či Mináčova vnučka

06.11.2022

Očakávaný záznam z podujatia, ktoré bolo venované dvom významným osobnostiam slovenskej kultúry je konečne k dispozícii online. Na podujatí vystúpili profesori, docenti a doktori… celý rad významným slovenských intelektuálov od docenta Eduarda Chmelára cez profesora Jozefa Leikerta až po Petra Weissa. Interdisciplinárne podujatie spojilo filozofov, historikov, [...]

Povolebná úvaha alebo prečo zakázať billboardy a zaviesť jednu verejnú stránku s programom kandidátov

02.11.2022

UTOPICKÁ OBEC ALEBO ČO VŠETKO SA DÁ V POSÚVANÍ HRANÍC MOŽNÉHO (dodatok ku komunálnym a župným voľbám) Vrátim sa ešte ku komunálnym a župným voľbám… Pred voľbami som napísal, že treba voliť ľudí podľa ich kvalít, teda praktických činov, výsledkov práce, a nových kandidátov na základe vízií, ktoré ponúkajú. Nesúhlasím s tvrdením, že regionálna [...]

Ukrajina Rusko vojna Cherson útok uarus

Ruská armáda na Donbase popravila 21 dezertérov, tvrdí velenie ukrajinských síl

07.12.2022 06:43

Prigožinova žoldnierska skupina naverbovala do bojov na Ukrajine tisíce trestancov.

Peniaze / Euro /

Väčšina Slovákov má problém vyžiť z platu. Akú majú šancu si polepšiť?

07.12.2022 06:05

Bude budúci rok prajný na hľadanie si novej práce, ak sa rútime do recesie? A ako sa na pracovnom trhu prejavuje starnutie populácie a v čom robia firmy chybu, ktorá ich dobehne neskôr?

Ukrajina, vojna, Bachmut

ONLINE: USA: Nedovoľujeme ani nenabádame Ukrajinu útočiť za jej hranicami

07.12.2022 05:55, aktualizované: 06:55

"Poskytujeme Ukrajine to, čo potrebuje na použitie na svojom suverénnom území – na ukrajinskej pôde," povedal hovorca ministerstva zahraničných vecí USA Ned Price.

Raphael Warnock

Georgiu získajú demokrati, v americkom Senáte budú mať 51 kresiel

07.12.2022 05:37

V druhom kole volieb do Senátu v americkej Georgii podľa projekcií inštitútu Edison Research zvíťazil demokratický kandidát Raphael Warnock.